Corcovado a Cukrová homoľa

Oficiálne meno najznámejšej sochy Ria je Cristo Redentor (Kristus Spasiteľ), vypína sa na 710 metrov vysokom kopci, ktorý sa nazýva Corcovado, čo do slovenčiny môžeme preložiť ako Hrbáč.

Socha Krista bola slávnostne odhalená v roku 1931. Vyrobená je zo železobetónu, ktorý bol obložený steatilom, jednotlivé diely boli vytvorené vo Francúzsku pod dohľadom sochára Paula Landowského, hore boli vyvezené vlakom. Rozmery sochy sú úctyhodné, sama o sebe meria 30 metrov a celé dielo váži 1 145 ton. Socha je tvárou otočená smerom k zátoke Guanabara a je viditeľná z mnohých častí Ria (pokiaľ výhľad na ňu nezakrýva iný kopec alebo napríklad mrakodrap). 

Na vrchol Corcovado vedie aj cesta pre motorové vozidlá, avšak oveľa krajšia a kúzelnejšia je cesta vlakom. Malý červený vláčik ozubnicovej železnice (zubačky), ktorého vagóny majú veľké okná a drevené sedačky pripomínajú staré časy. Zubačka je v prevádzke od roku 1884 a prvým cestujúcim bol samotný cisár Dom Pedro (Peter II.). Na dolnej stanici zubačky Estacao do Trem do Corcovado sme medzi prvými, aby sme si ušetrili čakanie v rade, z hotela sme vyrazili hneď po raňajkách okolo 8:30 a o 9:00 už čakáme na našu zubačku.

Lístok stojí od 85 do 123 reálov (cca 15 - 22 €), v závislosti od sezóny a zubačka je v prevádzke každý deň od 8:00 - 19:00, lístky si môžete kúpiť aj online. Vlaky jazdia každú pol hodinu a samotná cesta trvá 20 minút, je to celkom rýchlovka, vláčiky môžu za hodinu prepraviť okolo 350 pasažierov, miesta na sedenie je však dosť, väčšinou sa predá menej lístkov ako je sedadiel.

Na stanici je aj malé bistro, ak by ste náhodou dostali lístok až na ďalší spoj, môžete si medzitým skrátiť čakanie malým občerstvením. Ak to bude možné chyťte si miesto na sedenie vo vlaku na pravej strane hore, ak však vlak býva plný, nastáva boj o miesto pri okne, aby si každý stihol odfotiť výhľad po ceste. 

Pri odchode zo stanice prechádza zubačka neskutočne blízko okolo niekoľkých atraktívnych, aj keď chátrajúcich budov, až kým sa konečne ponorí do zelene pralesu Tijuca (Floresta da Tijuca), čo je najväčší mestský prales na svete.

Väčšina pôvodného pralesa bola vykynožená v polovici 19. storočia kvôli plantáži kávy. Tej sa tu však nedarilo a tak sa s pestovaním kávy na svahoch kopca prestalo, zostali tu však otvorené, ničím nechránené plochy náchylné k pôdnej erózii, ktorá dokonca ovplyvňovala kvalitu zásob podzemnej vody, o zničenom prostredí mnohých miestnych živočíchov ani nehovoríme.

Záležitosť bola v takom stave, že sa do veci vložil sám cisár a v tej dobe začal s priekopníckym environmentálnym projektom: znovu vysádzanie pralesu Tijuca. S výsadbou sa začalo v roku 1881 pod dohľadom istého majora Archera, ktorý s pomocou necelej desiatky otrokov vysadil behom ďalších trinástich rokov celkovo sto tisíc stromov. Výsledkom je svieži zelený a vlhký prales s množstvom papradí a ďalšej vegetácie. 

Vlak sa šplhá na vrchol rýchlosťou 15 km/h, máte tým pádom dosť času na obdivovanie bujnej vegetácie. Z večne vlhkých skál visia machy a paprade o malú chvíľu zistíte, že v tieni pralesa je podstatne chladnejšie ako dole v rozpálenom meste. Zo stromov druhu jaca, visia veľké žlté plody (podobné plodom chlebovníka) - keď prezrejú, opadnú a rozprsknú sa dole na zemi. Všade kvitnú farebné druhy kvetov rodu Impatiens - u nás ich poznáme ako netýkavky.

Počas jazdy, sa prales na chvíľu vytratí a z času na čas sa vám naskytne panoramatický výhľad na Rio. Blízko hornej stanice, prechádza vlak úsekom ponad obzvlášť strmý zraz, z ktorého je vidieť na lagúnu Rodrigo de Freitas. Jedinou zastávkou po ceste je stanica Paineiras, kde sa na pár minút vlak zastaví a čaká, kým prejde vlak v opačnom smere.

Komplex Paineiras bol postavený v roku 1880 a slúžil rôznym účelom, bol súkromnou rezidenciou a hotelom. Najväčšiu slávu zažil asi v 70. rokoch 20. storočia, kedy býval dočasným domovom brazílskeho národného futbalového tímu. Pri príležitosti konania olympijských hier v roku 2016 bol komplex znovuotvorený a teraz je v ňom návštevnícke centrum.

Ako náhle vyjdete na vrchol Corcovada, nastáva rýchle vystupovanie z vlaku a útek davu turistov k soche Krista. Pri výstupe si dáme rozchod, z vlaku sme vystúpili 9:40, dávame si tu hodinový rozchod aby sme si všetci stihli pozrieť to čo chceme a o 10:50 sa opäť spoločne stretneme na mieste rozchodu. K soche Krista sa dostanete výťahom alebo po schodoch, výber necháme na vás.

Samotná socha je skutočne pôsobivá, ale z bezprostrednej blízkosti je takmer nemožné doceniť jej majestátnosť a rozmery. Pri päte sochy sa nachádza kaplnka zasvätená patrónke Brazílie Panne Márii Zjavenej (Nossa Senhora Aparecida). Tá pôsobí vzhľadom k veľkoleposti okolia až nepatrične, oltár zdobia nevkusné umelé kvetiny a podlaha je pokrytá mincami, ktoré sem hádžu poverčiví veriaci. Kaplnka sa používa na krsty a rôzne ceremónie pre vyvolených Brazílčanov.

Výhľad z vrcholu kopca sa nedá popísať slovami, ten je treba zažiť. Až z tejto ohromujúcej výšky 700 m n. m. si uvedomíte, aké je Rio obrovské mesto, zvláštne vtesaným medzi kopce a oceán. Pochopíte, že ako turisti ho nespoznáte celé, hlavne pokiaľ ide o priemyselné zóny a favely v okolí letiska. Uvidíte rozmery lagúny pomenovanej po Rodrigovi de Freitasovi a tiež to, že štvrť Ipanema sa rozkladá na preľudnenej úzkej šiji medzi lagúnou a morom. Konečne máte pred sebou ako na dlani obrovskú plochu dostihových závodov Jockey Club a zelené záhrady Jardim Botanico.

Opačným smerom  môžete obdivovať ambiciózny projekt mostu Rio - Niteroi, ktorý podstatne zmenil dopravné podmienky aglomerácie. Štadión Maracana v tvare lietajúceho taniera čnie z mestskej zástavby necelé štyri kilometre od vrchu Corcovado smerom na sever, pod sebou vidíte aj ďalšie husto zastavané štvrte, často prikryté oparom znečisteného vzduchu.

Prejdite sa kľudne okolo vrcholu a pozrite si mapy pripevnené na zábradlí, aby ste sa trochu lepšie zorientovali. Tieto mapy sú veľmi užitočné, hlavne v prípade, že vás prekvapí zmena počasia a zahalí vás jemný opar. Keď táto situácia nastane, a na vrchole to nie je vôbec výnimočné, buďte trpezliví a chvíľku počkajte, mraky sa vždy po chvíli rozptýlia. Čakanie vám môže spríjemniť kaviareň, z jej terasy je (za jasného počasia) nádherný panoramatický výhľad na celé mesto.

Spoločne s vrchom Corcovado je Cukrová homoľa najznámejším kopcom v Riu. Charakteristický tvar dal kopcu svoje portugalské meno Pao de Acucar. Zhodou okolností jej pôvodní obyvatelia (indiáni kmeňa Tamoio) nazývali kopec foneticky pau-n-acuqua, čo v ich jazyku nemalo s cukrom nič spoločné, ale znamenalo „vysoká špicatá osamelá hora”.

Cukrová homoľa meria 396 metrov a vypína sa priamo z mora pri zálive Guanabara. Veľmi strmé svahy kopca sú tvorené žulou, ktorých vek sa odhaduje na 600 miliónov rokov. Sedlom s tropickým pralesom je oddelený susedný o niečo nižší a nie tak špicatý kopec Morro da Urca. Od roku 1912 vyváža turistov na vrchol Cukrovej homole lanovka. Nádherný výhľad a vzrušujúca jazda robí z tohto zážitku jednu z najvyhľadávanejších atrakcií Ria.

Dolná stanica lanovky s pokladňou sa nachádza pri maličkej pláži Praia Vermelha v bohatej štvrti Urca. Viete sa sem dopraviť aj taxíkom, alebo autobusom, prípadne sa sem viete prejsť pešo z nákupného centra Rio Sul, pri ktorom stoja všetky autobusy spájajúce štvrte Copacabana a Ipanema so štvrťou Botafogo a s centrom mesta. 

Lístok na lanovku stojí okolo 185 reálov (cca 33 eur), samozrejme v ponuke sú zľavnené lístky pre seniorov a deti. Lístky si viete kúpiť na mieste aj online, vždy si však musíte vybrať konkrétny dátum. Lanovka sa skladá z dvoch úsekov, cesta každým z nich trvá zhruba 3 minúty.

Prvý úsek lanovky vystúpi asi 220 metrov na Morro da Urca. Z pravej strany lanovky uvidíte pod sebou malú pláž Praia Vermelha. Pri výstupe sú na ľavej strane vystavené kabínky prvých dvoch generácií lanovky. Prejdete sa po vrchole tohto medzikopca, otvorí sa vám výhľad na zátoku Botafogo s jachtami a na nábreží štvrti Flamengo s tropickým parkom navrhnutým Oscarom Niemeyerom.

Mrakodrapy z centra vyčnievajú hneď za pristávacou dráhou letiska pomenovaného po leteckom priekopníkovi Santosovi-Dumontovi.

Cez záliv Guanabara prechádza 13 kilometrov dlhý most spájajúci Rio s náprotivným mestom Niteroi. Na slávnostnom zahájení prác na výstavbe mosta v roku 1868 bola prítomná aj britská kráľovná Alžbeta II., most bol potom oficiálne uvedený do prevádzky o šesť rokov neskôr.

Lavičky v tieni stromov priam volajú k odpočinku. Na vrchole kopca nájdete bistrá, obchody so suvenírmi a tiež malý amfiteáter, kde sa konajú rôzne oslavy a hudobné akcie, tiež sa tu skrýva múzeum Cocuruto zamerané na históriu lanovkové dopravy.

Dá sa tu tiež objednať krátky výlet helikoptérou, v ponuke je viacero možností, môžete si zaletieť ku soche Krista, alebo ponad pláž Copacabana, prípadne si môžete vybrať väčší okruh, lety prevádzkuje tá istá spoločnosť ako aj lety ponad vodopády Iguazu, náš overený partner.

Pokiaľ vám už prvý úsek lanovky pripadal vzrušujúci, počkajte čo s vami urobí druhá časť vedúca až na vrchol Pao de Acucar. Kabínky sa vznášajú nad pralesom, a na chvíľu sa zastavia takmer nad kolmými žulovými kopcami, až kým konečne zastavia v hornej stanici lanovky.

Na vrchole je niekoľko plošiniek, lavičiek s výhľadom na rôzne strany a štvrti, podobne ako na Morro da Urca. Medzi kopcami uvidíte vsadenú štvrť Botafogo, za ňou sochu Krista Spasiteľa, vľavo pozdĺž pobrežia sa tiahne dlhá pláž Copacabana, so stolovou horou Pedra da Gavea v pozadí.

Na opačnú stranu sa otvára výhľad na záliv Guanabara, s kopcami a plážami mesta Niteroi na opačnom brehu, za jasných dní je vidieť až na 2275 metrov vysoký vrchol pohoria Serra dos Orgaos, najvyšší v okolí zálivu. Medzi štíhlymi skalnými ihlicami sa na pravej strane nachádza tiež jeden skalný útvar nazývaný Dedo de Deus (Boží prst).

Na zadnej strane vrcholu na jeho východnom okraji, začína pomerne strmá cesta vedúca pralesom až dole k moru. Stretnete na nej opice kosmanov, a málo ľudí, je ideálnym miestom, ak by ste si na chvíľu chceli oddýchnuť od davu turistov a užiť si trochu ticha, vydajte sa tadiaľto. Každopádne, ak sa vrátite späť na úroveň morskej hladiny, rozloženie mesta vám bude pripadať jasnejšie a známejšie.

Na úpätí Cukrovej homoli a dolnej stanici lanovky sa nachádza centrálne námestie štvrti Urca Praca General Tibúrcio (námestie Generála Tiburcia). Námestie je pomenované po brazílskom generálovi, ktorý bojoval v tzv. paraguajskej vojne v rokoch 1864 - 1870. Bola to vojna trojkoalície Brazílie, Argentíny a Uruguaja proti Paraguaju. Obete na všetkých stranách konfliktu boli značné, vojna však predovšetkým zničila Paraguaj, ktorý počas vojny stratil 70% dospelej mužskej populácie.

Uprostred námestia stojí 15 metrov vysoký pomník postavený na počesť hrdinom z Laguny a Dourados s vyobrazením návratu časti brazílskych jednotiek z Paraguaja, značný počet z nich bol v tom čase postihnutý cholerou. Na druhej strane námestia stojí komplex vysokých budov, ktoré patria brazílskej armáde. Až tu si uvedomíte, na koľkých krásnych miestach v Riu a jeho najbližšom okolí sa nachádzajú vojenské objekty, je to dedičstvo po portugalských koloniálnych vládcoch, ktorí sa snažili mesto pripraviť na obranu pred inými európskymi mocnosťami.

Za námestím smerom na východ sa okolo mora tiahne piesočnatá pláž, ktorá je schovaná medzi dvoma masívnymi žulovými kopcami, Cukrovou homoľou naľavo a Morro da Babilonia napravo. Názov Praia Vermelha, znamená v preklade Červená pláž, ale piesok nie je zďaleka taký červený, ako by si niekto mohol predstaviť, má skôr hnedastú farbu.

Pláž má veľmi malebnú polohu a pri pohľade na more uvidíte cez vodu až na okolité kopce nad mestom Niteroi na druhej strane brehu. Je to obľúbená víkendová destinácia miestnych, pri plávaní si však dávajte pozor na prúdy. 

Možno vám to bude pripadať ťažko uveriteľné, ale prvou osobou, ktorá vystúpila na vrchol Cukrovej homole, bola britská opatrovateľka. Po zdolaní kopca v roku 1817 upevnila Henrietta Carstairs na vrchol kopca britskú vlajku. Tú hneď na ďalší deň zložil portugalský dôstojník, ktorý tak bol zrejme druhým človekom na vrchole.

Dnes patrí Cukrová homoľa k najobľúbenejším horolezeckým terénom v Brazílii. Keď budete prechádzať okolo úpätia Cukrovej homole, pravdepodobne na nejakých horolezcov natrafíte. Pokiaľ máte sami o výstup záujem, oslovte profesionálnych sprievodcov, ktorí na vrchol sprevádzajú malé skupinky, a to od úplných začiatočníkov až po pokročilých. Ak vyjdete na vrchol po vlastných a nenecháte sa tam vyviezť, máte spiatočnú jazdu lanovkou zdarma.