Sandakan – svet na východe Bornea

Bornejský Sandakan leží na východe obrovského ostrova menom Borneo, a ak ho chcete vidieť na vlastné oči, nie je nič jednoduchšie ako sa vybrať práve týmto smerom. Hlavným centrom malajskej provincie Sabah je Kota Kinabalu, ale Sandakan mu je pätách.

Do Sandakanu sa viete vybrať dvomi spôsobmi. Ak nechcete stráviť niekoľko hodín na cestách, môžete medzi oboma mestami preletieť a keďže krátky let trvá len cca 40 minút, ani sa nenazdáte a už si vezmete batožinu a dýchate sandakanský vzduch.

Po zemi je to o niečo dlhšie. Medzi Kota Kinabalu a Sandakanom je cca 330 kilometrov, ale nepočítajte ich našimi európskymi očami. Tu sa 330 kilometrov rozmení na šesť až sedem hodín podľa toho, koľko stretnete na ceste áut a či sa niečo niekde bude opravovať. My v BUBO na našich zájazdoch na Borneo absolvujeme obe trasy, aby sme ulovili čo najviac zážitkov. Prelet je krásny vďaka výhľadom na horu Mount Kinabalu, pretože najmä ráno je krásna viditeľnosť a pozemný presun vám zase dá možnosť pozorovať ako vyzerá Borneo z prvej ruky. Nekonečné plantáže palmy olejovej, záblesky dažďového lesa, ale aj tropická krajina. Cestou v okolí Ranau môžete skúsiť pohľadať vzácne raflézie, namočiť sa do horúcich prameňov alebo si len niekde zastaviť na skvelú kávu s výhľadmi na krajinu. Akúkoľvek cestu si vyberiete, vedzte, že budete nadšení. Cesta je totiž cieľom a na Borneu to platí viac, než kdekoľvek inde.

Sandakan je na dosah ruky, začíname!

Na prvé počutie je Sandakan možno úplne neznáme miesto, ale nie je čaro ukryté práve tom? Každý pozná slávne mestá Ázie či Európy a presne vie, čo si vybaviť, čo od nich čakať, ale kto si kedy niečo predstaví pod Sandakanom?

Moment prekvapenia a očarenia teda čaká kdekoľvek za dvermi. Kto pozná príbehy 2. svetovej vojny, tomu možno Sandakan rozsvieti kontrolku, pretože aj Borneo si „užilo“ svoje tragické epizódy svetového konfliktu, no inak je to „terra incognita“ pre mnohých. Sandakan však ide každým rokom dopredu a túži sa stať turistickou destináciou za ktorou ľudia neváhajú cestovať, pokojne aj hodiny. Má na to. V okolí sa môžete doslova nabažiť nefalšovanej bornejskej prírody, môžete objavovať exotické ostrovy, vypočuť si vojnové príbehy a užiť si veľa zaujímavostí na malom kúsku zeme. Trhoviská, chrám, miestnych ľudí aj jedlo a napokon tomuto miestu podľahnete.

Dnes počas prechádzky Sandakanom nebudete mať pocit, že by sa ulicami mesta prelievali veľké dejiny, ale je to len zdanie. Ak samozrejme prídete do Sandakanu bez jedinej informácie, nikdy neprídete na to, že toto mesto hralo kedysi pomerne dôležitú úlohu v histórii severného Bornea. Ak však viete, čo sa tu dialo, úplne to zmení vás pohľad na Sandakan. Ak máte to šťastie, že s vami cestuje náš sprievodca vyškolený BUBO Cestovateľskou Akadémiou, kde najlepší učia najlepších, nemáte sa čoho obávať a všetko pochopíte raz dva.

Dejiny Sandakanu sa začínajú vynárať z temnoty niekedy okolo 17. storočia, kedy vieme, že práve na tomto mieste bola obchodná stanica či prístav, ktorý patril do rúk mocného sultána zo Sulu. Kedysi sem dokonca zasahovala aj veľká Brunejská ríša, ale práve sultanát Sulu prevzal žezlo vlády a dokonalo ovládol časť Bornea, ale aj Filipíny od juhu takmer až po Manilu. Vďaka zápisu obchodníkov vieme, že sa v Sandakane obchodovalo s ratanom, vtáčími hniezdami, ktoré milovali najmä Číňania, ale aj s medom a včelím voskom. Do prístavu samozrejme prúdil aj ďalší exotický tovar a stretávali sa tu námorníci a obchodníci z blízkeho i vzdialenejšieho okolia.

V momente keď sa éra sultanátu Sulu blížila ku koncu, objavia sa na prahu Bornea Európania. Tí už poznajú oblasť juhovýchodnej Ázie o čosi skôr, od 16. storočia, ale Borneo bolo pre nich stále veľkou neznámou a totálnou exotikou.

V druhej polovici 19.storočia sa v regióne objavia (netypicky) Nemci, ale ich návšteva netrvala dlho a vzápätí sa na Borneu a v okolí Sandakanu zakorenili Briti. Tí už mali skúsenosti s kolonizovaným okolitých oblastí a na konci 19. storočia im už patrí nielen oblasť dnešnej Malajzie, Singapur alebo Hong Kong, ale aj viacero menších regiónov a Borneo nie je výnimkou. Prvým britským rezidentom Sandakanu sa v roku 1879 stal William B.Pryer, ktorý sa rozhodol začať budovať osídlenie na brehu Sandakanského zálivu. Dal mu meno Elopura, teda „krásne mesto“, ale netrvalo dlho a meno sa zmenilo na Sandakan. V lokálnom jazyku sultanátu Sulu znie jeho názov „mesto, ktoré založili“.

Príbeh Sandakanu sa začal písať veľkými písmenami a netrvalo dlho kým sa stal hlavným mestom celej provincie Sabah (vystriedal Kudat na severe Bornea). V roku 1881 práve do Sandakanu nasťahuje The British North Borneo Company celú administratívu a Sandakan si začína žiť svoj zlatý vek. To ešte netušil, že tragické 20. storočie mu všetko prekazí. V prvých rokoch 20. storočia sa Sandakan oblieka do krásy a mesto začínajú zdobiť kamenné aj tehlové domy ozdobené umeleckým kovaním, na uliciach rastú nové obchody, objavujú sa tu autá a v roku 1912 sa jeho obyvatelia mohli tešiť aj na prvé kino a čínsku operu.

Sandakan mal v prvých rokoch 20. storočia takmer úplne všetko. V roku 1923 sa do mesta nainštalovalo telefonické spojenie, čím Sandakan predbehol aj miesta akými je Hongkong či Šanghaj! Každým rokom bolo modernejšie a mnohí v ňom túžili bývať.

To všetko sa zmenilo 19. januára 1942, kedy sa do mesta dostali Japonci a ako bolo v týchto časoch zvykom, zasiali do neho hrôzu a smrť. Aj dnes sa mnohé príbehy Sandakanu žiaľ scvrkli na to, koľko zla sa tu v krátkom čase odohralo. Japonci okupovali Sandakan až do 19. októbra 1945, kedy ho oslobodila austrálska divízia. Až potom prenikali do sveta hrôzostrašné príbehy o „pochode smrti“ (spomínam nižšie).

Sandakan sa na konci vojny premenil na beztvaré rumovisko, na mesto, ktoré už nikto nespoznal. Bomby padajúce na mesto ho takmer vymazali a to všetko len preto, aby sa Japonci vzdali a navždy odtiaľto odišli. Spojilo sa tu bombardovanie s japonským podpaľačstvom a Sandakan akoby prestal existovať. Niet divu, že v roku 1946 sa hlavné mesto malajského Sabahu presťahovalo do Kota Kinabalu, ktoré sa v koloniálnom svete volalo Jesselton. Sandakan sa nevzdal.

Bolo ľahké to zabaliť a ukončiť, ale to by pre obyvateľov mesta nebolo správne. Pozviechali sa a vdýchli pomaličky a postupne novú dušu mestu, ktoré poznali ich predkovia. Krátko po vojne, už v roku 1948 sa znovu hovorí o Sandakane ako o meste, nie o ruinách. Povstalo z popola. Do ulíc sa vrátil život, lemujú ich obchody, vznikajú prvé trhoviská aj chrámy a mnohí ľudia sa vrátili a chcú začať od nuly.

V 70. rokoch 20. storočia sa dokonca v okolí mesta rozvinie priemysel s drevom a Sandakan je v centre diania. Vďaka drevu sa dokonca šušká o Sandakane ako o meste, kde je najviac milionárov na kilometer štvorcový v celej Malajzii a dostane veľmi lichotivú prezývku „malý Hongkong“. Sandakan sa rozvíja, neskôr prídu do jeho okolia plantáže palmy olejovej a na začiatku 21. storočia pochopí, že turizmus je karta, na ktorú by vedel vsadiť. Vydá sa cestou ekologickej destinácie a priláka ľudí na bornejskú prírodu a orangutany žijúce neďaleko od mesta.

Už veríte, že by bola škoda nevidieť Sandakan na vlastné oči?

Ak sa vyberiete do mesta z letiska, jedným z prvých zaujímavých miest po ceste je „Sandakan Camp“, ktorý v sebe ukrýva tiché príbehy vojnových rokov. Leží pred centrom dnešného mesta a ak sa v ňom zastavíte po ceste z letiska, nemusíte sa už k nemu vracať.

Ak nemáte radi alebo nechcete počúvať o hrôzach vojny, môžete toto miesto vynechať, ale verte, že patrí neodmysliteľne k histórii celého Sandakanu.

Na začiatku kempu bola japonská invázia, ktorá narobila nielen na Borneu, ale aj v oblasti juhovýchodnej Ázie či Pacifiku veľké množstvo zla. V roku 1942 sem Japonci presunuli zo Singapuru cca 1500 väzňov, najmä Austrálčanov a neskôr pridali ďalšiu tisícku, kde dominovali Briti. Podmienky v kempe boli viac než tvrdé a keď Japonci cítili, že nie je bezpečné pre nich ostať na pobreží, rozhodli sa vykonať experiment, ktorý vošiel do vojnových dejín ako „pochod smrti“ do vnútrozemského mesta Ranau. Vďaka nemu sa žiaľ aj Sandakan stal veľmi známym miestom.

Dnes vojdete do pamätného parku a na prvý pohľad nič nepripomína zverstvá, ktoré tu Japonci robili. V korunách stromov počujete štebotať vtákov, na kvetoch pristávajú motýle a v jazierku pláva niekoľko rýb. Dokonalé miesto na oddych, pomysleli by ste si. Prejdite mostíkom a za ním si všimnete zhrdzavený generátor, ktorý kedysi zásoboval kemp elektrikou. Vedľa zase na zemi odpočíva starý bager. Ten si Japonci priniesli, aby neďaleko odtiaľto mohli vybudovať letisko, ale austrálski väzni ho dokázali sabotovať a prestal fungovať. Schody vedúce na pahorok vás ukryjú do tieňa, cestou si prečítate informačné tabule o kempe a napokon ste v maličkom múzeu. Je to len jedna miestnosť, ale dá vám veľa. Prezradí vám totiž históriu tohto kempu, povie viac o pochode smrti a navodí atmosféru toho, aké to tu muselo byť počas vojny.

Čiernobiele spomienky premenené na fotografie sú dnes veľmi vzácnym mementom. Za múzeom ešte stojí čierny pamätník venovaný tým, ktorí sa nedožili konca vojny a zahynuli priamo tu v kempe alebo počas pochodu smrti.

Sandakan však nie je len o smutných príbehoch. Ak chcete prísť na úplne iné myšlienky, je dobré vydať sa priamo do centrálnej časti k nábrežiu. Presne tam totiž leží obrovské trhovisko, ktoré je zosobnením exotiky Bornea. Leží ukryté v obrovskej budove, tak sa nezľaknite, že vás už priamo na ulici nepohltí ruch. Stačí však vojsť dnu a dostanete presne to, čo od takéhoto miesta očakávate.

Vo vnútri čaká snáď sto stánkov, kde sa predáva všetko od sušených rýb až po čerstvé ovocie. Najprv sa len tak prejdite a nechajte sa unášať atmosférou a až potom sa ponorte do víru nakupovania.

Miestni predávajú zeleninu, no zaujímavejšie je ovocie, kde dominuje ananás, žlté aj zelené mango, obrovské papáje, trsy maličkých aj veľkých banánov a kde tu sa objaví aj mangostan, durian či melóny. Krásne naukladané čili papričky sú fotogenické a najexotickejšie pôsobia betelové oriešky. Niektoré sú ešte zelené, iné už oranžové a miestni sa tu zastavujú, aby si nakúpili. Betel sa tu stále žuje a hoci ho používajú prevažne muži, predávajú ho najmä ženy. Slováka zaujmú aj sušené ryby. Od tých najmenších ančovičiek, ktoré sa vždy objavia na tanieri, ak si objednáte malajské jedlo Nasi Lemak až po veľké kusy nakrájaných rýb, ktorých mená ani len netušíte.

Dostať tu však aj sušené krevety, kalamáre a kopec veci aké by sme v našich končinách márne hľadali. Určite si tu kúpte nejaké ovocie, pretože lacnejšie ho nenájdete a zároveň tak veľký výber aký je tu Sandakan nemá na žiadnom inom mieste. Pokojne si ukážte na ananás či mango a predavačky vám ho za pár sekúnd nakrájajú, očistia a vy môžete rovno jesť.

Hneď vedľa trhoviska, kúsok od nábrežia, kde kotví viacero rybárskych lodí a člnov sa predávajú ryby.

Aj rybie trhoviská majú svoju dávku exotiky, ktorú budete milovať. Predáva sa tu na zemi, kde sú ryby naukladané len na plachtách. Predáva sa z plastových košíkov, pultov a niekoľko rybárov sa snaží dokonca predať niekoľko menších rýb zviazaných špagátom priamo z rúk. Nikto nevie, či sa na neho neusmeje šťastie a nezarobí si pár desiatok ringittov, ktoré zase raz pomôžu prežiť. Najkrajší ruch je priamo na nábreží vedľa lodí. Viacero chlapov tu nakladá ryby do prepraviek, iní čistia siete a cítiť tu atmosféru toho starého Bornea, aká sa už vytráca z moderných miest.

Ak sa nabažíte rýb, vyberte sa na prechádzku nábrežím. Nájdete tu ikonický nápis „Sandakan“ a užijete si výhľad na more, kde dokonca vidno aj niekoľko ostrovčekov. Cez deň je to tu pomerne prázdne, ale so zapadajúcim slnkom sa mnohí domáci vyberú von a vtedy je centrálna časť Sandakanu pomerne živým miestom.

K zaujímavým miestam v Sandakane patrí aj nádherný, koloniálny dom americkej spisovateľky Agnes Keithovej. Leží na pahorku nad centrálnou časťou Sandakanu a budete si tu naozaj pripadať ako v období pred 2. svetovou vojnou, teda v čase pred tým, než Sandakan zničili zbytočné bomby.

Dom, v ktorom žila sa premenil na múzeum. Všetko naokolo je nádherne upravené s perfektným trávnikom a stromami. Dom má dve poschodia, postavili ho z dreva a keď vojdete dnu, musíte si vyzuť topánky. Dobový nábytok, detaily, drobnosti, archívne fotografie na stenách, to všetko navodí dojem zabudnutej doby. Je tu krásne. Presne si viete predstaviť ako by ste tu v jedálni trávili s rodinou obed, akoby ste sedeli vonku pod strieškou, popíjali bornejský čaj, kým by krajinu naokolo bičoval monzún a napokon si predstavíte ako by ste si niekde čítali s výhľadom na koruny stromov. Tento dom je presne tým miestom, ktoré v sebe ukrýva dušu.

Agnes Keith sa do Sandakanu dostala v roku 1934 a žili tu až do roku 1942, kedy im bornejský sen prekazila 2. svetová vojna a museli odísť. Do dejín týchto miest sa však zapísala svojimi knihami s tematikou Bornea, pritom tou najznámejšia je kniha „Krajina pod vetrom“, ktorá symbolizuje malajský štát Sabah.

Ak by ste si mali pozrieť v Sandakane len jedno jediné múzeum, spravte všetko preto, aby ním bol práve tento nádherný, historický dom.

Spočiatku sa môže zdať, že v Sandakane je toho akosi príliš málo, ale čím viac sa ponoríte do mesta, tým viac zaujímavostí nájdete. My v BUBO to veľmi dobre vieme a preto aj z tohto mesta vieme spraviť zážitok!

Od centra sa vzdialíte len 4 kilometre a ocitnete sa na vysokom kopci s nádherným výhľadom. Nie ste tu len kvôli nemu, hoci aj ten by stačil na to, aby bolo toto miesto vyhľadávaným miestom. Tu na kopci totiž stojí budhistický chrám Puu Jih Shih. Nie je starý, začali ho stavať iba v roku 1987 a pagoda vedľa chrámu ešte stále nie je hotová, ale aj tak má svoje čaro.

Cestu k chrámu lemujú sochy a okázalá brána plná ornamentov. Chrám kričí novotou a keď si vyzujete topánky, čaká vás obrovský oltár s trojicou Budhov. Stĺpy zdobia draci, čínske nápisy sa rozliali po stenách a namiesto vonných tyčiniek sú tu moderné svetielka, ktoré sa zapínajú počas obetovania. Všetko je tu trošku inak ako v tradičných chrámových komplexoch, kde je plno vôní a ľudí. Chrám Puu Jih Shih je skôr sterilným miestom, ale aj to je svojim spôsobom unikát.

Vráťme sa však k výhľadu. Ten to dokonalý! Na ľavej strane leží Sandakan so svojim centrom a občasnými vysokými budovami. Kúsok od neho vidno lode zaparkované na vodnej hladine a hneď vedľa zase štvrť, ktorú by sme pokojne mohli opísať slovíčkom „slum“. Najobyčajnejšie domy pozliepané z drevených dosiek a plechov stoja na koloch blízko pobrežiu. To sa občas vyleje a vďaka drevným kolom dokážu ľudia žiť na tomto mieste. Na pravo sú vo vode zapichnuté „rybie farby“ a všetko naokolo je prenikavo zelené a kopcovité. Borneo nie je nič dlžné svojej povesti a už hneď za mestom začína dažďový les.

Veľa starých, koloniálnych stôp sa nám v Sandakane žiaľ nezachovalo, ale stále tu predsa len niečo nájdete. K tým najstarším stopám patrí kamenný Kostol sv. Michala.

Patrí k najdôležitejším svätostánkom celého Sandakanu a má prvenstvo dokonca aj v tom, že je prvým kamenným kostolom celého malajského Sabahu. S nápadom sa začali zaoberať už v roku 1881, kedy Briti kontrolovali severné Borneo a túžili mať svoje vlastné kostoly. Prešlo pár rokov a v roku 1888 pricestuje do Sandakanu guvernér Creagh, ktorý pomohol vybrať miesto.

Výstavba nezačala hneď, ale až v roku 1893 a napokon zhltla 30 rokov, kým sa celý projekt dokončil. Dnes je okolo neho ticho, hoci v nedeľu je tu krásny ruch a stretávajú sa tu rodiny tak ako pred desiatkami rokov. Len britské rodiny zmizli, no viera tu ostala. Ak budete mať šťastie, môžete sa dnu do kostola pozrieť a objavíte nádherné sklenené vitráže plné farieb. Chvíľku zabudnete na to, že ste na Borneu a uveríte, že sa túlate európskymi zákutiami. Briti boli v tomto dokonalí, pretože si dokázali kdekoľvek na svete postaviť malé prístavy svojej vlastnej kultúry. Mnohé prežili dodnes a sú zaujímavými turistickými ťahákmi.

Na sklonku dňa sa odvezte do hotela menom Sabah. Patrí k ikonám celého Sandakanu a presne v ňom trávia noc aj naše malé BUBO skupiny počas prehliadky Bornea. Jeho obrovskou devízou je prostredie, pretože máte pocit, že ste odrazu opustili mesto a všade naokolo je príjemná zeleň.

Akoby ste trávili čas uprostred lesa, pričom si stále užívate vymoženosti 4-hviezdičkového hotela. Verte, že po celom dni na Borneu je perfektný bazén presne to, čo vám dá za krásnym dňom dokonalú bodku. Oddýchnite si, dajte si drink a napokon si doprajte večeru. Majú tu skvelý bufet s mnohými jedlami či grilovanými špecialitami, ale rozhodne vás nesklame ani Nasi Lemak, národné jedlo Malajzie!