Škaredá päťka

Malý safari paradox: často si „ulovíte“ najlepší zážitok práve vtedy, keď sa na chvíľu prestanete hnať za hviezdami programu. V BUBO chodíme do buše v malých skupinách, aby sme mohli spomaliť, počúvať savanu a zostať pri jednej scéne dlhšie, nie iba „cvaknúť fotku a ísť ďalej“. A keď k tomu pridáte pohodlie kvalitného safari auta, dobrú logistiku a večer servis v lodži, zistíte, že luxus na safari nie je pozlátko, ale priestor na to, aby ste prírodu vnímali naplno.

Tu, na starom kontinente existuje jedno výstižné afrikánske príslovie „Mooi van lelikheid“, čo voľne preložené znamená „krásny vďaka svojej škaredosti“. Dokonale opisuje niečo, čo nezapadá do tradičných štandardov krásy, no má jedinečný šarm a charizmu, vďaka ktorým si to niečo jednoducho zamilujete. Každé z týchto zvierat túto myšlienku stelesňuje a do africkej prírody prináša svoj vlastný, nezameniteľný druh krásy. Safari v Afrike robí BUBO dlhé roky a za ten čas sme si overili jednu vec: najkrajšie príbehy často píšu práve „neviditeľní hrdinovia“ ekosystému. Aj preto naši sprievodcovia, tím, ktorý sa právom radí medzi najscestovanejších Slovákov, milujú okamihy, keď klienti objavia čaro mimo „povinnej“ veľkej päťky. Poďme sa spoločne pozrieť na zvieratá, ktoré do tej vizuálne hendikepovanejšej päťky patria.

Ak ste už niekedy sedeli v našom safari džípe v Masai Mara alebo v Krugerovom parku, určite ste počuli ten známy výkrik sprievodcu: „Pumbaa na tretej hodine!“. V týchto chvíľach sa ukáže rozdiel medzi tým „len byť v Afrike“ a naozaj jej rozumieť. Sprievodcovia BUBO s certifikáciou BCA a výcvikom pre pohyb v buši čítajú terén, stopy aj správanie zvierat tak, aby bol zážitok intenzívny, ale stále bezpečný a rešpektujúci prírodu. Preto sa často k jednej scéne vraciame, čakáme, a „ulovený“ zážitok príde sám a bez naháňania. Prasa bradavičnaté (Phacochoerus africanus) je možno členom škaredej päťky, ale pre nás je to jedna z najcharizmatickejších a najzábavnejších postáv africkej savany. Zabudnite na chvíľu na majestátnosť leva. Poďme sa ponoriť do sveta tohto húževnatého tvora, ktorý je chodiacim dôkazom toho, že v prírode nie je dôležitý výzor, ale schopnosť prežiť.

Hoci z diaľky vyzerajú v tej vysokej tráve nenápadne, prasa bradavičnaté je kus solídneho svalu. Samce môžu vážiť úctyhodných 60 až 150 kg, kým samice sú o niečo drobnejšie (45 – 75 kg). V kohútiku merajú okolo 65 až 85 cm a v drsnej divočine sa dožívajú priemerne 15 rokov, no v zajatí to potiahnu aj na 20. 

Jeho tvár je, povedzme si úprimne, jedinečná – dlhá, plochá hlava posiata škaredými výrastkami. Tie slávne „bradavice“ nie sú žiadnou chorobou, ale zhrubnutými kožnými a tukovými vankúšikmi. U samcov tvoria dokonca brnenie – chránia ich oči a lebku počas bojov o samice, kedy do seba narážajú hlavami a bránia sa tak ostrými klami. Tieto kly sú v skutočnosti predĺžené očné zuby a dokážu byť smrteľnou zbraňou. Horný pár je dlhý a zahnutý, dolný je kratší a neustále sa počas života tohoto zvieraťa brúsi.

Prasa bradavičnaté je prekvapivo sociálny tvor, ktorý žije v skupinách nazývaných „sounders”, tvorených dominantnou samicou a jej mláďatami. Samce sú väčšinou samotári a k skupinám sa pripájajú len kvôli páreniu, ku ktorému dochádza zvyčajne po období dažďov. 

Gravidita trvá približne šesť mesiacov, a samica rodí 2 až 4 prasiatka v bezpečí nory. Matka je v tomto období extrémne agresívna a prasiatka sú mimoriadne zraniteľné, keďže prvé týždne nemajú takmer žiadny podkožný tuk.

Najobľúbenejší moment pre našich klientov nastáva, keď sa prasa zľakne. Pri úteku, kedy dokáže vyvinúť rýchlosť až 48 km/h, vystrelí svoj tenký chvost kolmo hore ako anténu. Tento vztýčený chvost slúži ako „vlajka“ pre mláďatá a ostatných členov skupiny, aby sa v hustej savanovej tráve nestratili a mohli nasledovať vodcu.

Pokiaľ ide o bývanie, prasa bradavičnaté je síce múdre, ale radšej obsadzuje opustené „príbytky“ po hrabáčoch alebo dikobrazoch. Pri vstupe do nory používa geniálnu techniku: vchádza vždy cúvaním. Tým zaistí, že jeho masívna hlava a nebezpečné kly trčia smerom k vchodu, a akýkoľvek predátor narazí priamo na ozbrojenú pevnosť.

Vďaka filmu Leví kráľ je prasa bradavičnaté globálnou hviezdou, no s postavou Pumbu sa spájajú rôzne mýty. Na rozdiel od Pumbovej filozofie „Hakuna Matata” sú bradavičnaté prasatá v realite veľmi nepokojné a nervózne, pretože sú obľúbenou pochúťkou levov a hyen. 

Pobaví vás aj ich jedinečný štýl stolovania. Keďže majú v pomere k dlhým nohám prikrátky krk, nedokážu sa k šťavnatej tráve jednoducho zohnúť ako iné zvieratá. Tento anatomický rébus vyriešili po svojom – prasiatka sa pasú v kľaku. Príroda ich na tento účel dokonale vybavila a na predných kĺboch im nadelila zhrubnuté rohovinové mozole. Tie fungujú ako prirodzené, vysoko odolné chrániče, vďaka ktorým sa môžu pohodlne presúvať po savane doslova po kolenách.

V ekosystéme zohráva prasa bradavičnaté nezastupiteľnú úlohu, vďaka čomu si vyslúžilo prezývku „záhradník savany”. Svojím silným rypákom neustále preoráva a prevzdušňuje pôdu, čím ju udržiava vitálnu a pripravuje podmienky pre rast novej vegetácie, čo je nesmierne dôležité. Často ho uvidíte v symbióze s rôznymi druhmi vtákov, ktoré mu vyberajú kliešte. A potom príde ten kontrast, ktorý na safari milujem: ráno ste v prachu a v tepe savany, na obed už sedíte v lodži, kde máte čas spracovať, čo ste práve videli. Luxus tu nie je o prehnanej okázalosti. Je o tom, že sa o vás niekto postará tak, aby ste mali energiu vstať na ďalší game drive a vnímať Afriku naplno.

Keď najbližšie na našom BUBO zájazde uvidíte túto „zubatú kosačku“ s anténou hore, spomeňte si na to, že pozeráte na jedného z najodolnejších a najcharizmatickejších bojovníkov Afriky. A áno, pri tomto zvierati určite platí aj známe africké porekadlo „Mooi van lelikheid” – krásny vo svojej škaredosti.

Ak existuje zvuk, ktorý definuje africkú noc a spoľahlivo vám na našich zájazdoch do tejto exotiky privodí zimomriavky, nie je to len leví rev, ale mrazivý smiech a húkanie hyeny škvrnitej (Crocuta crocuta). Druhá členka našej škaredej päťky trpí po stáročia povesťou zbabelého mrchožrúta a hlúpeho prisluhovača, ktorú do pamäti generácií vryl aj vyššie spomínaný Leví kráľ.

Pravda je však taká šokujúca, že keby hyeny mali svojich právnikov, žalovali by Hollywood za urážku na cti. Po vypustení Levieho kráľa sa totiž objavili tvrdenia, že biológ študujúci hyeny podal žalobu na Disney za poškodenie cti a dobrého mena. Tento podnet však bol zmietnutý zo stola a súdny proces nebol otvorený.

No v skutočnosti sa pozeráme na jedného z najinteligentnejších, najúspešnejších a biologicky najfascinujúcejších dravcov, akí kedy kráčali po našej krásnej modrej planéte.

Hneď na úvod si musíme ujasniť jednu zásadnú vec: hyena nie je pes. Hoci svojím výzorom pripomína psovité šelmy, evolučne má bližšie k mačkám. Pri pohľade na dospelého jedinca si uvedomíte, že ide o mimoriadne vyšportované zviera.

Hyena je robustná šelma, ktorá v kohútiku meria úctyhodných 70 až 90 centimetrov. Práve tu prichádza k prvej anomálii v ríši cicavcov – u hyen vládne sexuálny dimorfizmus v prospech nežnejšieho pohlavia.

Samice sú nielen spoločensky nadradené, ale aj fyzicky mohutnejšie. Zatiaľ čo samce vážia okolo 45 až 60 kilogramov, dominantné samice môžu vážiť až neuveriteľných 90 kilogramov. V divočine sa tieto húževnaté bojovníčky dožívajú priemerne 12 rokov, no silné a vytrvalé jedince to môžu potiahnuť až k dvadsiatke (v zajatí dokonca k 40 rokom života), čo je na taký drsný život v savane obdivuhodný výkon.

To, čo robí hyeny v živočíšnej ríši skutočne unikátnymi, je ich extrémna biológia rozmnožovania, ktorá nemá vo svete cicavcov obdobu. Samice majú vďaka vysokej hladine testosterónu vyvinuté vonkajšie pohlavné orgány, ktoré na nerozoznanie pripomínajú samčí penis (tzv. pseudo-penis). Táto anatomická zvláštnosť robí z pôrodu mimoriadne rizikový a bolestivý proces.

Gravidita trvá približne 110 dní, teda takmer štyri mesiace, a na jej konci prichádza na svet zvyčajne dvojica mláďat.

Na rozdiel od slepých a bezbranných mačiatok či šteniatok sa malé hyeny rodia s otvorenými očami, prerezanými zubami a okamžitou túžbou bojovať. Agresivita je im vrodená natoľko, že mláďatá často okamžite po narodení zvádzajú bratovražedný boj o dominanciu a prístup k matkinmu mlieku, ktorý sa pre slabšieho súrodenca môže skončiť fatálne.

Na pláňach v Masai Mara a Serengeti si spolu s našimi profesionálnymi BUBO rangermi priamo v teréne vyvrátite rozšírený mýtus, že hyeny sa živia len zdochlinami alebo zvyškami po iných predátoroch. Práve naopak, hyena škvrnitá sa v priebehu evolúcie pravdepodobne z konkurenčných dôvodov výrazne prispôsobila a zmenila spôsob života. Prešla na prevažne dennú aktivitu a aktívny lov, čím sa vzdialila od stratégie vyhľadávania zdochlín, ktoré dnes tvoria len menšiu časť jej potravy. Tento posun z nej urobil jednu z najefektívnejších predátoriek afrických saván, keďže až približne 95 percent potravy si uloví sama. Aj jej zdanlivo nemotorná chôdza so zníženým zadkom zapadá do tohto obrazu, nejde o nedostatok, ale o evolučnú adaptáciu na vytrvalosť a dlhodobé prenasledovanie koristi, nie na krátke šprinty.

Práve v takýchto detailoch pomáha, že cestujeme v malých skupinách. V aute je ticho, sprievodca má priestor vysvetľovať súvislosti, a vy máte čas pozorovať správanie zvierat bez chaosu a prekrikovania. Safari potom nie je „zber trofejí“, ale živá prírodopisná výprava, skutočné lovenie zážitkov.

Majú obrovské srdce, ktoré tvorí takmer 1 % ich telesnej hmotnosti, čo im umožňuje uštvať zebru či pakoňa behom na dlhé kilometre pri rýchlosti až 60 km/h. Keď korisť dostihnú, do hry vstupuje ich najznámejšia zbraň – čeľuste. Hyena disponuje jedným z najsilnejších stiskov medzi cicavcami, ktorý hravo prekoná aj leva.

Dokáže vyvinúť tlak, ktorý drví stehenné kosti byvolov či žiráf na prach, a vďaka extrémne silným žalúdočným kyselinám strávi takmer všetko vrátane kože a kopýt. V džungli to teda častokrát je úplne inak ako v rozprávke – hyeny častokrát ulovia zviera a túto korisť musia občas prenechať levom.

Keď teda na našom BUBO safari zájazde uvidíte hyenu, ako so zveseným zadkom klusá savanou, skúste sa na ňu pozrieť inými očami. Nepozeráte sa na zloducha z rozprávky, ale na superpredátora a starostlivú matku, ktorá prežila tam, kde iní zlyhali. Je to drsná krása Afriky v tej najčistejšej podobe. A priznám sa, že pre mňa je to jedno z najkrajších a najúchvatnejších zvierat.

Keď na našich safari v Afrike zdvihnete zrak k azúrovej oblohe, často tam uvidíte krúžiť temné siluety. Pre mnohých sú supy okamžitým symbolom smrti, skazy a číhajúceho nešťastia. Tretí člen našej škaredej päťky má azda najhoršiu povesť zo všetkých – vidíme v ňom len chamtivého zdochlinožrúta mrchožrúta s holým, vráskavým krkom, ktorý čaká na cudzie nešťastie.

Pravda je však taká, že bez týchto „sanitárov savany” by africká divočina, ako ju poznáme a milujeme, pravdepodobne skolabovala pod náporom chorôb. Sup nie je poslom smrti, ale garantom života. Aj preto je pre nás v BUBO dôležité cestovať tak, aby sme do tohto citlivého mechanizmu zasahovali čo najmenej. Dodržiavame pravidlá pozorovania zveri, netlačíme zvieratá do stresových situácií a našich klientov vedieme k tomu, aby fotka nikdy nebola viac než rešpekt. Zároveň má zmysel, aby z cestovania niečo ostalo aj domácim, či už podporou lokálnych komunít, alebo projektov, ktoré pomáhajú prírode prežiť v konkurencii civilizácie.

To, čo na prvý pohľad pôsobí odpudivo, je v skutočnosti geniálny dizajnový ťah prírody. Tá slávna holá hlava a krk bez peria nie sú rozmarom škaredosti, ale prísne hygienickým opatrením. Keďže supy dávajú svoje hlavy hlboko do útrob mŕtvych zvierat, perie by sa im znečistilo krvou a baktériami, čo by v horúcom africkom slnku viedlo k infekciám. Holá koža sa na slnku sama dezinfikuje a ľahko čistí. A keď sa tento obor rozhodne vzlietnuť, až vtedy pochopíte jeho majestátnosť.

Najväčší zástupca, ktorého môžeme vidieť – sup ušatý (Torgos tracheliotos) – je skutočným kráľom oblohy. Je to masívny vták, ktorý môže vážiť až 10 kilogramov a jeho rozpätie krídel dosahuje 2,8 metra. To je viac, než majú basketbalisti NBA na výšku.

Supy sú v lietaní majstrami efektivity. Nie sú to aktívni letci ako orly, ktorí neustále mávajú krídlami; sú to plachtiari. Využívajú stúpajúce teplé vzdušné prúdy, na ktorých sa dokážu viezť celé hodiny bez jediného mávnutia krídlami, pričom preletia stovky kilometrov pri hľadaní potravy.

Ich zrak je legendárny – z výšky niekoľkých kilometrov dokážu rozoznať mŕtve zviera veľkosti gazely, alebo, čo je častejšie, sledujú pohyb iných supov a dravcov. Keď jeden klesne, ostatní ho nasledujú v reťazovej reakcii, ktorá v priebehu pár minút premení prázdnu oblohu na lievik plný stoviek vtákov. V praxi to znamená, že keď vidíte supy krúžiť, potravu ešte len hľadajú a neznamená to mršinu na dohľad, čo je mylná predstava.

Ešte fascinujúcejšie je to, čo sa odohráva v ich útrobách. Supy majú jeden z najextrémnejších tráviacich systémov na planéte. Ich žalúdočné kyseliny sú mimoriadne silné (s pH blízkym nule v rozmedzí približne 0,2 až 1,0), vďaka čomu dokážu zničiť aj baktérie antraxu, cholery či botulizmu.

To, čo by iné zvieratá zabilo, sup bez problémov strávi. Hoci podobne kyslé žalúdočné prostredie majú aj hyena (pH okolo 1,0), krokodíl (pH približne 1,0), žralok (pH 1,0 až 2,0) či človek (pH 1,5 až 3,5), iba sup je skutočným biologickým sterilizátorom. Zatiaľ čo ostatné druhy sú primárne prispôsobené na rozklad pevných častí potravy, supy dokážu neutralizovať aj extrémne nebezpečné patogény. Tým, že ich v svojom tele rozložia a zrecyklujú, doslova zastavujú šírenie epidémií v prírode a fungujú ako slepé uličky pre smrteľné choroby.

Napriek svojmu drsnému zjavu a životnému štýlu sú supy prekvapivo romantické a oddané stvorenia. Sú monogamné a tvoria páry, ktoré spolu často ostávajú na celý život. V divočine sa dožívajú úctyhodného veku, bežne 15 až 30 rokov (v zajatí aj viac).

Ich rodinný život je pomalý a trpezlivý – samica znáša zvyčajne len jedno jediné vajce. Inkubácia trvá dlho, približne 55 dní, pričom sa na sedení striedajú obaja rodičia. Aj po vyliahnutí sa o mláďa starajú spoločne celé mesiace, kým je schopné samostatného letu. Táto nízka reprodukčná rýchlosť je však dnes vo voľnej prírode ich Achillovou pätou, keďže populácia supov neustále klesá.

Keď teda nabudúce uvidíte supa sedieť na vrchole akácie, skúste v ňom vidieť viac než len „toho škaredého vtáka“. Pozeráte sa na starostlivého partnera, dokonalého letca a predovšetkým na hrdinu s imunitou terminátora, ktorý robí špinavú prácu, aby africká savana ostala čistá a zdravá.

Ak by ste hľadali maskota pre cintorín, lepší kandidát ako marabu zdochlinár (Leptoptilos crumenifer) neexistuje. Štvrtý člen našej škaredej päťky si vyslúžil prezývku „hrobár” a pri prvom stretnutí na našich BUBO zájazdoch okamžite pochopíte prečo.

Keď tento vták nehybne stojí so zvesenou hlavou a krídlami zloženými okolo tela, vyzerá ako pochmúrny starý muž v dlhom čiernom kabáte a s rukami za chrbtom, ktorý čaká na pohreb. Jeho vzhľad je definíciou slova groteskný – holá, chrastavitá hlava, dlhý, dýkovitý zobák a pod krkom ružový mäsitý vak, ktorý vyzerá ako nepodarená kravata. No rovnako ako pri supoch, aj tu platí, že za odpudivým zjavom sa skrýva dokonalá adaptácia na prežitie.

Kým supy sú majstrami plachtenia a chirurgami pri spracovaní zdochliny, marabu je ťažká váha a hrubá sila. Je to obrovský vták, ktorý sa týči do výšky až 150 centimetrov, čím hravo pozerá do očí dospelému človeku. Jeho najväčšou pýchou sú však krídla. S rozpätím, ktoré môže dosiahnuť ohromujúce 3 metre (a niektoré zdroje uvádzajú aj viac), súperí s andským kondorom o titul vtáka s najväčším rozpätím krídel na súši.

V divočine sa dožíva úctyhodných 25 rokov, no v zajatí, kde má servis all inclusive, to dokáže potiahnuť až k štyridsiatke. Rodičovské povinnosti berú vážne – hniezdia v kolóniách na vysokých stromoch, kde samica znáša zvyčajne 2 až 3 vajcia, o ktoré sa starajú obaja rodičia počas inkubácie trvajúcej mesiac.

Najfascinujúcejšie divadlo však nastáva, keď sa marabu a sup stretnú pri jednej zdochline. Je to súboj „noža a vidličky”. Supy majú zahnuté, ostré zobáky, vyvinuté na trhanie mäsa a kože. Sú to špecialisti, ktorí dokážu precízne obrať všetko mäso od kosti. Marabu je iný. Jeho zobák je obrovský, rovný kostený bodec. Nie je stavaný na trhanie, ale na bodanie a hltanie obrovských kusov v celku. Tu vzniká zaujímavá dynamika: marabu často nedokáže otvoriť hrubú kožu čerstvej zdochliny byvola či slona, a tak musí trpezlivo čakať, kým supy spravia špinavú prácu a kožu pretrhnú.

Akonáhle je bufet otvorený, marabu ukáže svoju dominanciu. Vďaka svojej veľkosti a nebezpečnému zobáku funguje ako kriminálnik savany – často vpochoduje do stredu hodujúcich supov, rozháňa ich a kradne im tie najlepšie kusy mäsa. Supy, hoci sú početnejšie, pred týmto obrom s dýkou namiesto úst radšej ustupujú.

Na rozdiel od supov, ktorí sú čistí zdochlinožrúti, je marabu oportunista, ktorý nepohrdne ničím. Okrem mŕtvol loví aj živú korisť – ryby, žaby, hmyz, a je známy aj svojou krutosťou, keďže dokáže uloviť a prehltnúť celé mláďatá plameniakov či iných vtákov.

A čo ten zvláštny vak pod krkom a biele nohy? Ten ružový lalok neslúži na uskladnenie jedla, ako si mnohí myslia, ale na vydávanie zvukov a termoreguláciu. A biele nohy? V skutočnosti sú tmavé. Marabu (podobne ako bociany) praktizuje takzvanú urohydrózu – úmyselne si vyprázdňuje tekutý trus na vlastné nohy. Keď sa voda z trusu odparuje, ochladzuje krv prúdiacu v nohách, čo je v horúcej Afrike geniálna, hoci pre nás trochu nechutná klimatizácia.

Marabu je teda kráľom odpadkov, ktorý nepohrdne ničím, a zároveň neohrozeným vládcom pri zdochlinách, pred ktorým majú rešpekt aj tie najostrejšie zobáky supov. Je to „škaredý“ obor, bez ktorého by upratovacia čata Afriky nebola kompletná.

Ak by ste sa v buši spýtali domorodcov, ako vznikol pakôň bielobradý (Connochaetes taurinus), povedia vám starú legendu. Hovorí sa, že keď Boh stvoril všetky zvieratá, ostala mu na stole kopa nepoužitých súčiastok. A keďže v prírode sa ničím neplytvá, rozhodol sa ich spojiť do jedného celku. Výsledkom je pakôň – piaty člen našej škaredej päťky.

A pri pohľade na pakoňa musíte uznať, že na tej legende niečo bude. Má rohy byvola, ale sú príliš slabé. Má hrivu koňa, ale strapatú a riedku. Má chvost ako kôň, ale telo ako krava, a to celé stojí na podozrivo tenkých nohách antilopy. K tomu pridajte dlhú, pretiahnutú tvár lúčneho koníka s výrazom permanentného zmätenia a bradu, ktorú si zabudol oholiť. Pôsobí ako omyl evolúcie, no v skutočnosti je jej najväčším triumfom.

Pakôň je totiž hrdinom príbehu, ktorý láka stovky našich klientov do Kene a Tanzánie počas obdobia Veľkej migrácie, keď stáda prekračujú rieku Maru. Je to práve tento škaredý tvor, ktorý je hlavným aktérom jedného z najväčších presunov cicavcov na planéte.

Hoci sa prvenstvo z hľadiska absolútneho počtu jedincov pravdepodobne viaže na migráciu v Južnom Sudáne, kde viac ako 2,5 milióna byvolcov a zebier migruje medzi národnými parkmi, migrácia pakoní v ekosystéme Serengeti a Masai Mara zostáva najikonickejším prírodným divadlom sveta. Viac ako 1,5 milióna pakoní sa tu v nekonečnom kruhu presúva za dažďom, potravou a čerstvou trávou, pričom prekonávajú tisíce kilometrov a rieky plné krokodílov. Zároveň sú však kľúčovou potravou pre celú mäsožravú africkú savanu. Bez pakoní by levy, hyeny, gepardy či krokodíly hladovali. Pakone fungujú ako živé kosačky, ktoré udržiavajú trávnaté pláne v rovnováhe, a zároveň ako chodiaca hostina, bez ktorej by sa celý ekosystém dramaticky zmenil.

Hoci pôsobia komicky a často ich nazývame klauni savany pre ich zvyk bezhlavo poskakovať a vydávať ten typický nosový zvuk “g-nu” (odkiaľ pochádza ich anglický názov gnu), ich stratégia prežitia je geniálna. Nie je založená na sile jednotlivca, ale na sile davu. V obrovskom stáde má jednotlivec štatisticky vyššiu šancu prežiť. Sú to veľké zvieratá – dospelý samec váži až 250 kg a v kohútiku meria okolo 140 cm. V divočine sa dožívajú približne 20 rokov, čo je vzhľadom na to, že sú na jedálnom lístku úplne každého dravca malý zázrak.

Ich najväčší evolučný tromf však prichádza v období rodenia. Tento fenomén sa týka výhradne populácie pakoní v ekosystéme Serengeti a Masai Mara, ktoré sa zúčastňujú Veľkej migrácie. Inde v Afrike sa pakone rozmnožujú priebežne, najmä počas obdobia dažďov, keď je dostatok čerstvej pastvy a samice tak dokážu produkovať kvalitné mlieko.

V Serengeti a Masai Mara však gravidita, ktorá trvá približne 8,5 mesiaca, prebieha mimoriadne synchronizovane. Pakone, ktoré migrujú spoločne, sa v rovnakom čase stretávajú na miestach párenia, najmä v lesoch oblasti Western Corridor, a práve preto sa im mláďatá rodia naraz.

Výsledkom je biologicky fascinujúca stratégia, keď sa takmer 80 percent všetkých mláďat, približne 500 000 teliat, narodí v priebehu krátkych dvoch až troch týždňov. Týmto doslova zahltia predátorov. Hoci sa levy, hyeny či iní lovci nažerú do sýtosti, nedokážu uloviť všetky mláďatá, a práve vďaka tomu ich drvivá väčšina prežije.

A keď hovoríme o mláďatách, zabudnite na bezmocné ľudské bábätká. Malý pakôň je zázrakom savany. Kým ľudskému dieťaťu trvá rok, kým spraví prvý krok, levíčaťu týždne, kým poriadne vidí, no novorodený pakôň sa postaví na nohy do 3 až 7 minút po narodení. Do polhodiny už dokáže bežať rovnako rýchlo ako dospelí a stíhať tempo stáda. Musí. V savane totiž neexistuje materská dovolenka a zaostávanie sa trestá smrťou.

Okrem extrémne rýchleho vývoja majú pakone už od narodenia aj ďalšie schopnosti. Dokážu zacítiť vodu na veľké vzdialenosti a ich telo je prispôsobené na beh na dlhé trate konštantnou rýchlosťou. Podobne ako u hyen či byvolcov to umožňuje špecifická stavba tela s mierne kratšími zadnými nohami, ktorá zvyšuje vytrvalosť a energetickú efektivitu pohybu v otvorenej krajine savany.

Pakôň je teda možno poskladaný z náhradných dielov a určite nevyhrá súťaž krásy, no predstavuje nezastaviteľnú silu prírody. Je symbolom vytrvalosti, kolobehu života a dôkazom, že aj ten, kto pôsobí ako evolučný omyl, môže byť najdôležitejším článkom celého reťazca. Keď budete s BUBO sledovať nekonečné čierne rieky tiel valiace sa po pláňach Masai Mara, uvedomíte si, že sa pozeráte na jedného z najúspešnejších „škaredých“ tvorov Afriky. Osobitne fascinujúce je zastaviť sa uprostred stáda, započúvať sa do ich zvláštneho chorálu a vnímať ich typické „gnu“, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou tohto veľkolepého prírodného predstavenia.

Naše putovanie za škaredou päťkou je na konci. Možno tieto zvieratá nikdy nebudú zdobiť titulky lesklých magazínov a plyšové hračky s ich podobizňou nebudú miznúť z regálov tak rýchlo ako tie levie či slonie. No ak ste dočítali až sem, už viete tajomstvo, ktoré poznajú len skutoční lovci zážitkov -  príroda sa nehrá vždy len na krásu, hrá v prvom rade na funkčnosť.

Zatiaľ čo „veľká päťka“ predstavuje majestátnosť a silu, „škaredá päťka“ predstavuje odolnosť, pracovitosť a nepostrádateľnosť. Sú to robotníci savany. Sú to tí, ktorí ráno vstávajú prví a chodia spať poslední, aby udržali zložitý stroj afrického ekosystému v chode. Bez supov, hyen a marabu by sa savana zmenila na liaheň chorôb a epidémií. Bez pakoní by predátori hladovali a tráva by zadusila pláne. Bez prasiat bradavičnatých by bola pôda tvrdá a neúrodná. Je paradoxom, že práve tieto škaredé zvieratá robia Afriku takou nádhernou. Umožňujú levom byť kráľmi a leopardom byť princami. Sú dôkazom toho, že v divočine neexistuje odpad, neexistuje chyba a každá jedna súčiastka, akokoľvek bizarne vyzerajúca, má svoje presné a nezastupiteľné miesto.

Až nabudúce vyrazíte s BUBO na lov zážitkov do Kene, Tanzánie, Botswany, Namíbie, či Južnej Afriky, majte oči otvorené nielen pre celebrity zvieracej ríše. Keď uvidíte hyenu, ako sa stará o svoje mladé, alebo supa, ako čistí horizont, neotáčajte objektív inam. Venujte im chvíľu obdivu. Pretože práve pozeráte na skutočných hrdinov, vďaka ktorým kruh života v Afrike nikdy neprestane biť. Pretože krása nie je o tom, ako vyzeráte. Krása je o tom, čo robíte pre svet okolo seba. A v tomto sú členovia „ugly five” tí najkrajší zo všetkých.