Spiritualita Indie - ako ju cítiť v každodennom živote?

„Bratia a sestry Ameriky!" – to boli úvodné slová, ktorými tridsaťročný svámi Vivekananda, mních pochádzajúci z Kalkaty (vtedy ešte Kalkata; Culcatta; ang.), v roku 1893 zahájil stretnutie Parlamentu svetových náboženstiev v Chicagu.

Po doznení dvojminútovej ovácie sedemtisícového stojaceho publika pokračoval vo svojom skromnom príhovore v duchu tolerancie medzi všetkými náboženstvami. Predstavil sa ako člen a reprezentant najstaršieho rádu mníchov, najstaršieho z náboženstiev, ambasádor prastarého odvekého myšlienkového prúdu a filozofie hinduizmu.

Hinduizmus bol v západnom ponímaní uceleného konceptu náboženstva známy už z počiatkov koloniálnej éry. Propagátorom etiky založenej na myšlienkach zakorenených v hinduizme (a budhizme) bol v roku 1850 nemecký filozof Arthur Schopenhauer (Šopenhauer). Orientalisti Max Müller a John Woodroffe (Vúdrof) sa svojim rozsiahlym štúdiom sanskritského jazyka a kultúr indického subkontinentu zaslúžili o vznik odboru indológie.

Briti stojaci v čele Východoindickej spoločnosti zo svojej pozície koloniálnej mocnosti zatiaľ bez škrupúľ redukovali jeden z najpestrejších a najrozmanitejších nábožensko-filozofických systémov na svete na hŕstku pohanských povier, barbarských zvykov a primitívnych báchoriek za účelom uzurpovania nadvlády. Na opačnej strane Indovia využívali svoje náboženstvo ako gro národnej identity s čoraz viac narastajúcimi nacionalistickými tendenciami v snahe vyvinúť odpor proti Britom.

Podobné trenie, ktoré spôsobovalo výbušnú statiku a nábožensko-spoločenské štiepenie kolektívnej psyché, nebolo v Indii ničím nevídaným. Považovaná za jednu z kolísok civilizácie, za krajinu plnú neskutočných, nevyčísliteľných pokladov, ukrývajúca mystické tajomstvá presahujúce poznanie bežných smrteľníkov, bola vždy zemou zasľúbenou.

Sama ako klenot mala sa vynímať vo výkladnej skrini ukoristených bájnych ríš každého panovníka, počnúc príchodom árijskej civilizácie v 15. storočí pred naším letopočtom a vpády Peržanov v 6. storočí pred naším letopočtom, výbojné snahy Alexandra Veľkého, nastolenie Dillíjskeho sultanátu koncom 12. storočia nášho letopočtu a Mugalskej ríše v 16. storočí.

Pokiaľ sa na každú z týchto ér pozrieme fragmentárne, prirodzene nájdeme jedno prevládajúce náboženstvo, jednu ústrednú líniu, ktorá diktovala vtedajšie presvedčenie a smerovanie väčšinovej populácie.

V komplexnejšom meradle, najmä s odstupom, ktorý poskytuje rozsiahle dejisko histórie, uvidíme ale jasný dôkaz, že duchovno a spiritualita v tejto zemepisnej šírke boli ukotvené v substráte hlbšieho ľudského pochopenia, ktoré verne nedokázali odzrkadliť žiadne atribúty pripisované ktorémukoľvek importovanému systému viery.

Áno, boli zvažované, prehodnocované, skúmané a v konečnom dôsledku zakomponované do tých pôvodnejších. Dochádzalo k ich prelínaniu, zlievaniu a zušľachťovaniu v pomyselnej alchymistickej vyhni hľadačov poznania a pravdy.

Súbor hinduistických božstiev vo svojej pestrej symbolike obrazu a jazyka sa môže zdať vonkajšiemu pozorovateľovi nepreniknuteľný. Treba ale pochopiť, že napriek všadeprítomnosti týchto obrazov v bežnom živote Indov – hinduistov sa sami k svojej viere stavajú v každom prípade pragmaticky.

V konečnom dôsledku je dôležité vnútorné prežitie a cítenie, ktoré sa musí zhodovať s presvedčením jednotlivca v postoji ku každodennému životu. V krajine, ktorá je najväčšou demokraciou na svete, nie je prekvapením, že aj k výberu prostriedkov, akými sa viera praktizuje, sa pristupuje nanajvýš demokraticky.

Je dôležité dodržovať zvyky sviatkov a slávností, ktoré sú predpisované v súlade s pravidlami astrológie. Je dôležité navštíviť chrámy a zúčastniť sa pútí na posvätné miesta. Je dôležité vzdávať poctu predkom, ozdobiť ich obraz nad domácim oltárom kvetmi a zapáliť vonnú tyčinku. Je dôležité prispieť potulnému mníchovi drobným finančným darom alebo jedlom, pretože na seba preberá zodpovednosť za udržovanie duchovnej tradície v spoločnosti.

Je však tiež dôležité zarobiť a netrieť biedu. Je dôležité prežiť ešte jeden deň, pretože ten nadchádzajúci môže priniesť príležitosť zmeniť bazálne smerovanie života k lepšiemu. Samozrejme, nikto nebude bezhlavo kántriť kravy. Krava je matka. Dáva mlieko – je bohyňa. Prekvapí vás však, že medzi zástupcami vrstiev obyvateľstva, ktoré sa bežne ocitajú v núdzi, je prípustná konzumácia hovädzieho mäsa.

Aj napriek absolútnemu rozporu s tým, čo hlásajú posvätné texty a propaguje kasta kňazov – brahmanov. V niektorých indických štátoch sa na jedálnom lístku stretnete aj s hovädzím. Toto je citlivá téma. Už len jej abstraktné prijatie je hlboko závislé od konkrétneho regiónu.

Sú miesta, kde by vám, najmä ako Indom – hinduistom, za tento prehrešok – mimo finančný postih či väzenie hrozilo lynčovanie davom a polícia by ani nehla brvou. Presuňte sa ale do štátov Goa či Kerala a žiadna perzekúcia tu nikomu nehrozí.

Relativizmus je vlastný väčšine východných náboženských filozofií a pri rozsiahlom množstve dochovaných textov, od ktorých sa hinduistický kánon odvíja, je prirodzené, že náboženská prax bude otvorená viacerým interpretáciám.

Od osady k osade, od mesta k mestu sa stretneme s vyznávačmi rôznych foriem jedného božstva, viacerých božstiev súčasne, a niekde to bude vyznávanie neosobného boha bez formy. Ak sa však konkrétne opýtate, dostanete stále odpoveď, že ide o hinduizmus, o vieru v jednu a tú istú vyššiu moc.

Podriaďovanie sa vyššej moci poskytuje priestor aj na alibistické zmýšľanie. Bežným nastavením mysle vychádzajúcim z rôznych doktrín býva, že život, vesmír či nebesia sú človeku nadradené, diktujú mu celú existenciu počnúc narodením sa do určitej kasty a predurčením role, akú bude zastávať. Ide o vplyvy, na ktoré smrteľník nemá dosah, avšak môže si ich pôsobenie nakloniť vo svoj prospech.

Ak sa predavačovi voňaviek nedarí v obchode, môže obrátiť svoj zrak do kozmických výšin. Pokiaľ príde pozitívna odozva, bude si istý, že niečo urobil dobre – venoval štedrý finančný dar miestnemu chrámu alebo dostatočne veľakrát odriekal svoju mantru. Ak sa výsledok nedostaví, môže si povedať, že taký je jeho osud, že jeho neblaho prináša negatívna karma, ktorá sa s jeho dušou nesie z predchádzajúcich životov.

Neprestane sa však snažiť, ale naopak, bude vynakladať viac úsilia, aby boli voňavky voňavejšie, a začne prispievať chrámu častejšie. Pri pohľade na davy, ktoré stoja v niekoľkohodinových radoch, aby sa do chrámu dostali a mohli pokloniť idolu, sa aj nezasväteného ateistu a skeptika zmocňuje pieta. Niekedy je pritom pointou účelnosť. Nakloniť si na svoju stranu bohov znamená zadovážiť si úspech a materiálne zabezpečenie.

Prienik spirituality a materializmu by nemal šokovať. Hranica je hmlistá, stiera sa, respektíve nebýva bodom rozdeľovania, ale často líniou spájajúcou protiklady, ktoré sú fazetami jediného obrúseného drahokamu. Spirituálne a holistické praktiky Indie, medzi ktorými sú najznámejšie jóga a ajurvéda, sú komoditou a vývozným artiklom generujúce miliardové zisky doma aj v zahraničí.

V každom turistickom epicentre nájdeme obrovské billboardy lákajúce na kurzy jógy, iba tak na rýchlo, počas týždňovej dovolenky, alebo dlhodobejšie, na konci ktorých absolventi obdržia certifikát a stanú sa poverenými predávať túto tisícky rokov starú tradíciu ďalej.

Naďabíme na astrológov, ktorí v rozsiahlej knižnici skladujúcej státisíce záznamov vpísaných na palmových listoch nájdu ten jeden konkrétny, váš, obsahujúci detailné a presné životné okamihy z vašej minulosti, vrátane dôvodov, ktoré vás v prvom rade do Indie priviedli, až po tie budúce, ktoré vám ale budú vyjavené až po zaplatení „všimného“.

Duchovní učitelia stojaci na čele rôznych škôl a neziskových organizácií sa svojou popularitou radia medzi celebrity na úrovni filmových hviezd. Majú vlastné televízne programy, kolekcie holistických prípravkov na udržovanie zdravej životosprávy, publikujú motivačnú literatúru a šírením takejto osvety si nazbierali nasledovníkov, ktorí sa počítajú v miliónoch.

Vďaka ziskom z tejto činnosti otvárajú nové centrá pre seberozvoj a financujú rozsiahle projekty na výstavbu chrámov naprieč celou krajinou. Na základe svojho vplyvného postavenia sú často prizývaní do politického diskurzu a objavujú sa aj po boku predstaviteľov rôznych politických strán, napriek tomu, že v ústave je politické zriadenie definované ako sekulárne. Mních v nedeľnej diskusnej relácii o politike nemá čo hľadať, ale je tam.

Vždy sa naskytuje otázka, či ten šarmantný mystik s dlhou bielou bradou, náramne zdatný orátor opradený aurou tajomna, ktorý prišiel v nablýskanej limuzíne európskej značky a za jedno vystúpenie inkasuje 20 000 eur, je naozaj svätec povolaný hlásať disciplínu, mravnosť a striedmosť.

Ide väčšinou o rétorickou otázku – bez odpovede. Napokon ide o osvietenca, ktorý sa povzniesol nad dualitu matérie a duše. Nie je ovplyvňovaný a kontrolovaný mamonárstvom ani túžbami po hmotných statkoch. Je „nad vecou“. Môže si teda blahobyt a luxus dopriať. Rovnako brilantne sa tiež môže vyhnúť konverzácii „laikov“ o vhodnosti či nevhodnosti manifestácie svojho duchovného pokroku.

Sú známe kauzy okolo mnohých takýchto predstaviteľov so silným kultom osobnosti, ktorí na verejnosti vystupovali ako filantropi a zvestovatelia dobrého života na základe hlbokej duchovnej filozofie, no v zákulisí sa venovali praktikám, ktoré tu bez obšírnejšieho opisovania pomenujem ako zapáchajúce kriminálom.

Každá dogma je presadzovaná v súzvuku s absolutistickými prehláseniami a tieto vyžadujú nadradenosť absolutistickej autority. Náboženstvá, ktoré boli používané ako nástroje politickej kontroly alebo pre osobné obohacovanie sa, boli odsúdené k vnútornej erózii.

Výsledkom bola vždy schizma, nech už sa bavíme o západných, abrahámskych náboženstvách, alebo tých východných. Ideový rozkol napokon poukazoval na nedostatky rigidného systému viery sústreďujúceho moc do rúk hŕstky vyvolených.

Kým boli kňazské rúcha pošpinené vínom pokrytectva a veľakrát fatálnou obetou najoddanejších opätovne prepierané, bielené a vystavované v prievane žabomyších vojen ako dekréty ospravedlňujúce vlastné mučeníctvo, v tieni odpočívajúceho kozmického brahmana zatiaľ bujneli skvostné lotosy. S rozkvitnutím každého ojedinelého kvetu sa medzi ľuďmi roznášali chýry o prichádzajúcej nádeji.

Bola to nádej, ktorá rezonovala nie len počas trúbenia lastúr a prednesu písem, ale aj v tichu, pri tom, ako sa človek zabral do neustávajúcej roboty, a tiež keď si zmorený líhal, aby s úsvitom pokračoval v naplňovaní svojej dharmy. Rezonovala preto, lebo sa prihovárala ľudským jazykom, aký pochopí aj batoľa.

Nevyžadovala prikyvkávanie a poklonkovanie. Nepotrebovala chrámy ani ikony. Každý ju dokázal zahliadnuť vo vlastnom odraze na pokojnej hladine rybníka. Pre jej uchopenie nebolo potrebné memorovanie litánií, hladovanie ani vyratúvanie desaťtisíc variácií mena indiferentného Stvoriteľa.

Symbolika lotosového kvetu zaobaľuje duchovnú podstatu ľudského bytia v jednoduchej analógii. Rastlina je zakorenená v bahnistej pôde mútnej vody. Kvet rozkvitá nad hladinou, nepoškvrnený. Človek prekonáva hrubú hmotu, pokoruje všetky svoje nízke pudy a dospieva k univerzálnej múdrosti.

Tak sa hovorí aj o Siddhárthovi Gautamovi, ktorý sa do všeobecného povedomia zapísal ako Budha – prebudený. Následník trónu kráľovskej línie z kasty kšatríjov – bojovníkov mal pred narodením prorokované, že sa z neho stane veľký kráľ alebo duchovný učiteľ.

Navzdory snahám vlastného otca, ktorý sa snažil, aby po ňom Siddhártha prebral žezlo, až dospeje, mladý princ sa počas potuliek za palácovými hradbami stretol s realitou, ktorú život prináša. Videl starobu, chorobu a smrť. Rozhodujúcim stretnutím bol napokon pohľad na asketického mnícha, ktorý dohnal Siddhárthu k precitnutiu.

Prezieravo rozpoznal svoju situáciu a pochopil, že obklopený blahobytom a bohatstvom je väznený v zlatej klietke. Zriekol sa nároku na trón a vydal sa na cestu bádania a vlastného obrodenia, na konci ktorej sa na horizonte objavuje vskutku legendárna a mytologická postava. Podobne odznieva životný príbeh zakladateľa najmladšieho spomedzi indických náboženstiev – sikhizmu.

Guru Nanak absolvoval rozsiahle cesty naprieč Áziou, púšťal sa do debát so zástancami odlišných názorov a konštruktívne vyzdvihoval to, čo bolo vlastné každému rovnako. Misia svámiho Vivekanandu v úvode tejto kapitoly tiež nie je náhodnou paralelou.

Veľká vlna fascinácie mystikou orientu zachvátila západný svet na prelome 19. a 20. storočia. Usporadúvali sa špiritistické seansy. O slovo sa hlásili iluzionisti a samozvané médiá, proklamujúc schopnosti predpovedať budúcnosť a komunikovať so záhrobím. Dochádzalo k stretu svetov, ktoré nemohli byť odlišnejšie, a predsa boli také rovnaké, pretože v ohni kuli rovnaké želiezko.

Západ mal nevýhodu, že s príchodom osvietenstva a po rozbehu priemyselnej revolúcie sa čoraz viac prikláňal k racionalistickému ponímaniu sveta, ktoré prenechávalo priestor len pre exaktnú logiku a neomylné vedecké postupy.

Samotné slovo veda má etymologický základ vo Védach – smerodajných prameňoch hinduizmu. Vývoj a zadefinovanie číslovky nula sú pripisované indickým matematikom 7. storočia nášho letopočtu. Zariadenie, na ktorom si čítate tento blog, je ovládané binárnym kódom založeným na sekvencii jednotiek a núl.

Dostať človeka 20. storočia na mesiac – naozaj do nadpozemských sfér bolo zásluhou analytickej mysle, ktorá popri riešení logických problémov podnikala púť k bohom so sloními hlavami.

Atómový vek prinášal nové a komplexnejšie výzvy. Po skončení druhej svetovej vojny najmä mladá generácia v USA pociťovala, že „americký sen“ má vo svojej ústave zakomponovanú klauzulu podpísanú krvou. Z kontrakultúry, ktorú v 50. rokoch 20. storočia započali bítníci, sa neskôr vyformovalo hnutie hippies.

K húfom rebelujúcich amerických adolescentov a veteránov zbavených ilúzií sa po pristátí na brehoch európskeho kontinentu pridávali aj tí starosvetskí a spoločne podnikali pozemné výpravy z Európy cez Prednú Áziu, Afganistan, Pakistan, Indiu, Nepál, Srí Lanku a Bangladéš až po Thajsko.

Do máp vpísali novodobú „hodvábnu cestu“, ktorá bola pomenovaná Hippie trail, teda Hipisácky chodník. Žiadanými tovarmi boli tentokrát autentická sloboda a spása duše postihnutej civilizáciou.

Dlažobné kocky na tejto ceste boli položené priekopníkmi predstavujúcimi predvoj na poli pop-kultúrnej revolúcie. Strelka kompasu jasne ukazovala smer, keď do mesta Rišikéš v roku 1968 na podnety Georga Harrisona dorazili The Beatles. Pozadie najznámejších skladieb je nerozlučne späté s obdobím, ktoré skupina strávila v Indii, a počíta sa medzi najproduktívnejšie počas jej aktívneho pôsobenia.

Do pieskov pobrežného štátu Goa bola na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia zapichnutá úplne iná vlajka než akou sa oháňali portugalskí misionári v 16. storočí. Gilbert Levey, preslávený pod umeleckým pseudonymom Goa Gil, sa tu dočkal naplnenia svojho vnútorného volania a položil základy elektronickej hudby známej ako Psytrance.

Okrem živnej pôdy pre všetky svetové náboženstvá je India najmä liahňou mysliteľov, ktorí prerastajú sami seba. Predstavuje organické laboratórium pokusov a omylov. Je veľkou križovatkou ciest – bazárom, kde si v ponuke každý nájde miestenku na svoju osobnú odyseu. Nikomu nie je vnucované, do ktorého vozňa nasadnúť ani z ktorého okna na krajinu pozerať, pretože koľaje vedú do jednej a tej istej destinácie, v ktorej cestujúci opúšťajú vlak spoločne. Toto je jej čaro a podliehame mu všetci bez rozdielu.

BUBO pochodeň planúca večným ohňom cestu Indiou osvetľuje od roku 1997. Nenájde sa jeden sprievodca či sprievodkyňa, ktorí by popreli, že návšteva Indie ich preškolila, že posunula latku ich schopnosti zahĺbiť sa do vlastného potenciálu.

Bezmála sú to tri dekády nahromadených skúseností. Vzájomne sa učíme a vzdelávame. Na týchto pilieroch stoja naše zájazdy, ale aj celá naša BCA – BUBO Cestovateľská akadémia. Po absolvovaní vytýčených okruhov získava rádový sprievodca titul Guru – učiteľ.

A to už je pojem, ktorý by sme z indického názvoslovia nevytiahli len tak, ledabolo.

Milovať či nenávidieť? Otázka viery

Najväčšie mýty sú azda samotné prehlásenia, ktorými začína každý jeden bedeker alebo ich odrecituje každá batôžkárka, ktorá strávila mesiac v ášráme po tom, čo si pozrela filmy Jedz, modli sa a miluj alebo Milionár z chatrče.

„Krajina obrovských kontrastov. Buď ju budeš milovať, alebo nenávidieť.“ Sám som často vinný z používania týchto klišé. Obsiahnuť jej veľkosť, rozmanitosť a hĺbku sa nedá popri sobotňajších nákupoch. Nenávidieť je jednoduché. Milovať, zložité. Je jednoduché zamilovať si klišé.

Skutočne tu nachádzame prítomné obrovské kontrasty, ale z nich nikdy nevystane výsostne duálny a definitívny náhľad, ktorý by dokázal celostne zachytiť jej komplexnosť. To je práve to povrchové vnímanie, aké si človek osvojuje z druhej ruky, z počutia a možno aj z empirických skúseností svojich scestovanejších priateľov. Ale je naozaj možné spoliehať sa na nich? Každý a každá v sebe predsa nosíme určitú predpojatosť.

Do Indie príde človek, ktorý rád spoznáva, rád sa učí nové veci a najmä rád akceptuje výzvu spochybniť to, čo si myslí, že doteraz vie. Ak sa v predchádzajúcom opise nachádzate, bude to pre vás stopercentne viac krát než len raz za život. Alebo príde ten, čo cestuje už len kvôli tomu, aby bolo na mape čo najviac špendlíkov. A aj tá, čo chce zažiť autentickú Indiu. Ale musíte byť pripravení na autentickú Indiu.

Napriek dokonale zabezpečenej logistike, ktorú v tíme BUBO vieme robiť a vy, členovia nášho cestovateľského klubu, si dokážete aj takú divočinu ako India zažiť v absolútnom komforte, podmienkou uloveného zážitku musí byť určitá kapitulácia.

Toho komfortu sa jednoducho treba počas niektorých okamihov vzdať alebo si tú hranicu prinajmenšom o kúsok posunúť. Raz za život. Nie, nevyženieme vás na strechu vlaku. Ale budeme spoločne cestovať (a spoločne teraz myslím s domácimi) nočným vlakom, kde iný kontakt než ten bezprostredný neexistuje.

Pri nástupe zisťujete, že vaše lôžko pre jednu osobu je obsadené manželským párom a dvoma deťmi. Nevadí, oni sa premiestnia. Stačí ukázať vašu miestenku. Budete mať to srdce vyhnať ich práve počas večere? Necháte ich tam aspoň do polnoci? Alebo dokonca akceptujete ich lôžko (pravdepodobne majú svoju miestenku inde), aj keď sa možno na niekoľko hodín (dvanásť) ocitnete zopár metrov od zvyšku našej skupiny, alebo teda o dva vozne ďalej? Budete milovať, alebo nenávidieť? A budete už nenávidieť celú Indiu až do konca svojich dní?

Skúste to. Skúste to o tie dva vozne ďalej. Ja sa na vás cestou prídem pozrieť. Nebudem prekvapený, v akom rozpoložení vás nájdem – zahrnutých pôvabnou pozornosťou hlbokých očí. Domáci budú zvedaví a budú sa usmievať. Budú sa pýtať, odkiaľ a kam cestujete.

Hľadáte tu svoj osud? Čo si myslíte o Indii? Podelia sa o svoju doma uvarenú stravu a budete sa zalizovať. Dozviete sa niečo navyše. A v každom prípade si taštičku s pasom a cennosťami beriete so sebou na WC.

Milujem cestovanie indickými vlakmi. Na nástupišti najprv mela, chaos, tlačenica nad tlačenicu. Potom výdych, keď už sú kufre pod ležadlami, klienti na ležadlách a vlak sa začína hýbať pomaly ako ťarchavá slonica. Vidím medzi našimi kolovať fľašku dovezenej domácej. Má to atmosféru.

Hovorím, že cesta vlakom tu je ako navštíviť štát v štáte. Taký autonómny mikrokozmos. A nemáte predtým kam utiecť. Ale kam by ste aj utekali, veď takáto spolupatričnosť sa u nás doma už pomaly vytratila, prečo si teda nedopriať nekonvenčný luxus, na ktorý nezabudnete?

Ja si teda určite zapamätám prechádzku cez Rajiv Chowk (Rádživ Čouk) v Novom Dillí. Pri veľkej koncentrácii turistov sú tu rozbehnuté všetky možné druhy pouličného biznisu, ktoré si dokážete, alebo niekedy radšej nechcete predstavovať. Vyvarujte sa niekoľkometrový oblúkom „leštičov“ topánok. Rozpoznáte ich podľa dreveného „kufríka“, v ktorom majú rôzne kefy, kefky, handričky a fľašky.

Ich modus operandi je nasledovný: pracujú vo dvojiciach, viacčlenných skupinách, ale tí skúsenejší azda aj sami. Vsádzajú na vašu nepozornosť, únavu z cestovania a rozptýlenie. Ako sa tak prechádzate, pristaví sa pri vás pánko, slušne oblečený, a teda opäť počujete otázky typu, či ste tu prvýkrát, ako sa vám páči a podobne.

Snažíte sa byť slušní, ide možno o váš prvý kontakt s domácimi, a tak si tú autenticitu nechcete nechať ujsť. Chvíľu podebatujete, zaplaví vás príjemný pocit: „Veď tí Indovia nie sú vôbec takí zlí.“ Porúčate sa a pokračujete ďalej. Pohľadom na sekundu skĺznete k svojim nohám, potrebujete prekročiť rozbitý obrubník. A hrejivý pocit z milej interakcie nahrádza zdesenie. Čo to máte na špičke topánky?

Mazľavá, zelenkavo-hnedastá „kaša“. Práve ste sa stali obeťou bežne rozšíreného „podvodu“ alebo jedného z najpremyslenejších druhov sugestívneho predaja. Možno by ste to dokázali oceniť, ak by ste práve nemali na zvršku topánky ťavie či psie výkaly. Rozbor som nikdy nerobil. Zamiešané pomocou bližšie neurčenej kvapaliny na požadovanú hustotu. Niekde v dave sa skrýva číhajúci ostrostrelec, ktorý čaká na vhodný okamih a s chirurgickou presnosťou zasahuje terč. Neviete kedy, neviete ako ani kde. Iba viete, že sa toho potrebujete čo najrýchlejšie zbaviť.

Ako zázrakom sa objavuje leštič, ukazuje vám svoj kufrík: „Dog shit, dog shit!“ ukazuje na vašu topánku, a teda usudzuje, že ide o psie hovno. Ako sa tam ale dostalo, to už nevysvetlí. Šťastie? To neviem. Lekcia? To určite. Zapamätaná. Za očistenie pýta 200 rupií, takže zase to nie je niečo, čo by vás finančne zruinovalo, ale o láske k blížnemu asi zopár hodín nebude reč. Ringo, Paul, John a George si môžu spievať, čo chcú.

Aj toto by sme mohli pokojne zaradiť medzi náboženstvá Indie. Bollywood vyprodukuje ročne približne rovnaké množstvo filmov ako Hollywood, avšak celková filmová produkcia Indie je ročným objemom najväčšia na svete. Žánre filmov sa pohybujú od šialených bizarných komédií cez bombastické akčné trháky a kriminálne drámy až po zamilované ságy z dôb minulých, ale aj zo súčasnosti.

Hudobné, respektíve muzikálové čísla sú povinnou vsuvkou približne v 70 % indických filmov. Práve toto ich odlišuje od zvyšku svetovej produkcie a sú umeleckým a kinematografickým unikátom vo svojej vlastnej kategórii. Určite nejde o voľbu sledujúcu len estetické účely.

Môžeme univerzálne tvrdiť, že spev a tanec od nepamäti v každej kultúre slúžia práve ako prostriedky zachovávania a predávania pôvodných tradícií. Veď staroveký text Bhagavad Gíta, ktorý je súčasťou rozsiahleho eposu Mahábharáta a v ktorom je predstavený Pán Krišna, ako pred rozhodujúcim bojom utešuje a usmerňuje lukostrelca Ardžunu, je taktiež Spevom Najväčšieho (Gíta znamená spev a Bhagavan je pomenovanie Krišnu – znamená Najväčší).

Krišna pritom obľubuje hudbu, hrá na flautu a sprevádzajú ho gópi – pastierky, ktoré popri ňom radostne tancujú. Vyznávači Krišnu praktikujú druh jogy, ktorej sa hovorí bhakti – teda joga oddanosti. Nie sú potrebné žiadne krkolomné pózy ani zložité rituály.

Postačí kirtan – každodenný spev a hra na harmónium alebo japa (džapa) – teda odriekanie Krišnovej mantry, ktorú iste poznáte: „Hare Krishna, Hare Krishna, Krishna Krishna – Hare Hare, Hare Rama, Hare Rama, Rama Rama – Hare Hare". Týmto spôsobom sa človek udržuje v neustálej prítomnosti Krišnu a v jeho neutíchajúcej milosti, čím ju môže prenášať na ďalších.

Básnik 15. storočia Kábir, pochádzajúci z Váránasí, sa venoval mystickej a votívnej poézii, v ktorej sa jeho verše často nesú ako konverzácia s ultimátnou bytosťou, so Všeobjímajúcim, so Súcnom. Podľa Kábira sa Boh nachádza vnútri každého človeka bez rozdielov, ktoré nastoľuje kasta alebo dogmatické nasledovanie náboženských inštitúcií. Svätec už za svojho života je ešte dnes uznávaný rovnako hinduistami, moslimami a sikhmi.

Traktáty o láske, poézia či filozofia lásky neodmysliteľne do konverzácie o Indii patria. Keď sa povie Kámasútra, opäť si väčšina z nás predstaví polohy, na ktoré si asi trúfnu iba vrcholoví gymnasti. Tento text pritom napísal mních a zahŕňa oveľa širšie spektrum odtieňov milostného života než iba tie fyzické.

Usvedčujúcou pravdou o neskrývanej fascinácii srdcovými a telesnými záležitosťami vytesanou do kameňa sú sochy a reliéfy v monumentálnom chrámovom komplexe Khajuraho (Kadžuraho) v štáte Madhya Pradesh (Madjapradéš).

Indický panteón je plný zamilovaných.

Pri príprave na písania mojich blogov som sa pýtal viacerých ľudí, čo si predstavujú, keď sa spomenie India. A, naozaj, odpovede sa opakovali. Špina, smrad, chudoba, zaostalá krajina - tomuto som venoval ďalšie blogy. Ešte stále dnes prevláda názor, že toto je to, čo vás tu pohltí, že sa budete brodiť cez mizériu, ktorá vám bude spôsobovať nočné mory. A niekto spomenul aj Tádž Mahal, tí scestovanejší dokonca aj náboženstvá a spiritualitu.

Kultúrny šok je reálna vec, ktorému sa nevyhnete, najmä ak ste neprecestovali žiadne z takzvaných „krajín tretieho sveta“. A predsa si nemôžeme dovoliť Indiu takýmto spôsobom odpísať. Fámy a chýry, ktoré sa šíria, budú mať nejaký základ vychádzajúci z reality, ale potom je tu ešte kontext, ktorý treba brať do úvahy.

Jediná otázka môže mať niekoľko správnych odpovedí a možno trik je práve v tom, uvedomiť si, že pokiaľ vedľa seba postavíme súbor týchto odpovedí, pravda sa bude ukrývať práve v položenej otázke. Pretože to je to, čo sme si všimli. To nás rozhýbalo k bádaniu. Preto sme sa rozhodli vycestovať.

Ak sa vrátime z cesty poučení, o trochu múdrejší, fajn. Ak sa vrátime zvedaví, plní podnetov a ďalších otázok, ešte lepšie. Znamená to, že cesta pokračuje.