Správy z revolučného Libanonu

Na letisku v Ammáne, odkiaľ prelietame do Bejrútu, si pozorne prezerajú naše pasy a pýtajú sa na návštevu Izraela. Prečo je to také dôležité? Vzťahy medzi týmito dvoma krajinami sú napäté od bombardovania v roku 2006, keď Izraelská armáda spustila akciu proti Palestínčanom, operujúcim na území Libanonu. Tento konflikt má však ešte hlbšie korene, siaha až do vzniku Izraela ako samostatného štátu. Ak by ste mali v pase akýkoľvek úradný záznam z Izraela, do krajiny vás jednoducho nepustia. To sa nás však netýka. Konečne držíme v rukách naše palubné lístky, aby sme o dve hodiny boli pohodlne usadení v lietadle. Čaká nás krátky, štyridsaťpäťminútový let do Bejrútu. Mesta,  ktorému sa hovorí pre jeho šarm aj ´Paríž Blízkeho východu´, hoci je staršie ako metropola na Seine. Veď sa môže hrdiť tým, že bol obývaný už pred tri a pol tisíc rokmi...

Po zemi by sme sa do Libanonu mohli dostať iba cez Sýriu alebo Izrael, čo sú možnosti, ktoré sme z pochopiteľných dôvodov vynechali. Pokojný, pohodlný let rozptyľuje posledné zvyšky obáv. Keď vystupujeme na poloprázdnom letisku, všímame si jednu zo špecifických čŕt Libanonu - francúzsky jazyk. Aj keď táto najmenšia suverénna krajina Ázie získala nezávislosť od Francúzka už v roku 1943, stále je výrazne frankofónna. No nemáte problém dohovoriť sa tu po anglicky a všade akceptujú doláre. Prichádzame k prepážkam a pripravujeme si pasy, lebo ako slovenskí a českí občania nepotrebujeme na vstup víza. Colníci sú pozorní a opatrní, pýtajú sa nás, kde budeme bývať, dôkladne prezerajú každú stranu pasu. Keď podávam svoj pas, s obavou pozerám na zamračené čelo zriadenca, ktorý ho kontroluje a hovorí niečo svojmu kolegovi. Potom mi ukáže stranu s fotkou a osobnými údajmi, ťukne prstom na môj dátum narodenia a s úsmevom mi plynulou angličtinou povie: „Narodili sme sa v ten istý deň, mesiac aj rok. Vitajte v Libanone!“ Úsmev mu opätujem, beriem si opečiatkovaný pas, počkám na zvyšok našej skupiny, ktorá sa bez problémov dostala cez kontrolu a ideme si vyzdvihnúť batožinu. Bejrút, sme tu!

Nás sprievodca Waleed nás víta so širokým úsmevom a dobrou náladou. Dohadujem s ním možnosti pešej obhliadky hlavného mesta a kontrolujeme možnosti našej trasy. Nachvíľu sa zamyslí a po chvíli sa dozvedám, že sa tu chystá veľký večerný protest a tým pádom sú určité časti mesta uzavreté. „Stále ale môžeme navštíviť Holubiu skalu, Námestie Martýrov, obchodnú časť aj uličky s umeleckými výrobkami. Aspoň uvidíte, ako vyzerá príprava na protest a že nie je dôvod na obavy.“ Krátkou cestou popri pobreží prechádzame okolo najdrahších nehnuteľností v meste, ktorých cena sa bez problémov vyšplhá na niekoľko miliónov dolárov. V lokalite je len veľmi málo domov, ktoré vykupujú developeri za závratné sumy, a pomaly, ale isto táto časť Bejrútu expanduje do výšky. Mimochodom, vedeli ste že Bejrút je štvrté najdrahšie mesto v rámci arabských krajín?

Za chvíľu sme už pri našej prvej zastávke - pri Holubej skale a obdivujeme výhľad na tento fascinujúci prírodný úkaz. Symbol mesta, dve skaly, akoby sa spolu kúpajúce v modrých vodách mora, ktoré najmä pri západe slnka vytvárajú neuveriteľnú atmosféru. Aj my si to užívame. Jasné nebo, príjemný stredomorský vzduch a čistá promenáda v nás vyvoláva len tie najpozitívnejšie dojmy. Keďže sa blíži čas obeda, Waleed nám odporúča vynikajúci falafel v centre mesta. V maličkom občerstvení sa musia poriadne obracať aby nás všetkých ´nachovali´, ale páni sú veľmi šikovní a ochvíľu si pochutnávame na výbornom falafeli s čerstvou zeleninou, podávanom v tradičnej placke.

Posilnení výborným jedlom sa vyberáme smerom k Námestiu Martýrov. Cestou míňame Arménsky ortodoxných chrám, sunnitskú mešitu a opustenú budovu kina, na ktorom sa vyníma farebné grafitti. „Toho grafitti je nové, keď som tu bol pred troma dňami, ešte to tu nebolo. Je to na počesť prebiehajúcich protestov, včera to dala moja kamoška na instagram,“ informuje nás zasvätene Waleed. Heslá, súvisiace s protestmi môžeme vidieť aj na iných miestach, prevažne na stenách okolitých budov alebo transparentoch na plotoch. Prichádzame na široké námestie, ktoré sa pripravuje na večerný protest. Bez problémov prechádzame cez kovovú zábranu stráženú vojakom, vidíme pripravené pódium, rozložené stany, predavačov libanonských vlajok aj televízne štáby. Jeden starší nízky pán sa pri nás zastavuje a hneď sa pýta Waleeda, odkiaľ sme. So širokým úsmevom si nás fotí a víta v Libanone. Všade panuje pokoj a príjemná nálada, a my máme čas aj kľud povedať si o tomto mieste niečo viac.

Kedysi Námestie Martýrov slúžilo ako tzv. „zelená zóna“ alebo neutrálna zóna medzi západnou a východnou časťou mesta počas občianskej vojny. Smutné memento tohto konfliktu predstavuje bronzová socha, ktorá je posiatá dierami. Tie sú od guliek zbraní a ako sa dozvedáme, pôvodne chceli sochu zreštaurovať, no napokon sa rozhodli ponechať ju v tomto stave, aby slúžila ako pripomienka vojny. Dominantou námestia je impozantná mešita Mahammad Al-Amina, ktorú nechala postaviť rodina Harírí. Hneď vedľa nej je pochovaný Rafík Harírí, bývalý premiér ktorý zahynul pri bombovom atentáte. Jeho syn, Saad Harírí iba nedávno odstúpil zo svojej funkcie premiéra pod tlakom protestov. Táto rodina je známa aj tým, že vlastní firmu Solidere, ktorá v podstate vystavala moderné centrum mesta za veľmi kontroverzných okolností. Názov tejto firmy nás sprevádza aj na ďalších krokoch Bejrútom, ich logo môžete vidieť hocikde na chodníku, či na rozostavaných projektoch v meste. Míňame vojenské zátarasy pri cestách vedúcich k parlamentu a vyberieme sa na krátku prechádzku po obchodnom centre, vybudovanom na pôvodnom trhovisku.  

Vidíme rodiny posedávajúce v kaviarňach a mladých ľudí ako nakupujú, ale aj tak sú ulice relatívne prázdne. „Večer sa to zaplní. O štvrtej sa začína protest a keď sa okolo polnoci skončí, ľudia sa sem nahrnú na drink,“ vysvetľuje Waleed. Ešte sa prejdeme cez ulicu s obchodmi, predávajúcimi originálne dizajnérske kúsky, no kvôli možnej sťaženej situácii ohľadom dopravy radšej pre túto chvíľu odchádzame na hotel. Sme ubytovaní len jednu ulicu od mora, hotel má európsky štandard. Niektorí z nás si oddýchnu po skorom rannom vstávaní a dlhšej prechádzke. No viacerých nás to aj tak ťahá von, chceme vidieť protest, presvedčiť sa na vlastné oči, ako to celé prebieha a za čo protestujú. Waleed je z toho nadšený. „Odveziem vás a sami uvidíte, že to vôbec nie je tak, ako to vykresľujú médiá! Chodia tam rodiny s deťmi aj starší ľudia, je to veľmi mierumilovné, každý skrátka len túži po zmene!“ horlivo vysvetľuje, kým sa pokúšame nájsť miesto na parkovanie, keďže pri námestí je už celkom plno. Naozaj, cestou míňame rodinky s malými deťmi, partie kamarátov, ktorí pôsobia vysmiati a pokojne, všade stánky s občerstvením, predavači vlajok. Waleed nám niekoľko ochotne prinesie a my si ich s hrdosťou držíme.

Okolo nás sa postupne hromaždia ľudia, niektorí si pripravia vodnú fajku, posedávajú na obrubníkoch, zvedavo pozorujúc okolie. Rodiny si robia spoločné fotky, rodičia stoja uprostred davu s úplne malými deťmi na rukách. Nič nenasvedčuje tomu, že by sme sa mali niečoho obávať. Z pódia sa ozývajú prvé piesne a príhovory. Dav sa postupne dostáva do vytrženia, ľudia radostne mávajú libanonskými zástavami rôznych veľkostí. Všade vládne pozitívna nálada a pokoj, nikde ani náznak nepokojov či roztržiek. Prečo vlastne tak vytrvalo protestujú? „Nie je to konflikt medzi náboženstvami – muslimovia, kresťania aj drúzi medzi sebou vychádzajú. Problém je v skorumpovanosti a systéme.“ Aký je tento systém? Ide o unikát, keď musia byť najvyššie úrady obsadené príslušníkmi konkrétneho vierovyznania. Prezident musí byť maronitský kresťan, premiér sunnitský moslim, predseda vlády šiitský muslim a vicepredseda grécky ortodoxný kresťan. Tŕňom v oku je aj spomínaná spoločnosť Solitare, priamo vlastnená politickými elitami.

Aj napriek hrozivému obrazu, ktorý podávajú o týchto protestoch médiá, nekoná sa tu žiadne pálenie portrétov ani nenávistné transparenty – okolo nás je iba záplava červeno-bielych zástav so zeleným cédrom. Keď sa ozve hymna, dav v návale emócií spieva, máva a dvíha ruky. Cestou späť míňame stany s domácimi, ktorí večerajú a fajčia vodnú fajku, debatujú a skandujú heslá. Vedľa nás prejde dvojrad ľudí, nesúcich vlajku. Všetko prebieha pokojne, vojaci strážia vsup do areálu a prizerajú sa na priebeh protestov. Taxíkom sa vyberieme späť na hotel a opúšťame miesto protestov, kde sa ešte nič nekončí. Ľudia zostávajú aj po oficiálnej časti debatovať v okolitých baroch, hlúčiky oduševnených ľudí sa budú trúsiť po okolí až do polnoci...

Ráno ma okrem budíka zobudí aj správa od Waleeda. Cesty su zablokované protestujúcimi a nevie, či sa dostaneme do Baalbeku, ktorý máme na programe. Nie je to na začiatok dňa práve najlepšia správa. Zostáva nám len pevne veriť, že sa cesty otvoria. Zatiaľ sú plné protestujúcich. Armáda sa ich snaží postupne spriechodňovať, no bez použitia otvoreného násilia. Na jednej strane im držíme palce a neprajeme si žiadne nepríjemné strety, na druhej strane je však Baalbek cestovateľským snom mnohých z našej skupiny a túžime, aby bola naša cesta k nemu prejazdná.

Nádej zomiera posledná a my sa medzitým vydávame do iného, no historicky nemenej významného miesta. Je ním legendárny Byblos, ktorý tradične bojuje s Jerichom o titul najstaršieho kontinuálne osídleného mesta. My sme už Jericho mali možnosť navštíviť, a tak teraz budeme mať možnosť tieto miesta porovnať. Cesty sú komplikované, ale náš šofér Mohamad je veľmi šikovný, s veľkým autobusom umne kľučkuje v úzkych uličkách a popritom sa stíha pýtať ďalších šoférov, či sú cesty otvorené. Všetci veríme, že do Byblosu dorazíme...

Medzitým sa ešte zastavujeme na pútnickom mieste v Harisse, ktoré je venované Panne Márii. Je pod správou tunajších kresťanov - maronitov, ale zďaleka nie je cieľom iba kresťanov. K Našej Pani Libanonu chodia takisto moslimskí veriaci a drúzi (tajomná náboženská skupina vychádzajúca z islámu). Serpentínami sa dostávame do krásnej a pokojnej záhrady, v ktorej znie príjemná hudba. Pri bráne, kde je vystavená katedrála, stoja strážnici oblečení v elegantných oblekoch a púštajú nás do záhrady, v ktorej môžeme obdivovať slávne libanonské cédre. Samotná socha, ktorá je síce z bronzu, ale na počesť Pannej Márie je natretá na bielo, meria osem a pol metra a stojí na vyvýšenej platforme. Z výhliadky pod sochou je nádherný výhľad na more a mesto, ktorý si užívame bez davov turistov.

Pomaly je čas vydať sa do Byblosu – starovekého prístavného mesta severe od Bejrútu, kde sa našli stopy po osídlení ešte z 5. tisícročia pred Kristom. Aj napriek obmedzeniam na cestách sa sem dostávame vo veľmi dobrom čase. Vystupujeme pri vchode, ktorý nás zavedie na Circus Maximus - hlavnú cestu mesta v jeho rímskom období. Tá nás privedie až do srdca mesta, v ktorom sa nachádza zachovalá pevnosť z obdobia krížových výprav s menším múzeum vnútri. Tam sa dozvedáme viac o osídlení miesta a o slávnej fénickej abecede, ktorá bola prvá svojho druhu v celej oblasti Stredozemného mora. Máme možnosť navštíviť menšie, ale zachovalé divadlo priamo na brehu mora, ruiny chrámov z niekoľkých období a asi storočný dom, ktorý sa vyníma na panoramatických záberoch. Prečo ho tam ponechali? V jeho blízkosti sa totiž našli pozostatky neolitického osídlenia a tento „moderný“ dom zachovali ako dôkaz kontinuálneho osídlenia.

V príjemnej uličke plnej obchodov sa zastavujeme aj na obed, a potom už pokračujeme späť k autobusu, keďže dopravná situácia v meste môže byť komplikovaná. Pri východe nás zastavuje vedúca turistickej informačnej kancelárie, ktorá sa pustí s Waleedom do reči. „Ste prvá väčšia skupina od začiatku protestov,“ konštatuje s údivom. Pýta sa nás, odkiaľ sme a prečo sme sa rozhodli prísť. Na záver ešte úprimne poďakovala za návštevu a požiadala nás, aby sme svojim známym povedali, že sa nemusia báť navštíviť Libanon. Náš autobusár má opäť plné ruky práce s hľadaním bočných cestičiek a skratiek, no v hlavnom meste nás čaká šialená dopravná situácia. Kým čakáme v kolóne, Waleed prinesie na zlepšenie nálady libanonské ružové víno a oriešky, pustíme si tradičnú hudbu a hneď nám cesta ubieha rýchlejšie. Na hotel sa vraciam plní nových zážitkov z fascinujúceho Libanonu... 

Naše posledné ráno v Libanone sa nesie v duchu očakávania. Už pred raňajkami sa ma niektorí pýtajú tú najdôležitejšiu otázku: ´Ide sa dnes do Baalbeku?´ Nuž, cesty sú zatiaľ zablokované, ale nestrácam nádej a čakám na nášho miestneho sprievodcu a šoféra. Keď prichádza Waleed, z výrazu jeho tváre nečítam nič dobré a moje obavy sa potvrdili. Cesty sú stále neprejazdné, a tak navrhuje alternatívny program, o ktorom navzájom diskutujeme. Keď sa spoločne rozhodneme pre mesto Sidón na juhu a už sedíme v autobuse, prichádza výborná správa: Vojakom sa podarilo odblokovať jednu z hlavných ciest z mesta a môžeme obchádzkou prejsť do Baalbeku!

Počiatočný smútok vystriedala radosť a my sa plní elánu vydávame smerom do hôr, cez Waleedovo rodné mesto. Cestou sa dozvedáme viac o živote mimo hlavného mesta, o fungovaní zimnej sezóny na horách a postupne sa dostávame až do údolia Bekka. Toto údolie je známe svojou úrodnosťou, šiitským obyvateľstvom a utečeneckými tábormi. To všetko vidíme na vlastné oči cestou cez údolie, keď míňame rozsiahle polia, pri ktorých s roztrúsené biele stany s logom UNHCR. „Väčšinou ide o utečencov zo Sýrie. Tí najbohatší investovali v Bejrúte, tí zo strednej vrstvy kúpili domy a nie je väčšej dediny, alebo mesta, kde by nebola aspoň jedna sýrska rodina. Tí najchudobnejší žijú v stanoch a pracujú na poliach, no a majú veľa detí,“ ozrejmuje situáciu Waleed. „Taktiež v tomto údolí nájdete prívržencov hizballáhu. Vidíš tie žlté vlajky? Keď prídeme do Baalbeku, uvidíš ich tričká s logom strany v stánkoch ako turistický suvenír.“ 

Po krásnych scenériách a takmer prázdnych cestách prichádzame do vytúženého cieľa. Ešte pred návštevou impozantných chrámov sa zastavujeme pri Kameni tehotnej ženy. Tento impozantný monolit bol pravdepodobne určený pre blízky rímsky chrámový komplex a sprevádza ho niekoľko legiend. Jedna z nich hovorí aj o tom, že ak sa ho žena dotkne, zvyšuje to jej šancu otehotnieť. Kameň je zároveň výborným „predjedlom“ pred hlavným chodom. Centrum antického Baalbeku je ľudoprázdne. Prichádzame k širokému schodisku a vchádzame cez Venušin chrám na priestranné námestie, v ktorom si ukazujeme zvyšky sĺpov, výklenkov pre busty a budov. Obetné oltáre a očistné bazény sú stále vo veľmi dobrom stave, ale náš pohľad už zabieha na vrchol schodiska, kde sa nachádzajú stĺpy úchvatného Jupiterovho chrámu. Máme šťastie, pretože predtým boli zastavané lešením, no akurát s naším príchodom ho dávali dole. Síce bolo počuť hluk nákladných aut a kovových trubiek, no zato výhľad sme mali perfektný. Šesť stĺpov, ktoré sa zachovali, nám pripomínajú bývalú veľkosť chrámu, ktorého stĺpy dnes môžeme vidieť v známom chráme Hagha Sophia v Istanbule. Z plošiny bol úžasný pohľad na impozantný Bakchov chrám. Aj tam sme boli len my, mali sme tak možnosť spraviť si úchvatné zábery prázdneho interiéru a lepšie si obzrieť aj exteriér, na ktorom sa nachádza reliéf s legendárnou Kleopatrou. Okrem nás sme v celom areáli videli iba pracovníkov a nanajvýš tucet ďalších návštevníkov. Jedinečný zážitok!

Po nasýtení našich pohľadov prichádzajú na rad žalúdky. Na obed sme sa zastavili v miestnej reštaurácii, v ktorej pripravovali špeciálny mäsový koláč sfiha. Teda, ide skôr o koláčik, ktorého výrobu sme mali možnosť vidieť na vlastné oči, a tradične sa servíruje s mliečnym nápojom ayranom. K dobrému jedlu patrí aj dobré víno, a preto sa zastavujeme vo vinici Ksara. Prejdeme sa tunelmi, používanými na uskladnenie vína, ktoré využívali už Rimania a neskôr sa v nich ukrývali obyvatelia počas vojny. Cesta späť už prebieha bez problémov a na hoteli sme vo veľmi dobrom čase. Je čas začať vstrebávať všetky tie nádherné zážitky, ktoré sme v Libanone práve ulovili!