Baalbek – antický klenot v údolí Bekaa

Po odchode z Bejrútu smeruje naša cesta na severovýchod k významnému archeologickému komplexu Anjar. Toto mestečko je centrom populácie Arménov na území Libanonu, ktorí sem prišli začiatkom 2. svetovej vojny v snahe uniknúť perzekúciám zo strany Turkov. Avšak ruiny nemajú pôvod v arménskom, ale ani rímskom osídlení – ich unikátnosť spočíva v tom, že pochádzajú z obdobia raného islamu a Umajjovského kalifátu. Umajjovci boli jedna z prvých moslimských dynastií a ich hlavným sídlom bol Damask, no dostali sa až na územie dnešného Španielska.

Aj keď Anjar v sebe nenesie impozantnosť Córdoby, jeho rozloha a architektonické riešenie nám približujú vývoj ranej islamskej architektúry a umenia. Keď vstúpime do zvyškov mesta, okamžite si všimneme múry, ktoré ho obkolesujú po celom obvode. Rozvrhnutie mesta bolo výrazne inšpirované rímskou a byzantskou architektúrou, čo nás môže na prvý pohľad zmiasť a navodiť pocit antických ruín. Je ale pravdou, že na výstavbu sa použil materiál zo starších, pravdepodobne byzantských stavieb.

Hlavné ulice mesta, Cardo Maximus a Decumanus Maximus, pretínali mesto zo severu na juh a z východu na západ, čím ho rozdelili na štyri mestské časti. V časoch najväčšieho rozkvetu lemovalo Cardo Maximus až 600 obchodov a v tzv. palácoch pravdepodobne prebiehala registrácia karaván a s tým spojené poplatky. Boli to minimálne dvojposchodové budovy s ozdobnými reliéfmi, ktorých zvyšky môžeme obdivovať dodnes. To naznačuje využitie mesta ako obchodného uzla na ceste z Damasku do Stredozemného mora a ďalej na juh, ponúkajúce bezpečné útočisko pre obchodné karavány. Ďalšou možnosťou je využitie tohto mesta ako oddychového sídla pre Umajjovských princov, hlavne Walida I., ktorý ho dal postaviť.

Najpravdepodobnejšia je ale kombinácia oboch využití. Vyspelosť mesta a jeho inšpiráciu v antike podtrhuje aj prítomnosť horúcich kúpeľov, využívajúcich rímsku technológiu. Na druhej strane, moslimský charakter potvrdzuje prítomnosť základov mešity. Dve dominanty mesta sú tetrapylon, „štvorstĺpie“ postavené na križovatke dvoch hlavných ciest, a priečelie paláca v stále veľmi zachovanom (a fotogenickom) stave.

Samotné mesto bolo osídlené len niekoľko desaťročí a zaniklo už v polovici 8. storočia, keď sa k moci dostala dynastia Abbásovcov. Postupne upadlo do zabudnutia a bolo znovuobjavené pred približne sedemdesiatimi rokmi. Dnes je Anjar malé mesto s výraznou arménskou komunitou a je známe svojimi striebornými šperkmi. Ak máte v obľube tento drahý kov, určite sa vám podarí vyjednať dobrú cenu u miestnych obchodníkov. 

Meno mesta z obdobia pred príchodom Grékov a Rimanov nepoznáme, keďže „Baalbek“ sa objavuje v historických záznamoch až v 5. storočí n. l.. Prvá časť mena „ba’al“ znamená „pán“, ale zároveň označuje aj jedného z najmocnejších bohov v starobylom Kanaáne, oblasti známej aj ako Sýropalestína (územie dnešného Izraela, Palestíny, Sýrie a Libanonu). Ak vás tento región očarí, BUBO ponúka zájazdy do všetkých spomínaných krajín, a tak budete mať príležitosť ísť v stopách starovekých Kanaánčanov.

O pôvode obyvateľov tejto oblasti toho veľa nevieme, avšak boli zdatní obchodníci a ich kontakty s Mezopotámiou a Egyptom sa podpísali na vyspelosti ich kultúry. Panteón mal viacero božstiev, z ktorých boli najdôležitejší El, Baal, Mot a Jamm. Baal bol vládcom neba a zeme, búrky, dažďa a plodnosti. Práve dážď a s ním spojená plodnosť mu zabezpečili mimoriadne dôležité postavenie. Aj keď sa veľa z pôvodného komplexu venovanom týmto bohom nezachovalo, môžeme pri návšteve vidieť kamene tmavšej farby, potvrdzujúce staršie osídlenie. Predpokladá sa, že práve tieto pôvodné stavby boli chrámy venované trom bohom: Baalovi, jeho manželke Anat a ich synovi Adonovi.

Mesto bolo po dobytí oblasti Alexandrom Veľkým premenované na Heliopolis a stalo súčasťou helénskeho sveta a neskôr prešlo pod nadvládu Rímskej ríše. Aj keď sú slávne chrámy staré „iba“ necelých dvetisíc rokov, podľa miestnej romantickej legendy ich postavili džinovia pod velením kráľa Šalamúna ako svadobný dar pre kráľovnú zo Sáby. 

Džinovia sa spájajú aj s legendami o kamennom lome, ktorý sa nachádza v blízkosti chrámov. Prečo je taký výnimočný? Lebo sa v ňom spracovávali najväčšie kamenné bloky, aké boli doteraz nájdené. Tieto bloky boli použité na výstavbu platformy a múru okolo Jupiterovho chrámu.

Dnes je lom prístupný a privíta vás lokálny hrdina, ktorý sa pričinil o záchranu tohto miesta a momentálne tam prevádzkuje malý obchod. Najslávnejší z týchto blokov má aj svoje meno, a to Hajar al Hibla, alebo Kameň tehotnej ženy. Je takmer dokončený a jeho váha sa odhaduje na 1000 ton, ale ten najväčší odhalili archeológovia v roku 2014 a jeho váha sa odhaduje až na 1650 ton!

Od Kameňa tehotnej ženy sa presúvame ku stavbe úzko spojenej hneď s dvoma významnými dámami dvoch náboženstiev. Prvou z nich je Venuša, rímska bohyňa lásky a plodnosti, ktorej chrám patril k trojici najdôležitejších náboženských stavieb. Kvôli svojej architektúre je niekedy označovaný za Nymphaeum, ale to čo môžeme vidieť dnes sú už pozostatky kresťanskej baziliky.

Prečo práve tejto svätici? Podľa tradície sa mala narodiť práve v Baalbeku, v bohatej nekresťanskej rodine v treťom storočí nášho letopočtu. Ako mladá žena potajomky konvertovala na kresťanstvo, čo sa nepáčilo jej otcovi, ktorý ju po prenasledovaní a mučení sám odsúdil na smrť.

Aj keď bola Venuša dôležitou bohyňou, jej chrám bol postavený mimo hlavného komplexu, v ktorom sa nachádza impozantné námestie a zvyšky chrámov zasvätených Jupiterovi a Bakchovi. K nim sa dostaneme cez zúžené schodisko, ozdobené vstupným portálom vystavanom z asuánskeho kameňa, dovezeného z ďalekého Egypta.

Aj keď sa na vstupe podpísal zub času a ničivých zemetrasení, stále pôsobí na návštevníkov ohromným dojmom a pripravuje ho na to, čo nájde za jeho bránou. Kým sa ale dostaneme na samotné námestie, prechádzame cez šesťuholníkové nádvorie, ktorého pôvodný účel je stále nejasný, ale počas krátkeho obdobia Baalbeku ako moslimskej pevnosti tu boli stajne a obranné múry. 

Na rozsiahlom obdĺžnikovom nádvorí nás víta priestor určený na prípravu obetí a v prípade pekného počasia aj výhľad na pohorie Antilibanon. Uprostred sa vyvyšuje stavba, na ktorej boli vykonávané rastlinné alebo zvieracie obete kňazmi, no pred samotným aktom museli byť obetiny a obetníci očistení, na čo slúžili nízke bazény umiestnené zrkadlovo na oboch stranách. Ak sa pozriete bližšie na ich dekoráciu, môžete si všimnúť zničené tváre – spôsobené zákazom zobrazovania ľudí v islamskom umení.

Na ceste k stĺpom Jupiterovmu chrámu si môžeme všimnúť kamenné podstavce s latinskými nápismi, na ktorých boli kedysi položené busty venované chrámu, prípadne pripomínajúce návštevu dôležitých a mocných Rimanov. Samotné nádvorie bolo z troch štvrtín zastrešené a po jeho stranách sú dodnes viditeľné výklenky, určené na umiestnenie sôch božstiev.

Keď sa konečne dostaneme k impozantnému schodisku, za povšimnutie stoja tri veci. Prvá je fakt, že sú tieto schody vytesané do monolitov, aké sme mohli vidieť v kamennom lome. Druhou je poškodenie spôsobené spadnutými stĺpmi, pravdepodobne počas zemetrasenia. Nuž a treťou je výhľad na pohorie Antilibanon, za ktorým sa už rozprestiera Sýria. Ešte predtým, ako sa vydáme ku zvyškom chrámu, môžeme na pravej strane všimnúť nevyužité uložené kamenné bloky - len si dajte pozor pri fotení, lebo je to poriadna výška.

Aj keď sa z Jupiterovej svätyne zachovalo iba šesť stĺpov, jeho základy sú stále impozantné. Jupiter, ako najvyšší boh rímskeho panteónu, bol na tomto mieste uctievaný v špecifickej forme ako spojenie bohov Baala, Hélia, Jupitera a Dia. Popis jeho sochy uloženej v chráme hovorí o zlatom mladom mužovi bez brady, ktorý v jednej ruke drží bič a druhej blesk spolu s obilnými klasmi. Tento obraz, vzdialený od podobizne bradatého muža usadeného na tróne rozšírenom v antickom svete, bol pre Baalbek špeciálny.

Otázkou ostáva, prečo bol tak dôležitý, že mu postavili obrovský chrám pozostávajúci z 54 stĺpov, vysokých 22 metrov? Jedným z pravdepodobných vysvetlení je výstavba svätyne na mieste už jestvujúceho chrámu Baala a snaha samotných Rimanov o rešpektovanie miestnych bohov.

Dnes môžeme z kedysi obrovského chrámu vidieť už iba šesť stĺpov, keďže chrám bol zničený zemetraseniami a aj odvozom stavebného materiálu. Cisár Justinián nechal odviesť osem stĺpov do Konštantínopolu a použil ich na výstavbu známej Haghie Sofie, takže keď pôjdete s BUBO do Istanbulu, môžete ich tam stále nájsť.  

Kým ale chrám „fungoval“, bol známy najmä svojimi veštbami a dokonca ho môžeme nájsť aj na minciach rímskych cisárov. Najväčšou záhadou ostávajú aj v prípade tohto chrámu mohutné kamenné bloky, na ktorých bol vystavaný. Miestne legendy o džinoch, ktorí sa vzopreli Šalamúnovi a preto nechali vystavanú iba platformu, doplňuje iné biblické vysvetlenie, podľa ktorého chrám postavil Kain ako úkryt pred božím hnevom.

Na Bibliu nadväzuje aj iné zaujímavé „vysvetlenie“ jedným z cestovateľov 19. storočia: bloky boli vytesané súčasníkmi Noeho a využili tú istú technológiu ako Noe pri výstavbe monumentálnej archy. Po potope sa ale táto technológia a podobné monumenty stratili, až na Baalbek. Tento nápad prekonáva už iba teória o mimozemských návštevách, podľa ktorej slúžila platforma ako pristávacia dráha pre vesmírne plavidlá.  

Jeden z najzachovalejších chrámov Rímskej ríše bol kedysi mylne identifikovaný ako Jupiterov. Predpokladá sa, že je značne mladší ako jeho „väčší brat“, a to približne o 150 rokov. Obklopovalo ho „iba“ 42 stĺpov, no zachovala sa nám aj pomerne veľká časť pôvodnej obvodovej dekorácie. Najznámejšou je busta nahej mladej ženy, okolo ktorej sa ovíja had – podľa toho dostal svoju prezývku Kleopatra, keďže podľa legendy spáchala samovraždu uštipnutím jedovatého hada.

To, že chrám bol zasvätený bohu vína a zábavy Bakchovi, odborníci odhadujú podľa dekorácie chrámu. Vstupná brána je zdobená krásnymi reliéfmi s motívom viniča, klasov, makových hlavičiek a vajíčok. Ak sa pozriete nahor, uvidíte majestátneho orla ako symbol Rímskej ríše a vo vnútri samotného chrámu nápisy návštevníkov z rôznych krajín, prevažne z 19. a prvej polovice 20. storočia.

Na konci chrámu je vyvýšená platforma, na ktorej bola kedysi socha božstva a ktorej vstup je lemovaný čiastočne zničenými reliéfmi. Ich motívy pripomínajú práve boha vína a preto sa tento chrám prisudzuje Bakchovmu kultu.

Kto bol boh a prečo mal svätyňu až v Baalbeku? Gréci Bakcha poznali pod menom Dionýzos a jeho kult prišiel do Európy práve z Malej Ázie a Blízkeho východu. Bol zvyčajne zobrazovaný ako mladý muž s viničom vo vlasoch v sprievode tancujúcich mainád a satyrov. Vzhľadom na blízkosť údolia Bekaa a jeho úrodnosťou je táto možnosť viac než pravdepodobná.

Prečo sa nám zachoval v takom dobrom stave? Môže za to zasypanie sutinami, čím bol sčasti chránený pred ničivými zemetraseniami, ktoré postihli Jupiterov chrám. My si Bakcha poctíme kvalitným a luxusným vínom vo vinici Ksara po skončení prehliadky.

Tak ako aj v iných častiach Rímskej ríše, príchod kresťanstva sprevádzali turbulentné zmeny a konflikty. Baalbek, ako jedno z dôležitých pútnických miest rímskeho náboženstva, sa tomu nevyhol. Tŕňom v oku bolo hlavne uctievanie lokálnej verzie Venuše, ktoré zahŕňalo chrámovú prostitúciu. Ešte pred zrovnoprávnením náboženstiev dochádzalo k menším konfliktom, napríklad koncom tretieho storočia herec Gelasinus konvertoval na kresťanstvo počas scény parodujúcej krst. Takéto verejné priznanie viery bolo neprijateľné a dotyčného herca ukameňovali. Nepríjemne dopadol aj duchovný, ktorý poškodil idoly božstiev, za čo bol zavraždený a podľa niektorých zdrojov aj rituálne zjedený.

Otvorené nepriateľstvo ku kresťanom nabralo na obrátkach po tom, ako Konštantín Veľký rozkázal prestavať Venušin chrám na kresťanskú baziliku, zakázal prostitúciu žien pred svadbou a údajne aj polygamiu, teda mnohoženstvo. Na to odpovedali domáci tak, že znásilnili nevydaté dievčatá kresťanskej komunity. Baalbek sa tak stal známy svojim nepriateľským postojom ku kresťanom a centrom komunity udržiavajúce pôvodné zvyky.

No kým sa stihlo mesto prekonvertovať na kresťanstvo pod vplyvom byzantských cisárov, bolo obsadené moslimskou armádou a chrámový komplex, ktorý bol v tej dobe značne zničený zemetrasením, premenili na pevnosť. Tá ale dlho nevydržala a Baalbek sa ako strategické mesto nasledujúce storočia zmietalo pod nadvládou kalifátov a turbulentným obdobím križiackych výprav. Dlhú dobu bol Baalbek, tak ako väčšina priľahlého územia, pod správou Osmanskej ríše.

Prvé oficiálne vykopávky začali po návšteve mesta cisárom Wilhelmom II. a jeho manželkou, ktorého antické ruiny zaujali natoľko, že tam poslal tím archeológov. Odborný výskum priniesol svoje ovocie v podobe ilustrácií a možných rekonštrukcií chrámov. Chrámy sa akoby zázrakom vyhli ničeniu počas občianskej vojny v Libanone, keď si údolie Bekaa vybralo za svoje sídlo nielen hnutie Hizballáh, ale aj sýrske a palestínske jednotky. Hizballáh tam pôsobí dodnes a ako jeden zo suvenírov ponúkajú miestni obchodníci tričká s ich logom; taktiež je tam pomerne veľká komunita palestínskych utečencov.

V roku 1984 sa stal Baalbek súčasťou Svetového dedičstva UNESCO a ďalšie vykopávky potvrdili osídlenie mesta už v neolitickej dobe. Mesto bolo v ohrození počas bombardovania izraelskou armádou v roku 2006, rakety ale nezasiahli antické stavby a tie sa nám zachovali až do súčasnosti. Dnes je jednou z najkrajších antických pamiatok sveta.

Po celodennej túre sa nasýtime v jednej z miestnych reštaurácií, ktoré varia z lokálnych surovín. Majú šťastie na úrodnú pôdu a veľmi vhodné podmienky, čo následne pretavia do chutného jedla. V BUBO odporúčame ochutnávku miestnych mäsových koláčikov sfiha, ideálne v kombinácii s mliečnym nápojom podobnom cmaru. Miesto, ktoré navštevujeme, nám zároveň odhalí z čoho a ako sa pripravujú. Milí domáci budú iba radi, ak si budete chcieť vyskúšať ich prípravu.

Údolie Bekaa je ale známe svojim vínom a my sa za odmenu zastavujeme v jednej z najstarších miestnych viníc, Ksara. Domček v európskom štýle je síce novšieho dáta, ale vinice majú viac ako 150-ročnú históriu. Keď jezuiti dostali pod svoju správu 25 hektárov úrodnej zeme pri Zahle, jeden z mníchov – otec Kirn - navrhol pestovanie viniča a následnú výrobu prvého libanonského suchého vína, čím položili základy moderného vinárstva v krajine.

Koncom 19.storočia na pozemku objavili komplex jaskýň, využívaných už Rimanmi, ktoré podľa miestnej legendy objavili, keď prenasledovali líšku, ktorá im kradla kurčatá. Tieto jaskyne poskytovali, a dodnes poskytujú, ideálne podmienky pre dozrievanie vína. Poslúžili aj počas prvej svetovej vojny ako útočisko pre niekoľko rodín.

Prelom nastal v roku 1973, keď vinice odkúpili miestni podnikatelia od mníchov, ktorí boli schopní vyprodukovať 1,5 milióna fliaš ročne. Nové možnosti a chuť riskovať s novými odrodami hrozna sa vyplatili a vinica naďalej prosperovala s rozšírenou ponukou. Dnes ponúka prevedenie jaskyňou s uloženými sudmi vína a samozrejme ochutnávku na záver. Vyrábajú aj sladké dezertné vína a arak, známy alkoholický nápoj s „hašlerkovou“ arómou. Výber tej ideálnej fľaše už ale necháme na vašich chuťových preferenciách.

Svätyňa Sayyida Khawla - dôležité pútnické miesto pre šiítskych moslimov, v ktorom je podľa tradície pochovaná dcéra Hussaina ibn Alího a pravnučky proroka Mohameda. Najmä počas výročia smrti Husseina sa svätyňa pokryje čiernym súknom a ľudia z okolia prídu smútiť nad ich smrťou. 

Moghr El-Taheen - menej známy kameňolom, v ktorom sa zachovalo niekoľko jaskýň z prehistorického obdobia. Rimania tento priestor používali ako cintorín a do jaskýň pochovávali ľudí v kamenných, ale aj drevených sarkofágoch. 

Souk - tradičná trhová ulička, alebo souk, sa nachádza aj v Baalbeku. V obchodoch nájdete prevažne suveníry, no môžu vás prekvapiť Palestínci predávajúci v malých drevených stánkoch ich tradičné výrobky. V meste sa totiž nachádza ich početná komunita. 

Baalbek International Festival - už od roku 1955 sa v Baalbeku koná medzinárodný hudobný festival, na ktorom vystupovali aj také hviezdy ako Elton John či Ella Fitzgerald. Podujatie sa koná v lete a je vrcholom kultúrneho života celej oblasti. 

Stĺp v meste Iaat - ak by vám nestačili ruiny antických chrámov, môžete navštíviť aj 18-metrový korintský stĺp v meste Iaat, iba 5 kilometrov od centra Baalbeku. Stĺp je veľmi fotogenický a utvrdzuje to, že antické mesto bolo skutočne rozsiahle a významné centrum staroveku.