Swakopmund - miesto, kde stroskotávajú lode a zapáchajú uškatce

Swakopmund vás určite prekvapí. V rámci BUBO zájazdov do Namíbie sa sem dostávame po návšteve Fish River Canyonu, kde sa takmer niet kam ukryť pred slnkom, a po výstupe na Big Daddyho – ikonickú dunu púšte Namib už skoro ráno. A hoci sme sa zastavili v meste Windhoek, Swakopmund je prakticky teleportom do úplne iného sveta.

Stručne si však pred priblížením atmosféry mesta pripomeňme nie tak dávnu históriu Namíbie. V 19. storočí ju kolonizovali Nemci za vlády kancelára Lea von Capriviho a obchodníka Adolfa Lüderitza, po ktorom je pomenované ďalšie z pobrežných miest. Územie dnešnej Namíbie nieslo v tom čase názov Nemecká juhozápadná Afrika.

Počas nemeckej nadvlády došlo k tragickej genocíde – vyvraždených bolo približne 80 000 príslušníkov kmeňov Nama a Herero. Zároveň však koloniálna moc budovala infraštruktúru a rozbiehala ťažobný priemysel. Najmä v honbe za diamantmi a inými nerastmi, ako je urán (Namíbia má dokonca po Kazachstane druhé najväčšie zásoby uránu na svete).

Dnes sa to odráža aj na výzore Swakopmundu. Toto mesto bolo až do roku 1915 hlavným prístavom nemeckej kolónie, kým ho nenahradilo susedné Walvis Bay.

A prečo ho Nemci takto nazvali? Tunajšia rieka Swakop ústi do Atlantiku práve pri tomto meste. Pochádza pravdepodobne z jazyka Nama (alebo Khoekhoe) a môže byť odvodený z výrazu označujúceho „hromadiacu sa špinu“ alebo „hovädzí výkal“ – čo odkazuje na bahno a organické usadeniny v ústí rieky počas obdobia dažďov. Mund sú v nemčine ústa, či v tomto prípade ústie rieky. Doslova tak môžeme preložiť názov mesta ako „Ústie rieky Swakop“.

Nemecko zanechalo v Namíbii trvalú stopu, ktorá je dodnes viditeľná. Na viacerých miestach sa bez problémov dorozumiete po nemecky a môže vás prekvapiť, keď sa vám miestny obyvateľ čiernej pleti prihovorí plynulou nemčinou.

„Guten Tag,“ zahlási čašníčka ako prvé, keď vstúpime do reštaurácie v Swakopmunde. Počas zájazdu s našou malou skupinou lovcov zážitkov sme už prešli juh Namíbie aj hlavné mesto Windhoek, no prvý raz sa nám stalo, že sa nám miestna čašníčka prihovorila čistou nemčinou – bez akcentu, ako z televíznych správ.

O Swakopmunde sa hovorí, že je nemeckejší ako Nemecko. Mne však čiastočne pripomenul aj Ameriku – akési predmestie Miami. Nebyť vysokých piesočných dún všade naokolo, myslel by som si, že som sa práve ocitol na Floride.

Nie, Swakopmund nie je veľké mesto, ale je výborne zorganizované. Pri vstupe doň vidíte luxusné vily, nízke no moderné rodinné domy, systém obchodov a služieb a, hlavne, organizovanosť. Ulice sú usporiadané do mriežky, a takmer sa vám nemôže stať, že pôjdete inak než rovno. Oblé zákruty tu takmer neexistujú. Aj preto je mesto mimoriadne jednoduché na orientáciu a všetko je na dosah.

Nemecká precíznosť je tu viditeľná, prekvapivo skombinovaná s luxusom prímestskej štvrte niektorého floridského veľkomesta – s výhľadom na Atlantik.

Swakopmund síce nie je preplnený pamiatkami, no tie, ktoré tu sú, stoja za pozornosť:

Treba si uvedomiť, že Swakopmund prakticky nemá klasické centrálne námestie. To, čo ho zdobí a tvorí väčšinu jeho čara, je jednoznačne pobrežie. Piesok tu plynulo prechádza do nahromadených skál, ktoré obmývajú vlny Atlantického oceánu. Ten formuje typickú miestnu klímu – sviežu, hmlistú, chladnú.

Najkrajším miestom v rámci prehliadky Swakopmundu, kde sa ešte zastavíme, je reštaurácia The Tug. Spomenutým mólom, ktoré siaha priamo do Atlantiku, sa dostanete k jednej z najfotogenickejších scenérií mesta. Práve tu sa nachádza aj známa žltá tabuľa v tvare okna, orientovaná nie smerom k mestu, ale k oceánu. Určite si tu vyhotovíte skvelý zber pre váš Instagram.

Mesto je však rovnako očarujúce aj mimo móla. Pobrežie lemuje dlhá promenáda s palmami, udržiavanými trávnikmi a čistotou, ktorá je na africké pomery výnimočná. Odpadky tu prakticky nenájdete. Swakopmund je uhladený, systematický – až sterilný. Možno je naozaj „nemeckejší ako Nemecko“.

Podnebie Swakopmundu je výsledkom jedinečnej kombinácie dvoch extrémov. Zo západu prichádza studený Benguelský prúd, ktorý sa tiahne pozdĺž pobrežia Namíbie a chladí celé pásmo od Atlantiku. Na východe, z vnútrozemia, prichádza horúci a suchý vzduch z púští Kalahari a Namib, ktoré vznikli práve vďaka tejto blokáde vlhkosti.

Keď sa tieto dva systémy stretnú – horúci vzduch z pevniny a studený z oceánu – vytvára sa nad pobrežím stála pobrežná hmla, ktorá je miestami tak hustá, že je ťažké vidieť aj na pár metrov. Tento jav sa vyskytuje takmer každý deň ráno a pretrváva aj niekoľko hodín.

Swakopmund a jeho okolie sú preto považované za jedno z najhmlistejších miest sveta. Priemerne tu zažijete zhruba 180 hmlistých dní ročne.

Zároveň ide o jediné miesto na svete, kde sa vysoké piesočné duny púšte Namib akoby vlievajú priamo do oceánu. Tento kontrast je nielen vizuálne omračujúci, ale aj geograficky unikátny, a je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa Namíbia objavuje v zoznamoch najkrajších krajín sveta podľa Lonely Planet, CNN Travel, ale aj BUBO.

Najkrajšie miesto v Swakopmunde je reštaurácia The Tug, pri ktorej sa dlhé mólo tiahne do oceána, ktorý ho obmýva. Je to fotogenický spot, kde vznikla aj typická žltá tabuľa v tvare okna, kde sa fotia turisti, ktorí sem zavítajú. Nie je obrátená smerom k mestu, ale oceánu. To rovno napovie, čo je skutočnou krásou a symbolom druhého najväčšieho mesta Namíbie.

Je plné prekvapení a pri pobreží sa tiahnu tiež vysoké palmy a udržiavaná lúka, kde je čisto a ťažko tu nájdete hocijaké odpadky. Uhladený a systémový Swakopmund, možno je teda naozaj nemeckejší ako Nemecko.

V BUBO odporúčame vyššie spomínanú reštauráciu The Tug, ktorá patrí medzi najlepšie hodnotené podniky v celej Namíbii. Zaujímavosťou je, že kuchyňa pracuje so surovinami, ktoré jej personál denne loví priamo z oceánu – ryby, krevety, mušle.

Ako predjedlo odporúčam ustrice. Čerstvejšie som ešte nejedol ani vo Francúzsku či Pacifiku. Ich chuť bola tak výrazná a čistá, že som mal pocit, akoby som ich jedol po prvý raz, hoci som ich mal už mnoho ráz.

Jedlá sú tu precízne upravené, servírované v modernom, no neokázalom štýle. Krevety a morské slimáky sú dochutené výberovými koreninami, ktoré nechajú vyniknúť ich čerstvosť.

Špecialitou je aj kingklip – ryba typická najmä pre Južnú Afriku, no v Swakopmunde vám ju často podajú ulovenú len pár hodín pred servírovaním. Grilovaná aj fritovaná verzia je jemná, šťavnatá, s chuťou pripomínajúcou makrelu – no jemnejšou a plnšou.

Hlavným odporúčaním BUBO je tu však ryba kabeljou (z čeľade bubnovcov). Žije najmä na pobreží Namíbie a ide o chuťovú lahôdku a často aj hlavnú špecialitu The Tug. 

Častá otázka a rozumiem prečo. Vyzerá to totiž lákavo – mesto na pobreží, pláže, slnko vynárajúce sa z hmly... Realita je však trošku iná. Napriek tomu, že sa nachádzate pri oceáne, kúpanie sa nie je veľmi bežné. Teplota vody sa totiž aj počas vrcholového leta (február) zriedka dostane nad 17-18 °C, a často je aj chladnejšia.

Silné vlny a prudké prúdy spôsobené Benguelským prúdom môžu byť nebezpečné. Mnohí miestni aj turisti preferujú len prechádzky po pláži alebo pozorovanie západov slnka. Samozrejme, zopár odvážlivcov to zakaždým skúsi.

„Teplota vody nebola až taká hrozná, ale prvá vlna ma odhodila späť na breh tak rýchlo, že som sa radšej vrátil na hotel,“ spomenul jeden z odvážlivcov, na ktorého sme natrafili.

Nie, Swakopmund nie je typickým plážovým rezortom. Oveľa viac sem odporúčam prísť za dobrodružstvom, gastronómiou, klímou a zvláštnou krásou miestneho pobrežia.

Neďaleko Swakopmundu navštevujeme už od roku 1998 ďalší z klenotov Namíbie – Walvis Bay. Aj keď je Namíbia rozlohou obrovská krajina (viac než 800 000 km²), vnútroštátna letecká doprava tu nie je veľmi rozvinutá. Problémom je, že v krajine fungujú len dve medzinárodné letiská – hlavné pri Windhoeku a druhé práve tu, vo Walvis Bay.

Walvis Bay, v preklade „Zátoka veľrýb“, má oproti iným mestám v Namíbii zaujímavý politický vývoj. Prístav objavili Portugalci v 15. storočí, no jeho význam začal stúpať až v 19. storočí. V roku 1878 ho obsadila Británia, zatiaľ čo zvyšok dnešnej Namíbie kolonizovali Nemci. Walvis Bay sa tak na viac ako storočie stal britskou enklávou na území nemeckej, a neskôr juhoafrickej kolónie. Až v roku 1994, teda štyri roky po osamostatnení Namíbie, bol definitívne pričlenený k Namíbii.

Dnes je mesto najväčším komerčným prístavom krajiny a významným dopravným, hospodárskym aj turistickým uzlom. Pri opise vzhľadu mesta by som sa opakoval v rámci toho, čo už som napísal o Swakopmunde. Aj tu vidno luxusné, a niekedy ešte drahšie vily či usporiadanosť do mriežkovitých uličiek, ktoré sú neustále čisté. Symbolom mesta sú však tisíce plameniakov.

Počas jazdy popri pobreží sa pred vami zrazu začne meniť farba vody – jemne ružovie. A hýbe sa. Nie je to optický klam, ale tisíce plameniakov ružových (Phoenicopterus roseus), ktoré sa zhromažďujú v miestnych lagúnach. V období migrácie sem prilieta aj plameniak malý (Phoenicopterus minor), čím sa Walvis Bay stáva jedným z najvýznamnejších miest na ich pozorovanie v celej Afrike.

Títo krásne sfarbení vtáci sú však plachí. Ak zastavíte auto na parkovisku pri lagúne, ostanú chvíľu nehybne pozorovať. Keď sa začnete približovať k mólu, zľaknú sa a odletia. No ak si čupnete a zostanete ticho a pokojne, po chvíli sa začnú vracať späť – a vy si ich môžete odfotiť zblízka. Ich dlhé nohy, zahnuté zobáky a elegantné krivky krídel robia z každého záberu umelecký kúsok.

Na mieste si povieme, že plameniaky získavajú svoju typickú farbu z potravy bohatej na karotenoidy – najmä z mikroskopických rias a kôrovcov, ktoré sa vyskytujú v slaných a plytkých vodách lagúny. Ide o vývojovo extrémne staré živočíchy, veď ich tu máme už 50 miliónov rokov.

Zájdeme s našou malou skupinou len zopár kilometrov od mesta, kde sa nachádza aj ďalší unikát – tzv. ružové jazero, oficiálne Salt Works alebo Walvis Bay Salt Refinery. Nejde o jazero v pravom zmysle slova, ale o systém soľných nádrží, ktoré zafarbuje prítomnosť rias Dunaliella salina. Tie produkujú červené pigmenty (beta-karotén), a keď sa koncentrujú vo veľkom množstve, zafarbia celú vodnú hladinu do ružovo-červenej farby.

Jazero nie je určené na kúpanie sa, ale je obľúbeným miestom pre fotografov – najmä v kombinácii s modrým nebom, bielymi soľnými hrádzami a ružovou vodou pôsobí až surreálne.

Po tom, ako si pozrieme plameniaky vo Walvis Bay, vyrážame opačným smerom – na Cape Cross, za ďalším pobrežným safari. Cestou však narazíme na dva úkazy, ktoré sú dôkazom toho, aká drsná, temná a neúprosná vie byť príroda Namíbie.

Spomínal som, že toto je jedno z najhmlistejších miest sveta, so silnými veternými prúdmi a mohutnými vlnami Atlantiku. Takéto podmienky sú nočnou morou každého námorníka. V minulosti, aj v modernej dobe, sa pokusy o priblíženie k pobrežiu často skončili tragicky. Mnohé lode tu stroskotali, pretože hmla, zlé prúdy a nevyspytateľný oceán im znemožnili bezpečne zakotviť.

Niet divu, že severné pobrežie Namíbie dostalo názov Skeleton Coast, teda Pobrežie kostier. Ide o jedno z najizolovanejších a najdesivejších pobreží na svete, ktoré sa tiahne od rieky Kunene na severe až po Swakopmund.

Svoje meno dostalo nielen podľa mŕtvych tiel a kostier zvierat, ktoré sa tu v minulosti vynášali na breh, ale najmä podľa kostier lodí, ktorých vraky sú roztrúsené po pobreží ako mementá stroskotaných výprav.

Vydali by ste sa sem loďou? Odpoveď na túto otázku dostanete takmer okamžite, keď zbadáte vrak lode Zeila.

Zeila bola holandská nákladná loď, ktorá stroskotala v roku 2008, keď sa ťahala na šrotovanie do Indie. Ťažné lano sa však uvoľnilo a loď bez posádky uviazla na plytčine neďaleko Henties Bay, približne 14 km južne od Cape Cross. Dnes je turistickým lákadlom – každodenne obmývaná slanou vodou, korodovaná, pokrytá riasami a obývaná vtákmi. Vyzerá, akoby sa sem pritúlala priamo z filmu Piráti z Karibiku z ríše mŕtvych.

Jej hrdzavý trup sa týči z vĺn ako prízrak. Scénu dotvára kostra veľkého zvieraťa na brehu. Desivý, až apokalyptický obraz s veľmi zvláštnou atmosférou. Zrejme vás to dlho bude nútiť tu rozjímať. Avšak, pripravte sa aj na to, že dojem vám možno pokazia otravní pouliční predajcovia. Tí vás budú presviedčať, aby ste si za každú cenu kúpili suvenír.

Sprievodca vyškolený v BUBO Cestovateľskej Akadémii vám však povie, ako s nimi komunikovať a upozorní vás na to, aby ste si cennosti nechali radšej v aute.

O to väčší kontrast nastáva, keď sa presúvame bližšie ku Cape Cross. Pri ceste sa objavia stánky so suvenírmi, ktoré sú však úplne iné. Nikto tu na vás nekričí, nikto vás nepresviedča. Ako je to možné? Kupujúcim aj pokladníkom ste tu totiž iba vy!

Na stole sú vystavené ružovkasté slané kamene, vytvarované do čistých geometrických tvarov, akoby ich opracoval umelec svetovej extratriedy.

Pri nich je len drevená pokladnička, na ktorej nápis hlása: „Buy me!“ (Kúp si ma). K tomu cenník, a to je všetko. Žiadni predajcovia, žiadne zjednávanie, vhodíte peniaze do pokladničky, zoberiete si svoj suvenír a ide sa na zájazde v Namíbii ďalej.

Samotný Cape Cross je miesto spájajúce históriu, prírodu a jedinečný zápach – doslova.

História tohto miesta siaha až do roku 1486, keď tu pristál portugalský moreplavec Diogo Cão. Na pamiatku svojho pristátia postavil kamenný kríž, tzv. padrão, ktorým označil dobytý bod pre portugalskú korunu. Miesto preto dostalo názov Cape Cross – „Krížový mys“.

Originálny kríž v 19. storočí previezli do Berlína, no na mieste dnes stojí replika. Tú si môžete prezrieť spolu s krátkou výstavou o portugalskej námornej histórii.

Čo však na vás v Cape Cross čaká najviac, je obrovská kolónia uškatcov – jedna z najväčších na svete. Odhaduje sa, že tu žije až 100 000 až 210 000 jedincov uškatca kapského (Arctocephalus pusillus pusillus). Najviac ich tu je možné vidieť počas obdobia rozmnožovania, teda v novembri a decembri, no zdanlivo nekonečné množstvo uškatcov tu vidíte celoročne.

Miesto je neuveriteľne hlučné a extrémne zapáchajúce, no zároveň mimoriadne fotogenické. Na zápach upozorňujeme našich BUBO klientov vopred a niektorí si nasadia rúško či šatku, to však priveľmi nepomôže. Predstavte si korenistý zápach rýb po záruke a k tomu ešte zhnité mäso. Kombinácia týchto dvoch „vôní“ na vás čaká, keď vystúpite z auta.

Asi k niečomu takému by to moje nosové bunky prirovnali. Sprvu je to šok a chcete sa vrátiť do auta, všetko zamknúť a nepúšťať klímu, aby vám doň táto „aróma“ neprenikala, a znovu ste cítili niečo oveľa príjemnejšie. Po minúte či dvoch si však nos zvykne a vy si možno aj poviete, že to nie je až také hrozné.

Do varu a k tolerancii voči zápachu nás tu donúti aj eufória z toho, čo vidíme - tisíce, priam až desiatky tisíc uškatcov, ktoré vylihujú na brehu. Rovno pri parkovisku, v bezprostrednej blízkosti áut, sú už tí prví. Vychutnávate si ten pocit a hneď musíte fotiť.

Keď som tu bol prvýkrát, bol som ohromený, a tento pocit ma sprevádza aj po vyše desiatich odprevádzaných zájazdoch v Namíbii. Pamätám si však svoju amatérsku chybu, keď som sa približoval k jednému jedincovi, ktorý vyzeral, že spí. Chcem si ho pozrieť detailne a odfotiť z bezprostrednej blízkosti. Čupnem si. Tu sa uškatec zobudí a rozbehne sa ku mne až prekvapivo rýchlo. Utekám späť k autu, po asi piatich dlhších krokoch si to však uškatec rozmyslí a vráti sa k stádu.

Preto zdôrazňujem, dávajte si pozor a nechoďte do ich bezprostrednej blízkosti. Uškatce sú na ľudí zvyknuté, veď ich tu každý deň vidia stovky a vedia, že im neublížia. Napriek tomu berú ako formu provokácie, keď k nim prídete až príliš blízko. Môžu vás dokonca aj pokúsať, a to by bol problém. Ak sa tak stane, musíte sa okamžite dostať do nemocnice, kde vás vyšetria, či ste práve nedostali besnotu.

Odporúčam preto ísť až k mólu, ktorého dvere sa dajú zavrieť a žiaden uškatec cez ne neprenikne. Ste v bezpečnej zóne, kde aj keď sa priblížite k zvieraciemu kamarátovi na vzdialenosť metra, nemôže vám ublížiť. Možno ale vydá svoje typické pazvuky alebo na vás kýchne. Žiaľ, sople uškatca smrdia tiež, a tak si možno odnesiete so sebou na oblečení malý suvenír. Ak sa vám to stane, zanechá vám to navyše hnedé stopy na nohaviciach (odporúčam nosiť dlhé, nech vám to neskončí na koži). Táto škvrna sa ale dá ľahko oprať.

Pohľad na uškatce na pobreží je očarujúci, to, čo vás však skutočne dostane, je ich plávanie v oceáne. Aj keď sa pozriete na horizonte ďalekohľadom do maximálnej možnej vzdialenosti, stále nejakého zbadáte. Niekedy až toľko, že cez ich nahromadené telá neuvidíte vodu, hoci v nej plávajú. Úžasné zvieracie divadlo, ktoré musíte zažiť na vlastnej koži, aby ste ho ocenili.

Swakopmund ponúka viac, než si sprvu myslíte. Púštne dobrodružstvo na viacero spôsobov, pozorovanie plameniakov aj smrad z prítomnosti miliónov uškatcov. To všetko viete zažiť za deň v príjemnom, čistom a usporiadanom prostredí. A na záver dňa si dopriať ochutnávku výborných rýb a morských plodov na luxusnom móle Atlantiku. Necháte sa zlákať?