Sýria - kráľovstvo nebeské

Sýria. Krajina o ktorej sa veľa hovorí, ale málo vie. Vždy, keď odchádzam do Sýrie, krajiny, ktorú ja mimochodom pokladám za jednu z najpriateľskejších, volajú mi ľudia, aby sa uistili, či som sa nezbláznil a či zbytočne neriskujem. Ale čo vieme vlastne o Sýrii? Je skutočne taká nebezpečná, ako sa hovorí? Čo ponúka turistom?
Sýria sa nachádza na Blízkom východe. Jej susedmi sú Turecko, Libanon, Jordánsko, Izrael a Irak. Celá krajina je nasiaknutá históriou od najstarších čias. Nájdete tu pamiatky a odkazy starých Sumerov, Babylončanov, Feničanov, Rimanov, moslimov, Osmanov, koloniálnych Angličanov a Francúzov. Prehnali sa tadiaľto vojská Alexandra Veľkého, Chetitov, Egypťanov.... Sýria tiež drží iné svetové prvenstvo. Práve tu bola vynájdená prvá abeceda na svete. Mesto Ugarit dnes pripomínajú už len ruiny, ale jeho archeologické vykopávky zaplavili všetky veľké múzeá sveta. Rímsku nadvládu pripomína mesto Palmýra (jedna z najkrajších antických pamiatok sveta), ktorému sa tiež hovorí „nevesta púšte“, najstaršie hlavné mesto sveta Damašek, najväčší križiacky hrad na svete Crac des Chevaliers, ostrov detí.... Nájdete tu miesta, kde sa stretávajú milióny pútnikov z celého sveta, a to rovnako moslimov ako kresťanov. Určite nevynechajte dedinku Maalula, kde sa dodnes ako cirkevný jazyk používa aramejčina - jazyk Ježiša Krista. Ak ste zvedaví, ako aramejčina, dnes už patriaca k mŕtvym jazykom, znie, musíte buď prísť do Maaluly, alebo si pozrieť film „Umučenie Krista“.

Damašk
Hneď ako prvé po prílete do Damašku odporúčam ísť sa prejsť do jednej z najstarších mešít na svete. Umajjovská mešita je srdcom starovekého Damašku. Mešita stojí na základoch rímskeho Jupiterovho chrámu. Je jednou z mála mešít, kde sa stretávajú sunniti, šíti aj kresťania. Právom sa pýtate, prečo kresťania. Umajjovská mešita ukrýva vo svojich múroch hlavu Jána Krstiteľa, ktorý je moslimami považovaný za jedného z mnohých prorokov. Sýria je z 90 percent sunnitského vierovyznania. Práve v tejto mešite si uvedomíte jeden z rozdielov medzi sunnitmi a šítmi. Sunniti sú počas modlenia ponorení do svojich myšlienok, zatiaľ čo šíti počas modlenia nahlas nariekajú a prejavujú navonok svoje city. Umajjovská mešita, ktorá vznikla za vlády Umajjovcov v 7. storočí nášho letopočtu, je taktiež mešitou, ktorú ako prvý pápež vôbec navštívil Ján Pavol II.
Veľmi často si ľudia myslia, že Sýria je čisto moslimskou krajinou. Málokto by tu očakával asi dvadsaťpercentnú komunitu kresťanov. Kresťania sú zastúpení v sýrskej ortodoxnej cirkvi, grécko-ortodoxnej a grécko-katolíckej cirkvi. Kúsok za mešitou je kostol Svätého Ananiáša, kde sa obrátil Svätý Pavol na kresťanskú vieru a po pár krokoch narazíte na židovské domy. Keď vypukol konflikt medzi Sýriou a Izraelom, mohli židia opustiť krajinu, čo však využila len nepatrná časť z nich. Večer sa idem pozrieť na predstavenie Dervišov, ktorí svojím tancom oslavujú Alaha. Derviš sa otáča okolo vlastnej osi neuveriteľných desať minút v rýchlom šialenom tempe a na konci sa pokloní aby ukázal, že sa mu netočí hlava.

Damašek však nie len Umajjovská mešita a nekonečné bohaté bazáre, ale hlavne neopísateľná atmosféra. V tomto meste ešte máte možnosť spoznať skutočný orient, ktorý už nenájdete pomaly ani v Káhire či Marakéši. Obrovské nekonečné bazáre, kde zjednáte všetko od výmyslu sveta. Oriešky, tymián, vanilka, sézam, olivové mydlo, zlato a sladké voňavky... Kto bol v Jeruzaleme, si okamžite vybaví úzke kamenné uličky. Také isté nájdete aj tu, ale omnoho staršie. Najpôsobivejší zážitok získate, keď si sadnete do jednej z mnohých štýlových kaviarní, kde si objednáte buď arabský čaj alebo kávu a vodnú fajku. Odrazu sa zastaví čas a vy odhalíte kúzlo starého Damašku. Často sa stane, že do kaviarne príde básnik a začne rozprávať baladický príbeh plný žiaľu i radosti. V tom momente sa toto miesto stáva srdcom Damašku a všetko sa sústredí do jedného bodu. Zvedaví diváci sa zastavujú a pospevujú si spolu so spevákom. I keď ničomu nerozumiete, máte pocit, že sa stávate súčasťou tohto úžasného divadla.

Ak chcete okrem krásy duše, očistiť aj svoje telo, navštívte turecké kúpele Hamam. Je to miesto, kde sa radi stretávajú moslimovia - popritom sa umývajú, saunujú a masírujú. V Damašku sa nachádza jeden z najstarších Hamamov na svete. Môžete tu stráviť toľko času, koľko sa vám zachce. Najskôr mokrá sauna, miesto bazénu sa oblievate studenou vodou a s mydlom v ruke a uterákom, ktorý určite nevidel aviváž vás dôkladne vydrhnú. Na záver masáž. Krásny pocit čistoty a k tomu ešte sladký čaj, či káva s kardamonom.
Rovnako návšteva sýrskeho holiča je zážitkom. Je to procedúra na 40 minút. Najprv vás nakrémuje, aby vaše fúzy boli mäkšie, potom nanesie penu a jemnými pohybmi žiletky krúži okolo vášho krku a tepny až nedýchate. Pre dôkladnosť treba oholiť ešte raz, a potom nastáva časť, ktorú žiaden muž nechce skúsiť. Vosk.... Najprv sa nanesie a potom.... veď viete, čo mám na mysli. Už len umyť teplou vodou, púder, alkohol vyštípe nečistoty a opäť nakrémujete. Len nezabudnite na záver rázne povedať, že miestnu voňavku v žiadnom prípade...

Palmýra
Sýria však ponúka turistom oveľa viac ako len svoje úžasné hlavné mesto. Druhým najväčším lákadlom je „nevesta púšte“ Palmýra. Toto rímske mesto leží v strede sýrskej púšte, ktorá je zároveň jednou z najnebezpečnejších púští na svete. Priam neuveriteľne pôsobí, keď sa pred vami odrazu zjaví zelená oáza. Skoro ako fatamorgána. Mesto bolo kľúčovým bodom hodvábnej cesty. Tu sa stretávali karavány obchodníkov, ktorí ponúkali svoj bohatý tovar. Stretávali sa tu obchodníci z Arábie, Číny, Talianska, Iránu, Indie... ale najväčší rozkvet dosiahla za panovania Rimanov. Vtedy sa na miestnej agore obchodovalo podľa prísnych pravidiel. Okolo námestia boli vyvesené tabule s aktuálnymi cenami, aby sa obchodníci nezdržovali v meste zbytočne dlho, každým dňom pobytu platil obchodník mestu viac. Klamanie počas obchodov sa prísne trestalo. Ochrancami karaván, ktoré potom pokračovali cez púšť ďalej, boli beduíni, ktorí najlepšie poznali terén a vedeli ako predísť nástrahám púšte. Mementom sú dodnes voľne prístupné antické pamiatky, ktoré sú snáď jediné na svete, ktoré nie sú ohradené pletivom. Na vaše zmysly isto silne zapôsobí Baalov chrám, kolonádová ulica, divadlo. Palmýra je krásnym príkladom toho, ako boli orientálne mesto a aj jeho chrám postavené podľa rímskeho vzoru. Princípy rímskej výstavby miest tu boli prispôsobené na miestne pomery. Ešte v dvadsiatom storočí obývali ruiny dedinčania netušiac o obrovskej hodnote, ktorú tieto pozostatky z antickej doby majú. Dnes stojí moderné mesto hneď vedľa toho antického.

Crac des Chevaliers
Rovnako na objavovanie histórie križiackych výprav je Sýria priam stvorená. Práve tu sa schádzali križiaci na svojej púti takmer 200 rokov. Križiacke výpravy začali v roku 1095, keď pápež Urban II. vyhlásil prvú výpravu do svätej zeme.
Je podvečer, keď konečne prichádzam na miesto určenia. Z diaľky hrad vôbec nepripomína monumentálnu stavbu s označením „najväčší a najkrajší“. Ale som príliš unavený, aby som sa tým zaoberal a rozmýšľam či ma bude podľa dohody čakať môj priateľ Akram, vynikajúci spoločník, kamarát a sprievodca po hrade. Autobusom zarezávame zákruty do strmého kopca a až tu si človek uvedomí, prečo hrad nikto nikdy nedobyl. Proste nebolo možné vytiahnuť obliehacie stroje po tak strmom kopci, a to ešte svišťali šípy okolo hláv a valil sa vriaci asfalt.
Celkovo sa vybralo na púť osem križiackych výprav, plus jedna detská. Práve výprava detí z roku 1212 vrhá čierny tieň na križiakov. Križiaci sa už dlhšie obdobie snažili neúspešne dobyť Jeruzalem. Vo vtedajšej Európe prevládal názor, že križiaci sú hriešni ľudia a práve preto sú výpravy neúspešné, čo malo za následok verbovanie detí vo veku 10 až 15 rokov s odôvodnením, že len deti sú nevinné a nezaťažené hriechom. Časť výpravy, ktorá sa dostala na pobrežie dnešného francúzskeho mesta Marseille verila, že nevinnosť detí spôsobí, že sa pred nimi more roztvorí a oni suchou nohou prejdú až do Palestíny ako Mojžiš. Samozrejme, more sa neroztvorilo. Časť výpravy našla svoj osud vo vlnách a utopila sa. Druhá časť bola predaná do otroctva. Peniaze z predaja boli potom použité na financovanie ďalšej križiackej výpravy.
Samotný hrad sa staval takmer 100 rokov a vraj je ešte stále nedokončený. Na stavbe sa podieľali najmä Johaniti. Pozostáva z dvoch masívnych múrov, vonkajšieho a vnútorného. Je treba pripomenúť, že nepriateľ sa nikdy nevedel dostať cez vonkajšie hradby. Múry sú vysoké na niektorých miestach až 25 metrov a sú kolmé a hladké ako zrkadlo. Celkovo hrad dokázal prijať počas svojej najväčšej slávy až okolo 5 000 bojovníkov v plnej kovovej zbroji. Asi najlepším príkladom nedobytnosti hradu je jeden príbeh z čias Salahdina a anglického kráľa Richarda levie srdce. Anglický kráľ práve oslavoval svadbu jednej z princezien na Cracu, keď ku hradu prišiel najväčší nepriateľ križiakov Saladin, ktorý bol aj zároveň veľkým priateľom Richarda. Saladin rozostavil svoje obliehacie stroje a nariadil obstreľovanie jednej hradnej bašty. Keď sa však dozvedel, že práve v tej bašte je svadobný obrad, nariadil premiestnenie strojov k inej bašte a poslal svadobčanom blahoprajný pozdrav spolu s upečeným diviakom ako príspevkom k svadobnej hostine. Hrad však nikdy nedobyl. Preto sa aj každý nádejný dobyvateľ vyjadril, že kým nebude v moci moslimov Crak, nikdy nepadne panstvo križiakov na Blízkom Východe. Keď už bolo križiacke panstvo v dnešnej Sýrii neudržateľné, križiaci na hrade pochopili, že Crac sa môže stať ich zlatou klietkou. Dohodli sa preto s Bajbarsom, že keď vydajú hrad, môžu odísť v pokoji a v mieri domov. Križiaci dobrovoľne opustili hrad a tým aj územie dnešnej Sýrie.
Dnes sa môžete voľne túlať chodbami hradu, ktorý vyvoláva pocit, akoby posledný križiak opustil toto miesto len pred hodinkou. I keď ide o hrad z 12 storočia, v žiadnom prípade sa nedá hovoriť o zrúcanine. Všetko zostalo krásne zachované, nástenné maľby, dlhé kryté gotické chodby, hradné bašty, padacie mosty, vodné priekopy...
Križiaci v dnešnej Sýrii celkovo postavili až 13 hradov či pevností. Druhou najvýznamnejšou stavbou je pevnosť v Allepe, či katedrála v druhom najväčšom prístavnom meste Tartus. Katedrála je ukážkou dokonalej gotiky z 11. storočia. Ale naším cieľom sa opäť stal križiacky hrad na ostrove Arwad, ktorý je zároveň aj jediným sýrskym ostrovom. Arwad, alebo ostrov detí, bol posledným útočiskom križiakov. Keď padla posledná pevnosť v Akone v roku 1291, poslední križiaci buď utiekli domov do Európy, alebo na tento ostrov. Celých 10 rokov odolávali križiaci útokom moslimov, ale nakoniec povolili v roku 1301 a posledná bašta na blízkom východe padla. Samotný hrad sa nachádza v strede ostrova na najvyššom mieste, ale nie je tak pôsobivý ako Crac. Dnes v útrobách hradu žijú Sýrčania a hlavne deti, ktorých je na ostrove neúrekom. Skoro všetky sú blonďavé, akoby boli ešte stále pozostatkom posledného križiaka na ostrove. Nepripadáte si trochu ako v rozprávke o rytieroch?

Maalula
Maalula je kresťanská dedina, kde sa dodnes používa aramejčina - jazyk, ktorým sa v tejto oblasti hovorilo takmer 2000 rokov. Nie je to však len jazyk stredovekých diplomatov na perzkých či egyptských dvorov, ale aj jazyk, ktorý používal samotný Ježiš Kristus. Dnes týmto jazykom hovorí len zopár ľudí zo sýrskej ortodoxnej cirkvi. V kostole Svätého Juraja si môžete, ako na jednom z mála miest na svete vypočuť otčenáš v aramejčine.
A akí sú v Sýrii ľudia? Prechodil som už mnohé arabské krajiny, ale práve tu som našiel najpriateľskejších ľudí. My Európania máme väčšinou niekde v podvedomí, že žena má v arabskom svete minimálne práva alebo ich nemá vôbec. Že musí chodiť zahalená od hlavy až po päty. V Damašku sa vám často naskytne obraz ako po ulici ide zahalená žena a vedľa nej kráča jej dcéra, vyobliekaná podľa najnovšej európskej módy. Žena sa môže rozhodnúť, ako bude chodiť oblečená a čo bude robiť. Samozrejme je ovplyvnená svojou rodinou, z ktorej pochádza. Aj my si môžeme robiť určitým spôsobom čo chceme, ale tiež je otázkou nakoľko nás ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijeme. Veľakrát, keď som sa zhováral so sýrskymi ženami, boli veľmi uvoľnené a zvedavé dozvedieť sa niečo o našom svete v ktorom žijeme my.