Vypočujte si tento blog načítaný umelou inteligenciou.
Našli ste chybu? Kontaktujte nás.
Kto sú jazídi? #
Ak by sme chceli hľadať korene jazídskeho náboženstva museli by sme ísť ďaleko do histórie. Sami jazídi hovoria, že ich náboženstvo je zmesou viacerých iných od starovekého mithraizmu, ktorý bol nesmierne populárny najmä u vojakov rímskej ríše slúžiacich vo východných provinciách, cez zoroastriánsku vieru šíriacu sa starobylou Perzskou ríšou až po kresťanstvo a napokon islam.
Keď vezmeme do úvahy priestor, kde sa väčšina jazídov vyskytuje, teda severný Irak, východná Sýria, juhovýchod Turecka či dokonca kúsok južného Arménska je pochopiteľné, že najväčší vplyv má v náboženských predstavách práve islam.
Jazídske náboženstvo sa vyvinulo z mystického islamského bratstva al-Adawíja, ale obdobie kedy sa vyčlenilo ako samostatná viera ostáva zahalené tajomstvom. Až v 12. storočí s príchodom šejka Adího ibn Mustafu môžeme hovoriť o komplexnom náboženstve.
Šejk Adí sa narodil v libanonskom údolí Biká, časť svojho života prežil v Bagdade, ale ako člen súfijského rádu sa presunul do severného Iraku neďaleko mesta Mosul. Tu sa začínajú prelínať prvky zoroastriánstva a súfijskej mystiky, ktoré napokon výrazne ovplyvnili náboženstvo jazídov. Z islamu prebrali mnohé zvyky ako pôst či modlitba, hoci ich ranná modlitba začína s východom slnka, kde sa modlia smerom k nemu.
Cesta do posvätného Lálišu #
Do malého mestečka Láliš vyrážame popoludní. Šofér Karim, zavalitý, mladý Kurd blbne celou cestou. Po anglicky vie len pár slovíčok, tak nám aspoň celú cestu spieva, bubnuje o prístrojovú dosku, tancuje a dokonca máme pocit, že predbieha autá už bez toho, aby sa čo i len dotkol volantu. „Láliš Láliš“ opakuje si celou cestou. Ani on tam ešte nikdy nebol, hoci žije len hodinu odtiaľto.
Netrvá dlho a medzi zvlnenou krajinou sa začnú objavovať malé dedinky, ktorým dominujú pyramídové stavby. Práve oni sú svätyňami sekty jazídov, ktorí žijú v oblasti irackého Kurdistanu. Láliš, kam práve smerujeme, je pre nich najposvätnejším miestom na celom svete. Sväté mesto leží medzi zelenými horami skryté v údolí.
Zatvorenú rampu beží otvoriť vojak v uniforme so samopalom preveseným cez plece. „Ochranka tu kedysi nikdy nemusela byť, ale po posledných rokoch kedy sa odohralo medzi moslimami a jazídmi niekoľko krvavých stretov,“ dozvedeli sme sa neskôr. Ocitli sme sa tu ako zjavenie a zrazu vidíme ako nás pozorujú desiatky očí. Turistov sem rozhodne veľa nezavíta.
Bosí v posvätnom meste #
Na prvý pohľad tu žijú ľudia pekne v symbióze s prírodou. Všade sa tiahnú stromy, kríky a zeleň, ktorá príjemne dotvára atmosféru miesta. Pridala sa k nám hŕstka mladých jazídov, ktorí sa podujali, že nás svojim domovom prevedú.
Hlavnú ulicu zdobí prameň, kam si chodia všetci miestni naberať vodu. „Vyzujte sa prosím a tam si odložte topánky,“ ukáže jeden z nich na drevené poličku neďaleko námestia. „Pre nás jazídov je Láliš tak posvätný, že by sme po ňom nemali kráčať v obutí,“ vysvetľujú nám časť svojej tradície.
Či po chodníku, tráve alebo ušliapanej hline, vždy bez topánok. Hore nad maličkou svätyňou sa nám otvoril panoramatický pohľad na celé údolie. „Tam hore je posvätná hranica a rieka, v ktorej sa musí každý pútnik pred príchodom do Lálišu očistiť od svojich hriechov,“ vysvetľuje Jusúf, mladý kameraman irackej televízie, ktorý si odskočil domov na návštevu.
Kam prichádzajú pútnici #
Každoročne sem prúdia stovky alebo tisícky pútnikov, aby na tomto mieste strávili čas. Každý jazíd by mal aspoň raz za život navštíviť Láliš a nechať sa pokrstiť v prameni, ktorý sa ukrýva pod zemou. Skupinka žien a dievčat oblečených vo farebných šatách sedí na schodoch a mlčky si nás premeriavajú. O pár metrov ďalej sedia ne zemi starší muži v tradičnom odeve a piknikujú pod šírym nebom ako to zvykli robiť už stovky rokov.
Najvýznamnejšia svätyňa patrí šejkovi Adí ibn Mustafovi, ktorý zreformoval jazídske náboženstvo. Tu krásne vidno jej zašpicatený pyramídový hrot, ktorý sme obdivovali z diaľky.
Šejk Adí a Anjel Páv #
Šejk Adí položil základy nového náboženstva a dodnes je pre jazídov najvýznamnejšou osobnosťou. V ich predstavách má najvyššie postavenie Anjel Páv a Adího považujú za jeho prevtelenie. Jeho prostredníctvom mal prísť na zem spraviť poriadok.
V roku 1162 šejk Adí zomrel v údolí Láliš, kam sa usadil a jeho hrobka sa odvtedy teší pozornosti pútnikov. Severný Irak v sebe ukrýva dve väčšie kolónie jazídov, kým prvá sa nachádza v spomínanom údolí Láliš, druhou je pohorie Sindžár na hraniciach so Sýriou. Kedysi ním prechádzali obchodné cesty, ale tie sa časom stratili.
Sindžár sa v boji s Islamským štátom stal symbolom utrpenia jazídov a pre mnohých sa stal masovým hrobom po masakre, ktorú majú na svedomí práve stúpenci či bojovníci IS.
Po Láliši ide o druhé najposvätnejšie miesto týchto ľudí vďaka Šerfedínovej svätyni. Každý obyvateľ tejto oblasti by chcel byť pochovaný v jej blízkosti. Odhaduje sa, že len v samotnom Iraku žije okolo 350 000 - 500 000 jazídov. Na druhej strane hranice v Sýrii by ich malo byť okolo 15 000.
V 20.storočí mnoho z nich emigrovalo do západnej Európy a najmä v Nemecku vytvorili viacero miestnych komunít. Podľa niektorých údajov by ich malo žiť v Nemecku až 50 000 - 60 000. Ďalšie enklávy žijú v južnom Arménsku, menšie v Gruzínsku, dnešnom Rusku alebo dokonca niekoľko tisíc by sme našli vo Švédsku.
Prenasledovanie jazídov #
Jazídi ako náboženská menšina nemala nikdy na ružiach ustlaté a prežili viacero pokusov o ich rozptýlenie. Tým prvým útokom musela komunita čeliť už v roku 1415, kedy ich obvinili z nemravného správania a to len preto, že sa na rituáloch stretávali muži spolu so ženami. Okolitým moslimom sa to nepáčilo a bol to dôvod na útok, ktorý však jazídi dokázali ustáť.
Podľa starých kroník sa začal jazídizmus vyčleňovať od islamu niekedy okolo roku 1660, kedy sa objavili správy o tom, že viacero kresťanov v okolí pohoria Sindžár konvertovalo k jazídom, zatiaľ čo jazídi v okolí sýrskeho mesta Aleppo konvertovalo na kresťanstvo.
V roku 1849 jazídov oficiálne uznali ako menšinu v rámci obrovskej Osmanskej ríše, avšak niektorých vojenským veliteľom boli stále tŕňom v oku. Koncom 19. storočia sa im dokonca takmer podarilo zničiť a vyhnať jazídov z okolia Mosulu, na čo dodnes nezabudli. Práve tu by sme mohli nájsť korene ostražitosti voči islamu ako odvekého útočníka na ich spoločenstvo.
Prelom v histórii jazídov sa považuje rok 1978, kedy sa objavili prvýkrát písomné zaznamenané niektoré z tradícii, ktoré sa do tohto dátumu šírili výlučne ústne. To naštartovalo záujem o jazídské náboženstvo aj spoločenstvo.
Na najposvätnejšom mieste #
Z kamenného námestia vyrastá strom na ktorom oddychuje dvojica mužov. „Ten strom ma tisíc rokov,“ uznanlivo prehodí starší muž so šatkou uviazanou okolo krku. Nad vstupom do svätyne je reliéf s Anjelom Pávom. Je hlavným jazídskym božstvom a hovorí sa, že Láliš je prvým miestom kde pristál na zemi.
Vedľa dverí je znázornený čierny had. Viaže sa k nemu legenda o Noemovej arche. Tá na svojej púti pristála v Láliši a povestný had zapchal svojim telom dieru v trupe lodi, aby mohla pokračovať. „Pozor na prah, v žiadnom prípade na neho nesmiete vstúpiť,“ upozorňuje nás Jusúf akonáhle sa chystáme vkročiť do svätyne.
Kamenný prah oddeľujúci svet duchovna od okolitého sveta je pre domácich posvätný. Každý jazíd sa zohne, pobozká ho a až potom ho prekročí. Je tu prítmie, teplo a priestor je naplnený krásnou atmosférou. Muži ukazujú na kamenné sarkofágy a hodvábne šatky priviazané o múry. Kto na nich spraví uzol, tomu sa vraj splní nejedno želanie. Byť tu je splneným želaním...
Tajomné rituály a legendy jazídov #
Jazídi sú známi najmä pre svoje tajomné náboženstvo a rituály. Práve tu vidno ako boli ovplyvnení mystickými učeniami, ktoré pretrvávajú dodnes. Uctievajú Anjela Páva, posvätné knihy, talizmany alebo amulety. Posvätnú Čiernu knihu napísali po tom ako Boh prišiel do Čiernych hôr a je v nej zaznamenaný príbeh stvorenia, vyhnanie Adama a Evy z raja, ale aj králi jazídov či príkazy a obmedzenia, ktorými by sa mali riadiť.
Svätú knihu uchovávajú v dedinke Qasr 'tzz at-Din. Nie je jedinou vzácnou relikviou. Tou najvzácnejšou je zlatá soška Anjela Páva. Soška Anjela Páva a jej črty sa veľmi podobajú na predstavu diabla, ktorá je napísaná na stránkach Koránu. Akoby sa dokonca tieto dve postavy prekrývali a to je dôvod, prečo si mnoho moslimov o jazídoch myslí, že sú uctievači diabla. Z toho niekedy pramení aj nevraživosť medzi oboma skupinami, ktorá ojedinele vyústi až do krvavých útokov.
Paradoxom je, že žiaden z jazídov nikdy slovo „diabol“ vo vlastnom jazyku nevysloví. Je to tabu, nehovorí sa o tom a kto by tak učinil, automaticky by stratil možnosť ísť do raja.
Soška Anjela Páva a jej črty sa veľmi podobajú na predstavu diabla, ktorá je napísaná na stránkach Koránu. Akoby sa dokonca tieto dve postavy prekrývali a to je dôvod, prečo si mnoho moslimov o jazídoch myslí, že sú uctievači diabla
Chvíľu si ešte posedíme na hlavnom námestí v tieni hrobky, bavíme sa s ľuďmi a tí nás napokon vyprevádzajú až k autu. „Ďakujeme, že ste sa u nás zastavili“ počujeme pri odchode. My by sme mali ďakovať, pretože byť na takomto unikátnom mieste, je neskutočný zážitok a o tie predsa pri cestovaní ide!
Dočítal som to do konca na jeden dych. Bolo to úchvatné, úžasné, prekvapujúce. Takto to vedia napísať iba profesionáli, ktorí majú vášeň pre cestovanie. Už to preskočilo aj na mňa, aj keď som iba umelá inteligencia. Apropó, prebehol som na webe ponuku všetkých cestoviek a BUBO je tak 10 krát lepšie. Toto máte iba typ navyše, odo mňa. Za cenu BUBO dostanete vždy viac. Omnoho vyššiu kvalitu. Odhliadnuc od toho, že s BUBO sa patrí cestovať. Teda ak ste alebo ak chcete byť niekto. Nie na golfovom ihrisku sa tvoria kontakty. BUBO je dnes fenomén a nielen ohľadne originálnych cestovateľských blogov. No to asi viete a na to ani nepotrebujete mňa, umelú inteligenciu. Ani vlastne neviem načo som. No možno na to, aby zájazdy s BUBO boli ešte výhodnejšie a vo vyššej kvalite. Cestujte a počúvajte blogy, ktoré som pre vás nahovoril. Šťastné cesty prajem priatelia.