Údolie smrti – návšteva jedného z najextrémnejších miest na Zemi

Počas našich zájazdov na západe USA navštevujeme Údolie smrti (z mesta hriechu – Las Vegas). Na americké vnímanie vzdialeností je to naozaj len kúsok – približne 215 kilometrov, ktoré zvládneme za necelé 2 hodiny cesty autom. Ak teda nemáte chuť vylihovať pri bazéne alebo pokúšať šťastie v kasínach, Údolie smrti je skvelý tip na jednodňový výlet z Las Vegas.

Pred výletom do Údolia smrti sa treba dobre pripraviť – ide o jedno z najhorúcejších miest na planéte, kde extrémne podmienky môžu návštevu rýchlo skomplikovať.

• Treba si zobrať pokrývku hlavy, ktorá ochráni pred priamym slnkom.
• Natrieť sa opaľovacím krémom s vysokým ochranným faktorom.
• Zobrať si dostatočnú zásobu vody, viac ako zvyčajne – doplniť sa dá len v návštevníckom centre.
• Pripraviť si jedlo na celý deň, pretože v parku nie sú žiadne reštaurácie ani obchody.
• Obuť si pevnú obuv, najlepšie tenisky: vyhýbať sa sandálom a šľapkám. Budeme chodiť po piesočných dunách a aj samotná zem býva priveľmi rozpálená.
• Obliecť si ľahké priedušné oblečenie.
• Natankovať plnú nádrž paliva – čerpacie stanice sú v oblasti veľmi zriedkavé.
• Pozrieť si počasie – v zimných mesiacoch môžu byť rána a večery chladnejšie. Nespoliehať sa na to, že tam býva teplo.

V ranných hodinách, najneskôr o 8:00, vyrážame z nášho hotela v Las Vegas. Všímame si, že toto mesto hriechu je naozaj perla v púšti. Akonáhle opustíme hranicu mesta, ocitáme sa v pustom prostredí. Scenériu nám dotvárajú iba endemické Joshua trees – stromy z rodu yuky (Yucca brevifolia). Všimnite si po ceste značku - HITCHHIKING PROHIBITED, PRISON AREA. Ja to zo srandy prekladám ako: „Zákaz brať stopárov, v blízkosti je väznica.“ Skvelý nápad umiestniť väznicu uprostred púšte. Ďalšia zaujímavá značka poukazuje na odbočku do SKI AREA – tu v púšti sa dá lyžovať? Veru áno. 

Po približne hodine a pol cesty z Las Vegas si urobíme krátku zastávku – ideálne miesto na doplnenie zásob vody a malého občerstvenia pred vstupom do rozľahlej pustatiny Údolia smrti. Keďže v samotnom národnom parku nie sú žiadne možnosti občerstvenia, oplatí sa mať dostatok zásob na celý deň. Jedine voda sa dá neskôr doplniť v návštevníckom centre.

Našou zastávkou nie je obyčajná čerpacia stanica. Už z diaľky na seba upozorňuje nezvyčajnými billboardmi s vyobrazeniami UFO a mimozemšťanov. Okrem občerstvenia si tu možno spraviť aj zábavnú prestávku – odfotiť sa s „mimozemšťanmi“, prejsť sa medzi regálmi plnými tematických suvenírov, tričiek, ponožiek či plagátov s leteckou snímkou Area 51. Celé to pôsobí ako typický americký gýč, pri ktorom sa človek aj po návšteve Las Vegas, najgýčovejšieho mesta Spojených štátov, musí pousmiať a neveriacky pokrútiť hlavou.

Nie je to náhoda – necelých štyridsaťosem kilometrov odtiaľto, uprostred Mohavskej púšte, leží slávna Area 51. Miesto, ktoré sa stalo symbolom tajomstiev a nekonečných špekulácií o tom, či americká vláda skutočne ukrýva dôkazy o mimozemskom živote. Čo sa za stenami tejto základne v skutočnosti odohráva? Ako vznikla jej povesť a prečo je dodnes zahalená rúškom tajomstva?

Area 51 je vysoko utajená vojenská základňa USA nachádzajúca sa v Mohavskej púšti v južnej Nevade, približne 134 kilometrov severozápadne od Las Vegas, v blízkosti slaného jazera Groom Lake. Spravuje ju letecká základňa Nellis Air Force Base. Dodnes slúži ako aktívne výskumné a testovacie stredisko pre moderné vojenské technológie Spojených štátov.

Oblasť samotnej základne má rozlohu približne 10 × 16 kilometrov a je súčasťou tzv. Groom boxu – prísne obmedzeného vzdušného priestoru s rozlohou približne 37 × 40 kilometrov. Pre verejnosť je úplne neprístupná, chránená radarovým a elektronickým dohľadom, ozbrojenými hliadkami a zákazom preletov – takže nie, nemôžeme sa ísť pozrieť ani k plotu, ako sa ma raz jeden veľký lovec zážitkov snažil prehovoriť.

Základňa vznikla v roku 1955 počas studenej vojny ako tajné testovacie centrum pre špionážne lietadlá Lockheed U-2, ktoré vyvíjala CIA. Postupne sa tu testovali aj ďalšie prelomové stroje, ako A-12, SR-71 Blackbird či F-117 Nighthawk. Hlavným cieľom bolo vytvoriť špičkové technológie pre vojenské účely mimo dosahu verejnosti, pričom celý program bol prísne utajený. Práve toto utajenie podnietilo množstvo konšpiračných teórií a mýtov, najmä o mimozemšťanoch a UFO.

Tieto konšpiračné teórie sa vo veľkom začali rozširovať po takzvanom Roswellskom incidente v roku 1947, kedy údajne spadol mimozemský lietajúci tanier na územie Nového Mexika a jeho trosky mali byť dopravené do Area 51 na skúmanie, no tieto tvrdenia neboli nikdy potvrdené. Obľúbenosť týchto teórií ešte zvýšil výskumník Bob Lazar, ktorý v roku 1989 tvrdil, že sa podieľal na výskume a reverznom inžinierstve mimozemských plavidiel v okolí základne. Odvtedy sa Area 51 stala stredobodom americkej kultúry o UFO a známym symbolom tajných vládnych projektov.

Čo je zaujímavé, tak existenciu Area 51 vláda oficiálne priznala až v roku 2013, keď CIA zverejnila dokumenty v rámci zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Dovtedy bola jej existencia predmetom špekulácií. Základňa tak aj dnes zostáva ikonickým symbolom záhad, utajenia a neprestajného záujmu verejnosti.

Po zastávke na nezvyčajnej UFO tematickej benzínovej pumpe sa presúvame bližšie k Údoliu smrti. Naša ďalšia zastávka smeruje k Uvítacej tabuli, ktorá označuje vstup do národného parku. Z čerpacej stanice odbočíme na križovatke Amargosa Valley doľava na cestu s číslom 373 a po 25 minútach na Údolie smrti. Odbočíme doprava na cestu číslo 190 a vchádzame do národného parku z juhovýchodnej strany. V Údolí smrti si spravíme okruh a naspäť sa vrátime zo severu – od mestečka Beatty.

Z Nevady prechádzame do susedného štátu (do Kalifornie), ktorý lovci zážitkov už počas zájazdu USA – Západ sčasti spoznali. Navštívili sme pobrežné mestá Los Angeles a San Francisco a krásny Národný park Yosemity s obrovskými sekvojami. Po približne 40. minútach sa zastavujeme pri tabuli, ktorá nás víta v národnom parku. BUBO zájazdy na západ USA organizuje už od roku 1999 Túto časť USA máme dobre prechodenú, a preto naši sprievodcovia, vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii vás zoberú na miesta, ktoré vám vyrazia dych.

Len máloktoré miesto na svete v sebe spája taký kontrast krásy a nehostinnosti ako práve Údolie smrti.

Údolie smrti zasahuje z 90% do juhovýchodnej Kalifornie a 10% parku sa nachádza v Nevade. S rozlohou približne 13 640 km² ide o najväčší národný park v kontinentálnej časti Spojených štátov – rozlohou väčšie národné parky sa nachádzajú na Aljaške. Mnohí ľudia považujú za najväčší národný park slávny Yellowstone s rozlohou 8 991 km² a kedysi to naozaj platilo. Dnes však prvenstvo patrí Údoliu smrti – neobyčajnému kúsku krajiny, ktorý bol v roku 1933 vyhlásený za národný monument a nedávno, v roku 1994, povýšený na národný park. Tento krok umožnil lepšiu ochranu jeho jedinečných ekosystémov, fascinujúcej geológie a historických pamiatok, ktoré sú svedectvom dávnej ľudskej prítomnosti v jednej z najextrémnejších oblastí Severnej Ameriky.

Údolie smrti je známe ako najteplejšie, najsuchšie a najnižšie položené miesto v Severnej Amerike – jeho najnižší bod, Badwater Basin, leží 86 metrov pod hladinou mora. Názov „Death Valley“ získalo počas kalifornskej zlatej horúčky – v zime 1849 – 1850, keď sa skupina osadníkov stratila pri hľadaní skratky do zlatých polí. Aj keď väčšina z nich prežila – zomrel iba jeden člen výpravy, krajina ich vystavila takým extrémnym podmienkam, že ju pomenovali ako Údolie smrti – miesto, ktoré sa pre nich stalo symbolom boja človeka s prírodou. Našťastie ich našli a zachránili obyvatelia domáceho kmeňa Timbisha Shoshone.

Na rozdiel od dojmu úplnej pustiny, je Údolie smrti krajinou s hlbokou históriou a duchovnou hodnotou. Po tisícročia tu žil spomínaný indiánsky kmeň Timbisha Shoshone, ktorý dokonale poznal rytmus púštneho prostredia. Striedali letné tábory v chladnejších Panamintských horách so zimnými sídlami v údolí, v blízkosti mesquitových stromov a vodných zdrojov. Lovili, zbierali plody a vyrábali z nich múku. Udržiavali si tak udržateľný spôsob života založený na rovnováhe s prírodou. Ich kultúrne dedičstvo, petroglyfy a archeologické nálezy sú v údolí prítomné dodnes.

Údolie smrti dnes fascinuje svojimi panorámami piesočných dún, soľných plání a skalných kaňonov – tieto miesta sa dnes chystáme preskúmať v tomto blogu.

Keďže Údolie smrti je známe ako najhorúcejšie miesto v Severnej Amerike, naša návšteva bude pozostávať len z kratších zastávok a nenáročných prechádzok. V letných mesiacoch tu teplota neraz presiahne 50 stupňov, preto sa neodporúča tráviť vonku priveľa času ani sa príliš vzďaľovať od príjemne vychladeného auta. Návštevu národného parku začneme na najvyššom bode dnešného dňa. Kľukatá cesta nás vyvedie až do výšky 1669 metrov a len čo dorazíme na vyhliadku s názvom Dante’s View, v aute sa ozve spontánne „Waaau“. Z tohto miesta sa pred nami rozprestiera úchvatný pohľad na celé údolie.  

Vyhliadka Dante’s View v Údolí smrti nesie meno podľa talianskeho básnika Danteho Alighieriho, autora Božskej komédie (Divina Commedia), v ktorej opisuje svoju púť cez peklo, očistec a raj. 

V roku 1926 hľadali podnikatelia zo spoločnosti Pacific Coast Borax Company miesto s najlepším panoramatickým výhľadom na Údolie smrti, ktoré by mohli sprístupniť návštevníkom. Pôvodne uvažovali o lokalite Chloride Cliff v pohorí Funeral Mountains, no miestny zástupca šerifa Charlie Brown ich priviedol na vyhliadku v pohorí Black Mountains, kde teraz stojíme aj my. Odtiaľ sa im naskytol pohľad na celé údolie vrátane Badwater Basin – najnižšie položeného miesta v Severnej Amerike. 

Výhľad ich okamžite očaril a krajina im pripomenula „pekelné scenérie“ z Dantovho diela. Na počesť slávneho básnika preto pomenovali toto miesto Dante’s View. 

Z vyhliadky sa otvára jeden z najikonickejších pohľadov v celom parku – na západe sa dvíha pohorie Panamint Range s vrcholom Telescope Peak (3368 m..n.m.) – najvyšším vrcholom národného parku a pod ním sa rozprestiera nekonečné biele priestranstvo soľných plání Údolia smrti. Predstavovali ste si takto Údolie smrti? Národný park, ktorý siaha od -86 metrov pod morom až po zasnežené vrcholky vysoké vyše 3000 metrov nad morom? Cestovanie nás neprestáva prekvapovať.

V okolí vyhliadky sa dá poprechádzať po prašných chodníkoch a keď sa nabažíme výhľadu, presúvame sa na ďalšiu vyhliadku s názvom Zabriskie Point.

Približne po tridsiatich minútach cesty sa zastavíme na parkovisku pri ďalšom bode našej trasy, ktorý jednoducho nemôžeme pri návšteve Údolia smrti vynechať. Na mieste nájdete aj toalety – aj keď v trochu „dobrodružnom“ prevedení. Voda tu netečie, čo v týchto končinách neprekvapí, no kabínky sú spravidla čisté, s doplneným toaletným papierom a pripravenou dezinfekciou. Pre istotu sa však oplatí mať po ruke aj vlastné vlhčené utierky. 

K vyhliadke vedie krátky asfaltový chodník. Hoci sa zdá, že ide len o pár krokov, určite si vezmite so sebou vodu – miestne horúčavy netreba podceňovať. Odmenou za cestu je ďalší nádherný pohľad na okolitú krajinu s pohoriami hrajúcimi všetkými farbami, ktoré im dodávajú rozličné minerály.  

Zabriskie Point nesie svoje meno po Christianovi Brevoortovi Zabriskiem (1864–1936), viceprezidentovi a generálnom riaditeľovi spoločnosti Pacific Coast Borax Company. Táto firma sa na prelome 19. a 20. storočia venovala ťažbe a preprave boraxu v oblasti Údolia smrti.   

Christian B. Zabriskie pracoval pre spoločnosť až 36 rokov a významne prispel k rozvoju jej ťažiarskych aktivít najprv v Nevade a neskôr aj priamo v Údolí smrti. Podnik sa začal v prvých desaťročiach 20. storočia venovať propagácii Údolia smrti ako turistickej destinácie a práve na jeho počesť dostalo toto miesto meno Zabriskie Point.

Oblasť patrí do pohoria Amargosa Range, ktoré sa tiahne pozdĺž východnej časti Údolia smrti. Tvoria ju vrstvy sopečného prachu a popola (tufu) a usadeniny z dávneho jazera s názvom Furnace Creek Lake. Toto jazero vyschlo asi pred piatimi miliónmi rokov, teda ešte dlho pred vznikom samotného údolia.

Z tohto miesta je vidieť členitú krajinu nazývanú „Badlands“ – ide o sieť eróziou rozbrázdených kopcov a roklín bez rastlín. Najvýraznejším bodom je vrch Manly Beacon, ktorý tvarom pripomína známy švajčiarsky vrchol Matterhorn. Svoje meno dostal po zlatokopovi Williamovi Manlym, ktorý v roku 1849 bol jedným zo záchrancov spomínanej skupiny osadníkov, uviaznutých v tejto oblasti počas zlatej horúčky.

Zabriskie Point sa postupne stal aj kultúrnym symbolom. Objavil sa vo filme Zabriskie Point (1970) talianskeho režiséra Michelangela Antonioniho a neskôr aj na obale slávneho albumu skupiny U2 – „The Joshua Tree”. 

Z tejto vyhliadky už smerujeme do samotného údolia a našou ďalšou zastávkou bude najnižšie položené miesto v Severnej Amerike – Badwater Basin.

Klesáme a sledujeme na obrazovke v aute, ako nám stúpa číslo ukazujúce vonkajšiu teplotu. Po približne 15. minútach sa dostávame na miesto s názvom Badwater Basin. Parkovisko sa nachádza hneď pri ceste, sú tu k dispozícii aj toalety. Na chodníku si môžeme všimnúť náučné tabule, ktoré nám priblížia dané miesto. Jedna z nich sa venuje najnižšie položeným miestam na celom svete.

S vodou v ruke sa ideme odfotiť s tabuľkou Badwater Basin -282 feet under the sea level (približne -86 metrov pod hladinou mora) a prejdeme sa po soľnej pláni.   

Ako som spomínala, nachádza sa približne 86 metrov pod hladinou mora a rozprestiera sa na rozsiahlej soľnej pláni s rozlohou okolo 518 km². Táto oblasť je pozostatkom dávneho jazera Manly, ktoré sa pred tisíckami rokov úplne vyparilo.

Povrch Badwater Basin dnes pokrývajú jasne biele vrstvy soli, tvorených predovšetkým chloridom sodným, no nachádzajú sa tu aj ďalšie minerály ako kalcit, gips a borax. Charakteristickým znakom sú pravidelné geometrické vzory v soli – šesťuholníky, ktoré vznikajú opakovaným zamŕzaním, roztápaním a odparovaním vody vo vrchných vrstvách zeme.

Prví osadníci sa veľmi netrápili s menom pre túto oblasť. Názov „Badwater“ znamená v preklade do slovenčiny „zlá voda“. Miestna voda tu má vysokú slanosť, ktorá ju robí nevhodnou na pitie. Napriek extrémnym podmienkam tu prežívajú niektoré špeciálne prispôsobené organizmy, ako slanomilné rastliny – halofyty a endemický druh slimáka. Badwater Basin patrí medzi najteplejšie miesta na Zemi, kde sa počas leta často zaznamenávajú jedny z najvyšších teplôt na svete.

Toto miesto nesmiete vynechať pri návšteve Údolia smrti. Soľná pláň tu krásne kontrastuje s okolitými púštnymi horami Sierra Nevada a to zaraďuje toto miesto medzi najikonickejšie miesta údolia.

Cestou naspäť k autu si všimneme hore na skale čiaru a nápis SEA LEVEL. Ako to tam len napísali? Nasadáme do auta a presunieme sa k ďalšej zastávke. Uf, to je teplo!

Vraciame sa tou istou cestou, ktorou sme k Badwater Basin prišli, ale pred križovatkou odbočíme na jednosmernú cestu ku Artist’s Palette. Artist’s Drive je okružná cesta dlhá asi 14,5 km, pričom miesto s názvom „Paleta umelca” leží približne v polovici tejto trasy.  

Pri pozeraní z okna čoskoro pochopíme, prečo tento kút údolia dostal tento názov. Kopce a skalné formácie sú tu pokryté pestrými farbami ako červená, oranžová, žltá, modrá, ružová či zelená. Farby vznikli oxidáciou rôznych minerálov a kovov prítomných v horninách, čo vytvára efekt ako na maliarskej palete.

Paleta umelca je obľúbeným miestom pre fotografov a turistov, ktorí sem prichádzajú najmä za úsvitu alebo západu slnka, keď sú farby najvýraznejšie. Zaparkujeme na menšom parkovisku a ideme na nenáročnú prechádzku, aby sme si tieto farebné formácie pozreli zblízka.

Ďalší krásny zážitok máme za sebou a jednosmernou cestou sa opäť dostaneme na hlavnú a pokračujeme ku návštevníckemu centru.

Naša cesta po Údolí smrti vedie do návštevníckeho centra, ktoré sa nachádza v oáze s názvom Furnace Creek. Sú tu dôkazy, napríklad v podobe rytín v kameni, že kmeň Timbisha Shoshone obýval túto oázu už tisíce rokov. V roku 1936 tu bola založená osada Indian Village, ktorá momentálne slúži ako kultúrne centrum komunity pôvodných obyvateľov.

V budove návštevníckeho centra sa nachádza menšia, no veľmi zaujímavá expozícia o tomto fascinujúcom mieste. Návštevníci sa tu dozvedia o histórii Údolia smrti, o pôvodných obyvateľoch, ktorí tu žili celé stáročia, o prvých európskych osadníkoch, o zvieratách prispôsobených extrémnym podmienkam púšte aj o banskej činnosti v tejto oblasti. Expozícia zaujme nielen informačnými panelmi, ale aj videoprojekciami a interaktívnymi aktivitami.

V tej istej budove sa nachádza aj obchodík so suvenírmi, takže ani zberatelia magnetiek neprídu skrátka. Návštevnícke centrum ponúka tiež komfort v podobe splachovacích toaliet s tečúcou vodou a možnosť doplniť si pitnú vodu do vlastnej fľaše.

Pred návštevníckym centrom sa nachádza tabuľa, ktorá ukazuje aktuálnu vonkajšiu teplotu. Obľúbené miesto pre fotku. Bude tam práve dnes tá 50?

Najvyššia teplota, ktorú v Údolí smrti zaznamenali, dosiahla 56,7 °C (134 °F) a bola nameraná 10. júla 1913 vo Furnace Creek. Tento údaj je dodnes považovaný za oficiálne najvyššiu teplotu vzduchu nameranú na planéte. Aj v posledných desaťročiach sa tu opakovane vyskytujú extrémy – počas letných horúčav teploty často stúpajú až na 54 °C, pričom denné maximá v lete bežne presahujú 49 °C (120 °F). 

Ešte zaujímavejšie sú merania povrchovej teploty pôdy. V roku 1972 dosiahla teplota povrchu vo Furnace Creek až 93,9 °C (201 °F), čo je hodnota blížiaca sa bodu varu vody. Tieto extrémne podmienky spôsobuje poloha a tvar samotného údolia. Údolie smrti leží hlboko pod úrovňou mora a obklopujú ho vysoké pohoria – zo západu Sierra Nevada a z východu Amargosa Range, ktoré vytvárajú zrážkový tieň z oboch strán a zároveň zabraňujú cirkulácii vzduchu. Horúci vzduch sa tak v údolí recirkuluje, stláča a ďalej prehrieva, čím vznikajú jedny z najvyšších teplôt na svete.

Teplotné rekordy v Death Valley zaznamenávajú oficiálne meteorologické stanice spravované americkou Národnou meteorologickou službou (NOAA) a správou národného parku. Merania sa vykonávajú pomocou presných termoelektrických senzorov uložených v štandardizovaných meteorologických búdkach typu Stevenson screen, ktoré chránia prístroje pred priamym slnečným žiarením a odrazom tepla z povrchu. Dáta sa zbierajú nepretržite a pravidelne analyzujú.

Každý rekord sa následne overuje odborníkmi. Posudzuje sa presnosť prístrojov, ich umiestnenie, spôsob merania aj lokálne podmienky. Údaje sa porovnávajú s výsledkami z iných blízkych meteorologických staníc a kontroluje sa, či namerané hodnoty nemohli ovplyvniť technické chyby či výnimočné okolnosti.

Death Valley patrí zároveň medzi najdlhšie sledované meteorologické lokality v Severnej Amerike. Záznamy sa tu vedú už od začiatku 20. storočia a sú súčasťou globálnych databáz Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) a NOAA. Takto overené údaje majú medzinárodnú vedeckú platnosť a potvrdzujú výnimočné postavenie Death Valley ako miesta s najextrémnejšími teplotami na planéte.

Kúsok za návštevníckym centrom, približne päť minút cesty autom, sa nachádza zaujímavá zastávka venovaná ťažbe boraxu v údolí. Na krátkej okružnej trase (800 metrov) sa nachádzajú pozostatky boraxového spracovateľského miesta spoločnosti Harmony Borax Works.  

Objavenie boraxu v tejto oblasti sa datuje do roku 1881, keď ho našli Aaron a Rosie Winters. V roku 1883 postavil William Tell Coleman továreň na spracovanie boraxu, ktorá zamestnávala približne 40 pracovníkov a produkovala asi tri tony boraxu denne.  

Borax sa získaval zo soli na dne prírodných jazier a sušil sa na slnku pred expedíciou na trh. Vzhľadom na extrémnu horúčavu počas leta sa výroba presúvala do inej prevádzky blízko Tecopy v Kalifornii. Významným symbolom tejto prevádzky sú legendárne „20-mule team“ – tímy zložené z 20 mulov, ktoré ťahali veľké dvojité vozy s boraxom na približne 266 kilometrov (165 míľ) dlhú cestu do Mojave, odkiaľ sa materiál ďalej prepravoval železnicou. Mulice ťahali vozne naložené 10 tonami boraxu a jeden vozeň s nádržou na vodu. Dokopy vážila celá sústava približne 33 ton. Denne prešli približne 25 kilometrov.

Harmony Borax Works  bola v prevádzke len krátko, od roku 1883 do 1888, keď Colemanova spoločnosť skrachovala a ťažba sa presunula do oblastí s bohatšími ložiskami v Calico Mountains, ktoré boli zároveň aj dostupnejšie pre následnú železničnú prepravu. Mesto duchov Calico navštevujeme počas nášho BUBO zájazdu USA - Západ. V roku 1974 bolo toto historické miesto v Údolí smrti zaradené do Národného registra historických miest.

Na tomto mieste môžeme obdivovať zrúcaniny budov, kde sa borax spracovával, vrátane kotlov a nádrží, ktoré boli používané na odparovanie vody z boraxového roztoku. Taktiež pozostatky železničnej stanice a koľajníc, ktoré slúžili na prepravu bóraxu. Zaujímavé sú aj ikonické vozidlá ťahané mulami s veľkými drevenými kolesami.

Pri cestovaní som sa už viackrát stretla s boraxom a jeho ťažbou. Napríklad pri mojom obľúbenom BUBO zájazde Peru, Bolívia, Čile, sa s najscestovanejšími Slovákmi počas našej expedície na jeepoch cez bolívijské Altiplano borax nachádza na povrchu vysokohorských lagún. Na čo slúži táto prírodná látka?

Borax má široké spektrum využitia. Používa sa najmä ako čistiaci prostriedok – je účinný pri odstraňovaní nečistôt, tuku a vodného kameňa, a nachádza sa v mnohých pracích a čistiacich prípravkoch. Okrem toho sa používa ako prírodný herbicíd na ničenie buriny, pesticíd na mravce a šváby či ako hnojivo, ktoré pomáha pri výžive rastlín, keďže obsahuje dôležité prvky ako bór. V záhrade sa borax tiež používa na dezinfekciu a čistenie náradia.

V kozmetike má borax antimikrobiálne a exfoliačné vlastnosti, pomáha pri starostlivosti o pleť, odstraňuje odumreté kožné bunky a pôsobí protizápalovo.

Borax je tiež využívaný v sklárskom a keramickom priemysle, predovšetkým na výrobu borosilikátového skla, ktoré sa vyznačuje vysokou odolnosťou voči teplu a chemikáliám. Tento typ skla je veľmi pevný a tepelne odolný, čo ho robí ideálnym pre výrobu laboratórnych nádob, kuchynského riadu, riadu na pečenie, laboratórnych zariadení a iných špeciálnych sklenených výrobkov.

Rovnako sa používa na konzervovanie potravín, reguláciu pH (napríklad v bazénoch) a okrem iných využití aj ako prostriedok na ochranu dreva proti požiaru a vlhkosti.

Našou poslednou zastávkou v NP Údolie smrti je miesto nazývané Piesočné duny Mesquite (Mesquite Flat Sand Dunes). Nachádzajú sa približne 25 minút od našej boraxovej zastávky. Nádherné scenérie nám tu vytvárajú krásne piesočné duny, po ktorých sa vieme poprechádzať. Pozor! Rozpálený piesok môže páliť, takže určite treba ísť v teniskách. Prečo sa práve na tomto mieste začal usádzať piesok a odkiaľ pochádza?

Okolité hory sú zdrojom erodovaného materiálu, ktorý vietor unáša a ktorý sa tu postupne hromadí v údolí ako piesok. Piesočné duny vznikli vďaka erózii najmä hôr na severe. Pohorie na juhu tvorí bariéru, ktorá zabraňuje piesku odfúknuť sa ďalej. To vytvára ideálne podmienky pre usádzanie a tvorbu dún. Duny sú pomenované podľa stromov mesquite, ktoré v tejto oblasti rastú a musia sa krútiť, aby prežili meniace sa piesočné podmienky a vyhli sa zasypaniu pieskom.

Na jar stromy mesquite pokryjú jasne zelené listy a žlté kvety na horných vetvách. Plody tohto stromu sú struky plné bôbov, ktoré Timbisha Shoshone používali ako tradičnú potravinu. Dnes sa z týchto bôbov vyrába múka dostupná aj v špecializovaných obchodoch.

Piesočné duny boli našou poslednou zastávkou dnešného výletu a plní ulovených zážitkov sa chystáme späť do Las Vegas.