Waerebo – najkrajšia dedina Indonézie

Pri Indonézii vás ako prvé zrejme napadne Bali. Exotický ostrov, kde je celoročne teplo a jedno z prírodne najkrajších prostredí na Zemi. Bali je raj, pokiaľ však chcete zažiť autentickú Indonéziu ako my v BUBO, musíte sa vybrať do iných kútov najväčšej ostrovnej krajiny sveta. Nezaslúžene obchádzaným je práve ostrov s takým úžasným názvom – Flores.

Samotná cesta do dedinky Waerebo je zážitok a tunajšie pohľady a zážitky, ktoré tu ulovíte, sú absolútnou topkou. Prečítajte si, ako prebieha naša expedícia a inšpirujte sa pri najbližšej ceste do Indonézie.

Ešte pred samotnou expedíciou Flores je priam nevyhnutná aspoň menšia aklimatizácia. Či už na časové pásmo alebo teplotné podmienky. Prvé zvítanie s Indonéziou môže byť pre mnohých prichádzajúcich lovcov zážitkov náročné. Preto je vhodné začať práve na spomenutom Bali.

Bali je čarovné a prináša kompletnú zmenu prostredia, a to v BUBO zacítime hneď na letisku, kde po vystúpení z lietadla budeme cítiť hustý, vlhký a teplý vzduch. Teplo nám bude, najmä druhé ráno, keď budeme spoločne skoro ráno vstávať na ranný prelet na ostrov Flores, ale o tom až neskôr.

Po prílete sa spoločne presúvame s naším lokálnym sprievodcom na luxusný päťhviezdičkový hotel v novej rezortnej časti Nusa Dua, na južnej polovici Bali, do ktorej bola len v roku 2014 otvorená diaľnica a skratka idúca priamo z hlavného mesta Denpasar.

Vďaka tejto ceste dnes trvá presun z letiska iba polhodinu. Prespávame tu jednu noc, avšak po check-ine nejdeme hneď na izby, pretože sa spoločne presunieme do potravín, ktoré sa nachádzajú hneď oproti (Mini Markt). Sú otvorené 24/7, tak ako mnohé ďalšie - Circle K, Indomaret alebo Alfa Mart.

Ukážeme si to najlepšie a najvýhodnejšie - aké vitamíny si kupovať, ktorá je najlepšia káva a v akej sekcii hľadať napríklad lokálne pivo Bintang či Singaraja a mnohé ďalšie pre náročnejších klientov. Po nákupe ostávame na hoteli a po rezervácii raňajkových balíčkov ideme spať, čakajú nás totiž náročné dni.

O piatej ráno máme budíček, berieme si so sebou zabalené raňajky a mierime na letisko. S najväčšou pravdepodobnosťou poletíme na Flores so spoločnosťou Batik Air, ktorej názov sa nesie v jednom z kultúrnych pilierov Indonézie, a teda konkrétne Batik. Ide o viac ako 1 000 rokov staré tradičné zdobenie oblečenia, látok a maľovanie obrazov touto technikou.

Určite stojí za pozornosť. Každý Indonézan má vo svojom šatníku aspoň jeden kus tohto oblečenia. Pre mužov je to najčastejšie batiková košeľa a pre ženy krásne zdobený sarong.

Po prílete na Flores a letisko Komodo Airport si počkáme na batožinu a pri východe z letiska sa na nás už usmieva lokálec Emanuel a kričí na nás „Dobré ráno” s výslovnosťou R ako máloktorý Indonézan, a to je už čo povedať! Ideme si nakúpiť do najbližšieho obchodu to najdôležitejšie, v aute sa zoznámime nielen so šoférom a sprievodcom, ale aj navzájom.

Potrebujeme vybudovať lepší tím, pretože nás čaká dlhá cesta a cesta do dediny Waerebo je len jednou z jej častí.

Prechádzame Floresom, ktorý je pomenovaný po prvých Európanoch, ktorí sa usádzali a začínali poriadne obchodovať v Indonézii. Boli to Portugalci v 16. storočí, prichádzali sem za obchodom, najmä za koreninami a mnohými ďalšími surovinami, vtedy ešte skutočnými cennosťami.

Pulau Flores je dnešné indonézske meno ostrova, pretože keď sem dorazili Portugalci, našli krásny ostrov pokrytý kvetmi. No a v portugalčine a španielčine flores = kvety.

Po približne dvoch hodinách zastavujeme na obede, kde si dáme Nasi a Mie Goreng (bez mäsa) len s vajíčkom a kerupukom (krekrami) ako ľahký úvod do indonézskej kuchyne, o ktorej si bližšie povieme cestou ďalej.

V tento deň si dáme aj úvod do Indonézie, pretože je dôležité vedieť, kadiaľ prechádzame, kde sa nachádzame a čo tá Indonézia porovnateľná svojou šírkou so vzdialenosťou medzi Londýnom a Kábulom vlastne je.

Štyri hodiny scénickej cesty po pobreží s výhľadmi, vytraseným zadkom a závratmi z prudkých zátačiek, neustáleho striedania brzdenia s pridávaním nám musí na dnes už stačiť. Dorážame do nášho Wae Rebo Lodge v dedine Dintor, kde sa ubytujeme a prespíme.

Lokálci tu vôbec nemajú šajnu, ako funguje biznis s turistami, a preto si dávame pozor na ceny. Aj preto je dôležité mať so sebou počas takýchto expedícií skúseného BUBO sprievodcu, ktorý pozná tunajšie pomery.

Počas cesty máme výhľad po našej pravej ruke aj na Gunung Milas (ostrov), ktorý v minulosti slúžil pre dodnes sa tu nachádzajúce kmene ako “zastávka” na toaletu. Áno, aj tak nám to často lokálci interpretujú. Dnes by ste tam našli komornejšie ubytovania a z Floresu tiež sem sa pravidelne vydávajúce loďky. Cesta tam trvá približne 10 minút a za jednu osobu si pýtajú 100 000 - 150 000 IDR (čiže šesť až deväť eur).

Dnes nás čaká ešte prechádzka ku pláži vzdialenej približne 10 minút pokojným krokom. Nedá sa tam však plávať, respektíve vchádzať bezpečne do vody - kvôli skalám, ktoré tam sú, hrozí nebezpečenstvo. Najmä počas odlivu má voda veľkú silu. Na záver tejto expedície nás však čaká aj kúpanie sa.

Podmienky na spánok na Wae Rebo Lodge, ktorá je na tunajšie pomery priam luxus, sú viac-menej lokálne. Na izbe nájdeme ventilátor, posteľ, lokálnu toaletu na ktorej sa môžeme aj osprchovať. Môže sa však stať, že nejde voda, v tom prípade si jednoducho napustíme vedro a umyjeme sa s priloženou miskou.

Po večeri, ktorú tvorí obvykle čerstvý catch of the day s tempehom, červenou ryžou a kapustovým šalátom, ideme na izby. Zbalíme si to najpodstatnejšie, čo potrebujeme na ďalší deň, ktorý sa bude niesť v znamení trekkingu a prespávaní v divočine.

Zbalíme sa na jednu noc v divočine - 1 100 m n. m. v lokálnej dedine, jednoduché. Elektrický prúd je tu veľmi slabý, aj v zásuvkách, preto nie sme prekvapení, ak ani ten ventilátor na izbe nebude dostatočný na to, aby nás počas noci schladil. Môže sa stať, že sa dopotíme, ale tiež môžeme mať šťastie, pretože od novembra do marca tu nočné teploty dosahujú maximálne 20 stupňov Celzia, čo je príjemná teplota na spánok.

Po raňajkovej banánovej palacinke s ovocím sa presúvame do autobusu. Batožine dávame dovidenia a stretávame sa s ňou na ďalší deň po príchode. Približne 20 minút cestou autobusom nám bude trvať dostať sa na miesto, z ktorého začíname trekking. Sprevádzať cestou hore nás budú aj motorkári, ktorí nám ponúkajú jazdu smerom hore na koniec asfaltovej cesty (cca 2 km). Hovoria, že za 50 000 IDR (3 eurá), vieme však, že je to možné aj za 30 000 IDR (1,7 eura).

Ak nepôjdu nižšie s cenou, tak sa radšej prejdite. Pokiaľ im totiž dáte 50 000 IDR, počítajte s tým, že keď prídete znova, bude to viac. Lokálci totiž pochopia, že je to možné a následne ďalší turisti vždy zaplatia viac a doplatia na lenivosť vyjednávania iných.

Cesta trekkingom bude v prvej polovičke veľmi náročná, nikam sa neponáhľame, dáme si niekoľko prestávok. Prvé cca tri až štyri kilometre budú strmé, avšak kráčať budeme po vybudovanom kamennom chodníku. Následne na to zídeme z chodníka a pôjdeme po ceste, ktorá bude vyšliapaná a udržiavaná. Nemôžeme očakávať organizovaný chodník, bude to doslova prechádzka vstupom do džungle.

Cestou nie je žiadny obchod, len miesto a štandy na posadenie sa a občasný oddych, nezoženieme tu ani vodu. Stretávame deti, dospelých, ženy, ale aj mužov, ktorí idú dole do civilizovaných oblastí - najčastejšie po tovar alebo po mnohé ďalšie veci potrebné na život Manggarajcov hore v dedine.

Rovnako nás tak sprevádza marakuja, ktorú odtrhneme a rovno ochutnáme, arabica, ale aj robusta, pri ktorých sa zastavíme a porozprávame si o rozdieloch. Je tu káva, sme vo výške viac ako 1 000 metrov nad morom, a to znamená v Indonézii len jedno - prítomné budú aj cibetky a možnosť pitia v tejto oblasti - aj domácej, veľmi známej „Kopi Luwak”.

Poznáte cibetkovú kávu? Exkrementy cibetiek, ktoré sa zbierajú a následne procesom čistia, vyprážajú a pripravujú na konzumáciu, spomíname aj v blogu najlepšia káva sveta.

Predtým, ako vojdeme do dediny, mali by sme ovládať základné a bezpečnostné pravidlá. Nemôžeme si so sebou priniesť žiadne ostré nástroje, zbrane, alkohol a drogy. Podľa nových pravidiel tu alkohol nie je príliš vítaný.

Tiež sa riaďte týmito radami - ak sa rozhodnete niekam ísť, informujte sa u lokálcov. Taktiež ak budete chcieť fotku s niekým z nich, je slušné sa opýtať vopred. Tunajší obyvatelia si dávajú záležať aj na výchove detí a vo svojich pravidlách spomínajú tiež zákaz rozdávania sladkostí deťom bez toho, aby to schválili rodičia.

Nevytrhávajte a nijak neničte ich sadeničky, či plody, nerušte zvieratá, nerozháňajte agresívne psy. Tiež nepíšte a nevyrývajte nič na stromy či skaly. Jedným zo základných pravidiel je aj zákaz zakladania ohniska, najmä v blízkosti tradičných domov a veľký pozor si musíte dať aj na ohorky z cigariet (prednostne počas obdobia sucha).

Aj ak vám lokálny sprievodca nepovie, čo si máte obliecť alebo na čo si dať pozor, špeciálne pre dámy, mali by ste sa určite riadiť nepísaným „kódexom” - so zakrytými kolenami (platné len pre ženy), ktorý tu platí. Ten sa však zruší hneď po tom ako vojdeme do dediny a absolvujeme lokálny “rituál” privítania v dedine Wae Rebo.

Po troch až štyroch hodinách aktívneho šliapania sa dostávame na začiatok dediny, kde zabúchame na miestny “gong” postavený z bambusovej palice pripevnenej na vyvýšenej terase s jednoduchou strechou. Náš lokálny sprievodca nám to predvedie, pre lokálnych obyvateľov je to signál, že niekto prichádza a my môžeme ísť dole.

Naše privítanie bude v hlavnom a najväčšom dome „Niang Gendang” s rohmi na jeho vrchole. Všetci obyvatelia, ktorí nás vidia, nás vítajú s obrovským úsmevom, dedina dýcha tradíciou, má svoju atmosféru a tá dokonalo zapadá do hôr, v ktorých sa nachádzame.

Sme vo výške 1 100 metrov nad morom a sme v centre pokročilým turistom známej dediny Waerebo s lokálnym kmeňom Manggarajcov. Aj napriek tomu, že je dedina celkom známa (minimálne z úžasných pohľadnicových fotografií), mnoho ľudí tu nestretnete. Nie každý je ochotný prijať takú cestovateľskú výzvu a dostať sa až sem, preto ide stále o unikátny zážitok a priam luxus, že v Indonézii viete byť niekde úplne sami.

Avšak späť k hlavnému domu. V ňom sa konajú rituály a nachádza sa tam najmä vodca dediny Thomas. Schválne si medzi sebou vyskúšajte tipnúť, koľko má asi rokov. Minimum ľudí trafí jeho vek, je to 78, no vôbec na to nevyzerá. V Gendangu nájdete osem izieb patriacich ôsmym rôznym klanom. Klany sú súčasťou celého územia a najvyššie postavená rodina býva v spoločnom dome.

Aby sme sa k nemu dostali, musíme prejsť zopár metrov cez dedinu a pôjdeme aj okolo obrovského skalnatého kruhu priamo pred domom - rituálneho miesta Campang. Tento kruh slúži na ceremoniály, ktoré sa tu konajú. Najväčším je „The Penti Ritual”, ktorý oslavujú každý november a okrem množstva jedla prinášajú ako obety aj dospelého byvola, ktorého rituálne zabijú.

Tohto byvola kupujú z dedín mimo hôr. Jeho cena sa môže pohybovať medzi 20 000 000 - 25 000 000 IDR, čo je približne 1 100 až 1 500 € za kus.

Rituál „Penti” je založený na filozofii nasledovania a zlepšovania vzťahu medzi človekom a stvoriteľom, človekom a druhým človekom, a vo finále človekom a prírodou. Ide o zmenu ročného obdobia a, prirodzene, s tým ruka v ruke aj o zber alebo tamojší „good harvest”. Najmä pri zmene obdobia sucha na obdobie dažďov. Obdobie sadenia tiež znamená nové začiatky a nový život.

Určite vás v tejto dedinke zaujmú najmä domy a ich tvar. Gigantické kužeľovité „stany“ sa volajú Mbaru Niang. V preklade tieto slová znamenajú dom (mbaru) a okrúhly (niang).

Každý z týchto domov je zložený z piatich poschodí. Na tom prvom nájdete izby, bubny, iné nástroje, ale tiež ohnisko. Toto ohnisko je spoločným v každom dome a domáci na ňom varia pravidelne spoločne. Obedujú a večerajú rovnakým spôsobom - spoločne.

Schody vedúce na ďalšie poschodie nehľadajte, namiesto nich sa tu nachádza hrubá bambusová palica, ktorá je priviazaná o stredný nosný trám - práve tá je spôsobom, ako sa dostávajú a šplhajú na ďalšie poschodie.

Na druhom poschodí by sme našli uskladnené jedlo, tretie poschodie bude plné sadeničiek a priesadiek, ktoré tam skladujú. Na 4. poschodie si ukladajú jedlo ako rezervu a na poslednom 5. poschodí (najvyššom) nájdete známe „offerings”, a teda obety pre predkov.

Tvar základu domov je okrúhly a symbolizuje harmóniu a správnosť/rovnosť medzi všetkými, ktorí žijú pod jeho strechou. Vonkajší kužeľový tvar predstavuje jednotu a spájanie viacerých kultúr/zvyklostí do jednej. Niangov tu nájdete sedem, z čoho boli tri zrekonštruované v 21. storočí, každý z nich je venovaný inému predkovi. Preto je pre nich z pohľadu významnosti predkov číslo sedem šťastné.

Manggarajci sú pôvodom obyvatelia z provincie „Západná Sumatra”. Tá sa nachádza približne v polovičke ostrova Sumatra a navštevujeme ju v BUBO na expedíciách Sumatrou - konkrétne aj centrum etnickej skupiny Minangkabaucov. A takisto aj ich palác Istano Basu Pagaruyung.

Waerebo je jednou z mála aktívnych a udržiavaných „adat” - kultúrnych dedín v horách Manggarajcov. Svoje tradície si udržiavajú dodnes. Veria, že ich predok Empo Maro prišiel z Minangkabau práve sem. Empo a členovia jeho rodiny sa plavili oceánom a pristavili sa v Labuan Bajon na Florese.

Podľa lokálnych príbehov prešiel viac ako desiatimi dedinami, dokým našiel miesto, kde sa s rodinou usadil. Hovorí sa, že Empo sa usadil v blízkosti južného pobrežia s jeho rodinou vo Waerebo, pretože dostal znamenie od bohov.

Pre týchto príslušníkov je veľmi dôležitá káva. Manggarajci začali s jej zberom počas kráľovstva Gowa v 18. storočí. Káva vtedy bola ešte pomenovaná po kráľovi „King Raja” a je tiež nazývaná aj ako „Kráľovská káva”. V tom čase bolo sadeníc menej a nachádzali sa len v okolí príbytkov.

Po príchode do dediny vám s najväčšou pravdepodobnosťou niekto ponúkne ako prejav vďaky a rešpektu pohárik kávy. Nemali by ste odmietnuť. Táto káva sa radí medzi najlepšie na svete - kvôli podmienkam, v ktorých sa nachádza a poctivej tradícii starej viac ako 300 rokov.

Ak sa rozprávame o cibetkovej káve, tak je tu aj veľmi známy lokálny príbeh o spomenutom predkovi Empo Marovi. Legenda hovorí o tehotnej žene, ktorá nemohla porodiť svoje dieťa prirodzenou cestou. Empo Maro sa rozhodol dieťa z nej vybrať a zachrániť ho. Dieťa prežilo, avšak matka nie.

Lokálci boli na Empa nahnevaní a rozhodli sa naplánovať naňho útok. Cibetka to počula, prišla k Empovej rodine a povedala mu o útoku, ktorý sa naň chystá a tiež, že by mali opustiť dedinu. Príbeh o cibetke - záchrankyni sa traduje z generácie na generáciu a aj preto sú dnes cibetky vo Waerebo považované za posvätné.

Či príbehu uveríte alebo nie, to je len a len na vás. V prípade, že by ste chceli zhodnotiť vašu návštevu môžete si kúpiť lokálny suvenír - sarong, šatku, šál, kávu, čaj alebo mnoho ďalšieho.

Dedinka Waerebo je zapadnutá, akoby učupená v prstenci okolitých hôr. Už 18. pokolenie žije tradičným spôsobom života. Živí ich najmä pestovanie kávy. Zabudnite na internet, televíziu či iné vymoženosti novodobého sveta. Aj tu však vidíte, že pokrok je nezastaviteľný. Nechýbajú tu totiž slnečné kolektory či generátor, aby si tu mohli na seba trochu posvietiť.

My sme si posvietili na nich taktiež a strávili s domácimi veľmi príjemný deň. Okolo nás nič len hory a šťastie. Najkrajšie výhľady, ktoré nás prenesú akoby do praveku, nám ukážu autentickú dedinku bez množstva ľudí či turistov, čo je jeden z najúchvatnejších cestovateľských zážitkov.

Trekking do dediny Waerebo ako úvod do našej expedície Komodo, Gili, Rinca a Flores je unikátnym zážitkom a zároveň tiež perfektným úvodom do veľkého lokálu Indonézie. Čaká na vás prekrásna fauna, flóra a dychberúce výhľady.

Počítajte s tým, že na tejto BUBO expedícii sa môže stať aj to, že si siahnete na dno svojich síl. V tom vám určite pomôže aj náš sprievodca.