Najzaujímavejšie sopky sveta

Sopky patria medzi najpôsobivejšie prírodné javy našej planéty. Predstavujú kombináciu ničivej sily a tvorivej energie, ktorá formovala zemský povrch do dnešnej podoby – od vzniku ostrovov až po masívne lávové prúdy, ktoré v minulosti pretvárali celé krajiny a dodnes zanechávajú výrazné stopy v reliéfe.

Čo sa však deje hlboko pod zemským povrchom, kým sa magma mení na lávu? A čím sa tieto dva pojmy vlastne líšia? V tomto blogu sa pozrieme nielen na vznik sopiek, ale aj na miesta, kde možno ich najzaujímavejšie podoby pozorovať počas našich BUBO zájazdov v malých skupinách.

Ak by sme našu Zem navštívili pri jej vzniku, zhruba pred 4,5 miliardami rokmi, jej povrch dočasne tvoril takzvaný magmatický oceán obsahujúci roztavenú magmu. Počas dlhých rokov masa chladla, až ju vystriedala stvrdnutá kôra, oceány, atmosféra a podobne. Nikdy však nedošlo k úplnému vychladnutiu, čoho dôkazom je napríklad sopečná činnosť. Roztavená masa hornín a plynov dodnes preniká na povrch Zeme takzvanými komínmi, ktoré sú vyústením magmatickej komory a krbu desiatky až stovky metrov po zemou smerom na povrch. 

Činnosti týchto velikánov môžu byť sprevádzané masívnymi výbuchmi, ktoré sú dych berúcim divadlom pre každého pozorujúceho, ale aj pomaly vytekajúcimi jazykmi hadiacimi sa po úbočiach, ktoré doslova pred očami menia reliéf krajiny a podmaňujú si všetko, čo im stojí v ceste. 

Útvary, ktoré voláme vulkánmi teda vznikli činnosťou magmy, ktorá vystúpila na zemský povrch, prípadne na dno oceánu. Možno vás prekvapí, no vyše 75 % z nich sa nachádza práve pod hladinou mora. Miesta, kde sa vulkanické procesy odohrávajú sú najčastejšie pozdĺž stretu alebo odďaľovania hraníc tektonických platní a v oblastiach, ktoré voláme horúce škvrny (po anglicky hot spots). Tieto, nazvime ich trhliny, sú miesta, kde pri zvýšenom tlaku preniká nahromadená roztavená hornina na povrch zeme. Poďme si to však vysvetliť trošku podrobnejšie a zrozumiteľnejšie.

Pohyby tektonických dosiek môžu mať rôzne smerovanie. Ak sa k sebe približujú a následne do seba narazia, dôjde k subdukcii, kedy sa pevnejšia doska doslova podryje pod tú ľahšiu. Práve v tomto bode sa hrana môže roztaviť a následne si nájsť cestu menšieho odporu smerom na povrch. 

Dokonalým príkladom takejto činnosti bolo napríklad vytvorenie pohoria Andy v Južnej Amerike. Oceánska doska Nazca sa dodnes podsúva pod kontinentálnu Juhoamerickú dosku, čo spôsobuje postupné tavenie a stúpanie magmy nahor. Výsledkom toho je územie plné seizmickej a vulkanickej aktivity, najmä v oblastiach Peru, Chile až nahor po Mexiko. 

Poznáme však ešte ďalšiu formu preniknutia magmy na povrch. Tá dala podobu napríklad Havajský ostrovom, Galapágom či ostrovu Reunion v Indickom oceáne. V tomto prípade ide o prienik cez horúci bod (hot spot) odkiaľ z hĺbky pravidelne stúpa prúd lávy. Tento bod nie je závislý od hranice tektonických dosiek, zostáva trvalo na jednom mieste napriek pohybu dosiek nad sebou. 

Pre ľudské vnímanie je zemský povrch pevný, treba si však uvedomiť, že jeho časti sa ustavične premiestňujú. Predstavte si napríklad takú sviečku, ponad ktorú pomaličky posúvate plát stvrdnutého vosku. Na miestach, kde je vosk tenší, ho sviečka roztaví, ba dokonca prederaví. V iných prípadoch načas pomyslene zhasína a po posune dosky sa plameň a topenie znovu objaví na pôvodnom mieste, pre nás zdanlivo novom, výsledkom čoho môže byť v reálnom svete akási reťaz vyhasnutých sopiek či sopečných ostrovov.  

Havajské ostrovy preto, logicky, nevznikli naraz. Stacionárny horúci bod sa posunom Pacifickej dosky pohybujúcej sa severozápadne postaral najprv o vytvorenie podmorského pohoria seamount, následne ostrovov Maui a Oahu a až následne o najmladší Big Island. 

Tektonické dosky však môžu putovať nielen k sebe alebo ponad horúci bod, ale aj smerom od seba a týmto spôsobom vytvárať v zemskej kôre pukliny. V prípade, že sa nachádzajú pod hladinou mora, horúci materiál si prerazí cestu nahor jednoducho a dokáže vytvárať nové útvary morského dna či sopečné ostrovy. Častejším javom, ktorý vyformoval napríklad Azorské ostrovy či Island je však kombinácia odďaľovania dosiek a hot spotu. 

Pre jednoduchú predstavu by sme mohli výbuch sopky prirovnanať ku pretrepanej fľaši s bublinkovou vodou, ktorá udržiava tlak nahromadených plynov pred vystreknutím cez hrdlo. Keď však príde k povoleniu závitu vrchnáka podobne ako v prípade vulkánu pri dosiahnutí hot spotu, fľaša neudrží nápor a svoj obsah vypustí von. 

Dochádza tak k vychrleniu zmesi hornín a plynov, ktoré dosahujú teplotu od 600 °C do 1 200 °C. Keďže má tento mix rôzne teploty tavenia, hustota, štruktúra aj výbuchy magmy sa môžu líšiť. Aj preto budeme nachádzať po vychladnutí granitové skaliská s výraznými čiernymi zrnkami na šedo-bielom podklade. Ich hustota, ako aj teplota tuhnutia boli rozdielne a nedošlo k ich zmiešaniu napríklad s prítomným kremeňom. Vďaka nim vieme predpokladať termálnu históriu danej lokality 

Akonáhle dosiahne horúca magma zemský povrch, hovoríme o láve. Avšak tá nie je jediným produktom pri vulkanickej aktivite. Sú nimi tiež popol, plyny i vodná para, ktoré pri explóziách stúpajú vysoko do vzduchu a vytvárajú mrak. 

Keď chcem vysvetliť viac informácií o výbuchoch, opäť sa opriem o zloženie hornín. Prítomnosť plynov sa bude rovnať väčšiemu divadlu, málo obsiahnutého plynu bude zákonite znamenať pomalšie vybublávanie a vylievanie lávy po svahoch. Rýchlosť vytekania tiež ovplyvní koncentrácia kremíka. Ak je naň láva chudobná, môžeme sledovať žeravé splazy, ktoré sa ako prsty rozpínajú na kilometre ďaleko. Pokiaľ je kremíka hojne, masa spomalí a bude hutnejšia. 

Nie vždy preto treba pri zmienke o aktivite vulkánov očakávať horniny vystreľujúce do nebies. Avšak tie, ktoré majú, alebo mali toľko sily, že vypudili svoj obsah do ovzdušia, neraz zamiešali karty so životom na našej planéte. Erupcie poslali do atmosféry množstvo materiálu a ich obrovským objemom ovplyvnili počasie na Zemi. Dokázali znížiť teplotu i zabrániť slnečnému žiareniu dopadnúť na povrch. 

Ikonické a dosiahnuteľné. Prinášam vám zoznam niekoľkých sopiek, ktoré sa určite oplatí raz zažiť. 

Azda najväčší rozruch za posledné roky sa rozpútal okolo vulkanického Islandu po erupcii Eyjafjallajökull z roku 2010. Odvtedy ostrov láka fotografov, nadšencov, ale aj bežných turistov svojimi ohnivými divadlami, ktoré boli zaznamenané za posledné roky už niekoľkokrát.

Erupcie zvládnu krajinu poznačiť v negatívnom smere, časom však príroda a človek vedia nájsť pozitíva aj tu. Obrovská horúčava postupne chladne a získava znesiteľnejšiu teplotu. Pri štipke fantázie vie byť využitá v prospech ľudí skutočne kreatívnym spôsobom. Na našich zájazdoch na Island si o geotermálnej energii hovoríme, ako vyrába elektrinu, vykuruje obydlia a na niektorých miestach slúži, dokonca, na pečenie chleba. Cesto na chlieb Islanďania na 24 hodín jednoducho uložia do geotermálnych piecok v zemi a o deň neskôr vyberú hotový produkt. Ak na čerstvý krajec natriete trošku masla a ozdobíte ho údeným pstruhom, o gurmánsky zážitok budete mať postarané.

Obyvatelia Islandu skutočne majstrovsky využívajú to, čo im príroda zadarmo ponúka. Úspešne vykurujú svoje skleníky, v ktorých dokážu aj napriek nepriaznivým vonkajším podmienkam pestovať paradajky, uhorky, šalát či inú zeleninu. Kúpu sa v termálnych jazierkach a svetu ochotne ukazujú krásy ako vodopády a kaňony vymodelované horúcimi lávovými rukami.

Hora Fudžijama, pre nás známa ako Fudži, je prírodným divom a zároveň posvätným miestom. Jej hlboký spirituálny význam si vážia Budhisti, pre ktorých reprezentuje bránu do druhého sveta, ale aj Šintoisti, ktorí veria, že tu sídli bohyňa Konohanasakuya-hime. 

Charakteristická snehová pokrývka často zdobí korunu kužeľovitého úbočia s obvodom približne 126 kilometrov. Ak je viditeľnosť dobrá, je ju možné zbadať až z 80 kilometrov. Približne 600 000 rokov stará sopka sa stala ikonou a symbolom Japonska. Počas svojho aktívneho obdobia mala zaznamenaných len 18 erupcií a posledné z nich bolo v roku 1707, kedy hlásili popol až v 100 kilometrov vzdialenom Tokiu. Ak by vybuchla dnes, odhaduje sa, že by o život prišlo asi 8 miliónov ľudí.

Svoje miesto si dokonca našla aj v názve japonskej firmy Fujifilm, ktorá považovala horu ako ľahko rozpoznateľný symbol Japonska.

Jedinečnú atmosféru pred horou Fudži tu každoročne zažívame s našimi klientmi aj my na obľúbenom zájazde Exkluzívne Japonsko. Na našich cestách spoznávame krajinu od rušného Tokia po pokoj šintoistických svätýň ukrytých hlboko v japonských lesoch.

Sopečný a vždyzelený ostrov Reunion navštevujeme počas zájazdu Vanilkové ostrovy TOTAL. Jeho vznik sa datuje približne do obdobia pred 3 miliónmi rokov a svojimi úchvatnými scenériami, akoby vystrihnutými z obdobia dinosaurov, uchvátil nejedného návštevníka. Vzdialené územie Francúzska a zároveň predĺžená ruka Európskej Únie je pre našich klientov vždy obrovským zážitkom. Ostrov vymodelovali dve sopky. Už spomínaná, neaktívna Piton ded Neiges a druhá, naopak veľmi aktívna Piton de la Fournaise s výškou 1 021 m n. m. 

Práve druhú z nich na našom putovaní ostrova z bezpečnej vzdialenosti obdivujeme. Autom sa dostávame na najbližšiu možnú vyhliadku, kde sa nám vulkán predstaví v plnej kráse. Po úbočiach ešte badať čierne mapy stvrdnutej lávy kľukatiacej sa nadol. Po zelenej pastve pre oči, ktorá zdobila našu cestu sem, máme v jednom okamihu pred sebou krajinu pripomínajúcu Mars. 

Rozprávkové Havajské ostrovy sú rajom, ktorý vznikol dodnes pretrvávajúcou vulkanickou činnosťou. Odtiene zelenej a bujnú vegetáciu vidíme všade navôkol vďaka hojnosti zrážok, ale aj minerálom, ktorými opakujúce sa erupcie obohatili ostrovnú pôdu. Ak sa s nami vyberiete na tento odľahlý, no o to očarujúcejší kút sveta, zavítame spoločne k najmladšej a jednej z najaktívnejších sopiek sveta s názvom Kilauea. 

Vulkanický národný park (Hawaiʻi Volcanoes national park), ktorý je pod patronátom UNESCO, ponúka pohľad na mladučkú, len 280-tisíc rokov starú Kilaueu, ale aj na najväčšiu sopku sveta Mauna Loa a pri troške šťastia aj na aktívne lávové polia. Pôvodní obyvatelia považujú toto miesto za domov Bohyne Pelehonuamea. Podľa legendy prebýva v kráteri Halemaʻumaʻu, trvalo aktívnej prepadline v rámci vrcholovej kaldery. Tento kráter má dlhú históriu erupcií s lávovým jazerom. 

Naša planéta nie je jediným miestom, kde sa sopky nachádzajú. Azda najzaujímavejšou a zároveň najväčšou je tá na Marse. Nazýva sa Olympus Mons a je približne trikrát vyššia ako Mount Everest s odhadovanou veľkosťou porovnateľnou s Francúzskom. Keď hovoríme približne, je to preto, lebo sa tu nenachádzajú moria, ktoré by mohli určiť počiatok merania. 

Každopádne, keď sme pri Havajských ostrovoch spomínali statické horúce body a pohybujúce sa dosky nad nimi, pri Olympuse Mons sa špekuluje s teóriu, že by mohlo ísť o opačný jav. Statické dosky a pohybujúci sa bod pod nimi. Tento obrovský masív je pre porovnanie s najväčšou sopkou na zemi – havajskou Mauna Loa svojím objemom zhruba stonásobne väčší. Mauna Loa siaha od morského dna do výšky takmer 10 kilometrov a jej suchá špička vykúka nad hladinu mora až do výšky 4 169 m. Do celkového objemu stále aktívneho giganta z Marsu by sa dokonca bez problémov zmestilo celé havajské súostrovie.

Ak snívate o gýčovej exotike plnej výhľadov, zelene, zvierat a dávnych kultúr, pozývame vás na Jávu. Exotický sen Indonézie sa tu stáva realitou. O polnoci opúšťam hotel a za tmy sa presúvam až k vzdialenému Národnému parku Bromo Tengger Semer, ktorý sa rozprestiera na úžasných 800 km² ostrova. S pomocou jeepov 4 × 4 sa dobrodružnou jazdou presúvam prevýšením 1 400 m s presným načasovaním východu slnka k vyhliadkam, kde mi zastane srdce. 

Ako na dlani sa predomnou rozprestrie sopka Semeru (3 676 m n. m.), Bromo (2 392 m n. m.) a zvyšná časť kaldery. So zatajeným dychom sledujem divadlo príchodu dňa, ktoré napriek každodennému opakovaniu nestráca zo svojej magickej atmosféry ani zlomok. Aj takto môže vyzerať dovolenka snov pod patronátom skúsených sprievodcov vyškolených v BUBO Cestovateľskej Akadémii.

Len 70 kilometrov vzdušnou čiarou od rušného Mexico City stojí a drieme bájny Popocatepetl. Z domorodého jazyka by som jeho názov preložila ako „fajčiaca hora“ a dodnes sa považuje za činnú sopku. 

Keďže Mexiko na veľkom okruhu spoznávame skutočne svedomite, objavujeme dávne kultúry Aztékov, Mayov a ďalších národov, ktoré kedysi týmto oblastiam vládli. Nebude preto prekvapením, že aj dymiaci mohykán bude mať za sebou príbeh, ktorý sa dodnes traduje. Hora, vysoká 5 426 m n. upúta môj pohľad pri návšteve pyramídy Cholula.

Podľa legiend sa vytvorenie tohto vulkánu spája s veľkou láskou medzi mladým a udaným aztéckym bojovníkom Popocatepetlom, ktorý sa zamiloval do princeznej Iztaccíhuatl z kmeňa Tlaxalcov. Ich láska mala byť spečatená po úspešnom boji, do ktorého sa Popo vybral. Osud však veci zariadil inak a napriek víťazstvu sa k princeznej doniesol klamlivý chýr, že jej vyvolený v bitke padol. Po tejto zdrvujúcej správe podľahla žiaľu. 

Keď sa udatný bojovník vrátil a miesto radostných osláv sa mu svet otočil naruby, jeho zmysel života sa vytratil. Niektorí hovoria, že spojil z 10 hôr jednu, kde uložil telo svojej milej, iní však tvrdia, že vybudoval hrobku takú veľkú, že vyzerá ako hora. Na tomto mieste podľa príbehov ponechal pozostatky svojej lásky a vedľa nej zaspal navždy s večným ohňom v srdci.

Naša planéta (a dokonca ani vesmír) ešte nepovedala posledné slovo. Aj tento článok nám pripomína, že Zem je živý organizmus – tvoriaci, meniaci sa občas aj nevyspytateľne. Či už vás fascinuje žeravá láva, príbehy bohov a legiend, alebo surová sila prírody, tieto miesta v sebe nesú emóciu, ktorú žiadna fotografia úplne nevystihne. Ak ich chcete zažiť na vlastné oči, s rešpektom a porozumením, pridajte sa k nám. Zážitky treba precítiť.