Expedícia Sibír - po stopách Samojedov

Rusko je najväčšou krajinou sveta. Gigant, 348-krát väčší ako Slovensko, zaberajúci značnú časť európskeho ako aj ázijského kontinentu, s históriou a kultúrou, ktorým sa vo svete môže rovnať máloktorá iná. Mierime však omnoho ďalej, než je Moskva či Petrohrad. Naším cieľom je Vorkuta na severe nehostinnej Sibíri. Ak by ste sa sem z Moskvy vybrali vlakom, cesta vám zaberie 40 hodín. Z Vorkuty je to do Moskvy ďalej než na severný pól. Mesto gulagov v Arktíde, v ruskej tundre na večne zamrznutom permafroste.

Po príchode na exotické letisko sa zasneženými cestami vydávame do jej stalinistického centra. Všade sneh, sovietske paneláky a zima ako v ruskom filme. Vorkuta je piatym najväčším mestom sveta za polárnym kruhom, nevedú do nej žiadne cesty, je ďaleko od okolitého sveta a denník The Guardian ju opisuje ako „posledné sovietske mesto”. Dymiace komíny, sídliská, UAZy a Lady. Socialistická exotika na prvý pohľad. Vorkuta existuje preto, lebo sa v okolí nachádzajú bane na veľmi kvalitné čierne uhlie a náleziská ropy. Zisťujeme, ako sa šachta razí, ako sa odsáva vzduch, aj ako sa z nej dostáva uhlie von. Sadáme do elektrického vozíka a zvoníme na zvone ako správni baníci. Vorkutu prejdeme celú kol do kola aj s jej monumentmi. Pamätník Lenina, Kirova, vrtuľníka, soba a polárneho kruhu. Dom kultúry baníkov, ktorý je najkrajšou stavbou mesta. Divadlo, postavené za stalinských čias väzňami z gulagov za tridsať dní. Stretávame sa s ich potomkami. Sú nanajvýš milí a priateľskí. Každý tu má svoj silný príbeh.

Za svoju cestovateľskú kariéru som už navštívil mnoho festivalov. Ten dnešný je však vskutku unikátom. Sobí festival vo Vorkute, ktorý sa koná raz do roka. Otvorenie slávnosti doprevádzajú tance ľudových súborov a prednesy súdruhov. Po oficiálnom začiatku mierime za mesto, kde sa po prvý raz stretneme s nomádmi a ich sobmi. Sme tu jediní turisti, iba my a oni. Putovali dni a týždne, aby na festival prišli. Veľmi silné stretnutie. Toto nie sú etnickí Rusi. Odetí v sobích kožiach, z ktorých im trčí iba malá časť tváre, sú už na prvý pohľad značne exotickí. Rýchlo si na seba zvykáme a o chvíľu už pomerne sebavedomo rozlišujeme medzi kmeňmi Komi a Nenets. Soby sú zapriahnuté do saní (narty) a nomádi dlhou palicou (khorei) poháňajú a riadia svojich miláčikov. Presúvame sa k pamätníku polárneho kruhu, okolo ktorého prechádzajú jednotliví pretekári a z najlepšieho miesta pozorujeme preteky a finále na ulici Lenina. Neľútostný boj dvojíc medzi panelákmi.

Kupujeme si magnetku s nápisom Vorkuta stolica mira - Vorkuta, hlavné mesto sveta a vyrážame na železničnú stanicu. Máme rezervované miesta vo vlaku, ktorý prechádza jednou z najexotickejších železníc sveta až do Labytnangi. Josif Stalin sem dal vystavať železnicu číslo 501 z mesta Čum. Stále ide o neuveriteľné dielo. Mrazy tu bežne dosahujú päťdesiat stupňov pod nulou a zima so snehom trvá osem až deväť mesiacov v roku. Nikde nič, žiadna cesta, iba drsná príroda a naše koľaje. Vystúpime v Čume, a kým nám vymenia elektrický rušeň za parnú lokomotívu, pozrieme si sibírske mestečko pánu bohu za chrbtom. V žiadnom obchode tu nedostanete vodku. Opiť sa v týchto podmienkach je značne nebezpečné. V teplom kupé si môžete aj ľahnúť – posteľná bielizeň je v cene. V samovare je vždy teplá voda, ktorá je tiež v cene. Vlak môže v prípade metelice a zasnežených koľajníc výrazne meškať.

Charp je ďalším mestom, kde sa zastavíme na dlhšie. Práve tu si odpykával trest Michail Chodorkovskij, bývalý šéf ropného koncernu Jukos a bývalý najbohatší Rus. Prešli sme pohorie Ural, a tým pádom sme sa dostali z Európy do Ázie a vstúpili na Sibír. Výhľady z vlaku sú neuveriteľné. Uvidíme už dnes prvé veľké sobie stáda? Okrem nich máme veľkú šancu vidieť auroru borealis – polárnu žiaru. Spoločnosť nám vo vlaku robia aj kmene Samojedov. Opäť máme šancu dozvedieť sa viac.

Nastupujeme na obrovské terénne autá Trekol a vydávame sa do drsnej prírody. Všade sneh a ľad a naše 6x6 s obrovitánskymi kolesami idú krížom prírodou do neznáma. Podobne ako ruskí piloti, aj šoféri Trekolu sú neuveriteľne zdatní jazdci. GPS majú v hlave, poznajú cesty tundrou, korytá zamrznutých riek a jazier. Už iba samotná cesta je silným uloveným zážitkom. Drsná okolitá príroda a my počas celej cesty nestretáme žiadne iné auto. Iba my a arktická Sibír.

A zrazu na nádhernom mieste stojí náš čum, náš stan zo sobích koží a z jeho vrcholca stúpa dym. Už nás očakávajú. Otec – brigadír, manželka a otcova matka, ich malé deti, polárne psy a soby. Vonku je všade sneh, drsný mráz, aký dokáže byť iba tu na Sibíri, no vo vnútri je príjemné teplo. Domorodci nepoznajú turistov a nevedia, čo chcete vidieť. No oni veci robia tak ako vždy a to je pre nás tým najexotickejším. Kto stavia čum? Ako dlho to trvá? Kto vyberá miesto pre čum? Aký je spôsob stavania? Ako dlho sú na jednom mieste? Nepýtajte sa, koľko má rodina sobov. To je, ako keby ste sa spýtali u nás, koľko máš na účte peňazí. No počet sobov je v živote týchto nomádov tým najdôležitejším a tvorí celý majetok, ako aj status rodiny. Život týchto nomádov je absolútne unikátny a inde na svete už vymizol. Migrujú ročne vyše 1000 km a nikto vlastne nevie, či to ľudia vedú sobie stáda, alebo soby ľudí. No takto podobne to muselo vyzerať pred 30 000 rokmi. Ťažké podmienky zoceľujú ľudí a zjednocujú ich v ich vlastnej unikátnej kultúre.

Po mrazivej noci v teplom čume raňajkujeme s nomádmi. Už sme sa čum konečne naučili zatvárať tak, aby nám nefúkalo dovnútra. Vieme ako ženy sušia mužom topánky, čím kúria a kde naberajú vodu. Vieme ako sa obliekajú, kde spia mladomanželia a kde svokra. Hráme sa so sobmi a pozorujeme tvrdý tunajší život. Každý deň je to iné, každý deň sa udeje niečo zvláštne. Títo ľudia žijú vo veľmi úzkom súzvuku s prírodou. Rozprávajú sa so stromami, so sobmi, s vetrom. Medveď je pre mnohé kmene posvätný, a ak ho niektoré zabijú, vystroja obrovský ďakovný ceremoniál. Verme, že silný boh vetra Kotura bude oddychovať. Keď tu začne fúkať, dokážete sa stratiť aj päť metrov od čumu. Po obede sa plní dojmov lúčime s domácimi a vraciame späť do civilizácie.

Brehy Ruska obmýva 12 morí a jeho územím preteká vyše 2,5 milióna riek. Ob je povodím najväčšia rieka Sibíri. Na zájazde Orlí lovci vidíme jej začiatok, tu má Ob šírku vyše dva kilometre. Trekolmi prechádzame po jej zamrznutom povrchu. S mostom tu nerátal ani všetkého schopný Stalin.

Sme v jedinom meste na svete, ktoré leží priamo na polárnom kruhu – víta nás Salekhardt – mesto s vyše štyristoročnou históriou. Ak bola Vorkuta stalinistická, Salekhard je bohatý, s kultivovanými ľuďmi. Hlavné mesto Jamalsko-Nenetskeho autonómneho okruhu, oblasti, ktorá je rozlohou dvakrát väčšia než Nemecko. Práve tu sa nachádza najviac sobov na svete (až pol milióna), najväčšie zásoby zemného plynu na svete a mesto je preto bohaté. V roku 1595 mesto založili kozáci Obdorsk a následne dlho išlo o najsevernejšie mesto Ruska. Prehliadku začneme práve tu, pri starej kozáckej pevnosti s ideálnou polohou s výhľadom do nekonečna. Zamrznutý prístav a širokánsky Ob. Ako väzeň tu pobýval aj Lev Trockij. 

So Santa Clausom som sa stretol niekoľkokrát. Prvý raz som ho videl osem kilometrov od fínskeho Rovaniemi. Volali ho Joulapukki. Bolo to v roku 1995. Potom som sa sem ešte zopárkrát vrátil. Po prvý raz som dostal certifikát zdarma, teraz sa už platí a okolo domčeka Santu je vystavené mestečko – daňový raj. Škoda. Ďalšieho Santu som stretol a podal mu ruku na Aljaške pri Fairbanks – tiež sa to volá polárny kruh aj keď je to značne na juh od polárneho kruhu. To je taký chudobnejší Santa. Na Islande, či v Grónsku hovoria o svojom Santovi, tvrdia, že žije u nich. Doťahujú sa žartovne. Mýty a tradície spojené s Vianocami sú naozaj nespočetné. A čím rôznorodejšie sú v rámci jedinej krajiny, o to lepšie. Ak ste si doteraz mysleli, že Rusi majú len Deda Moroza, Jamalci vás vyvedú z omylu. Práve oni tvrdia, že ten pravý Santa Claus žije práve tu. Volá sa Jamal Iri a zrodil sa na tunajšom polostrove Jamal. V roku 1997 sa jeho obyvatelia rozhodli stvoriť si vlastného „Santu“. Tejto výzvy sa chopili turistické organizácie, pričom sa inšpirovali najlepším možným zdrojom. Detskými kresbami. Tie podfarbili legendou o ľudovom hrdinovi menom Terlei, ktorý je považovaný za stelesnenie všetkých pozitívnych čŕt obyvateľov severného Ruska.

Skromný, sebavedomý a vyrovnaný Yamal Iri je samaritán a veľký cestovateľ. Pracuje po celý rok a pomáha ľudom robiť správne veci. Oblieka sa do tradičného ľudového kroja typického pre severné regióny. Chýbať mu nesmie zdobná palica, posiata runami, ani kúzelný bubon, vyrobený z dreva a z kože sobov, tak, ako je v kultúre Nencov zvykom. Na bubon udiera paličkami z brezy a sobej srsti. Jeho zvuk odháňa zlých duchov, šíri šťastie, pozitívnu energiu a radosť. Detičky ho milujú, veď im nosí darčeky. No je aj patrónom cestovateľov, ktorých prevádza cez polárny kruh. Spoločne sme navštívili aj detský domov a darovali deťom darčeky s predstihom. Deti boli nadšené a aj my, že sme mohli trošku pomôcť.

Salekhard je mesto prekvapujúco zaujímavých múzeí. Múzeum sovietskych lietadiel a helikoptér, múzeum s najlepšie zachovaným mamutom sveta. Ljuba je malý mamutík starý 42 000 rokov. Je rozkošný a ide jednoznačne o najzachovalejšieho mamuta sveta. Celá kostra veľkého mamuta, včítane hlavy je originálom. Všetko toto sa zachovalo tak kvalitne z dôvodu zamrznutia v permafroste. Nesmieme zabudnúť na múzeum, kde si ukazujeme kroje kmeňov Samojedov a rybárov z kmeňa Chantov, ktorých je tu viac ako v okolí Vorkuty. 

V reštaurácii Ochota skúšame, ako chutí bobor a medveď, a s večne zamrznutou krajinou sa lúčime v luxusnej reštaurácii Panorama vysoko nad mestom. Máme za sebou neuvreiteľnú cestu. Väčšina z vecí, ktoré sme zažili, nie je známa. Prečo? Lebo o nich svet nevie. Najzachovalejší mamut je doslova rozkošný, no do múzea, ktoré je tak ďaleko, turisti neprídu. Detičky odeté v kožiach tak, že im trčia iba šikmé oči, sú rozkošné tiež. A my sme boli pri tom. Otvoril sa nám nový, mrazivý no nádherný a vo svojej jedinečnosti hrdý kus sveta, ktorý ostane navždy tak trochu tajomný. Odlietame z Jamalu, ktorý v jazyku Samojedov znamená koniec sveta a cez teplú Moskvu mierime domov.

Viac fotografií nájdete vo fotogalérii zájazdu, ktorý sme podľa tejto cesty pripravili. Pozor! Tento zájazd nie je pre každého.