Zoroastrizmus – náboženstvo, ktoré ovplyvnilo kresťanstvo, judaizmus a islam

Odveký boj medzi silami dobra a zla, dobrotivý stvoriteľský boh, dôležitosť čistoty, predstavy o finálnej porážke zla a zmŕtvychvstaní, posmrtná existencia na základe činov a nie pôvodu. Dnes tieto predstavy vnímame ako samozrejmú súčasť veľkých monoteistických náboženstiev aj vďaka tomu, že väčšina z nás vyrastala v kresťanskom prostredí. No tieto myšlienky sa objavujú už v judaizme a taktiež ich prevzal neskôr islam. Kde sa ale tieto náboženstvá mohli inšpirovať?

Veľa bádateľov považuje za prvý krok práve vznik zoroastrizmu a reformu tradičného náboženstva na území Iránu. Aj keď o ňom veľa nevieme, zrejme vzniklo v období neustálych bojov medzi pôvodnými obyvateľmi a nájazdmi indoeurópskych kmeňov. Obe skupiny sa čiastočne premiešali, no napokon získala prevahu indoeurópska tradícia a preto mala niekoľko spoločných znakov s hinduizmom. U oboch náboženstiev bol dôležitý oheň, vykonávali sa bohoslužby, verili v existenciu duše zvierat a kňazská vrstva mala v spoločnosti dôležité miesto. Základ pre vznik zoroastrizmu sa preto pravdepodobne sformoval počas obsadzovania oblasti dnešného Iránu indoeurópskymi kmeňmi. Totiž, keď označíte Iráncov za Arabov, môžete ich uraziť – väčšina z nich totiž patrí k Indoeurópanom, čo môžete ako počuť tak aj vidieť. Zaradiť vznik zoroastrizmu na časovej osi je o čosi náročnejšie a existuje niekoľko odhadov. Zvyčajne ho zasadzujeme do obdobia medzi rokmi 1500 až 700 p.n.l. a nepomáha ani to, že sa informácie o náboženskom živote v Iráne zachovali z nečakaného zdroja – od antických gréckych historikov ako boli Herodotos či Strabó. Tí kládli vznik náboženstva do takmer mýtických dôb, čo je ale z historického pohľadu vylúčené. Čas by sme približne mali, ale ako to je s miestom? Hovorí sa o Iráne, no možným miestom je aj dnešný Afganistan a krajiny strednej Ázie. Keďže mal Zaratuštra podľa legendy putovať po okolí a šíriť svoju vieru, je možné že veľa cestoval. A ako vieme, krajiny si radi prisvojujú dôležitých ľudí a tak naďalej ostáva miesto jeho narodenia zahalené tajomstvom. Našťastie toho vieme viac o jeho učení a najmä zavedenia revolučnej myšlienky, podľa ktorej sa človek bude podieľať na ustanovení večné dobra na konci vekov. Inými slovami, človek dostal prísľub víťazstva dobra nad zlom, v ktorom bude mať svoje miesto. Bol prvý prorok o ktorom vieme, že učil o raji, pekle a zmŕtvychvstaní. Dal ľuďom nádej, že sa každý môže dostať do raja – čo sa nepáčilo elitám a samozrejme pôvodnej vrstve náboženských špecialistov. Prví sa báli spoločenskej revolúcie, kým druhí sa obávali znepriatelenia starých bohov, označených Zaratuštrom za démonov. 

Podobne ako islam a kresťanstvo, aj zoroastrizmus mal na svojom počiatku dôležitého proroka. Jeho meno Zaratuštra sa stalo základom pre pomenovanie celého náboženstva v Európskom kontexte (podobne ako sa hovorilo moslimom „mohamedáni“). Čo ale vieme o samotnom zakladateľovi? Jeho dobu nie je možné historicky presne zaradiť, no okolo jeho osoby vzniklo hneď niekoľko legiend a dohadov. Jeho meno v preklade znamená „vlastniaci zlaté ťavy“, no aj napriek tomu vzletnému menu mal pochádzať z chudobnej rodiny. Z historického hľadiska bol pravdepodobne žrecom (kňazom), ktorý reformoval vtedajšie náboženstvo. Podľa legiend sa mal hneď po jeho narodení dať boh zla Angra Mainju na útek, no napokon ho prorok dobehol a premohol svojim svetlom. Následne navždy porazil démonov, ktorí sa predtým voľne pohybovali na zemi v podobe ľudí, a zahnal ich do tiel zvierat. Jeho detstvo podľa legiend sprevádzali rozličné zázraky – napríklad ho chcel kráľ zabiť v kolíske, no za trest mu uschla ruka;  ukradli ho zlí duchovia a zapálili, no nič sa mu nestalo; keď ochorel, tak mu podali namiesto lieku jed, ale on zázračne vyzdravel. Ako 15-ročný vyhlásil boj s temnými silami a bol nimi naďalej skúšaný, no ako prorok začal vystupovať až po 30tke. Vtedy sa mu zjavilo sedem božských bytostí a navštívil najvyššiu božskú bytosť, Ahura Mazdu. Pri tomto stretnutí sa rozprávali o anjeloch, najlepšej bytosti, musel prejsť pomerne brutálnou iniciáciou (vybrané vnútornosti, roztavená meď na hrudi) – no prorok to všetko vystál a tým dokázal, že je hoden knihy Zendavesty. V nej bolo obsiahnuté nové učenie, ktoré mal Zaratuštra šíriť vo svojej vlasti a jej okolí. Miesto jeho narodenia ale nie je známe – zvyčajne je to Irán, no niektoré legendy vravia aj o Azerbajdžane či krajinách strednej Ázie. Každopádne boli prvé kroky proroka náročné – v kráľovstve panovníka Vištaspova musel bojovať s kňazmi a mudrcmi, ktorých porazil svojou múdrosťou a zázrakmi sa zbavil krivých obvinení. Kráľovská rodina napokon prijala jeho učenie a po prešetrení krivých obvinení boli potrestaní jeho protivníci. Aj prorok mal svoju rodinu, podľa legiend mal tri manželky, troch synov a tri dcéry. Údaje o jeho smrti sa líšia – podľa gréckych zdrojov mal byť vzatý na nebesia, podľa východných prameňov ho mali zavraždiť keď mal 77 rokov. Pravdu sa dnes asi už nedozvieme, no môžeme si pozrieť idealizované portréty proroka. Zvyčajne má tmavé dlhšie vlasy a mohutnú bradu, hnedé oči, svetlú pleť a je oblečený v bielom – inými slovami, pripomína portréty Ježiša Krista, len s hustejšou bradou a s bielym turbanom.  

Zoroastrizmus na rozdiel od jeho duchovných nasledovníkov uznáva niekoľko aspektov jedného boha – najlepšie je prirovnanie k vnímaniu Svätej trojice v kresťanstve ako trojjedinému božstvu. Prečo sa ale o ňom často hovorí ako o monoteistickom náboženstve? V prvom rade ide o preferovanie a „zosilnenie“ postavy Ahura Mazdu. Toto božstvo bolo uctievané ešte pred Zaratuštrovou reformou spolu s Varunom (boh vody) a Mitrom (boh ohňa) ako božstvo múdrosti. Tieto hlavné božstvá dopĺňali ďalšie viac či menej dôležité nadprirodzené bytosti, vrátane démonov. Zaratuštra sa veľmi šikovne vysporiadal s prílišnou reformou panteónu, ktorý vtedajší ľudia dôverne poznali, a tak vznikol určitý kompromis – nasledovníci sa mohli modliť k iným bohom, keďže tí boli „iba“ rozličné manifestácie Ahura Mazdu. Jeho odveký nepriateľ bol Angra Mainyu, predstavujúci všetko zlé a nečisté. S Ahura Mazdom sa stretol na počiatku sveta a výsledkom ich boja bolo stvorenie bytia a nebytia, resp. zákona a nezákonnosti. Na počiatku si dve prvotné bytosti vybrali buď dobro alebo zlo, čo je predobraz výberu každého človeka. Na konci sveta preto nastane veľký boj, v ktorom dobro natrvalo zničí zlo a svet sa stane ideálnym miestom na život. Keď už hovoríme o živote, bolo by dobré povedať si niečo aj o posmrtných predstavách. Opäť v nich môžeme vidieť podobnosť s kresťanstvom a islamom – a to v tom, že ľudia budú súdení podľa činov a na ich základe skončiť v raji alebo pekle. Duša najprv prechádza po Moste rozlúčenia a je postavená pred súd, počas ktorého sa vážia činy, slová a myšlienky. Ak boli dobré a spravodlivé, dušu sprevádza krásna dievčina do raja. Ak ale boli zlé, vovedie dušu ohavná bytosť do pekla, v ktorom ju čaká iba utrpenie. Ak boli pri vážení váhy v rovnováhe, duša sa ocitla na zvláštnom mieste bez radosti a bez žiaľu. Duše spravodlivých čakajú na obdobie, keď dostanú nové telo a zem vydá kosti všetkých mŕtvych. V horách sa roztopia kovy a vznikne žeravá rieka, cez ktorú bude musieť prejsť každý pred posledným súdom. Zlo bude navždy zničené a hriešnici podstúpia druhú, definitívnu smrť. Dobrí ľudia sa stanú nesmrteľnými a zem sa stane dokonalou. Nepripomína Vám to niečo?

Ako vyzerali/vyzerajú zoroastrijci a ako prejavujú svoju vieru? Na prvý pohľad by ste ich spoznali podľa šnúry kusti, ktorú nosia ovinutú okolo pása. Tento pás je ovinutý 3 krát a uzol má ako vpredu, tak aj vzadu. Nosí sa po obrade zasvätenia v 15.roku a látka je tvorená z troch vlákien, ktoré symbolizujú tri cesty mravnosti (dobrý čin, dobré slovo, dobrá myšlienka). Typickým oblečením je aj biela košeľa sudra. Ak by ste sa chceli stať žrecom, je potrebné začať už od útleho veku siedmych rokov a pochádzať z rodiny kňazov. Tí majú poznať naspamäť liturgické texty yasna.  Povinnosťou veriaceho je vykonávať modlitbu (ideálne 5 krát za deň), ktorej cieľom je upevňovať disciplínu a doktrínu. Taktiež je zdôrazňovaná čistota tela a preklínanie Angra Mainju. Ďalšou podobnosťou s islamom je vyznanie viery, v zoroastrizme „fravarane“. Ak ste niekedy čítali príbehy Tisíc a jednej noci, možno ste natrafili na obraz zlých čarodejníkov a uctievačov ohňa. Práve oheň stojí v centre očistných rituálov a symboliky náboženstva. Uctievanie ohňa sa ale líšilo od toho v Indii, kde bol jeho personifikáciou boh Agni. Oheň si naďalej udržal svoju očistnú funkciu a smie sa do neho pridávať len čisté drevo, prípadne obetina. Ďalším znakom, ktorý je pre zoroastrizmus charakteristický, je spôsob pochovávania a narábania s mŕtvolami. Podľa ich viery sú totiž telá obklopené démonmi a preto s nimi môžu narábať len hrobári. Pohreb sa tradične koná v deň smrti a telá sú ukladané na kamenisté podlažie, aby telo neznečistilo zem. Keď sa zvieratá nasýtia mäsom, sú kosti uložené do hrobov. Mimochodom, telesné tekutiny ako krv taktiež nemajú znesvätiť zem a preto kedysi ženy rodili na kamenných laviciach a museli byť odlúčené počas menštruácie. Obe „nečisté“ skupiny museli byť oddelené od komunity, držať sa ďaleko od ohňa a po ukončení obdobia nečistoty absolvovať komplikované a zdĺhavé očistné rituály. Tieto a iné nariadenia pochádzajú najmä z piatich kníh Avesty, jedného zo základných dokumentov náboženstva.

Centrum zoroastrizmu v Iráne je púštne mesto Yazd a jeho okolie. Aj keď sú uctievači tohto náboženstva v menšine a bývajú v jednej štvrti, majú k dispozícii chrám. V tomto výnimočnom mieste kňazi udržiavajú posvätný oheň už od roku 470 n.l.. Do chrámu môžete vstúpiť aj keď nie je zoroastrián a dokonca sa cez sklo môžete pozrieť na posvätný oheň. Ak máte šťastie, uvidíte aj kňaza odetého v bielom s rúškom na tvári – a nie, to rúško nemá (len) kvôli covidu :) . V skutočnosti je dych človeka znečisťujúci pre posvätný oheň a tak musí byť chránený. Pri chráme je aj budova približujúca náboženstvo najmú návštevníkom, v ktorom sa dozviete základné informácie, uvidíte posvätné texty a obrazy proroka. Domy zoroastrijcov sú sústredené do jednej štvrte a aj keď je len niekoľko tisíc, ako komunita sú súdržní a vláda im priznala určité náboženské slobody. Moslimovia ich prijímajú rôzne – buď ich rešpektujú ako pozitívny príklad a súčasť komunity, alebo sa im posmievajú najmä kvôli uctievaniu ohňa. Taktiež sa mi raz šofér v Yazde posťažoval, že zoroastrijci sú bohatí, ale to bohatstvo si úzkostlivo strážia. Od majority ich oddeľuje aj dialekt, ktorým rozprávajú – nazýva sa dari. V okolí mesta sa zachovalo niekoľko pamiatok a pútnických miest aj vďaka tomu, že počas rozmachu islamu boli v Yazde vhodné podmienky na zachovanie komunity (samozrejme, po zaplatení vysokých daní). Na periférii mesta môžete navštíviť „veže ticha“, neslávne známe stavby. Na ich vrchole sa ukladali mŕtvoly a čakalo sa, kým ich mäso zožerú zvieratá a neostanú iba kosti. Dnes sa už v nich pochopiteľne tento rituál nevykonáva a vzhľadom na svoju funkciu nie sú zdobené ani architektonicky príťažlivé. No práve ich funkcia a monumentálnosť naďalej lákajú návštevníkov zvedavých na zaujímavé rituály. 

Ďalej od mesta sa nachádza pútnické miesto Chak Chak so zaujímavou legendou, ktorá ho sprevádza. Keďže stojí uprostred nehostinnej krajiny, je nutné doviesť sa tam autom. Miesto je vybudované na skale a na prvý pohľad pôsobí ako jedna veľká terasová stavba. Podľa miestneho sprievodcu tieto terasy vybudovali bohatí zoroastrijci a počas sviatkov tam hoduje celá komunita. No najdôležitejším miestom je jaskyňa, okolo ktorej sa toto miesto vybudovalo. Podľa legendy sa v skale ukryla princezná Nikbanou, dcéra posledného zoroastrijského sasánskeho vládcu. Úpenlivo prosila Ahura Mazdu o pomoc a ten je vyhovel – otvoril skalu a tým ju zachránil. Meno chak-chak znamená zvuk kvapkajúcej vody, ktorú dodnes môžete v jaskyni vidieť. Legenda hovorí, že sú to slzy preliate nešťastnou  Nikbanou nad osudom svojho ľudu a boha. Tretím dôležitým elementom je strom vyrastajúci zo skaly, ako symbol života.  Dnes je jaskyňa pretvorená na chrám a pri jeho vchode vás uvíta zoroastrijec, samozrejme odetý v bielom. Počas mojej návštevy mi dokonca ponúkol vonnou tyčinkou, ktorú som vo vnútri zapálila ako výraz rešpektu. Atmosféra je mimoriadne pokojná a skala vyvoláva pocit meditácie – tieň a voda sú v púštnej a nehostinnej krajine skutočným zázrakom. Veriaci sa na tomto mieste stretávajú v júni a nielenže musia na miesto prísť posledné metre pešky, no taktiež musia byť rituálne čistí a bosí.      

Zoroastrizmus sa uchytil už počas vlády Achajmenovcov, no posvätný text Avesta sa zachovával iba ústne. Dôvodom nebol nedostatok vzdelaných ľudí ovládajúcich písmo -práve naopak, používané druhy písma boli prisudzované zlu a teda nevhodné na zapísanie náboženskej náuky. Slávni vládcovia ako Kýros vo svojich stélach nespomína náboženské záležitosti, no v chráme v Pasargade sa zachovala ohraničená plocha s podstavcami na bohoslužby na otvorenom priestranstve. Samotný oheň bol povýšený na kráľovský symbol a modlili sa pred nim vládcovia – tento rituál je zaznamenaný aj na dobových minciach. Stopy zoroastrizmu nájdete aj na kráľovských hrobkách vytesaných do skaly či úžasnom Perzepolise. Mimochodom, pri skalných hrobkách v Naqsh-e Rustam sa nachádza zvláštna stavba v tvare veže, ktorá nesie meno Ka'ba-ye Zartosh, kocka Zaratuštru. No nech nás nemýli meno – toto miesto nie je pútnické ani dôležité pre zoroastrijcov, skôr ide o nedávnu prezývku na základe skorších dohadov o uctievaní ohňa na vrchole stavby. Dôkaz by mal byť aj na minciach so zobrazením podobnej štruktúry s ohňom na jej vrchole. Viacero starovekých kráľov praktizovalo toto náboženstvo a nebolo by preto prekvapivé, ak by sa pri ich mauzóleách nachádzala takáto stavba. Kráľ Kýros mal byť horlivý zoroastrián a jeho telo bolo podľa legiend uložené v kamennej hrobke v Pasargade, ktorú navštívite počas BUBO zájazdu do Iránu. Zaujímavosťou je, že telo malo byť po smrti zabalzamované, čo bolo v rozpore s tradíciou, ale možno sa to nevzťahovalo na kráľov. Mimochodom, vysoký kamenný podstavec v hrobke stále slúžil tomu istému účelu – zamedzeniu dotyku tela zosnulého so zemou. Vo všeobecnosti nesú hrobky a aj náboženstvo z tohto obdobia znaky ako zoroastrijské, tak aj iných kultúr. Tým, že zoroastrizmus priznal existenciu iných božstiev (aj keď iba ako manifestácie jediného boha), bolo možné tento model udržať. Zaujímavosťou bola taktiež podpora príbuzenského sobáša, ktorá sa vykonávala v rámci kráľovskej rodiny – zoroastrizmus túto praktiku považovalo za chvályhodnú. No aj napriek tomu bolo určité napätie a dôsledky uctievania chrámových ohňov ho zvyšovali – príčinou boli vysoké finančné nároky na kult, potrebné nové stavby či žreci a obsluha chrámov. Hlavný žrec (magi) v chráme ohňa (manupati) mal podriadených, vládla prísna hierarchia a všetci žili z darov veriacich. Ako sme už spomínali, pohreb bol považovaný za nečistý a preto ho odbavovali špecialisti. Oblečení boli v dlhých bielych tunikách, nohaviciach, plášti a čiapky – často majú prekryté ústa, aby sa ich dych nedotýkal nečistôt. Žreci západu sa nazývali aj mágovia a zmienku o nich nachádzame v Biblii –práve traja mágovia sa prišli pokloniť Ježišovi do Betlehema.  No v čase narodenia Krista bol zoroastrizmus už na ústupe. Po porážke Dária a príchode Alexandra Veľkého došlo k zabíjaniu mágov, učencov, ničeniu chrámov a zavedenie gréckej kultúry. Horšie ale dopadlo náboženstvo počas expanzie islamu a veľká časť veriacich utiekla do Indie a tam zotrváva dodnes. Na druhej strane ale zachádzali so zoroastrijcami podobne ako s kresťanmi a židmi, teda si mohli zachovať svoju vieru a čiastočne aj oltáre ohňa, no museli platiť špeciálnu daň, čo bolo veľmi ponižujúce. Časom ale dochádzalo k čoraz častejšiemu prenasledovaniu a násilným konverziám na islam, no komunita sa buď zomkla alebo utiekla z krajiny. Vďaka tomu ostali konzervatívni vo svojej viere a udržiavaní obyčajov.

Povedali sme si niečo o komunite v Iráne, ale veľká a dôležitá skupina zoroastrijcov sa nachádza v Indii. Na tomto subkontinente im prischlo označenie „parsovia“ a taktiež to chvíľu trvalo, kým sa mohli usadiť v oblasti Gujarat. Podľa tradície mali sľúbiť miestnemu vládcovi, že sa prispôsobia miestnej komunite ak im dovolia zachovať si svoje náboženstvo. Tento krok sa ukázal ako ziskový pre miestnych aj pre celú krajinu. Dodnes výrazne prispievajú indickej ekonomike a aj napriek malému počtu sú výrazne zastúpený v ekonomickej elite krajiny. Stále sú ale veľmi uzavretá komunita a konverzia do ich náboženstva je pomerne náročná – aj keď to do veľkej miery závisí na miestnej komunite zoroastrijcov. Aj napriek ich uzavretosti sa nebáli otvoriť komunitu na obchodovanie. A práve to výrazne pomohlo diaspóre v Indii a začali s nimi úspešne obchodovať najmä Briti počas kolonizácie Indie. Ich podnikavosť a príspevok do Indickej spoločnosti zhodnotil aj Mahatma Gandhi výrokom: „V číslach sú Parsovia prehliadnuteľní, no v prínose sú nenahraditeľní“. Výrazne sa tak etablovali aj v britskej elite a dokonca boli traja prví etnicky ázijskí členovia parlamentu zoroastrijci. Vedeli ste, že zoroastrijec stál za vznikom populárneho „indického“ piva Cobra? Okrem politiky a podnikania sa angažujú aj v oblasti filantropie a podpory vzdelávania. S týmto náboženstvom sa spája aj jeden z najslávnejších spevákov sveta – Freddie Mercury, pôvodne Farrokha Bulsara. Jeho rodičia boli Parsovia, ktorí emigrovali z Indie na Zanzibar a napokon do Veľkej Británie.  

Ďalšou krajinou, kde by sme našli komunitu zoroastrijcov, je iracký Kurdistán. Tento „revival“ bol do veľkej miery spôsobený pôsobením extrémistického hnutia Islamský štát a ich poňatia moslimskej viery. Tento pohľad podnietil najmä mladých ľudí v spochybňovaní svojej viery a hľadania vhodnej alternatívy. Väčšina z nich sú Kurdi, ktorí konvertovali z islamu, no menšiu časť tvoria aj arabskí moslimovia a kresťania. Náboženstvo bolo oficiálne uznané regionálnou kurdskou vládou, no konvertiti z islamu sú naďalej registrovaní ako moslimovia v centrálnej vláde Iraku. Za zmienku stojí aj to, že novodobí zoroastrijci sa sústreďujú na ekológiu, udržateľnosť a harmonickú koexistenciu s inými náboženstvami.