Za múrmi Jeruzalema: Olivová hora a Betlehem

Naša prvá zastávka je hneď na vrchole Olivovej hory, odkiaľ sa nám naskytne skvelá panoramatická vyhliadka na Jeruzalem. Ak máme šťastie, autobus nájde miesto na parkovanie a my sa presúvame k zábradliu, odkiaľ sa nám naskytne mesto ako na dlani. Keď zasvieti ranné slnko, jeho odraz na pozlátenej kupole Skalného Chrámu sa vyníma na každej fotografii. Ak máte dobrý zrak, môžete uvidieť aj strechu Chrámu Božieho Hrobu, prípadne si môžeme pomôcť názornou mapou na ktorej sú vyznačené aj iné ikonické miesta. Taktiež lepšie uvidíme Zlatú bránu, zamurovanú kvôli obávanému príchodu Antikrista. Vyhliadka z Olivovej hory bola kvôli skvelému výhľadu na Chrámovú horu obľúbená aj medzi židovskými pútnikmi oplakávajúcimi zničenie chrámu. Podľa počasia, nálady a možnosti parkovania sa vyberieme smerom ku Gethsemanskej záhrade. Pri prechádzke schádzame strmým kopcom popri najväčšom židovskom cintoríne na svete. Cesta je síce rovná a pohodlná, ale zároveň strmá a preto je potrebné byť obozretný pri obzeraní náhrobkov. Na prvý pohľad zaujme svojou rozlohou, no jeho význam je v polohe a úctyhodnom veku. Tí, ktorí sú pochovaní na tomto mieste, povstanú ako prví po príchode Mesiáša a práve to dodáva tomuto miestu určitú „prestíž“.                                 

Pod samotnou horou na nás čakajú tri dôležité miesta späté s biblickými udalosťami. Prvá na rade je Gethsemanská záhrada so starými olivovníkmi, ktorej meno odkazuje na tradíciu pestovania týchto stromov: gethsemane sa prekladá ako „olejový lis“. Dnes je to areál s nenápadným bočným vchodom a miestny zamestnanec vás upozorní na smer prehliadky – záhrada sa obchádza smerom doprava. Hneď pri vstupe sa nám naskytne pohľad na olivový háj, ktorý tam ma byť už v časoch Ježiša Krista. Aj keď samotné stromy nemajú dvetisíc rokov, vedcom sa podarilo identifikovať vek niektorých z nich až na deväťsto rokov. Podľa iných majú stromy omnoho staršie korene a aj tie „mladšie“ prírastky pochádzajú z tých pôvodných - bez ohľadu na vek záhrady je to stále jedno z najposvätnejších miest kresťanstva. Raz sa nám dokonca pošťastilo navštíviť ju počas „údržby“ a pri vchode rozdávali odstrihnuté vetvičky olivovníkov priamo zo záhrady. Skutočne originálny suvenír, nemyslíte? Po prechádzke okolo záhrady sa dostávame ku Chrámu Všetkých Národov, postavenom na mieste kde sa mal Ježiš modliť tesne pred jeho zatknutím. Pôvodne bol známy ako Chrám Utrpenia, ale jeho meno sa neskôr zmenilo. Samotný chrám je síce novšieho dáta, ale pred ním tam stali stavby už v byzantskom a križiackom období. Vrátime sa popri olivovníkoch späť ku vchodu a len o prejdeme cez cestu, ocitáme sa na námestí so schodmi smerujúcimi nadol k vstupu do iného chrámu, tento krát ortodoxného. Jeho atmosféra je značne odlišná, s desiatkami zavesených lámp a bez okien je schádzanie k oltáru priam mystickým zážitkom. Čo je na tomto mieste zaujímavé? Podľa východnej ortodoxnej cirkvi tu bola pochovaná Mária potom, ako zosnula prirodzenou smrťou a po nanebovzatí sa na tretí deň našiel hrob prázdny. Vedeli ste, že hroby Márie by sa mali nachádzať aj v Turecku, Uzbekistane, Iraku či Pakistane?     

Po návšteve Olivovej hory a jej okolia opäť nasadáme do autobusu a vezieme sa obchádzkou na Palestínskej územie. Naša prvá zastávka je pri hrobke Lazara, spájanej s jedným z najznámejších zázrakov Ježiša spomenutom v Biblii. Najprv náš autobus zaparkuje a my sa vyberieme menším parkom smerom k nádvoriu (ďalšieho) kresťanského chrámu. Môžeme obdivovať časti pôvodnej mozaiky, ale keď sa chceme dostať do samotnej hrobky, je potrebné vyjsť po schodoch a zabočiť doľava k mešite, zastrešujúcej vstup do samotnej hrobky. Jej nenápadný vchod je označený tabuľkou a stoja pri nej aj miestni, dávajúc pozor na to, aby do hrobky vstúpil iba určený počet ľudí. Preto sa počas hlavnej sezóny tvoria dlhé rady – ktoré vás ale v prípade nutnosti nasmerujú na to správne miesto. 😊 Do hrobky sa ide dolu strmými schodmi a je potrebné dávať si pozor na hlavu, aby sme si neodniesli neželaný suvenír  v podobe modriny alebo hrče.

Po obhliadke opäť nasadáme do autobusu a prichádzame k Pastierskym poliam. Toto miesto blízko Betlehema v sebe nesie jeden z biblických príbehov spätých s narodením Ježiša. Ako už napovedá meno, na týchto poliach odpočívali pastieri v momente keď sa im zjavili anjeli a oznámili narodenie Ježiša v neďalekom Betleheme. Tí sa mu prišli pokloniť nasledujúc hviezdu, ktorá je dodnes jedným z hlavných symbolov Vianoc. Dnes sú Pastierske polia príjemný areál pripomínajúci park so symbolickou hviezdou na streche hlavnej rímskokatolíckej kaplnky. Tá je, podobne ako iné chrámy, prístupná pre všetkých kresťanov a neraz sa nám môže stať, že v ňom stretneme aj ortodoxné cirkvi – raz sme tam napríklad stretli skupinu sýrskych kresťanov modliacich sa v aramejskom jazyku. Bol to jeden z tých zážitkov, ktoré neplánujete ale zanechajú vo vás silný dojem. V areáli sa nachádzajú aj dve sprístupnené kaplnky-jaskyne, využívaných hlavne na súkromné modlitby a bohoslužby. Ak tam nejaké prebieha, vstup je dočasne uzavretý – väčšinou sú ale tieto modlitby krátke takže nie je problém pozrieť si aj tieto miesta. Fontána s ovečkami tvorí pomyselné srdce areálu a v tichom prostredí si môžeme nachvíľu oddýchnuť. Zvyšok areálu tvoria ruiny kláštorného komplexu z 5. storočia n.l., ktorý ale obídeme a radšej si vychutnáme viac času v samotnom Betleheme. Ešte pred príchodom do centra mesta sa zastavujeme v jednom z miestnych stredísk, ktoré podporuje lokálnu znevýhodnenú komunitu a môžeme obdivovať výrobky z olivového dreva s charakteristickou drevokresbou. Výrobky a suveníry sú pochopiteľne ladené v kresťanskom duchu a na tomto mieste je fajn kúpiť drobnosť pre veriacich príbuzných a priateľov.      

Hlavným „ťahákom“ Betlehema je bezpochyby Chrám Narodenia v centre mesta. Autobus je potrebné zaparkovať v podzemnom pracovisku a po eskalátoroch sa dostávame do nákupného centra. Z neho vychádzame do ulíc mesta a strmým kopcom kráčame k hlavnému námestiu. Pozor ale na špekulantských obchodníkov lemujúcich ulice pripravených na nič netušiacich turistov- my v BUBO už ich triky poznáme a preto neodporúčame dohadovať sa s nimi na ulici o cene, lebo môžete v konečnom dôsledku nedobrovoľne zaplatiť za suvenír omnoho viac. Keď sa dostaneme k hlavnému námestiu, našu pozornosť upúta chrám už z diaľky. Vchod je pomerne nenápadný, aj keď nám ho opäť pomáha identifikovať rad ľudí a kontrola. Samotný chrám je trochu atypický a nejde o honosnú katedrálu. Na prvý pohľad je to jednoduchá stavba, resp. komplex stavieb, ktorá sa radí medzi najstaršie kresťanské miesta uctievané do dnešných dní. Prvá stavba bola postavená za čias Konštantína Veľkého a rekonštruovaná o približne dvesto rokov neskôr cisárom Justiniánom. Počas nasledujúcich storočí bol chrám skôr dostavaný než prestavaný a preto sa nám do dnešných dní zachovalo viacero prvkov z pôvodného výzoru. Miesto narodenia je ale jaskyňa nachádzajúca sa pod chrámom, v minulosti pravdepodobne využívaná pastiermi alebo na uctievanie Adonisa, milenca bohyne Afrodity. Nech už bola pravda akákoľvek, faktom zostáva že jaskyňa bola známa ako miesto narodenia Ježiša už na začiatku druhého storočia. Do jaskyne sa dnes dá dostať, ale rad je často rovnako dlhý ako do Božieho hrobu v Jeruzaleme. Pôvodne miesto narodenia označuje strieborná 14-cipá hviezda označujúca miesto, na ktorom mala Mária počas pôrodu ležať. Samotné miesto je pod hlavným oltárom a rada k hviezde sa začína naľavo od vchodu. Nízke dvere, ktorými vchádzame, majú vyvolať pocit pokory a poklonu každého návštevníka. Kontrola pri vchode si zapisuje našu skupinu a my už môžeme obdivovať samotný interiér. Drevená podlaha síce zakrýva pôvodnú mozaikovú dlažbu, ale ak máme šťastie tak jej väčšiu časť odkryjú a my môžeme obdivovať zručnosť byzantských majstrov vo vytváraní geometrických tvarov. Na stenách sú odkryté časti stredovekej výzdoby a celkový výzor dopĺňa stĺporadie ozdobené rytinami a graffiti. Keď prejdeme dverami nachádzajúcimi sa napravo, vyjdeme na menšom nádvorí so sochou sv. Hieronyma, z ktorého je možné prejsť do nového Chrámu sv. Kataríny. Aj keď nie je historicky natoľko dôležitý ako jeho sused, dá sa z neho dostať do komplexu podzemných jaskýň a aspoň cez stenu môžeme byť blízko pri mieste narodenia. Chrámový komplex bol svedkom obliehania v roku 2002, keď sa v ňom na 39 dní zabarikádovali palestínski militanti a po vyjednávaní s izraelskou armádou im bol umožnený beztrestný odchod z územia. Dnes je síce okolie strážené, ale pokojné a bezpečné a nám nič nebráni poprechádzať sa v areáli jedného z najposvätnejších miest kresťanstva.

Arabskú stopu máme možnosť cítiť a ochutnať na výbornom obede servírovanom pod stanom so skvelým výhľadom, ktorý máme v BUBO už osvedčený a pravidelne v anketách vyhráva „cenu“ za najlepší kulinársky zážitok. Bohatosť predjedla tvoria čerstvé sezónne zeleninové šaláty, krémová cesnaková nátierka, lahodný vajíčkový šalát, nakladaná červená repa, domáci cícerový hummus či sezamová tahini. Tradičné hlavné jedlo je miešané grilované mäso servírované s opekanými zemiakmi, po ktorom nasleduje voňavá káva s kardamónom a sladká baklava alebo datle. Arabská pohostinnosť sa nezaprie a ako náhle máme prázdny tanier (servíruje sa tradične pre jeden stôl a vy si naberáte to, čo sa vám najviac pozdáva), obsluha nám ho ochotne doplní. A doma sa môžeme pochváliť, že sme ochutnali aj palestínsku kuchyňu. 

S narodením Ježiša sa v Betleheme spája ešte jedna zaujímavá a pekná stavba, aj keď je menej navštevovaná. Ide o miesto známe ako Mliečna kaplnka alebo Mliečna jaskyňa, nachádzajúce sa neďaleko hlavného námestia a Chrámu Narodenia. Ak nám to dopraje čas a okolnosti, radi sa tam zastavíme - stačí odbočiť naľavo a po ulici paralelnej s hlavným chrámom, lemovanom obchodíkmi so suvenírmi a dielňami na spracovanie olivového dreva, kráčame približne päť minút až k nenápadnému vchodu na malé nádvorie. Zdobená fasáda kaplnky je v svetlých farbách a na priečelí má rok 1872, čo naznačuje jej mladý vek a „modernejší“ štýl. Miesto ale bolo navštevované už v byzantskom období kvôli príbehu spájanom s Máriou, ktorá na tomto mieste kŕmila Ježiša a kvapka jej materského mlieka dopadla na skalu, čo zmenilo jej farbu na bielu. Keď do nej vojdete, rýchlo zistíte že nejde o „bežnú“ kaplnku ale o podzemné jaskyne s oltármi, navštevované hlavne pármi ktorým sa nedarí počať.

Aby sme neboli presýtený len náboženskými dejinami, našu prehliadku Betlehema končíme pri neslávnom múre, označovanom Palestínou aj väčšinou medzinárodnej komunity ako symbol segregácie. Izrael sa bráni, že je to jedno z opatrení proti terorizmu a do dnešných dní je to kontroverzný a sporný bod. Síce uvidíme iba jeho časť, ale táto hranica je dôležitým symbolom napätých vzťahov oboch krajín a národov. Jeho výstavba začala v roku 2002, a už v roku 2004 ho Medzinárodný Súd v Haagu odsúdil ako stavbu porušujúcu práva Palestínčanov a požiadal Izrael o jeho zbúranie, vrátenie územia a nahradenie strát spôsobených jeho výstavbou. Izrael sa bránil tým, že bariéra je iba dočasná a jej jediný účel je ochrana krajiny proti hrozbe terorizmu. Celková dĺžka múru (vystavená aj naplánovaná časť) je až 712 km! V mestách ako je Betlehem meria múr šesť až osem metrov, no na niektorých miestach ide iba o nízke elektrické oplotenie alebo ostnatý drôt. Stavba si vyslúžila ostrú kritiku aj kvôli tomu, že zasahuje na Palestínske územie a znemožňuje prístup miestnych k svojej pôde, obchodom či zdravotnej starostlivosti. Palestínčania stavbu nazývajú Múr Aparteidu, kým v hebrejčine preferujú meno Múr rozdelenia alebo Bezpečnostná bariéra– čo odráža rozličné pohľady na túto citlivú tému. Pravdou ale je, že počet teroristických útokov podľa oficiálnych čísel klesol a v niektorých prípadoch Izraelský súd rozhodol o zmene trasy múru v prospech Palestíny. Dnes je stavba známa aj vďaka graffiti a iným dielam s posolstvom o negatívnom vplyve tejto stavby. Jeden z najznámejších umelcov, ktorý sa umelecky podpísal na niektorých dielach, je Banksy a každou návštevou mesta môžeme vidieť iné diela. Častokrát sú premaľované či zakryté, no umelci sa nevzdávajú. Ak to situácia dovoľuje, zastavujeme sa priamo pri múre a máme možnosť vidieť ho zblízka na vlastné oči. Čakanie na checkpointe len potvrdzuje oddelenie krajín a ich problematické vzťahy. Nuž, ale aj to je realita ktorej sa v BUBO nechceme vyhnúť – chceme spoznať aj odvrátenú stranu krajiny a potom je už na vás, aký dojem si odnesiete.