Aké je to prísť na zbytočný ostrov a kraulom preplávať rovník?

Urobím si foto so sympaticky bláznivou Japonkou. Ayano Maruysma je extrémne scestovaná baba - má tu kamery vážiace 40kg, čo je skoro toľko, čo váži ona - fotografovaním sa živí. Ayano je vydatá, manžel je doma a keď písala blog o cestovaní, tak manžela degradovali a povedali, že čo to má za ženu, ktorá cestuje. Žena má podporovať manžela a byť doma. Tak musela blog stiahnuť. Dievča z Fukuoky sa mi sťažuje na extrémne konzervatívnu kultúru v tradičných japonských firmách.

Najprísnejšie strážený ostrov

Chcem ísť preč, prebádať ostrov po vlastnej osi, ale nedá sa, sme strážení. Tam vľavo je ceduľa Welcome to Ascension, na takej škaredej budove nad škaredými dverami (viď titulné foto) a celkom sa to sem hodí. Dám si povinnú fotografiu.

Musím prejsť colnou kontrolou a vtedy si uvedomím, že mám zabalený obedový balíček. Na ostrove nie je funkčný hotel či reštaurácie a ja chcem byť celý deň sám. No je zakázané doniesť na ostrov jedlo, tie pravidlá sa na mnohých miestach Zeme sprísňujú.

Oslovujem staršieho vtipného sprievodcu: „Bob, dokelu, môžem doniesť jedlo? Ja som si totižto zabalil raňajky.“ Bob, samozrejme, nevie nič, a tak vyhadzujem jedlo von a idem na kontrolu bez neho. Odovzdávam podpísaný papier a prechádzam. Z vonkajšej strany sa vrátim pre jedlo a hodím si ho späť do batohu. Som vybavený a chcem ísť ďalej, no nedá sa. Sme kontrolovaní ako vo väzení.

Peši ideme ku "korytnačím rybníkom", ktoré boli postavené preto, aby tam udržali obrovske korytnačky živé a tie predávali okoloidúcim lodiam, ktoré nemali chladničky a živá korytnačka bola cenná.

Za II. svetovej vojny robili americkí vojaci z korytnačiek hamburgery. Jedna korytnačka nasýtila sto mužov v armáde. Opäť, nedá sa odísť, strážia nás a vidím, že to chce urobiť aj Katalánec Andrés, no nepodarí sa mu to. Všetko je pomalé, nefunkčné a ukazuje sa ohromný amaterizmus celej našej posádky sprievodcov. V BUBO by takíto ľudia nemohli robiť ani deň.

Idem ďalej so skupinou v minibuse a svoj obed dávam Georgine, ktorá je bezodná studňa. Táto Falklanďanka je všetko a vôbec nepriberá.

Zastavujeme sa na americkej báze a prijíma nás najvyšší šéf – riaditeľ Space Force. Túto organizáciu založil exprezident Donald Trump v roku 2019 a nechcú byť veľkí ako Air Force, ktorá má 330 000 členov, oni chcú ostať maličkí a majú „iba“ 13 000 ľudí. Títo „Amíci” rozmýšľajú v iných číslach. Ten chlapík vo vojenskom, čo je mi hneď nesympatické, je veľký sympaťák. Normálny chlap, inteligentný, hovoriaci k veci, no prosto super.

Spýtajte sa ma, čo povedal, zapisoval som si to, lebo to bolo skutočne zaujímavé. Vkladám sem aj video, aby ste videli, že z tohoto vojaka išlo dobro a čestnosť. Je pre mňa vždy zaujímavé, ako individuálne dobrí ľudia vytvoria čosi otrasné (áno nemám rád vojnu), ak ide o veľkú organizáciu v zmysle: „ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné."

Vidím to aj na dnešných západných médiách. Individuálne príjemní novinári sú súčasťou systému, ktorý naše spoločenstvo nielenže neposúva vpred, ale, naopak, nás ničí. O demokracii a voľbách píšem na konci tohoto blogu. Každopádne, tento vojak na mňa urobil super dojem.

Jednu vec, čo povedal, však musím napísať: „Ste požehnaní, že ste sa sem dostali. Od začiatku covidu je to päť rokov a vy ste druhá loď, čo tu zakotvila. Tento rok určite posledná a možno posledná vôbec.” No tak to vám poviem, to je iná bomba! Veď je iba apríl.

Ano-áno-áno, sme požehnaní. Mám obrovské šťastie, že som tu, som vďačný. Najprv som si to neuvedomil, no po piatich dňoch čakania pred ostrovom Tristan da Cunha (píšem o tom v predchádzajúcich častiach tohto plavebného denníka) som pochopil, aká riskantná je táto plavba. Väčšina účastníkov sa na ňu prihlásila pred piatimi rokmi, zaplatila desaťtisíce, obetovala mnoho času svojho života... a, predstavte si, že sa potom ešte nevylodíte.

Ascension bol pre mňa osobne veľmi dôležitý, bol v mojej osobnej tabuľke dôležitosti pred Tristanom. Zdá sa mi, že svet sa (podobne ako za Studenej vojny) opäť uzatvára a vojna Ukrajina – Rusko je iba predzvesťou väčšej vzájomnej izolácie (blok USA vs. blok Číny).

Ascension, ktorý je strategickou vojenskou základňou Británie, ale hlavne USA, možno na desaťročia uzavrú. Preto som skutočne šťastný, že som tu a je jedno, že som prvým Slovákom. Dôležité je, že sa mi podarilo vystúpiť. To totižto vôbec nie je bežné a percento úspešnosti vylodení je okolo 20%.

Hory Ascensionu

Vyrážame do hôr a ideme hore a hore. Organizácia je strašná. Je tu dievčina z Anglicka, ktorá žije na Ascensione 5 rokov a robí v ochranárstve a je naozaj super, ale je antiorganizátorka a keďže žije v takom zapadákove tak dlho, tak sa to násobí.

Guidi z lode sú zvyknutí organizovať polárne cesty, to sa robí úplne inak. Všetky lode, čo som bol, to robia rovnako. No tu „vonku” treba organizačného ducha, a to im chýba. No prosto jedna tragédia. Ide ma je***ť a skončí to tak, že ja nakladám ľudí, aby sme sa pohli. Vystúpime a ja idem opačným smerom. Vždy. Neznášam skupinové potulky.

Idem hore do džungle a túto časť ostrova by Afonso de Albuquerque, ktorý dal v roku 1503 Ascensionu meno, nikdy nespoznal. Ostrov nazval Zbytočným ostrovom, lebo bol totálne vyprahnutý. No tu okolo mňa je zeleň, naozaj džungľa. Je to úžasné a názov najvyššieho vrchu - Green Mountain - dnes vôbec nie je recesisitickou záležitosťou.

Vyvezú nás neuveriteľnými krkolomnými zákrutami hore k Red Lion, kde je akási botanická záhrada a odtiaľ vedú chodníčky na vrch. Nemôžeme opustiť skupinu, no ja na najvyšší vrch idem. Keď sa dá, vyjdem na každý najvyšší vrch štátu. Kým sa preberú, som na vrchole - na vrchu je prekvapujúco hustý bambusový les a výhľad mám nulový.

Ostatní sú pri tých skleníkoch a ochranárka im rozpráva o ostrove. No ja som si veci prečítal a potom, keď mi hovoria, čo sa dozvedeli, už to viem dávno aj ja. Tomáš Hušek z BUBO ma zásobil super knihami od Susan Britt - Gallagher a od Duffa Harta-Davisa. Ide o väčšiu tému Stredoatlantický chrbát, kam spadá aj Ascension. Venujú sa mu roky.

The Peak je vysoký iba 858 metrov. Keď kráčam lesnými cestičkami, narazím na pozemných krabov. Sú až tu, vysoko v horách - červené kraby, ktoré práve teraz niekedy majú zísť dolu k moru a vytriasť doň vajíčka. "Vysoko v horách" znie pri týchto nízkych výškach smiešne, ale tu na Ascensione máte taký pocit, ostrov je značne strmý.

Fotím si biele vtáčiky white tern (gygis biely), ktoré sú v znaku ostrova a na vlajke. Sú všade a vôbec sa neboja. Lietajú mi tesne and hlavou a čudujú sa, kto to tu je.

Prídem späť za skupinou, nasadnem do mikrobusu. Nikto si ani nevšimol, že som bol preč a ideme do Two Boats Village. Tá je dole, ale zasa nie úplne dole ako hlavné mesto Georgetown.

Toto nie su normálne mestečká, ako ich poznáme inde vo svete. Two Boats Village slúži ako "miesto na ubytovanie." Rozprávam sa s pani s kočíkom. Je, samozrejme, zo Svätej Heleny, manžel tu má kontrakt a zarobí viac než doma. Najeme sa, všetko je vopred zajednané, dám si fish cake, wahoo a tuniaka. Pivo si ako jediný chlap nedám a ostávam na vode. Stále držím Ramadan, je to hrozné. Je totižto strašidelné teplo.

Je tu aj ten spomínaný bazén, malé prd a toľko rečí okolo toho bolo. Dávajú aj kávu so zmrzlinou, ale to si nedám. Holanďania, ktorých je na lodi väčšina, však žerú (sorry, ale áno) všetko, čo im dávajú, ak je to v cene. Zaujímavé, akí sme všetci v tej Európe iní.

Potom konečne vyrážame ďalej - tlačím na ochranárku, ktorá sa zakecáva iba tak so zopár ľuďmi, rozpráva sa s dvoma a myslí si, že sprevádza. Nevedia základy a naši guidi z lode tiež nie, sú úplne stratení. No nakopnem ich a súrim, nech sa už, preboha, ide.

A tak vyrážame cez osadu Travellers, kde žijú väčšinou Juhoafričania, okolo „najhoršieho golfového ihriska sveta”, kde nenájdete ani jeden green, iba brown a šutre… Vedie nás modrá rúra, ktorou prúdi odsolená voda a dostávame sa k Comfortless Cove. K zálivu, kde lode vysadzovali svojich chorých.

Keď bol nejaký námorník chorý, nemohol čakať žiadnu nemocnicu. Vysadili ho na tomto nehostinnom ostrove bez vody. Keď prežil, tak mal naozaj tuhý korienok. No od pláže kráčame kúsok hore a tam nachádzame cintorín a je jasné, že väčšina z týchto vysadených tu ostala. Boli “pochovávaní” do skál, ktoré sú z čierneho tufu. Sú mäkké a dá sa do nich poľahky vysekať malá jaskynka.

Musím povedať, že je to zaujímavé. Všade čierna sopečná pôda... Nie v Beppu v prefektúre Óita na ostrovve Kjúšú (ako hovoria Japonci) je peklo. Toto je peklo.

Tým, že chodím zásadne inou trasou, než všetci ostatní, objavujem náhodne samičku tropical bird so žltým zobákom. Na Sv. Helene bol tropical bird s červeným zobákom a táto samička je s mladým. Doteraz si ma chlapi vtáčkari príliš nevšímali, no teraz som sa stal hrdinom a pri večeri sa ma pýtajú, ako sa mám a že určite super, že žiarim šťastím. Ukázal som im vtáka a je to. Človek by si myslel, že ma balia.

Takže som vtáčkarom ukázal samičku s mladým a títo ľudia sú z toho takí hotoví, ako som ja paf z toho, že som na Ascensione. Pre mňa je to veľká vec, naozaj veľká. Už 10 rokov sa sem chystám, najprv ma naťahovali, že letecky, že opravia pristávaciu dráhu... Potom sme sa pred rokmi s Tomášom prihlásili na loď a až teraz sa išlo.

Vylodenie je isté na 20 %, no my sme to dnes ráno dali. Okrem vylodenia sú to tie extrémne náročné povolenia, no my sme to všetko dali. A teraz sme tu. Neviem, koľko bude trvať ďalšiemu Slovákovi, kým toto zopakuje. Neviem, veru. Držím palce.

Comfortless Cove je jedná z mála zátok, kde sa dá plávať. „Žraloky sú tu až ďalej,” vysvetľujú mi a ukazujú asi 100 metrov od brehu, možno aj menej. No problém Ascensionu sú aj silné prúdy. „Stratili sme mnoho mužov,” hovoria smutne dvaja velitelia. Jeden dnešný a jeden, ktorý tu velil v roku 1982 počas Falklandskej krízy. 

Inak, všimol som si že šéf Amerického vesmírneho programu tu na Ascensione hovoril o „ukrajinskej kríze” a nie vojne ako ja… Hmm... No to sme opäť v politike, fuj. Stop!

Stretol som dvoch ľudí, čo s hrôzou v očiach hovorili o prúdoch na Ascensione. Jedna pani chytala v English Bay ryby a prišla zrazu vlna a vzala ju do mora a ťahala preč od brehu a nemala šancu, no je tam veľká bója, a tak zo všetkých síl plávala k nej, no tá boja ju zrazu pritlačila k skale. Celá bola od krvi a v ten deň ráno a aj poobede videli v zátoke veľkého žraloka.

„Akého? Štyri metre?” pýtam sa. „Och, tieto galapágske žraloky majú 6-7 metrov, sú obrovitánske,” odpovedá mi. Táto pani závodí triatlon a pretekala aj v Británii a nebyť toho, že je závodná plavkyňa, už by som sa s ňou nerozprával.

Pred mesiacom boli na inej pláži dvaja Turci. Teraz je tu viac zakontrahovaných Turkov. No a sedeli na pláži, ani neplávali a prišla vlna a strhla ich do mora. Jedného sa podarilo zachrániť, o druhom nikto už nepočul a aj keď ho hľadali, tak ho nenašli.

Topí sa tu mnoho, mnoho ľudí, prúdy sa menia, strhnú ťa a ťahajú a nemáš šancu. Kombinácia so žralokmi je smrteľná.

Ešte mi ako ukážka toho, ako to tu vyzerá, napadla jedna príhoda z obeda. Na obede sedím pri stole s cestovateľom Chrisom, postarším Britom, ktorý miluje východné Slovensko a sľúbil, že mi o ňom aj čosi napíše (sľub dodržal, čítajte rozhovor s najscestovanejším Britom).

Chris vyzerá ako profesor histórie a geológie, distingvovaný pán. Pri stole sedí s miestnym vojakom, ktorý má asi 5 kg nasekaného ovocia, ktoré nesie somárom, ktoré voľne pobehujú po ostrove. Kŕmi ich a je to evidentne dobrý človek. No jeho jazyk, to je hrozné.

„Vieš, chodím rybárčiť,” hovorí Chrisovi. „Chytíš tu všetko na čokoľvek, aj keď ponoríš svoj k***t do vody, tak čosi chytíš.” Ponúka mi pivo Flying fish, no ja tento mesiac celý nepijem a nechcem to porušiť. Hovorím: „Keby ste pivo tu vyrábali, dal by som si,” no nezabralo to. „Čo ku**a vyprávaš, veď ani vodu, čo chlastáš, tu nevyrábame.”

Tento chlapík je sympoš, ako vidíte a hovorí, že tu na ostrove je naozaj „tajný stuff” a prosto veľa tajných informácií. „Pozri si Google maps, nič z toho, čo je na ostrove, v nich nenájdeš.” Keď sa postupne presunieme z klubu v Two Boats do klubu v Georgetowne, presunie sa tam aj on. Všetci sú z nás, že sme prišli, nadšení.

Urobíme si fotografiu značky, fotografiu One Boat a fotografiu Lizarts, čo je pomaľovaná skala, kde keď čosi namaľuješ, tak sa sem vrátiš. Nenamaľoval som nič.

Ideme ešte na Jubileum - vršok s delami a pekným výhľadom na hlavné mesto Georgetown. Pod nami je aj Long Beach, kde jasne vidieť ryhy od obrovských korytnačiek. Tých rýh je asi 50. „Teraz v marci strašne pršalo a množstvo hniezd spláchlo do mora. Z 1 000 vajíčok prežije tak jedno. Teraz v globálnom otepľovaní sa rodí viac samičiek a robíme pokusy a vyrábame vajíčkam tieň, aby sa rodilo aspoň 50:50,” venuje sa teraz ochranárka individuálne mne.

Celkovo bol ten výlet, aj keď zle zorganizovaný, skvelý. Prebilo ho to, že som na ostrove, o ktorom som dlho sníval.

V Georgetowne je voľno, vystupujem až dole pred múzeom. Idem pozrieť somáre a potom ku kostolu, ten práve maľujú. Pozriem na kriket, idem do obchodu, na poštu - známky Ascension sú veľmi vzácne.

Widewake arfield má štyri km a na Helene menej ako dva km. Je to obrovské letisko. Vláda Ascensionu chce turizmus, ale vojaci chcú mať ostrov sami pre seba a oni platia viac než turisti. Keď prídete, musíte mať kvôli vstupu potvrdené ubytovanie, no jediný hotel ostrova je zatvorený. Hlava XXII.

Aj keď sa priplavíte na jachte a ste bez vody a jedla a vaša jachta potrebuje opravu, prídu k vám na loď, no vystúpiť na mysterióznom ostrove Ascension vám nepovolia. Neveríte? No tak vedzte, že našich Číňanov na breh nepustili. Prosto im nedovolili sa ani dotknúť brehu. Nepustili ani Ukrajinku, ani ruského kapitána.

Je nedeľa 15.25 h a o 10 minút sme na rovníku. Neptún so svojimi milenkami nás očakáva. Vrátil som sa do kajuty, lebo práve som videl asi 60 delfínov – Neptúnove deti. Inak to nevidím. Konečne som niečo videl. Delfíny skákali a bolo to úžasné, boli s nami asi 10 minút a doviedli nás na rovník. 

Teraz prechádzame Romance Trench a sme presne nad Stredoatlantickým chrbtom, ale presne a prechádzame rovník, a to je geniálne. O najdlhšom pohorí sveta som kedysi napísal blog a už z toho vidieť, ako dlho sa sem chystám.

Teraz chcem rovník preplávať - vytiahneme naše zodiaky, je tu hĺbka asi tri kilometre a chcem ísť do toho. Preplávať kraulom rovník, to je niečo.

Je nedeľa, podarilo sa mi akýmsi zázrakom odoslať SMS domov k nedeľnému obedu: „Priletím priamo do Prahy – priamo na svadbu.” Začal som milovať tieto dni na mori, kedy sa „nič nedeje”.

Kapitán hovoril, že plávanie cez rovník povolil po prvý raz. Doteraz to bolo zakázané – áno, kvôli žralokom. Vytiahli sme dva zodiaky a naskákali sme do vody. Jeden potom ťahal na wakeborarde toho, kto chcel. Totálna paráda. Je obrovský swell, ale v pohode. Také čisté more som ešte nikdy v živote nevidel, naozaj nikde.

Preplávali sme asi 500 metrov, aby sme mali istotu, že to bolo z južnej na severnú pologuľu. Potom nás zodiaky zobrali späť na loď a tam prebehol ceremoniál. Najprv som musel zjesť koláč: S/N a bol to naozaj najhorší koláč, aký som kedy jedol. Asi so soľou, korením, no prosto čosi hrozné. Potom nejaký naozaj hnusný alkoholický nápoj.

Nepijem a neviem - nemám správy - ale Ramadan by sa mal možno dnes aj skončiť? Každopádne, mesiac som nepil a ani po tom mesiaci mi ten hnusný drink nechutil. No a potom nás obliali studenou čokoládou. Dostal som na hlavu asi päť litrov čokolády a celý som bol lepkavý. Keď som po 5 minútach chcel zatlieskať, lepili sa mi ruky.

Plus som dostal pečiatku “N” na hruď a loď zatrúbila. Neptún nás prijal a keď toto píšem, sme tesne za rovníkom na severnej pologuli. Jááj, poviem vám, už som námorník, už som si na loď zvykol, už by som tu mohol bývať. Kolísanie mi robí dobre a asi mi bude aj chýbať…

Čautééééé priamo z rovníka, teda kúsok, kúštiček severne od rovníka. Je krásne počasie, všetko suším hore na palube, kde je stále ohromný výpek. Dokázal by som to - plaviť sa a plaviť. Niečo na tom skrátka je.

Dnes je „Kráľovský deň v Holandsku” a všetci oslavujú v oranžovom. Predtým mala kráľovná narodeniny 30. apríla a stále to je v Lonely Planet. Turisti prichádzajú do Holandska a bývalých kolónií oblečení v oranžovom, a tak pre nich urobili „párty pre tých, čo zmeškali Kráľov deň.” 

„To je milé,” hovorím.

Ane van der Zande mi odpovedá: „Ľubo, to urobili iba kvôli biznisu. My Holanďania sme už raz takí." Je tu jeden chirurg na dôchodku a ten si balí obedy, natiera si na raňajkách chleby, aby neminul 10 eur vonku. Keď sa Slováci smejú z Čechov, tak neboli v Holandsku. To, čo je u nás, v Taliansku či Francúzsku považované za úbohosť, sa v Holandsku berie za múdre. Ušetriť je dôležité. Vekmi preverená skúsenosť úspešného národa.

Zobudil som sa ráno ešte za tmy, okolo piatej. Píšem, idem na palubu, dnes som cvičenie vynechal.

„Zéééééééém, vidím zem!“ Po toľkých dňoch vidím niečo veľké. Je to ostrov Santiago a ten je násobne, násobne väčší než všetky ostrovčeky, ktoré som videl za posledných päť týždňov.

Zvykol som si na kymácanie sa lode, som tu doma. Zvykol som si na toto väzenie. Na tieto múry, odkiaľ sa nedá utiecť. Naopak, začalo sa mi to páčiť. Podľa mňa aj v base by sa mi páčilo. Je toto Štokholmský syndróm? Človek si zvykne na nedozerný oceán a tie isté fotografie. Naozaj, keď si pozerám fotografie, zisťujem, že vlastne nemám nič nafotené. Resp. to, čo mám, je stále to isté.

More, more a potom more. Východ slnka a západ slnka nad tým istým morom. Ibaže je tu 5 týždňov rozdiel. No je to to isté. Nikde nič. Nechápem, že sme nestretli ani jednu loď. Za celý čas ani jednu. Svitá, natočil som to a pristávame.

Je tu chaos s vízami, títo ochranári sú banda neschopákov. Absolútni amatéri. Až neuveriteľné. Bránil som Martina - je Švéd - no je to idiot. Ani jeden môj sprievodca nie je takýto. Ani jeden. Včera všetkých Martin zvolal do lecture room a tam povedal, že všetci musíme zaplatiť víza 55 eur.

Deň predtým sa Frank opýtal na sedení: „a čo víza?“ a Martin s celým svojim staffom ho vysmiali, že čo sa to pýta. A dnes toto. Je tu problém s angličtinou, lebo všetci sú veľmi dobrí, väčšinou native speakers, no Frank je Nemec a rozpráva veľmi dobre, ale nestačí to na hádky.

OK. Po troch hodinách zrušili to, čo povedali, lebo nemali dostatok informácií. Niektorí si už víza kúpili a stáli 31 eur a agent žiadal 55 eur. No a teraz Sára (je 8.40 h) povedala, že víza netreba. Potrebné sú iba pre Japoncov, Číňanov, Austrálčanov a Juhoameričanov. Totálny chaos. Nejde tu o 55 eur či 31 €, ale o ten amaterizmus.

Keď v BUBO všetko funguje, asi to berú klienti ako samozrejmosť, no ja vidím, že u nás je za tým 30 rokov intenzívnej práce a zavedenie systémov. Plus stále vo firme musí ostať láska k cestovaniu a objavovaniu! Na Okinawe tento prístup volajú Ikigai, zmysel života, a to je to, čo ja celou svojou osobou v BUBO presadzujem. Maximálne nasadnie pre našich klientov, skutočnú slobodu slova, ohodnotenie najlepších. Dnes mám pocit, že sa mi to darí a mám skutočne skvelých zanietených kolegov.

Ak ma táto plavba neprinútila skloniť hlavu, tak mi pomohla mať rada more. More, ktorého som sa bál. Už začínam chápať moreplavcov a viem, že pred 500 rokmi by som bol na lodi a plavil by som sa oceánmi. Toto je môj život! Ísť do neznáma a objavovať.

Cestovanie nie je vždy krásne. Nie je vždy komfortné. Sem tam bodne, dokonca aj do vášho srdca. Plaviť sa je oveľa nudnejšie ako moje pozemné expedície. Pomalšie. Menej kultúrne. No máte viac času rozmýšľať.

Väčšina cestovateľov ide z Atlantiku polovicu - polmaratón. Ja som išiel celý maratón (tento plavebný denník má štyri pokračovania), a to je iné kafé. Totálne. Mal som rýchlu loď, uznávam a lepšie je to urobiť na svojej malej jachtičke. No problémom, ak chcete navštíviť nezávislé územia Británie, sú povolenia, ktoré nemusí byť také ľahké vybaviť. Naozaj nie.

Na Ascensione pristáva preto minimum súkromných jácht - nedostanú povolenie. Na Tristane sa zasa nevylodia. O ostrove Gough a Inaccessible Island ani nehovorím.

Zo všetkých ostrovov, čo som navštívil, je najschodnejšia pre vašu jachtu Svätá Helena. No pozor, aj tu je prístav divný. Loď musíte zakotviť ďaleko od brehu a musí pre vás prísť lodička a vy sa na lanách musíte vyšplhať hore na breh. No prosto jedno krásne dobrodružstvo. Plavbu cez Atlantik vám odporúčam. Bol to dlho môj sen a teraz som si ho splnil. Nakoniec to bolo naozaj dobré!

Písal som si plavebný denník. Najprv mi bolo zle, potom sa niektoré dni nič nedialo. Od Ascensionu nás čakala ešte najdlhšia časť na hlavný ostrov Kapverd. To je už klasika, aj keď Ciudad Velha ako najstaršie europske mesto postavené v trópoch je fajn vidieť.

Tento rok sa budem ešte plaviť na Saint Pierre et Miquelon, z Newfounlandu na Labrador, z New Yorku na Bermudy a v Tichom oceáne na vzdialené japonské ostrovy Ogasawara. Všetko sú to na túto dobu cestovateľské špecialitky, ktoré presahujú dnešný záber slovenských cestovateľov. Myslím si, že o dvadsať rokov tu však už ako Slováci budeme.

Slovensko ide hore a vždy sa aj v tom marazme nájdu silné individuality, a to nielen v športe. Čo sa týka budúcnosti som optimista a držím Vám palce.

Ešte mám na december pripravenú jednu naozaj výnimočnú 12-dňovú expedíciu spojenú s plavbou a ak chcete zažiť unikátnu expedíciu a byť prvými Slovákmi na exotickom ostrove, dajte mi vedieť. Nechajte odkaz v BUBO ([email protected]), že máte záujem, a ja sa ozvem späť. Mám dve miesta voľné.

Áno, táto plavba mi dala pred ostatnými cestovateľmi náskok. Dnes som prvý na Slovensku. Druhý Slovák (má austrálsky pas a neviem, či sa to teda ráta) je na super 203. mieste. Je to skvelý cestovateľ. Ak sa neráta, tak druhá je Slovenka Martina, ktorá je medzi ženami na čele aj čo sa týka svetových rebríčkov.

Čakám, že sa objavia ďalší, ktorí nás porazia. Držím palce.