Päť dní plných neistoty či najfrustrujúcejšie vylodenie

1. apríl

Tak, ako sú na brehu neohrabané, sú pod vodou TOP. Mám dosť a dnes som vynechal cvičenie. Na večeru sme mali shackletonovský pemikan a shackletonovský dezert. Henry by sa zrejme divil.

Deň sa však blíži ku koncu a bol skutočne krásny. Dobrú noc. V tomto momente som už nemal silu písať viac, no dobehnem to. Už tu mi bolo jasné, že o Južnej Georgii napíšem separátny blog:

Južná Georgia - najkrajší ostrov sveta

2. apríl

Nový deň. Práve som videl Fin Whale (vráskavec myšok). Bob tvrdí, že mnohí vedci, ktorých pozná, tvrdia, že Fin Whale je ešte väčšia než Blue Whale (vráskavec obrovský), a teda najväčšia na svete. Videl som ju 2x vystreknúť vodu z pľúc a potom som zreteľne v ďalekohľade videl, ako sa ponorila. Také malé nič, sťažoval som sa Bobovi. No v hĺbke srdca som nadšený. Teraz keď toto píšem je tesne po obede a ráno bolo naše najkrajšie ráno vôbec. To najkrajšie, aké si len viete predstaviť.

Budíček bol opäť o 5.45 h, nasledovali raňajky, slniečko začalo vychádzať a osvetľovať zaľadnené a zasnežené štíty Zátoky Svätého Andreja (St Andrew’s Bay). Bezvetrie a slnko - v apríli neuveriteľné.

Včera som si musel dať na pláži aj zatepľovák - moju tenkú páperku, taká bola zima. No dnes som zasa musel všetko zložiť.

Už ako sme vyšli na pláž, bolo všetko bombové. Trošku som sa predbehol, lebo naša loď má sto pasažierov a zodiakmi môžu naraz vyviesť na breh do 100. A sú tam aj sprievodcovia. Nechcel som ostať čakať. Tridsať ľudí išlo na zodiakový výlet popri kolónii, čo je super, ale ja s mojou Leicou chcem mať čas, kľud a pokoj zároveň. A hlavne musím byť k tučniačikom bližšie. A tak som rád, že som na brehu prvý. Neuveriteľné slnko a mám zábery, doslova, na výstavu. Posúdite sami, ak si prebehnete spomenutý blog Južná Georgia.

Cesta ku kolónii tučniakov bola dlhá vyše kilometer, asi aj viac. Prebrodiť rieku a prvý výhľad na kolóniu a následne druhý výhľad, ešte krajší - čistá bomba. Celý deň absolútna bomba.

Hovorím Martinovi, že šťastie praje pripraveným a dramaturgia je super. To najlepšie nakoniec a teraz máme pred sebou 5,5 dňa čistého času na šírošírom mori. Vtáčkari sa tešia, ja som OK, teším sa, že opäť napíšem, čo mám a budem pokračovať v čítaní.

Keď som nastupoval do Zodiacu, počul som za sebou „tri, štyri, päť…” a otočil som sa. „Vy rozprávate slovensky?” pýtam sa. A to bola Ukrajinka. Neviem, kam som doteraz pozeral, lebo je to jednoznačne najkrajšia baba na lodi. Ona je Ukrajinka, jej frajer je Bielorus s krstným menom Rus. Dohodol som sa, že na obed si sadnem k nim. Ona žije v Nemecku a on v New Yorku, no chodia spolu.

Okrem Číňana som konečne objavil ďalších cestovateľov medzi desiatkami vtáčkarov. Najscestovanejší Bielorus precestoval všetky krajiny sveta a je, aj čo sa týka UN+, predo mnou. Nebol na severnom a južnom póle, ale inak absolvoval naozaj super veci. Tešíme sa obaja na Gough Island, ktorý je extrémne vzdialený, viac než Tristan a skoro nikto zo sveta tu nebol. Absolútna špecialita.

Sorry, musel som opäť odbehnúť na mostík - našťastie to mám hneď vedľa. „Máme tu ďalšie veľryby,” počujem v rozhlase, a tak bežím a keď prídem na mostík, začneme rátať vodotrysky z mora - 1,2,3… 20… 30… 40. Videli ste niekedy štyridsať veľrýb naraz? Tak my teraz áno.

Opäť som videl aj telo veľryby a keďže tu máme špecialistov na morské cicavce, ktorí sa im venujú celý život, sa aj dozvedám, o aký druh ide. Dnes má byť o tomto druhu prednáška a teraz máme k nim všetci väčší vzťah. Opäť to bola Fin Whale, teda oficiálne druhá najväčšia s dĺžkou 27 metrov a hmotnosťou vyše 30 ton. Samička je väčšia než samček a mláďatko má pri narodení 6-7 metrov a váži 1 až 1,9 tony. Mama kojí 11 mesiacov a bábätko rýchlo rastie.

4. apríl

Ani som nevedel, ktorého je, musel som sa pozrieť na mobil a neviem, čo je za deň. Plavím sa a plavím, nič iné nie je.

Dnes sme si posunuli čas o hodinu vpred. Už to je tretí raz, a tak som pomýlený aj časovo.

Cvičím, snažím sa každý deň, ale moja povaha mi nedovoľuje robiť veci normálne, a tak som si presilil pri planku chrbát. Dnes som tak dal iba 2x po dve minúty a mal som chrbát zaguľatený. Pridal som iné cviky.

A píšem a píšem, snažím sa každý deň napísať jeden blog, čo je ťažké, lebo sa k nim následne vraciam, aby boli lepšie, aby to bol vývar informácií a žiadne povrchné polopravdy. Chodím na prednášky. Jedna sa začína o dve minúty, a preto sa ponáhľam.

Dal som si rolák, nikdy som ho nemal, lebo som vedel, že mi je veľký, no je totálne super. Už traja ľudia sa ma spýtali, odkiaľ mám svoje nohavice a ja že je to Fjällräven, tá najlepšia firma a oni o nej nikdy nepočuli. Arcterix a Fjällräven, to sú dve outdoorové firmy, na ktoré sa treba sústrediť, ak to ide. Fjällräven je viac ekologický, a tak má u mňa prednosť.

5. apríl

Objavil som ďalších ľudí, čo prešli všetky krajiny sveta. No konečne. Nemôžu tu byť iba samí vtáčkari. To sú fanatici, ktorí stoja vonku na palube, nevšímajú si vlny ani dážď a keď náhodou letí vtáčik okolo, tak ho fotia. Potom večer preberajú, čo a ako a „ukazujú si navzájom vtákov.“

Už aj ja som niečo o pelagických vtákoch pochytil, nedá sa tomu vyhnúť. Chodím na skoro každú prednášku, no neviem si predstaviť, že do konca udržia takýto rytmus. Podľa mňa sa dosť vypľuli na začiatku...

Zajtra moja rodina odlieta na zájazd do Mexika. Takto vyzerajú naše rodinné dovolenky. Oni v Mexiku a ja kdesi v južných moriach. Nemám s nimi kontakt, nemám žiaden kontakt s nikým, iba tu na lodi. Väčšina ľudí sú tu Holanďania, Briti, Američania... Aj Bielorus či Sikh, či traja Židia žijú na západe, konkrétne v USA. 

Neviem si predstaviť, ako to tu vydržíme, veď sme úplne na začiatku a už sa mi zdá, že som tu mesiac. Nevadí mi, že nemám sociálne médiá, vydržím byť bez kontaktu, aj keď už som si zvykol, že kontakt s rodinou a firmou mám. Tiež si myslím, že rodina je OK, dve deti sú veľké a idú všetci spolu na super cestu do Mexika aj s kamarátmi.

Firma je zabehaná, však už je to 30 rokov, čo fungujeme a posledné roky sme zaviedli zopár systémových vecí, ktoré musia začať prinášať výsledky. To príde, udeje sa to - som si na 100 % istý a malo by sa to diať niekedy teraz. Takže aj o firmu sa nebojím, že by som bol nepostrádateľný. Vôbec.

Zvykol som si, keď píšem blogy, že vygooglim všetky potrebné info a teraz všetko beriem z kníh a je to pomalšie. Opäť sa musím nastaviť na staré spôsoby, starý spôsob práce a myslenia. Zase raz musím loviť vo svojej pamäti, všetky nápady sú iba moje, nemôžem si „pomôcť”.

Som tu sám. Ľudia sú tu vo dvojiciach, aj tí cestovatelia, alebo v skupinách a samotárov je minimum. Tí sú často divní a nechce sa mi byť v ich spoločnosti. Jednej dievčine povedala Zem, že sem má ísť. Britka žila v Austrálii, rozviedla sa a ani sa nedivím. A teraz jej Zem a hviezdy hovoria, čo má robiť. Je „umelkyňa“. Inak je tu aj zopár iných umelcov - to je ten zvyšok lode medzi vtáčkarmi a cestovateľmi. Umelci.

Hovoria mi, že teraz nemajú čas, že ten budú mať po návrate. No, panebože, ja sa po návrate dostanem do nekonečného 18h/denne kola. Ako veverička. Problémy, ktoré sa za sedem týždňov nakopia, prídu na môj stôl.

Teším sa, každopádne, na máj, kedy majú všetci manageri BUBO predstaviť výsledky. Majú dosť času na “drobné” projekty a sú to skúsení a schopní ľudia.

Teraz sa plavíme a nikde nič. More, more, more...

6. apríl

Moji už odleteli, už sú vo vzduchu smer Mexiko. Aspoň myslím. No neviem to naisto. Nie je tu signál, internet nie je, sme v strede oceánu. No už sa blížime ku Gough Island - extrémne vzdialený, ďalej než Tristan da Cunha a keby sme rátali, že vedci sú obyvatelia, tak toto je najvzdialenejší (obývaný) ostrov sveta. No ešte to máme deň a pol, ak všetko dobre pôjde.

Dlho som do noci pracoval a ráno som sa nevedel zobudiť. Prebral ma až Martinov hlas v rádiu. Naozaj super sa mi tu spí, pri tom hojdaní. Zatiaľ majú vlny na mňa opačný efekt, nie je mi zle, naopak, je mi veľmi dobre. Často v živote vybíjam klin klinom a keď sa niečoho bojím, keď mi je niečo nepríjemné, idem do toho a ono sa to poddá.

Potom raňajky, sedel som pri stole s Enriquem a Davidom - majú cestovku v Punta Arenas zameranú na hľadanie zvierat. A prisadol si aj Joab (určite to zle píšem), pôvodom z Izraela, ale mama pôvodom z Čiech a on žije v Bostone a prednáša všade po svete - špecialista na infekčné choroby.

No všetci traja sú vtáčkari, a tak sa reč vždy zvrtne, či to bol taký či onaký “prion”, a to ja sa nechytám, lebo mi uniká základ a neviem, kde toho vtáka zaradiť. Tučniaky, albatrosy a petrels – to som sa už zorientoval, ale teraz prichádzajú iné vtáky. Vtáčkari sa tešia na Gough z tohoto pohľadu.

Naskočil mi signál, a tak som manželke Miške napísal. Ozvali sa. Dcéra Karolína písala, že sú vo Frankfurte.

Na obed som vyskúšal Dutch Frikatelle, čo je akási klobása, ktorú robia z tých posledných zbytkov, čo ostane po zabíjačke. Sused Holanďan mi hovorí, že keď dávali v televízii, ako to vyrábajú, odvtedy to neje. No takí dvaja námorníci oproti sú nadšení. „Vždy, keď idem z krčmy, si Dutch Frikatelle dám,“ hovorí hrdo. Každý z týchto Holanďanov má nad 1,9 metra, sú to všetko obrovskí chlapi. Sú tu väčšinou ako partia, čo prišla pozorovať vtáky – birdwatchers – a nič iné ich nezaujíma. „Veľryba? Vie lietať? Tak potom ma neotravujte.“

Som rád, že som mal kontakt s rodinou, toto mi chýba.

Kapitán mi hovorí o tom, že musia šetriť naftu, lebo za mesiac niet kde natankovať. Kuchár má taktiež všetko na 6-7 týždňov. Sprievodcovia, ktorí majú normálne 10-dňové plavby, majú teraz 42-dňovú. Všetko je inak. Majú novú loď, s ktorou idú po prvý raz a tá ide rýchlejšie, čo je super, ale viac žere. „Na konci budeme veslovať,” žartuje kapitán. Ale, naozaj, toto je veľký problém, aby všetko vyšlo.

Pozn: v tomto videu, natočenom prvý deň po pristáni na Tristane, hovorím o štyroch dňoch, lebo taký bol pôvodný plán. Napokon som vybojoval deň navyše - čítajte nižšie.

O 15.00 h niekto kričí: „Kosatky na ôsmej hodine.“ A tak vybieham z kajuty, lebo kosatky, to je to, čo chcem vidieť. Ešte nikdy v živote som ich nevidel. „To naozaj? Toľko cestuješ a nevidel si ich?” pýtate sa zrejme. Naozaj, nevidel. No nevidel som ani teraz. Stál som hodinu na kapitánskom mostíku a hľadeli sme všetci na všetky strany, otáčali loď dokola. No kosatky zmizli.

„Možno to bol vzácny typ D”, predikuje Hans. Možno, no opäť som nevidel. „Musíte ma hodiť do mora, aby ste videli, mňa kosatky obchádzajú,” žartujem.

Lothar hovorí každý deň (ak je pekne, a to bolo doteraz dva razy) o 21.00 h o hviezdach.

Diamantový kríž lemuje Falošný kríž, ktorý sa skladá zo štyroch hviezd - dvoch hviezd v Carina, Lota Carinae a Epsilon Carinae a dvoch hviezd vo Vela. Nesmiete si ich pomýliť s Južným krížom. V Carina Nebula je 14 000 hviezd. Sirius a Canopus sú najjasnejšími hviezdami južnej oblohy. Pozorujeme Magalienšov hviezdny oblak. Chodím na tie stretnutia na hornej palube, ale zisťujem, že sa mám ešte čo učiť.

Lothar mi odporúča zadovážiť si hviezdny softvér STELLARIUM.

9. apríl

Včera som hovoril Fredovi z Brém, že je pondelok a blabla... A on, že „čo ti šibe, veď je sobota“. Takto som na tom. Gough bol fantastický, na žiadnom ostrove som sa necítil ako v Jurskom parku. Čosi neuveriteľné. Vidíte, nepísal som, preskočil som zopár dní.

Pustite si moje krátke video z Gough Island a započúvajte sa do zvuku, o ktorý sa stará tunajšia fauna. Neuveriteľné:

Každopádne, dnes je nedeľa, a to som chcel byť v kostole s Tristancami, krásne oblečenými a spievať s nimi z plného hrdla.

Hovoril som vám, ako ma tu používajú na spievanie „živijooo...“ Mňa, ktorý neviem spievať. Každú chvíľu tu má niekto narodeniny a živijooo sa im páči.

No, každopádne, dnes ráno sme vstali ešte po tme, ja vstávam o 3.00 h a dve hodiny píšem, a potom zalomím, ale dnes iba na chvíľu, lebo bol skorý budíček. Na raňajky veľkonočná výzdoba, no mne je to jedno... mňa ide je***ť.

Sme pri Tristane už dva dni (od 7. apríla), no len okolo neho krúžime. Vylodenie nehrozí. Ja chcem ísť von, pustite ma!

Všetci sa tu všetkého boja. Vtáčkari sú asi OK, ich vtáčiky lietajú z Tristanu k nim a im to aj stačí, oni nepotrebujú byť na Tristane, veď Tristan v podobe vtákov prichádza k nim.

No ja nie som OK, ja chcem ísť von, nedá sa a nedá. 

Včera (8. apríla) sme sa okolo ostrova Tristan da Cunha plavili kol-dokola a neviem načo. V noci sme sa presunuli k Nightingale Island 20 míľ a neviem načo, ani tu sme sa nevylodili. Prší, je hmla a swell, ale podľa mňa OK, ja by som sa z tohoto neposral a išiel by som.

No nič sa nedeje, zabíjame čas, ide ma poraziť. Fakt. Idem sem dva týždne a teraz nič. 

Ako to slušne poviem… hm... nie sú na toto slušné slova, fakt nie.

Idem si zacvičiť. Mám veľkú kajutu, a tak sa idem zničiť, inak ma… (veď to už poznáte).

10. apríl

Veľkonočný pondelok. Frustrácia. Cítim sa, ako keby ukrižovali mňa. Predpredvčerom, predvčerom sme nevystúpili, ani včera a dnes sme ráno skoro vstali. Je krásne slnečno, urobili sme si obedné balíčky a teraz povedali, že opäť nevystúpime. Je tak krásne. Že sú vlny? A kedy tu neboli? Neviem si predstaviť nič lepšie.

Toto je vtáčkarska loď a oni nepotrebujú ani vysadnúť, oni sa len vozia popri brehu a fotia veľkými fotoaparátmi malých vtákov: šedý, šedý so šedivšou hlavičkou, šedý s ľavou nohou, ktorá nie je až taká šedá, ale šedohnedá... Jaaj, to šliapol ten vtáčik do hovna. To nie je nový druh. Toto tu preberáme dva týždne. To, či vtáčkari uvidia morhana (vták) z Gough Island z lode či z brehu, im je jedno. Oni naozaj nepotrebujú ísť na breh. Je im to jedno.

Som tu sám, každý je zmierený so situáciou, iba ja nie.

Ide ma... z tejto organizácie.

11. apríl

Viem, ktorý deň je, lebo včera bola šibačka. Loboval som u kapitána, aby sme tu ostali o deň dlhšie. Aby sme mali šancu. A tak sme tu a teraz možno tí, čo majú let zo Svätej Heleny, nestihnú ten let. No ja musím vystúpiť na Tristane. Jednoducho musím. Hovorím kapitánovi Arturovi, že skočím do vody a preplávam to na ostrov, veď je to kúsok. Detailne vidím Edinburgh of the Seven Seas, mám ho ako na dlani, je to iba zopár stoviek metrov...

Máme tu na lodi asi najznámejšieho Tristančana, hral hlavnú rolu vo viacerých filmoch o Tristane, napísal o ostrove knihu. Conrad mi hovorí: „Ľubo, tu je veľa žralokov, keď skočíš, prúd ťa odnesie a nikto ťa už nikdy nenájde.“

Som rád, že je Conrad na lodi, ale on je jasnou ukážkou toho, čo sa stane, ak sa ľudia medzi sebou krížia, je naozaj značne spomalený. Od neho nečakám žiadnu pomoc, nemá na to. Aj šéf výpravy – Švéd Martin, je spomalený. Nemá dostatok skúseností, je príliš mladý a nikdy evidentne poriadnej ťažkej expedícii nevelil. Chápem, že sa bojí, že si niekto vytkne nohu a tu na Tristane niet pomoci. Tretina lode sú Amíci a Martin sa zrejme bojí súdov v USA?

„Ja podpíšem akýkoľvek papier, Martin, idem tam na vlastné nebezpečenstvo.“ No Martin je v strese a najviac pochodím u Rusa. Naozaj si myslím, že ja som vyloboval deň navyše a celkovo to, že vedenie expedície pochopilo, že sú tu cestovatelia, ktorí prišli na túto cestu kvôli dvom či trom ostrovom a musíme vystúpiť na pevninu, aj keby čo bolo.

No neviem-neviem. Začalo svitať, teraz je 7.30 h, vstali sme o 6.45 h za tmy a teraz je naozaj pekne. No sú vlny. Ale je deň, kedy nie sú?

Enrique mi na raňajkách rozpráva príhodu z lode National Geographic, kde si jedna pani zlomila koxu hneď prvý deň a museli ísť do nemocnice na Falklandoch a celú Južnú Georgiu tým pádom zrušili. Toto je to isté. V týchto prúdoch sa plávať nedá, vraj, no more má 16 stupňov, a teda nie je to také nebezpečné a prežiješ, keby dačo. Včera tu síce okolo lode naozaj plávali žraloky a máme nafoteného aj veľkého kladiváka, ale čo už. Tristan je tak blízko...

Sme v prostriedku oceánu a kdesi ďaleko bola búrka a tá ženie vlny na breh. Takto mi včera vysvetľoval kapitán, prečo je swell – vlny – také vysoké. No som rád, že nám dal tento deň navyše. „Artur, ja som sem prišiel kvôli Gough Island, ale hlavne kvôli Tristanu a Ascension, ten je pre mňa najdôležitejší, no Tristan musím mať, musím!“ Ľudia si zasa robia na raňajkách obedné balíčky, ja som si nezobral nič. Také malichernosti.

Mám krásne fotografie pobrežia, tento ostrov sme obkrúžili štyri razy. No nič. Nedá sa a nedá sa. A nedá sa.

Je ráno a čakám na verdikt. Takto nejako sa musí cítiť odsúdenec. Nemám šancu nič ovplyvniť. Behám po lodi ako lev v klietke.

Ráno master prístavu na pevnine povie svoj verdikt a potom musia títo guidi, ktorí sú skôr ochranári a vtáčkari a evidentne nikdy neviedli poriadnu expedíciu..., majú rozhodnúť. Väčšina guidov sú pridusení ochranári. To je druh strašlivo zaspatých ľudí, kde Darwin nastavil mozog na jeden smer. Presvedčení idioti, angažovaní blbci. Takže improvizácia  = nula. Každý business, čo by títo ľudia robili, by skrachoval rýchlo.

Našťastie som pochopil situáciu a zatlačil, inak by sme už odplávali a nikto by si ani poriadne nevšimol, že sme čosi vynechali. Tucet cestovateľov môjho rangu nebojuje. Všetci sú individuality a prispôsobujú sa situácii, teda nič nerobia, čakajú. Nie sú ako ja, ktorý vedie expedície a MUSÍ veci presadiť, aby išli.

Bieloruský cestovateľ aj Ukrajinka sa tvária, že na Tristane boli: "Však sme tu, všetko vidíme. Pre mňa je toto platná návšteva Tristan da Cunha," vysvetlujú mi keď sa divím, že netlačia spoločne so mnou. Oni sú turisti, klasika, aj keď teda cestujú na neuveriteľné miesta, musím povedať: Aves Island v Karibiku (patrí Venezuele), Tokelau (Tichý oceán, patrí Novému Zélandu) - tam ma nepustili kvôli epidémii osýpok...

Ja toto za návštevu teda nepovažujem, musím na mieste aj fyzicky stáť!

Čakám, je 7.43 h. O Tristane mám prečítané dve knihy, pozreté dva filmy. O Tristane viem toho naozaj dosť. Zbehnem dole k zodiakom a keď otvoria dvere lode, dovnútra sa navalí voda. „Kašlem na to, ja idem,“ hovorím Filipíncovi, čo stráži zodiaky. Je mi jedno, že iní nie. Oni čakajú, nebojujú, ja som vybojoval deň navyše.

Ja skočím do zodiaku a vbehnem do prístavu, to určite dáme. Prebehnem mestečko, hodím pohľadnicu, sľubujem, že nikomu nič nepoviem!!! „Neber si fotoaparát a daj mi tvoj mobil,“ dáva mi pokyny, ktoré dodržím. Dám si bundu sprievodcov, nasadnem do zodiaku a idem na pevninu. Pred prístavom čakáme na správnu vlnu a naskočíme na ňu, a potom vpálime do malého prístavu, ktorý je asi zle postavený, lebo vpálime do betónu. No som tu.

„Máš 15 minút,“ a tak vybehávam, vbehnem na poštu a pošlem pohľadnice. Bežím dedinkou, krížom krážom, je krásne počasie, veľmi príjemné. Na uliciach nikto nie je, nečakajú, že tu niekto bude. Na zodiak nakladáme zemiaky a homáre a ideme späť k lodi. Toto bol dôvod nášho výsadku, ísť pre typické tristanské potraviny.

Buší mi srdce, podarilo sa. Teraz musím udržať tajomstvo za zubami. Nikomu nikdy nič nepoviem (až vám v tomto blogu =) ). Skrývam radosť. A začínam myslieť na druhých, ako sprístupním Tristan ja im, veď moje vylodenie bolo úplne v pohode.

Bežím na mostík za Arturom a hovorím mu, dáme to, musíme sa vylodiť. Pozrie na mňa a zdá sa mi, že vie, že som bol vonku, no nič nehovorí. „Artur, to sa dnes podarí, musí sa to dať.“

Včera videli vtáčkari na druhej strane ostrova akéhosi vzácneho vtáka. Sú tu uznávané vtáčkarské svetové celebrity, vedci a dohodli sa, že podajú návrh, aby sa daná strana Tristanu, celá zelená s krásnymi vrchmi, stala národným parkom. Conrad hovorí, že na tej strane sa aj tak nikdy nikto nevylodil.

Domorodci sem iba sem-tam chodili zbierať vajcia, no teraz sú ochranári a nerobia to. No celkovo to hrá do karát, vtáčkari chcú svoj národný park a my sa chceme vylodiť a zdá sa, že na druhej strane ostrova by dnes mohol byť nižší swell, a tak obkrúžime ostrov ešte raz.

Huuuhuuu, takto kričí šťastná sovička, a to som ja. Po piatich dňoch sme to dali aj oficiálne a vylodili sme sa na ostrove Tristan da Cunha. Skúšali sme, skúšali a skúšali a čakali deň, potom dva, potom tri a stále skúšali a skúšali a už to vyzeralo, že musíme vyplávať k Svätej Helene, lebo odtiaľ niektorí odlietajú a musia chytiť lietadlo - je to kúsok.

Päť dní plavby vo dne v noci bez akejkoľvek zastávky, ide o najbližšiu osadu k touto ostrovu. No my sme to dali, huuuuuuhuuuuu. Som extrémne šťastný. Nechápete? No tak vám to ešte raz vysvetlím. Keby som chcel ísť iba sem na Tristan, tak najkratšie mi to bude trvať 3 týždne. No aj keby som chcel prísť na 5 minút, tak skôr mi to bude trvať 5 až 6 týždňov. Plus ani to nie je isté. Prosto slušná pakáreň.

Bolo to päť dlhých dní na mori pred ostrovom. Nakoniec obrovský happy end. Vylodili sme sa dokonca na vzácnejšom mieste, ktoré ak sa stane národným parkom, tak sa tu už žiaden turista nevylodí.

Mám dosť, verte mi, mám dosť. Už sa mi sem nechce vracať. Teda OK, ak sa dožijem 100 rokov, tak sa sem vrátim, no dovtedy nie. Toto je čisto cestovateľská záležitosť, nič viac. 

Fotil som sa so slovenskou vlajkou a BUBO vlajkou. Plus nahrával videá. Každý sa ma pýta, odkiaľ som, začínam tu byť exotom s tou divnou rečou. Pre niektorých som väčším exotom než Tristan.

Plus dnes chodím v tom divnom tričku, čo som dostal zopár dní pred odletom na narodeniny od ľudí z BUBO, kde je napísané, že som precestoval všetky krajiny sveta. 

Teraz večer sme ochutnali tristanské zemianky, tristanského homára, mám z pošty aj magnetku - však to je turistické miesto, keď majú magnetky, v Severnej Kórei nemali… Mal som všetko a, áno, je to bežné miesto, iba to sem dlho trvá, to je všetko. Ak máte čas, tak je Tristan s prstom v nose. Som vyšťavený, ale skôr psychicky. Idem spať. Som šťastný!

13. apríl

Na ceste som dlho, bol som predtým na Falklandoch, no plavím sa “iba” osemnásty deň. Druhý deň som prakticky nevyšiel z kajuty. Načo. Mám najlepšiu kajutu na lodi, a tak načo vychádzať von. K prednášateľom som stratil dôveru a keď opustili svoj polárny región, veľmi nemajú čo povedať.

Ostatní sú v “knižnici” či popíjajú v spoločenskej sále a bare, ja tam nemusím a pijem iba čaj. Čítam si to, čo som nestihol doteraz.

Keď som doma robím, robím, robím a nemám čas. A teraz sa lúskam ťažkou knihou. Je super. Dnes ráno som svoje názory povedal Frankovi a ten že hmm... Prednáša na vysokej škole v Brémach, cestuje (bol viackrát v Afganistane), je to vzdelaný človek. Hovorím mu o knihe a zapíše si názov, že si ju prečíta.

Okrem vtáčkarov a cestovateľov sú na lodi zvláštne osudy. Je tu Surinamčan, ktorý nosí veľké slúchadlá a divné okuliare a povedali by ste, že má 30, možno 33? No on má 66 rokov a zomrela mu manželka, jeho moncherie - mala sklerózu multiplex. Takýchto ľudí je viac. Alenka je tiež medzi nimi. Včera večer si pripomínala výročie smrti svojej dcéry. Zomrela pri autonehode, keď mala 18. Bola to Rómka a Alenka si ju adoptovala.

Alenka bola na Aldabre, Fernando Noronha, najbližšie chce ísť na Cocos Islands. Je to pôvodom Češka, no na mňa rozpráva slovensky a dobre slovensky, naučila sa tú reč. Najlepšie vie po fínsky. No vie aj tagalong, lebo mnohí čašníci sú Filipínci a vie aj kečuánsky a naučila sa ten jazyk, keď išla do Peru. Žije v Nemecku. Rečí vie asi 30, ale dobre „len” 12 asi. Zvláštni ľudia sú na tejto lodi, to teda hej.

O Tristane vám napíšem blog, bude to dobrý blog, mám naštudované ohromné veci a ničím Conrada, ten ma bude nenávidieť, ale zasa vy sa dozviete neuveriteľné pikošky.

15. apríl

O niekoľko minút Martin do rozhlasu zahlási budíček a povie, na ktorej rovnobežke sa nachádzame a koľko je stupňov. A že o štvrť hodinu sú raňajky. Vstal som opäť skôr, som hore vyše hodiny, ešte pred oficiálnym budíčkom. Je zamračené, popŕcha a včera večer sme prekročili obratník Kozorožca a dostali sa tým pádom do trópov.

Na lodi je mi dobre, pred troma dňami mi bolo zle, ale to asi z toho, že som čosi zjedol.

Dozvedám sa, že predajná akcia v BUBO dopadla dobre, máme na tento rok už teraz vyše 10 000 klientov - toto je náš rekord. Plán 12 000 by sme teda mali splniť. Tento rok je naším najlepším rokom a narástli sme o toľko, čo má naša konkurencia celkový obrat spolu. Posilnili sme si teda „market share“. Viem, aké máme nízke marže a viem, že keby také mala naša konkurencia, tak nevedia fungovať. BUBO je drahšie iba kvôli značne vyššej kvalite služieb.

Hadoram mal večer prednášku a chválil rodinu Zino na Madeire, ktorá zachránila Petrela - Zino Petrel. Starý pán Zino je tu s nami na lodi a má veľmi sympatickú elegantnú ženu. Páči sa mi, ak niekto niečo zachráni, posunie vpred. Zinovci sa mi páčia.

Hadoram rozprával vtáčkarom o svojich expedíciách na Bismarck Islands, Fiji, Vanuatu a robil šou. A keďže tam nikto nebol, vyzeral ako dobrodruh a všetci ho žrali. No ja som tam bol. Všade. Hadoram je jednoducho šoumen a fakt dobrý.

Znovuobjavil petrela pri Novom Írsku, a tak som si k Hadramovi a Zinovcom sadol a hovorím im o zaklínačoch žralokov a domorodom bungee jumpingu na Vanuatu, ale o tomto Hadoram nič nevie. Oni sú sústredení na jeden smer a kultúra ich nezaujíma. Zaklínači žralokov v dedinkách Messi, Kono a Kontu aj bungee jumping tu sú skvelé veci.

Včera som sa viac rozprával s najscestovanejším Číňanom, z celej čínskej populácie 1,4 miliardy ľudí je práve tento najscestovanejší a má 326 bodov TCC. Chýba mu Sikkim (Číňania majú zákaz), Wake Island, Chagos archipelago - všetko vojenské bázy USA a Británie, ktoré majú však prenajaté väčšinou USA. Ja sa takto teším hlavne na Ascension - ostrov, o ktorom sa na Slovensku priveľmi nevie. No je fakt ťažko dosiahnuteľný. No najprv Svätá Helena, avšak tam môj Číňan už vyše týždňa bol.

Dni prechádzajú pomaly, no ja už mám rutinu. Na večere sedávam s Nemcami, takí starí Nemci. Frank je z Brém, ostatní dvaja z Kolína. Obaja majú autá Ford Fiesta. Cestujú po celom svete za strašné prachy. Nadávajú na cestovku Studiosus Reisen, že sú slabí, že Egypt bol otrasný a bývali v hoteli Mena House.

„Ten hotel je jeden z najúžasnejších hotelov sveta,“ bránim kolegov z nemeckej cestovky. Ide o hotel najbližšie k pyramídam v Gíze a vložil som ho aj do svojho blogu najunikátnejšie hotely sveta. No OK, ale lietadlo neodletelo a bola to chyba Studiosus atď. No, poviem vám, som prekvapený. Za tie veci, čo vyčítali, naozaj cestovka nemohla, ale jej úlohou je vykomunikovať tieto veci s klientami, vysvetliť im to. Toto boli vzdelaní klienti.

Zajtra by sme mali doraziť na Sv. Helenu. Organizujú tu programy a bolo kvôli tomu už päť stretnutí a nechodím na to. Chcem si to urobiť sam. Tomáš Hušek z BUBO tu má kamošku, ktorej otec lovil krokodíly v Botswane.

Vraj to nejde. Nie-nie, tieto cruises nie sú pre mňa, aj keď ide o expedičnú loď. Ide ma je***ť a chcem byť sám. V kajute som sám, no ani na brehu nechcem chodiť so skupinou - vojsť do domu, kde býval Napoleon, 100 ľudí naraz obkrúži jeho hrob.

Je 16.30 h a zapli sme druhý motor. Normálne ideme 11 uzlov a teraz dávame 14 uzlov, no loď žere 2x toľko. Nevadí, však kúpime naftu (fuel). No ale nekúpime. Kde by ste už chceli kúpiť? Kade ideme, tam jej aj sami majú nedostatok. Na Tristane sme dokúpili zemiaky a homáre, tu na Sv. Helene možno nejakú rybu. No na týchto ostrovoch väčšinou nekúpite nič a nenatankujete a je to naozaj problém. 

Avšak pridali, lebo niektorí ľudia majú letenky a keďže sme strávili o deň navyše na Tristane, teraz sme v časovom sklze. Je to na knap. No podľa mňa let nestihnú, lebo to letí okolo druhej poobede a my máme zakotviť okolo obeda. No way, friends. 

Zajtra sme teda na Sv. Helene. Nechodím na stretnutia, nikto na lodi ma tri či štyri dni nevidel, iba sa objavím sem-tam na večeri.

Poďakoval som za Tristan Martinovi a aj kapitánovi a zdôraznil som Ascension. Na Svätú Helenu sa dá doletieť, no na Tristan a ani na Ascension nie. Na Ascension už dozriem viac, na Tristane som to podcenil.

Kapitánovi som trikrát poďakoval, nech vie, aké je to pre mňa dôležité, že sme počkali o deň dlhšie (spolu 5 dní) a skúšali ešte raz a ešte raz a ešte raz. Bolo to na hrane. No podarilo sa!