Existenciálna kríza alebo ako sa pripraviť na plavbu

Je krásne počasie, slniečko, bezvetrie… A zrazu to príde. Katabatické vetry dokážu v priebehu štvrťhodiny zmeniť všetko. Toto sa môže udiať aj vo vašom živote. Náhly zlom.

Katabatické vetry padajú dole zo studeného kopca zničujúcou rýchlosťou 200 km/hodinu. Dobrodruh Douglas Mawson popisuje rýchlosť až 270 km/h. Začínajú z nenazdania, no keď začnú, už sa rútia permanentnou ničiacou silou. Počuli ste o nich či nebodaj ich zažili? Myslím v „bežnom“ živote, keď sa zrazu všetko poserie. „Z ničoho nič,“ ako zvykneme hovoriť.

V bežnom živote to väčšinou z ničoho nič nie je, no tu - na nepredvídateľnej plavbe, ktorá ma čaká, sa naozaj môže udiať „všetko.“

Idem sa plaviť morom, ktoré dobrodruhovia nazývajú „najhoršou časťou toho najhoršieho mora sveta.“ Idem preplávať krížom celým južným Atlantikom a civilizáciou budú iba ostrovy, ktoré majú podtitul najizolovanejšie ostrovy sveta.

Moja plavba je oveľa dlhšia, než dnes bežne cestovatelia realizujú. Je to však plavba po trase, ktorou sa plavili moji hrdinovia Ferdinand Magellan, James Cook, Charles Darwin či Ernest Shackleton.

Neznášam lode, doma som na pevnine. Cítim sa na nich ako Holanďan v horách či Maďar na Chopku. Teda značne stratený. Na lodiach je mi zle, veľmi zle...

Bojím sa. No teším sa zároveň.

O katabatických vetroch rozmýšľam pri svojom 17-hodinovom lete na juh. Plavbu totižto začíname v najjužnejšom meste sveta – na „Konci sveta“ vo Fin del Mundo.

Na rozmýšľanie mám naozaj veľa času, aj pre mňa ide o jeden z najdlhších letov, ktoré som v živote vyskúšal. Letím vojenským lietadlom RAF (Royal Air Force). Príliš ma nerozmaznávajú, v lietadle nemajú zábavný systém, alkohol je zakázaný, a tak mám naozaj veľa času.

Väčšinu svojich expedícií za posledných 30 rokov som realizoval s klientmi – kamarátmi v BUBO. Teraz idem sám. Je to dlho. No keď som sám, viac rozmýšľam a zapisujem si svoje postrehy. Budem si písať denník, aby som nescvokol? – premýšľam. Už dlho som si cestovateľský denník nepísal. Ešte uvidím.

Tu na juhu, kam mierim, je omnoho väčšia šanca prúseru. Neviete hodiny ani minúty, kedy sa všetko zmení. No hold, kto smeruje na takéto náročné expedície, musí mať hlavu nastavenú trošku inak.

Je takáto náhla zmena nešťastie? Alebo je to krása a životné dobrodružstvo? „Ak má problém riešenie, tak sa netreba znepokojovať. Ak nemá, tak znepokojovanie nepomôže,“ počul som pred 25 rokmi v Ladakhu. Dospel som sem? V mojom živote ma múdrosť budhizmu, samozrejme, ovplyvnila, no ešte predtým „filozofia“ existencializmu. Byť na existenciálnej hrane a pozorovať svoje konanie. Tváriť sa, že je to z nadhľadu. Keď sa vás niečo výsostne týka, je odstup ťažký.

Jedna vec je filozofia - vedieť logicky odôvodniť veci, druhá vec je, ak sa do danej prekérnej situácie dostaneme. Vtedy väčšinou nadhľad strácame. Priznám sa, táto existenciálna hrana ma vždy fascinovala.

Keď som vyrážal na svoje expedície kedysi do Sýrie, Kašmíru, Iraku, Sudánu, vždy som sa bál. Dnes vidím, že novodobí influenceri realizujú ťažké cesty do Afganistanu, Iraku, Jemenu, Mali, do Somálska... Na Instagrame sa tvária, ako keby nemali strach. Dokážu prekonať, doslova, existenciálne reflexy tým, že sa naštylizovali do filmovej roly, ktorú si sami režírujú. Ide o zvláštny fenomén...

Ja na tejto plavbe žiadne publikum mať nebudem. Budem úplne sám, bez internetu, bez dát. A ani to kvôli žiadnym sledovateľnom nerobím. Vždy som cestoval, lebo svet je tak fascinujúci, taký inakší, najkrajší. Cestujem, aby som si na svet urobil vlastný názor. No táto plavba je ešte o inom – o medzinárodných cestovateľských tabuľkách.

Dlho som túto plavbu odkladal a chcel som si ju nechať na dôchodok, aj keď ja do niečoho ako dôchodok nikdy neplánujem ísť. Chcel som sem vyraziť tak o desať - dvadsať rokov, keď budem mať čas. Čas pozerať sa dlhé hodiny, dlhé dni na nedozerné more, bez toho, aby sa veci príliš menili. Neviem, ako vnímate môj život, či sa zdá, že všetko ide samo...

V skutočnosti značne tvrdo pracujem a nie som zvyknutý iba tak nič nerobiť a ležať. Nemám sobotu, nedeľu, robím aj po polnoci. Keď mám čas, tak robím, pre mňa je to normálne, vôbec ma to nezaťažuje. A teraz mám byť na lodi, kde päť dní nevidíme pevninu a loď sa tak kníše, že na nič iné ako myslieť na prežitie nebudem mať čas. Vnímam to stále ako zabitý čas.

No ak chcem ostať v medzinárodných cestovateľských tabuľkách na vrchu, musím vyraziť! O čo ide?

Je to už mnoho rokov, čo za mnou do nášho Base Campu (kde tvoríme naše zájazdy a expedície) na Dunajskej ulici prišiel náš najšikovnejší minister financií Ivan Mikloš a doniesol mi ukrajinský magazín, kde sa rozprávalo o cestovateľskom združení Nomadmania.

„Prečo nie si medzi najscestovanejšími na svete?“ pýtal sa ma ukazujúc tabuľku. Na základe tohoto stretnutia som sa do Nomadmanie, o ktorej som predtým nevedel, prihlásil. Zabralo mi to desiatky hodín vyplniť všetky body a určite som ich ešte ani teraz poriadne nevyplnil. Pozrite sa na to a pochopíte, oni tu značia každé múzeum, most, tunel. Každopádne, akonáhle som tabuľku vyplnil, razom som sa dostal v medzinárodných rebríčkoch hore.

Kontaktovali ma a následne som sa spoznal s týmito najscestovanejšími ľuďmi (Most Traveled People - MTP) aj osobne. Bol som na jednom mítingu, kde sa stretlo 7 ľudí, ktorí precestovali všetky krajiny sveta. Ja som tam ako jediný reprezentoval Slovensko a Čechy. Teraz sa zdá, že títo najscestovanejší ľudia prídu aj do Bratislavy plávať cez Dunaj - na akciu Trans Danube Swim, ktorej desiaty ročník prvú nedeľu v septembri organizujem. Bude to pre naše malé neznáme Slovensko veľká reklama!

Každopádne, návšteva Ivana Mikloša ma nakopla viac sa pozrieť na tému scestovanosť. A zauvažovať - čo to vlastne je?

Keď sa s ostatnými cestovateľmi porovnávam, tak som začal cestovať skôr, ešte keď sa to nenosilo a ísť stopom z Indie cez Pakistan, Afganistan, Irán do Istanbulu málokto v dnešnej dobe zopakuje. Ja som to urobil v septembri 1996. Pracoval som už ako lekár v najväčšej nemocnici Slovenska na Kramároch a môj mesačný plat lekára, ktorý učil na LF UK a mal 8 nočných služieb, bol 3 000 korún, čo je menej ako 100 eur.

Svet ma lákal a ja som nemal inú šancu ako ísť do Indie stopom. Letenky boli vtedy drahšie, než sú dnes. Začal som teda skôr, keď som nemal žiadne financie, ale keď ešte pojem overtourizmus neexistoval.

Taktiež vidím, že moje srdce je v cestovaní veľmi hlboko, a tak ako skutočne dobrý hotelier opovrhuje rezortmi all inclusive, tak som ja opovrhoval „škrtačmi“, ktorí sa teraz všade vyrojili. Odletia do krajiny, odvezú sa do hotela, spravia storku bez jediného faktu s tým, že je to „fantastic“ a je to. Toto neznášam, doslova týmto druhom cestovania opovrhujem.

Na druhej strane vidím, že sa práve teraz vytvára akási ústava cestovateľstva. Kto je tým najscestovanejším? Prečo on a nie iný? Je to ako s Michelinskými reštauráciami či ohodnotením kvality vína. Nie je to zrejme vždy úplne spravodlivé, no ja chcem byť pri tom. Aspoň jeden zástupca z našej malej krajinky, aspoň jeden, ktorý bude aj v tejto komunite uznávaný a ktorého slovo bude mať akú-takú váhu.

O podmienkach, čo to je návšteva štátu či mesta a čo nie, sa môžeme porozprávať nabudúce. Nie je to také jednoduché – ak ide o súťaž, lebo tieto tabuľky, cestovateľské ATP, sú už akousi súťažou.

Povedzte, je návštevou Bratislavy to, ak idete loďou po Dunaji, vidíte náš hrad, most SNP, Ufo, Euroveu,... ale nezastavíte tu? A čo ak zastavíte, dotknete sa brehu a naskočíte späť na loď? Videli ste Bratislavu a môžete si zaškrtnúť Slovensko? A kto o tom rozhodne, či ste boli na Slovensku či nie.

„Na Slovensku nič nie je, mne stačilo vidieť ich hlavné mesto z lode a ja si Slovensko, logicky, rátam.“ Má človek, čo toto vyhlási, pravdu? Jasné, že Slovensko je super! No kto rozhodne o tom, či má pravdu či nie? Práve teraz sa nachádzame v dobe, kedy sa podmienky tvoria.

Druhý príklad: Je návštevou ostrova to, ak sa plavíte mesiac a priplavíte sa k ostrovu, kde kvôli vysokým vlnám päť dní čakáte na vylodenie? Ste tu dlho, nie päť minút, ale vylodiť sa pre nepriazeň počasia nedá. Je to rozdiel, ak na ostrove nikto nežije a ak tam žije napríklad 200 ľudí v osade, ktorú prejdete od hora dole za päť minút? Navštívili ste ostrov alebo nie?

Mesiac ste sa plavili a päť dní čakali a na ostrove je jedna jediná minidedinka, kde všetkých ľudí vidíte voľným okom, veď kotvíte blízko. Hmm... Kto určí, či toto možno pokladať za návštevu či nie. Práve teraz sa vytvárajú medzinárodné pravidlá, ktoré určia, čo je a čo nie je návšteva a platná návšteva.

Letím na juh a spomínam si na krátku vetičku - telegram, čo napísal Amundsen Scottovi: „I‘am heading south.” Áno, aj ja mierim na juh. Následne z Falklandov letím do Ushuaie, odkiaľ vyplávame. Tento let je však „politicky deformovaný.“ Ako inak nazvať to, že namiesto hodinového letu z Falklandov do Ushuaie som musel letieť do Punta Arenas, tam presadnúť a letieť cez polovicu Južnej Ameriky hore do hlavného mesta do Santiago de Chile.

Tu som prespal, aj keď iba v letiskovom hoteli, nemal som energiu zbehnúť do mesta, aj keď bola sobota, a tá je v Santiagu vždy super. Nepijem mesiac alkohol, a tak som sa nechcel moc dráždiť... Zároveň žijem na tejto expedícii akosi mimo civilizácie a načo sa vracať späť... No prosto nešiel som do mesta.

Dnes som letel zo Santiaga na východ - do Buenos Aires. Na colnici som ukázal iný pas, nie ten, kde mám pečiatky Falkland Islands. Ten „falklandský“ pas je úplne nový, pečiatku mi dali na prvé strany, takže je veľká šanca, že by si to argentínski pohraničiari všimli a nechce sa mi nič vysvetľovať, že ja nemám s ich Malvínami naozaj nič...

A, hlavne, nemám čas na zdržiavanie. Keď zmeškám let, zmeškám loď, na ktorú už následne nemám ako nastúpiť. Na ostrovoch, kde zastane, nie sú totižto letiská.

Po prílete do Buenos Aires predbehnem radu, lebo tá je tak na dve hodiny, vyzdvihnem ťažkú batožinu. Zvyčajne lietam naľahko, no teraz to nejde. Plavím sa z Antarktídy krížom cez rovník a ohromný rozsah si vyžaduje aj značný rozsah oblečenia.

V Buenos Aires musím zmeniť letisko. Je nedeľa, a to je v Buenos Aires miernejšia doprava a Martin ma hodí za 50 USD na druhé letisko. Z „Aeroparke“ na „Eseiza“, ako letiská volajú domáci. Vraj to menej skúsení cestovatelia nestíhajú za tri hodiny, no ja som prestup stihol za hodinu a pol. Teraz letím opäť na juh - z Buenos Aires do Ushuaia, sedím na mieste F a slnko mám po pravej strane a svieti mi do očí a ja mám z toho veľkú radosť.

Život je krásny. Na tomto lete som sa rozhodol: začal som si písať tento denník. Nazval som ho „plavebný denník“, veď zajtra sa naloďujem.

Let trvá 3:40 hod a ja opäť zosadnem v “mojom” Konci sveta - Fin del Mundo, v meste Ushuaia. To mestečko je maličké a ja som tu piaty raz. Už tu veci poznám, už mám svoje obľúbené reštaurácie, svoje jedlo (áno “sentóšu” - centolla) a hotel na svojej obľúbenej ulici. Presne viem čo a ako. Prídem v noci, ale ako teraz letím na juh, tak je ešte tu „dole“ ešte svetlo. Je to čarovné. 

Večer skočím do reštaurácie na morské potvorky, kde keď vstúpim v tričku BUBO, tak hneď za mnou vybehnú, či je tu aj Danka, naša sprievodkyňa. Pre mnohých je Ushuaia "koncom sveta", koncom ich ciest. My v BUBO práve tu často iba začíname.

Hneď ráno odovzdám veľkú batožinu, lebo takto to tu, ak idete loďou, chodí. Boardovať s osobnou batožinou budem až poobede. Čo stihnem za ten čas? No uvidím. Mal by som poskytnúť zopár rozhovorov, aj do našej kancelárie a chcel by som si zahrať golf (na najjužnejšom ihrisku sveta). No neviem, čo všetko postíham. Mám poslednú šancu dokúpiť si veci a vybaviť veci na internete.

Od zajtra digitálny detox. Vrátim sa do čias, keď som cestovať začínal. Bez akéhokoľvek kontaktu, kde som zdroje informácií nehľadal na internete, ale v knihách. Táto expedícia, zdá sa, bude iná než tie, čo som organizoval posledných dvadsať rokov. Vrátim sa hlbšie späť.

Na lodi nebude žiaden telefónny signál, žiaden internet. Okrem písania denníka som sa rozhodol, že budem držať diétu a nebudem piť alkohol a k tomu pridávam ešte digitálny detox. Keďže som sa plavil na severný pól, ani neviem, prečo plavby považujem za nudnú záležitosť. Pre veľké vzrušenie som skočil na severnom póle do vysekanej diery v ľade hlavičku. Áno, presne na severnom póle.

Dnes som si k „nudnej“ plavbe pridal tieto trápenia. Nepiť alkohol, diéta, nech trošku schudnem, cvičiť, vzdelávať sa, písať si plavebný denník denne...

„Ty nechceš piť alkohol? Si si istý? Čo tam budeš robiť? Berieš si tam nejakú babu?“ boli otázky slovenských cestovateľov ostatný týždeň. Išli by so mnou, je to však pridlho...

Majú pravdu, javí sa to ako skutočne otrasná cesta. Hlavne, keď lode z duše neznášam a viem, že mi bude zle. Idem sám, no to považujem za plus. Rád som sám so sebou. Mám rád aj partie, ale sám sebe si nevadím a viem so sebou vydržať. No uvidíme… Je to dosť dlho.

Mám v pláne dorobiť veci, ktoré doma nestíham – rozpísané blogy či scenáre. Chcem dočítať - teda ešte raz chcem začať čítať knihu od Raya Dalioa, ktorú som dostal od Filipa presne pred rokom na moje narodeniny a stále som na začiatku. Chcem čítať knihy o najnedostupnejších ostrovoch, ktoré mi nabalil Tomáš. Chcem si urobiť poriadok vo fotografiách, ale to sa mi zrejme nepodarí, mám toho toľko...

Pred odchodom som si začal robiť vo svojom iPhone poriadok a tiež na veľkom počítači, ktorým je veľký Mac. Bol som v dvoch Apple storoch - teda tých retailoch v Bratislave. Nakúpil som rôzne úložiská. U nás v BUBO sa môjmu problému preplnenosti všetkých mojich úložísk venovali chalani z IT oddelenia. No a nič. Týždeň som svoj iPhone, bez ktorého už doma neviem ani dať dole žaluzie a vypnúť svetlo, nevidel.

Viem, že mi volalo plno ľudí a vyzeral som ako neokrôchanec, ale ja som to musel niekedy urobiť a kedy ak nie pred touto životnou plavbou? No nepodarilo sa to, a tak k tomu šesťtýždňovému triedeniu asi nedôjde. 

Áno, mám toľko úloh, že mi ani 24 hodín nebude stačiť a predpokladám, že mi nebude zle a loď sa vôbec nebude kývať.

Napísal som si predbežný plán. Každý deň cvičiť, napríklad. Merať si výkonnosť. Na lodi si o mne budú myslieť, že som blázon, no nech. V západných firmách si berú sabatikal, ja som ho dostal takto náhodou. Musím povedať, že to neuznávam a nepotrebujem, no keď prišlo toto voľno, tak ho využijem. Na jednej strane sa odstrihnem, na druhej skúsim urobiť veci, ktoré som dlho odkladal.

Teraz z Argentíny som so všetkými telefonoval. Z Falklandských ostrovov to nešlo, tam nebol signál, no teraz som všetko vybavil a rozlúčil sa. Až 6 či 7 týždňov sa neozvem. Ešte zajtra mám šancu, chcem zavolať mame, ktorá je čerstvo po operácii koxy (bedrového kĺbu).

Na začiatok vám poviem, že som mal z pekla šťastie, že tieto krkolomné letecké prestupy vyšli. Hlavne som sa bál odletu z Falklandov, ktorý zvykne aj týždeň meškať. Keby som zmeškal, nemusel by som na lodi trpieť a vy by ste nemuseli čítať tento lodný denník =)

Po prvý raz som sa zobudil o druhej ráno, všade tma a loď bola pokojná. „Som vôbec na lodi?“ prebleslo mi hlavou. Boli sme zakotvení v Beaglovom prielive, pomenovanom po lodi Beagle Charlesa Darwina. Náš kapitán čaká na zlepšenie počasia. Je hore celú noc. Spoznali sme sa hneď, je to Rus, hore z Karélie a ja mám tričko „Pjaťdesiat let Pobedy“, čiže 50 rokov víťazstva a on ten ľadoborec zbožňuje. Hneď sme si potykali.

„Ľubo, tam vonku je to dnes skutočne nebezpečné. Myslím veľmi nebezpečné,“ hovorí mi Artur a ukazuje niekde dopredu, kde v tme končí Beaglov prieliv, ktorý spája Tichý oceán s Atlantikom.

Vrátim sa do mojej luxusnej postele a podľa mňa mám najluxusnejšiu kabínu na lodi a som v nej sám. Ja mám rád tvrdé expedície a nie toto.

Potom som sa zobudil už keď svitalo, po 7.00 h. Bola mi strašná zima, nejako je príliš pustená klíma? Chcem povedať, že mám takéto drobné problémy. Nič vážne, a tak si ich vytváram. Loď sa nekymáca, nepotápa sa, naopak, nič sa nedeje.

Program na deň máme napísaný na obrazovke. Sára, ktorá býva líderkou plavieb a na tejto ceste zastupuje lídra, rozšafne hovorila, že by sa mali programy roztrhať, veď nikdy nevieme, kde presne budeme. Tak to aj je. Na Južnej Georgii by sme mali byť o štyri dni. Budeme? To je však sila, plaviť sa štyri dni a nič.

Tak to aj beriem celú túto cestu, je to pre mňa skok, obrovský skok do inej galaxie. Celý život robím a za hodinu stíham trikrát toľko čo iní. Tak ako každý podnikateľ, behám ako veverička do kruhu. A teraz mám digitálny detox, žiaden signál a plno času. Žiadne rozhovory, iba byť sám so sebou, prečítať to, na čo nikdy nebol čas. Dorobiť si veci, na ktoré nikdy nebol čas.

„Cintorín je plný nepostrádateľných ľudí,” hovorieval môj šéf, profesor Viliam Bada v nemocnici na Kramároch. 

Oni to berú ako druhý deň, veď sme sa nalodili včera cez deň. No to bol iba akýsi začiatok a toto je skutočný deň. Ráno som teda vstal hneď od prvého dňa začal robiť to, čo som si predsavzal - cvičiť. Začal som brušáky a štyri cviky na brucho, no zrazu mi došlo strašlivo zle. Zobral som už druhý Kinedryl, a to utlmuje a žeby adrenalín, ktorý sa pri cvičení vyplavuje, robil to, že moje telo na účinky lieku zabudne a je mi zle?

Sadnem si na posteľ a zhlboka dýcham. Upokojí sa to, nejde to k horšiemu, a tak urobím ešte plank. Obával som sa toho, no som tu na lodi zatvorený a rád by som niečo fyzické robil… No ani plank nedokončím, opäť mi došlo hrozne zle.

Potácavo prídem do kúpeľne, osprchujem sa, tečie totálne teplá voda, je to príjemné a luxusné. Všetko funguje a aj keď ide o expedičnú polárnickú loď, je to evidentne úplne nová a luxusná loď.

V lodnom rádiu hlásia raňajky a som na nich prvý. Zo 7. poschodia zbehnem na 4. - raňajky sú formou bufetu. Fajn, normálne raňajky, nič moc, klasika. Sadnem si za stôl, kde som sedel včera večer a príde pán, Holanďan, ktorý vyštudoval „marinerstvo” a tri roky sa po svete plavil. „Sú trojmetrové vlny a dlhý swell,” hovorí. Rýchlo dojem, neprejedám sa. Vybehnem hore na mostík. Celá dnešná posádka tu je holandská a aj loď vlastní holandská spoločnosť. Jááj, tak preto boli tie raňajky také chudobné. Holanďan je držgroš, to sa nezaprie.

Dozvedám sa, že loď bola postavená v roku 2019 a potom došiel covid. Tomáš Hušek (programový manažér BUBO) plavbu zajednal pred štyrmi rokmi ešte na starej lodi (neskôr zistím, že väčšina cestovateľov si ju zaplatila pred piatimi) a toto je prvá plavba tejto lode po tejto trase.

Starý profesionálny námorník, s ktorým sedím na svojich prvých raňajkách pri stole, hovorí, že hľadal aj iné lode, a toto je tento rok jediná plavba. „Iná loď nepláva. Za posledných päť rokov je to jediná loď po tejto trase.“

V tomto poňatí je to teda skutočne exkluzívna cesta. Tu je otázka: môže byť expedícia v luxuse? Asi musím prestať písať, začína mi byť trošku zle. Toto je pakáreň…

Celé doobedie som prespal, to na morskú chorobu pomáha najlepšie. Ľahnúť si a nič nerobiť.

Je 13.13 h, môj šťastný čas. Nie je mi zle. Dostal som peknú umelohmotnú = ekologickú fľašku a voda je na lodi pitná, hovoria, no nedá sa piť, je akási hnusná. Neviem, ako ju upravujú, odsoľujú, no je to hnus, z ktorého musí byť zle každému, aj keby nebol na lodi. A tak som využil šumivé tabletky. Tie som si zobral ešte na expedíciu na najvyšší vrch Brazílie, ale tam sa priveľmi nechytili.

Keď sa na ne chalani pozerali, tvárili sa divne. „To sú najlepšie tabletky pre muža,” tak mi to predávala predavačka v DM-ke v Eurovea, bránil som sa vtedy. Každopádne, teraz s tabletkou už nemá voda tú divnú pachuť. Pijem a viem, že musím piť veľa. Uvidím, ako dlho vydržím teraz písať…

Tak, kde som skončil? Vlastne som ani nezačal. No dostávam sa do plavebného módu - pokoj, knísanie, niet sa kde ponáhľať.

Po raňajkách bol meeting a náš líder - Martin, pôvodom zo Švédska, mladý chalan, taká povaha, ktorá mi nevyhovuje. Príliš milý, americko milý. Taký, čo chce každému vyjsť v ústrety a neriskuje. Takto som ho zhodnotil na prvý pohľad a za roky, čo žijem, viem, že prvý pohľad klame. Láska na prvý pohľad? Najväčšia chyba. Vykľuje sa z neho sviňa, ktorá takto zbalí sto ďalších, ktoré tiež zbalí na prvý pohľad, no tá prvá už s ním má deti…

Martin nevyzerá priveľmi na baby, aj keď je tu najchudší. Asi ťažko sa dá pri toľkej strave a minimálnom pohybe na lodi držať líniu… Možno má morskú chorobu? Neskôr zistím, že pravidelne cvičí, je striedmy a zásadový.

Každopádne, Martin dnes na mítingu povedal, že na Južnú Georgiu pôjdeme nie štyri, ako povedal včera, ale päť dní. No do riti! Päť dní na tomto rozknísanom mori? Nikde nič, iba sa ráno zobudíš a plavíš sa? Však ma porazí. Inak, ak si za vyše mesiaca zvyknem, vstanem vôbec do roboty?

Poviem vám, ako tak píšem, mám počítač na stole na anitišmykľavej podložke a za ním obrovské okno a tam vlny a lietajúce petrels a albatrosy s rozpätím krídel až 4 metre. Keď som sa prvý raz plavil na Antarktídu, tak som stával hodiny na palube a albatrosy leteli vedľa lode a hodinu nemávli krídlami, iba sa tak poľahky vznášali. Osemdesiat rokov žijú na mori a zem nepotrebujú. Na zem chodia iba klásť vajíčka - viď Carcass Island na Falklandských ostrovoch.

Bob mal prednášku o Patagónii a Antarktíde. Zaujali ma pojmy ako platňa Nazca a Scotia. Scotia smeruje na východ a ohýba koniec Južnej Ameriky a Antarktický polostrov. Tiež ma zaujalo, ako je zaľadnené okolie Antarktídy v zime - mal takú fotografiu.

Ring of Fire okolo Pacifiku. Musím povedať, že zaujímavá prednáška a každý sa dozvie o trošku, o trošíčka viac. Keď mi už pri písaní nebude zle, tak vám tie pikošky spíšem. Na toto sú lode dobré, na prednášky. Je tu tucet profesionálov, ktorí sú platení za to, aby zdieľali svoje poznatky, a tak sa človek, ktorý už niečo vie, dozvie viac.

Toto milujem, doma na prednášky nechodím. Chodil som iba na profesora Čiampora (roky pred covidom), ktorý je najlepším a podľa mňa jediným skúseným virológom Slovenska.

Bob bol jediný, kto mi vedel preložiť slovo warrah - vedel že to bola líška, ktorú videl Charles Darwin na Falklandoch. Cestovať takto bez internetu má svoje pozitíva, všetko si hľadám ako kedysi, keď internet nebol. Všetko bolo v knihách a, hlavne, v hlavách múdrych ľudí, ktorí vedeli, v ktorej knihe to nájsť. Teraz, ak napíšete akýkoľvek zaujímavý fakt, tak si to už vygooglite. Áno, bez hlbších súvislostí.

Každopádne, je ťažké to zaujímavé nájsť. Väčšina opisuje jeden od druhého. Plus často vidím, že keď to ľudia iba prevezmú, tak tomu nerozumejú. Aspoň z mojej skúsenosti si všetko musím odžiť na vlastnej koži, až potom mi vecí dopnú, spoja sa mi. Presne, ako to hovoril pred 2 500 rokmi Konfucius: „Čo počujem, to zabudnem, čo vidím, to si zapamätám, ale čo vyskúšam, tomu porozumiem.“

Zoznámil som sa s kapitánom. „Ahoj, voláš sa Artiom?“ pýtam sa. „Nie, Artur,“ odpovedá. Ruský kapitán je z Karélie, teda má povahou bližšie k Fínom. Jeho pomocník je z Vladivostoku. „Dávajte si pozor, chlapci, rozumiem rusky,” hovorím im a oni sa smejú.

Artura mi veľmi chválili, je veľmi skúseným kapitánom, ktorý na Antarktíde robí veľmi dlho.

Artur mi hovorí, že toto je úplne prvá výprava po tejto trase. Loď bola postavená v roku 2019 a teraz ide po prvý raz. No aj on ide po prvý raz s pasažiermi. Teší sa na Gough (čítaj Gof) Island tak ako ja. Hovorí, že cestou dole loď s pasažiermi nejde. Toto je prvá skúška. No tak potom OK, beriem späť, potom je táto plavba naozaj špecialita.

Ísť niečo po prvý raz, to je to, čo hľadám. Po rozhovore s Arturom sa mi zdá, že má plavba naozaj zmysel, že je to skutočný unikát. Zaujímavé pre mňa je to aj to, že napriek tomu, že dnes vojna Rusko vs. Ukrajina vrcholí, tak tu na lodi je množstvo Ukrajincov a sú s Arturom kamaráti.

Toho vojna evidentne mrzí „Hmm, Ľubo, čo mám povedať?“ dostávam z neho. A ja chcem povedať, že nie každý Rus je zloduch.

Zobudil som sa, zle som spal. Bolo mi teplo. Včera som zle spal, lebo mi bola zima. Nevymýšľam si trošku? No musím sa naučiť riadiť tú klímu, teraz mi ju prenastavili a bolo otrasne teplo. Plus som včera celý deň spal, nadrogovaný Kinedrylom, a tak sa niet čo diviť, že som zle spal v noci. 

Ráno som si zacvičil - výhoda junior suite a byť v nej sám je, že sa tu dá cvičiť. Cvičím a čakám, kedy ma to opäť vyradí z obehu, no nič sa nedeje. Dnes som už tabletku nezobral. Nie je mi ani šľaka. Morská choroba prešla. Za jeden deň plavby? No čo už. Človek si zvykne na všetko, aj na zlé more, zdá sa.

Američania nosia za uchom proti morskej chorobe náplasti. Filipínska posádka berie zázvor. Lodná lekárka, vysoká Holanďanka, mi prezradí, že morskú chorobu v týchto podmienkach má aj kapitán. Veď sa plavíme najhorším morom sveta – toto je všeobecne známy fakt.

Nemám rád lode, no práve preto môžu byť moje rady ohľadne morskej choroby pre vás užitočné a napíšem o nej blog, podobne ako som napísal o výškovej chorobe.

Poznámka (december 2023): v tomto roku som sa plavil vyše sto razy. Okrem tejto plavby krížom Atlantikom to bola aj veľká plavba na japonské ostrovy Ogasavara, na francúzske exotické územie Saint Pierre a Miquelon či plavba na britské zámorské územie v Tichom oceáne, na Pitcairn islands. Mal som strašnú morskú chorobu a dnes mi už nie je nič.  Ako na to sa dočítate sa v blogu: Morská choroba

Včera pri večeri som si oproti mne sadol jeden lekár z Los Angeles s náplasťou za uchom. Napriek náplasti je mu strašne zle a ja mu ponúkam náš Kinedryl a presviedčam ho, že u nás to berú deti, a že ho to síce uspí, ale nebude mu zle. Neverí mi. Aj keď sa narodil v Izraeli, dnes už je Američanom, špecialista na mitochondrie.

Prisadol si k nám jeho brat - vôbec sa nepodobajú. Lekár je maličký, asi homosexuál, brat je hromotĺk, ktorý žmurká na každú servírku. Keď začal brat rozprávať, prešli sme rýchlo ku Kerguelen Islands, ostrovu Rapa (nie Rapa Nui), Henderson (oproti = 193 km od Pitcairn), ostrovu Macquarie. V septembri sa chystá na atol Aldabra. Pri stole nastala taká rýchla geografická prestrelka a sme hneď kamaráti.

Lekár hovorí, že jeho brat Hadoram je najscestovanejší, ale Hadoram hovorí, že vidí, že ja som bol ďalej. Hadoram je „vtáčkar“ a vlastne celá loď sú vtáčkari, každý tu má obrovský fotoaparát s najväčším objektívom, aký si viete predstaviť. Úplní blázni, celá loď celý deň fotí vtáky.

More je dnes príjemné, svieti slniečko a je to prosto krása. Neskôr sa dozvedám, že Hadoram Shirihai je vtáčkarskym guru, či možno vtáčkarskym bohom a keď on niečo vo vtáčkarskom svete povie, tak je to prosto tak.

Na obed som sa rozprával s Giorginou, je totižto z Falklandov a ja o nich píšem a zbieram príbehy. Prebrali sme klasicky vojnu (Argentína – Británia v roku 1982). To, že sme nastupovali z Ushuaie a toto mesto je hlavným mestom Malvín.

„Keby sa ma v Ushuai spýtali, odkiaľ som, poviem že z Británie. Netrúfla by som si povedať, že z Falklandov...“ vysvetľuje mi. No problémy sú aj doma. Giorginina mama je Argentínčanka, a tak dvaja-traja ľudia z Falklandov mali kvôli tomu s ich rodinou problémy a robili im zle.

Spomínam Toma, ktorý ma vozil vrtuľníkom a ona že ho pozná - boli susedia. Susedia s Tomom, ktorý je jedným z dvoch ľudí, čo som bližšie na Falklandoch spoznal, no to je náhodička, susedia. No Giorgina sa rozhovorí ďalej, že jej mama bola vydatá najprv za Tomovho otca.

No tak to je sila. Tým pádom sa nemajú ich rodiny radi. Jej otec odkúpil celú farmu od Tomovho, a teraz vlastnia celý ostrov, kde ona a Tom vyrastali. Dnes celý ostrov patrí jednému trustu a ide o ochranu prírody. Volá sa New Island. Svet cestovateľov je taký malý.

Stále sa niečo učím a teraz sa doučujem vtáky, aby som sa mal o čom s týmito ľuďmi rozprávať.

Teraz zavládlo na lodi totálne nadšenie, lebo okolo prelietal “lightmanteled albatros”

Keď toto píšem, popred okno mi lietajú “wandering albatrosy” s rozpätím krídel 3,5 metra - tie najväčšie z najväčších a je ich veľa. No týchto vtáčkarov zaujímajú malé neznáme vtáčiky - dnes sme v pelagickej zóne a ide o pelagické vtáčiky, ďaleko od brehu, ktoré žijú na vode.

Skúsení vtáčkari nepoznajú vtáka iba podľa farby, ale už z letu, ako rýchlo mení smer, ako sa správa. Na prvý pohľad vedia či je to petrel, či albatros, či čokoľvek. Mnohí tu chcú nafotiť jeden konkrétny druh, ktorý im chýba.

Pripomína mi to moje výpravy, kedy „lovíme“ kmene. Jeden zájazd som aj nazval „Lovci ľudožrútov.“

„Albatrosov je z roka na rok menej, podľa mňa ich o niekoľko rokov stratíme,“ hovorí mi smutne Hadoram.

Po obede som po prvý raz pokecal s Martinom, s naším švédskym lídrom. Bol som milý a povedal som mu, že vidím mnoho chýb, čo robia a poradil som mu zaviesť systém, aký máme v BUBO. My týmto vnútorným systémom vieme dodať vyššiu kvalitu našim klientom. Je to ako kniha receptov, a keď podľa nej varíte, dáte to lepšie. OK, na druhý, tretí raz môžete byť invenčnejší.

Podľa mňa takýto systém nemá nikto na svete a na tejto lodí vidím, ako tomuto expedičnému teamu unikajú desiatky detailov, zabúdajú veci, Martin ich následne musí opraviť - opäť odkomunikovať. Vyzerá to amatérsky, aspoň v mojich očiach.

BUBO sprievodca naproti tomu nezabúda na veci a každý dodáva do systému aktuálne zážitky, komenty a veci navyše = hýbeme sa omnoho rýchlejšie než doteraz. BCA (BUBO Cestovateľská Akadémia) začína po mnohých rokoch prinášať výsledky a tento rok budeme mať najúspešnejší, čo sa týka spokojnosti našich klientov. Aspoň teraz sa to tak javí a po hroznom covidovom a tom prvom postcovidovom roku sme sa vrátili do normálu - chvalabohu.

Keby som nebol riaditeľom BUBO, mohol by som mať aj iný job. Táto lodná spoločnosť by ma mala platiť, vychytal by som im chybičky. Vidím to, vidím, že Martin je omnoho menší profesionál, než ja a že jeho team je omnoho slabší, než naši sprievodcovia.

My Slováci sme malý národ a BUBO je malá cestovka. Ja som začal z nuly, nie som dosadený manažér a chápem princíp. Ak niečo dostanete na tácke, nechápete súvislosti, dôležitosť danej veci a neviete, ako to robiť.

Ešte horšie to bolo, keď mal Martin a jeho skupina organizovať naše pozemné výsadky na ostrovoch – to bol disaster, absolútne nezvládnuté. Mňa išlo rozhodiť, no Američania, tí tíško sedeli a čakali a robili, čo sa im povedalo. No to príde ďalej. No už dnes som to odhadol, tento amaterizmus.

Čo sa týka plavby, ide všetko ako hodinky. Ide o holandskú loď a tam všetko sedí. Holanďania sú námorníci, skvelí námorníci.

Pripadá mi, že celá loď sú vtáčkari, iba ja nie. Niet sa teda priveľmi o čom baviť, keď jediná vec, čo daného človeka zaujíma, je, či videl akéhosi „zbytočného vrabca.“ Sú to rovnakí fanatici ako ja do cestovania. Nemáme spoločnú reč, no aj tak sa nechcem priveľmi socializovať. Mám povinnosti, chcem čítať, písať.

Nahral som rozhovor s kapitánom Arturom, na ktorom sme sa dohodli vopred. Kratučký rozhovor, lebo táto plavba je prvou od roku 2016 a prvou s touto novou loďou. Evidentne je to unikát a tie ja lovím a zaznamenávam.

Na raňajkách stretávam dvoch Číňanov zo Shenzenu. Sú strašne nesympatickí, typickí Číňania. Nemotorní, zle oblečení, človek nechápe, ako sa môže Číne tak dariť. Nebudem sa ich dnes nič ťažké ohľadne ich domácej politiky pýtať, no som prvý z celej lode, ktorý s nimi nadviazal kontakt. Doteraz sedeli pri stole úplne sami.

Ja Čínu nevnímam tak zle ako väčšina Slovákov. Myslím si, že Čína prevalcuje svojou tvrdou prácou a šikovnosťou Západ, ktorý sa točí vo svojej neschopnosti - v systéme, ktorý v poslednej dobe akosi prestal fungovať.

Je to škoda, lebo sloboda a demokracia sú úžasné. Chcem naďalej slobodu, ale ozajstnú slobodu. Chcem skutočnú demokraciu a nie toto a podľa mňa by stačili drobné zmeny. Napríklad? Mne by stačilo takéto pravidlo: „Ak príde k voľbám menej než 50 % voličov, voľby sú neplatné a bude vládnuť profesionálna úradnícka vláda, ktorá dostane automaticky mandát a jasné KPI.“

Keby bola v našej demokracii takáto malilinká vsuvka, išli by ste k nasledujúcim voľbám alebo by ste svoj názor vyjadrili nevolením? A druhá otázka: koľko % voličov by podľa vás prišlo k najbližším voľbám na Slovensku? Poznám na Slovensku mnoho odborníkov, ktorí by dokázali skutočne poľahky posunúť našu krajinu vpred. V terajšom systéme, „postfaktickej dobe“, sa však títo ľudia hore nedostanú.

Cez deň som nespal ani sekundu, prebdel som poobedie a blíži sa čas večere. Nepožil som Kinedryl a som OK. Lekár z LA je na tom zle naďalej, ako aj mnohí iní. Neviem, prečo mne nič nie je, no je to tak. Naozaj som vyhral aj nad morskou chorobou? Vždy som sa lodí bál. Som z toho naozaj vonku?

Posunuli sme si čas o hodinu dopredu. Ideme presne na západ, v stopách Sira Ernesta Shackletona. On sa takto plavil na svojej 800 míľ dlhej ceste, kde mu išlo o život a o život jeho druhov.

Skúste sa zamyslieť aj nad úvahou nižšie, aj keď píšem zrejme (na 99 %) proti vášmu presvedčeniu. Sedel som na večeri so švajčiarskymi novinármi. Sú presne ako ti naši. Nescestovaní, priemerní, rád by som povedal, že sú vymletí... Nadávajú na Číňanov. Lebo, áno, títo dvaja sú takí odstrčení a vyzezerajú naozaj divne.

„Boli ste v Číne?“ pýtam sa a sú v šoku, že neprikyvujem naratívu, ktorý sa valí všetkými „slobodnými“ západnými médiami, kde jeden odpisuje od druhého. Všetci na Západe predsa vieme, že Číňania sú zlí? Ani nám nenapadne spochybňovať tento „fakt.” Pýtam sa Švajčiarov, no vopred viem odpoveď, že neboli. Samozrejme, mňa z východného bloku podceňujú.

„Tak sa ich - Číňanov - opýtajte, sedia tu oproti,” hovorím im. „Tvrdíte, že nie sú slobodní, že bohatých je iba zopár, že krajina starne a rozpadne sa zvnútra - tak sa ich spýtajte, ako trpia?“ Švajčiari sú ešte prekvapenejší. Veď Číňania naozaj sedia kúsok od nás. Zdá sa mi, že sa toho stretnutia boja. Apropo, do konca plavby sa ich neopýtali ani slovo.

Švajčiarskej novinárke hovorím: „Vidíš, tu máš šancu sa opýtať, či ich režim utláča. Za mesiac si k nim nájdi cestu, zainvestuj do fľašky vína, oni sa rozhovoria a uvidíš, kde je pravda. Opakovať západnú ideologickú pravdu načítanú z médií a nadávať bez akýchkoľvek podkladov nie je múdre. Urob si vlastný názor.“

Ja tiež nechcem žiť v Číne, iba viem, že keď som sa rozprával s desiatkami Číňanov, bránili svoj režim viac, než bránime my ten náš. Neviem, ako vyzerá politika v dnešnom Švajčiarsku, no u nás má predseda vlády podporu okolo 10 % ľudí a 90 % ho neznáša, respektíve ignoruje.

V Číne je pomer presne naopak. 90% Číňanov svoj režim bráni. Ja im hovorím tie veci, čo píšem vyššie a oni reagujú: „Nie-nie, naša vláda veci rieši.” Pri raňajkách som sa dozvedel, že ten chudší z nich je najscestovanejším Číňanom, v TCC hodnotení na 326 bodov z 330. Je veľmi milý.“

Odporúčam novinárke tiež prečítať si knihu The Changing World Order od Raya Dalia - miliardára, ktorý si o Číne myslí to, čo ja, a teda, že Čína zničí západnú civilizáciu. Knihu odporúča aj Bill Gates.

Švajčiarskemu novinárovi sa vývoj debaty celkom zapáčil, uškŕňa sa, no jeho kolegyňa je zo mňa zhrozená.

Keď som bol v Číne po prvý raz, milovali ma, vo vlaku sa dotýkali mojej svetlej pokožky, bol som pre nich poloboh. Dnes cítim omnoho silnejšiu čínsku hrdosť. „Vy Západniari si nezaslúžite žiť, ako žijete. Žijete z iných, z bývalých kolónií a z toho, že klamete svet, rozpútavate vojny. Žijete z predaja zbraní a trápenia chudobného sveta...“ počúvam dnes. Toto si v dobe, keď som začal cestovať, nikto nedovolil povedať.

Následne sa stretnem s troma sympatickými Nemcami, extrémne scestovanými, násobne viac než švajčiarska novinárka, ktorá sa tu ocitla akosi omylom... „Ľubo, u nás sú aj médiá, samozrejme, nie tie masové, kde sa o veciach diskutuje,“ vysvetľujú mi. Ani oni by nechceli žiť v Číne, no vidia, ako Čína ide ekonomicky hore a valcuje Západ.

Ach, ako by som bol šťastný, keby takéto niečo existovalo aj na Slovensku, širšia, hlbšia diskusia. To by však musela diskutovať elita, niekto, kto má životné skúsenosti a rozum. Nie dnešné novinárske hviezdičky – rosničkovského tipu. Aj u nás sú, samozrejme, skvelí novinári, no je ich málo a nemajú priestor.

Švajčiarska novinárka ide okolo, a tak ju podpichujem: „Číňania sú na prvý pohľad nesympatickí. to uznávam, ale čo dáš za to spýtať sa ich? Čo ti to urobí? Náš kapitán je Rus a je to veľký profesionál, nemusíš všetko záverovať bez toho, aby si sa osobne snažila veci spoznať. Zem nie je plochá. Vy vo Švajčiarsku by ste to mohli vedieť.“

Sú okolo nás ľadovce, začalo snežiť, blížime sa k Južnej Georgii stále viac. „Veľryby na ľavoboku...“ vybehnem na palubu, no nevidel som nič.

Máme prednášky o vtákoch a o tom, ako rozoznávať veľryby. Chodím na každú prednášku a zapisujem si, čo sa dá. Niečo o tom viem, o tučniakoch najviac, a tak tú prednášku naozaj hltám. Teším sa na zajtra, na tučniačikov naživo. Verím, že ma pustia na breh. Teraz Južná Georgia sprísnila opatrenia - doslova im šibe - je tu akási vtáčia chrípka a „biosecurity“ je slovíčko dnešného dňa.

S biosecurity som zabil včera aj dnes asi tri hodiny. No mám vyčistené puzdro od foťáku aj ruksak, aj všetky vrecká. Ak nájdu semiačko, nepustia ma na breh. Všetky veci som si musel vykefovať, natrieť dezinfekciou a každú jednu prezreli naši sprievodcovia. No aj tak bude záležať od úradníkov na mieste, ktorí hocikomu z dôvodu „biobezpečnosti“ môžu zamedziť vstup.

Ráno som si zacvičil a zle mi nebolo. Je zaujímavé robiť tu brušáky. Ak chytám vlnu, idú ľahko, ak protivlnu, ide to do kopca o to ťažšie. Dal som plank iba 2 minúty a minútu potom navyše. Každý deň chcem pridať minútu.

Dostal som voucher na víno zdarma. Včera mi novinári ponúkali víno - Malbek, ale odmietol som. Ramadán dodržujem, ako sa len dá. Nepijem.

Som na najvyššom poschodí, a to je VIP. Hneď vedľa majú kajutu filmári z TV ARD či tak nejako. Táto nemecká televízna spoločnosť robila so mnou film o Ukrajincoch. Chceli, aby som vysvetlil, prečo sú Slováci proruskí a protiukrajinskí. Tak to píšu nemecké denníky, to isté odznieva aj v našich médiách - podľa prieskumov.

Nakrúcame to v našom utečeneckom dome, kde sa starám o približne 250 ukrajinských žien a detí. Nemecký redaktor sa ma pýtal stále dokola, že prečo sú Slováci proruskí a ja som opakovane vysvetľoval, že nepoznám takého ani jedného. Žiaden Slovák nechce byť pod Ruskom, každý vie, že Rusi nemajú peniaze.

Možno sú výsledky tých štatistík chybné, otázka bola zle položená a Slováci sú iba proti vojne ako takej. To však neznamená, že chcú, aby Rusi vyhrali. Taktiež im vysvetľujem, že niektorí Ukrajinci na drahých autách dráždia, ale ja vo svojom okolí nemám nikoho, kto je protiukrajinský. No je jasné, že nemecký redaktor má agendu.

Slovenskí novinári majú taktiež tú svoju. Keďže o nich dlhodobo hovorím to, čo teraz, tak som nepriateľ. Napríklad doteraz si nevšimli, že som bol prvý v Bratislave a druhý na Slovensku (o 2 dni po Milanovi Dubcovi) a že pomáham doteraz. Nevšimli si nič. Iba nemecká televízia prišla.

Sedíme na koženej sedačke, ktorá bola mojim najväčším svadobným darom a teraz som ju doniesol Ukrajincom, nech majú dôstojnejšie prostredie. Stále je pekná. Taktiež som dal namontovať pekné závesy, aj keď tu nejde o život utečencov, ide o ich intímnu zónu. V tej veľkej budove aj závesy stáli viac než 10 000 eur. Snažím sa, no v dome je aj veľa problémov a podľa mňa si slovenskí novinári nájdu nejaký ten problém, a potom o mne budete počuť = )

Nemecký domukent, o ktorom hovorím, nájdete na tomto odkaze. Verím, že sme ako národ nevyzneli ako proruskí trollovia - či ako znie ten dnešný terminus technikus.

Na tieto výmysly sú novinári naozaj bystrí. Majú talent človeka či skupinu ľudí, v tomto prípade celý národ, zhovadiť, očierniť. Áno, majú talent, to musím uznať. Tiež talent veci zostrihať tak, aby to zapadlo do agendy. Týmto smerom sa západné media jednoducho vyvinuli.

Títo filmári z ARD majú o tejto plavbe natočiť apolitický dokument. Už časť tejto cesty išli pred mnohými rokmi a teraz ide o akési porovnanie.

Zajtra vstávame o 5.45 h. Ešte raz sa budeme snažiť vystúpiť na St. Andrew's Bay. Nemalo by tak fúkať. Práve tu sa nachádzajú najväčšie kolónie kráľovských tučniakov. Veľmi sa teším!