Ašóka, najvýznamnejší kráľ Indie

Symboly spojené s kráľom Ašókom nájdeme dnes na každom indickom pase, na indickej vlajke, v štátnom znaku, na minciach aj bankovkách. Keď ich raz spoznáte, India sa vám začne skladať do nového obrazu. To, čo sa dovtedy zdalo iba ako dekorácia, zrazu dostane obsah. Cisár, o ktorom v Európe vie len málokto, žije v modernej Indii dodnes a žije v nej veľmi viditeľne.

Keď som v roku 1995 po prvý raz prechádzal Indiou, všimol som si, že mnohé malé obchody sa nazývali Ashoka. O tomto cisárovi som dovtedy takmer nič nevedel, no postupne sa mi začal vynárať na každom kroku. V meste Sarnath mi hovoria, že práve tu mal Sikharta Gautama z rodu Šakjamuni svoju prvú kázeň. A to je dôležité spresnenie. V Bodh Gayi prišlo osvietenie, v Sarnathe prišlo prvé učenie. Práve tu stojí slávny Ašókov stĺp s levími hlavami a práve jeho levia hlavica sa stala jedným zo základných symbolov modernej Indie. Keď sa potom pozeráte na indické mince, už sa nepozeráte na ornament. Pozeráte sa na dejiny.

Indická vlajka je jednoduchá, no v jej strede je detail, ktorý mení všetko. Koleso nie je ozdoba. Je to Ašókova čakra, symbol dharmy, teda zákona, poriadku a spravodlivosti. Leví znak vidíte na úradoch, na štátnych dokumentoch, na vládnych budovách. Je dobré vedieť, na čo sa pozeráte. Keď raz zavítate do Indie, s Ašókom sa stretávať budete stále. Po jeho stopách som prešiel Indiu krížom-krážom a zopár súvislostí vám v tomto blogu vysvetlím.

Alexander Veľký vstúpil do Pandžábu v roku 326 pred n. l. a pri rieke Hydaspes narazil na kráľa Pora. Bola to tvrdá bitka a Macedónčania sa po nej dostali na hranicu svojich možností. Východ sa im zrazu neukazoval ako ďalšie dobrodružstvo, ale ako nekonečný priestor, v ktorom by sa mohli stratiť. Práve po Alexandrovi vznikol politický svet, z ktorého neskôr vyrástla Maurjovská ríša.

Kráľovská dynastia, z ktorej pochádzal Ašóka, vznikla priamo v moci poalexandrovskej geopolitiky. Ašókov starý otec Čandragupta Maurja bojoval proti Seleukovi I., jednému z nástupcov Alexandra Macedónskeho. Dátumy sa pamätajú ťažko, no súvislosti sa pamätajú ľahšie. Keď si uvedomíte, že Ašókov svet vyrastal v tieni Alexandrovej výpravy, zrazu sa stará India prestane javiť ako uzavretý svet. Bola prepojená viac, než si často myslíme.

A keď už spomínam Čandraguptu, musím si opraviť aj jednu starú asociáciu, ktorú som mal kedysi skôr cestovateľsky než historicky. Slávny železný stĺp pri Qutab Minar v Dillí sa dnes spravidla nespája s Čandraguptom Maurjom, ale s kráľom Čandra, ktorého historici najčastejšie identifikujú ako Čandraguptu II. z guptovskej dynastie. Fascinujúci je aj tak. V roku 1995 som ho objal a pamätám si ten pocit dodnes. Práve preto sa tento rok chystám do Indie už päťdesiaty raz.

Ide o obdobie legiend a tie hovoria, že kým sa Ašóka dostal na čelo dynastie, zabil 99 bratov a bratrancov. Takéto číslo treba čítať opatrne. Skôr patrí do sféry legendy než do presne doloženého faktu. Po smrti Ašókovho otca Bindusáru však naozaj vypukol boj o nástupníctvo a Ašókovým veľkým rivalom bol jeho brat Susima. Tvrdosť, odvaha, energia, bezohľadnosť, všetko, čo robí z panovníka dobyvateľa, v ňom bolo v prebytku.

No vrchol krutosti prišiel pri Kalinge. V Indii patrí táto vojna k tým udalostiam, ktoré sa nestratili v hmle minulosti. Máme cisára, máme konflikt, máme miesto a máme aj text, v ktorom sám víťaz opisuje dôsledky svojho víťazstva. A práve to robí z Kalingy nie obyčajnú starú bitku, ale bod zlomu.

O tejto bitke som počul dávno, no až keď som sa pozrel na mapu Indie, zistil som, že Kalinga je odo mňa stále poriadne ďaleko. Najbližšie bola Kalkata, kam som chodieval pravidelne, no ani odtiaľ to nebolo za rohom. Kalinga sa nachádza v dnešnom štáte Odiša, južne od Západného Bengálska. Tak ako som prešiel všetky krajiny sveta, vraciam sa do nich znovu a znovu, aby som pochopil detaily. A tak som sa napokon vybral aj sem. Bola to moja štyridsiata deviata návšteva Indie. Doletel som priamo do dnešného hlavného mesta štátu Odiša, do mesta Bubanešvár.

Mesto tisícov chrámov ma veľmi príjemne prekvapilo. Našiel som tu svätyne, ktoré patria k tomu najkrajšiemu, čo som v severnej Indii videl. Prechádzam z jedného chrámu do druhého, z druhého do tretieho, potom do desiateho. Stoja v ryžových políčkach, medzi domami, v obytných štvrtiach. Sú všade. Tento architektonický štýl sa nazýva štýl Kalinga a jeho tri typické črty sú Rekha Deula, teda vysoká zakrivená veža nad svätyňou, Pidha Deula, stupňovitá strecha modlitebnej haly, a Jagamohana, zhromažďovacia hala pred svätyňou.

Bitka pri Kalinge sa zvyčajne datuje okolo roku 261 pred n. l. Ašókove vojská útočili z vnútrozemia na bohaté a nezávislé kráľovstvo s dôležitými prístavmi a obchodnými cestami. Keď som na dané miesto prišiel ja, bola už noc. Bol február, no vzduch bol stále príjemný. „Počuješ rieku? Podľa rieky Daya vieme, že bitka bola práve tu,“ vysvetľoval mi lokálny sprievodca. Stáli sme na kopci a pred viac než 2200 rokmi sa práve tu lámali dejiny.

Predstavte si tlak veľkej maurjovskej armády, ktorá sa valí z vnútrozemia k pobrežiu. Pred sebou nemá malé pohraničné kniežatstvo, ale hrdú Kalingu, krajinu obchodu, prístavov a ozbrojeného odporu. Najprv prichádza postup armády, potom stret pechoty, jazdy a slonov, potom chaos, v ktorom sa vojna mení na jatky. Pri rieke Daya sa z bojiska stáva priestor plný tiel, kriku a zajatcov. A práve tu je na tejto bitke najpodivnejšie to, že jej skutočný význam sa nezačína víťazstvom, ale až v okamihu, keď sa víťaz pozrie na výsledok a zdesí sa vlastnej moci.

Podľa Veľkého skalného ediktu XIII padlo 100 000 ľudí a ďalších 150 000 bolo odvlečených. Ašóka tu zrazu nevidel slávu, ale dôsledok vlastnej vôle. Víťaz stál na bojisku a pozeral sa na dielo vlastných rúk. Miesto, na ktorom stojíme, sa volá Dhauli a ja ho považujem za jedno z mála miest na svete, kde vieme s takou presnosťou ukázať na zrod svedomia impéria.

Tu pod kopcom je skala, dnes chránená mrežami, a na nej nápis starý približne 2300 rokov. Je to jeden z Ašókových skalných ediktov. Je tma a sme tu takmer sami. Náš sprievodca pozná strážnika, pustia nás dnu a my piati cudzinci máme toto veľkolepé miesto iba pre seba. Hore žiari biela pagoda, pod ňou je rieka, kopec, ticho a skala s textom, v ktorom panovník prvý raz hovorí jazykom, aký od dobyvateľa nečakáte.

Tieto nápisy sú písané písmom brahmi a jazykom prakrit. V pohraničných oblastiach Maurjovskej ríše, ktoré susedili s helenistickým svetom, sa však našli aj edikty v gréčtine a aramejčine, napríklad v Kandaháre. A práve vďaka týmto nápisom a ich štúdiu sa v 19. storočí podarilo rozlúštiť písmo brahmi. Nazvať Ašókove edikty rosettskou doskou Indie nie je doslovné, ale je to výstižné.

V Ašókových ediktoch nenájdeme moderný pojem absolútnej náboženskej slobody, no nájdeme v nich niečo, čo je na starovekého panovníka pozoruhodné. Výzvu k úcte medzi náboženskými skupinami, k zdržanlivosti v reči a k tomu, aby človek neoslavoval vlastnú tradíciu tým, že bude zhadzovať cudziu. Keď som o šťastí písal v blogu Svätá hora Athos: skratka na ceste za šťastím a spomínal Viktora Frankla, napadlo mi, že práve tu sa táto analógia dá použiť najlepšie. Nie ako efektný bonmot, ale ako myšlienka zodpovednosti. Ašóka po Kalinge nehľadá ďalšiu korisť. Hľadá zmysel moci po strete s jej dôsledkami.

Dovoľte mi porovnať Ašóku s cisárom Konštantínom. Bol mladší asi o päť a pol storočia a v našich zemepisných šírkach o ňom prirodzene vieme viac. Ašóka bol pre budhizmus tým, čím bol Konštantín pre kresťanstvo. Nie zakladateľom, ale panovníkom, ktorý dal viere imperiálny rozmer, infraštruktúru a dosah. Bez Ašóku by sa budhizmus určite šíril inak a pomalšie. Bez Konštantína by sa kresťanstvo v Rímskej ríši presadzovalo iným tempom a inou cestou.

Ašóka podporoval budhistické misie, pútnické miesta, komunikáciu a vzdelanosť, no neurobil z budhizmu jediné povolené náboženstvo. Konštantínov Milánsky edikt z roku 313 nezaviedol kresťanstvo ako štátne náboženstvo, ale zaručil mu toleranciu a ukončil jeho prenasledovanie. Keď ich porovnávam, Ašóka pôsobí vo svojich nápisoch tolerantnejšie. Jeho slávna myšlienka, že ten, kto ctí svoje náboženstvo a haní cudzie, ubližuje svojmu vlastnému, má mimoriadnu váhu aj dnes. Konštantín naproti tomu využíval kresťanstvo aj ako nástroj imperiálnej jednoty.

Na druhej strane kresťanstvo Konštantína prežilo a ďalej rástlo, kým budhizmus po Ašókovej smrti z Indie nezmizol hneď, ale v nasledujúcich storočiach postupne ustupoval. Dnes tvorí v Indii iba malý podiel obyvateľstva. Číslo je malé, dejinná stopa obrovská.

Ašóka nikdy nedobyl celý juh Indie a juhoindický priestor si aj vďaka tomu zachoval výraznú osobitosť, ktorú cítiť dodnes. Nepíšem to ako jedinú príčinu tejto odlišnosti, ale ako jeden z dôležitých historických faktorov. Kto južnú Indiu pozná, ten vie, že jej kultúrny a duchovný svet má vlastný rytmus. India sa nedá čítať ako jedna hladká plocha. Je to krajina vrstiev.

Podarilo sa mi navštíviť aj zopár budhistických lokalít zo staroveku v indickom štáte Ándhrapradéš. Aj tomuto štátu sa turisti často vyhýbajú, hoci sem Google smeruje obrovskú investíciu. V relatívnej blízkosti mesta Višakhapatnam som navštívil dve nádherné budhistické lokality, Bodžannakonda a Bovikonda. To sú miesta, kde si uvedomíte, ako ďaleko a ako rôzne sa budhizmus po Indii šíril.

Bovikonda patrí k veľmi starým centrám, s koreňmi v 3. storočí pred n. l. Bodžannakonda je mladšia a rozvíjala sa ešte v ďalších storočiach. Aj preto nie je správne hádzať obe lokality bez rozdielu priamo do Ašókovej éry. Bovikonda sa nachádza severne od Višaku. Bodžannakonda leží pri Anakapalle. Tieto miesta sú archeologicky významné, obsahujú ruiny stúp, kláštorov a budhistických sôch a krásne ukazujú, že dejiny budhizmu v Indii neboli ani krátke, ani jednoduché.

Moje blogy majú byť inšpiráciou pre zvedavého cestovateľa. Ukazujem v nich, že na svete je stále mnoho miest, kde môžete byť sami, objavovať a vyhnúť sa overtourizmu. Práve na takýchto miestach si človek uvedomí, že dejiny sa niekedy neskrývajú v slávnych metropolách, ale na kopcoch, kam turisti takmer nechodia.

Ašókova ríša siahala od Himalájí, patril k nej aj Kašmír, po veľkú časť indického subkontinentu. Ašókove edikty v gréčtine a aramejčine sa našli napríklad v Kandaháre a jeho sféra vplyvu zasahovala aj do dnešného Nepálu a Bangladéša. Toto už nie je regionálny kráľ. Toto je cisár, ktorý rozmýšľa v mierke kontinentu.

Ašókove deti podľa legendy odišli na Srí Lanku ako náboženskí vyslanci. Syn Mahinda sa stretol s kráľom Devanampiyatissom, ktorý prijal budhizmus a stal sa jeho veľkým podporovateľom. Dcéra Sanghamitta priniesla na ostrov vetvu stromu Bodhi z Bodh Gaye a založila aj ženskú mníšsku komunitu. Vďaka týmto misiám sa budhizmus stal na Srí Lanke nosnou tradíciou a práve odtiaľ sa théravádový budhizmus šíril ďalej do sveta.

Strom, ktorý tam dnes rastie, je považovaný za najstarší známy človekom zasadený strom s doloženou kontinuitou. Je to silné miesto. Nie pre sentiment, ale pre čas. Keď pri ňom stojíte, zrazu prestanete počítať vlastné roky. Pozeráte sa na kontinuitu civilizácie. Tento strom navštevujeme na každom našom zájazde Srí Lanka – rajská záhrada.

Moderná India si Ašóku po roku 1947 nevybrala náhodou. V jeho symbole našla obraz silného štátu, morálnu autoritu, jednotu obrovskej a rozmanitej krajiny aj predstavu náboženskej tolerancie. Ašóka je pre Indiu veľký aj preto, že v sebe nesie príbeh premeny. Z krutého dobyvateľa sa stal panovník, ktorý pochopil váhu vlastných činov a pokúsil sa moc oprieť o etiku.

To, že bol budhista, v Indii nepredstavuje problém ani preto, že v niektorých hinduistických tradíciách je Buddha vnímaný ako jeden z avatárov Višnua. Budhizmus tým však nestráca svoju samostatnosť. Má vlastnú filozofiu, vlastné dejiny, vlastnú duchovnú skúsenosť. A práve India je krajinou, ktorá vie takéto vrstvy udržať vedľa seba a dať im priestor.

Verím, že keď najbližšie prídete do Indie, budete sa na jej vlajku, mince či štátny znak pozerať inými očami. Už to nebudú iba štátne symboly. Uvidíte v nich stopu cisára, ktorého meno u nás pozná málokto, no v Indii žije ďalej doslova každý deň. A presne toto mám na cestovaní rád najviac. Zrazu sa pozeráte na veci, ktoré predtým mlčali, a ony začnú hovoriť.

Ak sa vám páči to, čo robím, prihláste sa na odber mojich blogo a prepošlite naše audioblogy známym, ktorých by mohli zaujať.