Legendy o pohorí Atlas – skamenený Titán či domov Kráľa džinov?

Ešte predtým, než sa dostaneme k samotným legendám, poďme si niečo o tomto pohorí povedať. Pohorie Atlas leží v severozápadnej Afrike a tiahne sa neuveriteľných 2 400 km cez Maroko, Alžírsko, Tunisko a cez španielske exklávy. K Atlasu tiež patrí severomarocké pohorie Ríf. K tomu zase patrí geologicky Gibraltarská skala na území Pyrenejského polostrova. Aj preto je prirodzeným „ihriskom“ pre BUBO sprievodcov, ktorí ho poznajú z desiatok sezón a vedia klientom vybrať tie najkrajšie úseky.

Atlas je rozdelený do niekoľkých častí. Už spomínané pohorie Ríf je jeho najsevernejším záhybom. Tiahne sa popri pobreží Maroka a jeho západné výbežky spadajú do Atlantického oceánu. Jeho priemerná výška je medzi 1 500 až 1 800 metrov nad morom. Špecifický je predovšetkým svojím podkladom, ktorý tvorí predovšetkým flyš – vrstvy sedimentov tvorené z pieskovca a ílu. Pri cestovaní v malých skupinách, ktoré sú pre BUBO typické, tu človek stihne vnímať nielen výšku a tvary hôr, ale aj jemné detaily krajiny, bez pocitu masového turizmu.

Ďalšou súčasťou pohoria je tzv. Stredný Atlas. Nachádza sa smerom na juh od miest Meknes a Fez. Začína ako plošina, ktorá sa nazýva Plochý Atlas a postupne sa zdvíha do výšok až nad 3 000 metrov nad morom. Táto oblasť je zalesnená a bohatá na každoročný úhrn zrážok. V BUBO itinerároch tu často hovoríme aj o ekológii a o tom, ako klimatické zmeny a sucho vplývajú na miestne ekosystémy a život obyvateľov.

Ďalej tu máme Vysoký Atlas, najatraktívnejšie pásmo pre milovníkov turistiky. Oddeľuje Stredomorie od Sahary. Centrálne časti Vysokého Atlasu pochádzajú z prvohôr. Východná časť pozostáva z jurských vápencov, ktoré sú staré až 190 miliónov rokov. Smerom na východ postupne klesá, prechádza do oblasti Saharský Atlas a na hraniciach s Alžírskom sa pripája na masív pokračujúci ďalej na sever. V rámci vysokého Atlasu leží aj najvyšší kopec severnej Afriky, Jabal Toubkal vo výške 4 167 metrov nad morom. Leží iba 63 km od kráľovského mesta Marakéš.

Počas našich zájazdov navštevujeme kaňony Torda a Dades. Práve tieto sa nazývajú ako predafrická brázda a tvoria hranicu medzi Vysokým Atlasom a Antiatlasom. Sprievodcovia BUBO tu často vysvetľujú nielen geológiu, ale aj to, ako si miestni ľudia poradili s náročnými podmienkami. BUBO preto sleduje ekologické projekty v Maroku a prináša ich svojim čitateľom.

Antiatlas je najužnejšie pásmo pohoria Atlas na území Maroka. Je súbežné s Vysokým Atlasom a zároveň je s ním prepojené vulkanickým masívom Jebel Sirwa. Centrálne časti Antiatlasu dosahujú výšku okolo 2 100 metrov nad morom, tvorí ich žula, vápence a piesočné sedimenty. Kontrasty medzi jednotlivými pásmami sú presne tým, čo robí z našich marockých zájazdov komplexný, no stále pohodlný luxusný zážitok.

Smerom na hranice s Alžírskom môžeme pozorovať už spomínaný Saharský Atlas a náhorné stepi vo výške maximálne 1 300 metrov nad morom. Aj tu platí BUBO filozofia: cestovať tak, aby sme krajinu spoznávali s rešpektom a zanechali po sebe čo najľahšiu ekologickú stopu.

Atlas patrí medzi mladšie vrásové pohoria. Je súčasťou alpsko – himalájskej sústavy, ktorá vznikla počas alpínskeho vrásnenia predovšetkým období treťohôr v období medzi 66 až 2,6 miliónmi rokov späť. Vrásnenie vzniklo kolíziou Africkej a Eurázijskej tektonickej platne. Počas tohto masívneho nárazu platní prišlo k stlačeniu a vyzdvihnutiu sedimentárnych hornín. Poďme si tento proces detailnejšie vysvetliť. Nadväznosť medzi prírodou a príbehom je totiž niečo, na čo kladieme v BUBO počas výkladu veľký dôraz.

Celý tento proces začal tzv. hercýnskym vrásnením. To sa udialo v časoch prvohôr. Počas druhohôr sa na územní dnešného atlasu začali usadzovať morské sedimenty. Tie dnes tvoria drvivú väčšinu vrásových štruktúr pohoria. Po týchto dlhých procesoch prišlo už k tomu spomínanému stretnutiu kontinentálnych platní. Africká platňa sa začala posúvať smerom na sever a začala postupne narážať na Eurázijskú platňu.

Na mieste, kde sa stretli, prišlo k obrovskému horizontálnemu stlačeniu a k skráteniu zemskej kôry. Sedimenty, ktoré sa nachádzali medzi platňami, boli týmto tlakom stláčané k sebe a tlak ich zároveň tlačil do výšky. Takto vznikli pre pohorie Atlas typické vrásy, čiže vrstvy hornín a tiež príkrovy, to znamená, že sa obrovské masy hornín začali presúvať. Výsledkom tohto vrásnenia, ktoré trvalo milióny rokov, je dnes vrásová vysočina, ktorá sa delí na viacero pásiem, ktoré sme si už spomínali.

Báje vieme dnes z hľadiska literárnej vedy definovať ako epické útvary. Sú to dlhé rozprávania, ktoré sa prenášali zväčša ústnym podaním a v ktorých sa snažili si naši predkovia vysvetliť nepochopené javy, akými boli napríklad vznik alebo zánik sveta, prírodné sily ako napríklad ročné obdobia či počasie. Tiež si pomocou príbehov vysvetľovali kolobeh života – narodenie, priebeh života alebo smrť. Spomínajú tiež božstvá, v ktoré ľudia verili a tiež rôzne mýtické bytosti, ktoré ľudia uctievali alebo sa ich báli a snažili sa si ich nakloniť na svoju stranu. Báje vznikali dávno predtým, než bolo rozšírené písmo, preto mnohým z nich nevieme prisúdiť autora. Prenášali sa predovšetkým ústnou tradíciou. Aj v modernom cestovaní je pre BUBO dôležité, aby sa tieto príbehy nestratili a aby sme cestovali s rešpektom k nositeľom tradície.

Vnárame sa do sveta, kde hory nie sú len kameň, ale skamenení Titáni, posvätné príbytky Kráľov Duchov a magické brány do púšte. S pohorím Atlas sa spájajú legendy známe z gréckej mytológie. Tu sú tie najznámejšie. Na našich zájazdoch ich počúvate priamo tam, kde sa odohrávajú. To je presne ten moment, keď sa z obyčajnej dovolenky stáva ulovený zážitok.

Na samom okraji sveta, tam, kde sa zem ponára do Atlantického oceánu, stál Atlas. Bol jedným z mocných Titánov, prastarou silou. Avšak po prehranom boji proti Diovi bol Atlas odsúdený k najťažšiemu trestu: navždy niesť na svojich neúnavných pleciach nebeskú klenbu.

Zhrbený pod jej nekonečnou ťarchou, chránil hrdinský Titán i posvätnú záhradu. V tejto záhrade, na samom západe, rástol strom so zlatými jablkami, ktorý strážili jeho dcéry, Hesperidky.

Jedného dňa, unavený svojím osudom, zazrel Atlas prichádzať hrdinu, ktorého sila bola neporovnateľná – Herakla. Hrdina plnil svoje kruté úlohy a potreboval zlaté jablká. Atlas mu navrhol: „Prevezmi túto ťarchu na chvíľu, silák. Som ich otec, jablká ti prinesiem sám.“

Herakles súhlasil, ramená mu okamžite zaťažila váha celého vesmíru, no vydržal. Atlas sa vrátil so zlatými plodmi, ale s opojnou chuťou slobody v srdci. „Prečo by som sa mal vrátiť k tomuto prekliatiu?“ povedal. „Jablká kráľovi odnesiem sám. Zostaň, priateľ, a ži pod oblohou, ak dokážeš.“

Herakles však nebol len silný, ale aj múdry. Prikývol: „Máš pravdu, ó, Atlas. Ale skôr, než odídeš, prevezmi klenbu len na okamih. Potrebujem si podložiť pod ramená vankúš z trávy, aby ma ten kameň nedral.“ Atlas v návale chamtivosti a sebadôvery klenbu chňapol a prevzal ju späť. V tom okamihu Hérakles vzal zlaté jablká a s posmešným úsmevom odkráčal. A Atlas, zahanbený a prekonaný, musel opäť niesť na svojich pleciach nesmiernu ťarchu až na veky vekov.

Perseus a zrodenie pohoria

Osud Titána Atlasa mal aj krutejší koniec. Keď sa po dlhom putovaní vracal hrdina Perseus z ostrova Gorgón, vietor ho zavial nad Atlasovu zem. Perseus niesol v kapse hrôzostrašnú trofej – odťatú hlavu Medúzy.

Atlas, zúrivý zo svojho osudu a unavený svetom, odmietol Diovmu synovi pohostinnosť. Vyhnal ho s posmechom a neveril jeho chváleniu sa o zabitej Gorgóne.

Perseus, vidiac, že spor sa skončí bitkou, ku ktorej nemal silu, vybral z kapsy zakrvavenú, hájmi opletenú hlavu Medúzy a ukázal ju Titánovi.

Pohľad na ňu mal okamžitý, osudný účinok. Atlas skamenel.

Jeho obrovské telo sa roztiahlo a zmenilo sa na nekonečný hrebeň. Jeho brada, plecia a hrudník vytvorili štíty a masívy, ktoré dnes poznáme. Titán, ktorý kedysi niesol nebo na svojich pleciach, sa stal samotnou horou – Pohorím Atlas – ktorej vrcholy sú také vysoké, že sa dotýkajú nebeskej klenby, čím navždy zostal verný svojmu trestu.

Pohorie Atlas je po stáročia domovom kočovných berberských kmeňov. Lež si rozpovieme aj ich legendy, poďme si o Berberoch niečo bližšie povedať. Sami sa nazývajú Amazigh, čo v preklade z berberského jazyka znamená slobodní ľudia. Berberské kmene osídľujú nielen oblasti Atlasu, ale aj Sahary. Berberské kmene od nepamäti živili kočovným alebo nomádskym spôsobom života. Po horách a púšťach sa presúvali vždy so svojím dobytkom, tradične sa starali o ovce, kozy a v púštnych oblastiach o ťavy.

Zvieratá tvorili a tvoria esenciálny prvok ich života. Presúvajú sa s nimi vždy za účelom hľadania vody. Niektoré kmene žijú stálo v úrodných údoliach alebo oázach, kde sa venujú pestovaniu rôznych plodín, ako napríklad datle alebo olivy. Venujú sa tiež rôznym remeslám a predaju výrobkov. Najznámejšie berberské výrobky sú napríklad krásna maľovaná keramika a koberce, ktoré si počas cesty Marokom vždy prezrieme v kráľovskom meste Fez. Práve malé skupiny BUBO umožňujú zažiť tieto stretnutia autenticky a s rešpektom. S nami nie ste veľký a rušivý dav, ale hostia.

Berberské kmene rozprávajú vlastnými jazykmi nazývanými tamazight. Tieto patria do afroázijskej jazykovej skupiny a sú príbuzné s arabčinou a hebrejčinou. V Maroku je tamazight od roku 2011 oficiálnym jazykom a podľa regiónu rozlišujeme na jeho území tri varianty. Na zápis sa používa starobylé písmo Tifinagh.

Berberské kmene majú svoju vlastnú kultúru a spôsob, akým vnímajú náboženstvo. Prevažná väčšina sú moslimského náboženstva, konkrétne sunniti, dodnes však mnohé kmene uctievajú svojich predkov. Pre ich odievanie je typický dlhý voľný plášť zvaný djellaba. V kultúre je silno prítomná hudba, ktorá sa bežne hráva na oslavách, svadbách alebo len tak počas bežného dňa. Typické pre hudbu Berberov sú bubny nazývané bendir, ale aj tanec a spev. Často ich zažívame priamo počas našich zájazdov, keď večer pri ohni vzniká atmosféra, ktorú nevyrobíte v žiadnom hoteli. Tu si uvedomia rozdiel medzi bežnou dovolenkou a BUBO cestovaním.

Dôležitá je taktiež bersberská kuchyňa. Jej základom je kuskus, krupica pripravená na pare a taktiež zelenina a jahňacie, kuracie alebo hovädzie mäso. Najznámejší pokrm sa nazýva tajin, rozšírený po celom Maroku, ktorý sa pripravuje v keramickej nádobe priamo na ohni a v tejto sa aj servíruje. Podáva sa s chlebíkom, plackami nazývanými msemen alebo s menšími pitami batbout. Neodmysliteľnou súčasťou gastronómie je aj silný marocký čaj, podávaný s cukrom a čerstvou mätou.

Tak ako v iných častiach sveta, aj v Maroku sa život pôvodných obyvateľov mení. Migračné trasy sa v dôsledku sucha a nedostatku zrážok skracujú. Nomádi sa preto musia často presúvať do oblastí so stálym prístupom k vode. Namieto tiav sa dnes už používajú autá. Pre mladšie generácie už nie je kočovný spôsob života zaujímavým, preto sa často sťahujú do mies, za vzdelávaním a stabilnejšou prácou. BUBO dlhodobo sleduje tieto zmeny a pri cestovaní podporuje projekty, ktoré majú pozitívny dopad na komunity. V tomto prípade zodpovedným výberom lokálnych partnerov.

Berberská kultúra je krásna a špecifická a my sa k jej blízkosti dostávame počas dobrodružstva na Sahare.

Vráťme sa však k pohoriu Atlas a k jeho legendám. Berberská kultúra je nimi popretkávaná a tu sú tie najznámejšie. Na našich zájazdoch ich počúvate priamo na miestach, kde vznikli. Vďaka výkladu sprievodcov BUBO získavajú novú, živú podobu.

Kým Gréci zanechali svoje mýty, pôvodní obyvatelia Atlasu, Berberi, žijú s vlastnými legendami, kde hory nie sú Titáni, ale sväté miesta duchov.

Vo Vysokom Atlase, pod tieňom najvyššieho vrcholu Džabal Tubkal, sa skrýva malá dedina, ktorá je po stáročia pútnickým miestom: Sidi Šamharúš.

Legendy vravia, že je toto miesto domovom a hrobom Kráľa Džinov. Nie je to však zlý duch, ale mocný a láskavý panovník, ktorý vládne nad všetkými duchmi Atlasu.

Pútnici prichádzajú zďaleka, aby hľadali u Sidi Šamharúša liek. Veria, že ak ich postihla choroba zoslaná zlými džinmi, alebo ak trpia nevysvetliteľným šialenstvom, iba Kráľ Duchov, ktorého symbolizuje obrovský na bielo natretý kameň, ich môže uzdraviť. Po rituálnej obete a strávení noci v posvätnom prostredí sa duše očistia a telo vylieči.

Berberi prechovávajú k horám úctu a rešpekt, nevnímajú ich len ako zdroj vody a domov, ale aj ako most medzi svetom živých a svetom mocných, nadpozemských síl. Každý krok na týchto červených skalách je tak putovaním po zemi, ktorej vládne duch, ochraňujúci svoj ľud od nepamäti. Aj my v BUBO vedieme skupiny k tomu, aby do týchto miest vstupovali s pokorou. Luxus pre nás neznamená bezohľadnosť, ale komfort spojený s rešpektom.

Pohorie Atlas je deliaca čiara. Na severe chladná, na juhu žeravá. A práve na týchto južných svahoch sa rodia legendy o prežití.

Tu, v hlbokých kaňonoch a úzkych údoliach, ako je Drâa alebo Dadès, sa tiahne Údolie Tisícich Kasieb. Tieto pevnosti z červeného blata a slamy, pripomínajúce obrovské hradby, sú bránami, ktoré chránia pred nekonečnou vlnou Sahary.

Legendy hovoria, že tieto kašby nepostavil len človek. Sú to pamätníky Kmeňa Kováčov, prastarého kmeňa, ktorý ovládal oheň a naučil ľud hory prežiť. Kašby sú symboly vytrvalosti, miesta, kde v úcte prebýva Múdrosť Predkov. Je to posledný záchytný bod pred Hamadou – kamenistou púšťou.

A čo je v horách najcennejšie? Voda.

Preto sú oázy a pramene v hĺbke Atlasu chránené tiež legendami. Berberi uctievajú Strážcov Vody, ktorí sídlia v tmavých lesoch cédrov a pri chladných horských jazerách. Hovorí sa, že len pokorné srdce a ruka dokážu nájsť a ochutnať prameň, ktorý tečie priamo zo srdca hory. Ak človek preukáže úctu a neberie viac, než potrebuje, Strážca ho prevedie suchým údolím k živej vode.

Ale ak príde do hôr chamtivosť alebo neúcta, Strážca zatvorí tok a pošle len suchý, páliaci vietor, ktorý zmení zeleň na prach, a tak pripomína človeku, že v týchto horách panuje starý, nemenný zákon: Pokoj prežije, chamtivosť zhynie. V BUBO veríme, že cestovanie má byť o rovnováhe medzi pohodlím a pokorou, aj medzi luxusom a skromnosťou v prístupe k prírode.

Predtým, než sa po zemi prechádzal človek a než bol Atlas skamenený, vládla tma. Iba Matka Zem — Amazighmi zvaná aj Tamazghas — vedela o tajomstvách, ktoré hory uchovávajú.

Hovorí sa, že na počiatku nevládol boh, ale Sedem Kráľov – sedem duchov, ktorí vládli prázdnote a chladu. Matka Zem vtedy volala k oblohe: „Dajte mi teplo! Ak ma neobohatíte, ostanem len bezmenný kameň.“

Obloha vypočula jej volanie a z hviezd zoslala Sedem Plameňov – Sedem Mocných Duchov Ohňa. Tie sa spustili do hlbín Atlasu a ich žiar roztavil kameň a stvoril minerály a kovy. Vďaka ich žiaru sa prebudil aj oheň v srdci človeka.

Matka Zem však zostala neplodná, pretože teplo spaľovalo všetko živé. A tak zo smútku a slzami volala: „Ó, Sedem Plameňov, ste príliš horúce! Potrebujem zjemnenie, aby som mohla rodiť!“

Vtedy jeden z plameňov, ten najnežnejší a najmúdrejší, zoslal chladnú rosu. Tá rosa sa premenila na prvé pramene a rieky, ktoré ochladili oheň a vytvorili hlboké, skryté zásoby vody.

Tak sa zrodila rovnováha: Oheň, ktorý stvoril kov a ľudskú vôľu, a Voda, ktorá priniesla život. Imazighen vedia, že tieto protiklady sú ukryté v každom kameni Atlasu, a že sú večným tajomstvom všetkého, čo rastie a prežíva.

Vysoko v Strednom Atlase, uprostred nehostojných skalísk, ležia dve jazerá, ktoré nikdy nevyschnú – Isli a Tislit. Ich príbeh je svedectvom o nehynúcej láske a sile neposlušnosti.

Kedysi dávno žili v Atlasoch dva znepriatelené kmene. Ich deti, odvážny pastier Isli (ženích) a krásna dievčina Tislit (nevesta), sa do seba zamilovali, hoci to ich zákony prísne zakazovali. Stretávali sa tajne, v tieni hory, sľubujúc si večnú vernosť.

Keď sa ich láska odhalila, starší kmeňov im prísne zakázali byť spolu. Nepriateľstvo bolo silnejšie ako súcit. Isli a Tislit sa však lásky nevzdali.

Rozhodli sa spáchať spoločný čin. V noci, pod splnom mesiaca, vyrazili k vysokej hore. Každý zo svojho kmeňa vystúpil na opačnú stranu útesu. Tam, kde si sľúbili, že budú len jeden, sa navzájom nemohli dotknúť.

Zo smútku, zúfalstva a ich nekonečnej lásky začali plakať. Plakali tak dlho a tak úprimne, že ich slzy stekali do priehlbín pod útesmi.

Plakali, až kým obaja nepadli mŕtvi.

Ich slzy sa však stali nehynúcim zázrakom. Na mieste, kde plakal Isli, vzniklo jedno jazero. A tam, kde plakala Tislit, vzniklo druhé. Dve jazerá, navzájom vzdialené, no zrodené z jedinej lásky, sú symbolom ich neuskutočneného sobáša.

V ich blízkosti dodnes Amazighovia slávia Svadobný Moussem, kde sa stretávajú mladí ľudia, aby si slobodne vybrali svojho partnera. Je to spomienka na Isliho a Tislit a ich trvalý odkaz, že láska v srdciach hôr je silnejšia ako akýkoľvek kmeňový zákon.

Báje, legendy a povesti sú dodnes fascinujúcim zdrojom poznania o prežívaní našich predkov, o ich kultúre, náboženstve a zvykoch. Dúfam, že budú aj pre Vás, po prečítaní tohto blogu, rovnako fascinujúce ako pre mňa a pre nás milovníkov histórie a literatúry v BUBO!