Druhý najrozsiahlejší oceán (z piatich) s rozlohou 106 460 km² zaberá pätinu Zeme a je jediným oceánom, ktorý sa zväčšuje.

Severný a Južný Atlantický oceán, rozdelené rovníkom, majú približne rovnakú rozlohu. Atlantický oceán má tvar „S“, s hranicami Severnej a Južnej Ameriky na západe a Európy a Afriky na východe. Rozdeľuje takto „Starý“ a „Nový“ svet.

Morské prúdy v Severnom Atlantiku tečú v smere hodinových ručičiek – najznámejším je Golfský prúd, a v Južnom Atlantiku v protismere hodinových ručičiek. Priemerná hĺbka je 3 646 metrov a najhlbší je pri Portoriku (Portorická priekopa) s hĺbkou 8 376 metrov.

Vtekajú doň najväčšie svetové rieky ako Amazonka, Kongo, Orinoko, rieka svätého Vavrinca, Mississippi, Paraná, Niger, Níl (cez Stredozemné more), Dunaj (cez Čierne more). Atlantik je najslanším oceánom, čo je spôsobené podmorským prúdom zo Stredozemného mora.

O mnohých moreplavcoch som už písal v samostatných blogoch, tu však ponúkam rýchly prehľad kľúčových momentov.

Už starovekí Feníčania mohli nadviazať na expedície egyptských faraónov. Je pravdepodobné, že sa plavili Červeným morom, obišli Mys dobrej nádeje a následne popri západnom pobreží Afriky prešli cez Gibraltársky prieliv späť do Stredomoria. Tadiaľto zrejme prechádzali aj Minojci z Kréty.

Z rímskych prameňov vieme, že kartáginskí moreplavci Hanno a Himilco – obaja fénického pôvodu – preplávali Gibraltár a dostali sa až ku Kanárskym ostrovom. Niektoré záznamy naznačujú, že sa mohli priblížiť až k Azorským ostrovom, teda hlboko do Atlantiku – a to už v 5. storočí pred n. l.

V 4. storočí pred n. l. sa grécky moreplavec Pytheas z Massalie (dnešného Marseille) údajne dostal až za severný polárny kruh. A v 1. storočí pred n. l. podnikol Gaius Julius Caesar výpravy do Británie, čím rozšíril rímske poznanie severozápadnej Európy.

K poznaniu Atlantiku výrazne prispeli aj obyvatelia severnej Európy. Podľa legiend sa svätý Brendan, írsky mních, v 6. storočí mohol dostať až na Bahamy, hoci to nie je historicky potvrdené. Írski mnísi však mali preukázateľne usadlosti na Islande ešte pred príchodom Vikingov.

V 9. až 11. storočí výrazne vkročili na scénu Vikingovia, ktorí zásadne ovplyvnili dejiny severného Atlantiku. Erik Červený objavil Grónsko a jeho syn Leif Eriksson sa okolo roku 1 000 dostal až na územie dnešného Newfoundlandu v súčasnej Kanade – teda do Severnej Ameriky, stáročia pred Kolumbom.

Začiatok tzv. veľkého veku európskych objavov sa viaže na postavu portugalského princa Henricha Navigátora. Práve on inicioval a podporoval systematické plavby pozdĺž afrického pobrežia, čím položil základy budúceho námorného impéria. Portugalci v tom čase ťažili z toho, že reconquista – oslobodenie spod islamskej nadvlády – u nich prebehla skôr než v susednom Španielsku, čo im umožnilo rýchlejšie sa orientovať na zámorský prieskum.

Prvými priekopníkmi boli Gonçalo Velho Cabral a neskôr Bartolomeu Dias, ktorý ako prvý Európan oboplával Mys dobrej nádeje. Portugalským národným hrdinom sa stal Vasco da Gama, ktorý v roku 1498 dorazil až do Indie. Osobne som stál pri jeho (pôvodnom) hrobe v meste Koči a druhom hrobe v lisabonskom Beléme a vzdal mu hold.

Aj Španielsko sa, po ukončení reconquisty v roku 1492, rýchlo zapojilo do objavovania sveta. Kráľovský pár Isabela Kastílska a Ferdinand Aragónsky podporili Krištofa Kolumba, temperamentného Janovčana, ktorý sa vydal na západ s cieľom nájsť novú cestu do Indie. Namiesto toho objavil Nový svet – pre Európu doposiaľ neznámy americký kontinent.

Ďalší talianski moreplavci nasledovali. John Cabot objavil v roku 1497 Newfoundland (na Vikingov sa v tom čase už zabudlo). Giovanni da Verrazzano, pôsobiaci v službách Francúzska, preskúmal v roku 1524 pobrežie od Južnej Karolíny po Newfoundland.

Na juhu sa preslávil Vasco Núñez de Balboa, ktorý ako prvý Európan uvidel Tichý oceán a založil aj prvé európske mesto na jeho brehoch. Dodnes po ňom nesie meno panamská mena – balboa.

Kľúčovým momentom bola výprava Ferdinanda Magellana (1519 – 1522), portugalského moreplavca v službách Španielska, ktorý ako prvý viedol plavbu okolo sveta. Hoci Magellan počas výpravy zomrel, jeho loď a posádka oboplávali Zem – čím potvrdili jej guľatosť a prepojili oceány.

Za zmienku stoja aj ďalšie osobnosti: Tristão da Cunha, ktorý objavil odľahlé súostrovie Tristan da Cunha, či slávny Francis Drake – pirát, moreplavec a neskôr šľachtic, ktorý ako druhý po Magellanovej výprave oboplával svet.

Kým severný Atlantik bol do 16. storočia pomerne dobre preskúmaný, južný Atlantik a južné moria zostávali dlhšie tajomstvom. Ich systematické preskúmanie nastalo pri hľadaní legendárneho Terra Australis – hypotetického južného kontinentu, ktorý mal podľa dobových predstáv vyvažovať „tiaž severu“.

Najviac pre objavovanie týchto končín urobil James Cook, ktorý počas svojej druhej výpravy (1772 – 1775) trikrát preťal južný polárny kruh a ako prvý oboplával Antarktídu. Zmapoval tiež ostrov Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy, čím výrazne prispel k rozšíreniu poznania najvzdialenejších oblastí Zeme.

Atlantické ostrovy

Ascension Island

Najťažšie dostupný ostrov v celom Atlantiku. Nielen svojou vzdialenosťou, ale hlavne problematickým vydávaním povolení na vstup. Ascension je britským zámorským územím s vlastnou vládou, vlastnou vlajkou, vlastnými exotickými známkami. Platí sa tu svätohelenskými librami.

Ascension je sopka, ktorá trčí nad morskou hladinou, západne od Stredoatlantického chrbta. Nad vodou sa nachádza iba 1 % ostrova. Je to mladá sopka a očakáva sa, že ostrov môže vybuchnúť. Možno aj to je dôvod, prečo Briti desaťročia odkladali svoju investíciu do pristávacej dráhy.

Portugalský moreplavec ho pomenoval ako „Zbytočný ostrov“, britskí objavitelia neskôr ako „Najčudnejšie miesto na Zemi“. No iní toto hyperexotické miesto hodnotia ako „Okno do vesmíru“ či „Skutočný Jurský park“. V mojom blogu o Ascensione nájdete originálne fotografie a videá. Ten ostrov je skutočne veľmi, veľmi zaujímavý.

Bouvetoya, Bouvet Island

Toto by mal byť najizolovanejší ostrov sveta. Nachádza sa totižto extrémne ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Problém je ten, že ostrov nie je obývaný a vedcov za obyvateľov naozaj nemôžeme považovať.

Ostrov Bouvet má najvyšší vrch Olavtoppen (760 m n. m.). Nachádza sa 1 600 km severne od Antarktídy, od Krajiny kráľovnej Maud. Fotografie nájdete v mojom blogu o polárnikoch Ernestovi Shackletonovi a Roaldovi Amundsenovi. Bouvet je celý pod ľadom. No aj na ľadom pokrytom sopečnom ostrove je teplota len 30 cm pod povrchom prekvapivo 24 až 26 stupňov.

Bouvet je nevľúdny ostrov a keď sa sem chcete dostať, rátajte s drastickou morskou chorobou po dlhé dni plavby. Stále tu prší – či skôr sneží, mrzne a mráz zalieza pod nechty. Celkovo počasie je nevyspytateľné, vlny sú obrovské a vylodenie problematické. Ostrov Bouvet je krásnou ultimátnou expedíciou. Dá sa sem iba doplaviť.

Falklandské ostrovy

Nejde o jeden ostrov, ale ostrovov a ostrovčekov je vyše 700. Argentínčania ich nazývajú Malvíny a u nás sú známe vojnou o Falklandy z roku 1982. Dostanete sa sem buď z Chile, alebo – ja som letel vojenským lietadlom RAF (Royal Air Force) a o tejto skúsenosti píšem v blogu o Falklandoch.

Máte na výber - lacnú možnosť navštíviť tieto ostrovy na lodi (čím väčšia loď, tým nižšia cena), alebo sa sem vybrať tak ako ja. Odporúčam doletieť a potom prelietať malým lietadielkom z ostrova na ostrov.

Ak ste niekedy boli na plavbe na Južnej Georgii či na Antarktickom polostrove, značne oceníte, že vás žiadni lokálni sprievodcovia nebuzerujú, čo nesmiete robiť, a že od tučniakov musíte byť XY metrov (každých päť rokov tú vzdialenosť ochranári predlžujú).

Tu ste na bielych krásnych plážach s tučniakmi, tuleňmi a obrovskými albatrosmi sami. Doslova sa ich môžete dotýkať a albatrosov štekliť na krku – majú to radi.

Priznám sa, bol som z Falklandských ostrovov nadšený. Pozrite sa na môj blog, nájdete tu fotografie aj krátke videá. Video nižšie je z najvýchodnejšieho bodu ostrovov.

Fernando Noronha

Tento ostrov má chýr najkrajšieho ostrova Brazílie. Odkedy chodím do Brazílie a pýtam sa miestnych, kde je v Brazílii najkrajšie, všetci prižmúria oči a zasnene povedia: Fernando de Noronha. A spýtam sa, aha, a bol si tam? Nie... Je to naozaj ako raj. Každý vie, že je tam božsky, ale nikto tam nebol.

Zároveň je to ukážka udržateľného turizmu. Za samotný vstup platíte desiatky eur a následne odvádzate ostrovu desiatky eur za každý deň pobytu na ostrove. Na druhej strane morský život okolo ostrova je skutočne výnimočný a nepoznám človeka, ktorý by sa z Fernanda de Noronha nevrátil nadšený. Počúvnite moju radu aj vy.

Ide o cestovateľskú špecialitu, ale popri Svätej Helene zároveň o dostupný ostrov a zároveň znesiteľný pre normálnych cestovateľov. Veď sa sem chodí zabávať zlatá brazílska mládež. Nemusíte byť teda bláznivý dobrodruh a viete sa sem vybrať aj so svojou manželkou či frajerkou/ frajerom. Budete obaja nadšení. 

Na ostrov sa lieta zo štátu Pernambuco z mesta Recife. Odporúčam objednávať si všetko dlho vopred. Každé euro, ktoré tu miniete, ide na správnu vec.

Symbolom ostrova Fernando de Noronha sú dva malé ostrovčeky - Morro Dois Irmãos. Dvaja bratia sú chránení a vstup na ostrovčeky je zakázaný. Najlepšie ich uvidíte z pláže Baia dos Porcos.

Na ostrove nájdete aj najkrajšiu pláž Brazílie - Praia da Baia do Sancho. Dostanete sa na ňu len loďou, alebo po veľmi strmých skalách a dobrodružným zostupom po kovovom rebríku. 

Ak radi surfujete, na Noronhi si prídete na svoje. Odporúčam vám prísť počas našich zimných mesiacov. Spojte si návštevu ostrova, napríklad, s BUBO Silvestrom v Rio de Janeire a následne zamierte na pláže Boldró alebo Cacimba do Padre. Potápačom odporúčam prísť medzi augustom a koncom roka, keď vám čisté vody brazílskych Galapág garantujú viditeľnosť až tridsať metrov a stretnutia s úžasným podmorským svetom.

Praia Sueste je najlepšie miesto na šnorchlovanie s korytnačkami. Ešte výnimočnejší zážitok ponúka Praia Atalaia, kde pri odlive v malých bazénikoch zostáva množstvo veľkých rýb, chobotnice a občas aj malý žralok. A vy si pripadáte ako v skutočnom raji. Prístup sem je limitovaný na pár desiatok turistov denne, preto vám odporúčam rezervovať si miesto dlho vopred.

Turisti si na ostrove radi objednávajú farebné buggy autá. Stoja okolo 70 eur na deň, sú tridsať rokov staré a nie úplne spoľahlivé, ale je na nich zábava. Alternatívou sú bežné taxíky, prípadne jediný autobus na ostrove, ktorý raz za polhodinu prejde krížom celý ostrov z prístavu až na pláž Sueste. Stojí približne jedno euro. Jeho nevýhodou je, že nezachádza k všetkým plážam. Je však pohodlnou alternatívou, ak si chcete na plážach občas dať aj nejakú caipirinhu.

Na západ slnka choďte do plážového baru Bar do Meio na rovnomennej pláži. Je už roky legendou a videli tu už nejednu brazílsku celebritu. Alternatívou je susedná pláž Praia da Conceicao. Obe pláže ponúkajú výhľad na skalu Pedra do Pico.

Gough Island

Najnedostupnejšie UNESCO? Nikde inde na svete som si nepripadal tak v Jurskom parku ako tu. Takto nejako musela naša Zem vyzerať pred 500 rokmi, keď začali Atlantik brázdiť prví európski moreplavci.

Približujeme sa k ostrovu v malom gumovom zodiaku. Absolútne ticho prerušuje doslova rev tuleňov, ktorý vychádza z hmly. Je skoro ráno a ako slnko vychádza, hmla z mora stúpa vyššie a vyššie.

Ako sa blížime k brehu, tulene sa hádžu do vody a rútia sa na nás v stovkách kusov. Vraj dokážu prekusnúť aj túto hrubú gumu na člnoch, ktoré používajú nórski výsadkári. Je to naozaj obrovské množstvo tuleňov. Majú svetlejšie brušká a nie sú to teda tie srstnaté antarktické tulene.

Na brehu medzi tuleňmi so vztýčenými hlavami postávajú fičúrski tučniaci. Majú červený zobák a také žlté háro a sú veľmi, veľmi smiešni. Títo tzv. severskí rockhopperi hopsajú medzi kameňmi a tuleňov sa absolútne neboja. Nerozumiem tomu, veď tulene ich žerú. Keď si k nám trúfli tulene, rozhodnú sa urobiť to isté aj tučniaci.

Nikde nič, tisíc (nie stovky) kilometrov dokola niet iných turistov. Iba sýtozelená hora strmo čnie zo studeného oceánu. V čistučkom modrom mori sú husté zelené chaluhy. Normálne riasy nemám rád, ale tu vyzerajú pekne. A k tomu kulisa zvukov od tuleňov, tučniakov a množstva hniezdiacich vtákov.

Ostrov je veľmi vzdialený a nepoznám nikoho, kto ho navštívil. Od najizolovanejšieho obývaného ostrova Tristan da Cunha sa musíte plaviť hore-dole cca 800 km, a to sa chce málokomu. No o to viac si návštevu ostrova Gough (čítaj Gof) cením. Viac fotografií nájdete pri blogu Tristan da Cunha – najizolovanejší ostrov. Na ostrov Gough sa dostanete iba loďou a vždy pôjde o minimálne mesačnú expedičnú plavbu.

Hornov mys

Tento ostrov sa nachádza na pomedzí Atlantiku a Tichého oceánu a vlastne tvorí akúsi deliacu čiaru. No podľa mňa je skôr na strane Atlantiku, je k tomuto oceánu bližšie, a preto som ho sem zaradil. Považujem ho za perfektný cestovateľský skalp.

Keď som sa plavil na Antarktídu a spýtal sa, či zastaneme na Hornovom myse, dostal som vždy odpoveď „keď sa bude dať!“ No keď som sa okolo plavil štvrtý raz a vždy mi iba prstom ukázali kdesi do hmly: „Tam je Hornov mys, vidíš?“ – nielenže sme nepristáli, ale nikdy som ani nič nevidel...

Preto som sa rozhodol prísť sem ešte raz a plaviť sa piaty raz. No teraz bol cieľom vyslovene tento ostrov – Hornov mys, Cabo de Hornos. Ostrov patrí Čile a ja sa plavím na čilskej lodi. Inak tak ako odvtedy mnohí naši klienti. Tá loď je luxusná, decentná, expedičná loď a odporúčam ju. Informácie nájdete v zájazde Patagónia + plavba na luxusnej lodi.

Za jeden deň sme tu zažili štyri ročné obdobia. Dážď, sneh, slnko aj dúhu. Zapózoval som si s pamätníkom albatrosa a vyspovedal strážcu ostrova, ktorý na tejto pustej skale žil v majáku so svojou rodinou. Tieto fotografie nájdete v mojom blogu Patagónia - tipy a zážitky.

Na Hornov ostrov sa dostanete iba loďou z Ushuaie či Punta Arenas a ide iba o zopárdňovú plavbu, ktorá sa dá poľahky zvládnuť.

Inaccessible Island

Ďalšia maximálna cestovateľská špecialita. Najnedostupnejší ostrov na našej Zemi? Tak sa aspoň volá. Nachádza sa v Južnom Atlantiku a patrí pod Tristan da Cunha. Nie je tak vzdialený ako Gough, ktorého návštevu si vážim, priznám sa, viac. Inaccessible Island je však taktiež cestovateľskou špecialitou.

Plavili sme sa vo vysokých vlnách a totálnej hmle. Zrazu zasvietilo slnko a z toho všetkého sa vynorila ostrá skala ako roh nosorožca. Naša expedičná loď má zodiaky a riskli sme to. Podmorské útesy už zlikvidovali desiatky lodí. Viem si ľahko predstaviť, že skaly vedia prederaviť aj naše gumené člny.

A, naozaj, ako sa blížime, iba predný zakričí „pozor, skala!“ a skiper to tesne vyberie. Ostré skaly sú v okolí ostrova roztrúsené všade. Na ostrove Gough bolo more priezračne modré, tu je však kalné.

Vyhýbame sa skalám, hmla odchádza a zrazu pochopíme, z čoho pramení ten hukot. Pred nami sú dva krásne vodopády. Inaccessible Island, to sú strmé skaliská a zvrchu padá teraz voda. Snažím sa to zachytiť na film, ale neviem, či sa mi to podarilo. Je to však čosi úžasné.

Vodopády robia vodu kalnou a o to ťažšie navigovateľnou. No podarilo sa nám dostať k brehu, asi na jediné miesto, kde sa aj dá vylodiť. Na lodi je s nami Conrad Glass, inšpektor z Tristan da Cunha, a on nám následne vydá diplomy – certifikáty o návšteve ostrova Inaccessible. Viac fotografií ostrova nájdete v už spomínanom blogu o Tristan da Cunha.

Na Inaccessible Island sa dá iba doplávať, a to buď z Ushuaie, alebo z Kapského Mesta.

Južná Georgia

Tento ostrov radím medzi najkrajšie ostrovy sveta. Vyzerá to ako Vysoké Tatry v zime, položené v studenom Atlantiku. Ide o nezávislé územie Veľkej Británie s vlastnou vlajkou, vládou a hlavným mestom v King Edward Point. Žijú tu však iba vedci a ochranári a dobrovoľníci, ktorí pracujú na exotickej pošte v múzeu či patrolujú na lodi David Attenborough.

Naše Tatry sú pekné, to sa zhodneme. No pozrite sa na môj blog o Južnej Georgii a uvidíte neuveriteľné zábery. Raz ma z pláže, kde som sa práve vylodil, vyhnali silné katabatické vetry. Inokedy sa kvôli vysokánskym vlnám ani nevylodíte, respektíve sa nemôžete vylodiť na úplnom juhu a západe ostrova.

Mení sa to podľa sezóny, podľa dní, ale aj z hodiny na hodinu, a je fajn mať skúseného sprievodcu, ktorý Južnú Georgiu skutočne dobre pozná a vie, čo si môže a čo si nemôže dovoliť. Program nikdy presne neviete a nespoliehajte sa, že jedni napíšu viac a iní menej – nikto program vopred nevie a je dôležité mať na ostrove viac dní.

Naraz sa na breh môže vylodiť maximálne sto ľudí a pozor – na Južnú Georgiu smerujú aj lode s viac než 1 000 pasažiermi. Odporúčam malé polárne lode, ale také, ktoré sú stabilné. Moria v okolí skúsení námorníci nazvali najhoršou časťou najhoršieho mora sveta. Malá, ale kvalitná loď so stabilizátormi vám pomôže prekonať morskú chorobu.

Letisko tu nie je a dostanete sa sem iba loďou z Ushuaie v Ohňovej zemi alebo zo Stanley na Falklandských ostrovoch.

Navarino (Ohňová zem)

Tento ostrov je tak blízko, a pritom ho navštívilo minimum turistov. Poznáte niekoho? Je to až prekvapujúce, ale ani znalci Patagónie sem nikdy nepoložili nohu. O to viac som rád, že som mal možnosť tu trekovať. Presne po stopách Charlesa Darwina, ktorý na ostrove Navarino strávil zimu.

Na ostrov sa dostanete buď z Ushuaie, čo je vcelku ľahké. Kúpite si lístok na loď do konkurenčného mestečka Puerto Williams. Stánok nájdete oproti informačnému centru v prístave. Prečo konkurenčné? Ushuaia sa všade hrdí titulom „Koniec sveta“, respektíve „Najjužnejšie mesto sveta“, no a čilské Puerto Williams je južnejšie – krížom cez Beaglov kanál, na ostrove Navarino.

Ostrov je veľký a trekking tu je nezabudnuteľným zážitkom. Pozor, ste mimo akejkoľvek civilizácie a ak sa vám niečo stane, nikto vás nenájde. Je dobré realizovať takéto trekkingy bezpečne!

Svätá Helena

Tento ostrov vám odporúčam zaradiť si do svojho cestovateľského listu. Po tom, čo tu otvorili letisko, je ostrov dostupný. V celom obrovskom Južnom Atlantiku takto pozitívne píšem iba o druhom ostrove.

Ostatné ostrovy sú expedičné, no Svätá Helena je „normálny“ ostrov. Sú tu slušné hotely a viete dokonca bývať v dome, kde prežil svoje posledné roky (a aj zomrel) Napoleon Bonaparte. Viete sa tu poľahky potápať či šnorchlovať so žralokom obrovským (žerie planktón) a v sezóne je ich tu naozaj veľa. Vašu šancu vidieť ho by som dal na 90 %, aj viac.

Na našej plavbe malou lodičkou okolo ostrova sme videli stovky delfínov – toľko som nikde v živote ešte nevidel. More je tu čisté a prekrásne. Počasie ako Côte d’Azur. Svätá Helena je fajn aj pre tých, ktorí majú radi unikátnu kávu a chcú si zahrať najexotickejší golf na našej planéte. Ochutnal som Svätú Helenu. Verte, že stojí za hriech.

Tristan da Cunha

Tento ostrov má meno najodľahlejšieho obývaného ostrova na svete. V jeho jedinom meste žije okolo 250 obyvateľov, ktorí tu lovia homáre a pestujú zemiaky. Ide o jeden zo snov každého cestovateľa, o veľmi vzdialené miesto – exotické britské zámorské územie.

Letecky sa sem dopraviť nedá a najkratšia cesta je loďou z Kapského Mesta. No táto preprava je nepravidelná, dlho na ňu čakáte a aj keď k Tristanovi prídete, nie je isté, že sa vylodíte. Tento ostrov je naozaj „pánubohu za chrbtom“ a ja som pri rozhovoroch s Tristaňanmi cítil atmosféru ako na slovenských lazoch.

Zaujímavú históriu ostrova a veľa exotických detailov sa dozviete v mojom blogu Tristan da Cunha.

Azorské ostrovy

Najkrajšie miesto na Zemi. Takto ich ohodnotil National Geographic a nad tým sa treba zamyslieť. Cestovateľsky sú veľmi dostupné – najčastejšie sa lieta do jedného z troch hlavných miest Ponta Delgada na hlavnom ostrove Sao Miguel. Tu sa nachádza aj slávna sopečná kaldera, ktorú určite poznáte z promo materiálov.

Azorské ostrovy v búrlivom severnom Atlantiku boli ako celok dlho prehliadané. Zrejme ich Európania nechali neobývané až do roku 1432, kedy tu pristáli prví Portugalci. Doteraz sa na vzdialenejších ostrovoch toho priveľa nezmenilo a vy sa tu prechádzate často v nemom úžase ako prví kolonizátori.

Sao Miguel je len jedným z deviatich najväčších ostrovov. V jeho „východnej“ skupine, pokiaľ Azory rozdelíme na tri hlavné časti, ešte nájdete maličkú Santa Mariu, kde sa Portugalci vylodili ako prví.

Najatraktívnejšou je však „stredná“ skupina, a teda ostrovy ako Terceira, Graciosa, Sao Jorge, Faial a Pico. Mojím obľúbeným ostrovom je Pico s najvyšším vrchom Stredoatlantického chrbtu. Zároveň ide o najlepšie miesto na Azoroch na pozorovanie veľrýb. No a západné Flores a Corvo sú maličké sýtozelené ostrovy stratené vo vlnách, vzdialené až 600 km od tých východných. Sú najviac nedotknutými, posiate nádhernými kvetmi, a určite ich návštevu odporúčam.

Bermudy

Nie, nie sú v Karibiku, a preto ich sem umiestňujem. Ide o zámorské územie Veľkej Británie, o veľmi bohaté územie. Ide o miesto slávneho Bermudského trojuholníka s množstvom potopených lodí a padnutých lietadiel.

Sezóna návštevy Karibiku nezodpovedá sezóne návštev Bermúd a keďže sú značne na severe, najlepšie je sem prísť v našom lete. Bermudy majú dlhú históriu a dobré (aj keď drahé) hotely. Je problém si tu prenajať normálne auto. Bermudy nie sú iba o plážach a potápaní sa s mantami. Sú dôležité aj čo sa týka histórie.

Viete sem prísť zaoceánskou loďou z New Jersey, alebo doletieť z New Yorku, Miami... No vyskúšajte lacné lety z Azorských ostrovov.

Faerské ostrovy

Trávnaté strechy na domoch a tie lietajúce tučniaky – papuchálkovia, paffiny či alky. Faerské ostrovy by som ohodnotil ako exotickejší Island, s tým, že Island je ako vyoraná sopka a Faery sú plné zelene a oviec. Slušné hotely, výborné reštaurácie.

Za pár dní viete poľahky navštíviť viac ostrovov, vyjsť na najvyšší vrch Slaettaratindur a zažiť prírodne krásne ostrovy, kde ešte skoro nikto nebol. Faerské ostrovy sú luxusnou záležitosťou. Na hlavnom ostrove Vágar sa vodopády (ako Mulafossur) vlievajú priamo do Atlantiku, nájdete tu jazero priamo nad oceánom a útesy, odkiaľ Vikingovia zhadzovali svoje obete do drsných vĺn.

Na najväčšom ostrove Streymoy zase nájdete hlavné mesto Torshavn, no najkrajším ostrovom je aj podľa klientov BUBO Mykines, kde pozorujete najviac mníšikov bielobradých. Nemusíte sa vôbec báť ťažkých podmienok a ostrovy si môžete spojiť s Islandom.

Na Faerské ostrovy sa pohodlne lieta, sú k nám blízko a naozaj ľahko dostupné. Faery sú super cestovateľským tipom!

Grónsko

Najväčší ostrov sveta sa nachádza medzi severným Atlantikom a Severným ľadovým oceánom. Ľudia zo západu si nerozumejú s ľuďmi z východu ostrova ani slovo. No východ je menej turistický.

Grónsko patrí Dánsku a Európe, ale nemá s nami nič. Inuiti majú šikmé oči a úplne iný pôvod. V Grónsku je všetko iné. Spomínal som Michelinku na Faerských ostrovoch. Reštaurácia Koks sa presunula do Grónska na západnú stranu.

Do Grónska sa dostanete ľahko letecky. Na východnú stranu som z letiska musel ešte letieť helikoptérou. Pozor! Mnoho letov nám rušili či posúvali o deň, dva. Keď bol veľký vietor, nemohlo sa lietať. S posúvaním letov musíte na letiskách (čím ste bližšie k pólom) rátať vždy.

Hebridy

Ostrovy patriace Škótsku sa delia na Vnútorné Hebridy a Vonkajšie Hebridy. Vnútorné Hebridy sú známe skvelou rašelinovou single malt whisky. Na Vonkajších Hebridách ľudia dodnes rozprávajú galsky. Je to už 20 rokov, čo som sa stretol so starčekom, ktorý kŕmil čajky a nevedel ani slovo po anglicky – iba galsky.

Pristál som na letisku Stornoway na ostrove Lewis a Harris, čo je tretí najväčší ostrov v Spojenom kráľovstve - hneď po Veľkej Británii (9. najväčší ostrov sveta) a Írsku. Najprv prechádzam Harris, Škót Hugh ma vezie na juh a každú chvíľu vykríkne: „Prekrásne, nádhera, však?“ Nechá mi čas na pláži Luskentyre, ktorá je považovaná za jednu z dvadsiatich najkrajších pláží sveta. Kúpu sa tu celé rodiny, vo vode, ktorej teplota je pod desať stupňov.

Harris – to sú hory, útesy a ovce. Zastavujem sa v pálenici whisky, ktorá práve teraz (otvorila pred 12 rokmi) vydala svoju prvú várku. Navštevujem dva obchodíky s Harris tweedom – najlepšou škótskou látkou na svete. Na druhý deň z Levenburghu mierim loďou na súostrovie St. Kilda so strmými skalami, ktoré sú rajom vtáčkarov.

Až do tridsiatych rokov minulého storočia tu žili ľudia. Dnes už iba ochranári a turisti – no je to krásny výlet. Tu ešte musím spomenúť izolovanú skalu, cestovateľskú pikošku Rockall, ktorá je vyše 300 kilometrov ďalej na západ. Británii v tomto prípade ide o lov rýb a, hlavne, o strategický bod.

Potom sa poberiem na sever, na rovinatejšiu časť ostrova – na Lewis. Prechádzam ostrov celý, zastavujem sa pri Callanish standing stones a Hugh mi tvrdí, že tu menhiry stoja už 5 000 rokov. Väčšinou sa tvrdí, že „iba“ 4 600. Križujeme ostrov hore-dole až na najsevernejší bod s krásnym majákom od rodiny Stewensonovcov (hrob ich syna a vnuka som navštívil na ostrove Upolu v meste Apia na Samoe) a prenádherným pobrežím.

Lewiská rula má na tomto mieste vraj až 3 miliardy rokov – a táto hornina sa teda vytvorila ešte pred vznikom kontinentov.

Írsko

Ostrov s bohatou históriou, rozprávkovou prírodou a vôňou dažďa. Zvláštne miesto, ktoré je rozdelené medzi dva štáty – Írsku republiku a Severné Írsko, ktoré je súčasťou Spojeného kráľovstva. Cez hranicu medzi nimi dnes prejdete bez problémov, ale stále je cítiť rozdiel, predovšetkým v ľuďoch.

Každopádne mnohé porovnania hovoria o tom, že Íri sa na nás Slovákov podobajú. Pestujú zemiaky, ľúbia si vypiť, sú to dobrí a veselí ľudia, a k tomu aj katolíci. Hovoria, že u nich (nie v Škótsku) vznikla whisky.

Pokiaľ chcete ostrov spoznať komplexne, odporúčam začať v Belfaste. Dnes je tu krásny street art, super puby, múzeum Titaniku (nájdete ho v dokoch, kde túto slávnu loď postavili) či najbombovejší hotel Európy (vybuchol 33-krát) a viackrát som v ňom prespal.

V oboch častiach ostrova si na vás počkajú krásne útesy, úžasné golfové ihriská a všade sú roztrúsené žlté kvety. Ako keby ste tu chodili po chodníku obrov, ktorý sa naozaj aj nachádza v severnej časti (volá sa Giant’s Causeway) a je to naozaj čadičový zázrak. Legenda hovorí, že ho vytvoril írsky bojovník Fionn mac Cumhaill, aby prešiel suchou nohou do Škótska.

V Írskej republike sú povinnou zastávkou zase Moherské útesy, ktoré strmo „padajú“ priamo do Atlantiku. Odporúčam však (okrem Cliffs of Moher a Dublinu) aj návštevu historických miest Cork a Galway. Ak chcete tento ostrov spoznať komplexne, odporúčam náš zájazd Írsko a Severné Írsko.

Island

Turistický hit dneška. Nestal sa ním vďaka marketingu. Island je prekrásny a túto divokú krásu viete zažiť s kvalitným servisom, v pohodlí a bezpečne. Prírodná exotika na dosah, a to pre celú rodinu. V poslednej dobe je problémom získať turistické služby počas najvyššej sezóny.

Všetko je totižto vypredané – nezoženiete ani izbu, ani auto, o výletoch nehovoriac. Letenku zoženiete, ale to je tak všetko. Potom z Islandu neuvidíte vlastne nič. Je dobré to vedieť. Väčšina cestoviek zo Slovenska a Čiech obchádza pravidlá, donesú si vlastné autá a slovenskí šoféri „načierno“ vozia našich turistov. Je iba otázka času, kedy im to zatrhnú.

My v BUBO sme s Islandom začali v neuveriteľnom roku 1995 a vtedy si každý klepal na čelo. Aj dnes sme jednoznačným lídrom. Hotely máme zaplatené rok vopred – kvalita v centre. Dlhodobo pracujeme s islandskou prepravnou spoločnosťou.

Programy máme prepracované do detailu a v prípade zlého počasia máme pripravené varianty. Tak, aby sme vždy videli to najdôležitejšie. Island realizujeme samostatne, alebo si ho naši klienti spájajú s Nórskom či Faerskými ostrovmi.

Dostanete sa sem letecky bez akýchkoľvek problémov.

Isle of Man

Podobne ako na Hebridách, aj tu trávim veľa času. Spím na ostrove štyri noci a ostrovček som prešiel dookola štyrikrát. Pre svojich klientov pripravujem program, a tak navštevujem veci opakovane, idem viac do hĺbky, hľadám. Mám auto a prechádzam celú trasu TT, čo sú najnebezpečnejšie motoristické preteky sveta. Idú sa po normálnych cestách na motorkách. Ja mám auto a mám 100 % skúsenosť s hustou hmlou.

Vždy som sa v tých najvyšších bodoch cesty dostal do hmly a nevidel som ani na krok. Ostrov Man patrí do Britských ostrovov, ale nie je súčasťou UK (Spojeného kráľovstva). Ide o daňový raj s vlastnou internetovou koncovkou, vlastnými peniazmi – manskými librami, s ktorými inde než na tomto ostrove nezaplatíte.

Obyvatelia rozprávajú manštinou – starým keltským jazykom, ktorý s angličtinou nemá spoločného skoro nič. Man vydáva vlastné poštové známky, ostrovania majú vlastné pasy, na autách vlastné ŠPZ-ky. Všade sa stretnete s troma nohami – triskelionom – ktoré symbolizujú nezlomnosť Mančanov: „Kamkoľvek ma hodíš, postavím sa“ (Quocunque jeceris stabit).

Na Mane tvrdia, že práve u nich sa nachádza najstarší (kontinuálne fungujúci) parlament sveta. Každoročne – dnes je to 5. júla – sa stretávajú pri kopčeku tvorenému pôdou z jednotlivých farností, ktorú za roky a storočia nanosili osadníci. Tu na Tinwalde sa prijímali zákony a ľud spoločne rozhodoval o svojej budúcnosti.

Čo sa týka miest – najviac sa mi páčil Castletown a Peel. Odporúčam plavbu na blízky ostrovček Calf of Man a prejsť Man z najjužnejšieho po najsevernejší bod. Tu je maják, dokonca dva majáky a nádherná príroda. Uchvátili ma staré kostoly a keltské kruhové kríže z piateho storočia. Spal som v hlavnom meste Douglas, prešiel som hotely, reštaurácie, a tak si o ostrove Man prečítajte moju recenziu.

Jan Mayen

Najsevernejší ostrov Stredoatlantického chrbta. Ostrovu patriacemu Nórsku dominuje zaľadnená sopka Beerenberg (doslova Medvedí vrch), vysoká 2 277 m n. m. Naposledy explodovala v roku 1985. Ide o najsevernejšie položený aktívny stratovulkán planéty.

Mal by som ho zaradiť do Severného ľadového oceánu spoločne so Špicbergami, ale kvôli Stredoatlantickému chrbátu som sa ho predsa len rozhodol zaradiť. Špicbergy kam realizujeme zájazdy prakticky celoročne, som však do tohto blogu už nedal.

Ostrov Jana Mayena leží medzi Islandom a Špicbergami a nie je ľahko dostupný. História tohto odľahlého ostrova nie je jasná, no v 7. storočí ho navštívili írski mnísi a neskôr Vikingovia.

Doletieť sa sem nedá a ideálna je plavba prenajatou jachtičkou zo Špicbergov či Nórska. Ide o expedíciu (ak ste partia 5 až 10 ľudí, vieme to pre vás zorganizovať). Rátajte so spánkom v mokrom stane, varíte si sami.

Žiaden hotel ani reštaurácia neexistuje. Výstup na Beerenberg vyžaduje, aby ste boli slušnými športovcami. Nejde o technicky náročný výstup, aj keď idete po ľadovci, ale nestačí byť zdravý. Musíte byť športovec!

Druhou možnosťou je zúčastniť sa cesty na ostrov väčšou expedičnou polárnou loďou. Odporúčam loď Hondius, kde poznám kapitána aj celú posádku. Majú veľké percento vylodenia sa na tomto ostrove.

Kanárske ostrovy

Ostrovy večnej jari patria Španielsku, ale keď ste tu, pripadáte si často ako v Nemecku. Nemci dovolenku na týchto ostrovoch milujú. Aj keď sa okolitý Atlantik môže javiť ako studený, hotely majú bazény a turisti sa väčšinou kúpu tu. Vyberte si ostrov Gran Canaria, Lanzarote, Tenerife, podľa toho, aký druh dovolenky chcete mať. Iba relaxovať? Alebo surfovať? Alebo vyjsť na najvyšší vrch Španielska?

Najkrajším je podľa mnohých Gran Canaria, lebo je ako malý kontinent. Juh patrí hotelom a plážam, sever je zase zelený a hornatý. Prejdite si staré mesto Las Palmas alebo sa zatúlajte do vnútrozemia k Roque Nublo.

Spomínaný najvyšší vrch však leží na (medzi Britmi veľmi obľúbenom) Tenerife. Dominuje mu sopka Teide, ktorú určite treba zdolať aspoň lanovkou. Ostrov je ideálny pre tých, čo chcú kombinovať more s túrami v národnom parku.

Lanzarote, kam sa lieta lacno z Bratislavy, pôsobí ako mesačná krajina – čierna láva, biele domčeky, vietor a víno. Zážitkom je park Timanfaya s geotermálnou reštauráciou aj návšteva domov slávneho architekta Césara Manriqueho. Susednú Fuerteventuru odporúčam najmä surfistom a milovníkom vetra, je tu najviac piesku a najdlhšie pláže zo všetkých ostrovov. Pozor však na minimum zelene, tu ju naozaj nenájdete.

La Palma s aktívnou sopkou je ideálna pre tých, čo chcú utiecť davom – zelená, sopečná, s krásnymi hviezdami. Na vrchu Roque de los Muchachos sa nachádza jedno z najvýznamnejších observatórií Európy. La Gomera je malá, ale plná hôr a roklín, ako stvorená pre turistov. Pôsobí ako zabudnutý raj, kde sa dá túlať celý deň bez toho, aby ste stretli iného turistu, a teda udržateľne.

El Hierro je najzápadnejší a donedávna sa považoval za koniec sveta. Ostrov si drží ekologický profil – ideálne miesto pre potápanie a pokojné prechádzky ďaleko od civilizácie. La Graciosa je najmladší z oficiálnych ostrovov, prakticky bez asfaltu, len piesok, bicykle a Atlantik. Perfektné miesto na digitálny detox.

Kapverdy

Podobne ako Kanárske ostrovy, nejde o jeden ostrov, ale je ich viac. Kapverdské ostrovy patrili Portugalsku, ale dnes ide o samostatný štát. Keď sa chcete kúpať, odleťte na dva najvýchodnejšie ostrovy – Boa Vista a, hlavne, ostrov Sal.

O tomto turistickom ostrove som napísal komplexný blog, kde odporúčam konkrétne hotely, reštaurácie a výlety. Na Sale som pristál trikrát. Celkovo som na Kapverdoch pristál päťkrát a raz som priplával loďou.

Východné ostrovy sú pokračovaním africkej Sahary, skoro vôbec tu neprší. Hlavným mestom Kapverd je mesto Praia na južnom ostrove. Atmosféra tu je úplne iná než na Sale. Každý ostrov je iný, ale potom je to skôr o prírode a poznávaní. O Kapverdoch som napísal komplexný blog s originálnymi fotografiami.

Madeira

Krásny ostrov, ktorý milovala princezná Sisi aj Winston Churchill. Madeira je presný opak Kapverd. Ide o luxus, dobré hotely, výborné reštaurácie, krásne hory, unikátny zavlažovací systém a slávne, drahé, fortifikované víno. Pristanete na letisku žijúcej legendy futbalistu Cristiana Ronalda, ktorý sa na Madeire narodil.

Nachádza sa tu jedno z najnebezpečnejších letísk Európy a naši klienti poľahky zdolajú najvyšší vrch ostrova. Túto tradíciu som začal, keď som sem vyšiel asi po hodinke a pol turistiky s mojou desaťročnou dcérkou. Strava je v Portugalsku úžasná. Odporúčam pozrieť sa na náš zájazd Portugalsko – Madeira a pripojiť si Azorské ostrovy.

Vyšliapnuť si na Pico Ruivo (1 862 metrov nad morom) je zážitok. Vyrazíte ešte pred svitaním, s čelovkou na hlave, a odmenou vám budú výhľady, na ktoré nezabudnete do konca života. Pre menej zdatných je tu alternatíva z parkoviska Achada do Teixeira, s kratšou, no stále panoramatickou trasou.

Medzi najobľúbenejšie výlety patrí aj prechod z Pico do Arieiro na Pico Ruivo – ostré hrebene, tunely vysekané v skalách, schody do nebies a kráľovstvo oblakov. V daždi ju neodporúčam, ale za priaznivého počasia je to jedna z najkrajších túr Európy.

Na severe sa oplatí navštíviť Santanu, dedinku s ikonickými trojuholníkovými domčekmi. Neďaleko nájdete vodopády Risco a 25 fontes, kde sa dostanete vďaka slávnym levadám – zavlažovacím kanálom, ktoré sú zároveň perfektnými turistickými trasami.

Západu Madeiry zase dominujú útesy Cabo Girão, patriace k najvyšším v Európe, a pri dobrom počasí odporúčam kúpanie sa na čiernej pláži Seixal, ktorú tu fotia azda všetci. Na oceánskej hladine vás často prekvapia delfíny či veľryby, a tak si doprajte aj výlet loďou, čo je zážitok navyše. Madeira nie je typický plážový ostrov, ale ak viete, kde hľadať, nájdete tu všetko a zároveň sa dobre okúpete.

Newfoundland

Newfoundland je iný (doslova nový) svet. Ostrov v Atlantiku, kde sa končí kontinent a začína divočina. Krajina hmlistých rán, farebných drevených domčekov, štekotu tuleňov a vône tresky. Ak Madeira vonia po eukalypte, Newfoundland vonia po mori. Leží na východe Kanady a do 20. storočia to bola britská kolónia. Aj keď je dnes súčasťou provincie Newfoundland and Labrador, ľudia tu majú svojský prízvuk, vlastnú hrdosť a pocit, že patria k Atlantiku viac než ku Kanade.

Najväčším mestom je St. John’s, ktorý sa pýši tým, že je najvýchodnejším mestom Severnej Ameriky. Uličky tu stúpajú a klesajú ako v San Franciscu, domy hýria farbami, a v bare si s vami každý pokecá – milo, ako to poznáme z Kanady.

Zvyšok ostrova je však divoký, autentický a, prekvapivo, málo navštevovaný. Ja odporúčam vyraziť do národného parku Gros Morne, ktorý je zapísaný v UNESCO. Tu prejdete cez fjordy, hory, tundru a vidíte zemskú kôru vyvrátenú hore nohami. Na výlete loďou sa plavíte medzi kolosálnymi skalami a máte pocit, že ste niekde v Nórsku.

Newfoundland je miestom, kde sa ľadovce z Grónska plavia tesne popri brehu – najmä pri meste Twillingate alebo na severe v St. Anthony. V lete sem priplávajú aj veľryby, a tak si pripravte ďalekohľad. Historicky významné je aj miesto L’Anse aux Meadows, kde Vikingovia pristáli dávno pred Kolumbom.

Ide o jediné preukázané vikingské sídlo v Amerike, a keď kráčate okolo trávnatých chatiek (ako ja na videu), v hlave vám beží príbeh o Leifovi Erikssonovi. A, áno, Newfoundland bol prvý, kto privítal transatlantický telegraf i prvý nonstop let z Európy!

Kto hľadá miesto, kde je stále trochu zima, kde príroda vládne nad človekom a kde rybárčenie nie je atrakcia, ale životný štýl, ten si Newfoundland zamiluje.

Normanské ostrovy

Briti ich nazývajú Channel Islands a nájdeme ich v Lamanšskom prielive pri brehoch Normandie. Sú rozdelené na dve korunné dependencie: Bailiwick Jersey, ktorý je najväčším z ostrovov, a Bailiwick Guernsey, ktorý pozostáva z Guernsey, Alderney, Sark, Herne a niekoľkých menších ostrovov.

Historicky sú pozostatkami Normandského vojvodstva so silným vikingským vplyvom. No aj silným vplyvom Francúzska, a tak som sa tu najedol najlepšie v celej Británii. Priletel som na Jersey a ubytoval som, sa vo veľmi fajn hoteli vo Svätom Helierovi. Pripadal som si ako v Británii a zároveň na riviére. Úzke uličky, biele domčeky, veľa fialových kvetov a výborné mušle.

Na Guernsey som sa vydal trajektom a odtiaľ som prešiel všetky ostrovčeky – Sark, Herne aj vzdialený Aderney. Hlavné mesto St. Peter Port ma príjemne prekvapilo a Guernsey je tajným šperkom, kde sa oplatí zastaviť.

Jersey aj Guernsey majú vlastné vlajky, vlastnú internetovú koncovku, vydávajú vlastné peniaze. Francúzsky vplyv je veľmi príjemný, ako aj počasie.

Orkneje 

Ide o 70 ostrovčekov severne od Škótska. Neolitický raj, história v kameni. Dlho ma nič tak silno nezasiahlo ako západ slnka na Ring of Brodgar. Kedysi tu bolo 60 menhirov, kameňov trčiacich k nebesiam – či Mesiacu? Tretina je pod zemou a dve tretiny ukazujú ako vystretý prst hore.

Naši predkovia na tomto mieste vzývali bohov, duchov predkov či privolávali šťastie – vyše 4 600 rokov. Stretávam tu iba troch ľudí, a na takom veľkom priestranstve sa netlačíme – môj zážitok, inak na vcelku turistických ostrovoch, je teda veľký.

Som nadšený, dojatý a môžem vám teda Orkneje iba odporučiť. Taktiež katedrála svätého Magnusa v hlavnom meste Kirkwall je na túto oblasť sveta ohromujúca. Je impresívna zvonku aj zvnútra, aj keď Vikingovia nazvali Kirkwall (Kostol v zálive – Kirkjuvágr) kvôli inému kostolíku – a to kostolu svätého Olafa.

Prejdite sa tiež po ceste svätého Magnusa, respektíve zdolajte ju na bicykli. Absolútnym „must“ je návšteva Skara Brae – neolitickej dedinky, ktorá má vyše 5 000 rokov.

Shetlandské ostrovy

Nachádzajú sa ešte ďalej na sever než Orkneje a dá sa sem dostať omnoho ťažšie. Trajekty zo Škótska idú 14 až 16 hodín a často vo veľkých vlnách. Ja som sem doletel – letisko sa nachádza na juhu najväčšieho ostrova. Keď idete autom, prechádzate letiskovou dráhou ako napríklad na Gibraltári.

Zažil som tu zopár ráz závory a čakali sme, kým pristane lietadlo. Shetlandy boli pod kontrolou Vikingov dlhšie než sú pod nadvládou Škótska – a toto tu cítiť. Nemajú Škótov radi. Ropa, ktorú okolo ostrovov našli v sedemdesiatych rokoch, vraj dochádza. No to nemusí byť správna informácia.

Shetlandy som prešiel od najjužnejšieho po najsevernejší bod – ten je zároveň najsevernejším bodom celej Veľkej Británie. Skalnaté útesy, do čiernych skál bijúci biely príboj. Trajekty, zeleň, ovce, drsná krajina. Na ostrove Unst nám na obed nedovolili naliať si pivo – prohibícia ako v Škandinávii.

Na juhu sa prechádzame

Čierne skaly, biely príboj

fom, kde na jednom mieste nájdete históriu 4 500 rokov života na ostrovoch. Prvá usadlosť je z neolitu (z roku 2 600 pred n. l.), potom doba bronzová, doba železná, vikingská usadlosť a palác zo sedemnásteho storočia. V domoch Jarlshofu sa viete prechádzať – čo sa v Skara Brae nedalo.

Bývame v Lerwicku, v hlavnom meste – a jedlo je na Škótsko doslova úžasné. Jahňacinka, mušle a skampy. Je prvý júlový týždeň, sobota, a dievčatá nosia minisukne a tvária sa, že je teplo. Pivovar Lerwick vyrába super IPU a otvorili aj destilérku, no tá iba mieša whisky, ktoré dováža z pevniny. Turistika na Shetlandoch bola vynikajúca, lepšia než na Orknejoch.

Saint-Pierre et Miquelon

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Saint-Pierre et Miquelon je len ďalší vetrom ošľahaný kus zeme v severnom Atlantiku. V skutočnosti však ide o výnimočný kúsok „Európy“, ktorý sa akoby zabudol v zátoke pri kanadskom Newfoundlande. Ide o zámorské územie Francúzska, ktoré je poslednou kolóniou krajiny v Severnej Amerike.

Ulice Saint-Pierre (hlavného mesta na rovnomennom najjužnejšom a najmenšom ostrove) lemujú francúzske domčeky s pestrými fasádami, zatiaľ čo v obchodoch si kúpite čerstvú bagetu, camembert aj miestne víno – niečo, čo len 25 kilometrov vzdialený kanadský vidiek rozhodne neponúka.

Hmla, rybárske lode, úzke uličky a domáci, ktorí plynule prepínajú medzi francúzštinou a akousi rustikálnou verziou angličtiny, vytvárajú dojem, že ste sa ocitli v akomsi podivnom časopriestore. Pri tomto súostroví treba dať do popredia Grande Miquelon, najsevernejší z troch hlavných ostrovov (Langlade a Ile Saint-Pierre), ktorý je oveľa pokojnejší a menej obývaný – doslova mi to tu prišlo ako raj pre milovníkov vtáctva, tuleňov a diaľkových túr.

Zaujímavosťou je aj prepojenie ostrovov – ten najväčší, Langlade, je s Veľkým Miquelonom spojený úzkou piesočnou kosou, po ktorej sa dá prejsť peši či autom, ak to dovolí počasie.

Skaly svätého Petra a Pavla

Zdanlivo bezvýznamná skupina skalnatých ostrovčekov uprostred Atlantiku (najbližšie je Brazília). Ich poloha je priam symbolická – presne medzi Južnou Amerikou a Afrikou, takmer na rovníku, akoby tu Atlantik zhmotnil svoju os. Ide o jediné nadmorské výbežky Stredoatlantického chrbta.

Čo tu nájdete? Takmer nič. Žiadne pláže či palmy, iba holé, ostro lomené bralá, obmývané divokými vlnami. Na najväčšom z výbežkov stojí vedecká stanica, kde sa v striedavých turnusoch zdržiavajú brazílski výskumníci. Je to jedno z najizolovanejších ľudských stanovísk na planéte, kde môžete pristáť iba ak vám to podmienky dovolia – najčastejšie helikoptérou z plávajúcej základne. Ide o domov pre mnohé endemické vtáky, morské korytnačky, kraby a ryby.

Svätý Tomáš

Ostrov sa nachádza na rovníku, no jeho väčšia časť je na severnej pologuli. Na ostrov Svätého Tomáša som doletel z Gabonu. Ide o väčší z dvoch ostrovov druhej najmenšej krajiny Afriky. Na Svätom Tomášovi býva asi 90 percent obyvateľov štátu, tento ostrov má päťdesiat krát tridsať kilometrov a je hornatejší z dvoch ostrovov. Najvyšší vrch má 2 024 m n. m. Menší Principe je 16 kilometrov dlhý a 6 kilometrov široký. Tu má najvyšší vrch 927 metrov.

Skúsim vám ostrov priblížiť v zopár príhodách. Vymenili sme si naozaj dobrú menu – volá sa dobra. Za 100 eur dostávam 2,45 milióna dobier. Je tu lacno – Cerveja Nacional (pivo) stojí 0,70 eura. Pivové fľaše vyzerajú presne ako tie u nás za socializmu, bez etikiet – veď načo? Je to národné pivo. Vyrábajú ho v Nevese na severozápade, kde sme obedovali.

Obed na ulici vyjde na približne 1 euro. Na paličke dostanete ugrilované kalamáre, chobotničky, krevety... a všade majú aj niečo, čo vyslovujú ako „Buziu“ či „Bounziu“. Najskôr sme mysleli, že sú to nejaké zvláštne hríby, no keď nám vysvetlili, že to nežije vo vode, ale v zemi, začali sme tušiť. Došlo nám, že sú to slimáky – obrovské, nasekané na plátky.

Ku všetkému si dávam džindungu – fantastickú pikantnú pastu. Portugalci síce vymysleli piri piri, ktoré sa rozšírilo do sveta, ale džindungu je zrejme angolské. Nie je príliš štipľavé, skôr kyslé – presne také, aké má byť.

Na večeru v Papa Figo som si dal chobotnicu – priniesli mi dve polkilové, čisté mäsko, k tomu opekané banány, ryžu a, samozrejme, džindungu. Na takomto maličkom ostrove sa jazyk líši od kraja ku kraju, od dediny k dedine. Nikto nehovorí po anglicky – portugalčina je predsa svetový jazyk.

Stretol som riaditeľa IMF pre Centrálnu Afriku, Brazílčana, ktorý miluje São Tomé. „Ľudia sú tu neskutočne milí – nie ako v Gabone,“ hovorí. Žije totižto v Libreville.

Svätotomášania sú skutočne výnimoční. Všetci sa poznajú, sú ako jedna veľká rodina. Skratku STP (São Tomé e Príncipe) si prekladajú ako Somos Todos Primos – „sme všetci bratranci“.
„Je nás málo – a to vôbec nie je dobré,“ vysvetľuje nám Urbino Amadeu do Nascimento.

Študoval právo v Prahe. „To bolo moje najlepšie obdobie,“ hovorí serióznym tónom v smiešnej študentskej češtine. „To jsem chlastal a hulil.“ Teraz už večer nepije, nefajčí ani neje. Je štátny prokurátor – Procuradoria da República.

Bývame priamo v centre mesta, hneď vedľa angolskej ambasády a ružového prezidentského paláca. Amadeu nás večer vyzdvihne. Nasadáme na korbu jeho pick-upu a on nás vezie do vnútrozemia, do Trinidadu.

Veľká Británia

Najväčší ostrov Európy a ôsmy najväčší na svete. Veľká Británia, to sú červené búdky, bohatá história a krásne hradné zrúcaniny - nie je to iba Londýn, ktorý mám tiež rád a mieri sem väčšina cestovateľov, no ostrov treba spoznať inak. Ak prejdete Anglicko, Škótsko aj Wales, viete sa pustiť do väčších detailov.

Osobne sa mi viac páči sever ostrova, napríklad mesto York, kde ma zaujali vikingské uličky a stará katedrála, ktorú cítiť už z diaľky. Áno, práve po vojvodovi z Yorku nesie názov aj dnešné „hlavné mesto sveta“ – New York. Páči sa mi aj Lake District – to sú hory, jazerá, kamenné domy a Wordsworth. Čo je bonus, bežní stredoeurópski turisti toto miesto až tak dobre nepoznajú.

Skrytým pokladom je určite Wales so svojimi drsnými údoliami a štítmi, napríklad vrchom Snowdon. Walesania hovoria vlastným jazykom – walesčinou, ktorá znie tak trochu ako jazyk čarodejníkov. Aby ste to precítili naplno, zastavte sa okrem Cardiffu v mestách ako Conwy alebo Llandudno, dajte si čierny čaj a iba sledujte, ako vlny narážajú na pobrežie.

Najkrajším územím Veľkej Británie je však Škótsko. Edinburgh so svojím zachovalým historickým rázom je kapitola sama o sebe, ja tu však odporúčam vystúpiť na Ben Nevis. Je to najvyšší vrch celej Veľkej Británie a hoci je len 1 390 metrov vysoký, výstup na vrchol mi dal zabrať.

Vystúpil som naň aj s vtedy 10-ročným synom Dandom, bolo leto, no napriek tomu hustá hmla, dážď a sneh. V prípade malej potreby sme si nevedeli odopnúť vlastný zips na nohaviciach, až také skrehnuté prsty sme mali. Vyjsť na vrchol však za to stálo.

Páčia sa mi dva programy – a to premena veľrybárov na ochranárov veľrýb na Azorských ostrovoch a britská aktivita Blue Belt a 30 in 2030. Blue Belt funguje už dnes (od roku 2016) a ide o chránené územie okolo ostrovov patriacich pod Britské spoločenstvo. Do roku 2030 chce mať Británia až (neuveriteľných) 30 % svojich morí chránených. To je naozaj super projekt a veľmi sa mi toto systematické riešenie páči.

Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí pracovali na lodiach (napríklad na David Attenborough na Južnej Georgii) a patrolovali okolo ostrovov, aby ustrážili takzvanú „no take” zónu, kde je zakázané rybárčiť. Ide o územie 30 námorných míľ okolo ostrovov. Británia má obdobné nariadenie okolo všetkých svojich ostrovov.

Napriek tomu, že územia sú chránené a Briti majú lode a ochranárov, ktorí robia “obchôdzky”, je podľa IUU 20 až 30 % rýb “ukradnutých”. Lekári tvrdia, že ryby sú zdravé, no títo ochranári ryby nejedia, lebo takto podporujú “zlodejských rybárov”. To len aby ste vedeli, že rybárčenie je obrovský biznis a “produktívne vody”, kde sa oplatí loviť, sa nachádzajú pri póloch, kde je studená voda a veľa planktónu a krylu.

V MPA územiach okolo Južnej Georgie a Falklandských ostrovov sa podarilo zamedziť úhynu albatrosov pri rybárčení. Prax bola taká, že rybári hádzali až 5 kilometrov háčikov a ťahali ich za sebou a albatrosy nevedeli chyteným rybám odolať, ale pri tom, ako ich chceli z háčika uchmatnúť, sa samé napichli.

Tento vták je veľkou vzácnosťou a niektorým druhom hrozí vyhynutie. Každopádne opatrenia, ktoré rybári v MPA zónach urobili, znížili úhyn albatrosov pri rybačke až na nulu. Je to jeden veľký úspech!

Zónu okolo Južnej Georgie som spomínal, no tá je aj okolo Tristan da Cunha, Svätej Heleny (448 000 km²), aj Ascension (445 000 km²).

Ide o celkovú udržateľnosť nielen rybárčenia, ale aj domorodej kultúry a domorodých tradícií. V tomto prípade ide o turizmus, ktorý nemá domorodú kultúru ničiť, ale naopak – pomáhať ju udržať. A to je to, čomu ja osobne verím.

Čo MPA chráni na ostrove Ascension ?

Variabilitu pobrežia a dostatok miesta na bezpečné množenie rôznych morských druhov. Celkovo by ste tu napočítali 133 pobrežných druhov (v tom je aj 11 endemických), k nim aj migrujúce žraloky a veľryby a organizmy či obživu pre 800 obyvateľov Ascensionu.

Ochranárska budúcnosť?

Z tohto vyššie máte predstavu, ako to vyzerá dnes. Až 30 % v roku 2030 je slušný plán, ku ktorému sa chce Británia dostať malými krôčikmi. V roku 2023 sa podpísala UN High Seas Treaty.

Ryby, korytnačky a morské vtáky chcú chrániť aj za „múrmi“ MPA. Rozmýšľa sa nad tým, že niektoré druhy by chránili iba v časti ich životného cyklu, aby vedeli dorásť. Napríklad homáre pred sto rokmi boli omnoho väčšie a gén pre veľké homáre sa stratil. Príroda zistila, že tento gén sa neoplatí mať. Veľkého homára totižto vždy vylovili ako prvého…

Uvažuje sa prepojiť MPA územia okolo ostrovov, ktoré som teraz spomínal. Dnes totižto rybárske lode čakajú na okrajoch MPA a chytajú živočíchy, ktoré z nich uniknú von.

Prepojenie by bolo úžasnou vecou a južný Atlantik by tak išiel príkladom ostatnému svetu.

Keď hovoríme o Atlantiku, je dôležité spomenúť toto podmorské pohorie. Tiahne sa v tvare “S” od ostrova Jána Mayena až dole na ostrov Bouvet. Oba ostrovy patria Nórsku a aj keď je Nórsko počtom obyvateľov a provinčnosťou podobné Slovensku, v tomto (v cestovateľských objavoch) nás značne prekonáva. Nóri sa neboja ísť ďalej a nehovorím iba o Roaldovi Amundsenovi či Fridtjofovi Nansenovi.

Stredoatlantický chrbát objavili v roku 1872 na HMS Challenger.

Túto pasáž píšem v čase, keď sa plavím cez Romanche Trench. Potom naša expedičná loď zastala, vyložili sme dva zodiaky a z nich sme naskákali do oceánu. Preplával som z južnej pologule na severnú kraulom. Super zážitok! Romanche Trench má dĺžku 900 km a hĺbka je tu 7 760 metrov. Ide o najvýraznejšiu transverzálnu zlomovú zónu Atlantiku.

My v BUBO Stredoatlantický chrbát navštevujeme na všetkých našich zájazdoch na Island. Navštevujeme miesto, kde sa od seba geologicky oddeľuje Európa od Ameriky. Sme roky (jednoznačne) najväčší predajca Islandu – od roku 1997 kontinuálne – a tak toto výnimočné miesto s nami navštívili tisíce Slovákov.

Taktiež realizujeme vyššie spomínaný výstup na najvyšší vrchol Stredoatlantického chrbtu, na sopku Pico (zájazd Azorské ostrovy – Madeira).

Ostrovy, ktoré spomínam, sú často iba tými najvyššími bodmi tohto pohoria a trčia z oceánu. Pohorie prechádza stredom Atlantického oceánu a, ako som spomínal, rozdeľuje Severnú Ameriku od Európy a Južnú Ameriku od Afriky.

Na jednej plavbe som Atlantický oceán preplával krížom, presne po stopách veľkých moreplavcov.

Tento blog píšem priamo z lode, kde som posledných 5 dní nevidel zem. Plavím sa z najizolovanejšieho obývaného ostrova sveta, z Tristan da Cunha, na nedostupný ostrov Ascension, krížom cez ostrov Svätej Heleny. Medzi týmito ostrovmi neexistujú lety ani žiadne pravidelné lodné spojenia. Táto plavba je značne unikátna a loď, na ktorej sa teraz plavím, ju realizuje po prvý raz. Väčšina cestovateľov si plavbu zaplatila pred piatimi rokmi.

Nepoznám nikoho, kto sa medzi týmito ostrovmi preplavil. Väčšinou na ostrov Svätej Heleny doletí. Tristan da Cunha sa spája s Kapským Mestom. Na Ascension sa cestovatelia nevedia dostať vôbec – je to veľmi ťažký cestovateľský oriešok.

No spojiť to celé, to je výnimočné. A nie je to dnes v móde, je to ďaleko, veď iba plavba z Tristanu na Svätú Helenu je ako keby ste plávali z Frankfurtu nad Mohanom do Istanbulu – a Ascension je podobne vzdialený.

Loďou ide o ohromné vzdialenosti v nepredvídateľnom a často búrlivom mori. Cesta z jedného ostrova, ktorý spomínam, na druhý ostrov môže trvať 5 dní, ale aj 2 týždne. A keď sem prídete, nemusí sa vám podariť vylodiť. Ja som napríklad na vylodenie na Tristane čakal päť dní!

Táto moja cesta po ostrovoch južného Atlantiku trvá 7 týždňov. Je to extrémna časová investícia. Každopádne mám čas tento blog o Atlantickom oceáne skutočne precítiť, aby mal pre vás význam. Poviem vám iba jedno: Atlantik je nádherný – to som sa práve pozrel z mojej kajuty von. Nikde nič, nedozerné modré čisté more, kamkoľvek sa pozriem.

Rôzne príbehy o sile Atlantiku som písal v blogu o ostrove Ascension. Ten sa nachádza v prostriedku Atlantiku, iba necelých 8 stupňov južne od rovníka. Atlantik je tu tak nebezpečný, že sa nielenže neodporúča kúpať sa v mori, ale musíte si dávať pozor aj vtedy, keď sa po pláži iba prechádzate či rybárčite z brehu.

Vlny sú tak silné, prúdy sa menia, že sú známe prípady, kedy silných ľudí vlna z brehu strhla. Rozprával som sa s takými, čo to prežili, no viem o mnohých – ale naozaj mnohých (percento je neskutočne vysoké – okolo 50 %), ktorí to neprežili. Keď sa vyberiete krížom cez Atlantik na svojej lodi, vždy sa najprv pýtajte domácich na bezpečnosť danej pláže!

Spomínal som, ako sme na rovníku naskákali do vody a preplávali z južnej na severnú pologuľu. Väčšina lodí, ktoré vozia turistov, to má doslova zakázané. Áno, problémom sú žraloky. Môžem vám povedať, že ja som čistejšiu vodu asi nikde v živote nevidel. Totálne krásna.

Atlantik je čistučký, prekrásny. Pod nami boli asi 3 kilometre. No musím zároveň povedať, že som sa stále pozeral dookola a do tej nekonečnej hĺbky pod sebou... Na spomínanom ostrove Ascension žraloky zabili desiatky vojakov britskej a americkej armády. Žraloky sa v danej lokalite stali teritoriálnymi.

Obrovskú silu Atlantiku som zažil aj na ostrove Tristan da Cunha, kde sme na vylodenie čakali päť dní. Čakali sme pred ostrovom na to, keď vlny nebudú také obrovské. Pred ostrovom sme boli dokonca o deň dlhšie, než sme mali byť, čo mohlo narušiť celý náš program. Vlny boli tak vysoké, že pri vylodení by nás to mohlo zabiť.

Atlantický oceán je obrovský a silný. Je to však náš oceán – oddeľuje starý svet od nového a oba svety sú kresťanské a sú nám najbližšie. Atlantik ich oddeľuje, ale zároveň spája.

Atlantiku sa netreba báť – treba mať však pred ním rešpekt!

Atlantik bol pre mňa dlhé roky len chladným a vzdialeným oceánom. Skôr miestom, cez ktoré sa prelietava, než kam by sa niekto túžil plaviť. No napokon som sa na veľkú plavbu vydal – s rešpektom, aký si Atlantik zaslúži. A on mi to vrátil nádherou, akú som si ani len netrúfal predstaviť.

Vidieť na vlastné oči stovky delfínov, desiatky veľrýb, tisíce tučniakov a tuleňov, lietajúce ryby nad hladinou – to je skúsenosť, ktorá sa nedá kúpiť ani vysnívať. V Atlantiku nie je divočina za oknom – je pod vami, okolo vás, je to žijúci svet, do ktorého patríte len dočasne.

Na plavbe cez oceán som nestretol jedinú loď. Len vietor, vlny a život. Bolo to ako výstup na vysoký vrch, na ktorý sa roky pripravujete, no až tam hore zistíte, že to vôbec nie je o vrchole – ale o ceste.

A hoci mi prejsť všetky tie ostrovy trvalo desaťročia, Atlantik ma učil trpezlivosti. Každý z jeho ostrovov má iný príbeh, iný rytmus, inú vôňu. Niekde vonia po kakau, inde po soli a mangu, a niekde po rybách a daždi.

V Atlantiku sa človek nestratí, v Atlantiku sa nájde.

Ak ste sa pri čítaní aspoň raz usmiali, prekvapili alebo zatúžili vyraziť na cestu, tak som spokojný. O jednotlivých ostrovoch píšem podrobnejšie v samostatných blogoch – a ak je ostrov veľký ako Grónsko, nájdete aj viac než jeden blog.

Atlantik som si zamiloval. A viem, že ešte nie som na konci.