Libanon – krajina cédrov, peňazí aj skvelého jedla

Libanon – krajina cédrov, peňazí aj skvelého jedla

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Úchvatná krajina cédrov, magická krásavica na brehu Stredozemného mora. Alebo krajina sĺz a rozostrieľaných múrov po toľkých guľkách a vojnách, ktoré zažila?... Libanon je napriek stále sa iba otvárajúcemu turizmu dnes jedným z najpozoruhodnejších kútov sveta, kde sa od teplých pláží dostanete za chvíľu k nádherným zasneženým horám, kde uprostred nádherných antických pamiatok, starých niekoľko tisícročí budete vnímať históriu zmesi národov a náboženstiev. Krajina, ktorá dnes vstáva do svojskej krásy, miešajúcej pôvab Blízkeho východu s kozmopolitným šarmom súčasnosti.

Som v malej krajinke, kde sa zvykli písať veľké – víťazné aj tragické dejiny. Kde sa vám bude na každom kroku zlievať kresťanstvo s islamom, historické ruiny s ambicióznou modernou výstavbou. Na značkách áut si cvičím arabské číslovky. Na každej je napísané Liban. Pôvod hľadajme v aramejskom slove ´laban´ - čo znamená biely. Odkazuje tak na unikátnosť a krásu krajiny, kde len kúsok od teplého mora nájdete snehom pokryté, vyše tritisíc metrov vysoké belostné hory. Hory Libanonu, rysujúce pobrežie a Antilibanonu, tiahnuceho sa pozdĺž hraníc so Sýriou. Nádherná hornatá krajina, kde všade už kúsok od mora, aj v Bejrúte, ihneď stúpate do kopca. “Máme viac tunelov ako Monako! smejú sa Bejrútčania. Znie to možno neuveriteľne, ale dopravu tu majú vybudovanú lepšie než u nás...

​Libanon – pestrý kotol náboženstiev #

Je len málo štátov, menších ako Slovensko. Libanon je jedným z nich. A áno,obyvateľov tu nežije oveľa viac než na Slovensku. No málokto vie o libanonskej diaspóre, ktorá je štyrikrát väčšia ako je Libanoncov doma. Sú to ľudia, ktorí odišli pred 100-150 rokmi. Boli odvážni a vybrali si na svoj nový život nebezpečné krajiny v Latinskej Amerike či Afrike. A presadili sa. Dnes nie je výnimkou, že najlepší hotel v Sierra Leone patrí práve Libanoncovi a najbohatší Mexičan (Carlos Slim, cca 70 miliárd USD) je pôvodom taktiež z Libanonu... Sú svojským národom, ktorý na malom území vytvára prekvapivý mix náboženstiev a etník. Neviem, či sa v tom niekto vôbec vyzná.

“Ja som Libanonec! Náboženstvo je sekundárna záležitosť,hovorí mi tu každý. “Prečo sme začali občiansku vojnu? Hm, a prečo je dnes vojna v Sýrii či Jemene?Nikto nevie, prečo… My, Libanonci sme bratia.” A druhým dychom, ani si to neuvedomujú, pokračujú: “Tu na ľavej strane bývajú Šiiti a na pravej kresťania. Vždy to tak bolo. Na tejto ulici, po ktorej teraz ideme, bola zóna najväčších bojov. Preto sú domy na krajoch rozstrieľané. Tam na tom bilborde vľavo je generál Malik, ktorý zomrel v bojoch s Daeshom, ktorý Vy nazývate Isis.

Pozostatky občianskej vojny, ktorá vypukla v roku 1975 a skončila sa pred takmer tridsiatimi rokmi, je tu stále vidieť a cítiť. Bejrút je skrátka mesto, ´preslávené´ bojmi, podobne ako Belfast. Obidve som tento rok navštívil. V Belfaste som spal v najbombovejšom hoteli sveta (rozumej, kde sa udialo najviac bombových výbuchov).

Tu som taký nenašiel. Spím v downtowne – v bejrútskom centre, a všetko mám na dosah pešou prechádzkou. Prechádzate jednotlivými štvrťami, ulicami, a je to, akoby ste sa prechádzali jednotlivými náboženstvami...

Libanon je nábožensky najpestrejšou krajinou Blízkeho východu. Šesťdesiat percent Libanoncov tvoria moslimovia, štyridsať percent kresťania, okrem toho tu nájdete asi tisíc Židov. Moslimovia sa ďalej delia na šiitov a sunnitov. Sunniti podporujú hnutie Hamas, šiiti milujú svoj Hizballáh s vodcom Hasanom Nasrallahom, ktorého fotografie nájdete všade v údolí Bikáa (rozdeľujúce hory Libanonu a Antilibanu, kde nájdete zvyšky vzácnych cédrových lesov). “Nikto nevie, kde Hasan Nasrallah naozaj žije. Keby sa to dozvedel Izrael, hneď by ho popravili, prezrádzajú mi spiklenecky miestni. Šiitov (tvoria 32% obyvateľstva Libanonu) je tu oproti Sunnitom (21%) trochu viac. K tomu ešte musíte prirátať sektu Drúzov, ktorí sa odštiepili od šiitov v roku 1017. Tých hneď spoznáte podľa typických čiapočiek, ktoré všetci nosia. Žije tu aj silná komunita Arménov, ktorí sem priniesli mnoho vzácnych vecí, vrátane kultúry a vynikajúceho jedla. Tí sa, samozrejme, radia ku kresťanom. No aj kresťania sa delia, veď práve tu sme v oblastiach, kde kresťanstvo vzniklo. Maroniti (39%) – jedna z východných katolíckych cirkví, svoj pôvod odvodzujú od mnícha Marona, ktorý žil v štvrtom storočí nášho letopočtu. Počas otomanskej nadvlády mali značnú autonómnosť. Dnes ich je vo svete viac ako tri milióny. Okrem maronitov je v Libanone aj viacero pravoslávnych cirkví. To všetko vytvára nenapodobiteľný kolorit tunajších ulíc. Kostolík strieda mešita, pár krokov za katolíckym chrámom máte pravoslávny s ikostazom...

Keď prechádzate jednotlivými štvrťami, je to, akoby ste prechádzali rôznymi náboženstvami.

Švajčiarsko Blízkeho východu alebo vojnové peklo? #

Ktovie prečo práve toto územie, obdarené nádhernou prírodu, horami, plážami aj veľkolepými antickými pamiatkami, bolo vždy zároveň scénou búrlivých dejín a udalostí. Istý čas krajina nesmierne prosperovala, no krutá občianska vojna (1975-1990) uvrhla „Švajčiarsko Blízkeho východu“ doslova do pekla, z ktorého sa spamätáva dodnes. Súčasnej situácii a stabilite nepridáva ohromná migrácia Sýrčanov, ktorých je tu viac ako jeden milión, takže 25% obyvateľstva tvoria utečenci. To si my v našom stredoeurópskom závetrí nevieme ani predstaviť. Koľko tu musí byť problémov…. A čo na to domáci? “Sýrčania sú veľmi dobrí ľudia. Bšár al-Asad je dobrý človek. Jednoducho sa nechce dať zlomiť. Nebude bábkou v rukách iných.Chcú ľudí v Sýrii vyhladovať. A čím dlhšie to bude trvať, tým viac bude mať Asad nepriateľov. To chcú, a potom si krajinu rozdelia. Alebo: “Oni chcú podkupných vodcov, tých môžu vydierať. Nechcú takých slušných ľudí ako Baššár al-Asad...

Keď sa pýtam, prečo sa neodporúča navštevovať Baalbek (fascinujúce mestečko v údolí Bikáa s chrámovými stavbami, ku ktorému sa v texte ešte vrátim) a aj dnes je na stránke Lonely Planet napísané, že ´Baalbek je mimo bezpečných turistických trás´, iba sa smejú: “Médiám sa nedá veriť. Pozri sa všade naokolo. VyHizballáh vo vašich médiách očierňujete. Pritom je to slušná strana, to oni chcú naozaj dobre, a aj pre to niečo robia. Či ich mám rád? Nie, ja Hizballáh milujem!”hovorí mi otec dvoch detí. Celý svet si ešte pamätá, ako tu v roku 2015 uniesli štyroch Čechov (tí neskôr požadovali od českého štátu štyridsať miliónov korún odškodné). Česi boli vtedy v zajatí sedem mesiacov, no nikomu nebol skrivený ani vlások na hlave. Celé to bolo vtedy záhadné, ako keby sa s únoscami dohodli. Libanonci vtedy recipročne za vrátenie Čechov žiadali vydanie libanonského agenta Alího Fajáda, o ktorého mali zasa záujem Američania...slušných ľudí ako Baššár al-Asad...

Čriepky z dnešného Bejrútu

Áno, povesť a renomé Libanonu aj kvôli takýmto záležitostiam stále nie je krištáľovo čistá. Keď sa takéto veci prestanú diať, veľmi rýchlo to “nehmatateľné fluidum” nebezpečnej krajiny odíde. Veď sa pozrime na Slovensko, keď sme v tých zimách štrngali kľúčmi na námestiach každučký deň, celé hodiny. Dovtedy šedá zóna Európy, kam nohu vložil iba ten najodvážnejší cestovateľ, sa zo dňa na deň stala krásnou krajinou plnou lásky. OK, ešte nám na Slovensku 20 rokov trvalo presvedčiť svet, že vojna v Juhoslávii nebola u nás...

V takomto stave je dnešný Libanon. Áno, má vo svojej DNA a nedávnej histórii ťaživú vojnu, no je to už zopár rokov. Dnes je táto krajina pre stredne zdatného turistu bezpečná. Práve dnes je ten pravý čas pre priekopníkov zažiť tieto miesta rok-dva pred masovým turizmom. Ak nájdete odvahu, dostanete za ňu TO, čo dostávajú víťazi.

Samozrejme, keď si odmyslíte niektoré ´chybičky krásy´ a zvyky, ktoré prináša každodenná realita niekoľkoročných bojov. Napríklad prílet aj odlet z nádherného Libanonu je hotovým peklom. Toľko kontrol pri odlete som zažil snáď iba v Afganistane a Somálsku, vytrápia vás tu poriadne, úplná pakáreň. Zdôvodňujú to tým, že Izrael chce údajne zostreliť akékoľvek lietadlo, odlietajúce z Bejrútu. “ISIS? My to voláme Daiš. To je obraz “inteligencie” (poznámka autora: myslia tým CIA), potrebovali vytvoriť nejakého netvora, a tak je tu. Vieš o tom, že Rusi chceli zbombardovať Raqqu - sídlo ISIS, a vojská USA im v tom zabránili? Keby chceli, tak je dávno po ISIS. No oni si tú potvoru udržujú. Vyhovuje im... Všetko beriems rezervou, hovorí mi to šiit, a ten je zaujatý, samozrejme. No kto nie je? Šiiti dnes žijú práve v údolí Bikáa a potom na južných predmestiach Bejrútu. Naschvál sa tade vyberiem na prechádzku. Pokoj, všade vlajúce čierne vlajky na počesť Husseina (syna Alího), fotografie Hasana Nasrallaha, viac ľudí odetých celých v čiernom, a výborná čierna káva. Chalani sa promenádujú na skejtbordoch, každopádne necítiť žiadnu „talibanskú“ spiatočnícku atmosféru.

Až 25 percent obyvateľstva krajiny dnes tvoria utečenci.

Námestí Najmeh – Hviezdne námestie. Takto vojenský konflikt nevyzerá. Video: Ľuboš Fellner- BUBO

Námestí Najmeh – Hviezdne námestie. Takto vojenský konflikt nevyzerá. Video: Ľuboš Fellner- BUBO

​V jednom z najstarších hlavných miest sveta #

Prechádzam krížom Bejrútom a z hypermoderného downtovnu sa dostávam k hodinovej veži na námestí Najmeh (Nadžme – Hviezdne námestie) s kostolom sv. Juraja a krásnym cédrovým oltárom, odkiaľ máte po ruke mnoho zaujímavostí: v priľahlej uličke Omarovu mešitu (pôvodne kresťanský chrám prestavaný na mešitu), neďaleko modernú nákupnú zónu Bejrútske súky, ale aj pozostatky rímskych kúpeľov, a hneď za kúpeľmi premiérovo sídlo Veľký Seráj (ktorý však radšej nefoťte).Deti tu jazdia na bicyklíkoch a fúkajú do svojich bublifukov. Mamičky sa prechádzajú s kočíkmi, oteckovia v kaviarničkách lemujúcich námestie bafkajú šišu. Pokojná, príjemná rodinná atmosféra. Tá pohoda nie je hraná, to už za tie roky cítim.

Bejrút, ty kráľovná sveta! Kto ti ukradol náhrdelník, vykladaný smaragdami? Kto ti ukradol magický prsteň, o ktorom tisícročia kolovali legendy?...

Námestie mučeníkov a pod mešitou vidieť hrob Rafica Haririho

Námestie mučeníkov a pod mešitou vidieť hrob Rafica Haririho

Dnes niečo v tomto duchu nájdete na Námestiu mučeníkov, ktoré dodnes delí mesto na západnú moslimskú (Hamra) a východnú kresťanskú časť (Džemejze). Na námestí ´tróni´ hrob Rafica Haririho pred mešitou Mohammada al-Amína (ktorá vám možno bude pripomínať Modrú mešitu v Istanbule). Jedna z najväčších mešít krajiny je voľne prístupná, a ani ja si túto možnosť nenechám ujsť. Vstupujem dovnútra. Je to obrovská stavba - jednoznačná dominanta centra Bejrútu. Rafic Hariri – bývalý premiér - je nespochybniteľným moderným hrdinom krajiny, (ktorej dnes vládne jeho syn Saad). Nie náhodou je po ňom nazvané aj letisko a mnoho ďalších miest Libanonu. Rafica Haririho zavraždili 14.2.2005 v západnom Bejrúte, keď jeho kolóna prechádzala okolo hotela St. George. Západné média tvrdia, že v tom má prsty Sýria. Libanonci mi však hovoria: “Vieš, ja si myslím, že Mosad... Každopádne to vyprovokovalo tzv. cédrovú revolúciu (áno, céder je ten strom, ktorý nájdete na libanonskej vlajke). Rodina Hariri sú sunniti a každý vie, že sú pod vplyvom Saudskej Arábie. “Vieš, to puzzle tu na Blízkom východe len ťažko vysvetliť. Každý je chvíľu proti každému. No ja si myslím, že všetci sme v skutočnosti priatelia,hovorí mi perfektnou angličtinou farmaceut, ktorý vyštudoval na americkej univerzite. „Vieš, ak vyvedieš osla na strechu domu, musíš ho aj doviesť dole. Je na nás, aby sme veci napravili...

Bejrút – metropola Libanonskej republiky a hlavný prístav krajiny, v jazykustarých Feničanov znamenal studňa. Spolu s okolitými oblasťami tu žije vyše dva milióny ľudí. Je jedným z najstarších hlavných miest sveta vôbec, trvalo je obývané približne päťtisíc rokov a v egyptských spisoch o ňom písali už pred tritisícpäťstorokmi.  Všade okolo mešity Mohammad al-Amin sú prastaré rímske vykopávky. Napriek tomu, že občianska vojna mnoho pamiatok poničila, zdá sa mi, že kdekoľvek tu ´zakopnete´, nájdete nejaký historický poklad. Ste v týchto miestach a cítite, že sa tu písali rôzne histórie, križovali to tu rôzne národy. V roku 635 padlo mesto spolu s krajinou do rúk Arabom. (Vždy som znova a znova fascinovaný, ako rýchlo Arabi postupovali a dobývali svet). Potom bol Libanon štyristo rokov pod kontrolou Osmanov. Až po páde Osmanskej ríše ho získali Francúzi. A tak tu okrem arabčiny mnoho ľudí rozpráva nielen po anglicky, ale aj francúzsky.

Prastará história sa tu fascinujúco mieša s tepom doby. Bejrút je jednoznačné komerčné a spoločenské  centrum regiónu s príťažlivým kozmopolitným nádychom. Je sídlom významných univerzít, bánk, v jeho uliciach sa miesi osmanská, francúzska, arabská aj úplne moderná architektúra. Nočný život, skvelé jedlo, more, vzrušujúca história a veľká chuť po všetkých tých útrapách žiť, to všetko tu vnímaš na každom kroku. Bejrút sa v posledných rokoch rýchlo stavia na nohy a mení sa na ohromnú krásavicu. Časy, kedy bol Paríž východu najpovoľnejším arabským mestom sveta sa, zdá sa, vracajú... Prajem mu veľa šťastia. A hlavne mier!

Bejrút je trvalo obývaný už vyše päťtisíc rokov.

​Krajina bulguru a mäty #

Na svojich potulkách svetom pozorujem, že staré kultúry si obzvlášť zakladajú na tradíciách. A k nim patrí aj geniálne jedlo. Čím staršia a rozvinutejšia kultúra, tým lepšie jedlo. A naopak. Jedlo vám o národe mnoho napovie. V starých kultúrach nemusia vymýšľať, recepty sú dané. Sú jednoduché, no dokonalé. Ak máte aj vy radi osvedčené tradície na tanieri a chutí vám v Číne, či Taliansku, o to viac vás prekvapí Libanon. Tak ako mňa. Aj preto tunajšej kuchyni venujem osobitné odstavce.

Moje tipy na jedno z najlepších jedál sveta

Libanonci sú presvedčení, že ich strava je tou najlepšou na svete. “Bulgur z Bikáa vyvážame až do Brazílie! chvália sa. A ja túto ich hrdosť pre bulgur nechápem. Kto môže dobrovoľne jesť nalámanú predvarenú pšenicu, vysušenú na špinavej streche?!... Ochutnal som tu kibbeh - surové jahňacie mäso, ktoré sa mieša s bulgurom, a musím povedať, že aj naďalej dávam prednosť sašimi, alebo nášmu tataráku. Vyberiem sa do jednej z najluxusnejších reštaurácií krajiny s príznačným názvom - Serai. Je pondelok, no v obrovskej reštaurácii je totálne plno. Stoly sa prehýbajú od množstva mištičiek. Som tu asi jediný muž, čo nemá oblek. Pred reštauráciu parkujú Ferrari, Porsche, pri nablýskaných Mercedesoch čakajú šoféri.

Skoro pri každom druhom stole sa popíja vínko, od každého stola sa šíri kúdoľ šiše. Keď si objednávam kibbeh, dosť sa divia, ale majú to v jedálničku. Mohol som si dať trošku vyprážaný, ale ja chcem originál, surový. Je toho plný tanier. Naozaj plný, tak, že som svoju porciu nevládal dojesť. Jednotlivé kúsky si prekladám na prázdny tanier a polievam hojne olivovým olejom. (Veď Libanon, spolu so Sýriou a Izraelom sa pokladá za pravlasť olivového oleja). Na druhom tanieri mi priniesli teplé pečivo, k tomu ešte jeden veľký tanier zeleniny. No úplne inej, akú by somočakával v luxusnej reštaurácii. Mám pred sebou reďkovky, mladú cibuľku, surovú kapustu (!!!), obrovské zelené čili papričky, k tomu nesmie chýbať mäta. Mám jej tu asi pol kríka! Doteraz pre mňa mäta znamenala Havanu a mojito, no odteraz bude pre mňa synonymom mäty jednoznačne Libanon. Nezabudnem na chuť skvelého mätového džúsu, či sviežeho sendviča s mätou. Pridávajú ju do hocijakého jedla, je to prekvapivé a chutné!

Všetky druhy libanonského chleba #

Pravdu povediac, okrem bulguru mi tu chutilo všetko. Vlastne, tabbouleh – tabbúlu (šalát s petržlenom, rajčinami, cibuľkou, olivovým olejom, citrónovou šťavou, mätou a korením) milujem aj s bulgurom. Na raňajky si dávam väčšinou mannakih-manakíš, no neodolám ani ďalšiemu z variantov libanonského chleba - labanech. Oba vzhľadom pripomínajú pizze, ale labaneh je na tenučkom ceste. Základná pasta nie je rajčinová, ako v Neapole, ale bylinková - akési pesto, no omnoho viac tu cítim tajomné bylinky hôr. Na to si v oboch prípadoch dávam zeleninu a syr akkawi. Manakíš bol už urobený a čakal ma pod sklom, keď som si ho objednal, tak ho hodili opäť na chvíľku do pece a podali mi ho teplý, preložený napoly, iba tak do ruky v kuse papiera. Labaneh mi pripravili čerstvý, zabalili do dvoch vrstiev, no aj tak z toho kvapkal olivový olej. Napriek tomu nebol mastný ako naša lokša, naopak. Ja osobne z týchto dvoch preferujem labaneh – mňam!

A to ešte nie je všetko, posledným variantnom je saj (sádž) - placka, ktorá sa pečie na konkávnej platni. Vyskúšal som ju v Bikáa. Zastavili sme sa tam v obchode z roku 1928, kde nás obsluhovala stará kresťanka. V týchto obchodíkoch zvyknú obsluhovať oproti západným zvyklostiam možno príliš starí, no inteligentne, vznešene vyzerajúci ľudia, z ktorých máte pocit, že ich práca baví a robia ju najlepšie ako vedia. A vedeli! Tá zlatá pani mi môj saj natrela čerstvým tvarohom a navrch dala ešte med. Bolo to také geniálne, že som sa vrátil na repete. Za euro môžete maťtakýchto sádžov osem. Pritom jedno jedlo tu v dobrej reštaurácii stojí vyše tridsať euro.

Po sádž som si chodil v Bejrúte do štvrte Al Hamra. Preferoval som domáci syr, uhorky, paradajky a troška čerstvej mäty. Geniálne! Výborné reštaurácie sú na ulici Bliss (Rue Bliss) oproti American University. Keď už tam zablúdite, odporúčam vojsť do vnútra kampusu. Prekrásne budovy, tenisové kurty, pokoj a výhľad na Stredozemné more. Vtáky vyspevujú a vy cítite v povetrí, že navštevovať túto školu je jednoducho prestíž. Na prvý pohľad vidieť, že toto je luxus. Áno, vzdelanie je luxusom a hodnotou. Libanonci to vedia a zaobchádzajú s touto ´komoditou´ podobne úctivo ako s jedlom. Oproti univerzite je veľa rôznych stánkov, pekárničiek, hneď na začiatku ulice vľavo (asi dvesto metrov) sú tri výborné reštaurácie s prijateľnými cenami.

V Libanone som oslovil aj zopár žien a aj tu oproti univerzite a opäť - ich reakcia bola iná než v ortodoxnejších arabských krajinách. Všetky boli otvorené, sympatické, s jasným názorom. Dnešný Libanon mi tak trochu pripomína Sýriu 90. rokov minulého storočia. Pokrokový arabský svet so vzdelanými ľuďmi dostáva odo mňa vysoké známky aj čo sa týka indexu gender parity.

Najlepšia káva na svete? #

Treba povedať, že v niečom je Libanon podobný Slovensku, resp. východnému bloku. Luxusné autá, falošné kabelky Louis Vuitton a trávenie voľného času v nákupných centrách. Tu je teraz hitom Beirut Souq. Sedím oproti nápisu I love Beirut v reštaurácii, ktorá si hovorí libanonská a som tu prekvapujúco jediný turista. Je nedeľa večer, všetky stoly okupujú rodinky s deťmi. Dám si mezze – humuš, tahini, baba ganouij, tabbouleh. Mňám! K tomu popíjam mätovú limonádu a je mi dobre.

Som na mesačnej ceste Arábiou a tak som si povedal, že si vychutnám túto cestu úplne po arabsky – aj s ramadánom! A tak nepijem alkohol. Tu v Libanone tomám mimoriadne ťažké, veď som už navštívil vinárstvo, kde robili ochutnávky zdarma. Odolal som.

Tak obzerám aspoň miestne dámy. Libanonky sú štíhle a krásne. Vraj je tu viac plastických operácii než v Rio de Janeiro a Venezuele. Tunajší muži zatiaľ tejto zábavke neholdujú, im stačia peniaze. Naopak, bruško tu znamená prepych, a tak ho ukazujú. Správajú sa ako Pablo Escobar v Narcos, vôbec sa za svoje špekynehanbia, ukazujú ich, kde sa dá. Toľko jedla čo pojedia, my ani zďaleka nezvládame, sú evidentne vytrénovaní. Najprv mezze - predjedlá, jedno za druhým, potom hlavné jedlo, za tým ďalšie a ďalšie, a napokon ešte zákusky. Výborná zmrzlina. Tunajšia pálenka arak. Aj z tej si vypijú. Sú síce moslimovia, ale zasa to nepreháňajú. A ešte jedna vec, ktorú jednoducho musím spomenúť – káva! Podľa mňa v Bejrúte podávajú najlepšiu kávu na svete. Najlepšie macchiato som pil v Kosove a v Asmare (Eritrea). No najlepšia káva je bejrútska. To musíte vyskúšať! Hovoríte si, že to určite nepoznám talianske ristretko. Poznám. Skočte do Bejrútu a dajte mi vedieť! Kávička na ulici – z obrovského automatu. Silná ako Bejrút, omamná, prekvapujúco úžasná, jednoducho skvelá...

Libanonci si úprimne myslia, že majú najlepšie jedlo na svete.

​Kúsok raja na Cornishi #

V hoteli, kde bývam, máme maličké fitko, bežiaci pás nefunguje. Je to už lepšie ako pred dvadsiatimi rokmi, no do arabských krajín ranné behanie a zdravý životný štýl prichádzajú pomalšie, povzdychnem si. Na to, aby sa tu hotelu darilo, skrátka nepotrebuje kvalitné fitnescentrum. A tak idem do fitka v blízkosti, ktoré mi bolo odporučené ako najlepšie. Vstup stojí 150 USD/mesačne. Keď idem v mužskej šatni pod sprchy, s prekvapením vidím, že všetci chlapi sa sprchujú v spodnej bielizni. Nikto tu nie je nahý. Iný kraj...

Okolie mešity Mohammada al-Amína, video: Ľuboš Fellner- BUBO

Okolie mešity Mohammada al-Amína, video: Ľuboš Fellner- BUBO

Ďalšie razy si radšej idem zabehať von. Zbehnem dolu kopcom na korníš a tam - čuduj sa svete, bežia všetci. Vlastne, prechádzajú sa. Začínam odnajluxusnejšieho hotela mesta - Phoenicia, a bežím až k dvom skalám, známym ako Raouche, alebo Holubičie skaly. Ide o národný poklad Libanonu, dve skaly v mori, v oblasti, kde sa našli dôkazy o prastarom osídlení mesta. Pri západe slnka sú tu nádherné romantické výhľady na šíre more. Ľudia tu radi behajú, hrajú loptové hry, rybárčia, alebo sa len tak prechádzajú. Cornishe (korníš) je delený majákom pri reštaurácii El Manara na dve časti - na luxusnú a ľudovú.

No celý Corniche, pripomínajúci Promenade des Anglais v Nice je nádherné miesto, vyžarujúce pohodu a kultivovanosť. Všetci sú tu milí. To je presne to, čo v bombastickom, dych vyrážajúcom Dubaji nikdy nenájdete. Tú prirodzenú milotu, ľudskosť. V Dubaji sa na vás nikto neusmeje, teda určite nie žiaden Arab. Tu je to presne naopak. Ste vítaní, ste nositeľom dobrých správ. Turista znamená, že situácia sa lepší. Turista rovná sa nádej. Väčšinou to zažívam v omnoho odľahlejších destináciách. Libanon je relatívne blízko, takže neváhajte a príďte ho objaviť.

Kultivovaná atmosféra nabitá športom na bejrútskom Cornichi

Kultivovaná atmosféra nabitá športom na bejrútskom Cornichi

Turisti sú tu nositeľmi dobrých správ a nádeje.

Utajovaná krása - Baalbek #

Mnohé svetové turistické pamiatky sú z kategórie must see, jednoducho ich musíte vidieť, lebo sa to tak patrí a píše vo všetkých sprievodcoch. Baalbek je z inej kasty. Z kasty Petry, Angkoru, Machu Picchu, či aténskej Akropoly. Aj keď ste už videli veľa svetovej krásy, toto vás dostane na kolená a vyrazí dych. “Prečo som sem nešiel skôr? Prečo sa o Baalbeku nehovorí viac?” hovorím si a žasnem. Libanonci sa smejú. “Svetové médiá patria Židom, a tí o nás nič dobré nenapíšu. Ale krása Baalbeku sa nedá schovať a svet sa to postupne dozvie. Preto všade aspoň píšu, že je tu nebezpečne, že hrozia útoky teroristov. No to je hlúposť, jedine ak izraelskí teroristi..” smejú sa domáci ako na dobrom vtipe.

No ja musím dodať, že Baalbek v dnešnej dobe naozaj nie je pre každého. Cestou z Bejrútu, ktorá trvá dve hodiny, prechádzam asi desiatimi vojenskými a policajnými kontrolami. Aj keď je pravda, že nikde nás nezastavia, pozdravíme vždy sabah alchír صباح الخير – dobré ráno (aj keď je už okolo obeda) a policajt s prstom na spúšti samopalu kývne hlavou, aby sme pokračovali. “Najväčším nebezpečenstvom na celej ceste je billboard troch polonahých dievčat” (pozn. autora – ide o reklamu na dámsku spodnú bielizeň).

“Mnoho šoférov sa cestou dolu zapozerá a zabudnú zabrzdiť...” smeje sa taxikár Násir. Jeho otec mal troch synov. Prvého nazval Džamál, druhého Abdel a tretieho Násir. “Môj otec musel bývalého egyptského prezidenta milovať!” A zdá sa, že nielen on, veď sochu či podobizeň Džamála Abdela Násira vidím v Bejrúte viac než často.

Z Bejrútu stúpame do hôr, zákrutami stále hore a hore. Krajina sa mení. “Je tam nádherne, však?!” chcú počuť Libanonci, keď im spomínam, kde som bol. No je. Nádhera je, že keď sa dostaneme hore, už je to rovina a frčíme rýchlejšie. Po ceste do kopca míňame desiatky obrovských reštaurácií, kam chodia Bejrútčania hodovať cez víkendy. Pijú arak a jedia donekonečna, jednu dobrotu za druhou. Všetko je čerstvé, z údolia Bikáa, a keď je to z Bikáa, tak to skrátka chutí lepšie. Bikáa je osvedčenou značkou kvality už tisíce rokov. Tadiaľto chodili karavány z Mezopotámie k Stredomoriu. Na najvyššom bode údolia, 85 kilometrov od Bejrútu postavili Feničania svoj chrám. Zasvätili ho bohovi Baalovi. Tomu istému, ktorého vyznávali v Palmýre (Sýria). Baalbek nielenže leží na najvyššom mieste, ale práve odtiaľto tečú rieky a dajú sa kontrolovať. Ide o strategické miesto. Aj dnes je Baalbek prekvapujúco veľké mesto - je srdcom údolia Bikáaa a centrom Hizbballáhu.

Keď prišli Rimania, tak na mieste fenického chrámu postavili svoj chrám, zasvätený Jupiterovi. Chrámy v Baalbeku začali Rimania stavať v prvom storočí pred naším letopočtom, no Jupiterov chrám až za cisára Nera začiatkom prvého storočia. A evidentne to bolo pre nich dôležité miesto, kde sa chceli ukázať, lebo postavili najväčší chrám, aký kedy Rím postavil. Rímske chrámy okrem Talianska nájdete napríklad v Líbyi, Maroku, Arménsku, Sýrii, Tunisku, Chorvátsku, Francúzsku..., či Jordánsku. No toto je ako keby iná liga. Chrám je väčší ako inde, stĺpy sú vyššie, všetko je mohutnejšie, veľkolepejšie.

Musím uznať, Feničania vybrali to najkrajšie miesto a Rimania vytvorili div sveta. Z Jupiterovho chrámu ostalo dnes iba šesť stĺpov. Najzachovalejší je Bakchusov chrám. Je omnoho menší než bol Jupiterov, no aj tak je väčší než taký Parthenon v Aténach. Stojím tu a vnímam veľkolepé dejiny, ktoré sa tadiaľto premleli. Neopísateľný pocit. Baalbek je skrátka ohromný a ohromujúci. Som nadšený!

​Libanončania vymysleli peniaze... #

...a stále s nimi vedia narábať najlepšie na svete. Niekto má talent na spev, niekto na šport a niekto má talent na zarábanie peňazí. Nevie si pomôcť, proste sa na vec pozrie a vidí, ako veci potočiť tak, aby to sypalo. Hovorí sa, že svetové peniaze ovládajú Židia. Židia zas tvrdia, že jediní, kto ich kedy oklamali, boli Arméni. Rozprávajú sa dokonca príbehy o malom arménskom chlapcovi, ktorý chcel hladnému Židovi predať jadierka z melónu…a Arménov je v Libanone veľa. Libanonci sú potomkami Feničanov. A Feničania sú na príčine nášho večného trápenia a naháňaním sa za peniazmi – oni ich totižto vymysleli. “Feničania vymysleli peniaze. Ale prečo tak málo?... hovorí sa u nás. Libanonci to nechápu. Oni sa po ne vždy zohnú… Vedia, že noci plné rozkoší sú krátke, vedia, že je normálne, že sito má dierky a tvrdia, že boh počuje všetko obrátene. Nemíňajú zbytočne a keď veci nefungujú na sto percent, zariadia sa.

A vidno to aj na tejto prebúdzajúcej sa krajine. Prechádzam sa po dowtowne Bejrútu a nestíham otvárať oči. Nádherné mrakodrapy s úžasnými vstupnými halami. Na spodných poschodiach sú väčšinou vkusné galérie, poprípade tu predávajú športové autá. O skvelých reštauráciách som už hovoril.

No čo ma úprimne šokovalo najviac, neboli úžasné reštaurácie, ale ich toalety! Hovorí sa, že podľa záchodov spoznáš úroveň národa. V tom prípade je Libanon na prvom mieste. Opakovane som v bejrútskych kluboch a reštauráciách ostal ako prikovaný, v tom najlepšom slova zmysle. Grandiózny vstup, obrovské mramorové platne, ale pritom všetko vkusné. Prekvapujúce, ale decentné. Skutočne top úroveň. Keď som sa divil nad toľkými investíciami do miest, ktoré na prvý pohľad nevidieť, dostal som od manažéra dve odpovede: ´Hygiena - to sú dve tretiny zdravia. A vieš, ak šetríš na strave pre mačky, myši ti obžerú uši...´

Centrum Bejrútu sa neuveriteľne rýchlo rozvíja. Kto tu bol pred dvomi rokmi, nespozná to tu. Mnohé priestory ešte čakajú na prenájom, ale keď sa zaplnia, tak dodajú centru ten pravý život. Mesto nie je umelé, ako to vidíte v mnohých krajinácharabského polostrova, ktoré svoje mesta stavajú na púšti, na miestach kde nikdy nič nebolo. Tieto ulice tu evidentne existovali už za Rimanov. Bejrút funguje podobne ako staré európske mestá, nie ako umelé mestá na novom kontinente. Všímal som si aj tie najmenšie detaily, a musím povedať, že remeslo je tu stále vážené, fortieľ sa zachoval. Libanonci sú obchodníci. Prídu do obchodu, reštaurácie, či firmy, rozhliadnu sa a do piatich minút vám povedia váš obrat a zisk. Mnohí sa takto zabávajú. Najznámejším z nich je Carlos Slim Helú, najbohatší Mexičan libanonského pôvodu a jeden z najbohatších mužov planéty. Po celom svete od USA cez Brazíliu, Nigériu, Francúzsko až po Monako nájdete mnoho miliardárov, ktorí sa hrdo hlásia k svojmu libanonskému pôvodu. Jozef Safra, Gilbert Chagouri - muži úspešní v politike. Aj bývalý prezident Brazílie, Michel Temer, je Libanonec.

Libanonci vymysleli peniaze

V mojich článkoch z Afriky nájdete spomenutých tiež niekoľkých Libanoncov. V Sierra Leone či Libérii sú to oni, kto sa dostane k tým najlepším diamantom. Že prečo potom najlepšie diamanty predávajú vo svete Židia - najväčší nepriatelia Libanonu? Pchh, peniaze sú jednoducho peniaze. Vymysleli ich a vedia ich používať. Morálka je nestála záležitosť. Svet podlieha móde, menia sa preferencie. No peniaze sú jasné a nemenné. Platia vždy, ak ich máš správne uložené. Stisícnásobiť svoj majetok? A prečo nie? Musíš mať len správnu komoditu a vedieť ju predať. Vytvoriť to, čo zákazník chce. Lepšie než iní. Inteligencia, vkus, vzdelanie a tvrdá práca. Vojna saskončila. V Libanone drieme veľký potenciál. Zapíšte si do mobilu stávku (ako poznámku), ktorá vám vyskočí o desať rokov (ide to) - Libanon smeruje k prosperite a o desať rokov bude vo svete výrazne viac miliardárov libanonského pôvodu. Peniaze vymysleli praotcovia Libanončanov. Môžu byť na svojich pra-pravnukovhrdí... Či bude bohatá aj materská krajina, záleží od udržania mieru. Libanon je o láske a nenávisti. Mnohí hovoria, že Libanon bude vždy tak trochu schizofrenický. No Libanonci vedia držať spolu, hovorí sa, že pre Libanonca je rodina to, čo pre Inuita sneh. Kedysi sa za dobrú radu dávala do daru ťava. Keď je dnes dobrá rada zadarmo, nikto si ju neberie k srdcu. Každý Libanonec je produktom výchovy, reflektuje a rebeluje. Hrdosť je všetko. No už dlhšie víťazí rozum.Musí skončiť typ politiky - ak bubnuješ na môj bubon, ja budem hrať na tvojej píšťalke! Je lepšie si zavierať dvere namiesto upodozrievania suseda,“ hovoria mi po dlhšej debate vzdelanejší Libanonci. Chcú si upratať doma a nezvaľovať všetko na Izrael. Vieš, ak niekto nechce akceptovať tvoj názor, snaž sa pochopiť ty jeho.Libanonci dobre vedia, čo to je žiť vo vojne, a vidieť svoju krajinu krvácať. O to viac sa túžia poučiť a kráčať ďalej, robiť veci správne. Verím, že s takýmto prístupom sa bude o desaťrokov do Libanonu chodiť za luxusnou dovolenkou. Do krajiny, ktorá vie svoje, siahla si na svoje temno, a o to je viac hrdá na svoje krásy...

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Zakladateľ a srdce cestovnej kancelárie, zodpovedný za kvalitu zájazdov a nové programy, vynikajúci sprievodca s nadhľadom na všetkých kontinentoch-kamkoľvek na mape ukážete. Prešiel všetky krajiny sveta ako prvý Slovák. Do mnohých sa vracia opakovane a to je aj prípad krajín Blízkeho Východu. 

Už 30 rokov pripravuje prvoexpedície. V roku 2012 zorganizoval pri príležitosti 100. výročia dobytia južného pólu plavbu na Antarktídu. O rok dobyl severný pól. Veľakrát precestoval Oceániu-Polynézia, Melanézia a Mikronézia. Od roku 2000 sa venuje Afrike a na Slovensku ani v Čechách nenájdete nikoho, kto by Afriku poznal lepšie. 

Ako vyštudovaný lekár s atestáciou sa venuje cestovateľskej medicíne a zrealizoval cesty s názvom Ebola tour (Západná Afrika 2015) a Zika tour (Brazília 2016). Má na starosti bezpečnosť našich klientov a zdravotné poradenstvo. Pre svojich sprievodcov je k dispozícii 24 hodín denne, aby poradil v prípade problémov.  Ľuboš vždy vybaví nevybaviteľné, interne ho prezývame BOSS.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu

Izrael - Jordánsko - Libanon

Zo zájazdu: Najkrajšie pamiatky sveta

Miro

Posledná úprava článku | Prečítané: 391x

SERIÁL BLOGOV O COVID-19

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

E

Ázia  

Sýria, Libanon

20.11. → 29.11. +2 termíny

náročnosť

10 dní

Trvanie

3450
K

Ázia  

Arabský svet, Palestína, Libanon, Jordánsko, Izrael


náročnosť

13 dní

Trvanie

2790
K

Ázia  

Arabský svet, Libanon

11.07. → 16.07. +6 termínov

náročnosť

6 dní

Trvanie

1190

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva