Lüderitz a Kolmanskop – mesto duchov a prvý koncentračný tábor v histórii

Ak je vaším cieľom iba toto mesto, cesta zo Slovenska vám sem zaberie dlho. Keď už cestujete takto ďaleko, odporúčam to zužitkovať a pozrieť si celú Namíbiu, tak, ako to my v BUBO robíme na zájazde Namíbia – veľký okruh. Prechádzame celou krajinou, pričom začíname v jej hlavnom meste Windhoek. Sem môžete priletieť špičkovými leteckými spoločnosťami ako napríklad Qatar Airways, ktorú aj my radi využívame.

Po počiatočnom programe sa presúvame po kvalitných asfaltkách z mesta Windhoek (cez mesto Keetmanshoop) až na pobrežie Atlantiku do Lüderitzu. Táto cesta zaberie autom približne osem hodín. Namíbia je naozaj obrovská, a tak pamätajte na to, že ku každej atrakcii sa budete presúvať veľmi dlho, niekedy aj celý deň. Avšak neoľutujete ani sekundu!

Toto mesto sa nachádza v regióne Karas, ktorý je najväčším, najjužnejším a najredšie osídleným regiónom celej Namíbie. Napriek tomu, že Lüderitz nie je hlavným mestom tohto regiónu, je jedným z najväčších.

Tak ako celá Namíbia, aj Lüderitz bol európskymi moreplavcami objavený na konci 15. storočia. Na toto mesto konkrétne narazil Bartolomeo Diaz, ktorý sem pristál so svojou loďou v roku 1487. Toto miesto nazval angra peguena, vo voľnom preklade z portugalčiny – malý záliv. Predtým na tomto území žila iba hŕstka lokálnych obyvateľov z etnickej skupiny Nama, ktorá žila po celom území Namíbie.

Územie v okolí dnešného Lüderitzu nebolo pre vtedajších európskych moreplavcov a obchodníkov lákavým miestom, preto sa tu väčšia fluktuácia ľudí vyskytla až v 18. storočí. Holandskí objavitelia a vedci sem prišli s cieľom nájsť a ťažiť minerály, avšak neúspešne. Expedície pokračovali v 19. storočí, kedy objavitelia zistili, že sa v Atlantiku neďaleko pobrežia nachádza bohatý morský život, tak sa tu rozbehol biznis s lovom veľrýb, rýb a tuleňov.

Okrem toho sa tu vo veľkom začalo pestovať a zbierať guáno, trus z morských vtákov a tuleňov, ktorý je výborným hnojivom vďaka vysokému obsahu dusíka a fosforu.

Mesto, ako ho dnes poznáme, bolo založené v roku 1883, keď Nemec Heinrich Vogelsang toto územie kúpil od lokálneho náčelníka Nama, ktorý sa volal Josef Frederiks II. Stalo sa tak na rozkaz nemeckého obchodníka Adolfa Lüderitza a zaplatil za neho 100 libier a 200 pušiek. A tak dostalo mesto na juhozápade Namíbie svoj názov.

To, čo nasledovalo v historickom vývine tohto mesta, je veľmi smutná pripomienka kolonialistického obdobia v Afrike. Počas stáročí v niektorých krajinách dnešnej Afriky došlo vďaka vplyvu európskych krajín, ktoré si tu ukájali svoje kolonialistické chúťky, k miliónom obetí.

Výnimkou nebola ani Juhozápadná Afrika patriaca Nemecku. Čo však viedlo k desiatkam tisíc obetí? Konflikt, ktorý dnes označujeme ako Vojny Herero. Tie oficiálne trvali od roku 1904 po rok 1908. Začali sa však vyvíjať už rok predtým v roku 1903. V tomto čase na území dnešnej Namíbie žilo dokopy asi 3 000 nemeckých obyvateľov v mestách Windhoek, Swakopmund a Lüderitz.

Zvýšený počet európskych obyvateľov viedol k postupnej diskriminácii lokálneho obyvateľstva, najmä etnických skupín Nama a Herero. Odopierali im niektoré práva, konfiškovala sa ich pôda v prospech Nemcov, čo viedlo k narastajúcemu napätiu. Práve v roku 1903 niektoré z kmeňov Khoi a Herero zorganizovali povstanie, pri ktorom bolo zabitých približne 120 až 150 nemeckých obyvateľov.

Eventuálne však k prelomovej bitke došlo, odohrala sa 11. augusta 1904 pri Waterbergu. Odhaduje sa, že lokálne kmene mali presilu približne 6 mužov k 1 nemeckému, no nemeckí vojaci mali zbrane, ktorým sa domáce kmene nemali ako brániť. Okrem toho mali aj niekoľko desiatok diel a guľometov, čo spôsobilo na strane Herero obrovské straty. Napriek početným stratám nemecké vojsko túto bitku vyhralo a zo 6 000 vojakov z kmeňov Herero prežilo iba niekoľko stoviek príslušníkov. Tí, samozrejme, ušli.

Nemecké vojsko viedol generál Lothar von Trotha, ktorý v októbri 1904 vydal rozkaz. Znel nasledovne: „Každý muž z kmeňov Herero musí byť zabitý a každá žena a dieťa odvedená do púšte.“ Tam boli ľudia vystavovaní extrémnym teplotám a nedostatku vody. Nemci naschvál viedli zajatých ľudí ku studniam, aby sa z nich mohli napiť. Málokto však vedel, že studne boli otrávené. Keď sa o tomto nariadení dozvedela vláda v Berlíne, zrušila ho. Trotha ho však ignoroval.

Ľudí, ktorí prežili púštne pochody, odviedli do niekoľkých koncentračných táborov, ktoré postupne Nemci vybudovali. Prvý sa nachádzal práve v Lüderitzi, na takzvanom Shark Islande. Ten v skutočnosti nie je ostrovom, ale polostrovom. Práve na ňom sa nachádzal prvý a najväčší koncentračný tábor.

Ženy, ktoré tu väznili, nútili do manuálnych prác, ktoré by v tej dobe boli príliš náročné aj pre mužov. Nedostávali takmer žiadne jedlo, iba hŕstku nevarenej ryže za deň, veľakrát sa živili len zvyškami jedla, ktoré po sebe zanechávali prechádzajúce konvoje a transporty nemeckých vojakov a obyvateľov. Pokiaľ ich prichytili pri kŕmení sa týmto jedlom, zbičovali ich.

Väzňov využívali na rôzne práce ako napríklad stavbu železníc, prístavu v meste alebo celkové dobudovanie mesta. Výnimkou nebolo ani to, že pracovali na súkromných pozemkoch nemeckých obyvateľov (ako de facto otroci). Podmienky v tábore boli strašné, okrem nedostatku jedla sa medzi väzňami šírili choroby. Výnimkou neboli ani časté znásilnenia.

Kde vznikla prvýkrát nacistická myšlienka o rasovej nadradenosti? Bolo to práve v Namíbii na začiatku 20. storočia. Lebky zosnulých ľudí z kmeňa Nama a Herero posielali do Nemecka na univerzity, kde sa študovali. Cieľom týchto štúdií bolo dokázať podobnosť domorodých ľudí s ľudoopmi, a tým potvrdiť menejcennosť afrických obyvateľov.

Najviac sa na tomto výskume podieľal nemecký doktor Eugen Fischer. Ten po svojich štúdiách vyhlásil zákaz zmiešaných manželstiev, aby nedošlo k premiešaniu rás. Neskôr posunul svoje štúdie na vyššiu úroveň – robil na ľuďoch rôzne pokusy, ženy sterilizoval, aby sa nemohli reprodukovať.

Fischer sa stal neskôr rektorom Berlínskej univerzity, kde vyučoval medicínu budúcich nacistických lekárov. Jedným z jeho žiakov bol aj Otmar Freiherr von Verschuer, ktorého študentom bol zase neslávne známy Josef Mengele. Pri ňom vieme, že vykonával rôzne zvrátené lekárske pokusy na ľuďoch v koncentračnom tábore Osvienčim počas druhej svetovej vojny, čo mu vyslúžilo prezývku „anjel smrti“.

Ďalším významným mužom, ktorý sa podieľal na genocíde lokálneho obyvateľstva, bol Franz Ritter von Epp. Ten bol pri stavbe takmer všetkých koncentračných táboroch v Nemeckej Juhozápadnej Afrike a aktívne sa zúčastňoval aj na vyvražďovaní. Po jeho africkej „kampani“ sa zapojil do politiky, kde pomohol rozbehnúť politickú kariéru budúcemu kancelárovi a diktátorovi - Adolfovi Hitlerovi.

Von Epp sa počas 2. svetovej vojny stal guvernérom Bavorska, jedného zo spolkových štátov Nemecka, kde mal za úlohu likvidáciu všetkých bavorských Židov a Rómov. Sám osobne dohliadal na výstavbu koncentračného tábora Dachau.

Genocída na lokálnych obyvateľoch si vyžiadala asi 60 000 úmrtí príslušníkov Herero a asi 10 000 úmrtí Nama, čo predstavovalo asi 80 % všetkého domorodého obyvateľstva vtedajšej Namíbie.

Lebky, ktoré chodili na výskum do Nemecka, pripravovali samotné ženy z týchto kmeňov. Tie v zajatí nútili variť odseknuté hlavy svojich otcov, manželov a synov a neskôr z nich zoškrabať zvyšky tkanív, aby mohli byť lebky v Nemecku skúmané. Všetky tieto lebky do Namíbie navrátili, ale až v roku 2011! Na tento problém upozornil namíbijsky veľvyslanec v Nemecku v roku 2008 a do roku 2018 všetky nájdené lebky poslali Nemci naspäť do Namíbie.

Správanie Nemcov v Namíbii na začiatku 20. storočia bolo predzvesťou toho, čo sa bude diať neskôr. Ideológia o rasovej nadradenosti vznikla práve tu a neskôr bola zasiata do myslí všetkých mladých ľudí v Nemecku, ktorí s ňou prišli do styku.

Každý z nás pozná holokaust a vyvražďovanie Židov a ostatných menšín počas 2. svetovej vojny. Málokto však vie, že tieto myšlienky vznikli práve v dnešnej Namíbii pred viac ako 100 rokmi pri prvej zdokumentovanej genocíde v moderných dejinách.

Napriek búrlivej a veľmi negatívnej histórii je dnes z Lüderitzu pokojné a príjemné mesto. Má približne 15 000 obyvateľov, čo je síce relatívne málo, v Namíbii je to však bežné. V letných mesiacoch tu vládne prijemná klíma vďaka poryvom vetra od Atlantiku.

Čo v meste obdivovať? Určite odporúčam navštíviť práve spomínaný Shark Island, polostrov, kde niekedy stál koncentračný tábor. Dnes je toto miesto prerobené na nespoznanie, nachádza sa tu maják, pri ktorom zaplatíte vstup v prepočte eur na osobu a pustia vás do areálu.

V areáli bývalého tábora sa dnes nachádza kemp pre autá a karavany. Okrem toho tu však nájdete zopár memoriálov, ktoré sú venované lokálnym ľuďom, ktorí padli počas genocídy. Na prekvapenie tu nájdete aj memoriál venovaný nemeckým vojakom, ktorí padli počas konfliktov s domácimi.

V centre mesta leží stará vlaková stanica z koloniálnych čias, odkiaľ viedla železnica až do mesta Keetmanshoop. Tá bola v roku 1997 pre osobné vlaky uzatvorená kvôli zlým podmienkam na trati. Opätovne ju otvorili až v roku 2023, odvtedy funguje spojenie najmä s Juhoafrickou republikou. Tá do mesta Lüderitz vyváža rudu, kde ju následne naložia v prístave na lode a posielajú do sveta.

Mesto je dnes skôr industriálne a väčšina ľudí pracuje buď v prístave, alebo vo výrobniach neďaleko prístavu. Posledným miestom, ktoré stojí za návštevu, je Felsenkirche. Voľný preklad z nemčiny o ňom hovorí ako o kamennom kostole – je to preto, lebo sa nachádza na veľkej skale s výhľadom na mesto.

Základný kameň postavili 19.11.1911 a kostol následne otvorili 4.8.1912. V kostole sa nad oltárom nachádza vitráž, ktorú sem daroval vtedajší nemecký cisár Wilhelm II. Patrí pod evanjelickú cirkev Namíbie a každý deň v poobedných hodinách je otvorený pre lokálnych obyvateľov na niekoľko hodín.

Veľkou atrakciou Namíbie, ktorú nemôžete cestou do Lüderitzu minúť, je mesto duchov Kolmanskop. Ide o asi najslávnejšie mesto duchov v Afrike. Dostanete sa doň pohodlne po asfaltovej ceste z mesta Lüderitz asi za 10 minút. Možno sa pýtate, prečo spomínam dookola prívlastok asfaltová? Je to preto, lebo asfaltové cesty nie sú v Namíbii štandardom.

Na začiatku mesta duchov Kolmanskop je búdka, kde pracovník vyberá vstupný poplatok. Hneď za tým sa nachádza relatívne veľké parkovisko, kde odparkujeme naše prenajaté BUBO autá.

Toto mestečko sa preslávilo a vlastne aj celé vybudovalo vďaka diamantom. Tie tu prvýkrát našli počas roku 1908, keď sa tu stavala železnica. Zacharias Lewala, jeden z pracovníkov, našiel prvý diamant, ktorý ukázal svojmu nemeckému nadriadenému Augustovi Stauchovi. Ten, uvedomujúc si, čo práve objavili, posunul túto novinku do Nemecka. Na toto územie prišla prvá generácia baníkov, ktorí na ťažbe veľmi zbohatli. Nemecko pomenovalo toto územie Sperrgebiet.

Sperrgebiet bol v roku 1915, tak ako väčšina dnešnej Namíbie, dobytý juhoafrickými vojskami pod vedením Louisa Bothu a Jana Smutsa. Spoločnosť De Beers, ktorá vlastnila celé toto územie, bola nútená odovzdať 50 % tohto územia namíbijskej vláde v roku 1990 a vznikla tu partnerská dohoda pod názvom Namdeb Diamond Corporation.

Vďaka úspešnej vlne prvých „lovcov“ diamantov sa na tomto území vystavala dedinka v štýle nemeckého mesta. Nachádzalo sa tu niekoľko desiatok domov, nemocnica, v ktorej sa nachádzal vôbec prvý röntgenový prístroj na južnej pologuli, škola, elektráreň, divadlo, telocvičňa, ale aj kasíno.

Úpadok mesta prišiel po prvej svetovej vojne, najmä v 20. rokoch 20. storočia. V roku 1928 totižto objavili obrovské ložisko diamantov približne 270 kilometrov na juh od dnešného Kolmanskopu, čo spôsobilo pomalý zánik mesta. To bolo oficiálne opustené v roku 1956.

Poloha mesta v blízkosti púšte Namib spôsobila, že mestské pozostatky sú dnes zaviate hordami piesku. Ten vytvoril z opustených domov a budov neskutočne fotogenické lokality, ktoré sa stali populárne na sociálnych sieťach. Môžete navštíviť väčšinu budov v tejto lokalite, z ktorých je väčšina do určitej miery zasypaná pieskom a môžete si tu porobiť naozaj unikátne fotografie.

BUBO klienti toto miesto milujú a prechádzky ním sú neskutočný ulovený zážitok. Rozprávame si tu o histórii Namíbie, ktorú navštevujeme od roku 1998. Spájame si veci do súvislostí a ideme do hĺbky. Pokiaľ ste na tomto mieste a viete, čo sa tu dialo a ako Namíbia vlastne ovplyvnila celosvetové dejiny, naskočia vám zimomriavky aj v 40-stupňových horúčavách.

Toto miesto vďaka jeho unikátnej scenérii využilo v minulosti pre svoju tvorbu aj niekoľko režisérov alebo umelcov. Spevák Tame Impala využil interiér jedného z domov ako „cover“ svojho štvrtého albumu The Slow Rush. Nakrúcali sa tu aj epizódy seriálu Fallout, filmy ako The King is Alive alebo Dust Devil. Viacero fotografov využilo toto miesto pre fotografie do časopisov, ako napríklad keď v roku 2011 fotograf Tim Walker nafotil na tomto mieste modelku Agyness Deyn pre britský časopis Vogue.

Kolmanskop je ale hlavne turistickou destináciou pre svoju históriu a unikátnosť. V mestečku duchov dodnes pracujú sprievodcovia, ktorí niekoľkokrát denne robia komentované prehliadky a vy tak môžete podrobnejšie nahliadnuť do života baníkov, ktorí žili v tomto meste na začiatku 20. storočia.

Mesto, ktoré niekedy vystavali vďaka bohatstvu z ťažby diamantov, padlo tak isto rýchlo, ako ho postavili. Symbolicky ho zasypal a pochoval piesok z púšte Namib a vytvoril z neho legendu, ktorá žije dodnes.