Spitzkoppe - instagramový raj uprostred ničoho

Namíbia je skutočne preslávená svojimi prírodnými zázrakmi, ktoré budete mať sami pre seba. Od červených piesočných dún Sossusvlei, údolia mŕtvych stromov Deadvlei, až po členité Pobrežie kostier či Walvis Bay s tisíckami plameniakov. Raj, ktorý turisti postupne objavujú a vedzte, že ich tu zopár nájdete, hoci ich možno spočítate na prstoch oboch rúk.

Avšak jedno z miest, ktoré ostáva naďalej prehliadaným, je práve Spitzkoppe. Žulové vrchy nachádzajúce sa v srdci Namíbijskej púšte a miesto, kde nájdeme klenot amerického stredozápadu, švajčiarske vrchy a brazílske Rio de Janeiro na jednom jedinom mieste. Ako je to možné? Povedzme si o Spitzkoppe trochu viac. 

Spitzkoppe je významnou dominantou Namíbie už tisíce rokov. A vlastne povedzme pravdu - stovky miliónov rokov. Horniny, ktoré tvoria vrcholy, sú žula, ktorá začala formovať finálny útvar pozorovateľný aj dnes pred viac ako 700 miliónmi rokov počas prekambrickej éry. Žula bola v priebehu miliónov rokov vystavená rôznym teplotným aj poveternostným podmienkam a tiež erózii, čo vrcholy vyformovalo do súčasnej podoby.

V skutočnosti pod pojmom Spitzkoppe rozumieme žulové útvary, ktoré sa skladajú z viacerých vrcholov a z nich má ten najvyšší, nesúci názov Grösse Spitzkoppe, nadmorskú výšku 1 784 m.n.m.

Menší z dominantných vrchov, Klein Spitzkoppe, má iba o niečo menej, konkrétne 1 584 m.n.m. Ako už napovedá samotný názov, tomuto žulovému útvaru dali meno Nemci. Spitzkoppe by sme mohli doslovne preložiť ako „špicatá kupola“. Toto meno nenesie dlho a spája sa s nedávnou históriou Namíbie. Nemecko ju ešte ako Nemeckú juhozápadnú Afriku kolonizovalo na prelome 19. a 20. storočia a práve v tomto čase dali žulovému útvaru meno nemeckí kolonizátori. Konkrétne meno osoby, ktorá názov vymyslela, však dodnes nie je známe.

Hovorí sa však, že keď sa tu usadili Nemci, dnešný Klein Spitzkoppe im silno pripomínal ikonický Matterhorn nachádzajúci sa vo švajčiarskych Alpách. Aj preto prezývajú takmer 1 600 metrov vysoký vrch aj Matterhornom Namíbie. A už tu máme vysvetlenie spojitosti namíbijskej púštnej prírody s ľadovými vrchmi Švajčiarska. Hoci porovnanie s Matterhornom môže vyznieť zvláštne - nám v BUBO sa podobá skôr na malú sopku s plošinou navrchu prepadávajúcu sa do kaldery. Ale to je čisto na predstavivosti, z niektorých uhlov pripomína "vrch Toblerone" podstatne viac.

Kúsok Ria de Janeiro zase neprehliadnuteľne leží hneď vedľa. Pokiaľ stojíte pred Matterhornom, obráťte hlavu len mierne doľava. Kamenný útvar v bezprostrednej blízkosti, teda hneď vedľa, je navrchu taktiež špicatý a ako prvé uvidíte jeho hladšiu bočnú časť, z druhej strany je však akoby obsypaný obrovskými skalami.

Menšie, no nemenej úžasné žulovité zoskupenie dotvárajúce krásu tohto miesta, sa nazýva Sugarloaf, teda v preklade Cukrová homoľa. Asi už netreba znovu pripomínať, v ktorom z najkrajších veľkomiest sveta treba hľadať tento slávny kopec...

Pokiaľ máte záujem navštíviť Spitzkoppe, na internete vám bude predstavený aj ako raj pre turistov a horolezcov. Môžeme len súhlasiť, treba však doplniť, že túra na Matterhorn či Grösse Spitzkoppe je len pre tých najzdatnejších a zabrala by celý deň. Kratším, zhruba 10 až 15-minútovým výstupom, ktorý absolvujeme aj my v BUBO na zájazdoch do Namíbie, si však toto miesto vychutnáte rovnako naplno.

Ideálnym na ľahkú turistiku je menší žulovitý kopec, ktorý na Google Mapách nájdete označený ako Rock Pool Spitzkoppe. Pokojne tu zaparkujte svoje auto či karavan, ktorým sa prepravujete po Namíbii, je tu aj dostatok tieňa a výstup hore sa môže začať.

Skaly sú hladké a nie príliš strmé. Je to priam turistika za odmenu. Pokiaľ pritom máte v nohách výstup na dunu Big Daddy o deň skôr, ako mávajú naši sprievodcovia a klienti, oceníte takýto výšľap o to viac - môžete ho ísť v teniskách/topánkach, pod nohami máte pevné podložie a strmších úsekov je minimum.

Prvou zastávkou, ktorú si tu určite urobíte, je kvázi bazén, ktorý sa tu nachádza a jeho prítomnosť značí už názov Rock Pool. Živo si pamätám, ako sme boli na tomto mieste vo februári, vonku bolo 40 stupňov, na oblohe ani jeden jediný obláčik a okolo 14.00 h bolo slnko najostrejšie. Okrem vody, ktorú som mal so sebou, tu nebol ani náznak kvapky H₂O. A predsa sa na tomto mieste, malej prepadline na povrchu skaly, držala voda, ktorá bola navyše celkom osviežujúca a hore po bokoch obrastená zeleňou. Prírodný bazén uprostred ničoho je fascinujúci.

Pokračujte výstup až smerom k vrcholu, zablúdiť nemôžete. Ako zvláštny fenomén tu tiež budete fotografovať okrúhle či štvorcové žulové skaly stojace na pevnom podlaží. Každú chvíľu čakáte, kedy sa niektorá z nich zgúľa dole, všetky sa však držia na mieste ako privarené. Pred zdolaním posledného skaliska budú možno nižší ľudia potrebovať tzv. "stupák". Dajte si pozor pri mierne prevýšenom výstupe a našliapajte opatrne. Do skaly je akoby vyrezaný menší schodík napravo v tieni a tiež dva s miernym rozostupom od seba na ľavej strane. Postupujte pomaly a neublížte si.

Možno si pri poslednej časti výstupu pomyslíte, či to bude stáť za to. Odpoveď je jasná - jednoznačne áno! Z úplného vrchu skaly sa naskytnú tie najkrajšie výhľady na Great Spitzkoppe i Matterhorn. Úžasné žulové hory ako na dlani, naokolo mnoho neúrodnej pôdy, cez ktorú ale preniká zeleň a ani jeden človek široko ďaleko v okolí. "Toto je pre mňa vrchol zájazdu," zahlási jeden z klientov, pričom ani zďaleka nemáme za sebou celý zájazd v Namíbii a predtým sme videli minimálne rovnako úžasné miesta bez turistov.

Keď v BUBO povieme, že tento výstup a následné výhľady neboli ani zďaleka vrcholom Spitzkoppe, nejeden klient len púli oči. "Čo môže byť ešte krajšie?" pýtajú sa v duchu i nahlas. Všetci boli presvedčení, že program na tomto mieste sa končí, a pritom je za nami len jeho polovica. Tá druhá je podstatne ľahšia, no oveľa viac času strávite fotografovaním.

Nasadáme do auta, no prejdeme len necelých 200 metrov a sme pri ďalšom skalnatom zoskupení. "Asi už vidím, čo máte na mysli," vykríkne ďalší z klientov a má pravdu. Už prvý pohľad na miesto, ku ktorému sa blížime, je ohromujúci. A to ho vidno naozaj len z diaľky.

Prejdeme úzke uličky vyformované kameňmi, pozor na hlavy či kríky, ktoré vás môžu udrieť, následne to príde. Zblízka sa nevieme vynadívať na fenomén zvaný Rock Arch alebo Natural Rock Arch. Famózny oblúk v tvare oka, pri ktorom vás okamžite chytí pocit, že sa vám africkí bohovia pozerajú priamo do duše. 

Áno, vo svete je mnoho nádherných oblúkov, veľa ľudí sa fotí pri Arches na americkom stredozápade a väčšou nepoznanou bránou je napríklad oblúk v Ennedi v Čade. Ale to sú vyslovene veľké oblúky, ktoré pripomínajú kamennú bránu do neba. Toto je oko - a, verte mi, je gigantické.

Ešte predtým, než som ho videl naživo, pozeral som si obrázky na Google či archívne BUBO fotografie. Musí to byť masív, pomyslel som si a mal som istú predstavu, no tá bola 100-násobne prekonaná a žiadna fotografia vás nepripraví na skutočné gigantické rozmery oka Rock Arches.

Spolu s vedľajším "Mostom", čo je fenomén akoby cesty naťahujúcej sa k Matterhornu, ide o skutočne mladú atrakciu ukrytú v Spitzkoppe. Skalný oblúk a most vznikli prirodzeným procesom erózie a vrstvy žuly sa tu formovali asi po dobu 120 miliónov rokov. Vtedy však tento tvar nemali.

Proces erózie, ktorý vytvoril most, začal tým, že voda a vietor opotrebovali mäkšie vrstvy žuly pod povrchom kopca. Keď mäkšie vrstvy erodovali, tvrdšie vrstvy nad nimi zostali odhalené a začali praskať a zvetrávať, až nakoniec vytvorili výrazný oblúkový tvar masívneho oka.

Avšak oko i most sú z geologického hľadiska skutočne priam nedávnymi prírastkami Namíbie. Odhaduje sa, že majú len niekoľko tisíc rokov, čo z nich činí relatívne mladé geologické prvky.

Tu strávite veľa času a určite sa prejdete aj hore na vrchol Mostu. Zhora bude pri pohľade dole pôsobiť ako šmykľavka na ihrisku. Nezabudnite si sadnúť do stredu oka a nechať sa odfotiť zdiaľky. V pozadí bude len modrá obloha, ktorá pripomenie očné beľmo a vy budete ako zrenička. Alebo sa bude v pozadí vynímať masív Spitzkoppe (viď titulné foto blogu) a bude to ešte úžasnejšie.

Neexistuje veľa miest sveta, kde si porobíte krajšie individuálne či párové/manželské fotky, instagramové profilovky a virálne videá či série fotografií, pri ktorých vaši priatelia nebudú chápať. A nebudete pri tom čakať dve hodiny. Tu nebudete čakať vôbec a pri skalnatom fenoméne budete na 99 % vôbec jedinými turistami.

Rozjímanie, neustála eufória z navštíveného miesta v každom jednom vyrieknutom slove, ale aj tiché prežívanie toho, čo ste práve videli a aký zážitok ste ulovili. Presne také sú dojmy pri odchode z tohto úžasného a nepoznaného miesta. Po Fish River Canyon opäť pocit, že vás teleportovali na americký stredozápad do Utahu či Arizony, avšak akosi tu chýbajú hordy turistov a nekonečné rady len kvôli jednej fotografii.

Spitzkoppe je skutočne skrytý klenot Namíbie. To, čo odlišuje Spitzkoppe od ostatných turistických destinácií (povedzme, že aj po celej Afrike), je pocit izolácie a pokoja, ktorý tu nadobudnete. Na rozdiel od iných obľúbených miest, ako je Sossusvlei a národný park Etosha, Spitzkoppe zostáva turistami do značnej miery neobjavený (hoci ani tu ich nestretnete na kvantá) a poskytuje pocit pokoja a samoty, ktorý je ťažké nájsť v bežných turistických, hoci aj prístupnejších destináciách.

Keď slnko svieti na vrcholky žulových hôr a vrhá teplú žiaru na púštnu krajinu, je ľahké zabudnúť na starosti sveta a stratiť sa v tunajšej kráse púštnej prírody. Spitzkoppe ponúka skutočne jedinečný a nezabudnuteľný zážitok pre každého, kto chce uniknúť zhonu každodenného života.