Mária Stuartová – kráľovná, mučeníčka či najväčšia intrigánka Európy?

Mária sa narodila ako dedička škótskeho trónu. Neskôr sa stala kráľovnou Francúzska, právoplatnou katolíckou kráľovnou Anglicka a mala ambície aj na španielsku korunu. Napokon však skončila ako väzenkyňa a obeť politických intríg.

Jej život bol neustálym súbojom medzi korunou a srdcom, medzi túžbou a štátnickou povinnosťou, medzi vierou a mocou. V čase, keď sa Európa zmietala v protestantskej reformácii, sa Mária ako katolícka panovníčka pokúšala vládnuť protestantskému Škótsku. V krajine, kde bolo náboženské presvedčenie otázkou života a smrti, bola samotná existencia Márie vnímaná ako provokácia.

V tomto blogu si priblížime dramatický život Márie Stuartovej – zákulisné intrigy, mocenské boje a tragédie, ktoré navždy ovplyvnili dejiny nielen Škótska, ale aj celej Európy. Nahliadneme na život vzdelanej princeznej, ktorá zostala hrdou kráľovnou až do poslednej minúty – keď jej kat sťal hlavu.

Tento príbeh nie je len o Márii a jej živote, ale aj o dobe, ktorá formovala moderné Škótsko. Také, ako ho dnes poznáme a prechádzame na našich BUBO zájazdoch v Škótsku v malej skupine najscestovanejších Slovákov.

Mária Stuartová sa narodila 8. decembra 1542 ako jediná legitímna dedička trónu po svojom otcovi, kráľovi Jakubovi V. Len pár dní po narodení bola vyhlásená za kráľovnú Škótska. Jej otec údajne podľahol žiaľu, keď sa mu namiesto vytúženého syna narodila dcéra. Vtedy ešte nikto netušil, že toto dievčatko raz zamotá dejiny nielen Škótska, ale aj Francúzska a Anglicka.

Keďže Mária ako nemluvňa vládnuť nemohla, vládu nad Škótskom prevzala regentská rada pod vedením jej matky Márie de Guise. Tá sa rozhodla poslať svoju dcéru do Francúzska, kde by bola v bezpečí pred anglickými hrozbami. V tom čase boli Francúzi a Škóti spojencami v rámci slávnej Auld Alliance – aliancie proti spoločnému nepriateľovi: Anglicku.

Anglický kráľ Henrich VIII. sa snažil docieliť, aby sa Mária vydala za jeho syna Eduarda VI., čím by zjednotil oba tróny pod anglickou korunou. No škótski regenti mali iné plány – zasnúbili Máriu s následníkom francúzskeho trónu Františkom, čím sa posilnilo francúzsko-škótske spojenectvo.

Na francúzskom dvore nebola Mária len hosťom. Bola vychovávaná ako princezná, ktorá raz spojí dve mocné kráľovstvá. Vyrastala po boku svojho snúbenca Františka a dostalo sa jej vynikajúceho vzdelania. Ovládala päť jazykov, písala poéziu, rozumela francúzskej etikete, dejinám i teológii.

Bola krásna, výrečná a čoskoro sa stala najobľúbenejšou dámou francúzskeho dvora – obdivovanou pre svoju charizmu, šarm a noblesu. Vo veku 16 rokov sa vydala za Františka, ktorý o rok neskôr nastúpil na trón ako František II. Mária sa tak stala kráľovnou Francúzska a zároveň kráľovnou Škótska.

Šťastie mladého páru však trvalo len krátko. František II. už o rok neskôr zomrel na následky choroby. Mária stratila korunu a stala sa vdovou, ktorej vplyv na francúzskom dvore rýchlo slabol. Skutočnú moc postupne preberali iní – predovšetkým Františkova matka, kráľovná Katarína Medicejská.

Mária bola ambiciózna a nové postavenie sa jej nepozdávalo. Napriek varovaniam sa rozhodla vrátiť do rodného Škótska – do krajiny, ktorá sa medzitým zmenila viac, než si vedela predstaviť.

Keď sa Mária Stuartová v roku 1561 vrátila do Škótska ako 18-ročná vdova, očakávala, že sa ujme vlády ako právoplatná kráľovná. No namiesto privítania ju čakalo chladné prijatie. Škótsko už dávno nebolo katolíckou krajinou. Vládla v ňom nedôvera, odpor k žene na tróne a silný vplyv protestantských lénnych pánov. Krajinu si duchovne i politicky podmanil John Knox.

Knox bol vedúcou osobnosťou škótskej protestantskej reformácie. Charizmatický kazateľ, ktorý odmietal ženské vládkyne a Máriu vnímal ako hrozbu – ako „nástroj Satana“, ako pohanku, ktorá nemá čo vládnuť nad mužmi.

Mária sa napriek jeho povesti rozhodla s Knoxom osobne stretnúť. Hoci bola katolíčka, chcela si získať aspoň rešpekt. Stretnutie bolo napäté. Knox jej otvorene vyčítal spojenie s Francúzskom, katolícke omše na dvore i snahu obnoviť staré náboženstvo. Podľa dobových záznamov sa Mária počas ich rozhovoru rozplakala – na čo jej Knox sucho odvetil, že „plač je slabosť ženy, nie argument v debate.“

Mária vedela, že hoci bola kráľovnou podľa práva, skutočnú moc držali protestantskí lordi a parlament. A hoci bola inteligentná a vzdelaná, zvolila cestu diplomacie. Rozhodla sa pre umiernenú politiku – nezasahovala do protestantských bohoslužieb, umožnila verejné kázne, no vo svojom súkromí zostala verná katolíckej viere, omšiam a pápežovi. Tento rozpor vyvolával napätie v spoločnosti, ktorá bola hlboko rozdelená.

Mnohí ju videli ako nástroj pápeža a potenciálnu špiónku, ktorá má v úmysle opäť zmeniť Škótsko na katolícke – a to s pomocou Francúzska. Zároveň bola ženou v krajine, kde mocenské štruktúry ovládali výhradne muži – a kde sa žena na tróne považovala skôr za diablovu hračku než za legitímneho vládcu.

Pod vedením Johna Knoxa – bývalého kňaza a horlivého kalvinistu – sa Škótsko stalo baštou protestantskej cirkvi. Reformácia, ktorá sa šírila Európou už od čias Luthera, zasiahla aj sever Britských ostrovov.

Knox po návrate zo zahraničia kázal v Katedrále sv. Jiljí (St. Giles) v Edinburghu, kam sa počas našich zájazdov v Škótsku chodievame pozrieť. Odtiaľ sa šírili jeho učenia po celom kráľovstve. Vďaka jeho vplyvu schválil škótsky parlament už v roku 1560 – teda rok pred Máriiným návratom – zákaz katolíckych omší a vyhlásil protestantizmus za štátne náboženstvo.

Mária sa tak ocitla vo vlastnej krajine ako cudzinka – ako symbol minulosti, ktorú sa nová elita snažila definitívne vymazať.

Po svojom návrate do Škótska si Mária uvedomila, že potrebuje oporu – niekoho, kto by jej pomohol upevniť pozíciu panovníčky a posilnil jej nárok aj na anglický trón. Jej voľba padla na Henryho Stuarta, lorda Darnleyho – mladého aristokrata, katolíka, ktorý pochádzal z rodu Stuartovcov i Tudorovcov. Vďaka tomuto prepojeniu bol potenciálnym uchádzačom aj o anglický trón.

Spočiatku sa zdalo, že ide o ideálny sobáš, politicky výhodný, dynasticky silný. No už krátko po svadbe sa ukázalo, že Darnley bol žiarlivý, nestabilný a mocichtivý. Začal sa dožadovať titulu „kráľ-manžel“ s plnými panovníckymi právomocami, ktoré mu Mária odmietla udeliť.

Najtemnejším momentom ich manželstva sa stala vražda Máriinho talianskeho tajomníka Davida Rizzia – muža, ktorého Darnley podozrieval z prílišnej blízkosti ku kráľovnej. Hovorilo sa dokonca o afére, hoci to historici nikdy nepotvrdili.

Dňa 9. marca 1566 vtrhol Darnley spolu s ozbrojenými mužmi do paláca Holyroodhouse počas večere. Držal tehotnú Máriu, zatiaľ čo jeho komplici dobodali Rizzia 56 ranami priamo pred očami kráľovnej a jej dám. Bol to brutálny čin, ktorý otrasil nielen Máriou, ale aj celým kráľovským dvorom.

Legenda hovorí, že krv Davida Rizzia sa nedala nikdy úplne odstrániť z podlahy paláca – a dodnes je na mieste jeho vraždy symbolicky vyznačená.

Mária bola hlboko otrasená, znechutená a cítila sa zradená vlastným manželom. Niektoré pramene dokonca naznačujú, že kvôli tejto udalosti neskôr potratila. Krátko nato sa rozhodla opustiť palác, a keď nabrala silu, začala konať.

Následne 10. februára 1567 bol lord Darnley zavraždený vo svojom dome v Kirk o’ Field v Edinburghu, kde sa zotavoval po chorobe. V noci došlo k explózii, ktorá zničila celý dom – no Darnleyho telo spolu s telom jeho sluhu bolo nájdené neďaleko ruín, bez známok popálenia, ale so stopami škrtenia.

Výbuch bol teda len kamufláž. Skutočnou príčinou smrti bola vražda a podozrenie okamžite padlo na Jamesa Hepburna, grófa z Bothwellu – ambiciózneho muža, ktorý mal k Márii v tom čase veľmi blízko.

Hoci bol Bothwell postavený pred súd, bol rýchlo oslobodený pre nedostatok dôkazov. No to, čo nasledovalo, šokovalo celú krajinu.

Len o niekoľko týždňov po Darnleyho vražde sa Mária vydala za Bothwella. Podľa niektorých kroník bol sobáš výsledkom únosu a znásilnenia. Bothwell mal Máriu uniesť a prinútiť ju k sobášu. Iní historici tvrdia, že išlo o politickú dohodu, ktorou si Mária chcela zabezpečiť ochranu a udržať moc.

Nech to bolo akokoľvek, verejnosť a šľachta boli pobúrené. Mnohí to považovali za poslednú kvapku – kráľovná sa vydala za človeka, ktorý bol hlavným podozrivým z vraždy jej manžela.

Mária musela utiecť zo svojho sídla a dokonca bola jeden deň držaná aj v King's Mary Close, ktorú navštevujeme ako fakultatívny výlet počas nášho zájazdu. Práve v tejto uličke ju našli protestanti a ona sa im zo svojho balkónika snažila vysvetliť, že nie je vinná. Ľud to neprijal a Mária si vyslúžila to, čo bolo na uliciach všade – zhnité ovocie, bahno a exkrementy.

Neskôr sa škótski lordi spojili, postavili proti nej armádu a v júni 1567 došlo k bitke pri Carberry Hill, kde bola Mária donútená vymeniť svoj život za trón – pričom abdikovala v prospech svojho syna Jakuba VI.

V máji 1568 sa Márii s pomocou verných služobníkov podarilo uniknúť z hradu Loch Leven. Zhromaždila menšiu armádu a pokúsila sa získať späť škótsky trón. No bola porazená pri bitke pri Langside.

Mária si uvedomila, že v Škótsku už nemá budúcnosť. Rozhodla sa preto pre riskantný krok – prekročiť hranice a vyhľadať ochranu u svojej sesternice, anglickej kráľovnej Alžbety I. Verila, že ako panovníčka sa dočká rešpektu a že ju Alžbeta prijme ako rovnocennú kráľovnú a politickú spojenkyňu.

No bol to osudový omyl.

Alžbeta I. nikdy neuznala Máriin nárok na trón. Naopak – jej príchod vnímala ako politickú hrozbu, keďže Mária bola právoplatnou katolíckou dedičkou a mala podporu mnohých anglických katolíkov.

Tieto dve kráľovné sa nikdy osobne nestretli, hoci si roky písali listy plné formálnej úcty. Ich vzťah bol však chladný, diplomatický a plný podozrievania.

Namiesto pohostinného prijatia čakalo na Máriu väzenie. Ako zámienka poslúžila potreba vyšetriť vraždu Darnleyho. Od roku 1568 až do roku 1587 (teda 19 rokov) bola držaná v rôznych anglických sídlach pod prísnym dohľadom.

Mária síce nežila v temnici, ale bola pod stálym dozorom, izolovaná, nesmela opustiť miesto pobytu a jej korešpondencia bola kontrolovaná. Čas trávila písaním listov, vyšívaním, čítaním, modlitbami – no nikdy nestratila dôstojnosť.

Viedla intenzívnu diplomatickú korešpondenciu s francúzskym a španielskym dvorom, s pápežom a dokonca sa pokúsila dohodnúť sobáš s nevlastným bratom španielskeho kráľa – donom Juanom Rakúskym.

Pre anglických katolíkov bola Mária živým symbolom nádeje, právoplatnou dedičkou trónu, narodenou z legitímneho manželstva – na rozdiel od Alžbety, ktorú mnohí považovali za nelegitímnu dcéru Henricha VIII. a Anny Boleynovej. Mária tak bola neustálou hrozbou pre Alžbetinu vládu.

Alžbetina vláda reagovala mimoriadne opatrne. Pod vedením jej štátneho tajomníka Francisa Walsinghama bol vybudovaný sofistikovaný spravodajský aparát, ktorý sledoval každý Máriin krok.

Mária sa nevzdávala nádeje na návrat k moci. Viedla šifrovanú korešpondenciu, ukrytú v pivných sudoch, v leme šiat či medzi výšivkami. Zostala v kontakte s katolíckymi kruhmi a európskymi dvormi.

Postupne boli odhalené tri veľké sprisahania, ktoré mali za cieľ zavraždiť Alžbetu I. a dosadiť Máriu na anglický trón:

Mladý katolík Anthony Babington sa dostal do kontaktu s Máriou prostredníctvom tajnej korešpondencie. Walsingham čakal na zámienku, ktorou by Máriu definitívne usvedčil.

A tá prišla.

V jednom z listov Mária vlastnou rukou potvrdila svoj súhlas s plánom na zavraždenie Alžbety. Tento list bol preložený, rozlúštený a uchovaný ako dôkaz zrady.

Mária bola postavená pred špeciálny súd – čo bolo bezprecedentné. Ako kráľovná iného štátu nebola poddanou Alžbety, a napriek tomu bola súdená za vlastizradu.

Proces sa odohral v Fotheringhay Castle v októbri 1586. Mária sa nepriznala, tvrdila, že nemôže byť súdená obyčajným súdom, a odmietla, že by niekedy vydala príkaz zabiť Alžbetu.

Súd však rozhodol jednomyseľne – rozsudok smrti.

Alžbeta I. váhala. Poprava Márie mohla vyvolať katolícke povstania, rozhnevať európske dvory a ohroziť legitimitu monarchie. Napriek tomu 7. februára 1587 podpísala rozsudok.

A tak 8. februára 1587 bola Mária Stuartová popravená v zámku Fotheringhay. Oblečená v červenej – farbe katolíckych mučeníkov – kráčala na popravisko dôstojne, s modlitbou na perách.

Poprava však neprebehla hladko – prvý úder kata ju neusmrtil, druhý ju takmer oddelil od tela a tretí bol nutný, aby úplne dokončil popravu. Keď kat zdvihol jej hlavu, vlasy Márie mu zostali v ruke – bola to parochňa. Posledná potupa ženy, ktorá zomierala ako kráľovná.

Aj keď Mária Stuartová zomrela ako väzenkyňa popravená svojou sesternicou, jej príbeh sa tu nekončí. O 16 rokov neskôr, v roku 1603, sa jej syn Jakub VI. Škótsky stal aj anglickým kráľom – Jakubom I. A spojením oboch korún naplnil politický sen, o ktorý Mária celý život zápasila.

Z ženy, ktorú počas života zradili mocní muži, veriaci aj nepriatelia, sa po smrti stala mučeníčka. Symbol viery, márnotratného osudu, no zároveň romantická hrdinka, ktorej smrť ju paradoxne preslávila. Jej najväčším víťazstvom bol syn, ktorý naplnil jej ambície a zároveň založil stuartovskú dynastiu, vládnucu Británii viac než sto rokov.

Pre katolíkov bola Mária symbolom odporu voči reformácii. Po jej smrti sa stala legendou, až takmer sväticou. V Taliansku a Španielsku vznikli v 17. storočí litografické výjavy zobrazujúce jej popravu ako mučeníctvo pre vieru. Bola žena, ktorá zostala verná katolicizmu až do posledného dychu a čelila smrti s dôstojnosťou.

Máriin život sa stal inšpiráciou pre básnikov, dramatikov, skladateľov aj maliarov – predovšetkým počas romantizmu v 19. storočí. Umelecký svet v nej videl krásnu, vznešenú, no zlomenú ženu v nemilosrdnom svete mužov a moci.

To je otázka, ktorú si (nielen) v BUBO na zájazdoch v Škótsku kladieme dodnes.

Zlyhala Mária vlastnými rozhodnutiami – nešťastnými sobášmi, útekom do Anglicka, kódovanou korešpondenciou so sprisahancami? Alebo bola obeťou sveta, ktorý nevedel tolerovať silnú, katolícku ženu na tróne? Žena, ktorá sa odvážila bojovať za svoju vieru, lásku a trón, ktorý jej právom patril – a narazila na kruté, nekompromisné 16. storočie plné krvi, podozrievania a mužskej dominancie?

Máriin príbeh je príbehom lásky, odvahy, vzdelanosti aj tragédie. Je však aj varovaním, čo sa môže stať, keď osobné túžby narazia na realitu veľkej politiky. Unáhlené sobáše, naivná viera v česť sesternice Alžbety či nevyužitá podpora protestantských lordov – to všetko boli klince do jej rakvy.

A predsa je Mária Stuartová fascinujúca práve preto, že nebola dokonalá – ale bola ľudská. Jej slabosti aj dôstojnosť, jej chyby aj odvaha robia z jej života príbeh, ktorý presahuje hranice náboženstva, monarchie i politickej histórie.

Keď dnes kráčame chodbami zámkov, kde žila, alebo čítame listy, ktoré písala, uvedomíme si, že takéto príbehy sa dejú stále – možno nie s mečom a korunou, ale s rozhodnutiami, ktoré formujú svet.

Mária Stuartová nám pripomína, že ani kráľovná nie je chránená pred svetom, ak ten svet nie je pripravený na ňu.