Moherské útesy – geologický zázrak na západe Írska

Moherské útesy sú situované na západnom pobreží Írska, pozdĺž známej írskej trasy Wild Atlantic Way, neďaleko dedinky Liscannor v grófstve Clare. Útesy získali svoje meno „Moher" podľa pevnosti, ktorá tu kedysi stála. Írsky sa nazývala „Mothar" a začiatkom 19. storočia počas napoleonských vojen bola zbúraná, aby uvoľnila miesto signálnej veži na Hag's Head.

Útesy sú dlhé 8 km a vo svojom najvyššom bode dosahujú výšku 214 metrov. Objavili sa v mnohých filmoch, vrátane Harryho Pottera, Princeznej nevesty či Priestupný rok.

Prvá vec, ktorú si treba zapamätať pri úvahách o geológii Moherských útesov, je, že sú stále akýmsi nedokončeným dielom. Naša planéta sa neustále mení a nič na nej netrvá večne. Jedného dňa, aspoň z geologického hľadiska, útesy zmiznú.

Na našom BUBO zájazde Írsko a Severné Írsko budete mať možnosť pozrieť si Moherské útesy a všimnúť si, že nie sú tvorené jedným druhom horniny. Sú vrstvené do viacerých jasne oddelených pásov hornín rôznej hrúbky. Tieto vrstvy sú kapitolami príbehu o ich vzniku a každá predstavuje samostatný cyklus geologického vývoja.

Pôvod útesov siaha viac než 300 miliónov rokov do minulosti. Vtedy bola veľká časť západnej Európy pokrytá moriami a rozsiahle pevninské masy siahali ďaleko za dnešné brehy Britských ostrovov, ktoré dnes zaplavuje Atlantický oceán. Tam, kde dnes stoja Moherské útesy, bola kedysi veľká riečna delta, teda miesto, kde sa rieka vlieva do mora a kam zo severu a západu Írska prúdila voda, ktorá so sebou prinášala množstvo bahna a piesku.

Tieto bahenné a piesčité nánosy sa postupne usadzovali a zapĺňali staré ramená rieky. Keď sa niektoré z nich upchali, voda si jednoducho našla novú cestu, a tak sa delta neustále rozširovala, až vznikla obrovská plocha, na ktorej dnes stoja Moherské útesy. Dolné vrstvy piesku a bahna sa začali meniť na pieskovec, íl a bridlicu a práve tie sú stavebnými kameňmi útesov.

Neskôr, v období, ktoré sa volá namúrske štádium (podľa mesta Namur v Belgicku, kde geológovia prvýkrát identifikovali túto geologickú aktivitu) sa táto krajina ďalej menila. Riečne toky si hľadali nové cesty, more stúpalo a klesalo, zem sa takisto pomaly dvíhala a klesala, a vďaka tomuto neustálemu pohybu vznikali ďalšie vrstvy hornín. Spôsobili vznik piatich veľkých cyklov usadzovania hornín a každá ďalšia vrstva bola uložená na tú predošlú.

V dôsledku postupného usadzovania vrstiev sa delta rieky nakoniec zmenila na nízke pahorky, ktoré sa tiahli do mora, ďaleko za dnešnú pobrežnú líniu, a boli súčasťou pevniny, ktorá zahŕňala aj Aranské ostrovy, na ktoré je výhľad z útesov. Ako roky plynuli a hladina mora stúpala, prírodné živly začali pahorky obrusovať.

Počas doby ľadovej pokryli krajinu obrovské ľadovce. Keď sa začali topiť, vytvarovali a zrovnali svahy do strmých skalných stien. Neustály pohyb mora a vetra erodoval odkrytú horninu, až sa nakoniec vytvorila obrovská skalná stena - dnešné útesy.

Tento boj medzi živlami a pradávnymi horninami stále pokračuje a vidno ho napríklad na izolovaných morských skalách, ktoré kedysi boli tiež súčasťou útesov, a ktoré sú erodované vetrom, morom a dažďom, až sa pomaly rozpadávajú. Skôr či neskôr tlak prírodných síl úplne zničí pieskovec, íl, bridlicu a Moherské útesy budú úplne pohltené Atlantickým oceánom.

Väčšina ľudí prichádza k útesom od návštevníckeho centra, ale milovníci pešej turistiky môžu využiť turistický chodník od mestečka Liscannor alebo Doolin, ktorý vedie popri najpôsobivejších výhľadoch na pobrežie. Hneď vedľa návštevníckeho centra je malá prírodná plošina, známa ako pieskovcová plošina, a keď sa odtiaľ pozriete na juh, odhalená je ikonická vrstvená štruktúra útesov.

Krátkou 10-minútovou prechádzkou sa dostanete k veži O'Briena, odkiaľ je výhľad na skalné výbežky pri pobreží, akým je Kozí ostrov. Ten sa pomenoval podľa legiend o kozách, ktoré sa kedysi pásli na jeho vrchole, no ako sa dostali späť dole, zostáva záhadou. Na jar a v lete slúži táto skala ako hniezdisko pre kolónie vtákov, ako sú alky a čajky.

Veža O'Briena bola postavená v roku 1835 Corneliusom O'Brienom, miestnym statkárom, politikom a právnikom (prezývaným aj Corney), s cieľom zatraktívniť túto oblasť po turistickej stránke a sprístupniť ju návštevníkom. Veril, že nielen šľachta, ale aj „bežní ľudia“ by mali mať prístup k výhľadom a kráse krajiny, čím podporil turistický ruch a predbehol svoju dobu.

Podľa miestnej legendy bol O'Brien známy tým, že obľuboval ženskú spoločnosť a často ho bolo vídať v spoločnosti dám, čo v tej dobe vzbudzovalo pozornosť aj pohoršenie. Hovorí sa, že vežu postavil nie len ako vyhliadku pre turistov, ale aj ako miesto, kam brával dámy, aby na ne urobil dojem.

Južne od veže O'Briena sa Moherské útesy tiahnu okolo veľkého pobrežného výbežku a končia sa pri mestečku Liscannor. Od návštevníckeho centra vedie chodník popri odhalených útesoch smerom na juh, ktorý vedie okolo flagstone wall (murovanej steny z pieskovcových dosiek).

Keď by sme pokračovali na juhovýchod, napojili by sme sa na cestu zvanú Green Road. Najskôr je cesta kamenným chodníkom, potom sa mení na spevnený prírodný chodník a nakoniec sa napája na miestnu cestu, ktorá vedie do Liscannoru. Počas cesty tu nájdete rôzne staré stavby, ale aj cimburie, čo je rad zubovitých výčnelkov na vrchole hradieb alebo veží, ktoré sa striedajú s medzerami. Tieto medzery sa nazývajú strieľne alebo záseky a pôvodne slúžili na obranu pevnosti - vojaci sa za výčnelkami kryli a cez medzery mohli strieľať na nepriateľa.

Neďaleko mestečka Doolin, na sever od Moherských útesov, je Doonagore Castle - hrad s krásnou kamennou valcovitou vežou a viacerými malými vežičkami. Je to typ stavby tzv. circular tower-house, ktoré sú typické pre grófstva ako Tipperary či Kilkenny, no na Britských ostrovoch sú veľmi zriedkavé.

Tento typ stavieb pozostával z okrúhlej obrannej veže, ktorá slúžila aj ako obytný dom, jej kruhový tvar umožňoval lepší rozhľad a jednoduchšiu obranu, hrubé kamenné múry chránili pred útokmi a úzke okná slúžili ako strieľne. Vo vnútri sa nachádzalo niekoľko poschodí prepojených úzkym točitým schodiskom zabudovaným priamo v múre. Tento typ veže je v Írsku vzácny, čo robí hrad Doonagore ešte výnimočnejším.

Samozrejme, ako každé miesto či pamiatka, aj tento hrad má svoj írsky názov - Dún na nGabhar a znamená „pevnosť kôz". Úplne presný dôvod nie je historicky zdokumentovaný, ale predpokladáme, že sa tu vo veľkých stádach pásli kozy. Nebolo by to výnimočné, keďže okolo hradu bolo množstvo lúk a zelených priestranstiev, ktoré mohli kozy využívať na pasenie.

Ďalšie miesto, ktoré stojí za zmienku, je prameň sv. Brigity nachádzajúci sa pri vedľajšej ceste oproti O'Brienovmu stĺpu v dedinke Dereen, niekoľko kilometrov vo vnútrozemí od útesov. Tento prameň je považovaný za jeden z najdôležitejších svätých prameňov v Írsku a toto pútnické miesto tu existuje už vyše 2000 rokov.

Podľa výskumu Maire MacNeill v knihe The Festival of Lughnasa ide o jedno z troch hlavných zachovaných miest spojených s pohanským sviatkom Lughnasa - keltským sviatkom úrody sláveným na počesť boha Luga, patróna remesiel, bojovníkov a kráľovskej moci, ktorý sa konal vždy na začiatku žatvy a mal za cieľ poďakovať za úrodu a zabezpečiť hojnosť aj na ďalší rok.

V polovici 19. storočia bol nad prameňom postavený kamenný domček, ktorý je z veľkej časti postavený z kameňov Moherských útesov. Hovorí sa, že ho dal postaviť práve O'Brien po uzdravení sa z choroby, ktorú údajne vyliečila voda zo svätého prameňa.

Miestni obyvatelia neskôr zorganizovali verejnú zbierku a z týchto prostriedkov bol v obci Dereen postavený pamätný dórsky stĺp s urnou na vrchole, známy ako O'Brianov stĺp alebo Corneyho stĺp, keďže to bola jeho prezývka. Na podstavci stĺpca sa nachádza nápis oceňujúci jeho zásluhy a liberálny prístup k zlepšeniu života v regióne, najmä prístupnosť pre turistov a návštevníkov Moherských útesov.

Zaujímavosťou je, že rok na pamätníku predchádza jeho skutočnej smrti, čo sa pripisuje chybe kamenára, bežnej záležitosti v tom čase. Na stĺpci je vytesaný rok 1853, ale Cornelius O'Brien zomrel až o 4 roky neskôr.

Okrem miestnych rybárov, ktorí sa odvážia plaviť medzi skrytými skalami a zradnými prúdmi, námorníci sa Moherským útesom radšej vyhýbajú. Tak ako väčšina západného pobrežia Írska, aj tieto útesy sú extrémne nebezpečné pre akúkoľvek loď, ktorá sa k nim priblíži.

Podľa legendy sa v roku 1588 jedna z lodí ušlej španielskej armády takmer rozbila o Moherské útesy. Loď bola silne zasiahnutá búrkou a posádka strávila celý deň zúfalými pokusmi odvrátiť zrážku so skalami. Na rozdiel od iných lodí, ktoré boli rozmetané na skalách od Donegalu až po Cork, táto loď údajne zázračne unikla.

Na južnom konci útesov sa nachádza výrazný skalný útvar známy ako Hag's Head, čiže „Hlava stareny". Keď sa naň pozriete z diaľky, jeho profil naozaj pripomína ženskú tvár hľadiacu do mora.

Legenda hovorí o čarodejnici Mal (alebo Hag), ktorá sa bezhlavo zamilovala do hrdinu írskych mýtov Cú Chulainna. Keď jej city neopätoval, rozhodla sa ho prenasledovať po celom Írsku, od východného pobrežia až sem na západ. Cú Chulainn bol rýchly a obratný, skákal z jedného útesu na druhý, preskakoval skalné previsy a úžľabiny.

Mal ho prenasledovala, no jeden z jej skokov bol osudný. Skĺzla sa na okraji útesu, spadla a more ju pohltilo. Miesto, kde naposledy videli jej tvár, dnes nesie jej meno.

Severnejšie od Hag's Head leží úsek útesov nazývaný Aill Na Searrach, v preklade „Útes žriebät“. Podľa starého príbehu sa tu raz zjavilo sedem bielych žriebät. Vyskočili z tmavej jaskyne pod útesom, akoby ich niekto vypustil zo sveta rozprávok. Rozbehli sa po tráve na hrane útesu, no v zápale behu si nevšimli okraj a všetkých sedem spadlo dolu do mora, kde ich pohltili vlny.

Mnohí veria, že tieto žriebätá boli kúzelné tvory z keltskej mytológie, spojené s bohom morí Manannánom mac Lirom a ich návrat do hlbín bol iba návratom domov.

Tieto legendy sú neoddeliteľnou súčasťou Moherských útesov a pridávajú miestu zvláštne čaro, ktoré nenájdete v žiadnej geologickej učebnici. Pri pohľade na tieto skalné útvary je ľahké pochopiť, prečo si ich ľudia po stáročia spájali s príbehmi o hrdinoch, čarodejniciach či potopených lodiach.

Lenže Moherské útesy neprinášajú do sveta len legendy, ale majú aj nie veľmi pozitívne prvenstvo. Sú oficiálne zaradené medzi desať najnebezpečnejších prírodných lokalít sveta – ročne sa tu stane v priemere 5 vážnych nešťastí. Každoročne stovky návštevníkov riskujú svoje životy tým, že opúšťajú vyznačené trasy, zatúžia po fotografii či výhľade „z prvého radu" a mnohým tak vyhasne život pri páde z útesov.

V posledných rokoch sa tu udiali viaceré tragické udalosti. V júli 2024 tu prišiel o život 12-ročný chlapec zo zahraničia, ktorý spadol z útesov zo značnej výšky. Jeho telo našiel rybár až po piatich dňoch a súd neskôr určil, že išlo o nešťastnú náhodu. O dva mesiace skôr, v máji 2024, tu zahynula mladá študentka z Belgicka, ktorá počas prechádzky nešťastne zakopla a spadla z útesu, pričom jej už záchranári nedokázali pomôcť.

K tragédiám patrí aj prípad z roku 2019, keď 26-ročný študent z Dillí spadol do priepasti pri pokuse o selfie, čo upozornilo na vážne riziká ignorovania bariér a výstražných značiek. Tieto incidenty sú varovaním, že aj krátky moment nepozornosti môže mať na tomto mieste fatálne následky.

Všetky rastliny, ktoré vytvárajú jedinečné prostredie Moherských útesov, majú niečo spoločné – odolnosť. Drsné podmienky, vietor, slaný vzduch a erózia robia z útesov miesto, kde môžu prežiť len tie najodolnejšie druhy. Moherské útesy poskytli priestor aj pre rast liečivých byliniek, ktoré sa kedysi využívali pri ľudovom liečiteľstve.

Skorocel prímorský

Rastie na úpätiach a svahoch, kvitne už v marci a kedysi bol liekom na skorbut (choroba z nedostatku vitamínu C). Skorbut bol veľmi častý u námorníkov počas dlhých plavieb v 16. až 18. storočí, pretože jedli prevažne sušené mäso a sucháre bez čerstvej zeleniny. Objavenie súvislosti s vitamínom C a liečba citrónmi zachránili vtedy tisíce životov. Botanici dnes potvrdzujú, že obsahuje vysoké množstvo vitamínu C.

Čiernohlávok obyčajný

Túto rastlinu možno poznať aj ako „Heal All" alebo všeliek, ktorá rastie na holých a trávnatých miestach a bežne sa vyskytuje nie len na Moherských útesoch, ale aj po celom Írsku. Má modro-fialové kvety, ktoré včely rady opeľujú.

Táto bylinka je jedlá, obsahuje vitamíny A, C a K a možno ju použiť do šalátov, polievok a dusených jedál. Moderný výskum tiež ukazuje, že pomáha znižovať hladinu cukru v krvi u ľudí s cukrovkou a niektoré jej zložky sa skúmajú ako potenciálna liečba rakoviny.

Ľadenec rožkatý

Je bežná kvitnúca rastlina, ktorá rastie po celom území Burrenu. Rastie na pobreží a znesie rôzne poveternostné podmienky. Dorastá do výšky 5 - 35 cm a kvitne od júna do septembra. Na útesoch súperila s lúčnymi trávami a prispôsobila sa tak, že dorastá vyššie. V minulosti sa používal ako prísada do kúpeľa na zjemnenie pleti či spevnenie vlasov. Jeho žlté kvietky obsahujú veľké množstvo bielkovín a malé množstvo dikyanidových zlúčenín, ktoré priaznivo pôsobia na reumu, bolesť kĺbov a svalov, bolesti v krížovej oblasti, pri depresiách alebo pri nespavosti.

Materina dúška

Bylinka, ktorú mnohí čitatelia poznajú. V ľudovom liečiteľstve sa odvar z tejto bylinky používal ako sedatívum a na liečbu respiračných ochorení. Bol symbolom lásky, keďže vôňa materinej dúšky sa v ľudovej tradícii spájala s láskou a v minulosti sa nosil ako amulet na prilákanie nápadníkov.

Moherské útesy sú pre vtáky tým, čím je New York pre ľudí, teda pestrou zmesou rôznych druhov, z ktorých si každý nájde svoje miesto. Môžete tak spraviť aj vy a s nascestovanejšími Slovákmi sa vybrať priamo do tejto metropoly na našom zájazde New York podľa BUBO.

Niektoré živočíchy hniezdia v kolóniách, iné sú samotárske. Spolu však vytvárajú najväčšiu morskú vtáčiu kolóniu na západnom pobreží Írska. Počas májovej sezóny tu môže byť až vyše 50 000 jedincov.

Každý druh má svoje vlastné zvyky, a preto je najjednoduchšie začať vtákmi, ktoré hniezdia na vrchole útesov a potom pokračovať smerom nadol k tým, ktoré uprednostňujú nižšie časti.

Čajky striebristé

Medzi najpočetnejšie morské vtáky na útesoch síce nepatria, no existujú tu pomerne veľké kolónie. Tento druh uprednostňuje hniezdenie v tráve - buď na vrchole útesov, alebo nižšie na výbežkoch svahov a miestami aj na skalných stenách. Nie sú sťahovavé, a preto zimujú priamo v tejto oblasti.

Pri čajkách by som ešte zostala, pretože tu hniezdi aj najväčšia čajka Írska - Čajka morská, ktorá v dospelosti dosahuje rozpätie krídiel až 1,5 - 1,7 metra. Na rozdiel od iných čajok je samotárska, hniezdi na nedostupných trávnatých svahoch alebo na skalnatých vrcholoch. Je to dravý vták, ktorý loví menšie morské vtáky a spoznáte ho podľa hlbokého a prenikavého hlasu, ako by ste počuli osamotený výkrik v pustatine.

Kormorány chochlaté

Sú ďalším druhom, ktorému sa páčia trávnaté výbežky na svahoch vybiehajúcich z nižších častí útesov a niekedy sa nachádzajú aj pri ústiach riek. Sú známe svojimi nezvyčajne veľkými hniezdami z konárov a morských rias, ktoré si stavajú na skalnatých plážach pri úpätí útesov. Kormorány chochlaté, rovnako ako čajky striebristé, uprednostňujú zimovanie v Írsku.

Mníšik bielobradý

Alebo známy aj ako atlantický puffin či papuchálek je najikonickejší a najpôvabnejší vták Moherských útesov. Spoznáte ho podľa oranžového zobáka a napohľad smutných očí. Mníšikovia sa živia malými rybami a dokážu sa dožiť až 30 rokov, ak sa nestanú obeťou predátorov alebo chorôb. Hniezdia v norách alebo na skalnatých vrcholoch, najčastejšie Kozieho ostrova.

Fauna a flóra Moherských útesov nám teda ukazuje, že aj v nehostinných podmienkach sa môže životu dariť. Medzi kameňmi, v štrbinách skalných stien, ale aj na otvorených priestranstvách útesov rastú odolné rastliny, ktoré si poradia s vetrom alebo slaným vzduchom a na útesoch hniezdi tisíce morských vtákov. Spolu tak vytvárajú jedinečné prírodné prostredie, ktoré je rovnako fascinujúce ako výhľady, pre ktoré sem ľudia prichádzajú.

Po príchode na Moherské útesy odporúčam najskôr navštíviť moderné a ekologické informačné centrum, ktoré bolo slávnostne otvorené vo februári 2007 po niekoľkoročnom plánovaní a výstavbe. Projekt bol financovaný z fondov EÚ a rozvojového plánu pre turistickú infraštruktúru v Írsku. Celkovo bolo na projekt pridelených 10 miliónov eur, z čoho veľká časť smerovala na ochranu prírody a úpravu územia.

Výstavba trvala približne 1,5 roka, počas ktorého bola verejnosti zachovaná alternatívna trasa mimo staveniska, aby si mohli ľudia užívať výhľady aj počas prác.

Architektonický návrh infocentra bol detailne navrhnutý a vybraný z niekoľkých alternatív v celoštátnej súťaži. Dizajn bol založený na princípe „neviditeľnej architektúry“ - budova je zapustená do svahu a vizuálne tak splýva s okolitou krajinou.

Centrum využíva obnoviteľné zdroje energie ako je geotermálna energia, spracováva všetku odpadovú vodu priamo na mieste a disponuje viacerými udržateľnými technológiami, ako je napríklad osvetlenie so senzormi pohybu. Kontajnery na triedený odpad sa nachádzajú iba na parkovisku a pri budove infocentra, pretože cieľom je, aby návštevníci svoj odpad priniesli späť z útesov a vyhodili ho do pripravených nádob.

Okrem hlavnej budovy boli vybudované:

• nové chodníky, vyhliadkové plošiny a schody,
• kamenné múriky a lavičky,
• obnovené okraje útesov a miesta poškodené turizmom.

Okrem toho v infocentre môžete vidieť, aký je život niektorých obyvateľov útesov nad aj pod morskou hladinou. Útesy tu môžete vidieť z pohľadu čajky, ktorá sa vznáša popri rímsach útesov, alebo si predstaviť, aké je to byť divokým lososom plávajúcim pomedzi podmorské riasy. To všetko vám je sprostredkované pomocou CGI technológie, takže zážitky dokážete zachytiť aj pomocou audio-vizuálnych premietaní.

Keď sa budete prechádzať a skúmať toto infocentrum, všimnite si, že steny sú pokryté výraznými zvlnenými vzormi. Tieto vzory nájdete aj na vonkajších múroch. Tieto kamenné platne sa našli na vrcholoch Moherských útesov a sú stopami neznámych tvorov, ktoré sa pred takmer 320 miliónmi rokov zavŕtavali do piesku a bahna. Tieto platne sa použili ako stavebný kameň a od 19. storočia sa vyvážajú aj do zahraničia.

Od výstavy na dolnom a hornom poschodí sa môžete presunúť priamo k oceánskym útesom (vedie k nim chodník priamo od infocentra) alebo môžete navštíviť kaviareň na poschodí, ktorá ponúka panoramatické výhľady na Hag's Head a zátoku Liscannor Bay.

Burren a Moherské útesy boli v roku 2015 vyhlásené Organizáciou Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) za globálny geopark.

Geoparky sa spravujú so zameraním na vzdelávanie, ochranu prírody, udržateľný turizmus a zapojenie komunity. Geopark v tejto oblasti je spravovaný Okresnou radou grófstva Clare v spolupráci s partnerskými organizáciami, ktoré zabezpečujú turizmus, vzdelávanie a ochranárske programy.

Získanie štatútu UNESCO Global Geopark zahŕňa splnenie vedeckých, kultúrnych, udržateľných a manažérskych kritérií, ktoré UNESCO hodnotí každé štyri roky. Od roku 2021 existuje na svete 169 globálnych geoparkov UNESCO rozmiestnených v 44 krajinách.

Tento región získal daný štatút, pretože bol uznaný ako miesto s jedinečnou geológiou, prírodou, históriou a kultúrou. Je tu toho na objavovanie a zažívanie naozaj veľa. Na každom kroku možno vidieť stopy generácií, ktoré tu žili, pracovali a uctievali si toto miesto. Ich dedičstvo žije v energii prosperujúcich miestnych poľnohospodárskych tradíciách, v tradičnej hudbe a v lahodných produktoch, ktoré vznikajú na tejto úrodnej skale.

Udržateľný turizmus je dôležitou súčasťou geoparkov UNESCO. Geopark regiónu Burren je priekopníkom a medzinárodne oceňovaným lídrom v tejto oblasti.

Na zlepšenie štandardu udržateľných postupov medzi podnikmi v cestovnom ruchu vytvorili Kódex praxe pre udržateľný turizmus. Podniky, ktoré tento kódex prijmú, sa stávajú členmi siete Burren Ecotourism Network. Ide o oceňovanú a medzinárodne uznávanú sieť, ktorá úzko spolupracuje s geoparkom na podpore udržateľného rozvoja regiónu. Tieto podniky ponúkajú kvalitné ubytovanie, gastronómiu aj zážitky.

Geopark podporuje aj iniciatívu „Leave No Trace" - globálnu environmentálnu etiku a vzdelávací program, ktorý chráni prírodu a miestne komunity tým, že učí ľudí všetkých vekových kategórií, ako si zodpovedne užívať pobyt v prírode. Keďže írsky vidiek dnes objavujú milióny ľudí, potrebujú túto etiku viac než kedykoľvek predtým.

Moherské útesy tu stoja tisíce rokov a všetci dúfajú, že tu budú stáť ešte tisíce ďalších. Chcú aby všetci, ktorí trávia čas na Moherských útesoch, pracovný tím aj návštevníci, toto miesto opustili v takom stave, v akom ho našli.

Preto si stanovili 7 princípov tejto iniciatívy:

1. Vopred plánujte a pripravte sa,
2. buďte ohľaduplní k ostatným,
3. rešpektujte hospodárske zvieratá a voľne žijúcu zver,
4. kempujte na odolnom povrchu,
5. čo v prírode nájdete, nechajte žiť ďalej,
6. odpad separujte,
7. minimalizujte vplyv ohňa.