Halloween vo svete: História, tradície a najstrašidelnejšie miesta

Vráťme sa do minulosti. Píše sa rok 100 pred naším letopočtom. Stojíme na írskom kopci nad keltskou dedinou bičovanou chladným severským vetrom. Je koniec októbra, dni sa krátia čoraz rýchlejšie a vo vzduchu panujú obavy, čo bude nasledovať. Blíži sa najťažšia časť roka, a nikto nevie, či ju prežijú.

Kelti, ktorí v tých časoch obývali dnešné Írsko, Škótsko, Walese a ostrov Man, vnímali rok inak ako my. Zatiaľ čo my máme štyri ročné obdobia, oni mali len dve: svetlú polovicu roka (leto) a tmavú polovicu (zima). Medzi nimi stáli dva obrovské zlomy, jeden na začiatku mája a druhý na konci októbra, ktorý sa volal Samhain, (vyslovujte „sau-in”) a v preklade znamená „koniec leta”. V írčine Samhain dodnes označuje november, v škótskej gaelčine sa Halloween nazýva Oidhche Shamhna, teda „Noc Samhainu“.

Musíme si však zodpovedať otázku, prečo Kelti venovali toľko pozornosti koncu októbra. Odpoveď je jednoduchá, jedlo. Prežiť zimu bolo v tých časoch otázkou života a smrti. Končilo sa obdobie zberu úrody a začínali sa prípravy na zimu. Dobytok sa zháňal z letných horských pasienkov dolu k dedinám a časť zvierat museli zabiť, keďže uživiť celé stádo počas zimy bolo náročné. Mäso nasolili, uskladnili a zásoby si presne rozpočítali. 

Samhain bol teda zároveň poďakovaním za úrodu aj strachom z toho, čo príde. Kelti totižto verili, že práve v noci Samhainu sa zúži hranica medzi svetom živých a svetom mŕtvych. Vieme si to predstaviť ako záves, ktorý je zvyčajne hrubý, ale v tú jednu noc sa stane skoro priesvitným. Cez neho mohli prechádzať duchovia zosnulých príbuzných, ale aj bytosti z iného sveta. O vzniku tejto povery existujú štyri teórie, ktoré si vysvetlíme v ďalšej časti blogu.

Hraničný čas

Kelti mohli mať pocit, že čas neplynie rovnomerne. Najvýznamnejšie sú práve chvíle prechodu – v histórii koniec jednej éry a začiatok druhej, v prírode striedanie ročných období a v každodennom živote prechod medzi dňom a nocou. Odborníci tomu hovoria hraničný čas. Podobne to vnímali ľudia po celom svete. Aj my si na Silvestra dávame predsavzatia a cítime, že sa deje niečo výnimočné, hoci sa v skutočnosti nič zásadné nemení. Samhain predstavoval práve takýto prechod – končilo sa leto a začínala zima.

Podľa mnohých učencov bol Samhain zároveň keltským Silvestrom, teda koncom starého a začiatkom nového roka. Kelti počítali deň od západu slnka, nie od polnoci či rána. Noc sa tak nepovažovala za koniec dňa, ale za jeho začiatok. Sviatok sa preto začínal už večer pred „skutočným“ dňom, podobne ako sa šabat v judaizme začína v piatok večer pri západe slnka. Kelti tak mohli nadobudnúť pocit, že keď sa niečo končí a niečo nové sa ešte nezačalo, svet je akoby bez pravidiel a musí sa diať niečo výnimočné.

Príroda umiera

Predstavme si, čo Kelti videli okolo seba na konci októbra. Lístie hnedlo a opadávalo. Polia boli prázdne, tráva vysychala a dni sa čoraz viac skracovali. Zo studenej zeme stúpala hmla. Zvieratá, ktoré celé leto chovali, sa zabíjali a ich krv zostávala na dvoroch. Smrť bola v tom čase doslova všadeprítomná. Nemuselo byť ťažké uveriť, že keď „zomiera“ celý svet, aj mŕtvi sú nablízku. A v zime ľudia skutočne umierali. Hlad, choroby a mráz si vyberali svoju daň najmä medzi starými a slabými. Zima bola v podstate sezónou smrti. Strach z nej a viera v duchov sa tak mohli prirodzene spojiť.

Záhadní ľudia z kopcov

Kelti ako skúsení roľníci vedeli, že zem v sebe ukrýva počiatok každého života. Semienko sa zaseje, zdanlivo zomrie a na jar z neho vyrastie nový život. Do zeme ukladali aj svojich mŕtvych. Mohlo im preto pripadať celkom logické, že zosnulí predkovia pod zemou nejako súvisia s budúcou úrodou. Starý rodinný hrob tak nemusel byť len miestom smútku, ale aj zdrojom sily, ktorá živí polia.

Napríklad v Írsku dodnes stoja obrovské prastaré hrobky v tvare mohýl, staršie než samotní Kelti či egyptské pyramídy. Najznámejšou z nich je Newgrange, postavená približne pred 5 000 rokmi. Keď Kelti prišli, tieto záhadné mohyly už stáli a oni si ich spojili s bytosťami z iného sveta. Tak vznikla predstava, že v mohylách žijú „ľudia z kopcov“, ktorých nazývali Aos Sí (vyslovujte „ís sí”). 

V starých írskych textoch sa spomína, že počas noci Samhainu sa otvárajú dvere kopcov, teda vstupy do sveta týchto bytostí. Ja som síce pre jednoduchšiu predstavu použil metaforu závesu, no starí Kelti takúto analógiu nepoznali. Pôvodná myšlienka však bola rovnaká – v túto noc sa otvára cesta medzi dvoma svetmi.

Spomienka na zosnulých

Legiend o ľuďoch z kopcov či prechodoch medzi dvoma svetmi vznikalo mnoho. Počas noci Samhainu si ich ľudia rozprávali pri ohni a postupne rozvíjali. No nielen strašili, ale aj spomínali na zosnulých predkov, ktorých symbolicky pozývali k stolu a nechávali im jedlo. Podobné zvyky dodnes pretrvávajú v mnohých kultúrach, napríklad počas mexického sviatku Día de los Muertos či našich Dušičiek. Od uctievania mŕtvych bol už len krok k presvedčeniu, že sa v túto noc skutočne vracajú.

Pre nedostatok zachovaných materiálov nevieme s určitosťou povedať, ako presne prebiehali keltské oslavy Samhainu. Kelti totiž nepovažovali za dôležité spisovať kroniky. Kňazi, učenci a strážcovia tradícií odovzdávali svoje vedomosti ústne. Druidovia, ktorí zastávali úlohu kňazov a učencov, sa všetko učili naspamäť. Dlhé roky si osvojovali mýty, rodokmene, náboženské predstavy aj zákony.

Sám Július Cézar spomínal, že druidovia používali písmo len z praktických dôvodov a posvätné učenie si zámerne odovzdávali ústne. Jedným z dôvodov malo byť, aby sa ich učenie nedostalo k nepovolaným a aby si žiaci zároveň precvičovali pamäť. Väčšina toho, čo o Samhaine vieme, pochádza od írskych kresťanských mníchov, ktorí staré príbehy spísali až o stovky rokov neskôr, v stredoveku. A dôveryhodnosť niečoho, čo bolo zaznamenané až s takýmto odstupom, poznáme všetci veľmi dobre.

Podľa starých írskych zápisov sa počas tejto prechodnej noci zhasli všetky ohne v domoch a krajina sa na chvíľu ponorila do tmy. Potom Kelti na kopci zapálili veľký spoločný oheň, z ktorého si každá rodina odniesla horiacu vetvu alebo uhlík a znovu zapálila svoj krb. Starý rok sa tak symbolicky skončil v tme a nový sa začal jedným spoločným plameňom. 

Ohne však mali aj duchovný význam. Ľudia verili, že dym a plamene očisťujú a chránia pred zlými silami. Niektorí dokonca preháňali dobytok medzi dvoma ohňami, aby ho ochránili pred chorobami. Kelti sa takto chránili aj pred zlými duchmi, ktorí sa mali počas Samhainu potulovať po zemi. Prezliekali sa preto do rôznych kostýmov a masiek, napríklad zo zvieracích koží, aby duchov zmiatli a tí ich nechali na pokoji. Rovnako im nechávali jedlo ako pohostenie či obetu.

Prvé tri storočia po Kristovi boli kresťania stále malou a nepohodlnou skupinou. Odmietali sa klaňať cisárovi či uctievať rímskych bohov, za čo ich prenasledovali, zatýkali a popravovali. Kresťanstvo však postupne rástlo a získavalo čoraz viac nasledovníkov, až sa v 4. storočí stalo oficiálne uznávaným náboženstvom Rímskej ríše. Do Írska sa kresťanstvo dostalo v 5. storočí, ktoré podľa tradície začal kázať svätý Patrik.

Prinášať kresťanstvo medzi pohanov však znamenalo aj vyrovnať sa s ich zaužívanými tradíciami. Ľudia žili podľa vlastného kalendára a slávili sviatky, ktoré sa dedili z generácie na generáciu. Cirkev vedela, že zakazovať všetko, na čo boli ľudia celé stáročia zvyknutí, nemá veľký zmysel. Ľudia sa predsa nevzdajú svojich zvykov len preto, že im to niekto prikáže. Slávili by ich ďalej, len potajomky, a navyše by nenávideli tých, ktorí im ich vzali.

Preto sa cirkev rozhodla pre múdrejšiu cestu, čo ilustruje aj list pápeža Gregora Veľkého z roku 601. Napísal ho mníchovi Mellitovi, ktorý odchádzal kázať do Anglicka. Pápež mu v ňom radil, aby pohanské chrámy nebúral, ale posvätil a premenil na kostoly. A keď ľudia radi zabíjajú zvieratá pri svojich sviatkoch, nech ich zabíjajú ďalej, ale už ako hostinu na slávu svätých. Gregorov list sa netýka konkrétne Samhainu ani Írska. Ukazuje len, ako cirkev v tom čase premýšľala. 

Prví kresťania si veľmi vážili mučeníkov a každý rok, v deň výročia ich smrti, sa stretávali pri ich hroboch. Počas prenasledovania však bolo mučeníkov toľko, že spomienka na každého z nich by zabrala takmer celý kalendár. Preto vznikla myšlienka vytvoriť spoločný sviatok pre všetkých svätých, aj pre tých, ktorých mená nikto nepozná. V Ríme sa tento sviatok pôvodne slávil v máji. Aj slávny Pantheon, ako „chrám všetkých bohov”, sa stal v máji kostolom všetkých mučeníkov.

Sviatok Všetkých svätých sa v severnej Európe, najmä v Írsku a Anglicku, začal sláviť 1. novembra. Teda presne v deň, keď Kelti oslavovali Samhain. Prečo práve vtedy? Pravdupovediac, nikto to s istotou nevie. Niektorí historici tvrdia, že írski mnísi zvolili tento dátum zámerne, aby ľudia mohli oslavovať v rovnakom čase ako predtým, len po kresťansky. Iní však túto teóriu spochybňujú, keďže nemáme žiadny dokument, čo by to potvrdzoval. Pravda môže byť niekde uprostred. 

S touto premenou sa spája aj pápež Gregor III., ktorý v 8. storočí zasvätil v Ríme kaplnku všetkým svätým. Podľa tradície sa tak stalo práve 1. novembra. Začiatkom 9. storočia potom cisár Ľudovít Pobožný nariadil sláviť tento sviatok v celej svojej ríši. Kresťanstvo a Samhain tak mali príležitosť prirodzene sa prepojiť. Obe tradície totiž spájala téma smrti, hoci k nej pristupovali odlišne. Pre Keltov bola noc Samhainu časom, keď sa mŕtvi vracali medzi živých a kresťania zas spomínali na svätých v nebi. 

Ďalšia zmena prišla na konci tisícročia, keď jeden z opátov vo Francúzsku zaviedol 2. november ako deň spomienky na všetkých zosnulých, teda Dušičky. Vychádzal pritom zo stredovekej predstavy očistca. Ľudia verili, že väčšina zosnulých nejde hneď do neba, ale musí sa najprv očistiť od hriechov, čím sa menil aj pohľad na zosnulých.

Kým Kelti verili, že bytosti z druhého sveta sú nebezpečné, kresťanstvo prinieslo predstavu, že duše zosnulých potrebujú pomoc živých. To, čo kedysi ľudia robili zo strachu pred duchmi, sa postupne menilo na spomienku na zosnulých a modlitby za ich duše. Staré keltské zvyky sa tak začali prelínať s kresťanskými tradíciami. A práve z tohto spojenia sa vyvinul jeden zo zvykov, ktorý je pre Halloween kľúčový. 

Chudobní ľudia, najmä deti, chodili v predvečer Sviatku všetkých svätých a na Dušičky od domu k domu, spievali a modlili sa za zosnulých. Za to dostávali takzvané dušičkové koláčiky. Verilo sa, že každý koláčik pomôže jednej duši. Tento zvyk sa nazýval souling, od anglického slova soul, teda duša. Išlo o jedného z predchodcov slávneho amerického „trick or treat“, ktorý poznáme z filmov. 

Postupne sa však menil aj pohľad na bytosti zo starých príbehov. „Ľudí z kopcov“ bolo pre kresťanov ťažké zaradiť medzi nadprirodzené bytosti. Neboli to ani anjeli, ani démoni, a tak sa v ľudových predstavách čoraz viac podobali na zlých duchov. Noc, keď „chodia mŕtvi“, teda zostala, no postupne získavala strašidelnejší nádych. Zachoval sa však zvyk zapaľovania ohňov na kopcoch, veštenie z jabĺk a orechov a tradovali sa príbehy o vílach.

V tomto období sa sviatok Všetkých svätých označoval ako All Hallows, teda „Všetci svätí“. Slovo hallow pochádza zo starej angličtiny a znamená svätý. Neskôr sa používal aj názov Hallowmas, ktorý označoval omšu na počesť všetkých svätých. Sviatok tak mal dve tváre – cirkevnú a ľudovú. A práve tá ľudová sa neskôr dostala cez oceán až do Ameriky.

Medzičasom kresťanskú Európu zasiahla reformácia, ktorá ju rozdelila najmä na katolíkov a protestantov. Tí sa ďalej rozvetvili na luteránov, kalvínov, anglikánov či presbyteriánov. Keď Európania začiatkom 17. storočia začali zakladať osady na severovýchode dnešných Spojených štátov, žili tam predovšetkým puritáni. Tí odmietali mnohé tradičné cirkevné sviatky a usilovali sa očistiť kresťanstvo od zvykov a obradov, ktoré podľa nich nemali oporu v Biblii.

Neverili v očistec ani v to, že modlitby môžu pomáhať dušiam zosnulých, a preto pre nich sviatky Všetkých svätých a Dušičky nemali taký význam ako pre katolíkov. Z rovnakého dôvodu odmietali aj Vianoce. Napríklad v Massachusetts boli v roku 1659 dokonca zakázané. Kto ich napriek tomu slávil, riskoval pokutu päť šilingov. Pre predstavu, bežný robotník mohol zarobiť približne jeden šiling denne. Niet preto divu, že sa Hallowmasu v puritánskom Novom Anglicku veľmi nedarilo.

Približne v tomto období sa v Británii začalo používať pomenovanie All Hallows’ Eve, teda „predvečer Všetkých svätých“, z ktorého sa postupne vyvinul dnešný Halloween. Súviselo so sviatkom Všetkých svätých, ktorého slávenie sa začínalo už večer 31. októbra. Pôvodne nešlo o názov samostatného sviatku, ale len o označenie času, podobne ako keď povieme „v utorok ráno“. Slovo eve (predvečer) pochádza zo staršieho anglického slova even, ktoré znamenalo večer. Dnes ho poznáme už najmä zo slova evening.

Hlavnú zásluhu na tom, že Halloween prišiel do Ameriky mali najmä Íri a Škóti, ktorí sem v polovici 19. storočia prišli kvôli veľkému hladomoru. Zapríčinil ho druh plesne, ktorý v slovenčine poznáme ako plesnivec zemiakový, čo v gréčtine znamená „ničiteľ rastlín“. Obrovské množstvo ľudí, ktorí prišli o svoju úrodu, opustilo svoje domovy a zakladalo si nové osady. Svoje ľudové zvyky a sviatky si udržiavali aj v nových domovoch.

Prisťahovalci boli chudobní katolíci a v prevažne protestantskej krajine nimi mnohí opovrhovali či sa im posmievali. Napriek tomu sa ich Halloween postupne rozšíril. Bol zábavný a dal sa oslavovať aj doma, prostredníctvom rôznych hier a veštenia. Dievčatá si napríklad pri veštení mali hodiť jablčnú šupku cez plece a verili, že na zemi vytvorí tvar začiatočného písmena mena ich budúceho manžela. Na prelome 19. a 20. storočia sa tak Halloween v Amerike pomaly menil na sviatok domácich zábav a večierkov.

V Írsku a Škótsku ľudia v 19. storočí vyrezávali strašidelné tváre najprv do veľkých repových buliev, nie do tekvíc. Do vydlabanej zeleniny vložili sviečku a lampáš potom postavili pred dom alebo ho nosili so sebou. Podľa ľudových predstáv mal odstrašovať nebezpečné nadprirodzené bytosti. S vyrezávanými lampášmi sa spája aj írska legenda o lakomom Jackovi, ktorý oklamal diabla.

V Amerike Íri objavili väčšie a dostupnejšie tekvice. Ľahšie sa vydlabávali a vyrezávali, a postupne nahradili repy. Tak vznikli typické vyrezávané tekvice, či svietiaci halloweensky lampáš. Postupne všetko, čo pripomínalo niečo strašidelné, bolo spájané s Halloweenom. Čarodejnice a čierne mačky, ako ich pravé ruky, netopiere, ako symbol temných miest či upírov, pavučiny pripomínajúce opustené temné miesta.

Odborníčka Lisa Morton uvádza príklady z Írska, kde chlapci počas Halloweena vyrezávali do repy strašidelné tváre, aby vyľakali pocestných. Žarty teda neboli americkým výmyslom, ale írskou tradíciou, ktorú Američania prijali a prekvapivo aj oceňovali. Akosi sa im zapáčilo, že je to jediný večer v roku, keď si chlapci môžu slobodne robiť žarty bez rizika, že ich niekto potrestá.

Ľakanie okoloidúcich, zvonenie na zvončeky či podobné huncútstva považovali dospelí za neškodnú zábavu, ktorú treba chlapcom dopriať. Historička Ada Palmer z Chicagskej univerzity zase opisuje, ako sa Halloween podobne ako fašiangy stal sviatkom, počas ktorého si ľudia mohli dovoliť veci, ktoré by v bežný deň neboli vhodné. Za všetky tie žarty totiž údajne mohol „niekto z iného sveta“.

Hoci Halloween už svoje meno mal, v rôznych častiach Ameriky ste sa mohli stretnúť aj s názvami ako Diablova noc, Kapustová noc, Noc Brány či Noc zlomyseľnosť. Čím viac ľudí sa sťahovalo do miest, tým viac gradovali aj žarty. Americké denníky opisovali, ako sa na Halloween strieľalo z pištolí, pálili vozy, rezali pneumatiky či dokonca kradli autá. Na dedinách, kde každý poznal každého, to bolo ťažšie, no v mestách všetko uľahčovala anonymita. 

V Texase sa zas písalo o stavbe vonkajších záchodov na betónových základoch, aby ich nešlo prevrátiť. V jednom meste dokonca karosérie áut zablokovali lekáreň. Situácia sa postupne zhoršovala a vyvrcholila v roku 1933, počas hospodárskej krízy. Ľudia boli bez práce, mladí sa nudili a nálada bola zlá. Podľa historikov stovky tínedžerov po celej krajine prevracali autá, pílili telefónne stĺpy a dopúšťali sa ďalšieho vandalizmu. 

Halloween si tak vyslúžil aj nové pomenovanie – Čierny Halloween, po vzore Čierneho utorka, keď sa zrútil akciový trh. Podľa miestnych novín si ľudia počas tejto noci vybíjali zlosť a ventilovali nahromadenú frustráciu. Ich vyčíňanie však zašlo tak ďaleko, že sa ostatní začali báť a niektoré mestá dokonca uvažovali o jeho zákaze.

V 30. rokoch 20. storočia sa v Kanade a USA prvýkrát objavuje fráza trick or treat, teda „sladkosť, alebo vám niečo vyvedieme“. Deti tak dávali dospelým na výber – buď dostanú sladkosť, alebo im vyvedú nejakú neplechu. Dospelí si vždy radšej vybrali sladkosť. Tento zvyk však nabral na popularite až po druhej svetovej vojne.

Aby spoločnosť predišla výtržnostiam, začala organizovať párty, karnevaly či sprievody v kostýmoch, do ktorých sa zapájali občianske a náboženské spolky. A keďže počas krízy bolo peňazí málo, organizovali komunitné párty od domu k domu. Vandalizmus síce úplne nevymizol, no menili sa aspoň novinové titulky. Namiesto výtržností a zatýkania sa v nich objavovali deti v kostýmoch, reklamy na sladkosti a recepty na tekvicové koláčiky.

Počas druhej svetovej vojny sa halloweenske žarty stali otázkou vlasteneckej cti. Jedna dobová karikatúra zo San Diega zobrazovala chlapca, ktorého nepriateľskí vodcovia nabádali, aby na Halloween vyviedol niečo deštruktívne, pretože by tým pomohol nepriateľovi. Dokonca vznikli iniciatívy, v rámci ktorých deti sľubovali, že na podporu vojakov v zámorí nebudú vystrájať. Koledovanie sa spomalilo tiež pre nedostatok sladkostí. 

Všetko sa však zmenilo po skončení vojny. Nastalo obdobie známe ako baby boom, počas ktorého sa v priebehu 18 rokov narodilo v USA približne 76 miliónov detí. Priemerná Američanka mala takmer štyri deti a mnohé rodiny sa sťahovali na predmestia, kde pribúdalo mladých rodín. Tie boli na koledovanie ako stvorené. Domy stáli blízko seba a ulice boli pokojné.

Svoje zohral aj technologický boom, ktorý priniesol do amerických domácností autá, elektrinu, rádiá, chladničky či vysávače. Pre Halloween však bolo najdôležitejšie niečo iné – televízia. Kým v roku 1946 mali americké domácnosti približne 6 000 televízorov, o päť rokov neskôr ich už bolo 12 miliónov. Postupne sa na obrazovkách objavovali hity ako Batman, Star Wars či Spider-Man, ktoré si získali milióny detských fanúšikov. 

Podnikatelia, ako napríklad Ben Cooper, v tom vycítili príležitosť. Odkúpili licencie na filmové a komiksové postavy a začali vyrábať kostýmy. Deti tak už nechceli byť na Halloween len duchmi, ale aj Supermanmi či svojimi obľúbenými hrdinami z obrazoviek. Z Halloweenu sa postupne stal sviatok, ktorý predáva sladkosti, kostýmy a dekorácie. Dnes Američania podľa odhadov míňajú na Halloween približne 13,5 miliardy dolárov ročne.

V Írsku sa Halloween oslavuje pri ohňoch, v kostýmoch a, samozrejme, aj pri tradičnom jedle. Jedným z najznámejších je barmbrack – sladký chlieb so sušeným ovocím, do ktorého sa tradične zapekajú rôzne predmety. Každý z nich má svoj význam a predpovedá inú budúcnosť. Prsteň symbolizuje lásku a blížiacu sa svadbu, hrášok opak toho. Zápalka veští nešťastné manželstvo a kúsok látky život v nešťastí a chudobe. Minca prináša bohatstvo.

V Severnom Írsku sa každý rok koná festival Derry Halloween, ktorý v roku 2026 oslávi svoje 40. výročie. Je to najväčší halloweensky festival v Európe a trvá päť dní. Čakajú vás desivé masky inšpirované keltskými legendami, ohňové predstavenia a veľkolepý sprievod, ktorý vyvrcholí ohňostrojom nad riekou Foyle. V podobnom duchu sa nesú aj oslavy v škótskom Edinburghu. Na kopci Calton Hill sa 31. októbra koná Samhuinn Fire Festival, ktorého názov odkazuje na pôvodný Samhain.

V Mexiku je najpopulárnejšie Día de los Muertos. Oslavuje sa 1. a 2. novembra a na rozdiel od Halloweenu, ktorý sa spája so strašidlami a hororom je tento sviatok predovšetkým oslavou spomienok, rodiny, lásky a pokračujúceho puta medzi živými a zosnulými. Mexičania veria, že sa v tomto období duše zosnulých vracajú na návštevu k svojim rodinám, a preto im stavajú ofrendas.

Ide o bohato zdobené oltáre, na ktorých nesmie chýbať fotografia zosnulého, sviečky, kvety, nápoje ani jeho obľúbené jedlá. Symbolom sviatku sú oranžové a žlté kvety aksamitníka vzpriameného, ktoré sa rozsýpajú po zemi a vytvárajú cestu, ktorá má podľa tradície pomôcť dušiam nájsť cestu domov. V Mexiku sa táto rastlina nazýva cempasúchil. Názov pochádza z jazyka nahuatl, ktorým hovorili Aztékovia, a znamená „dvadsať kvetov“.

Ľudia si počas sviatku maľujú na tvár podobu La Catriny – farebnej lebky elegantnej dámy, ktorá pripomína, že smrť sa týka všetkých bez ohľadu na spoločenské postavenie či bohatstvo. Túto postavu vytvoril začiatkom 20. storočia mexický grafik José Guadalupe Posada. Zobrazil ju ako kostru s elegantným francúzskym klobúkom, no bez honosného oblečenia. Prostredníctvom La Catriny satiricky kritizoval ľudí, ktorí odmietali svoje mexické korene, aby pôsobili ako Európania.

Neodmysliteľnou súčasťou Día de los Muertos sú aj sladké dobroty, napríklad cukrové či čokoládové lebky zdobené farebnými vzormi alebo menom zosnulého. Tradičným pečivom je pan de muerto, teda chlieb zosnulých. Pripomína jemne sladkú briošku, pričom pásiky cesta na jeho povrchu symbolizujú kosti.

Ak chcete zažiť farebnú oslavu Día de los Muertos s lovcami zážitkov, pridaje sa na zájazd Mexiko veľký okruh.

Na Filipínach sa slaví Undas, podobný našim Dušičkám. Príbuzní chodievajú hroby vopred vyčistiť, a potom sa k nim chodia modliť a zapaľujú sviečky. V čom sa tieto sviatky líšia, je čas strávený na cintoríne. Mnohí si tam prinesú jedlo a usporiadajú spoločný piknik. Tieto dni majú veľký význam a sprevádza ich úcta k zosnulým, ale aj stretnutia príbuzných či niekedy dokonca hazardné hry. V niektorých častiach Filipín ľudia na cintorínoch aj prenocujú, no nie všade je to bežné, niekde je to zas tabu.

Filipínska tradícia Pangangaluluwa sa zase o niečo viac podobá na Halloween. Skupiny dospelých a detí oblečených v bielom chodia od domu k domu a spevom napodobňujú stratené duše z očistca. Za svoje vystúpenie dostávajú dary, často v podobe tradičných koláčov z lepkavej sladkej ryže, ako suman, biko alebo inlubi s typickou čiernou farbou.

V Japonsku sa Halloween ujal skôr vďaka marketingu než tradícii. Pôvodne išlo o sviatok spájaný najmä s prisťahovalcami a Japonci ho nepotrebovali preberať, keďže už mali Obon. Tento budhistický sviatok sa slávi v lete a jeho súčasťou je spomínanie na zosnulých. Prvé halloweenske podujatie v Japonsku preto vzniklo ako propagačná akcia jedného z obchodov, ktorá bola pôvodne určená najmä zahraničným zákazníkom.

V 80. rokoch sa z nej stala každoročná udalosť a čoskoro sa v tokijskej štvrti Omotesandō konal prvý sprievod Hello Halloween Pumpkin Parade. V tom čase Halloween oslavovali najmä cudzinci, ktorí sa stretávali s priateľmi, obliekali si kostýmy a vyrážali do barov. Sviatok postupne získaval na popularite. Koncom 90. rokov sa v meste Kawasaki uskutočnil halloweensky sprievod a následne na to aj v tokijskom Disneylande.

V roku 2002 malo vlastný helloweenský sprievod aj japonské Universal Studios v Osake. Keďže Japonci obľubujú anime a cosplay, tento koncept sa rýchlo ujal. Vyrezávanie tekvíc ani koledovanie od dverí k dverám sa však nepresadili. Najväčším rozdielom oproti americkej tradícii je, že japonský Halloween patrí predovšetkým dospelým. K jeho popularite výrazne prispeli aj sociálne siete.

Hongkong má vlastný sviatok – Yu Lan Festival, známy ako Festival hladných duchov. Nekoná sa však koncom októbra, ale približne v auguste, keď sa podľa tradície otvára brána do sveta duchov a duše zosnulých sa vracajú medzi živých. Zvykom je páliť papierové peniaze, známe ako hell money, ktoré im majú poslúžiť v posmrtnom svete.

V Guatemale sa počas Sviatku všetkých svätých a Spomienky na všetkých verných zosnulých vyrábajú obrovské šarkany známe ako barriletes gigantes. Na ich tvorbe pracujú celé mesiace vopred skupiny až 20 ľudí, ktoré tvoria rodiny, miestne komunity, organizácie či súťažné tímy. Šarkany môžu dosahovať priemer 15 až 25 metrov a zdobia ich pestrofarebné vzory a geometrické motívy. Vyrábajú sa najmä z bambusu a papiera.

Šarkany symbolizujú spojenie medzi živými a ich zosnulými predkami, pričom ich dlhé chvosty majú odháňať zlých duchov. Podľa tradície ich púšťajú ráno 1. novembra, aby dušiam ukázali cestu domov. Na druhý deň popoludní, keď sa duše majú vrátiť do sveta zosnulých, sa niektoré šarkany spália ako symbol ukončenia cyklu. K sviatočným tradíciám patrí aj fiambre – studená misa, ktorá môže obsahovať viac než 50 ingrediencií. 

V Portugalsku zasa deti už od rána chodia po okolí, klopú na dvere a volajú „Pão-por-Deus“, čo v preklade znamená „chlieb pre Boha“. Hoci sa tento zvyk spája už s 15. storočím, podľa niektorých výkladov sa rozšíril najmä po ničivom zemetrasení v Lisabone v roku 1755, keď ľudia chodili po uliciach a prosili o chlieb. Na rozdiel od Halloweenu si však deti nenosia masky ani kostýmy.

V Rumunsku zasa turisti počas Halloweenu mieria na hrad Bran, ktorý sa spája s legendou o Drakulovi. Dodnes sa diskutuje o tom, či na hrade niekedy pobýval Vlad Napichovač, historická postava, ktorá inšpirovala príbeh o slávnom upírovi. Tak či onak, hrady a zámky zostávajú obľúbeným dejiskom halloweenskych osláv a Dracula nestráca na popularite.

Verím, že ak ste niekedy mali na sebe halloweensku masku alebo praktizovali niektorý z týchto zvykov, teraz už možno o niečo lepšie rozumiete, čo sa za nimi skrýva. Tento akýsi triumvirát dní, je krásnym príkladom toho, ako každá kultúra oslavuje trochu inak. Máme odlišné názvy, tradície, jedlá aj symboly, no jedno máme rovnaké. Spomíname na našich najbližších predsa len rovnakým spôsobom. Nosíme ich v srdci. Možno nakoniec niesme takí odlišní.