Mýty o bohatstve a chudobe v Indii

„Každý tu rád nastavuje ručičky.“ – môj obľúbený výrok jedného z kolegov - sprievodcov vyškolených v našej BUBO Cestovateľskej Akadémii. V závislosti od situácie môže znieť necitlivo, neúctivo, pokrytecky, arogantne... ale, v každom prípade, trefne. Iba sa usmievam, ako po prehliadke skvostného Tádž Mahalu naháňam skupinu lovcov zážitkov a urgujem ich, aby nastúpili do autobusu a nenechali sa zlanáriť na kúpu ďalších suvenírov.

Keď už sú všetci na palube, usilujem sa aj ja predrať cez skupinku piatich – šiestich pouličných predavačov, ktorých vek sa pohybuje od sedem do sedemdesiat. Beriem do úvahy núdzu, v akej sa azda každý z nich denne ocitá, každý sa snaží čo najpresvedčivejšie podať svoj podnikateľský záber.

Jeden vynecháva povinnú výučbu, aby mohol predávať prívesky, ktoré jeho rovnako školopovinná sestra vyrába po tom, čo si dokončí neexistujúce domáce úlohy. Ďalší vsádza na istotu. Dá mi zľavu, pretože som „dobrý človek, správny chlap“.

Častuje ma prívlastkom „Čača“, tzn. vedúci skupiny, a medzi svojimi súkmeňovcami, ktorí sú zároveň konkurenciou, vyvoláva reťazovú reakciu: „Čača, čača, ber si, ber si...“ – snažia sa mi nastrkať do rúk všemožné kľúčenky, magnetky, taštičky...

Keď už mám nastrkané, ovenčený ako vianočný stromček sa postavím do uličky medzi sedadlami a do éteru kričím: „Prívesok, sloník, jeden za sto rupií, päť za tristo!“

Klienti sa smejú, náš šofér a jeho pomocník sa smejú tiež, lokálny sprievodca koriguje čakajúcich predavačov, zopár klientov sa podvolí, balíček sloníkov z ruky do ruky. Rupie putujú cez celý autobus, z ruky do ruky, cezo mňa, cez lokálneho sprievodcu, až k mladému predajcovi, a zo skupinky ostatných podnikateľov sa opäť ozýva, hlasnejšie a nástojčivejšie: „Čača, čača...“, ale autobus už je rozbehnutý, svet nespasíme, nie dnes a nie po ďalšie desaťročia.

Toto je jedna scénka, na ktorú sa treba pripraviť, pokiaľ si vyberiete Indiu. V žiadnom prípade by vás nemala odradiť, aby ste si ju vybrali, pretože sa bude opakovať a máme v zálohe nespočetné množstvo podobných.

Cestou z klenotníctva, kde ste práve hodinu zjednávali a nakoniec máte hlboko vo vreckách krásne náušnice z 24-karátového zlata osadené diamantami s briliantovým výbrusom, sa k vám pripojí mladá matka. Ťažko jej odhadnete vek. Nemôže mať viac než tridsať. Jej bábo už vie chodiť.

Jednou rukou sa pridŕža maminho farebného sárí a druhou vám školene poťahuje lemom sukne či nohavíc. Matka gestikuluje, končeky prstov takmer vkladá do úst a jasne dáva najavo, čo chýba.

Ako rekvizitu využíva prázdnu fľaštičku s cumlíkom. Držia sa vás zhruba päť minút, bok po boku, v závislosti od vašej vlastnej asertivity. Nikto vám nebráni, aby ste zopár rupiami prispeli. Tých niekoľko rupií vám v žiadnom prípade nebude chýbať, ale...

Nastavené budú ďalšie a ďalšie ručičky. Niektoré, ktoré legitímne nenachádzajú obživu, niektoré, ktoré si príležitostne privyrábajú popri sociálnych dávkach... A potom ďalšie, snažiace sa vyťažiť maximum v každej situácii bez ohľadu na morálny kompas. Kde je tu miera?

V súčasnosti sa v produktívnom veku od 15 do 64 rokov nachádza zhruba 67 % celkovej populácie, čo predstavuje takmer 1 miliardu obyvateľov z celkového počtu 1,438 miliardy. Z toho 625 miliónov sa považuje za pracovnú silu. 600 miliónov obyvateľov je trvalo zamestnaných a 25 miliónov momentálne nezamestnaných, avšak aktívne hľadajúcich prácu.

Pomer v pracovnej sile mužov k ženám sú dve tretiny k jednej. Ďalších takmer 400 miliónov obyvateľov v produktívnom veku sa nachádza mimo pracovnú silu. Do týchto 400 miliónov môžeme počítať väčšinu školopovinných vo veku od 15 do 25 rokov. Najpočetnejšie zastúpenie pracujúcich mužov a žien je vo veku od 25 do 53 rokov.

Ekonomika Indie je závislá od troch veľkých sektorov, ktorými sú poľnohospodárstvo, priemysel (výroba, výstavba, ťažba nerastných surovín a pod.) a služby (cestovný ruch, gastronómia, preprava, obchod a pod.).

Poľnohospodársky sektor zamestnáva cca 280 miliónov, priemysel 150 miliónov a služby zhruba 180 miliónov obyvateľov. S rozvojom sektoru informačných technológií a rapídnej industrializácie v posledných rokoch samozrejme dochádza k dramatickému posunu v obsadení rôznych pracovných pozícií naprieč vyššie menovanými hlavnými sektormi.

Paradoxne, najmenším prispievateľom do HDP je poľnohospodársky sektor (17,7 %) a najväčším je sektor služieb s 54,7 percentami za fiškálny rok 2023–2024.

Z celkového počtu zamestnaných pracuje 90 % v takzvanom neformálnom zamestnaní alebo inak povedané v šedej zóne. Ide o pracovný pomer, ktorý nie je oficiálne evidovaný v príslušných inštitúciách, nie je uzavretý na základe formálnej pracovnej zmluvy o zamestnaní a takéto zamestnanie potom neposkytuje pracujúcim žiadne sociálne istoty v podobe platenej dovolenky, sociálnych dávok, poistenia v prípade nezamestnanosti či dôchodkových príspevkov.

Do tejto skupiny bude patriť prakticky každý, s kým bežne prídete do kontaktu na ulici, vo veľkomestách alebo vidieckych oblastiach. Bude to vodič auto-rikše, predavač čaju, predavačka magnetiek, roľník, čašník v malej reštaurácii na rohu pri hoteli, nosič batožiny a milióny a milióny ďalších húževnatých Indov a Indiek, ktoré sa budú snažiť uspieť vo svojej snahe udržať sa nad priepastnou hranicou extrémnej chudoby.

Túto hranicu vymedzuje rozpočet menší než 1,88 eura (183 INR) na deň. Minimálna denná mzda je momentálne určená na 783 INR/deň (8,00 eur) pre nekvalifikovaných pracovníkov a 1 035 INR/deň (10,60 eur) pre vysokokvalifikovaných pracovníkov.

Najväčšie zastúpenie v neformálnom sektore majú ľudia pracujúci vo vlastnej domácnosti, napr. ženy, ktoré sa zaoberajú výrobou a opravou odevov, šperkov a suvenírov, ďalej ľudia poskytujúci služby v cudzej domácnosti (napr. výpomoc v kuchyni, starostlivosť o domácnosť), pouliční predavači, trhoví predavači, zberači odpadu, neoficiálni stavební pracovníci a neoficiálni pracovníci v doprave.

Ženy v týchto zamestnaniach zarábajú vo veľkej miere menej než je minimálna hodinová mzda, vo všeobecnosti menej než muži, a potom muži, ktorí pracujú ako pouliční predavači či zberači odpadu, rovnako menej než je minimálna hodinová mzda.

Rozdiely v mzdách a zamestnanosti sa samozrejme budú líšiť v závislosti od lokálnej politiky každého z 28 štátov či ôsmich zväzových teritórií. Faktom však bude, že aj napriek vysokej zamestnanosti väčšiny populácie sa ľudia stále nachádzajú v prekérnej situácii a sú takpovediac iba „malé pošmyknutie“ od stavu extrémnej chudoby.

Nedostatkom šedej zóny popri neexistujúcich sociálnych istotách a benefitoch alebo mzdách pod hranicou štandardu sú tiež nevyhovujúce, zdravie a život ohrozujúce pracovné podmienky.

Pracovný úraz, akokoľvek banálny sa môže zdať, často neznamená iba dočasnú práceneschopnosť, ale celkovú stratu príjmu alebo zamestnania. Ulice sú plné trvalých invalidov, ktorí sú takto odkázaní na milosť svojich susedov alebo návštevníkov zo zahraničia, ktorí sú im schopní poskytnúť almužnu.

Veľakrát je to aj nedbanlivosť alebo ľahostajnosť, prípadne hlbšie zakorenená chamtivosť vyššie postavených funkcionárov, ktorí spreneverujú verejné zdroje. Takéto hospodárenie má za následok havarijné stavy infraštruktúry, ktorá bez potrebnej údržby kolabuje pri najbližšej živelnej katastrofe, akú potenciálne prináša aj každoročné obdobie monzúnov.

Vo verejnom sektore, do ktorého patria vládne inštitúcie, pracuje 6 % z celkového objemu pracovnej sily, teda 36 miliónov. Mnohé z týchto pozícií sú obsadzované „po známosti“ s vyhliadkou na vlastné obohacovanie sa. Toto predstavuje obrovský problém pre najslabšie vrstvy obyvateľstva, ktoré sú na základe klasifikovania do kást a kmeňov diskriminované a znevýhodňované.

Iniciatívy, ktoré sú zostavené práve na pomoc týmto občanom, sa míňajú účinku, keď pomoc vo forme finančných príspevkov alebo potravinových balíčkov uvedená v oficiálnej dokumentácii reálne nikdy nedorazí.

Nie dovolať sa, ale dočkať sa spravodlivosti je v týchto prípadoch mimo diskusiu. Ako ukážka môže poslúžiť prípad 26 miliónov obyvateľov, ktorí boli v rokoch 1951 až 1990 nútení opustiť svoje domovy, vysťahovať sa a presídliť z důvodu výstavby priehrad, kanálov, obranných konštrukcií, prírodných rezervácií či tepelných elektrární.

Samozrejme, môže to znieť, že podobný rozvoj by bol prínosom a je nevyhnutný práve v krajine, akou je India. Ibaže vysťahovaní obyvatelia sa nikdy nedočkali náhrady, finančnej, hmotnej ani žiadnej inej. Indická vláda uvádzala, že v rámci tohto „programu rozvoja“ bolo vysídlených niečo cez 15 miliónov obyvateľov, teda o 11 miliónov menej než v skutočnosti.

Správa o tomto stave bola predložená už v roku 1985 a nútené sťahovanie trvalo ešte ďalších päť rokov, počas ktorých podobné projekty v menšom či väčšom meradle pokračovali. V roku 1996 vláda uvádzala, že 75 % vysídlených obyvateľov stále (štyridsaťpäť rokov po vysťahovaní!) čaká na rehabilitáciu.

Kmeňové spoločenstvá, ktoré po generácie žili na osvojených územiach, s ktorými boli bytostne previazané a odvodzovali z nich svoju identitu, boli nútené rozlúčiť sa s pôdou, ktorá im legitímne patrila a poskytovala každodenné živobytie. Rodiny boli nútené rozdeliť sa, komunitné putá sa vytratili a s nimi aj spoločná história a tradície.

Skupiny takto vysídlených ľudí boli (a sú) nútené migrovať, často naprieč celými štátmi (v rámci Indie), a hľadať svojpomocne možnosti nového osídlenia. V dôsledku takejto migrácie sa na perifériách miest vytvárajú nové a nové „bedárske“ štvrte, ktorým sa hovorí slumy (slam/slamy).

Tie najprimitívnejšie sa podobajú na jednoduché stanové mestá, kde sú príbytky postavené z kusov látok, tkanín a odhodeného haraburdia, neexistuje v nich prístup k tečúcej vode ani elektrine, nie sú k dispozícii toalety. Ťažko dochádza k asimilácii prišelcov do komunity, opäť aj v dôsledku prevládajúceho kastového „cítenia“, respektíve viac či menej dobrovoľného začlenenia k určitej spoločenskej vrstve.

V každom meste, v každej osade stále existuje určitý hierarchický systém založený na zastaranom (a nezákonnom) kastovom systéme. Nefunguje síce už na svojich starovekých princípoch, no stále spoločnosť rozdeľuje do striktne ohraničených sfér. V určitom ohľade tu má každý človek svoje miesto vymedzené a pôsobí symbioticky v rámci spoločenského nepísaného konsenzu.

Treba si potom predstaviť, že na okraji mesta sa objaví (v skromnom odhade) 20–30 „hladných krkov“ a snaží sa uplatniť v podnikaní, ktoré už svojich figurantov má. Takáto situácia potenciálne nastoľuje zásadný a nebezpečný stret záujmov, ktorý pri vyburcovaných emóciách dokáže spôsobiť tragédiu.

Spočiatku je väčšina týchto slumov považovaná za miesta presiaknuté kriminalitou a násilím s obrovskou prítomnosťou drogovo závislých. Ak by sme na všetky slumy nazerali cez takúto optiku, dopúšťali by sme sa len ďalšieho stereotypného zmýšľania.

Poznáme slumy, ktoré sa v priebehu desiatok rokov svojej existencie vyformovali do autonómnych mestských častí. Samotné mesto ich obrástlo a uzavrelo do svojich útrob. Postavili sa tu chrámy, mešity, kostoly, nemocnice a školy. Obyvatelia sú sebestační, venujú sa prekvitajúcemu obchodu a svoje skromné obydlia zveľadili do relatívne humánnych pomerov.

Azda najznámejším spomedzi slumov je Dharavi v meste Bombaj, existujúci už od roku 1884. Vyformoval sa takisto v dôsledku vysídľovania pôvodného obyvateľstva britskými kolonizátormi a jeho populácia neskôr rástla aj v dôsledku prichádzajúceho migrujúceho obyvateľstva z vidieckych oblastí. Rozkladá sa na ploche takmer 2,5 kilometra štvorcového a odhadom v ňom žije 1 milión obyvateľov.

Historicky sa tu usadil kožiarsky priemysel, nakoľko toto remeslo bolo kvôli spracovaniu živočíšnych surovín považované za nečisté a bolo vykonávané najspodnejšou kastou a moslimskou komunitou. Kožiarsky priemysel spolu s textilným a hrnčiarskym dnes v Dharavi stále predstavujú hlavný spôsob obživy a rôzne domáce podniky kolektívne generujú ročný príjem až 1 miliardu amerických dolárov, pričom veľká časť tohto zisku pochádza z tovaru exportovaného do USA, Európy a na Blízky východ.

Veľkým problémom je tu stále hygiena. Kanalizácia je neefektívna, respektíve takmer neexistujúca. Na základe prieskumov OSN z roku 2006 sa tu nachádza jedna toaleta na 1 440 obyvateľov. Ľudia tak pre tieto účely využívajú blízko pretekajúcu rieku Mahim, v dôsledku čoho sa v oblasti šíria časté nákazlivé ochorenia, životné prostredie a vzduch sú plné nečistôt a nepríjemného zápachu.

Návrhy na prestavbu Dharavi boli zvažované už v 50. rokoch 20. storočia, no vždy končili neúspešne v dôsledku nedostatku financií či politickej podpory. Následne od konca 90. rokov (prakticky až po súčasnosť) predkladli rôzne plány rôzni investori, ktorí však kvôli súdnym prieťahom nedospeli k uzrozumeniu. Do veci sa napokon vložil samotný štát Maharashtra (Maháráštra) a spolu s developerskou firmou Adani Group na základe víťazného tendra v roku 2024 uzavreli dohodu o prestavbe.

V pláne je rehabilitácia obyvateľov, čo znamená, že nebudú opäť vysídlení, ale budú pre nich vybudované obytné jednotky priamo na pôde Dharavi. Problémom však je, že za obyvateľov oprávnených k nároku na bytovú jednotku považujú len takých, ktorí v súčasnosti obývajú prízemné stavby, čo predstavuje zhruba polovicu celkovej populácie slumu. Čo sa stane s polovicou, ktorá si príbytky vybudovala v nadstavbách na úrovni druhých a tretích podlaží, známe nie je...

Bohatstvo, imanie či bohapusto povedané peniaze sú v Indii v rukách menšiny a väčšina, napriek svojej početnej prevahe, sa podriaďuje. Toto podriadenie si však netreba zamieňať s apatiou. Indovia sú od prírody podnikaví, ochotní chopiť sa šance aj v ústrety nepriaznivému osudu. Ten je napokon tvorený iba tými viac privilegovanými a v dlhodobom horizonte môže predstavovať len situačnú prekážku.

Je im daný neskutočný dar zmesi vynaliezavosti a improvizácie. Niekedy by sa mohlo zdať, že čím väčším výzvam čelia, o to viac snahy vynakladajú na ich prekonanie.

India je plná skutočných príbehov o ľuďoch, ktorí prekonali všetky formy zhadzovania, ostrakizácie a stigmatizovania a dokázali preraziť so svojimi plánmi v nesmierne súťaživom prostredí a založiť prosperujúce firmy, ktoré sú dnes poprednými hráčmi v celosvetovom meradle.

Subhash Chandra (Subaš Čandra), miliardár a „mediálny barón", ako ho nazývajú, dokončil iba základné vzdelanie. Návštevy strednej školy sa vzdal po tom, čo sa v roku 1965 rozhodol pomôcť svojej rodine vymaniť sa z finančného dlhu vo výške 350 000 rupií (dnes by to bolo 23 842 049 INR!).

V osemdesiatych rokoch 20. storočia založil továreň na výrobu plastických obalov pod značkou Essel Packaging a v roku 1989 nechal pod názvom Essel World vybudovať v Bombaji zábavný park. Spustením prvej indickej súkromnej televízie ZEE TV sa v roku 1992 do histórie zapísal ako nebojácny mediálny magnát, ktorého majetok sa dnes odhaduje na 2,5 miliardy amerických dolárov.

Kumar Mangalam Birla, dnes 57-ročný miliardár, predsedajúci spoločnosti Aditya Birla Group, mal 27 rokov, keď po svojom zosnulom otcovi prebral rodinný podnik. Odvážil sa pre odklon od konvenčných ekonomických stratégií svojho otca a rozhodol sa pre presmerovanie jeho plánovaných investícií v prospech akvizícií na neprebádanom trhu softvéru a poisťovníctva. V roku 2024 dosiahla jeho firma obrat 65 miliárd amerických dolárov!

Zo skromných pomerov pochádza aj najbohatší Ind – Mukesh Ambani, ktorého podnikateľský duch a aura sú pretavené a citeľné v konkrétnej podobe, kamkoľvek sa v bombajskej metropole pohnete.

Medzinárodný menový fond (IMF) predpovedá, že India sa na základe nominálneho HDP ku koncu roka 2025 postaví na štvrtú priečku najsilnejších ekonomík sveta a predbehne Japonsko (podľa niektorých meraní ho už dokonca predbehla!). Pre porovnanie, v roku 2014 sa ešte nachádzala na desiatom mieste. V roku 2028 sa chystá zosadiť z tretej priečky Nemecko.

Počet ľudí žijúcich pod hranicou extrémnej chudoby klesol z 27,1 % v roku 2012 na 5,3 % v roku 2023. V prepočte sa tak nad túto hranicu dostalo zhruba 269 miliónov ľudí.

Výhodou pre Indiu je v nadchádzajúcej budúcnosti aj jej takzvaná „demografická dividenda“. Ako najľudnatejšia krajina disponuje zároveň aj najmladšou pracovnou silou do veku 35 rokov. Ekonomicky rozvinuté krajiny ako Japonsko, Nemecko či Južná Kórea, naopak, žalostne starnú a postupne strácajú kapitál v podobe efektívnej pracovnej sily. Dá sa tvrdiť, že „mladá krv“, ktorá predstavuje svetlú budúcnosť, zatiaľ „hibernuje“ v zálohe.

Percento mladých, ktorí sa rozhodnú vydržať, zotrvať a pokračovať v štúdiu na strednej škole a napokon sa uchádzať o miesto na prestížnych univerzitách, z roka na rok narastá. India je už dlhodobo v hľadáčiku zahraničných nadnárodných spoločností, ktoré využívajú miestny potenciál nastupujúcej generácie.

Ale aj naopak, India sa pozerá smerom von, uvedomujúc si svoju hybnú silu, zastarané mýty o zaostalej krajine nahrádza vlastným, seba naplňujúcim proroctvom. V BUBO tohto ekonomického tigra sledujeme desaťročia a vidíme, ako sa pohýna vpred. Chudobná India? Možno k nej raz bude ekonomicky vzhliadať celý svet.