Otvorená spoveď. Je práca sprievodcu pre BUBO naozaj dream job?

Aké to bolo prežiť 340 dní na cestách, pri prekračovaní hraníc nájsť svoje hranice a skončíť ako letenkárka v najväčšej cestovnej kancelárii na Slovensku? Blog je písaný zo subjektívneho pohľadu a snaží sa ukázať (a dúfam, že aj budúcim sprievodcom), že práca sprievodcu naozaj nie je dovolenka, ako si to často myslia priatelia, rodina či klienti.

Hlavným cieľom je priblížiť a porovnať realitu s častými mylnými predstavami o tom, aké je to byť na cestách väčšinu roka. Ide o príbeh prvého roka mňa ako sprievodkyne - mojich radostí i útrap, ktoré som zažila. Je možné, že niektorých ľudí tieto riadky od práce sprievodcu odradia, no tak je to správne – táto práca nie je pre slabých.

Mnohé príbehy sprievodcov sú si veľmi podobné a situácie, o ktorých budete čítať, sa opakujú na dennej báze. Ako to viem? V BUBO nič neskrývali, povedali mi to už pri výberovom konaní, opakovali to počas celého školenia a povedia to aj vám. Blog rozdelím na niekoľko častí, ktoré možno preskočiť. Pre skutočný pohľad však považujem za dôležité začať od úplného začiatku.

Na úvod predstavím seba (túto časť s čistým svedomím preskočte, ak vás nezaujíma). Volám sa Angelika Machová a som sprievodkyňou pre cestovnú kanceláriu BUBO. Som takmer 29-ročná žena, ktorej vášňou sa stalo cestovanie už od osemnástky. Vyrastala som v rodine, kde cestovanie nikdy nebolo samozrejmosťou, s výnimkou mojej babky, ktorá svoje túžby (ako ona hovorí) musela potlačiť, keď sa zoznámila s dedkom. Preto moje cesty často nemali v rodine veľké pochopenie.

Všetko sa začalo nenápadne, keď som počas vysokej školy prvýkrát vyrazila na letnú brigádu do Mníchova, pretože som si myslela, že viem po nemecky. Samozrejme, hneď po príchode do veľkomesta som dostala prvú „facku“ a zistila som, že napríklad milujem ťa po bavorsky znie „Iš líbe diš”. Moja mama vtedy ani len netušila, kde som – a, mimochodom, na tomto sa nič nezmenilo dodnes. Tam niekde začala moja závislosť od cestovania.

Popri štúdiu na Žilinskej univerzite som pokračovala v cestách do Nemecka a s pritekajúcimi financiami pribúdali aj nové destinácie. V Nemecku som nakoniec strávila spolu asi rok, leto som prežila v USA a viac ako polroka som žila v Grécku. Vďaka brigádam som precestovala kus sveta - od Thajska, cez celú Európu až po Brazíliu. Nič ma nedokázalo zastaviť, dokonca ani covid, počas ktorého som pracovala v Aténach, no nakoniec ma druhá vlna pandémie prinútila vrátiť sa domov.

Moje pracovné skúsenosti sú natoľko rôznorodé, že by vydali na vlastný blog – sama o sebe hovorím, že som workoholička. Jedna práca mi jednoducho nikdy nestačila. Potom však prišla osobná kríza a ja som si uvedomila, že môj život sa už neuberá správnym smerom. Ako z jasného neba mi môj dlhoročný kamarát poslal dotazník na prácu snov.

Prvým krokom k práci snov bolo vyplniť dotazník. Predpokladám, že veľa ľudí skončí práve pri tomto kroku. Ide o dlhý dotazník, ktorého cieľom je zistiť vaše skúsenosti s cestovaním. Sama viem, že vie odradiť – už druhýkrát som ho mala otvorený, ale tentoraz som ho vyplnila po dvoch pohároch vína a v zrútenom stave.

Odviazala som sa a snažila sa predať čo najlepšie, lebo som túžila po práci snov. Na moje prekvapenie mi o niekoľko dní na to prišiel email – BUBO sa so mnou chce stretnúť. Nemohla som tomu uveriť! Dohodli sme sa na osobnom pohovore.

Moje prvé osobné stretnutie bolo s Matejom Bučkom. Matej je veľmi milý človek, vďaka ktorému som sa cítila vo svojej koži, a s nadšením som mu rozprávala svoje šialené zážitky z ciest. Matej to počúval s nadšením a dodnes si pamätám, ako mi povedal, že som pre nich hotový človek, ale výberové konanie má ešte viac kôl.

Postúpila som do druhého kola a vedela som, že tretie kolo ešte vyhraté nemám. Druhé kolo pozostávalo z trojdňového školenia priamo v kancelárii BUBO. Ja a asi 10 ďalších uchádzačov sme prišli skúsiť šťastie. Nešetrili nás. Cieľom tohto školenia, ako aj celého výberového konania, bolo odradiť nás od sprevádzania. Povedali nám to rovno, bez akýchkoľvek okolkov.

Vysvetlili nám fungovanie firmy, ako prebieha zájazd, aké sú platové podmienky a čo všetko práca sprievodcu obnáša. V tomto bode sa však nikto nenechal odradiť. Aj my sme museli ukázať naše predpoklady na prácu sprievodcu.

Jedna časť bola pripraviť si rozprávanie o ľubovoľnej téme na 5 minút (verím, že moje päťminútové rozprávanie o víne a pani Pospíšilovej prinieslo mnohým kolegom nové znalosti o slovenských vínach). Robili sme prehliadku hlavného mesta Bratislava, kde sme si pripravovali referáty o rôznych miestach v hlavnom meste.

Po ukončení druhého kola mi prišla pozvánka do tretieho kola, ktorého súčasťou bolo školenie v Maroku. Vo veľkom štýle a s veľkou nádejou som túto výzvu prijala.

Áno, správne čítaš. Najhorší zájazd, taký bol trip, ktorý sprevádzali možno budúci sprievodcovia. Tento zájazd trval päť dní a ja som vtedy pochopila jednu veľmi dôležitú vec - toto nie je práca pre každého. Sama som počas týchto piatich dní zažila pády, kedy som skutočne pochybovala, či dokážem túto prácu robiť. Toto školenie v teréne má budúcich sprievodcov pripraviť na najhoršie, a tak sa aj stalo.

Budúci kolegovia si pripravili pre nás naozaj nepríjemné situácie, s ktorými sme sa museli vysporiadať. Autobus nás vyložil na inom hoteli, schovali pasy, vyložili nás na inom mieste prehliadky. Museli sme robiť rôzne úlohy, sprevádzať a uspokojiť najnáročnejších klientov – samotných BUBO zamestnancov.

Dodnes nezabudnem na referát mojej budúcej kolegyne, kedy (šéf vízového oddelenia) Jirka zhrnul svoj názor jednou vetou: „Bylo to úplně k h***u.“

Ja som vtedy už sama nevedela, či túto prácu chcem robiť. V Maroku sa totiž diali všetky najhoršie veci, aké sa mohli. Pamätám si, že mnohí budúci kolegovia ostali stále nadšení z tejto práce, ale ja som to mala inak. Po mojich pracovných skúsenostiach a zložení ružových okuliarov som si bola istá, že ak túto prácu dostanem a vezmem, začne sa môj boj o život.

Veru, bolo to tak. Môj boj o život sa práve začal. Prácu som získala a aj vzala, hoci som vedela, že to nebude jednoduché. Vedela som však jedno - ak túto prácu nevezmem, budem to ľutovať do konca života. A tak som sa zo dňa na deň rozhodla opustiť dobre platenú prácu v leteckom priemysle so skvelým kolektívom, moje záľuby, pretože som bola rozhodnutá, že pôjdem za svojim snom.

Začiatky však neboli vôbec jednoduché a ja som to vďaka skvelému výberovému procesu chápala už od začiatku. Nový sprievodca nie je hodený do vody, ale dostane aspoň teóriu a zaúčací zájazd.

Prvý zájazd je zaúčací a pre mňa to bol zájazd do Vietnamu a Kambodže. Kolega Marek ma prijal priateľsky a snažil sa mi dať čo najviac rád, ktoré považoval za dôležité pre nového sprievodcu. Zájazd bol hladký a bezproblémový. Na chvíľu som si začala myslieť, že to bude jednoduché.

Moja prvá šnúra teda bola Vietnam a Kambodža. Plavba po Halong Bay, motorky v Saigone či východ slnka nad Angkor Watom. To všetko je, samozrejme, úžasné a nesmierne som si užívala, že takéto miesta môžem ako sprievodkyňa vidieť na vlastné oči. Poďme však k tej náročnejšej časti.

Situácie, ktoré ma pristihli na tejto sérii zájazdov, zažil podľa mňa každý jeden sprievodca. Stratení klienti, batožina, ktorú z recepcie neodniesli ani po hodine, nepripravené izby, nedorozumenia s domácimi, návštevy nemocnice, problémy na hraniciach, zmeškané lety, tajfún, problémy s vízami a mnoho iných záležitostí...

Pracovné tempo je vražedné. Pamätám si na nádherné cisárske mesto Hue, ktoré bolo mojím prekliatym miestom. Na tomto mieste som vždy ochorela, zakaždým sa tam niečo pokazilo a jedno ráno som sa tam zobudila a netušila som, kde som. Nevedela som, v akej krajine sa nachádzam, v akom meste som a akí ľudia tam so mnou prišli. Tento pocit bol hrozný, až kým som sa nespamätala. Zažila som to už iba raz - doma.

Každá práca s ľuďmi je náročná. Práca sprievodcu je však náročnejšia o to, že sa nachádzate sami v zahraničí a pre klientov musíte odovzdať maximum. Ste odkázaní sami na seba. Je jedno, či ste chorí alebo si smutní a chýba vám rodina. Svoju prácu si musíte urobiť, pretože klienti BUBO si to zaslúžia. Väčšinu problémov, s ktorými sa stretnete, musíte jednoducho vyriešiť priamo na mieste v tom danom momente. Osobne si myslím, že je to asi tá najťažšia časť tejto práce.

Keď si po niekoľkých mesiacoch začnete naozaj myslieť, že sa z vás stáva plnohodnotný sprievodca, ktorého už nič neprekvapí, môžete si byť istí, že sa mýlite. Po polroku som sa dostala na šnúru zájazdu Izrael, Jordánsko, Libanon. Jeden by neveril, čo sa stane, ale boje medzi Izraelom a Palestínou začali zhodou okolností eskalovať až do stavu, keď mi letenku do Izraela zrušila letecká spoločnosť.

Zájazd do Jordánska a Libanonu však išiel, a tak som odletela do Ammánu, do Jordánska. Všetci sa chytali za hlavu, či som sa zbláznila, veď sa tam bojuje, veď aj Libanon je vo vojne. Mňa čakali silné a náročné týždne, na ktoré nikdy nezabudnem.

S podporou skúsených kolegov a miestnych sprievodcov, ktorí ma upokojovali, som to nakoniec zvládla. Libanon som si zamilovala a vrátila som sa tam niekoľkokrát a vždy sa tam s láskou a radosťou vrátim. Ako sprievodkyňa som videla jednu z určite najkrajších a najzaujímavejších krajín sveta, a to mi bolo jasnou odmenou za preskočenie týchto prekážok.

Nasledovala moja vysnívaná africká šnúra. Vysnívaná, ale zároveň najťažšia. JAR, Namíbia, Botswana, Zimbabwe – zájazd, ktorý je jeden z najkrajších, ale pre ženu sprievodkyňu aj jeden z najťažších. Šoférovanie po nespevnených cestách, niekedy aj osem hodín denne. Cesty v Namíbii nie sú práve známe skvelým asfaltom. Našťastie som zájazd absolvovala so skvelými kolegami.

Za jeden týždeň som dostala šesť defektov, zrazila prasa bradavičnaté a naše auto zapadlo v obrovskej mláke v národnom parku Etosha, kde sa nesmie vychádzať z auta. Bol to prvý zájazd africkej šnúry a ja som vedela, že ešte dva takéto ďalšie takmer 20-dňové zájazdy pôjdem. V tej chvíli som si to ani nechcela predstaviť.

Cesty, kde nič nie je a kde si človek musí vedieť poradiť sám aj uprostred púšte. Boli to nádherné tri mesiace môjho života, kedy som najazdila takmer 7 000 kilometrov po afrických cestách, a dnes už s úsmevom môžem povedať, že každý Semir z africkej Kobry 11 ma pozná.

Po mojom africkom dobrodružstve prišla ponuka vrátiť sa do môjho obľúbeného mesta New York, ktorý bol súčasťou skvelého zájazdu od Quebecu po Washington. Nikdy som nežila svoj americký sen, ale New York ma ohúril už v roku 2018, keď som ho navštívila ako študentka.

Bohužiaľ, podarilo sa mi prejsť cez kanadsko-americké hranice iba raz. Pánom na hranici sa nepáčili moje víza, a tak ma veľmi slušne požiadali, aby som sa vrátila tam, kam patrím. Kolegovia v kancelárii reagovali skvele a rýchlo, a naši klienti neostali ani na chvíľu bez podpory. S BUBO máte skrátka ako klienti istotu, že všetko na zájazde šliape ako hodinky a neexistuje nevyriešiteľný problém.

Ja som sa teda po dvoch týždňoch vydala naspäť na Slovensko. Bola to veľmi nepríjemná skúsenosť, ale, áno, aj toto patrí k práci sprievodcu pre najlepšiu cestovnú kanceláriu na Slovensku a v Čechách.

Po týchto chvíľach prišli na rad ešte krásne destinácie ako Kaukaz – konkrétne zájazd Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, ale aj absolútne senzačný zájazd Japonsko a Južná Kórea. Za rok a pol v BUBO som odsprevádzala viac ako 340 dní, čo je, aj podľa mojich najskúsenejších kolegov, ktorí sú najscestovanejšími Slovákmi, celkom slušný výkon.