Palmýra – nevesta púšte

Sýria sa po zmene režimu na konci roka 2024 začína pomaly znovu otvárať turistom a my ju aktuálne navštevujeme na dvoch rôznych zájazdoch. Najjednoduchším spôsobom, ako Sýriu navštíviť, je priletieť na jedno z medzinárodných letísk. To najväčšie nájdeme dnes v hlavnom meste, Damašku. Tradične sem lieta turecký operátor Turkish Airlines niekoľkokrát denne a let z Istanbulu sem trvá iba dve hodiny.

Po prílete na letisko je najjednoduchšia cesta do Palmýry súkromnou dopravou, ktorú využívame aj na našich zájazdoch. Zabezpečuje ju partner, s ktorým BUBO spolupracuje už od roku 2003. Cesta z letiska do Palmýry trvá niečo medzi tromi až štyrmi hodinami, v závislosti od dopravnej situácie a počtu zastávok. Táto cesta nám poskytne pohľad na časť krajiny, ktorá je riedko obývaná, no bohatá na priemysel.

Ak si myslíte, že trojhodinová cesta cez Sýrsku púšť bude nuda, ste na omyle. Už pri ceste z letiska pri obchádzaní hlavného mesta pozoruje mnoho turistov niečo, čo nečakali. V obytných, periférnych častiach Damašku sa nachádza prekvapivo veľa panelákov a veľakrát to pripomína niektoré slovenské sídliská. Je to pochopiteľné – v Damašku dnes žije podľa odhadov domácich až 4,5 milióna obyvateľov. To je o dosť viac ako uvádzajú oficiálne údaje. Tie však veľakrát pochádzajú ešte z čias bývalého režimu, kedy z krajiny ľudia utekali. Po zmene režimu sa veľká časť populácie začína vracať a mnohí preferujú mestá kvôli pracovným možnostiam.

Po odchode z mestskej periférie sa vydávame dole z diaľnice a využívame menšie okresné cesty. Infraštruktúra v tejto časti je poničená a na budovách pravidelne vídame diery po guľkách. Pri prechádzaní dlhších úsekov cesty v rámci Sýrie budete niekoľkokrát prechádzať cez kontrolné stanoviská súčasnej armády – checkpointy.

Sú to rutinné zastávky, kde stoja mladí vojaci so samopalmi. Tí väčšinou, keď zbadajú turistický autobus, nás automaticky pustia ďalej, zakývajú nám a usmejú sa. Väčšina vojakov v dnešnej armáde je veľmi mladá. Je to preto, lebo boli súčasťou opozície, ktorá bojovala proti režimu bývalého vládcu a diktátora v jednom – Bašíra Assada. Okrem toho údajne armáda poskytuje veľmi slušné platy, aspoň podľa toho, čo tvrdia domáci.

Sýrska púšť je uložená na sýrskej púštnej plošine, ktorá je väčšinou tvorená kameňmi a nie pieskom, ako napríklad púšť Rub al-Khalí v Saudskej Arábii. Po ceste však prechádzame okolo menších červených kopcov. Tie boli vytvorené sedimentáciou počas toho, ako bolo toto územie pred miliónmi rokov pod hladinou mora. Vysoký obsah oxidov železa dodáva tejto hline červenú farbu, ktorá bola obľúbená najmä v minulosti pred tisíckami rokov. Z tejto červenej hliny sa vyrábali tehly, ktoré sa využívali na dekoráciu rôznych domov bohatších ľudí, palácov či náboženských chrámov.

Po asi polhodine jazdy môžeme vidieť v diaľke na ceste veľa dymu. Pri nedávnych udalostiach v Sýrii prídu ako prvé myšlienky plné obáv. Po chvíli nám však lokálny sprievodca vysvetľuje, že sú to veľké ťažiská fosfátu, ktoré zastupujú priemysel tejto oblasti. Fosfátové ložiská v Sýrskej púšti sú jednými z najväčších na celom Blízkom východe.

Dve najväčšie sa volajú Al-Sharqiyah a Khunayfis. Štatistiky spred vojny ukazujú, že sa v tejto oblasti vyťažilo ročne 2,4 až 4 milióny ton fosfátu. Počas občianskej vojny v Sýrii a rokoch, kedy bolo toto územie ovládané teroristickou organizáciou ISIS, sa produkcia pozastavila. Pri počiatku nového režimu na konci minulého roka sa však ťažba obnovila a dnes prebieha naplno. Neďaleko od ťažísk sa nachádza aj železničná trať. Tá slúžila pre nákladné vlaky, ktoré nakladali fosfát a vozili ho do mesta Homs na spracovanie.

Do Palmýry nám už ostáva iba asi hodina cesty a naše okolie začína byť čoraz viac poznačené vojnou. Zastaneme pri niektorých smerových tabuliach, ktoré ukazujú na Palmýru, ale aj iracký Bagdad. Spravíme si tu zopár fotografií a pokračujeme ďalej. Po ceste vídame zničené budovy, autá, no aj tanky. Palmýra a jej okolie pripadlo počas občianskej vojny do rúk ISIS a odohrávali sa tu tvrdé boje medzi jednotkami koalície, opozície a Islamského štátu.

Po bojoch tu ostala aj československá stopa. Prechádzame okolo vrakov viacerých áut, no jedno z nich je obzvlášť povedomé. Ide totiž o Tatru vyrobenú v Československu. Tieto autá boli v Sýrii dlhodobo využívané a veľmi obľúbené kvôli ich výkonu. Využívali ich aj rôzne frakcie počas vojny a bohužiaľ, veľa z nich sa aj zničilo. BUBO sa snažilo sýrskym občanom počas vojny pomôcť aj aktívne. V roku 2013 a 2015 sa konali zbierky zimného oblečenia pre sýrskych utečencov v tureckých táboroch a Ľuboš Fellner v roku 2023 rozdával jedlo sýrskym utečencom na hlavnej vlakovej stanici v Bratislave.

Pri príchode do Palmýry prechádzame okolo dvoch hotelov, respektíve toho, čo z nich ostalo. Išlo o dva 5-hviezdičkové hotely, ktoré slúžili ako hlavná ubytovacia kapacita pre turistov navštevujúcich Palmýru. Aj tieto stavby sa stali sídlom bojov, keď sa v nich ukrývali jednotky Islamského štátu. Vďaka tomu dnes nie je možné sa v nich ubytovať a najlepšou možnosťou pri návšteve Palmýry je prísť sem v rámci dňa a večer sa vrátiť.

Ak sa pýtate, prečo vzniklo mesto ako Palmýra v strede púšte, kde zdanlivo nie je žiadny život, odpoveď je veľmi jednoduchá. Voda. Palmýra ešte pred časom svojej najväčšej slávy bola oázou, kde sa vďaka podzemnému prameňu nazývanému Efqa (alebo Afqa) usádzal život. Dnešná Palmýra sídlila na cestách, ktoré spájali Blízky východ a Stredozemné more. Pri vstupe do Palmýry sa zastavujeme pri jednom z rozbombardovaných hotelov, kde vidíme odkrytý kúsok prameňa Efqa, ktorý dal život tejto oblasti.

O Palmýre, ktorá bola predtým známa ako Tell Tadmor, existujú písomné spisy z druhého milénia pred našim letopočtom. Tie boli nájdené v historickom meste Mari, ktoré opisuje Tadmor ako tradičnú zastávku pre ľudí putujúcich cez púšť. Tadmor je dokonca spomínaný aj v hebrejskej biblii ako púštna oáza, kde sa vznik tohto mesta pripisuje kráľovi Šalamúnovi. Neskôr je však toto tvrdenie vyvrátené a má len zdôrazňovať jeho dôležitosť.

Počas prvého milénia pred našim letopočtom sa na území dnešného Blízkeho východu vystriedalo viacero významných historických ríš. Asýrska, Babylonská a ani Staroperzská ríša vyslovene nespomínajú Tadmor ako súčasť ich územia, no je viac ako pravdepodobné,  že celá oblasť dnešnej Palmýry bola do územia týchto ríš začlenená. Dnešný názov Palmýra vzniká s príchodom Alexandra Veľkého a jeho armády, ktorá dobyla toto územie. Tadmor doslova znamená „miesto paliem“, čo sa do gréckeho jazyka prekladá ako Palmýra, dodnes zaužívaný názov.

Počas Seleukovskej ríše sa Palmýra stala významným centrom pre prechádzajúce karavany cez toto územie. Ríša, ktorú založil Alexander Veľký, siahala od dnešného Balkánskeho polostrova až po rieku Indus. V rámci tejto ríše bol medzi jej časťami frekventovaný obchod, a preto miesta ako Palmýra prosperovali. Seleukovská ríša, ktorá vznikla po smrti Alexandra Veľkého, začala v 1. storočí pred naším letopočtom čeliť vnútorným problémom. K tým sa pridali aj externé problémy vo forme hrozby zo strany Partskej ríše, ktorá sídlila najmä na území dnešného Iránu a hlavné mesto mala v irackom Ktesifóne.

Palmýra stála na rozhraní týchto dvoch ríš a dokázala si udržať relatívnu neutralitu. Taktiež ťažila z tejto výhodnej pozície a dokázala obchodovať s obidvomi protipólmi starovekého sveta. V roku 64 p.n.l. však rímsky generál Pompeius Veľký dobyl posledných seleuckých kráľov a Palmýra preto pripadla pod územie Rímskej ríše bez toho, aby musela byť násilne dobytá. Pre Palmýru však toto bola výhodná situácia – Rímska ríša mala na pobreží Stredozemného mora viacero významných prístavov, ako Antioch, Súr alebo Bejrút. S týmito mestami mohol pokračovať obchod a zároveň blízkosť k stále existujúcej Partskej ríši otvárala okno možností obchodu na východ.

V období prelomu tisícročí bola Palmýra relatívne autonomná, no stále uznávala nadvládu Rímskej ríše nad celkovým územím a dokonca odvádzala dane. Mesto však stále ťažilo zo svojej strategickej polohy medzi dvomi veľkými ríšami. Po prelome tisícročí sa však začalo s inkorporáciou mesta pod plnú kontrolu ríše. Prispel k tomu najmä cisár Tiberius, ktorý vládol medzi rokmi 14 až 37 a táto inkorporácia bola dokončená za vlády cisára Vespaziána približne okolo roku 70.

Palmýra sa dostala do svojho „zlatého veku“ v druhom storočí, najmä počas vlády Hadriána. Do tohto obdobia boli vybudované všetky hlavné budovy, ktoré má turista dnes možnosť pozorovať v areáli. Palmýra sa na svojom pomyselnom „vrchole“ udržala viac ako 100 rokov a pokles jej slávy prišiel až v druhej polovičke tretieho storočia. Vtedy sa krátkodobo Palmýra osamostatnila a kráľovnou sa stala Zenóbia. Na toto obdobie sa bližšie pozrieme až po prehliadke jednotlivých miest v areáli.

Naša prehliadka začína v najväčšej stavbe celého areálu, z ktorej však už dnes bohužiaľ veľa neostalo. Ide o chrám Bela, ktorý bol podľa historických spisov dokončený v roku 32, počas vlády Tiberia. Na jeho dnešnom výzore sa podpísalo takmer 2000 rokov ľudskej existencie a vyčíňania niektorých extrémistických skupín, akou je aj Islamský štát.

Bel bol vnímaný ako najvyšší boh pre obyvateľov Palmýry, ekvivalent gréckeho Dia alebo rímskeho Jupitera. Rimania boli voči ostatným náboženstvám tolerantný a pokiaľ ich nevnímali ako hrozbu, nemali problém s ich praktikovaním. Tento chrám bol postavený preto ako chrám pre lokálnych obyvateľov, ale aj pre iných ľudí, ktorí napríklad mestom len prechádzali, aby si tu mohli uctiť svoje božstvo.

Keď do chrámu vchádzame, prechádzame cez monumentálnu stenu, kde sa nachádzali dva vchody do chrámu – hlavný, aj obetný. Celý chrám bol oddelený od okolia veľkou stenou. Tá mala rozmery približne 205 na 210 metrov, to znamená, že chrám bol obrovský. Jeho vnútro sa skladalo z veľkého nádvoria, ktoré bolo lemované stĺpmi. Tie vytvárali prístrešie – portiko, na ochranu pred spaľujúcim slnkom. Stĺpy boli vysoké približne 12 metrov a v priemere mali v základni asi 1,5 metra. Odhaduje sa, že stĺpov bolo na každej strane nádvoria 80 až 100, čo by znamenalo, že ich celkový počet bol približne 300 až 400. Chrám Bela bola na tú dobu stavba naozaj nevídaných rozmerov.

Väčšina nádvoria však nebola chránená portikom a nachádzala sa priamo pod oblohou. V strede nádvoria bola postavená hlavná časť chrámu, nazývaná aj svätyňa. Tá bola tiež ohraničená stĺpmi, ktorých bolo takmer 50 a boli ešte o niekoľko metrov vyššie ako tie vo vonkajšej časti chrámu. Kým do ostatných častí chrámu mala prístup široká verejnosť, do hlavnej svätyne mohli vstúpiť len kňazi alebo vysoko postavené osoby. Vo svätyni sa nachádzali dve špeciálne vyhradené miestnosti, jedna bola venovaná Belovi a druhá ostatným lokálnym božstvám.

Cez hlavný vchod vstupovala väčšina návštevníkov chrámu. Cez obetný vchod sa privádzali do chrámu zvieratá, ktoré, ako už názov napovedá, boli určené na obetu. Tie sa priviedli na špeciálny oltár, kde boli obetované. Na tomto mieste bol vybudovaný špeciálny odtok na likvidáciu krvi a telesných tekutín. Neskôr sa v rámci chrámu obetované zviera pripravilo a zjedlo na hostine, ktorá prebiehala na nádvorí chrámu.

Takéto obety sa diali pri špeciálnych udalostiach v životoch bežných ľudí, ktorí si chrám mohli na konkrétnu časť dňa „rezervovať“. V tomto čase mal prístup do chrámu len človek so špeciálnou pozvánkou, väčšinou napísanou na hlinenej tabuľke. Hovoríme o predchodcoch prvých pozvánok alebo lístkov. Každej takejto obetnej ceremónie sa musel zúčastniť aj kňaz, ktorý sa vždy neskôr zúčastnil aj hostiny. Preto sa v historických spisoch píše o tom, že kňazi z Palmýry boli trochu „pri tele“.

Keď vstúpime do bývalého nádvoria chrámu, kocháme sa obrovskou rozlohou tohto náboženského miesta. Stoja pred nami zachované korintské stĺpy. Na nich sa nachádza malý stupienok. Na tieto stupienky si dávali stavať svoje podobizne vo forme sôch významní ľudia z Palmýry, ktorí značne prispievali do mestskej kasy vysokými daňami. Takéto stupienky nájdeme na stĺpoch po celej Palmýre. V strede nádvoria by sa mala nachádzať hlavná svätyňa, ktorá už dnes bohužiaľ nestojí. Má za tým prsty ISIS, ktorý ju zničil v roku 2015.

BUBO skupinky, ktoré Palmýru navštívili pred týmto rokom, mali možnosť vidieť aj svätyňu chrámu. K vašej predstave, ako toto miesto vyzeralo v minulosti vám pomôžu fotografie a výklad sprievodcu vyškoleného v BUBO Cestovateľskej Akadémii. V našej cestovnej kancelárii sa nachádza mnoho arabistov a medzi nimi sú dokonca aj sprievodcovia, ktorí z Blízkeho východu pochádzajú, preto nie je núdza o kvalitných tútorov.

Veľká kolonáda bola hlavnou ulicou v Palmýre, ktorá smerovala od chrámu Bela do všetkých ostatných častí mesta. Koniec tejto ulice bol ozdobený monumentálnym oblúkom, ktorý bol tiež zničený počas pôsobenia ISIS v tejto oblasti. Tento oblúk bol postavený počas vlády Septima Severa na prelome 2. a 3. storočia. Oblúk bol v tomto čase architektonickým skvostom, pretože bol postavený z dvoch oblúkov.

Ulica, ktorá smerovala k chrámu, menila svoj uhol o 30 stupňov a menila ho práve v mieste oblúku. Ten mal podporný stĺp na jednej strane jednoduchý a ten sa neskôr rozdvojoval do dvoch rôznych oblúkov, ktoré vytvárali „zákrutu“. Prechodom popod tento oblúk ste automaticky boli nasmerovaní k vstupnej bráne Belovho chrámu. Oblúk sa niekedy zvykne nazývať aj Hadriánov oblúk, no Hadrián bol už viac ako polstoročie po smrti, keď oblúk dokončili. Niektorí historici tvrdia, že oblúk bol postavený na znak víťazstva Rimanov nad Partskou ríšou.

Celková dĺžka kolonády je približne 1200 metrov a bola postavená v rôznych historických obdobiach. Je rozdelená na tri rovnobežné časti – dve slúžili pre chodcov vo forme portika a stredová časť, ktorá nebola krytá, slúžila najmä pre karavány, kone, vozy a ťavy. Vzhľadom na prítomnosť portík môžeme hovoriť o ďalších stovkách stĺpov, ktoré ohraničovali celú kolonádu. My cez túto kolonádu prechádzame a postupne sa zastavujeme na viacerých miestach, ktoré ju lemovali.

Prvou krátkou zastávkou sú rímske kúpele, ktoré slúžili ako miesto relaxácie a socializácie starovekého obyvateľstva. Pozostatky rímskych kúpeľov nájdeme dnes na viacerých antických náleziskách a v drvivej väčšine prípadov ide o podobný systém. Studená miestnosť, prechodná miestnosť a horúca miestnosť boli hlavné časti každých kúpeľov. Podobný systém neskôr adaptovali aj Osmania vo svojich hamamoch – tureckých kúpeľoch.

Oproti kúpeľom sa nachádzajú pozostatky ďalších menších chrámov, ktoré boli zasvätené menej dôležitým božstvám. Prechádzame ulicou ďalej a bočíme doľava, kde vchádzame do stredne veľkej budovy. Ide o divadlo, ktoré bolo tiež plynúcimi storočiami poničené, no oproti iným stavbám v Palmýre je v relatívne dobrej kondícii.

Jeho dnešná kapacita sa odhaduje na približne 12 000 až 15 000 miest, no počas jeho kompletnej formy malo údajne kapacitu až 30 000 miest, čo je predpokladaný populačný vrchol tohto mesta v jeho časoch najväčšej slávy.

Rimania milovali kultúru a zábavu a „nakazili“ ňou aj mnohých lokálnych obyvateľov. Divadlo sa stalo veľmi obľúbeným. Populárne boli klasické divadelné hry, ale aj zápasy rôznych zvierat. Pri takýchto príležitostiach sa dalo javisko a hľadisko oddeliť veľkou železnou mrežou, ktorá zabezpečovala relatívnu bezpečnosť divákov.

Iba niekoľko desiatok metrov od divadla sa nachádza pozostatok trhoviska – agory. Toto trhovisko bolo centrom obchodu a dôvodom, prečo bola Palmýra také známe a relatívne bohaté mesto. Agora bola postavená v podobnom štýle, v strede bolo veľké otvorené nádvorie, kde ľudia obchodovali a po kraji portiko. To chránilo ľudí buď pred slnkom, alebo pred dažďom.

Nachádza sa tu aj stupienok, kde zvykol stáť človek, ktorý niekoľkokrát denne hlásal novinky zo sveta. Stretával sa s ľuďmi z celého sveta. Palmýrou predsa prechádzali karavany z Európy, Blízkeho Východu, Iránu až do dnešnej Indie a Číny. Jeho úloha bola preto veľmi dôležitá, pretože mohla upozorniť obchodníkov na potenciálne riziká, pokiaľ sa rozhodli vstúpiť do niektorých krajín, kde aktuálne prebiehal konflikt v podobe vojny.

Neďaleko od stupienka nájdeme na pozostatku steny trhoviska nápis v dvoch jazykoch. Obidva jazyky boli oficiálnymi jazykmi Palmýry a boli nimi gréčtina, ktorá bola administratívnym jazykom a používaná prevažne obchodníkmi. Palmýrčina bola dialektom aramejčiny, ktorá bola používaná v každodennej komunikácii medzi lokálnymi obyvateľmi. Kým gréčtina sa písala zľava doprava, palmýrčina opačne, a preto dnes nájdeme viacero pozostatkov bilingválnych nápisov.

Našu prehliadku starého mesta zakončujeme v tetrapylóne – dôležitej križovatke hlavných ulíc v centre. Tu niekedy stáli štyri sety stĺpov, ktoré sa stali obeťou ISIS v 2015. Z tohto miesta je veľmi pekný výhľad na historickú časť mesta, ktorú sme práve prešli a modernejšiu časť, kde dnes vstúpiť nemôžme. Je to preto, lebo sa tu nachádza stále veľa mín z čias občianskej vojny a pre turistov to je nebezpečné.

Rímsky cisár Valerián bol v roku 260 po bitke pri Edesse porazený a uväznený perzskými vojskami kráľa Šapura I. Zvyšok svojho života prežil ako zajatec. Táto bezprecedentná udalosť otriasla vtedajšou Rímskou ríšou. Jeden z bohatých mužov z Palmýry, Odaenathus, zhromaždil vojsko, ktoré nakoniec porazilo postupujúce perzské jednotky a kráľa a Rímom bol vyhlásený za de facto vládcu východnej časti Rímskej ríše, keďže iba vďaka nemu a jeho porážke perzských vojsk tieto provincie nepadli pod úplnú perzskú kontrolu.

Odaenathus bol v roku 267 zavraždený a jeho syn Vaballathus bol príliš mladý na to, aby sa z neho stal panovník. Regentkou sa stala vdova po kráľovi, Septimia Zenobia. Tá sa vyhlásila za kráľovnú východu. Pod jej nadvládou začala Palmýra raziť mince, podporovať filozofov a podporovala helénsku a rímsku kultúru. Budúci rímsky cisár Aurelianius však samostatnosť Palmýry neprijal a v roku 272 sem podnikol kampaň s cieľom znovupripojenia odtrhnutých provincií po konfliktoch s Peržanmi.

Zenobia bola porazená, zajatá a mesto bolo dobyté. Aurelianius mesto zachoval, no o rok neskôr, v roku 273, prišlo k vzbure, kedy dal väčšinu mesta zničiť. Výnimkou neboli ani všetky sochy a zobrazenia bývalej kráľovnej, ktorá svoj život dožila v zajatí v Ríme. Po tomto roku začala sláva Palmýry upadať.

Neskôr ju obsadila Byzantská ríša. Tá si z nej spravila menšie obchodné centrum v púšti, no jeho významnosť bola neporovnateľne menšia, ako v minulosti. Bolo tu postavených niekoľko kostolov a napríklad aj z chrámu Bela bol postavený byzantský kostol. Na hlavnej ulici boli vystavané nové domy priamo v strede ulice, pretože tá už nebola využívaná tak, ako niekedy.

Po príchode moslimov do regiónu bola Palmýra obsadená práve nimi. Využili ruiny bývalého mesta a niektoré časti, ako aj bývalý chrám Bela, opevnili. Z chrámu a neskoršieho kostola si moslimovia spravili mešitu. Z mesta sa postupne ľudia odsťahovali a všetka sláva Palmýry zanikla.

Nad mestom, na jednom z kopcov, nájdeme pevnosť pochádzajúcu z čias Mamelukov a neskôr Osmanov. Dá sa k nej vyjsť autom a je z nej pekný výhľad na celé okolie Palmýry, areál bývalého starovekého mesta a aj moderné mesto. Prístup do pevnosti samotnej je takmer nemožný a extrémne nebezpečný, vedie sem iba niečo, čo sa tvári ako most, no využívajú ho len lokálni adolescenti, ktorí sem chodia tráviť čas.

Pri tejto pevnosti mali svoje stanovisko počas občianskej vojny ruskí vojaci, po ktorých tu ostali aj nejaké stopy. Sú to menšie búdky, kde vojaci spávali a na zemi nájdeme aj krabičky po liekoch alebo obaloch z jedál v azbuke. Z výhľadu pozorujeme aj veľký areál, kde pretekali kone.

To sa dialo ešte pred začiatkom občianskej vojny, kedy tu pretekalo jedno z najvzácnejších plemien koní vôbec – arabský kôň. V diaľke vidíme aj vojenské letisko a hlavne moderné mesto, ktoré je dnes z 90% neobývané a zničené. Aj táto deštrukcia pochádza z čias občianskej vojny, no niektorí ľudia sa postupne do tohto mesta vracajú a veria, že sa tu obnoví turizmus a sláva tohto historického miesta.

Palmýra bola pre archeológov známa už v 17. a 18. storočí, no prvé práce tu začali až na začiatku 20. storočia pod taktovkou nemeckého archeológa Otta Puchsteina v roku 1902. V druhej polovici 20. storočia sa k prácam pridali aj domáce archeologické tímy, ale aj poľské, či francúzske. V roku 1980 sa Palmýra dočkala zaradenia na zoznam UNESCO. Práce tu prebiehali až do roku 2011, kedy začala občianska vojna v Sýrii. BUBO Sýriu navštívilo prvýkrát už v roku 1995, kedy sa sem prvá malá skupinka cestovateľov prepravila starým autobusom priamo zo Slovenska. Túto krajinu milujeme. Navštevovali sme ju pred vojnou a navštevujeme ju aj po vojne.

Počas obsadenia tohto územia jednotkami Islamského štátu bolo poškodených alebo kompletne zničených viacero častí tohto historického areálu, ktoré som v tomto texte už spomínal. Vyčíňanie extrémistov nenávratne poškodilo niektoré miesta, ktoré tu stáli nedotknuté takmer 2000 rokov.

V roku 2022, ešte počas vlády bývalého režimu, sa začali rekonštrukčné práce na niektorých z týchto miest s cieľom obnoviť ich pôvodný stav. Pri zmene režimu na konci roku 2024 však ostáva otázne či bude obnova historických pamiatok prioritou nového režimu, alebo budú tieto problémy odsunuté na vedľajšiu koľaj.

Jedno je však isté – Palmýra má ako pamiatka a historické miesto potenciál v nebesiach, ktorý a aktuálne ostáva z väčšej časti nevyužitý. Je to však unikátne miesto, ktoré nemá obdoby nikde inde vo svete a každý správny cestovateľ by ho mal raz v živote vidieť na vlastné oči.