Falklandy - intímne stretnutie s drsnou prírodou

Keď Margaret Thatcher v roku 1982 zaútočila na neznáme ostrovy v Južnom Atlantiku, mal som 13 rokov a vnímal som to jasne. Pozeral som sa na glóbus a Falklandy sa zaradili do môjho života. Takto to majú skoro všetci v mojom veku. Vojna bola krátka a víťazstvo Britov bolo jednoznačné!

Z cestovateľského hľadiska sme po prvý raz nad Falklandami uvažovali počas našej expedície v januári 1999, kedy sme prechádzali ako prví Slováci od Tichého oceána cez Andy, Amazonskú džungľu a končili sme na karnevale v Rio de Janeiro. Do každej jednej krajiny sme vtedy potrebovali víza (nájdete ich v mojom blogu: Triky a problémy s vízami). Boli sme v Argentíne a niekoho napadlo pridať si ešte Falklandy, že vraj je to blízko. Samozrejme, vtedy to nešlo. A nejde to ani dnes.

Druhý raz som sa dostal k Falklandom bližšie, keď som prechádzal juhom Argentíny, teda Patagóniou a na každej hranici bolo uvedené, že Malvíny sú argentínske. Aj v hlavnom meste Ohňovej Zeme je všade jasne napísané - tak, aby si to všimol každý turista, že Ushuaia je aj hlavným mestom Malvín.

Nad návštevou Falklandov sme rozmýšľali aj počas našej cesty na Antarktídu - vtedy sme na britskej antarktickej báze stáli presne 100 rokov po tom, čo na Južný pól prišiel Robert Falcon Scott a zistil, že s Amundsenom z neznámeho malého a nového národa (Nórska) prehral.

„Odleťme na Falklandy vrtuľníkom,“ nahováral ma vtedy Majo, no nedalo sa to zrealizovať. Falklandy sú takéto, každý ich pozná, zdá sa, že sú na dosah, ale nikto tam nebol.

„Keď priletíš, musíš mať vybavený autobus. Vopred. Na mieste už nastúpiť nemôžeš.“

„To preto, lebo lietadlo môže meškať?“ pýtam sa.

„Áno, môže meškať. Môže meškať týždeň,“ odpovedá pokojne Fatima. Jej otec je lekárom v Stanley a ona študuje na Boarding school v Škótsku. Chodí často domov, a potom opäť späť do školy a má teda praktické skúsenosti. „Vieš, keď meškáme týždeň, tak nás ubytujú tu - v okolí letiska.“

„Potom čakáš týždeň tu v tomto zapadákove?“ pýtam sa a až keď to vyslovím, uvedomím si, že tam na Falklandoch je to ešte väčší zapadákov. Tento rozhovor prebehol na letisku v malej dedinke pri meste Oxford.

Lietadlo môže meškať celý týždeň? Až mi zabehlo. Veď ja musím na Falklandy doletieť a aj odletieť presne, inak zmeškám loď a celá roky pripravovaná cesta a 27 000 eur sú nenávratne preč... Od začiatku viem, že je to natesno, ale po tom, čo mi povedala Fatima, je jasné, že to nie je natesno, ale že to, čo robím, je totálna hlúposť.

Kombinovať Falklandy s niečím iným, čo nasleduje potom, je risk. Falklandy sú samostatnou destináciou a hotovo. Napĺňajú sa slová falklandských cestoviek, ktoré mi to opakovane vysvetľovali: „Falklandy si musíš objednať rok vopred a prísť sem minimálne na dva týždne."

Fatima mi vybaví autobus. „Oni sa hneď ozvú,“ hovorí. No ani na Kapverdoch (zastávka na natankovanie lietadla) ešte nemám odpoveď.

Keď prídem na letisko pri Oxforde, na bráne ma víta nápis, že objekt je strážený psami a fotografovanie je zakázané. Na „recepcii“ sú nevrlí a pošlú ma do „čakárne“. Tam už vidím dve Filipínky - mamu s 10-ročnou milou dcérou (Abrie Feliz). „Povedali mi, aby som fotografie vymazala,“ hovorí mi mama (Rosalin Indino). „Na ako dlho ideš na Falklandy?“ pýtam sa jej. „Nastálo, asi idem navždy,“ odpovedá zamyslene.

Ide za manželom, ten najprv robil v Katare, a teraz je na Falklandoch. Nevidela ho 4 roky. Dve staršie deti nechala doma a ide s najmladšou dcérkou. Ja idem na 2 mesačnú expedíciu a je z toho u nás doma chaos - no a teraz si to porovnajme so 4 rokmi... To je úplne iný level. My ľudia sa dokážeme prispôsobiť všetkému.

Fatima pozná všetkých, ktorí nastupujú. „Lokálci. Falklanďanov je asi 2 000,“ hovorí mi. „Všetci sa poznáme,“ a kýva si s ľuďmi, ktorí stoja v rade na check-ine. Ja som na letisko prišiel už o 17.00 h, ale väčšina domácich prišla o 21.30 h.

Fatima je pôvodom z Bahrajnu, je šia (podľa mena), ale nerieši to. V Bahrajne boli veľké nepokoje medzi vládnucimi sunnitmi a šiitskou väčšinou, no ani toto nerieši. Práve sa začal Ramadán, ale ani toto nerieši a je čokoľvek. Celý čas sa na letisku nadžgáva. Nerieši ani to, že Falklanďanov nie je 2 000, ale už omnoho (asi o 80 %) viac. Je prosto Falklanďanka a drobnosti nerieši.

Z haly, kde sme čakali, nás špeciálnou dodávkou transportovali do ďalšej haly - takto to majú napríklad aj na letisku v Iraku. Tým zabraňujú, aby nejaké auto (ktoré príde zvonku) vyhodilo letisko do luftu. V tej druhej hale bol check-in. Pani nad mojím pasom krúti hlavou. „Takýto pas vidím po prvý raz.“

„Som prvý zo Slovenska na vašom lete?“ pýtam sa. „Zrejme hej,“ zakričí na kolegu a pýta sa, či nevie, či s nimi letel niekto so slovenským pasom. Odpoveď je nie. Možno Slovák s americkým či austrálskym pasom, to áno, no slovenský pas je na tomto vojenskom letisku unikátom.

Falklandy a Slováci? Myslím si, že tu bolo určite veľa Slovákov. Volám si priamo z letiska 45 minút s Robom Vráblom - pôvodom z Prievidze. Toto mesto dalo Slovensku zopár super cestovateľov, aj u nás v BUBO máme troch skvelých.

Robo sa práve vylodil v Buenos Aires a bol na Falklandoch pred niekoľkými dňami ako sprievodca na lodi. S Robom sme sa stretli vo februári a v marci 2018 na Špicbergoch, jazdil som na jeho skútri a teraz mi hovoril, že to ho nakoplo, aby sa začal venovať sprevádzaniu naplno. Robo toto antarktické leto zakladal stanový tábor priamo na Južnom póle.

To dávajú robiť naozaj iba tým najlepším borcom. Na Južnom póle bol vyše 10 ráz, lietal tam s klientmi - jedným z nich bol aj americký herec Will Smith. „Celá jeho skupina bývala v kempe, ktorý sme robili pôvodne pre Elona Muska,“ vysvetľuje mi. „Film s tematikou oboch pólov je v kinách od  roku 2024.“

Aáá, Will Smith kopíruje BUBO. My sme mali prvú akciu Od pólu k pólu (#odpolukpolu) pred vyše 10 rokmi… Robo taktiež prešiel Drakeov prieliv asi osemkrát a je to teda extrémne skúsený znalec polárnych oblastí.

Lietadlo vzlietlo z vojenského letiska úplne v pohode. Je to obrovitánske A330 - AirTanker, celý šedý. Vo vnútri je lietadlo veľmi jednoduché, určené na prepravu. Pasažierom sa nemusí páčiť, tí majú let väčšinou zadarmo - sú to vojaci. Business class? Pchch. No sedím super, na pravej strane, mám 2 miesta a pokojne by som mohol mať aj štyri. Ani neviem, či sa sedadlá dajú sklopiť, nikto to nerobí.

Pilot letí neuveriteľne jemne. Rovnako jemne aj na Kapverdoch pristál. Čakal som tvrdé vojenské zosadnutie ako pri letoch Ruskom, no tu to je jemnučké. Let je úžasný…

S Robom som si o mojej terajšej ceste volal asi pred mesiacom, dvoma a keby veci sadli, na Falklandoch sa stretneme. No zasa tak často sa nelieta, a tak sme sa tesne minuli. Ja budem v Buenos Aires o dva týždne.

Na Falklandoch bolo určite veľa Slovákov, no hlavne na lodiach - plavby na Antarktídu a ostrovy Južného Atlantiku sú každým rokom populárnejšie. No len minimum ľudí tu bolo na klasickej aktívnej outdoorovej ekologickej poznávačke. To sem totižto musíte doletieť a to je cenovo omnoho drahšie. No aj omnoho omnoho lepšie.

Priznám sa, keď môžem, nechodím na ostrovy loďou, ale chcem tam prespať, byť tam, byť s domácimi, a to je najlepšie večer, keď turisti odídu. Vidieť to na mojich cestách po Karibských ostrovoch, klasickej destinácii pre zaoceánske lode. V Karibiku mám niektoré ostrovčeky, kde idem jachtičkou či katamaranom, ale to je skôr výnimka. Aj tu sa lodiam vyhýbam, aj keď sú extrémne výhodné. 

No 90 % idem tak, že spím priamo na ostrovoch. To isté chcem spraviť s Falklandmi. Nadýcham sa takto atmosféry lepšie. A, hlavne, unikátne miesta si takto užijem sám - iba ja a príroda. Keď idete na lodi a na pláži sa vylodí 1 000 a viac pasažierov, tak sa vám Falklandy páčiť nemôžu. Pre Roba je to dobre platená práca, no ja odporúčam na Falklandy priletieť.

Niekedy sa inak ako na lodi nedá a napríklad na Tristan da Cunha, Gough Island či Pitcairn Islands, ktoré sú ako aj Falklandy Britským zámorským územím, sa plaviť musíte… No ak sa dá, radšej na ostrovoch vždy nocujte. Je to omnoho drahšie, omnoho náročnejšie na organizáciu, no aj neporovnateľne lepšie.

Toto je cestopis a píšem ho priamo v lietadle. Letím 17 hodín, a tak mám čas. Spíšem vám sem neoceniteľné rady pre vašu cestu na Falklandy. Lebo teraz už viem!

Skoro ráno ma Dando (môj syn) hodil na Schwechat, bol zlatý. Raňajky v lounge a o 8.30 h som už pristál na Heathrow v Londýne na druhom termináli. Peši to bolo asi 10 minút na Centrálnu autobusovú stanicu a odtiaľ hodinu a trištvrte do centra Oxfordu. Trošku bol problém, kde odložiť batožinu, lebo úschovňu v Informačnom centre už neprevádzkujú - celé Informačné centrum „po covide“ zrušili.

No na autobusovej stanici Glosters Green som našiel indický obchod, kde za 5 libier vedia batožinu postrážiť do 17.30. Pobehal som teda Oxford a pospomínal som si na to, čo som tu videl so svojimi deťmi pred rokmi. V Oxforde je najstaršia univerzita v anglosaskom svete. Učitelia z Oxfordu založili Cambridge. Pred Oxfordom je vraj v Európe iba Bologna. No čo takto vyššie vzdelanie v Bagdade, ktorému udelil oprávnenie sám abbásovský kalifát v roku 1227?

Čo madrasa Al Azhar vedľa trhu Chan al Khalili v centre Káhiry? Najdôležitejšia islamská univerzita sveta bola založená v roku 970, teda dávno pred Oxfordom. V marockom Feze vydávali diplom o vyššom vzdelaní už od roku 859. Spomínam si na to, keď stojím priamo pred Christ Church College, v prvý deň Ramadánu.

Je marec 2023, dva dni po mojich narodeninách a ja aj tento rok idem do toho. Veľa som poslednú noc nespal a neviem, koľko budem spať v lietadle. Budú dávať niečo na jedenie? Každopádne, odpustím si pivo v Turf Taverne, vraj najstaršej krčme Oxfordu, ktorá je tu s nami už od 12. storočia a má moc ako univerzita. V „Turfe“ popíjali lakeť pri lakti Ernest Hemingway, Elizabeth Taylor, Bill Clinton, Boris Johnson, Stephen Hopkins, David Bowie, ale aj Margaret Thatcher.

Vraj práve tu sa „Železná lady“ rozhodla, že napadne Falklandy. To síce neviem potvrdiť, no aj toto je jedna z verzií začiatku vojny v roku 1982. Iní tvrdia, že dôvodom boli jej klesajúce preferencie. Po tom, ako zaútočila a vyslala lietadlá na letecký útok priamo z Británie, jej preferencie zázračne narástli. Matkám, ktoré vo vojne stratili synov, ručne popodpisovala kondolenčné listy. Zdá sa, že vojna lídrom neškodí, skôr naopak. Vidieť to aj na rastúcich preferenciách Putina počas vojny Rusko - Ukrajina.

Po prehliadke Oxfordu som si vybral batožinu z indického obchodu, nasadol som na autobus S1 (na George Street) smer Carlerton (autobus chodí každých 15 min, aj keď to nikde nie je napísané) a vyrazil som trmácajúc sa hodinu a pol na západ krížom cez rieku Temža, ktorá je tu uzučká. Iba niektoré taxíky môžu vstúpiť do objektu RAF. A pre batožinu nesmie prísť žiadny z nich. Všetko je tu prísne.

Zo zastávky (fotografiu uverejňujem nižšie) to bolo asi 1 km peši k bráne a potom do čakárne, kde nefungovalo absolútne nič. Tam som vyfasoval visačku „Escorted“ a čakal, čo bude. V lietadle, ktoré má kapacitu 260 osôb, poletí vraj iba 95 ľudí, a tak mám miesto 20K pri okne a budem sa môcť rozťahovať.

Odporúčali mi spacák a repelent. Na čo, preboha? V lietadle je vraj zima, a to mi hovoria Falklanďania, ktorí majú iné nastavenie termoregulácie. A tak si z veľkej batožiny vybaľujem páperku a prihadzujem si ju do príručnej batožiny. Verím, že voda na palube bude, som strašne smädný.

Rada: pripravte sa, aj pokiaľ ide o jedlo a pitie. Je Ramadán, a tak držím diétu (viď Ramadán na vlastnej koži), ale zasa to netreba preháňať.

Vstával som skoro, spal som tri hodiny, dnes opäť ponocujem a mám dosť, trasiem sa, ale domácim nie je zima. Počas letu je veľmi príjemne. No ak by som letel lietadlom Hercules, všetko by bolo inak.

Bál som sa, že nebude ani voda, ani jedlo a fľašku s vodou mi pri prehliadke pustili. No všetko bolo inak a na palube obsluhujú super. Vody a čaju bolo plno. Alkohol je na palube prísne zakázaný.

Chcete si vybrať jedlo? Tak to ste v zlom lietadle. Dostanete to, čo je a všetci to isté. Jasné balíčky.

Príde asi 60-ročný steward, evidentne bývalý vojak: „Pane. Pane, vaše raňajky. Dáte si kávu či čaj?“ Čaj, odpovedám. „Mlieko, cukor, pane?“

Rozprávajú sa so mnou tým úžasným strojeným tónom. Mám super pocit. Je to niečo iné, ale cítim vysoký štandard, aj keď to letisko bolo otrasné a nič na ňom nefungovalo. Vojsko, to je evidentne „socík“ aj v Británii - WC špinavé, automaty na výdaj kávy pokazené… No tu v lietadle je super. Aj najlepšie aerolinky by sa mohli učiť.

Na ráno je vegetariánske jedlo. Otvorím balíček a v ňom párok. Asi vegánsky?

Lietadlo je plné drsných vojakov, ale nikto nepije alkohol, nikto sa nespráva neprístojne. Opäť sa mi potvrdilo, že takto si „vymeniť“ funkcie je na spoznanie inej komunity super. Po svete mi to funguje a zbavilo ma to akéhokoľvek rasizmu. No teraz sa mi zelené mozgy nezdajú až tak zlé. Všetci boli veľmi slušní a ohľaduplní. Neuveriteľné, nikde inde som to v lietadle nezažil.

Hodinku pred pristátím nám pustia film o Falklandoch, v ktorom hovoria, že tu žije 3 500 ľudí. Fatime je to jedno. Ako Falklanďanku ju drobnosti nezaujímajú. Na týchto studených ostrovoch ide o život, o prežitie. Koniec filmu ukazuje bojové lietadlá a stíhačky.

Vypĺňam papiere - musím mať ubytovanie (nemám, psst...), musím mať letenku „von“ (tú mám) a musím byť poistený na 200 000 eur (sfalšovali mi papier). Nie, neberte si zo mňa príklad. Všetko naozaj extrémne kontrolovali a s tým ubytkom som mal šťastie. Nemuseli ma naložiť už v Oxforde.

Zaväzujem sa, že nedonesiem na Falklandy žiadne ovocie, že som posledných 28 dní nebol na žiadnej farme. Aj tak mi vraj budú dezinfikovať topánky - uvidíme… Podpisom sa zaväzujem, že na Falklandy nedonesiem žiaden dekodér, aby Falklanďania mali prístup k iným správam. Sloboda sa aj v slobodnej Británii končí zrejme tam, kde majú prevahu zbrane. Môžete si slobodne rozprávať „na lampárni na rohu Hyde parku“. Mediálny priestor máme my (západniari) podchytený.

Falklandské ostrovy si mnohí mýlia s Faerskými ostrovmi, ktoré sa nachádzajú medzi Nórskom a Islandom. Falklandy sú však ďaleko na juhu, 480 km od Argentíny. Mnohí si myslia, že je to jeden malý ostrovček, ale ide o rozlohu až 12 000 km2. Základom sú dva hlavné ostrovy - Západný a Východný a 772 ďalších malých ostrovčekov. Doletíte na Východný ostrov na veľké letisko Mount Pleasant. To leží na 51. stupni južnej šírky, čo je asi ako Londýn. No pozor, netečie okolo Golfský prúd.

Najvyšší vrch Mt. Usborne má 705 metrov a bol pomenovaný po práporčíkovi na lodi HMS Beagle, lodi na ktorej cestoval okolo sveta Charles Darwin. „Bezvýznamný“ práporčík sa volal Alexander Usborne.

Ako zdolať vrchol? Keď idete zo Stanley na letisko Mount Pleasant, prechádzate okolo osady Fitzroy, pokračujte a zamierte do osady Darwin. Tu už ide o off-road, alebo budete šliapať dlhšie. Mt. Usborne je dvojvrchol, kde sa dá poľahky prejsť z jedného vrcholku na druhý.

Choďte hore iba v peknom počasí, informujte niekoho, kam idete a kedy sa mienite vrátiť. Majte so sebou vodu, jedlo, náhradné oblečenie aj čelovku. Určite si vezmite aj kvalitnú čiapku a rukavice. Vrch nie je vysoký, ale nepodceňte ho. Podobne ako najvyšší vrch Faerských ostrovov, aj tu v drsnejších podmienkach je každých 100 výškových metrov ako inde 500. Počasie sa vie zvrtnúť a o sile vetra ani nehovorím.

Prekvapilo ma, že Falklandy sú tak ploché. Faerské ostrovy to sú hory. Aj Azorské. Ale Falklandy, to je rovina. Zelená, mierne zvlnená rovina. Z tých malých kopčekov sa kedysi zgúľali ostré skaliská, a tak sú lúky pod kopcami plné kamenia v dlhočizných radoch. Je to veľmi zvláštne a také typické pre Falklandy.

Falklandy sa mi, čo sa týka prírody, veľmi páčili. Pláže mali nádherný biely piesok, nedotknutý, prekrásny. Keby boli v Karibiku, poznali by ste ich z najprestížnejších magazínov.

Poznámka k videu: Na videu nižšie vidíte skupinu tučniakov, ktorá sa zľakla leopardieho tuleňa, ktorý číhal asi 100 metrov od brehu. Na pláži som bol iba ja a pilot helikoptéry.

Ideálna sezóna na návštevu Falklandov je od októbra do apríla, ale najvyššia je od novembra do januára. Tieto riadky píšem z mojej lodže v Stanley posledné dni v marci a vonku svieti krásne slniečko. Tak, ako na Azoroch vkuse prší, tu sa mi zdá počasie omnoho lepšie. Fúka tu ako v Patagónii, ale inak som bol prekvapený pozitívne.

Je jasné, že ak príde tlaková níž a „zlá vlna“, tak je týždeň zle, lety sa rušia, celý program sa rúca. No tak to už v týchto odľahlých krajoch na úplnom severe či úplnom juhu Zeme funguje a musíte s tým rátať. Na Falklandoch nie je zlé počasie, iba zle oblečený turista. Noste so sebou vždy ruksak a v ňom veci na doobliekanie - zopár vrstiev navyše. Vždy majte čapicu a rukavice a niečo proti dažďu. Topánky, ako keď u nás idete na turistiku.

Nie je tu až taká zima, ako sa zdá. Sneh napadne v júli, auguste, ale iba zopár centimetrov a aj to je vzácnosť.

Najvyššia teplota môže byť 25 stupňov, no bežne je v lete 18, čo je príjemné. Na Falklandoch je základom dobré oblečenie a ja som bol z počasia príjemne prekvapený. Bolo lepšie než v Británii, kde sú hmly a mrholenie nepríjemnejšie.

Venujte príprave čas. Ak vám niečo bude chýbať v Brazílii či Malajzii, tak si to jednoducho kúpite. Tu je všetko inak. Falklandy sú také malé, že zásob nie je nekonečno. Páčia sa vám maskáče? Tie tu zoženiete. Bol som v dvoch supermarketoch a veci tu boli drahé a škaredé. Falklanďania si na módu nepotrpia, skôr sa mi zdá, že s módou bojujú. Najkrajšie oblečení ľudia sú chilskí turisti, ktorí majú evidentne vkus ešte od Španielov.

Uzavrel by som to tak, že radšej si doneste kvalitné veci z domu.

Základom je pas so 6-mesačnou platnosťou. Pozor, letíte do vojenskej oblasti a budú vám ho kontrolovať akosi poriadnejšie. Ak môžete, vyhnite sa „zvláštnym“ pečiatkam (Sýria, Irak, Irán) tak, že si vybavíte nový pas. Poistka nad 200 000 eur je povinná a po prílete vám ju budú poriadne kontrolovať.

Víza ako občan EÚ nepotrebujete, ale vopred som nahlásil číslo pasu. Musíte mať zajednané ubytovanie vopred, a to vôbec nie je vo vysokej sezóne samozrejmé. Pozor na to! Bez ubytovania vás z letiska nepustia von. Ja som bol trošku mimo sezóny a mal som šťastie, moje bookingy, aj keď som ich nemal, vyzerali vierohodne. Už by som to však neopakoval.

Základom balenia je zobrať si so sebou dobré oblečenie. Asi také, aké by ste si balili na Island či do vysokých hôr. Všetko by malo byť nepremokavé a naimpregnované. Mám kvalitný výstroj, ale naposledy mi premokol, a tak som si ho pred odchodom na Falklandy naimpregnoval. Ruksak si treba priniesť tiež nepremokavý alebo s krytom proti dažďu. Zabaľte si viac vrstiev, aby ste sa mohli doobliekať. Ja nosím aj sveter z Faerských ostrovov či Islandu - veľmi kvalitný.

Takýto sveter môžete dokúpiť aj na Falklandoch, aj keď mne sa miestne priveľmi nepáčili. Vždy odporúčam kupovať takéto veci priamo zo zdroja. Tam totiž vždy vedia, ako to robiť. Ovce majú vo svojej vlne viac lanolínu a sveter je teplejší než tie naše. Je to zároveň aj super suvenír. Pozor, tri suvenírové obchody zatvárajú každý deň o 16.00, maximálne o 17.00 h a vy sa väčšinou z prírody vrátite neskôr.

Dajte s záležať aj na topánkach. Odporúčam goretexové topánky a ponožky na prezlečenie. Topánky musia byť turistické, lebo Falklandy sú o prírode. Počas jej spoznávania potrebujete mať kvalitnú podrážku a ideálne aj fixovaný členok.

Mám trekové gate, podobne ako pri vetrovke si ich viem odzipsovať a vetrať. To je obrovská výhoda. Na Falklandoch kvalitný výstroj oceníte. Mám spodnú vrstvu, ba dokonca dvojo - jednu hrubšiu, to keby som musel prespať niekde vo väčšej zime. Moderné materiály sú ľahko zbaliteľné - to je nevýhoda vlnených svetrov - a preto mám radšej o vrstvu viac ako o vrstvu menej.

Čelovku, tá sa zíde – hlavne, ak ste tu mimo leta, ktoré trvá od novembra do februára.

Fotoaparát s dlhším sklom a viac (SD) kariet, než si myslíte. Nabíjačku a powerbanku. Redukciu na britské zástrčky - no dá sa to aj „oklamať“, ak ceruzkou stlačíte vrchný dzindzík. Stiahnite si mapu off-line.

Najviac tepla odchádza cez nohy, a tak si určite zbaľte aj náhradné (suché) ponožky a čiapku, aj keď ju bežne nenosíte (ako ja). Do takýchto destinácií je vhodné vziať si aj rukavice. Najmä, ak tam cestujete koncom marca, ako ja. Vždy si zbaľte dvoje. Jedny na prsty a na to goretexové palčiaky. Mimo leta si nabaľte aj takzvaný „zatepľovák“, čo je ľahká páperová bunda. Aspoň na večer mimo Stanley sa vám zíde.

Netreba zabúdať ani na vodičský preukaz. Ja som si niekedy veľkú batožinu nechal v Stanley a odletel som iba s on-board batožinou na iný ostrov. To je vcelku dobré riešenie hlavne v malých lietadielkach. Myslite však na to, že naspäť lietadielko môže meškať. Áno, aj zopár dní.

Falklandy sú dnes britské zámorské teritórium, ktoré si vládne samo. Briti však majú na starosti vojenské otázky a zahraničnú politiku. Ako sa vôbec k Falklandom Briti dostali?

Francúzi ich podľa bretónskeho (krásneho) mesta San Malo volali Iles Malouiline. Pomenoval ich takto slávny kapitán Bouganville. Louis de Bougainville na východe Falkland 5. apríla 1764 založil osadu Port Louis. V nižšie priloženom videu vám ju ukazujem presne pod mojím vrtuľníkom. Port Louis je uložené v peknej zátoke nie ďaleko od Stanley. Dnes je to iba zopár domčekov, ani dedinkou by som to nenazval.

Z francúzskeho pomenovania vznikli Malvíny - Islas Malvinas). 

Briti od roku 1690 volajú ostrovy podľa vikomta Falklanda.

Briti ani Francúzi však Falklandy neobjavili ako prví. Prvým bol vraj Florenťan Amerigo Vespucci, podľa ktorého je nazvaná Amerika, keď pracoval pre Portugalcov. Bolo to v roku 1500, teda 20 rokov predtým, ako do týchto končín zavítal Fernao Magellan. Briti tvrdili, že ich objavili v polovici 16. storočia a Holanďania ich pomenovali Sebaldiny v roku 1600.

Možno tu kedysi pradávno žili Indiáni, no v čase, keď sem prišli prví Európania, boli Falklandy neobývané.

Zmena vlády nad ostrovmi je v Atlantiku (a nielen tu) úplne bežná. Stačí sa pozrieť na históriu karibských ostrovov. Ostrov Tobago „zmenil pána“ viac než 30 ráz. Píšem o tom v blogu Trinidad Tobago.

Tvrdí chlapíci a tvrdé ženy. Ako píšem vyššie, keď sem prišli prví Európania, nežil tu nikto. Indiáni tu podľa vykopávok kedysi žili, no potom zmizli. Nevieme prečo, lebo pitnej vody je tu dosť. Je pravda, že sa tu skoro nič neurodí, no to je podobne aj v Patagónii. Mäso tučniakov je hnusné a na úlovok na často rozbúrenom mori sa spoliehať nedalo.

Keď letím lietadlom či vrtuľníkom, vidím pod sebou domčeky. „Ku mnohým teraz stavajú cesty, no ešte môj otec hovorí, že sa tam chodilo týždne na koni. Teraz už má každý Land Rover, no nie dávno to bolo úplne inak,“ počúvam. Ľudia sú na pohľad horalmi. Ženy sú neupravené, zdá sa mi, že každá má mastné vlasy. Upravené sú iba Filipínky, ale tie sú často značne pribraté, darí sa im tu zrejme…

Falklanďania sú potomkami Britov, Gibraltárčanov, ľudí zo Svätej Heleny a vidím veľa „gastarbeitrov“. Komunita Filipíncov má asi 1 000 osôb. Keď vieme, že Falklanďanov je 3 500 a zrejme menej, tak je to vcelku dosť. Indovia a Filipínci sú podnikaví a otvárajú si vlastné reštaurácie či krčmy.

Keď sa začnem s Falklanďanmi rozprávať, sú vždy veľmi veľmi fajn. Všetci sú extrémne probritskí a protiargentínski. Aj po toľkých rokoch neznášajú Argentínu. Keď poprosím pani, ktorá mala počas vojny s Argentínou 15 rokov, o fotku, tak sa ma spýta, či nie som Argentínčan. Keby som bol, tak ma jednoducho neodfotí. Všetci sú však veľmi milí. Aj keď takí trošku spomalení.

Pani prechádzala cez cestu v Stanley asi 5 minút, pritom auto bolo asi 500 metrov od nej. No videla ho a stála, kým auto neprejde. Ďalšiu pani som videl stáť so svojím terénnym autom na štrkovej ceste. Myslel som si, že sa jej pokazilo, že potrebuje pomoc, a tak som zastavil. No ukázala pred auto, kde ležala hus. Vyzerala choro... „Vtáčia chrípka,“ žartujem, no nezabralo to. „Asi bola zrazená,“ hovorí, „už som zavolala pomoc, naložia ju a odnesú k zverolekárovi,“ dodáva.

Ak sa v takýchto zapadákovoch niekam potrebujete dostať, stačí zdvihnúť ruku. Zastaví vám prvé auto. Ľudia si tu musia pomáhať, je to tu naozaj ťažké. Respektíve predtým, než boli cesty, supermarkety a letiská, bolo, a to sa do ľudí dostane. No tu na Falklandoch mi z 10 áut zastavilo 1. Všetci majú obrovské drahé 4x4, ale nestoja.

Myslím si, že to sú väčšinou ľudia, čo sú tu na kontrakt a tí, čo pracujú pre vojsko, a tých je väčšina. Turistov (okrem zaoceánskych lodí je minimum). A aj domácich je málo. No možno je chyba, že vyzerám ako Argentínčan?

Veľa peňazí z Británie týchto ľudí podľa mňa kazí. Cítil som sa trošku ako na Nauru, kde má Austrália svoje detenčné centrum a platí Nauranov „za nič“ - za to, že majú tak vzdialený ostrov, z ktorého niet úniku. Tu je to obdobné. No ešte raz, ak som sa dostal do kontaktu s Falklanďanmi, tak boli nesmierne milí. Väčšina z tých áut, čo mi zastavila, boli však Filipínci.

Falklandy sú svojské a individuálny turista tu musí zdolávať veľa prekážok. Keď ma v BUBO spojili s najväčšou cestovkou Falklandov a predstavili ma ako riaditeľa najúspešnejšej cestovky - jedinej, ktorá môže predať zájazdy na Falklandy, tak sa začala komunikácia. Prosil som o fotografie či iné materiály, ktoré vedia podporiť predaj - nemali. Tak som povedal, že prídem na týždeň a pozriem sa na hotely, služby, urobím prieskum a nafotím niečo sám. No cestovka stručne napísala, že týždeň je na toto málo. Nič viac, nič menej. Uff.

Keď som prvý deň večer išiel po hlavnom meste Stanley a spýtal som sa pána na Defendri, kde je ten hotel, kam ma poslali, tak sa on spýtal späť: „A ty nemáš hotel? Vieš o tom, že hotel je povinnosťou na vstup na Falklandy? Nemali ťa sem pustiť!“

„Prečo? Zoberiem si hotel, ktorý chcem, pozriem sa a rozhodnem sa na mieste. Nie je to jedno?“ odpovedám, veď som v Británii, jednej z najslobodnejších krajín sveta.

„Nie, nie je to jedno, tu máme málo miesta a všetko musíš vopred nahlásiť. Je to tu malé. Takto sa to robiť nedá.“

V mojich očiach sa správal ako idiot, v jeho som sa správal ako idiot ja.

Zastavil som sa v troch hoteloch a všade mali nakoniec miesto. V jednom robili na recepcii Filipínci, v druhom Nepálci a v treťom Čiľania. So všetkými sa dalo dohodnúť. O povahe svedčí aj to, že všetky suvenírové obchody zatvárajú o 16.00 h, iba jeden o 17.00 h. Keď ste na Falklandoch, logicky ste celý deň vonku v prírode a prichádzate tak o 16.00 či 17.00 h, a to je obchod zatvorený. Pochopil som, prečo tu mám byť minimálne dva týždne.

Dvojmetrový hromotĺk Tom mi rozpráva, ako jeho synovi dvakrát vymieňali obličku. Jednu mu daroval sám. „Vieš, on je veľký ako ja, mal rok a pol dialýzu a vieš, v týchto podmienkach...“ a zdá sa mi, že sa zajakáva, je dojatý. Syna operovali v Británii a všetko platila vláda. Zachránili mu syna a Tom, inak veľmi milý a sympatický človek, za Britániu bude vždy bojovať.

Každý obyvateľ Falklandov dostáva dnes od Britskej vlády 20 000 libier ročne dotáciu. Nedostáva to na ruku, ale toto je suma, ktorou Británia Falklandy podporuje. Falklanďania sú Britmi, hrdými Britmi, čo dokazujú prieskumy a hlasovania.

Keď prišli prví Európania, na Falklandoch nikto nežil, ale teraz tu žije už 9. generácia hrdých osadníkov. Falklanďanov.

Ako ku vojne došlo? Náhle. A, samozrejme, je za tým niečo iné ako boj o pastviny, kde sa nikdy nič neurodilo.

Briti si nárokujú na Falklandy od roku 1833. Vtedy bola Viktoriánska Británia najsilnejšou mocnosťou sveta, ako sú dnes USA. „Argentína vtedy ešte neexistovala,“ vysvetľuje mi Tom.

No Argentína sa cíti ako následník Španielska so všetkými právami a na ostrovy si teda neprestala nárokovať. V apríli 1982 sa Argentína rozhodla zaútočiť. Rozprávam sa s čilským podnikateľom, s ktorým som sa stretol vo vrtuľníku. „Tesne predtým, ako Argentína napadla Falklandy, chceli zaútočiť na nás. Tá vojna s Čile bola naozaj na spadnutie.“

Situáciu poznám a popisujem ju v mojom blogu o Najkrajších miestach Patagónie. Tú nevraživosť vidieť aj vtedy, keď sa hrá medzi oboma krajinami futbalový zápas. Aj Messi má vtedy trému. Najviac penált nedal práve proti Čile. No vidno to aj na tom, že z Punta Arenas (Čile) do Ushuaie sa nedá dostať, nič nelieta a ja musím ísť obrovskou okľukou cez polovicu Južnej Ameriky (Santiago-Buenos Aires).

Argentína zaútočila na Falklandy, ktoré sa nachádzajú necelých 500 km od jej brehov. Veď Británia na druhej strane sveta nemá šancu nič urobiť - mysleli si. No to by nemohla vládnuť „Železná lady“, ktorá využila šancu a z Británie opäť urobila úspešnú svetovú veľmoc. Už síce nedobyla bohatú Indiu, ale chudobné Malvíny, no aspoň sa tak tvárila. Tak ako Boris Johnson, keď doklepol Brexit.

Falklandská vojna bola rýchla aj kvôli rozhodnosti Margaret Thatcher. V máji potopili Briti argentínsku loď a všetci muži na nej zahynuli. Boli mimo vytýčeného územia, a teda v bezpečnej zóne. Margaret Thatcher to komentovala tak, že to bolo v poriadku. Tvrdila, že každá argentínska loď predstavuje pre britských chlapcov nebezpečenstvo a to isté by urobila znova. Silná žena naháňala strach.

Tom mal 6 rokov, keď sa vojna začala. Pamätá si, ako Argentínčania zostrelili Harrier a videl ho padať. Pamätá si argentínskych vojakov aj to, ako jeho otec hovoril, že verí, že ich už nikdy takto kráčať neuvidí. „Bola to vojna, jasne si všetko pamätám, tú okupáciu a aj oslobodenie,“ hovorí. Takto to vnímajú všetci Falklanďania, ktorých som stretol. O vojne hovoria, akoby bola včera. Hovoria o oslobodení. Takéto niečo som zažil iba v Rusku, kde majú „gorod geroj“ - mesto hrdina a stále sa tvária, že II. svetovú vojnu vyhrali len včera. A takisto, že bojujú proti fašizmu, aj dnes na Ukrajine...

Začiatkom roka sa v správach znova hovorilo o vzťahoch Británia - Argentína. Argentínci odmietli opäť ratifikovať dohodu, ktorú s Britmi uzavreli - presne sa nevie, o čo išlo, ale zdalo sa, že na Falklandy nepoletím. Nemyslel som si to iba ja, ale aj Aku - audítor.

56-ročná pani, čo ma fotila na ulici Stanley s červenou telefónnou búdkou, hovorila, že Argentínčania prichádzajú a sprejujú ich pomníky. Na Falklandy vraj chodia vojnoví veteráni, ktorí im robia zle. „Veľmi zle a skutočne ich nemám rada!“ prízvukovala.

Po vojne ostalo na ostrovoch okolo 117 mínových polí a okolo 20 000 mín. Mínové pole na pláži Gypsy Cove severne od letiska vyčistili iba naozaj nedávno. V tejto maximálnej rezervácii, kam sa od roku 1982 neodvážila vstúpiť ľudská noha, sa usadili tučniaci a piesok je jemnučký. Je to asi hodinka zo Stanley (svižnou chôdzou).

Odmínovania začali hneď po skončení vojny, ale sprevádzalo ich príliš veľa mŕtvych a strát končatín. A tak boli Falklandy plné mín celé desaťročia. Odmínovanie skončilo koncom roka 2020, ale odporúča sa mať sa na pozore aj dnes. Tom tvrdí, že mín je „vonku ešte veľa“.

V roku 2013 prebehlo na Falklandoch referendum a prakticky všetci Falklanďania sa rozhodli ostať s Veľkou Britániou. Pozeral som o tom veľa filmov a počúval podcasty - je to na jednej strane propagandistické, ale, na druhej strane, naozaj, Falklanďania chcú byť s Britániou.

Simon Jenkins z Guardianu v článku z roku 2022 píše, že Falklandy sú imperiálny poopičný stav, ktorý musí skončiť. To si vygooglite… No keď počúvam podcasty, ktoré som si nahral, tak sa mi zdá, že som sa preniesol do mojich 13 rokov, keď sme boli nútení zo školy chodievať na sovietske filmy. Je to neuveriteľná propaganda, budovanie hrdosti, ako keby Briti na Falklandoch opäť dobyli celý svet.

Briti však propagandu robia lepšie než Sovieti. Rozprával som sa na túto tému s tuctom Falklanďanov a každý z nich bol najväčším britským vlastencom, akého si len viete predstaviť. Ja som pritom Rusov neznášal.

Musím povedať, že mi bolo nadšenie Falklanďanov sympatické. „Keď nás napadli Argentínčania, bolo to hrozné. No potom nás naši vojaci oslobodili,“ hovoria. Keď sa pýtam, prečo ich Briti oslobodili, tak zhodne vysvetľujú: „V prvom rade,“ hovoria s dôrazom, „preto, lebo sme Briti! No a potom aj preto, že na Antarktíde je určite množstvo nerastného bohatstva… Plus, juhoamerické krajiny, vieš, tam je vkuse vojenský prevrat a je dobré to mať trošku pod kontrolou…“ Možno sú niektoré body naozaj pravdivé.

O Stanley sa na Východných Falklandoch hovorí ako o najväčšej dedine štátu. Konštatujem, že Stanley vôbec nie je dedinka, ale je to mesto, normálne slušné mesto. Ak porovnám hlavné mesto na ekologickom karibskom ostrove Saba alebo hlavné mesto v inej britskej zámorskej kolónii Anguille, tak Stanley je veľkomesto.

Je uložené v dvoch stupňoch a strmo sa zvažuje k zálivu, a tak sa riadne nachodíte, ak nebývate v centre, a ja nebývam. Vždy musím zbehnúť dole, ale popri kvalitných asfaltových cestách sú všade aj chodníky a dokonca zbehy pre kočíky. Nie sú tu síce semafory, ale inak je to normálne mesto. Dokonca od roku 2022 aj oficiálne a za mesto ho stihla inaugurovať ešte kráľovná Alžbeta II.

McDonald’s tu nie je, zato zopár krčiem áno. Veď sme v Británii. Narátal som 6 telefónnych búdok, tých klasických červených. Sú tu múzeá, pamätníky a zopár hotelov roztrúsených po meste. Centrum mesta je v okolí ulice Ross Av., keď prechádzate od Jetty k pamätníku. Tu nájdete 3 suvenírové obchody, poštu s exotickými známkami. Oplatí sa vymeniť si peniaze za falklandské libry, aj to je exotika. Všetky ceny sú v librách.

Na Ross Av. je aj supermarket, aj keď znalci chodia do toho smerom na letisko Stanley - to však už potrebujete auto, resp. 30 minút rezkej chôdze. Ak pokračujete popri mori po Ross Av. smerom k letisku Stanley, nájdete cintorín. Pred ním je pamätník a na cintoríne mnoho pomníkov ako spomienka na vojnu v roku 1982.

„Argentínčania prichádzajú a ničia naše pamätníky. Sprejujú ich a píšu, že Malvíny sú argentínske,“ počúvam. „Viem, že Argentínčania nemali na Falklandy dlho prístup,“ hovorím. „To bolo iba cez covid,“ dostávam odpoveď, aj keď viem, že ok, covid je jedna vec, ale dlhé roky sem naozaj argentínsky občan nemohol zavítať. V meste som však posprejované nevidel nič.

Najlepšia reštaurácia mesta je vo Waterfront Boutique Hotel a druhá najlepšia je v Malvina House. Kraby tu na jedálničku nenájdete. Domáci jedia väčšinou jahňacinu. V supermarkete som chcel kúpiť čokoľvek lokálne. Nechápali, čo sa ich pýtam a zašli sme teda za supervízorkou: „Nemáte lokálne syry, mlieko, ryby, krevety...?“ čokoľvek.

Mali iba vajcia a čatny. Tak som si cukinovo-jablčné štipľavé čatny kúpil a dlho som nič hnusnejšie nejedol. Banány stáli 2 libry. Nie kilo, ale kus. Vtipné bolo, že predávali krém na opaľovanie s faktorom 30. Slnko som v ten deň videl 10 minút, no je pravda, že nie som v najvyššej sezóne.                                                                                               

Cesty sú na Falklandoch prekvapujúco dobré. Jazdí sa na ľavej strane a neuveriteľne pomaličky. Bežne som videl značky 25, čo je 25 míľ/h, ale aj tak je to pomaly. Iné značky hovorili pozor, lietadlo, čo je milé. Je tu asi 26 letísk a tie odporúčam využiť.

Unikátne s množstvom endemitov. No mnohé vtáky už na Falklandoch nekladú vajcia, lebo ľudia doniesli predátory, ktoré tu nemajú nepriateľa a premnožili sa. Preto je dnes falklandská vláda o to prísnejšia. Ekológia je jasným smerom. Tiež boj proti chorobám a covid vystriedali „spálničky“ atď.

Pozor na to, lebo kedykoľvek vám môžu zamietnuť vstúpiť. Všade je tráva - hustá silná tráva, ktorá si musela svoje miesto na zemi vydobyť.

Husi - samček je biely a vyšší a je ich tu naozaj mnoho. Zviera, ktoré však jednoznačne prídete pozorovať na Falklandy, je určite tučniak. Tieto ostrovy uchovávajú až päť rôznych druhov tučniakov.

Keď hovoríme o faune, nesmieme zabudnúť na ovce. Falklandy sú plné fariem, kde chovajú ovce. Ovca je aj v štátnom znaku a stojí akoby na argentínskej vlajke. Musím sa však priznať, že som tých oviec čakal viac. Neviem, či to je tým, že Británia Falklandy podporuje, a tak nemusia tak tvrdo robiť. Čakal som, že tu kúpim falklandský syr, ale aj mlieko bolo z Leedsu. Chleba pre zmenu z Írska - prichádza sem zmrazený.

Čo sa týka flóry Falklandských ostrovov, tá sa vďaka svojej polohe v subantarktickej oblasti vyznačuje jedinečnou kombináciou druhov z Južnej Ameriky a Antarktídy. Nájdete tu mnoho endemických a unikátnych druhov.

Najväčší a najkrajší spomedzi 5 spomínaných druhov tučniakov. Prosto ho musím vidieť. Smerujem na letisko, ale nie na to, kam prilietajú medzinárodné lety. Smerujem na Stanley Airport a je to dosť mätúce. Podobný chaos je na Samoe, kde doletíte na jedno letisko a na Americkú Samou letíte z Apie, z hlavného mesta. Keď si pomýlite letiská, tak amen tma, prepadne vám všetko.

Stanley Airport je asi hodinku peši z mesta - svižnou chôdzou. No taxíky fungujú, ak ich vopred objednáte. Transport mám v cene, ale nevyužijem ho ani jedným smerom, chcem sa prejsť - mám to tu rád. S Tomom sa stretnem až priamo na letisku. Poletíme helikoptérou, takou malou modrou guľou. Tom má skoro 2 metre a tá helikoptéra mu je malá.

Všetko je tu drahé, aj tento let je riadna pálka, ale musím ho ihneď zaradiť medzi moje najlepšie lety vrtuľníkom vôbec. Tento let mi urobil moje Falklandy Falklandami. Nad ostrovmi musíte aj letieť. Inak z nich budete mať zmiešané pocity. Tak ako mnohí, čo prídu na lodiach, tým sa Falklandy až tak nepáčia. Ak tu budete spať, budete robiť turistiku v malej skupine, nie v tých masovkách, čo dovážajú lode. A budete z toho nadšení. Tak, ako som aj ja.

Krásny príjemný let, krásne pristátie niekde na lúke medzi trsmi čučoriedok. No, nie je to čučoriedka. Plody sú omnoho menšie, ale keď ochutnám, zistím, že sú naozaj sladučké. Vydáme sa ku kolónii tučniakov kráľovských. Tieto sú totálne vzácne. Na Antarktíde sme leteli k tučniakom cisárskym a stálo to naozaj veľa – viac, než si viete predstaviť (cca 15 000 eur), a to bola iba príplatková cena za tento jediný výlet.

Kráľovské tučniaky sú druhé najväčšie po týchto cisárskych. Počuť ich zďaleka a aj cítiť. Ak som nevidel 1 milión tučniakov, tak ani jedného, no napriek tomu som nadšený. Stoja v kruhu, chránia svoje mláďatká. Keď prišli prví kolonizátori, tak si mysleli, že mláďatá sú zvláštnym druhom tučniaka.

„Vlnový tučniak“ - lebo vyzerá, akoby mal na sebe šedú hustú vlnu. Keď sem prišli prví kolonizátori v auguste či septembri, našli na ostrovoch iba tieto huňaté mláďatá. Môžete ich vidieť na videu vyššie alebo aj na fotkách v obkľúčení dospelých tučniakov. Až po čase ľudia zistili, že „škaredé káčatko“ sa zmení na prekrásneho tučniaka s dlhým zobákom. Úžasné, že sme tu sami, iba my z helikoptéry. Nikde nikto, len tučniaky a my. Sme tu dlho, no ani sekundu sa nenudím. Potom ideme peši k zálivu, kde sa tučniaky „sprchujú/kúpu“, tu nelovia.

Na záver ideme na stranu mora, kde lovia. Tlupa sa ich prechádza po bielučkej pláži a rozhodujú sa, či idú do mora. „Čo je studené?“ zo žartu sa pýta Roberto. Potom sa rozhodnú, že idú, a tak filmujem, no čosi sa deje a zrazu vyplašené vybehúvajú von. Tam vzadu krúžia vtáky - a kde sú vtáky, tam sú aj tulene, ktoré na tučniaky zrejme čakajú. Tučniaky to však vedia. Práve preto idú spolu v jednej tlupe, aby ich bolo veľa a prípadného tuleňa zblbli. Nikto však nechce byť zožratý.

Prichádza druhá skupinka a do cesty sa pripletú aj dvaja tučniaci Gentoo. Tiež sme tu videli magellanských tučniakov a ich nory. Tučniaky som videl na snehu aj na plážach s kamienkami. Až na Falklandoch som ich však videl na takej krásnej belostnej pláži. Bolo to veľmi pekné. A ešte raz - to, že sme tu sami, to považujem v dnešnej dobe za najväčší luxus.

Aku je pôvodom z Turku - z juhozápadu Fínska, ale po fínsky vie už máličko. Vyrastá v Southamptone a teraz robí audítora v Britskom impériu. Už druhý týždeň je na Falklandoch, býva v dosť jednoduchom hotelíku mimo mesta. „Vieš, patrí to spoločnosti, ktorú auditujem, takže nemajú na mňa ďalšie náklady,“ hovorí. Ja viem, že hotel, kde sú všetci, s odvážnym názvom Malvina House, je dnes plný.

Mal som tam batožinu a keď som našiel tento hotelík, tak ma taxikár hodil pre batožinu. „Ty si Argentínec?“ pýtal sa ma. Bol to Čiľan, ale mal aj britský pas a 22 rokov tu robí taxikára. 15 dolárov, povedal. „Hej, na recepcii mi povedala, že 5 libier, kámo.“

Dal som mu 10 USD a rozišli sme sa s úsmevom. Každý z nás je už dosť starý na to, aby sa hádal. Veď vieme, o čo ide. Možno som mohol dať 8 či 9 dolárov, no už som dosť starý na to, aby som mal 2 doláre navyše - to k bodu, ako cestovať individuálne.

Dávame si raňajky. Môžete si vybrať cereálie, vajíčka, ale obaja máme britské, a tie sú vynikajúce. Ja mám poached eggs, výborné párky, milujem britskú fazuľu… Toasty si robím sám, aj hnusnú kávu a džús si musím riediť, lebo majú iba koncentrát. Je to však super. „Kam bude smerovať tvoja ďalšia audítorská cesta, Aku?“

„V septembri idem na Tristan da Cunha,“ odpovedá.

„Wow, ja tam teraz idem na 6-týždňovú plavbu a platím ohromné peniaze, to máš super prácu.“ „Idem tam 6 dní loďou z Cape Town. Keď sa nepodarí vysadnúť, tak ma prevezú na breh vrtuľníkom…“ Vie o tom všetko. Na Tristane strávi 6 týždňov, zaudituje a potom ide domov.

Mám jeho emailovú adresu, a tak si zážitky podelíme.

Na recepcii hotela je mapa a tam vlajočky tých, čo tu spali. Musím tu zabodnúť slovenskú vlajku, lebo tá v mape chýba. Keď prídete na Falklandy ako ja, nie na lodi, tak sa stále zaradíte medzi tých zopár Slovákov, čo spravili to isté. Budete absolútnou raritou.

Hotel je extrémne jednoduchý, no zaujímavé je, že káva a čaj sa podávajú po celý deň. Stále máte toasty, maslo, cereálie a drobné veci, ktoré si na toast hodíte - to je v cene. No, hlavne, je tu teplo.

Vyrážam do Gypsy Cove a Pembroke peninsula smerom na najvýchodnejší bod Falklandov, ten najvzdialenejší od pevniny, hlboko v Atlantiku. Mojím cieľom bude exotický maják Cape Pembroke. Prečo? Lebo majáky zbieram a na týchto bodoch som často úplne sám, uvidíme teraz.

Musím povedať, že budete mať dosť. Keď vám Falklanďanka povie, že je to v pohode, že sa tadiaľ bežne prechádzala ako malá, tak ja vám poviem, že som úplne grogy. Nachodil som asi 20 km, väčšinou po nespevnenom podklade. Bolo to krásne, prekrásne, to áno.

Priletieť na medzinárodné letisko a vychutnať si hodinku a pol cesty do Stanley. Pri tejto ceste pochopíte, ako ďaleko sú Falklandy. Nikde nič, na ľavej strane vŕšky a z nich popadané skaliská. Zálivy, riečky, sem tam domček, ktorý sa volá farma. Oviec bolo omnoho menej než napríklad na Faerských ostrovoch, výrazne menej. Celkovo všetkého je tu menej. Väčšia plocha, menej ľudí.

Následne odleťte na Pebble Island na dve noci. To je už na Západných Falklandoch, dlhočizná pláž a odporúčam prejsť oba jej konce. Je tu pekne, veľmi pekne. Nikde nič, iba vy. Ako sa sem dostanete? Odletíte, ale nie z toho istého letiska, kde ste pristáli, ale z letiska Stanley, ktoré je 10 minút autom z hlavného mesta (smerom na východ).

Tu nasadnete na červený „letecký autobus“ FIGAS a úžasným vyhliadkovým letom mierite na západ, a potom trošku na sever. Pristanete na dlhočiznej lúke a ak nemáte s takýmito pristátiami skúsenosť, bude to veľký zážitok. Nafilmujete si, ako lietadlo odlieta a idete sa ubytovať. Toto je ten problém Falklandov. Bez ubytovania vás do lietadla nepustia.

Pokiaľ by ste tu chceli stanovať, a teda niečo ušetriť, museli by ste si vybaviť súhlas majiteľa pozemku. Tu vôbec nejde o kvalitu stanu. Ak sa tu dalo stanovať pred dvadsiatimi rokmi, tak teraz to už nejde. Falklandy sa vybrali smerom, aký ukázal napríklad Bhután. Luxusný, drahší turizmus, ktorý však prinesie aktérom omnoho intímnejší zážitok. Bhután aj Falklandy takto bojujú proti overtourizmu.

Keď už ste tak ďaleko na severozápade, tak poďme ešte ďalej. Ja odporúčam Carcass Island. Kolónie albatrosov, ktoré vychovávajú svoje mláďatá v spoločných kolóniách s tučniakmi. Neuveriteľná symbióza. K albatrosom sa dostanete na meter, vidíte, ako títo úžasní letci kŕmia svoje mláďatá a ako vzlietnu.

Vzlet je problém, no keď už sú vo vzduchu, tak to je balet, to je krása. Na cestách južnými moriami som často hodiny a hodiny pozoroval albatrosy, ktoré leteli za našou loďou a zdalo sa mi, že ani raz nemávli krídlami, iba sa tak vozili, s úžasnou ľahkosťou. Ich rozpätie krídel je najväčšie na svete. Albatros je aj znakom Hornovho mysu - jedno z cestovateľských miest, ktoré som rád, že sa mi podarilo dobyť.

Tu na Carcass Island sa k albatrosom dostanete blízko, a tak, ako ich málokto vidí - na zemi.

Keď už ste tu, zoberte si loď, nech vás odvezie na West Island. Žltá lodička príde na ostrov bez turistov a vy sa prechádzate - no pozor, aby ste nepadli do dier, ktoré tu vykopali tučniaky magelanské.

Následne odporúčam Sea Lion Island, kde je väčšia lodge, a tak je šanca, že zoženiete miesto. No a topom je Saunders Island, jeden prekrásny scénický ostrov. Na ostrove Saunders však stojí veľa veľkých lodí, a tak musíte „trafiť“ iný deň, inak vás porazí. Ďalšou možnosťou je Bleaker Island a Port Howard. Ja som bol aj vo Fox Bay, ale to je už riadna nadstavba. Vidíte, je toho veľa pokojne aj na 2 týždne.

Ak ste milovník prírody, odporúčam pozrieť sa aj na New Island, kde v roku 1995 založili New Island Conservation Trust. Mnoho hodín a dní som sa rozprával s Giorginou Strange, ktorá tu strávila celú mladosť, bez kina, obchodov, škôl, no s tuleňmi, tučniakmi a tuleňmi. Giorginu a úspešný projekt New Island na Falklandoch poznajú, stačí sa na ňu opýtať.

Následne sa vráťte na dve noci do Stanley a v tomto čase odporúčam navštíviť Volunteer point. Ide sa 4x4, alebo ja som letel vrtuľníkom. Je to super. Práve tento záver bol pre mňa tým najlepším, čo som zažil na Falklandoch. Keď letíte, poproste pilota naletieť nad hlavným mestom, ktoré tu mali Francúzi - Port Louis. Teraz je to zapadákovček. Vďaka pohľadu na Port Louis si ale viete predstaviť, ako asi pred zopár rokmi vyzeralo Stanley.

Naozaj to nie je dávno, čo ľudia chodili do svojich usadlostí na koňoch a stretávanie sa s inými bolo výnimkou. To muselo byť neuveriteľné a tie prvé generácie (dnes je na Falklandoch už 9. generácia) museli byť riadni tvrďasi.

Tiež vám odporúčam prejsť sa po Gypsy Cove, malej zátoke, kde nájdete tučniakov. Prejdite sa až k Yorke Bay, ale dávajte pozor. Na jej východnej strane sú pohyblivé piesky a ak zle šliapnete a ste sám, tak vás už nikdy nikto nemusí nájsť.

Prejdite sa po Surf Bay, ale pozor, lebo v hustej tráve môžu oddychovať tulene a tie majú zuby ako veľký pes či dokonca leopard. Takže dávajte pozor, kde stúpate. Veľmi odporúčam prechádzku k majáku na najvýchodnejšom bode Falklandov. Maják Cape Pembroke, postavený v rokoch 1854 a 1985, je super a miesto je pekné. Fúka, áno, veľmi. No príroda je pekná.

BUBO pripravilo pre svojich klientov zájazd na Falklandy presne podľa mojich skúseností. 

Zajtra odlietam, no neviem kedy. Majú to v lodži vypísať na tabuli, ktorá je na recepcii. Objednal som si taxík, zaplatil som ho predom a teraz čakám. Poobede začalo riadne fúkať a modlím sa, aby zajtra nefúkalo. Keď lietadlo nepristane, som v kýbli a všetko mi prepadne. Už nikdy takúto chybu neurobím, sľubujem. No ako inak? Loď ide prosto odtiaľto a nevedel som Falklandy urobiť na konci, teraz to nešlo.

Cestovateľ musí mať aj trošku šťastia. Verím, že teraz tomu tak bude. Ak mi loď odpláva, explicitne písali, že všetko (naozaj všetko) prepadne. Niet inej cesty, ako ju chytiť.

Čakám na recepcii, taxík sa zmenil na autobus, presne ten, ktorý ma do Stanley aj doviezol. Odlietame o 14.00 h no na recepcií musím (!!) byť už o 9.00. Prečo tak skoro? Tak to tu chodí, ja nerozhodujem, všetci ideme takto. Nemám telefónny signál - žiaden. Nemám internet. Internet je tu extrémne drahý. Kúpil som si ho, no aj tak nefunguje. Nikoho to netankuje. Nemám žiadne informácie. Oproti iným cestovateľom mám výhodu, že mám silnú podporu nášho Base campu, a tak sa viem pohybovať rýchlejšie a vybaviť „nevybaviteľné“.

Náš servis funguje 24/7/365, a toto je neuveriteľná podpora. „Dobrého námorníka spoznáš v zlom počasí,“ hovorievam... No dnes neviem-neviem. Nemám spojenie. Žiadne. Už z hotela volali na správu wifi, ale nevedia to opraviť. Ráno pršalo, ale teraz krásne svieti slniečko, je krásne. Fúka strašlivo, ale to je vskutku normálne.

Aku sa mi sťažuje, že si chcel požičať auto na jeden deň, no dali mu cenu, ktorá vysoko presahovala trojdňové minimálne požičanie. Aku tu pracuje pre silnú miestnu firmu, ale ani on nevybaví nič.

Hovoril som mu, ako som v januári napísal, že by som rád letel okolo 23. či 25. marca jeden okružný Robin flight. Odpísali mi, že nemajú miesto. Písal som 2 mesiace vopred a presný let (na ktorom mi nezáležalo presne, kde poletím) sa oznamuje až deň predtým. No dva mesiace predom im to nestačilo.

Ak chcete tento let, lebo nakoniec som si ho vyboxoval, volajte na t.č.: 27219 priamo z Falklandov a rátajte, že do týždňa by to mohlo byť. Priamo na mieste som let vybavil. No pobyt na ostrovoch som vybavoval dlho-dlho vopred. Na mieste nemáte žiadnu šancu. Musím povedať, že tzv. Robin flight sa mi nepáčil. Nedovolili mi z lietadla vystúpiť, bolo to prísnejšie, než som si myslel.

Cestovka, s ktorou chcem pracovať, mi napísala, že veci na Falklandoch treba bookovať minimálne 18 mesiacov predom. Všetko je tu „trošku inak“, než je bežné. Vo svete máte wifi zadarmo skoro všade. Na Falklandoch nikde. Ani v najlepšom hoteli nie je wifi v cene hotela. Wifi sa platí a je neuveriteľne drahá. OK, na Nauru bola drahšia. No aj tak. Keď ju už raz zaplatím, mohla by fungovať, no nefunguje.

Idem na letisko s obrovským predstihom, cestu opäť idem autobusom spoločnosti Penguin - tou istou, čo som prišiel. Všetci takto chodia, teda okrem vojakov. Dokonca aj kontraktori. Lietadlá totižto pristávajú dosť nepravidelne a čakať tam v „poli“, či ako nazvať niečo, kde nič nerastie? Možno na paši, lebo tu sa pasú iba ovce…

To sa nikomu nechce. No vy ako turista musíte. Na turistu tu nikto príliš nepozerá. Falklanďania sa presvedčili, že takto to má byť, všetko vojensky vopred jasne a nepriestrelne zorganizované. Turista nemá pravdu, zdá sa. No ako píšem, táto nepríjemná zorganizovanosť vám zaručuje, že budete na odľahlých miestach úplne samy. 

Autobus príde vcelku načas a na letisku vystúpim tesne pred 11.00 h. Je nádherne a ja dúfam, že poletím. Tomáš mi rezervoval miesto, aby som ho mal isté. Vystupujem ako prvý, batožinu som si dal navrch, a tak som pri check-ine na čele pelotónu. Odvážia mi batožinu a aj keď je dosť ťažká, nenamietajú.

Prehodia mi miesto k oknu. Letím do Punta Arenas a následne do Santiago, a to sú krásne lety. Pamätám si na posledný let, keď sme leteli okolo Torres del Paine, slnko zapadalo a pilot do rozhlasu vyhlásil, že letíme nad najkrajšími horami sveta a celé lietadlo sa presunulo na pravú stranu a nahlo sa…. Toto očakávam opäť a zdá sa mi, že mám ten istý let v tú istú hodinu. No najprv odletieť odtiaľto z Falklandov, to je základ.

„Fellneeeer, Mr. Feellneeeer...“ volajú ma a celý zástup, ktorý som obehol, na mňa uprie zrak. „Poďte, prosím, so mnou dozadu...“ hovorí mi pani, ktorá skenuje môj veľký batoh. Vyfasoval som už papierik, ktorý musím vyplniť, nechápem, že toto ešte robia, veď to nikto nemá šancu čítať. Idem teda dozadu cez trojo dverí a tam musím otvoriť kufor. „Balili ste sa sám? Nesiete niečo pre niekoho iného? Nechali ste kufor niekde bez dozoru?...“ „Nie, nie, nie, iba v autobuse chvíľu.“

Včera som videl množstvo krásneho peria, videl som vajcia tučniakov, množstvo ich kostí, jedna väčšia kosť mi pripadala, že je z veľryby. Mám doma v Bratislave dva veľrybie stavce, z Jemenu a Grónska, ale teraz som nič nevzal. Falklandy mi pripadali byť takým príliš vojenským ostrovom - hovorí sa tomu cestovateľský čuch. No a dobre som urobil. Takto mi prezerali kufor naposledy v roku 2008 v Sudáne, keď bol Sudán ešte jednou (najväčšou) africkou krajinou.

Teraz naozaj neviem, prečo ma vyvolali. Nič nenájdu, a tak môžem pokračovať.

Mám vypísané papiere a prichádzam s palubenkou a pasom k pánovi, za ktorým sú nápisy: „Nestrpíme inzultovanie personálu.“ A vysvetlenie, že ak niekto fyzicky či verbálne napadne pracovníkov na letisku, môže byť súdený a zatvorený do väzenia. Je to také britské, takto sa to v tejto krajine robí. Cítim sa teda dobre. „26 libier, odletová tax,“ zahlási a ja mu podám bankovú kartu. Falklandské libry sú iba dobrým suvenírom, no tu viem, že karta funguje. Moja však nefunguje. Druhá už, našťastie, áno.

Opäť kontrola vecí, čo nesiem na palubu, vyzúvam sa a opäť ma odstavia a extrémne dôkladne mi prezrú žltý ruksak v modrých rukaviciach. Hodí sa to k sebe - dve komparatívne farby. Snažím sa nájsť na tejto buzerácii pozitívum. Hlavne sa zdá, že let sa očakáva, a to je pre mňa v tejto chvíli najdôležitejšie. Na letisku sú WC a obchodík, kde dostanete kávu a alkohol a zlatých plyšových tučniačikov. Vodu som nesmel previesť a teraz mám 2,5 hodiny čas.

Nikomu to nevadí, všetci turisti sú s tým OK. Však väčšina z tých ľudí ani nie sú turisti a boli tu dlhé týždne či mesiace. Zvykli si na pomalosť a na to, že čas tu nie je veličinou.

Čo je okrem tej kávy (pozor, alkohol je na letisku zakázané popíjať) na letisku pozitívne, je, že je tu veľa zástrčiek. Wifi? Nebláznite.

Let vojenským RAF, takzvaným Air Bridge (priamo z Británie) som už popísal. Keď poletíte druhou možnosťou, a to spoločnosťou LATAM, letíte cez Chile, cez najjužnejšie veľké mesto Chile - Punta Arenas, kde dlhé roky žil aj náš spisovateľ Martin Kukučín, ktorého byt som navštívil a v blogu sa na tohoto lekára pozrel z cestovateľského pohľadu.

Po tvrdej previerke a pri dobrom počasí teda odletíte do Punta Arenas, let trvá 1,5 hodiny. Málokto lieta vo vetre lepšie než piloti, čo sú zvyknutí pristávať v Patagónii. Let je teda bezpečný. Čo je nebezpečné, je idiotizmus v Punta Arenas. Mám palubenku priamo do Santiago de Chile a aj batožina má visačku Santiago de Chile. No v Punta Arenas musíme vystúpiť a rady sú neuveriteľne dlhé, žiadne WC a zdá sa mi to ako recipročné opatrenie pre zlé zaobchádzanie na Falklandoch.

Úradník vydá papierik s QR kódom, ktorý muste pri odlete z Chile ukázať = nestratiť. Psy poriadne očuchajú batožinu, a potom si ju musíte vziať, vyjsť von, zabočiť doľava a opäť zacheckovať. „Postavte sa do rady,“ hovoria mi. „Nebudete mať so mnou prácu, mám palubenku a na kufri mám už štítok.“ No dajú mi nový štítok, aj keď s tým istým číslom, a novú palubenku, aj keď na to isté sedadlo.

Ďalej letím tým istým lietadlom. No zabil som hodinu a pol. Pri kontrole príručnej batožiny ma poprosia, aby som vytiahol power bank a povedia, že toto nemôžem niesť. „Práve naopak, toto musím mať v príručnej batožine. Absolvoval som s týmto tri lety na tejto ceste a minulý mesiac 19 letov. Nikdy nikto nemal nič proti...“

Vysvetľujú mi, že moja power banka je príliš silná a musím získať povolenie - výnimku. To, že mi odlieta lietadlo o 15 minút, je jedno. Idem teda opäť k check-inu v Latam a vyplnia pre mňa zvláštne tlačivo, kde mi konkrétne moju power banku s konkrétnym číslom povolia previesť. Absurdita? Vitajte v krajine, kde vyhrali socialisti. Či to s tým nič nemá?

Na letisku nie som po prvý raz, predbehnem sa a stihnem lietadlo. Zajtra letím do Buenos Aires, tam prestúpim na iné letisko a odlietam do Ushuaie. Keby sa dalo letieť priamo z Falklandov, tak let trvá hodinu. Takto letím dva dni. Musím stihnúť moju loď na 50-dňovej plavbe. Keby som dnes neodletel, tak je to dosť značný prúser, loď sa totižto nedá dobehnúť…

Britské zámorské územie, kde sa jazdí vľavo, platí librami (falklandskými), na ulici nájdete červené telefónne búdky, na raňajky dostanete „black puding“ a najvyššou hlavou je britský monarcha. Falklandy sú tvrdším orieškom a odporúčam všetko vopred rezervovať – áno, aj dva roky vopred. A potom vám o týždeň posunú let a všetko popadá ako domček z karát a aj tak sa všetko bude meniť podľa počasia.

Falklandy sú dnes pohodlné ako dnešné Faerské ostrovy, Špicbergy či Island. Viete to tu vydržať. Je tu dostatok jedla… Prosto hyperexotická expedičná destinácia, ktorú však zvládne každý, kto toto číta. Mnohí to ešte nevedia, a to je výhoda. Falklandy sú ešte bez turistov, bez masy. Konkrétne dnes má v Stanley pristáť zaoceánska loď, a to bude mesto zaplavené stovkami turistov. A to je v kýbli, to áno, ale všetci o týchto lodiach vedia a dá sa tomu poľahky vyhnúť. Títo turisti majú klasické programy a opäť sa im viete poľahky vyhnúť.

Falklandy sú tou destináciou, ktorú viete mať celú pre seba. Na dlhých trekoch, nádherných plážach či nedozerných mäkučkých lúkach som bol úplne sám. Niektoré boli pravda do hneda vydupané od stoviek tučniakov. Nikde nikto iba vietor, vtáky, skákajúce delfíny a veľryby tam dole v zálive.

Neviem, či to z mojich fotografií vidieť, ale videl som tu zábery, aké som nikde inde doteraz vo svojom živote nevidel. Falklandy sú iné než severný Atlantik a úplne iné než ostrovy, ktoré vidíte na ceste na Antarktídu. Zelené, s viac slnkom a vcelku chápem, že sa tu Britom páči. Každopádne, na čierne tučniaky na bielučkej pláži nikdy nezabudnem!

Keď sa k tomuto blogu vrátite o tri mesiace, doplním sem fotografie z môjho fotoaparátu Leica. Zatiaľ prajem šťastné cesty.