Petrohradský sen

Kým mnohé veľkomestá majú jeden symbol, ktorý mesto dokonale vystihuje, s Petrohradom je to problém. Ktorá stavba je tým najznámejším obrazom mesta? Je to Zimný palác s Ermitážou? Petropavlovská pevnosť? Chrám preliatej krvi? Alebo azda kanály Nevy, Mojky a Fontanky s nádhernými fasádami? Nedá sa to určiť s jednoznačnosťou. Zašpicatená veža katedrála sv.Petra a Pavla sa leskne vďaka svojej zlatej farbe široko ďaleko. Kto podíde bližšie zbadá na špici stáť zlatého anjela, ktorý vzal mesto pod svoje roztiahnuté krídla. Nechýbalo veľa a na jeho mieste by sa vynímala socha zamračeného, fúzatého Stalina. Našťastie zvíťazil zdravý rozum a anjel nemusel odletieť inam. Petropavlovská pevnosť rozprestierajúca sa na Zajačom ostrove ukrýva za svojimi hradbami katedrálu a každý kto sa v Petrohrade ocitne sa sem túži pozrieť. Bolo to tu, kde Peter Veľký rozkázal aby sa začalo budovať výstavné mesto. Písal sa rok 1703 a Peter Veľký po návrate z Európy videl o koľko je jeho milované Rusko pozadu a preto sa rozhodol, že Moskva už nebude stáť na piedestáli cárskeho sveta. Tu v pevnosti položili prvé kamene a okolo nich vyrástlo jedno z najkrajších európskych miest. Škoda, že sa Peter Veľký nedožil toho, aby sa ním mohol poprechádzať teraz.

Za hradbami sa rozlieva kamenné nádvorie odkiaľ je vstupná brána do útrob katedrály. Ochromí svojou krásou a zlatým ikonostásom, ktorý sem nechali priviesť z Moskvy. Interiér má nádych talianskeho svätostánku, premiešaného s ruskými, ortodoxnými vplyvmi. Ľudia sem prichádzajú k cárskym hrobkám dynastie Romanovcov, ktorá vdýchla mestu svoju dušu. V rohu stojí sarkofág Petra Veľkého a jeho busta všetko pekne, po tichu sleduje. Leží tu v okolí svojej rodiny a priamo naproti je druhé najnavštevovanejšie miesto katedrály. Kaplnka posledných vládcov ruského impéria. Sem premiestnili ostatky Mikuláša II. s rodinou, ktorých odprevadila na druhý svet ruka boľševického vraha. Podľa Rusov sem ich ostatky preniesli, aby sa krajina vyrovnala s kolektívnou vinou. Vždy na pravé poludnie sa pevnosťou ozve ohlušujúci výstrel z dela. Príjemný park láka prechádzkou, alebo si len jednoducho posedieť na nábreží Nevy pri Nevskej bráne odkiaľ sa otvorí panoráma mesta. 

Neďaleko pevnosti stojí malý, nenápadný jednoposchodový domček ukrytý pred zrakmi medzi vysokými stromami. Patril Petrovi Veľkému a dnes sa o ňom hovorí ako o najstaršej budove v celom meste. Objavuje sa na turistických mapách, takže sa okolo neho mihnú ľudia, hoci nie toľko, koľko by si toto významné miesto zaslúžilo. O turistoch by však vedel rozprávať ďalší monument stojací len pár desiatok metrov odtiaľto. Aurora. Kto by nepoznal krížnik, ktorý sa svojim výstrelom dostal do učebníc a historických kníh? Dnes stojí krížnik na brehu pokojnej Nevy a hoci sú jeho delá stále namierené na mesto, nehrozí, že by zarevali výstrelom. Kedysi sa po jej palube mohli ľudia poprechádzať, nahliadnuť do kajút, pozrieť si dobové dokumenty, avšak pred pár mesiacmi to miestni páni zatrhli a Auroru možno obdivovať len z nábrežia. To je posiate stánkami so suvenírami a vždy je tu poriadne rušno. Tu nájde každý svoju matriošku, námornícku čapicu, staré odznaky, vyznamenania, ale aj moderné suveníry v podobe magnetov, tričiek či tašiek. Na Strelke, výbežku Vasilijevského ostrova prebieha svadba. Rusi si potrpia na okázalé udalosti a preto medzi dvoma červenými rostrálnymi stĺpmi pripomínajúce slávy ruského námorníctva zaparkuje dlhočizná limuzína.  Vyjde z nej ženích aj s nevestou, obaja v bielom a asi dvadsať mladých ľudí. Spieva sa, fotia sa a samozrejme nesmú chýbať výbuchy šampanského, ktoré sa rozlieva do plastových pohárov. Prišli sem kvôli nádherným pohľadom na mesto. Strelka pôsobí ako rozhľadňa, pretože svojim zašpicateným tvarom rozdeľuje Nevu na dve ramená. Na strane ľavej sa dvíhajú hradby Petropavlovskej pevnosti s katedrálou, medzi stromami vykúkajú tyrkysové minarety mešity, priamo vpredu spája oba brehy Nevy nádherný železný most sv.Trojice a úplne napravo sa na brehu usadil Zimný palác v ktorom je umiestnená Ermitáž. Dali by sa tu stráviť hodiny, aby človek len sedel, hľadel na mesto a neustále by na ňom našiel niečo krásne zaujímavé čo si pred tým nevšimol.

Za Admiralitou, ktorá je úzko spojená s námorníctvom skrášľuje nábrežie socha Medeného jazdca. Predstavuje síce Petra Veľkého a mestu ho darovala Katarína Veľká, ktorá chcela nadviazať na jeho nesmrteľný odkaz, ale vďaka tomu, že Puškin spomenul sochu vo svojej básni, mu dnes nikto nepovie inak než Medený jazdec. Peter sedí na divokom koni akoby sa chcel rozbehnúť k rieke a preskočiť ju až k Menšikovmu palácu. Je najstarším v meste a Peter tu so svojim priateľom Menšikovom trávil veľa času. Medený jazdec je medzi domácimi najobľúbenejšia podobizeň Petra a preto sa teší mimoriadnej obľube. Vždy sa nájde niekto, kto sa túla okolím a dokonca tu možno natrafiť na Petra aj Katarínu v dobovom oblečení. Kráčajú spolu, ruka v ruke a hľadajú komu by zapózovali. Na fotke sa treba však dohodnúť vopred, pretože si za fotky pýtajú nemiestne peniaze. Na konci parku sa dvíha obrovská kupola chrámu sv.Izáka. Možno je on tým pomyselným symbolom mesta, pretože nesmie chýbať na žiadnej z pohľadníc Petrohradu. Z architektonického hľadiska ide o jedinečnú stavbu a svojimi obrovitánskymi stĺpmi vyráža dych. Ak je pekné počasie, oplatí sa vyjsť pod kupolu a užiť si pohľad na celé mesto pod nohami. Cez ulicu stojí luxusný hotel Astoria o ktorom sníval aj Hitler. Počas neslávnej Leningradskej blokády, kedy Nemci obkľúčili mesto a chceli ho zničiť vyhladovaním Hitler sníval, že v hoteli v dobytom meste oslávi Silvester. Nikdy sa však do mesta Nemci nedostali a hoci trvala blokáda nepredstaviteľných 900 dní, vtedajší Leningrad si vzal za svoj vzor bájneho fénixa a po jeho vzore povstal z popola. Neďaleko chrámu začína legendárny Nevskí prospekt, promenáda dlhá 4,7 kilometra, ktorá pretína mesto. Je to ulica, ktorá žije vo dne v noci. Cez deň je upchatá domácimi hľadajúcimi reštauráciu, kaviareň kam si sadnú s priateľmi, ale aj turistami presúvajúcimi sa medzi pamiatkami. Podvečer sa zaplnia podniky, parky a celým mestom sa tiahne dobrá nálada. Aj na Nevskom prospekte ukáže Petrohrad koľko toho skrýva. Tu v tejto kaviarni sedával samotný Puškin, v tomto paláci za Zeleným mostom vymyslel kuchár rodiny Stroganov svoje preslávené jedlo, v tejto štvrti sa odohrával Dostojevského Zločin a trest a tam na rohu kedysi vyrábali šijacie stroje Singer. Čo ulica to iný príbeh, čo dom to kus histórie. Všetky fasády naokolo pripomínajú paláce a niet sa čomu čudovať, keď ich tu je viac než 300.

Za najkrajšiu stavbu mesta považujú domáci Chrám preliatej krvi, alebo ako oni vravia Spas na krvi. Pri prvom pohľade sa vynára spomienka na Červené námestie s chrámom Vasilija Blaženého. Oba chrámy sa z diaľky na seba veľmi podobajú, ale kto sa dostane bližšie všimne si mnohé detaily. Chrám stojí na konci Gribojedovho kanála a tak sa jeho cibuľovité kupole krásne zrkadlia na vodnej hladine. Postavili ho na mieste, kde sa preliala krv ruského cára Alexandra II. „Prišiel tu o život a tak sa rozhodlo, že tu postavia chrám, aby sa na neho nikdy nezabudlo“ hovorí miestna sprievodkyňa. Nábrežie Mojky pokračuje takmer až k Palácovému námestiu. Tu, v dome číslo 12 žil Puškin a prežil tu aj svoje posledné dni života, keď sa vrátil domov po nešťastnom súboji. Je zaujímavé stáť pri jeho dome a hľadieť na nábrežie, ktoré každý deň videl z okna. Možno ho tieto pohľady napĺňali inšpiráciou, pretavoval ich do slov a veršov, ktoré dodnes robia ľuďom radosť. Mojka dovedie človeka k Palácovému nádvoriu. Jeho meno mu vdýchol Zimný palác príťažlivej zelenej farby. Bol to on na koho sa strieľalo počas Veľkej októbrovej revolúcie z Aurory a kde pochytali provizórnu vládu. Dnes sa otriasol z nešťastných udalostí a každodenne víta tisícky návštevníkov z celého sveta. Tí sem prichádzajú obdivovať poklady preslávenej Ermitáže. Bohaté komnaty, luxusné sály, súkromné miestnosti, tie všetky sú zaplnené pokladmi nevyčísliteľnej hodnoty. Na námestí počuť cválať kone, vŕzgať koče a nad hlavami sa dvíha vysoký „čokoládový“ stĺp vztýčený po porážke Napoleona, Stojí tu len tak bez ukotvenia a jeho jediným pojítkom so zemou je gravitácia.

Hovorí sa, že kto neabsolvoval plavbu petrohradskými kanálmi, ten si dokonale nevychutnal atmosféru tohto jedinečného mesta. Malé, nízke lode križujú vody Nevy, Mojky a Fontanky od rána až do noci,. Z vody je Petrohrad azda ešte krajší, než keď ním návštevník kráča. Veď samotný Peter Veľký natoľko miloval vodu a lode, že na nich trávil veľa času. Dokonca bol proti tomu, aby sa v meste stavali mosty, pretože by si tak ľudia na ne zvykli a nechodili by loďami spájajúcimi petrohradské štvrte. Dnes má Petrohrad veľa mostov, niektoré farebné, iné železné a mnohé z nich majú telo z granitu. V noci sa dokonca otvárajú a pritiahnú tak skupiny turistov. Lode sa stretávajú v širokých kanáloch a ľudia na palube si plavbu užívajú. Niekde sa tancuje, spieva, nalieva šampanské a človek hneď vie, že je v Rusku. Hoci sa na uliciach veľa ľudí mračí, no ak sa oslavuje, tak plnými dúškami. Z nábreží svietia palácové fasády, to vždy keď ich pohladí slnečné svetlo, ktoré je v Petrohrade skôr výnimkou než pravidlom. Medzi domami sa dvíhajú cibuľovité vežičky pravoslávnych chrámov a vodné cesty lemujú parky, kam si chodia miestni posedieť. Inžiniersky zámok prekvapí svojou sviežou farbou, ale aj príbehom, ktorý stál cára Pavla život. Za rohom sa rozprestiera obrovská Letná záhrada, kde trávil svoj čas Peter Veľký. Malé mestské kanále sa vylievajú priamo do Nevy a tá pohltí každú loď. Predvedie sa a napokon loďku nasmeruje naspäť do kanála, aby sa pokochala starým mestom. Plavba Petrohradom prinesie tak veľa zážitkov, že si to človek nevie ani predstaviť.