10 vecí, ktoré nám dalo Portugalsko

Portugalsko je malá krajina. Keď sa pozriete na mapu Európy, nájdete ho úplne na jej juhozápadnom okraji, natlačené medzi Španielsko a Atlantický oceán. Na prvý pohľad by ste preto možno čakali, že jeho vplyv na svet bude podobne malý. Opak je pravdou. Stačí si sadnúť do japonskej reštaurácie a objednať tempuru. Zájsť na pálivé sečuánske jedlo v Číne. Ochutnať vindaloo v Indii. Nasypať si do jedla čierne korenie. Otvoriť fľašu portského. Alebo sa len prejsť po Lisabone a pozerať na modrobiele azulejos. A zrazu je Portugalsko všade.

Práve toto ma na tejto krajine fascinuje najviac. Portugalsko dnes nevnímame ako svetovú veľmoc. Nemá obrovskú armádu, stámilióny obyvateľov ani ekonomiku, ktorá by udávala tón planéte. Pred päťsto rokmi však Portugalci patrili medzi najodvážnejších ľudí svojej doby. Ich lode vyplávali z ústia rieky Tejo do neznáma a postupne vytvorili spojenie medzi Európou, Afrikou, Áziou a Amerikou. Lisabon bol vtedy miestom, kde sa stretávali ľudia, jazyky, náboženstvá, plodiny, zvieratá aj koreniny z dovtedy oddelených častí sveta. To, čo dnes nazývame globalizáciou, malo svoje veľmi skoré kapitoly práve tu. A možno práve preto je Portugalsko také zaujímavé.

Keď sa dnes prechádzame jeho ulicami, vidíme krásne historické mestá, žlté električky, oceán, vinice v údolí Douro a kaviarničky plné domácich. Za touto príjemnou, trochu melancholickou tvárou sa však skrýva príbeh krajiny, ktorá pomohla zmeniť celý svet.

V tomto blogu preto nechcem písať ďalší zoznam miest, ktoré treba v Portugalsku vidieť. Skúsme sa naň pozrieť opačne.

Možno budete prekvapení, koľko z toho používame, jeme alebo pijeme každý deň – často bez toho, aby sme tušili, že za tým stojí malá krajina na okraji Európy.

1. Portugalskí moreplavci zmenili mapu sveta!

Ak by som mal vybrať jednu vec, ktorou Portugalsko ovplyvnilo svet najviac, boli by to jeho lode. Dnes nám mapa sveta pripadá samozrejmá. Vieme, kde je India, Čína, Brazília či Afrika. Vieme, že medzi Európou a Áziou leží Afrika a že okolo nej vedie námorná cesta. V 15. storočí však nič z toho nebolo samozrejmosťou. Pre Európanov bol Atlantik obrovským neznámym priestorom a cesta do Indie po mori predstavovala jednu z najväčších výziev svojej doby.  

Portugalci sa rozhodli, že to zmenia. Všetko sa začalo okolo princa Henricha Moreplavca, ktorý podporoval portugalské námorné výpravy pozdĺž afrického pobrežia. Postupne sa Portugalci dostávali stále južnejšie. 

Bartolomeo Diaz v roku 1488 oboplával Mys dobrej nádeje a ukázal, že Afrika sa dá oboplávať. O desať rokov neskôr Vasco da Gama dorazil po tejto trase až do Indie. A tým sa zmenilo všetko. Európa už nemusela byť odkázaná iba na staré pozemné obchodné cesty. Portugalské lode začali privážať korenie, hodváb, drahé kamene a ďalší tovar z Ázie. 

Lisabon sa stal jedným z najdôležitejších obchodných centier sveta. Keď dnes stojíte v lisabonskom Beléme pri monumente Padrão dos Descobrimentos a pozeráte smerom k Atlantiku, je dobré si predstaviť, čo museli títo ľudia cítiť. Za nimi bola Európa, pred nimi oceán a niekde za horizontom svet, o ktorom mali iba veľmi neúplné predstavy.

Neboli to však iba romantickí objavitelia, ako ich niekedy vykresľujú turistické brožúry. Portugalské objavovanie bolo zároveň začiatkom obchodného impéria, kolonizácie a obchodu s otrokmi. História veľkých objavov preto nie je iba príbehom odvahy a dobrodružstva, ale aj príbehom moci, peňazí a utrpenia. Práve preto mám na portugalských dejinách rád jednu vec: keď sa o nich rozpráva poctivo, nie sú čiernobiele. A ich dedičstvo cítime dodnes.

Portugalci totiž neobjavili iba nové pobrežia. Prepojili medzi sebou staré svety. A s ich loďami cestovalo aj niečo oveľa trvalejšie než zlato – potraviny, koreniny, technológie, slová, chute a kultúra.

Jednou z najzaujímavejších vecí, ktoré takto precestovali polovicu sveta, bolo malé červené ovocie, ktoré dnes považujeme za úplne prirodzenú súčasť ázijskej kuchyne – čili papričky.

A práve tu sa portugalský príbeh začína miešať s Čínou, Indiou a celou juhovýchodnou Áziou.

2. Portugalsko zmenilo chute sveta

Predstavte si, že sa vrátime o päťsto rokov späť a navštívime trh v Lisabone. Medzi najcennejšie tovary patria malé vrecúška plné sušených semien, kôry a plodov. Korenie. Dnes ho máme v kuchyni a pár zrniek čierneho korenia si nikto neváži viac ako pár centov. V minulosti však mohlo mať cenu zlata. 

Práve túžba po korení bola jedným z dôvodov, prečo sa Portugalci vydávali na nebezpečné plavby okolo Afriky až do Indie. Čierne korenie pochádza zo západného pobrežia Indie a v Európe po ňom bol obrovský dopyt. Keď Vasco da Gama v roku 1498 dorazil do Indie po námornej ceste okolo Afriky, nešlo iba o veľký geografický úspech. Portugalci získali priamy prístup k zdroju korenia a začali meniť svetový obchod. Lenže Portugalci neboli iba jeho dovozcami. Ich lode začali medzi kontinentmi prevážať množstvo nových surovín. A jedna z nich mala byť pre kuchyne sveta úplnou revolúciou. Čili paprička.

Je to trochu paradoxné: dnes si bez čili len ťažko predstavíme indické kari, thajské polievky alebo mnohé čínske jedlá. Pritom samotná Ázia ju pred príchodom Európanov vôbec nepoznala. Čili pochádza z Ameriky a do Indie sa dostalo až v 16. storočí práve prostredníctvom Portugalcov.

Portugalci tak vlastne spojili tri kontinenty do jedného taniera. Rastlina z Ameriky sa cez portugalské lode dostala do Indie a odtiaľ sa postupne rozšírila ďalej po Ázii. Dnes sa pritom čili považuje za jednu z najtypickejších ingrediencií mnohých ázijských kuchýň. Keď si teda v Indii dáte poriadne štipľavé kari, môžete si spomenúť na portugalských moreplavcov. Bez nich by možno chutilo úplne inak.

A ešte väčšie prekvapenie čaká v indickom štáte Goa. Portugalci tu boli prítomní takmer 450 rokov a ich kuchyňa sa postupne premiešala s miestnymi tradíciami. Vzniklo napríklad vindaloo, ktorého názov aj pôvod súvisia s portugalským jedlom vinha d'alhos, teda mäsom marinovaným vo víne a cesnaku. Pôvodné jedlo pritom vôbec nebolo také pálivé, ako ho poznáme dnes. Až čili z Ameriky, ktoré do Indie priniesli Portugalci, mu dalo charakteristickú ostrosť.

A potom je tu Japonsko. Ak ste niekedy jedli tempuru, možno vás prekvapí, že jej príbeh má portugalskú kapitolu. V 16. storočí priniesli portugalskí obchodníci a misionári do Japonska európsky spôsob prípravy jedla – obalenie v múke a následné vyprážanie. Japonci si techniku osvojili, prispôsobili svojim surovinám a postupne z nej vznikla tempura, ako ju poznáme dnes.

A práve toto je na dejinách Portugalska fascinujúce. Portugalci niečo priniesli, miestni obyvatelia si to upravili po svojom a výsledok dnes považujeme za dokonale japonský, indický či ázijský. Portugalci nevymysleli čili. Nevymysleli korenie. Nevymysleli tempuru. Ale ich lode pomohli dostať tieto chute tam, kde dnes patria k úplne základnej súčasti miestnej kultúry. A presne takto vzniká globalizácia, dávno predtým, než sme toto slovo začali používať.

3. Portské víno – chuť Portugalska, ktorá cestovala po mori

Ak existuje nápoj, ktorý by som mal priradiť k Portugalsku jedným slovom, bude to portské. Nie je to však len sladké víno, ktoré si dáte po večeri. Za jedným malým pohárom sa skrýva príbeh rieky, strmých vinohradov, britských obchodníkov, oceánskych plavieb a jedného z najunikátnejších vinárskych regiónov Európy.

Douro preteká úzkym údolím a kedysi predstavovala pre malé lode množstvo nebezpečných miest. Posádky rabelo museli poznať každý kameň, každú zákrutu a každý prudší úsek. A ešte jeden detail, ktorý ma pri tomto príbehu vždy zaujme je, že muži, ktorí lode obsluhovali, často nevedeli plávať. Ak sa loď prevrátila, šanca na prežitie bola veľmi malá. Sudy s vínom sa preto zámerne nenapĺňali doplna – vzduch v nich pomáhal udržať ich na hladine, aby sa po nehode dali nájsť. Dnes to znie takmer neuveriteľne, keď sa na tú istú rieku pozeráme z pohodlia modernej lode, s pohárom vína v ruke.

Portské víno má navyše jeden zaujímavý historický paradox. Je neodmysliteľne spojené s Britmi. V 17. a 18. storočí sa v dôsledku obchodných vzťahov a konfliktov medzi Britániou a Francúzskom začal výrazne rozvíjať obchod s portugalským vínom. Víno však muselo prežiť dlhú cestu po mori. Preto sa počas výroby začala pridávať vínna pálenka, ktorá zastaví kvasenie a zároveň zvýši obsah alkoholu. Tak vzniklo fortifikované víno, ktoré dnes poznáme ako portské.

A keď potom prídete do Porta, stačí sa postaviť na nábrežie v štvrti Vila Nova de Gaia. Pred vami je Douro, nad ním majestátny most Dom Luís I. a na opačnom brehu staré Porto. V historických pivniciach sa dodnes ukrývajú sudy a fľaše, ktorých obsah vznikol desiatky či stovky kilometrov odtiaľto. Práve Porto je jedno z miest, ktoré máme v BUBO mimoriadne radi.

Navštevujeme ho s lovcami zážitkov na zájazde Porto – vínna cesta pre gurmánov a stále v ňom nachádzame niečo nové. Nie je také uhladené ako Lisabon a možno ani na prvý pohľad nepôsobí tak „portugalsky“. Je surovejšie, staršie, trochu ošarpané – a práve preto má neuveriteľnú atmosféru.

4. Azulejos – z obyčajnej steny umelecké dielo

V Portugalsku som si pomerne rýchlo uvedomil jednu vec. Niektoré krajiny si históriu vystavujú v múzeách. Portugalci ju často nechávajú priamo na ulici. Stačí sa prejsť Lisabonom. Na jednej budove uvidíte modrobielu scénu s rytiermi, na druhej geometrické ornamenty, na ďalšej celé príbehy poskladané zo stoviek drobných keramických dlaždíc. Človek ide po ulici, možno sa ponáhľa na električku, a pritom kráča popri umeleckom diele, ktoré má desiatky či stovky rokov. Volajú sa azulejos a patria k tomu, čo robí Portugalsko Portugalskom.

Hoci ich pôvod musíme hľadať v islamskom svete a samotné slovo pravdepodobne súvisí s arabským výrazom pre leštený kameň, Portugalci si túto techniku osvojili a postupne jej dali vlastný charakter. Obľúbili si najmä veľké figurálne kompozície, často v charakteristickej modrobielej kombinácii. A keď sa v 16. a 17. storočí začali azulejos vo veľkom objavovať na fasádach a v interiéroch kostolov, palácov či kláštorov, vznikol jeden z najvýraznejších vizuálnych podpisov krajiny. 

Modrá farba pritom nie je náhodná. Portugalsko malo stáročia silné obchodné kontakty s Áziou a práve čínska porcelánová tradícia ovplyvnila európsku obľubu modrobieleho dekoru. Portugalci si však cudziu inšpiráciu opäť pretvorili po svojom.

Videli sme to pri korení, pri jedle, pri víne a vidíme to aj pri azulejos. Nie je to uzavretá kultúra, ktorá by sa bála vonkajších vplyvov. Naopak. Portugalsko bolo celé stáročia križovatkou sveta a jeho kultúra vznikala práve miešaním. Najkrajšie je to vidieť v Lisabone. 

Na našich BUBO zájazdoch v Portugalsku sa človek môže dostať do miest, kde sú azulejos doslova všade. Na kostoloch, palácoch, staniciach, reštauráciách aj obyčajných bytových domoch. A práve tá posledná kategória ma baví najviac. 

Predstavte si, že by ste si u nás dali na fasádu domu historické umelecké dielo. Pravdepodobne by sme sa najskôr začali pýtať, kto to povolil, či to nepoškodí fasádu a či by nebolo jednoduchšie dať tam novú omietku. 

V Portugalsku sa na to pozerajú trochu inak. Staré a nové tu často existujú vedľa seba bez toho, aby sa navzájom snažili vymazať. Starý dom môže byť trochu ošarpaný, jeho dlaždice môžu byť miestami popraskané, o ulicu ďalej vyrastie moderná budova a nikto nemá potrebu vytvoriť z celého mesta jednu dokonale naleštenú kulisu pre turistov. Možno práve preto sa mi Lisabon tak páči. 

Pri prechádzke štvrťou Alfama môžete mať pocit, že ste sa ocitli v inom storočí. O pár minút neskôr prejdete cez modernú ulicu, nastúpite do historickej električky a vzápätí sa pred vami otvorí výhľad na Tejo. Všetko je trochu chaotické, trochu ošarpané a pritom nádherné. A potom si všimnete ďalšiu stenu. 

Modré dlaždice rozprávajú príbeh o kráľoch, bitkách, svätcoch alebo každodennom živote. Nie je potrebné vstupné. Nemusíte stáť v rade. Nemusíte si kupovať audioguide, stačí sa zastaviť a pozerať. Azulejos sú preto pre mňa viac než dekorácia. Sú dôkazom toho, že kultúra nemusí byť schovaná za stenami galérie. Môže byť súčasťou každodenného života. A možno práve v tom sú Portugalci lepší než my. Dokážu z bežných vecí urobiť niečo krásne a zároveň pritom nestratiť ich praktickú funkciu. Dlaždica stále chráni stenu pred vlhkosťou a teplom, no zároveň rozpráva príbeh. Keď potom človek Portugalsko opustí, začne si podobné detaily všímať aj inde.

Ak si chcete tento portugalský spôsob rozprávania histórie pozrieť na vlastné oči, jeden z najlepších príkladov nájdete v Lisabone v Mosteiro de São Vicente de Fora, len kúsok od Alfamy. Zvonku pôsobí kláštor pomerne stroho a monumentálne. Keď však vojdete dovnútra a dostanete sa do kláštorných priestorov, zrazu sa ocitnete medzi stovkami modrobielych dlaždíc. Na stenách sú rozsiahle obrazové scény, historické výjavy, krajiny a dokonca aj ilustrácie Ezopových bájok. Je to jeden z momentov, keď si pri BUBO cestách človek uvedomí, že v Portugalsku nemusí ísť do múzea, aby videl veľké umenie. Niekedy stačí vojsť do starého kláštora.

Ešte silnejším miestom je však Museu Nacional do Azulejo, ktorý sídli v bývalom kláštore Madre de Deus z roku 1509. Jeho zbierka sleduje vývoj azulejos od 15. storočia až po súčasnosť a jedným z najpôsobivejších exponátov je obrovská panoráma Lisabonu pred zemetrasením v roku 1755. Na nej vidíte mesto ešte predtým, než ho katastrofa zmenila. Pre mňa je práve toto jeden z najkrajších príkladov toho, ako sa v Portugalsku stretávajú umenie, história a každodenný život.

Ak však máte v Lisabone iba pár hodín a nechcete ísť do múzea, stačí sa túlať. Skúste si všímať fasády domov, malé kaplnky a nenápadné uličky. Azulejos nie sú v Portugalsku len exponátom. Sú súčasťou mesta, v ktorom ľudia žijú. A práve preto ich mám tak rád.

5. Portugalčina – jazyk, ktorý prekročil oceán

Keď sa dnes povie portugalčina, väčšine Európanov napadne Portugalsko. Možno Brazília. A potom už len pár krajín, ktoré by sme na mape hľadali trochu dlhšie. Pritom portugalčina je dnes jedným z najrozšírenejších jazykov sveta. Hovorí ňou viac ako 260 miliónov ľudí a Portugalsko tvorí len malú časť tohto jazykového sveta. 

Portugalčina sa totiž spolu s portugalskými moreplavcami vydala na cestu, ktorá trvala stovky rokov a prešla cez niekoľko kontinentov. Najväčším dôkazom je Brazília. Keď Pedro Álvares Cabral v roku 1500 dorazil na pobrežie dnešnej Brazílie, začal sa príbeh, ktorý navždy zmenil túto obrovskú krajinu aj samotné Portugalsko. 

Brazília sa postupne stala portugalskou kolóniou a portugalčina sa tam napokon stala dominantným jazykom. Dnes je Brazília nielen najväčšou portugalsky hovoriacou krajinou, ale aj krajinou, ktorá má viac portugalsky hovoriacich obyvateľov než všetky ostatné portugalsky hovoriace štáty dohromady. 

Malá krajina na okraji Európy vytvorila jazykový priestor, ktorý dnes siaha od Južnej Ameriky cez Afriku až po Áziu. Portugalčina je úradným jazykom nielen v Portugalsku a Brazílii, ale aj v Angole, Mozambiku, na Kapverdách, v Guinei-Bissau, vo Svätom Tomášovi a Princovom ostrove a vo Východnom Timore. Portugalčina je dokonca jedným z úradných jazykov Macaa.

Keď sa s najscestovanejšími Slovákmi z BUBO dostaneme do týchto vzdialených častí sveta, zrazu človek zisťuje, že Portugalsko je omnoho väčšie, než sa zdá. A ešte zaujímavejšie je, že portugalčina nie je všade rovnaká. 

Portugalec z Lisabonu a Brazílčan zo São Paula síce hovoria rovnakým jazykom, ale rozdiel v prízvuku, slovnej zásobe a rytme reči je obrovský. 

Brazílska portugalčina znie mäkšie a spevavejšie, európska portugalčina je pre mnohých cudzincov rýchlejšia a „zatvorenejšia“. Keď som prvýkrát počúval Portugalcov a potom Brazílčanov, mal som pocit, že počúvam dva úplne odlišné jazyky. A pritom sú stále rodina. Práve to je na jazykoch krásne. 

V Portugalsku si to uvedomíte veľmi rýchlo. Stačí vojsť do malej kaviarne, objednať si um café a počúvať ľudí okolo seba. Portugalčina znie pokojne, trochu melancholicky a možno práve preto sa k tejto krajine tak hodí. 

Je to jazyk saudade – slova, ktoré sa do slovenčiny prekladá len veľmi ťažko. Označuje zvláštny pocit túžby, nostalgie či melanchólie za niečím alebo niekým, čo je ďaleko alebo čo sa už možno nikdy nevráti. Portugalci boli národom, ktorý sa neustále pozeral za horizont. Ich lode odchádzali do sveta, ľudia cestovali tisíce kilometrov od domova a celé generácie žili s oceánom pred očami. Niet divu, že v portugalskej kultúre je toľko nostalgie a melanchólie. 

Ako BUBO sprievodcu vyškoleného v BUBO Cestovateľskej Akadémii ma vždy baví sledovať, ako sa portugalské stopy objavujú tam, kde by ich človek vôbec nečakal. V Afrike, v Ázii, v Brazílii. Niekedy je to kostol, inokedy jedlo, staré obchodné centrum alebo len niekoľko portugalských slov v miestnom jazyku.

6. Vindaloo – stretávka Portugalska s Indiou

Ak ste niekedy jedli indické vindaloo, možno ste si pri ňom predstavovali horúcu Goan kuchyňu, množstvo čili, cesnaku a korenín. A boli by ste na správnej adrese. Menej pravdepodobné však je, že by vám pri tomto jedle napadlo Portugalsko. 

Práve tu sa totiž odohráva jeden z najkrajších príbehov o tom, ako sa kultúry na cestách navzájom menia. Vindaloo má korene v portugalskom jedle nazývanom carne de vinha d'alhos. Išlo o mäso marinované vo víne a cesnaku, ktoré si Portugalci pripravovali už doma a ktoré si so sebou priniesli aj do Indie. 

Keď sa portugalskí moreplavci a obchodníci usadili v Goa, miestna kuchyňa si toto jedlo postupne osvojila. Lenže India by nebola India, keby ho nechala úplne rovnaké. Víno sa začalo nahrádzať octom, pribudli miestne koreniny a, samozrejme, čili papričky. Práve tie pritom Portugalci do Indie priviezli z Ameriky. Z jednoduchého portugalského marinovaného mäsa tak vzniklo jedlo, ktoré dnes považujeme za jednu z ikon indickej kuchyne.

Keď cestujeme, nechceme iba vedieť, čo máme odfotiť. Zaujíma nás aj to, prečo veci vyzerajú a chutia práve tak, ako chutia. Lebo za obyčajným tanierom jedla môže byť niekedy celá história ľudstva.

Goa je na to dokonalým miestom. Portugalci tu zostali takmer štyri a pol storočia a ich stopa je dodnes viditeľná v architektúre, náboženstve, menách, hudbe aj gastronómii. Keď sa prechádzate historickým centrom Panaji alebo navštívite starú Goa, chvíľami máte pocit, že ste sa ocitli v Portugalsku. A potom zabočíte do uličky, ucítite vôňu korenín a zrazu ste opäť hlboko v Indii.

7. Brazília – krajina, ktorá Portugalsko prerástla

Portugalsko má približne desať miliónov obyvateľov. Brazília viac ako dvesto miliónov. Keď sa preto dnes prejdete ulicami Ria de Janeiro, São Paula alebo Salvadoru, môže byť trochu zvláštne uvedomiť si, že jazyk, ktorým sa tu rozpráva, prišiel z malej krajiny na druhom konci Atlantiku. Portugalci pritom Brazíliu pôvodne ani nehľadali. 

V roku 1500 sa k jej pobrežiu dostala výprava Pedra Álvaresa Cabrala, ktorá smerovala do Indie. Portugalské lode využívali vetry a morské prúdy v južnom Atlantiku a počas plavby sa dostali ďaleko na západ. Pred nimi sa objavila obrovská pevnina – Brazília. Nasledovali stáročia portugalskej kolonizácie. Portugalci začali z krajiny vyvážať brazílske drevo, neskôr cukor, zlato, kávu a ďalšie komodity. 

Do Brazílie zároveň prichádzali milióny zotročených Afričanov, ktorých Portugalci násilne privážali na prácu na plantážach a v baniach. Brazílska spoločnosť tak vznikala v bolestivom kontakte európskych kolonizátorov, pôvodných obyvateľov a afrických komunít. A práve z tohto miešania vznikla kultúra, ktorá dnes pôsobí úplne inak ako Portugalsko. Keď sa ocitnete v Brazílii, portugalská stopa je pritom všade. V jazyku, v historických mestách, v katolíckych kostoloch aj v názvoch miest. 

Brazília už však dávno nie je iba „portugalská“. Vzala si portugalský základ a vytvorila z neho niečo obrovské a úplne vlastné. Stačí počuť brazílsku portugalčinu. Je mäkšia, spevavejšia a pre mňa osobne má v sebe úplne inú energiu než portugalčina z Lisabonu. Keď človek prvýkrát príde do Brazílie, môže mať pocit, že rozumie jazyku, ale zároveň nerozumie skoro ničomu. Rovnaké slová, iný rytmus, iná výslovnosť, iná kultúra. 

A potom príde káva. Brazília sa postupne stala najväčším producentom kávy na svete a kávovník tu začal hrať obrovskú úlohu v hospodárstve krajiny. Káva sa do Brazílie dostala v 18. storočí a z malej rastliny sa stal jeden z pilierov brazílskej ekonomiky. Z plantáží smerovala cez prístavy do Európy a ďalej do sveta. Keď si dnes ráno dáte espresso, cappuccino alebo brazílsku filtrovanú kávu, je veľmi pravdepodobné, že pijete z príbehu, ktorý sa začal práve v tejto časti sveta.

A tu je opäť krásny paradox. Portugalci prišli do Brazílie, aby z nej získali bohatstvo. Brazília si však postupne vytvorila vlastnú identitu a nakoniec sa stala oveľa väčšou a ľudnatejšou krajinou než samotné Portugalsko. 

Dokonca sa na začiatku 19. storočia stala Brazília na krátky čas centrom celého portugalského sveta. Keď Napoleon obsadil Portugalsko, portugalská kráľovská rodina utiekla cez Atlantik do Rio de Janeiro. A tak sa stalo niečo v dejinách Európy úplne absurdné: európska monarchia sa presťahovala do svojej americkej kolónie. Rio sa na niekoľko rokov stalo sídlom portugalského dvora. Do Brazílie sa presunuli tisíce ľudí, úradníci, šľachta aj obrovské množstvo umeleckých diel a kráľovského majetku. Mesto sa tým zmenilo na politické centrum portugalskej ríše. 

Portugalsko teda dalo svetu nielen Brazíliu. Dalo mu aj jeden z najväčších príkladov toho, ako sa kultúra môže vydať na cestu a po návrate už nikdy nevyzerať rovnako.

8. Saudade: slovo, ktoré sa nedá preložiť

Niektoré portugalské slová sa prekladajú ľahko. 

Obrigado znamená ďakujem, bom dia dobrý deň a amor láska. Potom je tu však slovo, ktoré vám začne komplikovať život hneď, ako sa ho pokúsite vysvetliť niekomu, kto v Portugalsku nikdy nebol – saudade. Do slovenčiny sa najčastejšie prekladá ako nostalgia, túžba, clivota alebo melanchólia, no ani jedno z týchto slov ho nevystihuje úplne. Je to skôr zvláštny pocit, keď vám niekto alebo niečo chýba, keď túžite po niečom vzdialenom alebo nenávratnom, ale zároveň v tom nie je iba smútok. Je v tom aj vďačnosť za to, že ste danú osobu, miesto alebo okamih vôbec mohli zažiť. 

A čím viac času v Portugalsku trávim, tým viac mám pocit, že saudade nie je iba portugalské slovo, ale určitý spôsob, ako sa pozerať na život.

Najlepšie sa dá pochopiť večer v Lisabone. Po celom dni strávenom v meste sa človek môže vybrať do jednej z menších uličiek Alfamy, kde sa pomedzi staré domy ozýva fado, nad hlavou visí bielizeň a z niektorého balkóna sa rozlieva vôňa večere. Historická električka pomaly prechádza úzkou ulicou, Tejo sa niekde v diaľke leskne v poslednom svetle a celé mesto pôsobí, akoby sa na chvíľu zastavil čas. 

Práve v takomto momente podľa mňa začínate chápať, prečo Portugalci vytvorili slovo, ktoré sa nedá jednoducho preložiť. Nie je to iba smútok a nie je to ani obyčajná nostalgia. Je to skôr pocit, že niečo krásne už prešlo, niečo vám chýba, ale práve preto, že ste to mohli prežiť, má to pre vás ešte väčšiu hodnotu.

So saudade sa prirodzene spája aj fado, portugalská hudba, ktorú mnohí označujú za hudbu melanchólie a osudu. Keď si v Lisabone sadnete do malej fado reštaurácie a počúvate speváčku, ktorá spieva o láske, odlúčení, domove alebo nenaplnenej túžbe, nemusíte rozumieť každému slovu, aby ste pochopili emóciu. A práve to je na portugalskej kultúre krásne – nemusí na vás kričať, aby vás zasiahla. 

V porovnaní so Španielskom, ktoré na mňa často pôsobí temperamentnejšie, hlasnejšie a sebavedomejšie, je Portugalsko oveľa introvertnejšie. Španielsko má flamenco, rušné námestia a tapas bary plné ľudí, zatiaľ čo Portugalsko má oceán, malé kaviarne, fado a akýsi prirodzený pokoj. Samozrejme, je to určité zjednodušenie, pretože aj Portugalci sa vedia poriadne zabávať, no pri cestovaní medzi týmito dvoma krajinami ten rozdiel v atmosfére človek podľa mňa cíti pomerne rýchlo.

Možno za to môže aj samotná poloha Portugalska. Po stáročia sa Portugalci pozerali smerom k oceánu a práve odtiaľ prichádzali aj najväčšie dobrodružstvá, ale zároveň straty a neistota. Muži odchádzali na lodiach na mesiace či roky a ich rodiny zostávali doma bez toho, aby vedeli, či sa ešte niekedy vrátia.

Lode mizli za horizontom a s nimi odchádzali ľudia, ktorých mohli ich najbližší naposledy vidieť práve z lisabonského pobrežia. Portugalské dejiny sú preto plné odchodov, návratov, odlúčenia a čakania a vôbec nie je ťažké pochopiť, prečo sa práve tu zrodila taká silná kultúra nostalgie a túžby po niečom, čo je ďaleko. Oceán je v Portugalsku krásny, ale zároveň neustále pripomína, že za jeho horizontom sa nachádza niečo, čo nemôžeme úplne ovládať.

Práve toto mám na Portugalsku rád aj ako cestovateľ a sprievodca BUBO. Keď sprevádzam ľudí po svete, často sa snažím vysvetliť krajinu pomocou dátumov, historických udalostí, počtu obyvateľov či ekonomických údajov, pretože to všetko nám pomáha pochopiť, kde vlastne sme. Pri Portugalsku však po čase zistíte, že samotné čísla nestačia. Môžete klientom vysvetliť, kedy Vasco da Gama doplával do Indie, koľko obyvateľov má Lisabon alebo ako vzniklo portugalské impérium, ale až keď si večer sadnú na terasu, dajú si malé espresso alebo pohár vína a chvíľu iba pozorujú život okolo seba, začnú Portugalsko skutočne cítiť.

A práve v tomto podľa mňa Portugalci robia niečo lepšie ako my. Nemajú takú potrebu neustále sa ponáhľať. Obed nie je iba dvadsaťminútová prestávka medzi pracovnými povinnosťami, káva sa nemusí vypiť za pochodu a stretnutie s priateľmi nemusí mať presne stanovený čas začiatku a konca. 

Samozrejme, aj Portugalci pracujú, stresujú sa a riešia rovnaké problémy ako my, no v každodennom živote je cítiť väčší priestor na samotné žitie. Možno je to práve tým, že Portugalsko už dávno pochopilo, že nie všetko hodnotné musí byť produktívne. Niekedy má zmysel iba sedieť, rozprávať sa, pozerať na oceán a nechať deň jednoducho plynúť.

9. Korok: strom, ktorý Portugalci nechávajú žiť

Možno ste si nikdy neuvedomili, koľko Portugalska máte doma. Stačí sa pozrieť do vínnej pivnice alebo na policu s vínom a je celkom možné, že tam nájdete malý kúsok portugalskej prírody. Korková zátka totiž nie je iba praktický spôsob, ako uzavrieť fľašu vína. 

Portugalsko je najväčším producentom korku na svete a dub korkový je jedným zo stromov, ktoré najvýraznejšie formovali krajinu na juhu krajiny. 

Ak sa vyberiete do regiónu Alentejo, môžete celé hodiny prechádzať krajinou, kde medzi trávou a nízkymi kríkmi stoja pokrútené duby korkové a ich kmene majú charakteristickú hrubú, popraskanú kôru. Na prvý pohľad pôsobia trochu zanedbane, akoby sa o ne nikto nestaral. V skutočnosti však ide o veľmi cennú poľnohospodársku plodinu, ktorá sa v Portugalsku pestuje už celé stáročia.

Najzaujímavejšie na dube korkovom je, že ho kvôli korku nemusíte vyrúbať. Kôra sa zo stromu opatrne odstráni a strom ju postupne znovu vytvorí. Prvé získanie kvalitného korku prichádza až po niekoľkých desaťročiach života stromu a následne sa môže zberať približne každých deväť rokov. Strom pritom ďalej rastie a môže sa dožiť dvesto rokov aj viac. Keď som prvýkrát videl portugalské korkové lesy, práve toto mi na nich prišlo fascinujúce. V čase, keď sa všade rozpráva o udržateľnosti, tu existuje tradičný spôsob hospodárenia, ktorý funguje na jednoduchom princípe – nechaj strom žiť a pravidelne z neho získavaj to, čo potrebuješ.

Korkové duby pritom nie sú dôležité iba pre portugalský priemysel. Krajina medzi nimi je domovom množstva živočíchov a rastlín a korkové lesy pomáhajú zadržiavať vodu, chrániť pôdu pred eróziou a viazať uhlík. Korkový dub je navyše taký dôležitý pre portugalskú identitu, že bol vyhlásený za národný strom Portugalska. A keď sa človek počas cesty presúva krajinou, začne si ho všímať čoraz viac. Najskôr vidíte iba zvláštne stromy, potom si všimnete čísla namaľované na kmeňoch a nakoniec vám sprievodca vysvetlí, že tie čísla označujú rok posledného zberu korku. Zrazu sa obyčajný strom zmení na niečo, čo rozpráva vlastný príbeh.

Korok však Portugalci nevyvážajú iba vo forme zátok. Používa sa v stavebníctve, móde, nábytkárstve, obuvi, interiéroch, dizajne a množstve ďalších výrobkov. Páči sa mi práve táto schopnosť krajiny využiť niečo, čo jej poskytuje vlastná príroda, bez toho, aby to musela zbytočne meniť na komplikovaný produkt. Korok je ľahký, vodeodolný, pružný, dobre izoluje a je prirodzene obnoviteľný. Z materiálu, ktorý ešte pred pár desaťročiami väčšina ľudí vnímala iba ako zátku vo fľaši, sa tak stal moderný ekologický materiál.

Keď teda nabudúce otvoríte fľašu portugalského vína a vytiahnete z nej korkovú zátku, skúste sa na ňu chvíľu pozrieť inak. Možno to nebude iba kus materiálu, ktorý skončí v koši. Je to malá pripomienka krajiny, kde rastú korkové duby, kde sa ich kôra zberá ručne a kde jeden strom môže počas svojho života dať človeku korok znova a znova bez toho, aby musel zomrieť.

10. Portugalsko, ktoré zostáva vo svete

Keď som si pri príprave tohto blogu začal spisovať všetky portugalské stopy vo svete, postupne som si uvedomil, že Portugalsko je vlastne zvláštny paradox. Na mape pôsobí malé a trochu odsunuté bokom, na samom západnom okraji Európy, no keď začnete sledovať jeho príbeh, zistíte, že jeho stopy vedú takmer všade. 

Portugalci pomohli vytvoriť námorné spojenie medzi Európou a Áziou, do Indie priniesli čili z Ameriky, ich spôsob prípravy jedla ovplyvnil vznik tempury v Japonsku, v Goi vzniklo vindaloo, z portugalského sveta sa stala Brazília, ich jazyk dnes počujú stovky miliónov ľudí a z korkového duba či vína vytvorili produkty, ktoré poznáme po celom svete. A to sme sa ešte ani poriadne nedostali k hudbe, futbalu, architektúre či portugalským objavom. Čím viac o Portugalsku viete, tým menej sa vám chce označiť ho za malú krajinu.

Pri svojich cestách mám rád práve tento moment, keď sa z obyčajnej dovolenky začne stávať príbeh. Najskôr človek príde do Lisabonu kvôli električke číslo 28, veži Belém, kláštoru Jeronimos alebo krásnym výhľadom na Tejo. Potom ochutná bacalhau, dá si pastel de nata, večer si vypočuje fado a možno si ani neuvedomí, že takmer všetko, čo počas týchto dní vidí, má za sebou oveľa hlbší príbeh. A keď sa následne začne pýtať, odkiaľ Portugalci vzali svoje chute, bohatstvo a kultúrne vplyvy, začne sa pred ním otvárať celý svet. Portugalsko je totiž krajina, ktorú podľa mňa najlepšie pochopíte vtedy, keď ju na chvíľu opustíte.

A možno práve preto je také zaujímavé porovnávať ho s jeho veľkým susedom. Španielsko je len cez hranicu, hovoria príbuznými jazykmi, majú podobné podnebie a stáročia spoločnej histórie, no atmosféra týchto dvoch krajín je podľa mňa prekvapivo odlišná. Španielsko na mňa pôsobí otvorenejšie, temperamentnejšie a sebavedomejšie, zatiaľ čo Portugalsko má v sebe určitú skromnosť a pokoj. Portugalec podľa mňa nepotrebuje svetu dokazovať, že jeho krajina je najlepšia. Možno aj preto sa mi Portugalsko zdá príjemnejšie na dlhší pobyt. Je to krajina, ktorá vás nesnaží neustále zabávať. Nechá vás jednoducho byť.

Práve v každodennom živote si všímam veci, ktoré by sme si možno mohli z Portugalska trochu požičať. Káva tu nie je iba nápoj, ktorý do seba človek dostane medzi dvoma povinnosťami. Obed nemusí byť súťaž v rýchlosti a stretnutie s priateľmi nemusí byť naplánované na presných 60 minút. 

Ľudia sedia, rozprávajú sa, jedia, pozerajú na ulicu a akoby trochu viac prijímali fakt, že život sa nemusí stále zrýchľovať. Samozrejme, Portugalsko má svoje problémy, nízke mzdy, vysoké ceny bývania a množstvo vecí, ktoré by Portugalci sami radi zmenili. Nie je to žiadny raj na zemi. Práve preto však nechcem tvrdiť, že robia všetko lepšie. Skôr mám pocit, že v jednej veci nám môžu byť inšpiráciou – v schopnosti vychutnať si obyčajné veci.

A potom je tu oceán.

Myslím si, že ak by Portugalsko nemalo oceán, bolo by úplne inou krajinou. Stačí sa postaviť v Lisabone na nábreží Teja a pozerať smerom k horizontu. Pred päťsto rokmi sa na tom istom mieste pozerali Portugalci rovnakým smerom a premýšľali, čo je za ním. 

Niektorí odchádzali do Indie, Afriky či Brazílie a už sa nikdy nevrátili. Iní sa po rokoch vracali s korením, hodvábom, príbehmi a bohatstvom. Z tohto malého priestoru pri Atlantiku sa postupne vytvorila jedna z najväčších námorných mocností svojej doby. A práve oceán možno vysvetľuje aj to zvláštne portugalské slovo, o ktorom sme písali – saudade. Túžbu po niečom vzdialenom, po niekom, kto odišiel, po mieste, kam sa chcete vrátiť.

Keď dnes cestujeme po Portugalsku, už našťastie nemusíme čakať mesiace na loď ani riskovať život pri plavbe okolo Afriky. Do Lisabonu sa dostaneme lietadlom za niekoľko hodín. Môžeme sa odviezť vlakom do Porta, autom prejsť vinice v údolí Douro alebo si zájsť na juh do Algarve.

Svet, ktorý bol pre portugalských moreplavcov neznámy a nebezpečný, máme dnes dostupný takmer na počkanie. A predsa si myslím, že cestovanie má stále niečo spoločné s ich výpravami. Aj my opúšťame to, čo poznáme, a vydávame sa niekam, kde nevieme úplne presne, čo nájdeme.

Keď sa teda na konci ešte raz pozrieme na desať vecí, ktoré nám Portugalsko dalo, možno zistíme, že nejde iba o čili, korenie, tempuru, vindaloo, portské, azulejos, kávu, jazyk alebo moreplavcov. Za všetkými týmito vecami je totiž jeden spoločný príbeh. Portugalsko bolo krajinou, ktorá sa nikdy nebála pozerať za svoj horizont. Vydalo sa na more, stretlo iné civilizácie, niečo im prinieslo, veľa si od nich odnieslo a postupne z toho vytvorilo vlastnú kultúru. A tá sa potom rozšírila ďalej do sveta.

Portugalsko možno leží na okraji Európy. Ale keď sa pozrieme pozorne, zistíme, že jeho príbeh je príbehom sveta. A možno práve preto sa do Portugalska oplatí cestovať znova a znova. Nie preto, aby sme si odškrtli ďalšiu krajinu zo zoznamu, ale aby sme postupne objavovali, koľko Portugalska je ukrytého na miestach, kde by sme ho vôbec nečakali. Lebo možno keď si nabudúce v Japonsku objednáte tempuru, v Indii vindaloo, v Číne štipľavé čili alebo večer otvoríte fľašu portského, spomeniete si na malú krajinu pri Atlantiku. A vtedy pochopíte, že Portugalsko nám toho dalo oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá.