Sokotra - zabudnutý vesmír uprostred oceánu

Sokotra sa ako Noemova archa plaví oceánom na polceste medzi  Jemenom a Somálskom. Odtrhla sa od afrického kontinentu, ale tak dávno, že zhruba 40 % rastlín je endemických. Unikátne je tu skoro všetko - jazyk, zvyky domorodcov, fauna aj flóra... A, poviem vám, ak si so mnou delíte vášeň pre cestovanie, tento blog sa vám oplatí prečítať. Ide o prekrásnu destináciu a o Sokotre rozhodne ešte budete počuť!

Väčšina ľudí nebude o Sokotru javiť záujem a keď poviete, že tam idete, prejde im to jedným uchom dnu a druhým von. Ak sa sem vydáte, rátajte s tým, že vaši blízki vás budú s témou bezpečnosti pravidelne kontaktovať. „Nebojíš sa somálskych pirátov? Ty si sa zbláznil, ideš do Jemenu?”

Deň pred naším odletom Jemenskí Hutiovia vystrelili raketu na Tel Aviv a trafili. Izrael má nad Arabmi technologickú prevahu a títo „primitívi“ z neznámeho Jemenu ukazujú, že to tak nemusí byť a triafajú stále bližšie a bližšie cieľa. Izraelskí predstavitelia pred zopár hodinami vyhlásili, že 7-násobne útok vrátia.

Sokotra je od pevninského Jemenu ďaleko a raketový útok nehrozí. No sú aj iné problémy - skutočné problémy, ktoré si musíte všímať viac a snažiť sa ich ošetriť. Respektíve sa s nimi popasovať. V tomto blogu väčšinu z nich otvorím.

„Chcela som pracovať pre vás,” dozvedám sa od letušky Kataríny. Teraz pracuje pre Etihad, leteckú spoločnosť z Abú Dhabi, ktorá konkuruje Emirates (Dubaj) a Qatar Airways (Katar) a patrí medzi najlepšie na svete. Letuška Katarína mi donesie biele víno, mám protekciu, a tak letím krásnym letom luxusnou aerolinkou a popíjam pohár vínka, keď toto píšem.

„Kam letíte, pán Fellner?“ pýta sa. Na Sokotru, odpovedám. A keď nerozumie, zopakujem: „na Sokotru.“ No vidím, že nevie, o čom meliem. Na 90 %, keď som niekomu povedal, že idem na Sokotru, bola reakcia taká nijaká. No tým 10 %, medzi ktorých evidentne patríte aj vy, keďže toto čítate, vybehol pulz vyššie: „Fakt? Tam sa chystám! Povedz mi čosi bližšie.“

Poďme teda na to!

Na takýchto expedíciách je dôležitá partia. Skúsení cestovatelia oplývajúci znalosťami a múdrosťou sú na nezaplatenie. Blbec vás do problémov iba viac vtiahne.

Sprevádzam piatich chlapov a tri dievčatá. Ja svoju terajšiu partiu poznám veľmi dobre. Sú to super chalani, všetci boli na Papue, a to nie klasika, čo sa chodí bežne. Spali v horách u kmeňa Huli, splavovali rieku Sepik a prešli so mnou aj ostrovy Nová Británia a Nové Írsko. Tieto cesty rádovo prekračujú dnešné Slovensko. S Braňom sme boli na expedícií na najvyšší vrch Amazónie, podľa mňa totálna pecka.

So Zdenom z Popradu (naozaj, Zdeno je z Popradu) spomíname, ako sme boli začiatkom roka 1999 na Machu Picchu sami. Ako sme o rok neskôr prešli ako prvá výprava zo strednej Európy krížom cez Kalahari, potom rovnako cez Eneddi v Čade. „Škoda, že Slovensko toto nezaujíma, veľká škoda. Predbehli sme dobu a je to smutné, že niet nikoho, kto by to v našom národe vedel ohodnotiť,“ hodnotí situáciu Zdeno.

Pre mňa je dôležité, že mám super skúsenú partiu, lebo iba odborníci vedia posunúť veci ďalej. A ja chcem Sokotru urobiť lepšie a pre ďalšie skupinky svojich klientov pripraviť skutočne výnimočnú cestu. A opäť predbehnúť dobu.

V salóniku vo Viedni si dávame kávičku s koňačikom a hovoríme o programe, čo nás čaká. Inak vcelku aj vieme, veď pred rokom sme túto cestu absolvovali, až na to, že sme skysli na severe Arabského polostrova týždeň. „Už nechcem vidieť žiadny extravilán a intravilán,” hovorí Mišo a vtipne poukazuje na to, že sme ako náhradný program prešli exotické enklávy a exklávy.

„Inak, bolo to prekvapujúco dobré,” dopĺňa. Keď si prečítate daný blog, nájdete v ňom aj videá z danej cesty, ktorou sme si v Spojených arabských emirátoch a Ománe krátili minulý rok čas. Píšem to preto, že so zrušeným letom na Sokotru musíte rátať.

Predstavte si to. Urobíte si vo svojom rušnom živote čas. Odletíte do Abú Dhabi, odídete do hotela, na druhý deň ráno prídete na letisko a dozviete sa, že nič neletí. Vyriešili sme tisíce problémov s letmi, ale mám osobne aj také, čo sa mi vyriešiť nepodarilo. Minuloročná Sokotra bola iba jedným z mojich nepodarkov. Raz mi zrušili let v Džibuti, keď sme leteli do Somálska. Bolo to niekedy okolo roku 2012. Áno, tak dávno.

Prišli sme na letisko, zachycovali našu batožinu, ktorá zmizla už na páse a putovala do lietadla, a zrazu: „Let je zrušený.” „Dajte nám hotel, dajte mi dopravu do hotela a povedzte, kedy poletíme,“ začal som zhurta. Odpoveď bola: „Čo chceš? Zaplať si sám. A kedy poletíte? Príď ráno. O piatej ráno. Alebo, vieš čo, príď o piatej poobede.” Na otázku „tak kedy?“ som už odpoveď nedostal. Evidentne som šéfa danej leteckej spoločnosti nahneval.

Platil som hotel v Somálsku a platbu mi nikto nevrátil. A musel som zaplatiť Džibuti, ktoré, ako asi viete, vôbec nie je lacné. Keď sme ráno o piatej prišli na letisko, bola tam závora. „Kam idete?” pýtal sa strážnik a keď som povedal, že chceme odletieť, iba krútil hlavou, že takto ráno nič neletí. Otvorili sme letisko a boli sme tu sami. No, našťastie, lietadlo priletelo, a tak sme nasadli. Pasažieri nadávali, lebo im nikto nepovedal, že zastanú v Džibuti. Nastúpili sme do lietadla, ktoré nemalo žiaden polep – všetko bolo špinavé, rozbité, a pilot zahlásil: „Letíme do Mogadishu.”

V lietadle začal strašný chaos, rozruch, krik… no to sa iba pilot pomýlil. Pristáli sme v meste Berbera. Zaujímalo by ma, či na tomto letisku ešte iný Slovák pristál. Spoločne s touto partiou sme toho preskákali na letiskách veľa, ale na Sokotru sme sa koncom apríla minulého roka nedostali, a dôvodom bolo zlé počasie, že prší...

No na Sokotre sme mali kamarátov. Csaba Varga, majiteľ Tip Travelu, tam bol a hovoril, že je tam prekrásne počasie, slnečno. Ešte sme sa spoločne snažili prenajať private jet, ale nevedeli sme vybaviť povolenie. Nakoniec sme sa dozvedeli, že išlo o politiku v zmysle hesla „ako ukradnúť Sokotru“. Snažia sa o to SAE a Saudská Arábia. No a my sme si túto oficiálnu návštevu zlízli.

Každým problémom sa každý z nás ľudí učí v zmysle hesla „čo ma nezabije, to ma posilní“, a keďže dnes pre BUBO pracuje 180 ľudí, oproti dvojhlavovým cestovkám máme aj čas a kapacity problémy riešiť. Malá cestovka funguje iba, ak všetko ide ako po masle, no nemá ani kapacity, ani know-how a požadované kontakty a financie na riešenie skutočného problému.

Zopár odstavcov venujem histórii Jemenu a Sokotry a dávam dokopy fakty, ktoré neovláda ani ChatGPT =). Ak vás zaujíma iba samotná expedícia, zoskrolujte o dva, či tri odstavce nižšie.

Jemen je úžasnou krajinou s ohromnou históriou. Jemen je 9× väčší než Slovensko (rozlohou aj počtom obyvateľov) a ide o druhú najväčšiu krajinu najväčšieho polostrova sveta – Arabského polostrova. Jemen je prekvapujúci a keď sa ma niekto spýta na TOP krajiny sveta, ktoré navštíviť, Jemen je spoločne s Mjanmarskom a Mali určite v rebríčku TOP. Aj najkrajšia dedinka Saudskej Arábie, Ridžal Almaa, je najkrajšou iba preto, lebo sa podobá na jemenskú dedinku.

Jemen je prekvapujúco úrodný, a preto ho Gréci (a neskôr Rimania) nazývali „šťastným“ – Eudaímōn, respektíve Felix. Grécky geograf Strabón hovoril o Eudaímōn Arabia, historik Plínius Starší písal o Arabia Felix. Hlavné mesto Saná (2 250 m n. m.) navštívilo minimum cestovateľov, ale ak sa situácia upokojí, určite sem príďte. Vo výške Tatier vyzerá toto mesto ako z rozprávky a staré kamenné domy mi pripadali ako vyrobené z perníka.

Uchvacuje ma história Jemenu. Keď sme sa ako ľudia zrodili niekde v Afarskom trojuholníku, tí najšikovnejší z Homo sapiens a tí najodvážnejší sa vydali ďalej. Prešli cez Bab al-Mandab až sem. Nebolo to ďaleko, ale obsadili toto územie. Jemen je plný histórie a súvisí so vznikom ľudstva. Jemenom nebol uchvátený len Herodotos či Marco Polo, ale zaujal aj mňa. Poznáme tu civilizácie už spred 7 000 rokov.

Možno to bude pre vás prekvapením, lebo dnes je Jemen vnímaný ako šiítska bašta islamských fanatikov... Avšak Jemen bol dlho pod židovským vplyvom, potom od 4. storočia kresťanský a až neskôr moslimský. Sokotra bola kresťanská až niekde do 15. storočia a na Sokotre nájdeme kresťanské artefakty už z 1. storočia. O tomto zrejme neviete, ale aj Sudán bol dlho kresťanský. A aj kresťanské kráľovstvo Aksum (dnešný sever Etiópie) bolo veľmi silné. Až neskôr kresťanský vplyv v tejto oblasti začal upadať. No kresťanov majú na Sokotre radi aj dnes.

Keď sa narodil prorok Mohamed, bol Jemen jednoznačne najvyspelejším miestom na celom Arabskom polostrove. Dnes, keď sa pozrieme na mrakodrapy Dubaja či Rijádu, a potom na kamenné či hlinené domy Jemenu, si to nevieme predstaviť, ale bolo tomu tak. Keďže Jemen vystrelil raketu na Izrael, bude pre vás prekvapenie, keď vám poviem, že Jemen má silnú židovskú históriu. Židovskí králi vládli Jemenu stáročia.

Po tom, ako Mohamed realizoval svoju misiu a poslal do Jemenu svojho zaťa Aliho, začali nemoslimovia, teda aj Židia, platiť dane. Preto mnoho Židov konvertovalo na islam. Prekvapujúce? Jemen považujeme dnes za dieru, nebezpečnú dieru. Kráľ Konštantín si to nemyslel a sa snažil Jemen pokresťančiť, ale zabránili mu v tom Židia, a nebyť Židov, tak je Jemen a možno aj Saudská Arábia kresťanská. Ku Kaabe v Mekke by sme putovali tak ako do portugalskej Fatimy či francúzskych Lúrd.

Nakoniec to boli jemenské kmene, ktoré značne pomohli rozvoju islamu. Jemenské kmene sa zúčastnili nerovných bojov, kde dobyli Irak a Perziu. Čo bolo vtedy asi ako keby Slovensko dobylo dnes USA. Kmene Jemenu sa taktiež zúčastnili dobývania Egypta, Maghrebu a Andalúzie, kde za necelých 100 rokov dobyli neuveriteľnú oblasť sveta – tú najrozvinutejšiu.

Jemen bol vtedy omnoho väčším územím siahajúcim severne až po Asír (fotografie nájdete vo fotogalérii nášho zájazdu Veľký okruh Saudskou Arábiou). V Asíre (dnešnej Saudskej Arábii) som bol a naozaj sa architektúrou podobajú na Jemen, no Jemen je stále krajší. Na východ Jemen siahal až do dnešného Dofaru na juhu Ománu. Neskôr sa snažili kresťanstvo revitalizovať ešte Portugalci, keď sa (neskôr) legendárny guvernér indickej Goy, Afonso de Albuquerque, vylodil v roku 1507 na Sokotre.

Výpravu viedol Tristão da Cunha, ktorý rok predtým navštívil nedostupný ostrov Tristan da Cunha. No Portugalci v roku 1511 opustili Sokotru, lebo nedokázali vzdorovať tvrdým podmienkam ostrova. Islam sa odvtedy presadil naplno a dnes je prakticky jediným náboženstvom ostrova.

Sokotra patrila aj patrí pod Južný Jemen. Severný Jemen (Jemenská arabská republika) vznikol v roku 1962. Južný Jemen (Ľudová demokratická republika Jemen) zase v roku 1967, keď Briti odišli z kolónie Aden a miestne ľavicové sily prevzali moc. Bol to jediný marxistický štát v arabskom svete.

Južný Jemen bol pod patronátom Sovietskeho zväzu a Rusi vtedy poslali na Sokotru svoje tanky, aby bolo jasné, že Sokotra je ich. V roku 1990 sa Jemen spojil do jednej krajiny, Sovietsky zväz sa o rok rozpadol a jeho vplyv odfúkli silné pasátové vetry. Prakticky ihneď vznikli v Jemene vnútorné rozpory a ja si pamätám, že tu „vždy“ unášali turistov a Jemen bol aj počas môjho cestovania pred dvadsiatimi rokmi považovaný za nebezpečný.

Aj dnes sú oba Jemeny považované oficiálne, podľa OSN, za jeden jediný štát. No zároveň je aj dnes Sokotra pod vplyvom Adenu, a teda južného Jemenu s vládou STC (Southern Transitional Council) a vlastnou vlajkou. Sokotrančania (ktorí sú sunniti) neznášajú šíitskych Húsiov. Dnes je zároveň Sokotra v akomsi područí Emirátov, ktoré STC podporujú.

Tu na Sokotre Emiráty stavajú školy, postavili a stále zväčšujú nemocnicu a ťažkých pacientov zadarmo prevážajú do Abú Dhabi. „Neexistuje obed zadarmo,” hovorím nášmu sprievodcovi Alimu a on to vie, a zároveň hovorí: „Sokotra je naša, a tak to aj ostane.”

Na Sokotru sa môžete dostať po zopár dňoch plavby, alebo doletieť z Južného Jemenu (Yemenia), z Káhiry, ale väčšina turistov prichádza z medzinárodného letiska v Abú Dhabi (Air Arabia). Autobus z letiskového hotela ide ráno iba raz za hodinu a na letisku máme byť o 6.00 h. My sa však dohodneme, že budeme dole už o 5.40 h, a dobre, že sme to takto urobili. Bus je už otvorený, a tak nasadáme, lebo keby sme prišli o 5.50 h, tak už miesto v letiskovom hotelovom shuttle buse nebolo a bus odišiel takto skôr. Namiesto hotelového autobusu, ktorý máme v cene, by sme si museli zaplatiť taxík.

Keď po pätnástich minútach vojdete do letiskovej haly, vydajte sa vľavo smerom k písmenám H a I. Dnes sme odlietali z I. Nejde o normálny let, ale charterový, a aj keď veľa lietate, toto bude trošku iné. Najprv treba ukázať pas a dostanete na neho nálepku.

Praxou sme zistili, že s vymeneným pasom bol problém, lebo letenku sme mali vydanú na starý pas a Zdeno si medzičasom vybavil nový. „Ukáž mi starý pas,” trval na svojom zriadenec, a toto sa Zdenovi dialo opakovane. Ak si teda medzičasom od prihlásenia sa na cestu na Sokotru vymeníte pas, majte so sebou aspoň jeho kópiu.

Je nás deväť, osem klientov a ja. No s jednou letenkou je akosi problém a nikto sa presne nevie vyjadriť, aký. Všetky platby prešli, až na jednu - za túto letenku. Na Sokotre totižto práve zrušili banky, niet tu ani jednej. „Neviem prečo sem-tam peniaze neprejdú, ale deje sa to,” zasväcuje ma môj obchodný partner do jemenského chaosu. A toto je väčší problém než bezpečnosť. Veci, ktoré všade inde fungujú, na Sokotre neexistujú. Skončí to tak, že priamo na letisku platím cash.

„Môžem zaplatiť kartou?” A odpoveď je, samozrejme, nie. Ani eurami. A tak dávam na stôl doláre v hotovosti a potvrdenie nedostávam. „Nefoť to,” je jasný pokyn, keď si chcem túto situáciu nafilmovať, a ani vtip „nefotím, ja filmujem” sa nestretne s pochopením.

No so šéfom leteckej spoločnosti sa skamarátime, veď ja som ten čo dáva cash. Cítim sa ako v Jemene v roku 2007. Všetko je založené na známostiach a ústnych dohodách. Môj partner je na Sokotre veľmi známy, robíme s ním desaťročia a on je big boss a keď „som od neho“, tak som priateľ.

Keď niekedy hovoríme o zaostalých Araboch, tak odleťte do Abú Dhabi, všetko je tu na letisku zautomatizované. Po prvý raz, keď vstupujete do Abú Dhabi (s novým pasom), musíte ísť cez pasováka – živého človeka, no potom už iba cez mašiny. Pozriete sa do kamery, vložíte svoj pas a za pol minúty ste vybavený. Naozaj super. Keď som išiel druhý raz, stačila iba rozoznávačka tváre a ani som pas nemusel skenovať.

Na letisku majú špeciálne prístroje na presvecovanie batožiny, no vodu mi nechali.

Máme čas na pivko, no nikto si nedáva. Večer bola tequilová party. A tak v Starbuckse popíjame kávičku.

Lietadlo je takým arabským low costom a „bussines class“ nie je ničím iba troma radami vpredu, ktoré majú o päť centimetrov širší rozostúp sedadiel. Ak máte meter deväťdesiat, bude sa vám vzadu sedieť ťažko. Sedadlo pri núdzovom východe (exit row seats) som dostal pri check-ine zdarma.

Podávajú raňajko-obed, kuracie či jahňacie. Neviem, či som taký rozjedený, ale veľmi mi chutilo. Entertainment si pozerám na svojom iPade zdarma. Nezabudnite si vybrať slúchadlá, nech ich máte po ruke. Klíma ide naplno a je tu zima, ale ak chcete deku, musíte si za ňu zaplatiť.

Pristávame na rozpálenom (medzinárodnom, čo je vcelku vtipné) letisku, na oblohe ani mráčik. Poprosím chalanov, nech mi zoberú batožinu a ja vybieham von, aby som sa dohodol s cestovkou. Zoom či Teams a WhatsApp calls sú síce fajn, ale 15-minútové stretnutie vis-a-vis je lepšie než polročné online rokovania. Dlho sme sa totižto osobne nevideli.

„Je tu bankomat?“ pýtam sa Aliho, nášho sprievodcu, malého chudého sympaťáka, a pozerám sa na veľkú reklamu s nápisom ATM. „To je len nápis, u nás na Sokotre bankomat neexistuje. Nemáme tu ani banku,“ hovorí a ja viem, veď mám u seba plno cashu. Časť som poslal na akýsi účet v Dubaji, no tá posledná platba sa vrátila a nedalo sa inak – musím mať cash. Nie je to najpohodlnejšie.

„Mala s vami doletieť ešte jedna naša klientka z USA, vybavovala si cestu sama, ale prišla na letisko iba dve hodiny pred odletom, a tak ju do lietadla v Abú Dhabi nepustili,“ povzdychne si.

Zdeno mal ešte drobné problémy s vízami, ide o vymenený pas a víza sú ďalším problémom Sokotry. Do dnešného Jemenu vám totižto vydajú tri druhy víz a so sokotrianskymi môžete navštíviť iba Sokotru a do kontinentálneho Jemenu vás nepustia. Víza vám v BUBO vybavíme, máme na to zvláštne oddelenie.

Nasadáme do našich bielučkých Land Cruiserov a ideme štvrťhodinku do mesta a hneď do najlepšej reštaurácie na uvítací obed. Sedíme pri najväčšom stole hneď vpravo a tento stôl sa stane naším stolom. Na stole je igelitový obrus a akosi sa ráta, že budeme všetko hádzať na stôl. Vyzerá to podľa mňa desne, ale varia super a chlieb je nenormálny.

Je to chlieb priamo z pece, ktorý si pamätám zo Saná. O najlepšom (oficiálne hodnotenie) chlebe Talianska, Pane di Altamura D.O.P., som písal v blogu Apúlia – Bari, Brindisi, no najlepšie chleby, aké som kedy jedol, boli v afgánskom Kandaháre a tu v Jemene. Toto je ON a tento úžasný chlieb zachránil aj úbohé ambiente reštaurácie.

Prechádzame hlavným mestom Hadibú, ktoré je dierou plnou odpadkov, a zjavne funkciu mestského architekta nezastáva nikto. Pritom by to mohlo byť tak pekné mesto, veď leží pod najvyššími vrchmi Sokotry, krásnymi ostrými scénickými granitovými vežami na jednej strane a čistučkým morom na druhej.

Ako prvý dojem mi do oka ešte padnú ženy zahalené v čiernom, všade kozy a, ešte raz, odpadky. Je to šokujúce, že na ostrove s menom ekologického raja získate takýto prvý dojem. No je to obraz vojny v domovskej krajine, a v Somálsku som zažil väčšiu špinu.

Vymeníme peniaze, aj keď ich nebudeme potrebovať, veď všetko máme v cene, a dostávame niekoľko kilogramov bankoviek. V zmenárni majú vlastné vrecúška, aby ste mohli cash odniesť. Eurá nevymieňajú, a často ani 20-dolárovky, ba dokonca ani 50-dolárovky (to záleží od aktuálnej nálady pracovníka – raz mi vymenili, a raz som musel zavolať šéfa zmenárne a vymenili až po dlhšom dohadovaní). Vymenia vám iba „veľké hlavy“, čiže novšie doláre, nenatrhnuté, bez pečiatky – ideálne úplne novučičké. Sokotra je dolárová.

Mesačný plat učiteľa je 20 USD. Dvadsať dolárov mesačne! No najlacnejšia magnetka stojí 10 USD. Jedlo v najlepšej reštaurácii celého ostrova stojí 3 doláre a kávička na letisku 4 USD. Ak chcete žiť ako domáci, nepotrebujete peniaze, ak chcete čokoľvek turistické, stojí to majland. Kvalitné služby a ľudia, ktorí vedia, čo robia, stoja naozaj veľa.

Ľudí rozprávajúcich po anglicky je málo, a ľudí, ktorí chápu, čo turista chce – napríklad byť v správny čas na správnom mieste na super fotografiu – je skoro nula. Týchto ľudí musíte zaplatiť!

Je obed, z tepla sa mi točí hlava, napriek tomu, že som posledný mesiac strávil v Nachičevane a na ostrovoch Južnej Ázie, a teda v teple. Tu má teplo iné grády. Opúšťame špinavé Hadibú a mierime na východ.

Väčšina skupín vyrazila na západ, a tak sme v kempe sami. Náš sprievodca Ali urobí po ceste dve zastávky a obidve sú k veci, a ja sa na neho začínam usmievať. Nie je to kazisvet, ale naopak, zdá sa mi – a našťastie mám pravdu.

„Vieš, my sme prvou cestovkou na Sokotre a máme najväčšie skúsenosti a najlepších sprievodcov,“ vysvetľuje mi. Viem, viem, ja som prešiel Jemen krížom už v roku 2007 a s touto cestovkou robíme od začiatku. Zameriavajú sa na ekológiu, zabezpečovali cestu pre National Geographic aj BBC a dodávali informácie redaktorom bedekra Bradt Travel Guide.

So šéfom cestovky sa poznáme osobne. Vždy vyberám tých najlepších a najsilnejších partnerov. Ak chce BUBO ponúkať najlepšie cesty, musíme mať najlepších partnerov, to je jasné. Taktiež mám jednu zásadu, a to, že vždy ide o lokálcov a nie prisťahovalcov, ktorí síce viac chápu marketing a vedia, ako to predať cudzincom, no v prípade problému nemajú náležité kontakty. Tiež je pre mňa dôležité, aby peniaze, ktoré platíme, končili v lokálnych komunitách, nie v cudzích rukách. Ja som vždy podporoval lokálcov! Na „scivilizovanie cesty“ slúži BUBO a naši sprievodcovia vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii.

Ali je pôvodom z osady Dihamri, z rybárskej dedinky, a náš prvý kemp je v Dihamri. Ide o najlepší koralový útes na Sokotre. V kempe máme aj potápačské centrum a ak chcete niekedy vidieť kladiváka, nemusíte ísť na Kokosový ostrov (Isla del Coco) pri Kostarike, ale môžete skočiť sem.

Na lodičke vás vyvezú na jeden zo šiestich potápačských spotov v Dihamri Marine Protected Area. Letíte až o týždeň a aj v tomto je fajn, že Dihamri je prvým kempom. Potápanie z lode, ak ste jeden, stojí 150 USD, ale ak ste dvaja, tak už iba 125 na jedného. A cenu za loď si delíte medzi sebou.

Požičanie šnorchlovacej výstroje je 5 USD za okuliare a šnorchel a 5 USD za plutvy. Koraly boli krajšie na Maldivách, kde som bol pred týždňom, ale ryby boli väčšie tu. Prístup do vody je kamenistý a drsný, zišli by sa topánky do vody.

Okrem šoférov máme ešte štyroch ľudí, ktorí sa o nás starajú v zmysle lepších služieb. Idú na pick-upe s našimi stanmi, veľkým spoločenským stanom, hrncami, so stolom a stoličkami, taniermi a príbormi a podobne. Kým my spoznávame ostrov, oni idú do ďalšieho kempu, sú tu skôr a obsadia najlepšie miesta pre naše stany. Rozprával som sa s českými klientmi, ktorí boli s „Češkou Terezou“, ktorá žije na Sokotre.

Im varili nie kuchári, ale ich šoféri, a keď prišli do kempov, tak boli už obsadené. „Tereza má jeden vlastný kemp, no voda tam smrdela – asi od rias – a nekúpali sme sa,“ hodnotili kvalitu služieb. Ali Terezu pozná a hovorí, že to nie je oficiálne jej kemp: „Robila pre nás, poznáme sa. Ona teraz žije s naším šoférom,“ vysvetľuje.

Výhodou našej cesty a lokálnej cestovky bolo, že ak išli všetci vľavo, my sme vyrazili vpravo a v kempe v Dihamri sme boli jediní. Takto to bolo celý čas, až na jeden jediný kemp.

Keď môj postreh spomenieme Alimu, prikývne: „Toto je naša najväčšia výhoda, sme lokálci a poznáme sa, a tak vieme robiť veci trochu inak.“

Som prekvapený, ale v kempe sú aj WC aj sprchy, čo som pôvodne nečakal. WC a sprchy sú v každom jednom kempe, až na jeden – no ten som si vyžiadal – a to v kempe, kde spíme priamo pod dračími stromami.

Konkrétne v tomto kempe (Dihamri) boli 4 toalety.

Potápame sa v teplej vode. Pred západom slnka ideme asi 15-minútovú prechádzku na kopček nad púštnym miestom Dihamri, kde zažívame krásny západ slnka.

Večera je o 19.00 h, máme stôl, stoličky, taniere, príbory. Nič luxusné, ale zasa príjemné, a preto nemožno hovoriť o drsnej expedícii, aj keď sa nachádzame medzi Jemenom a Somálskom. Miloš má celiakiu a Zuzka je vegetariánka s laktózovou intoleranciou. A cestu prežili.

Jedla bolo vždy veľa. Ryža, zemiaky, hranolky, kuracie mäso, baranie a kozacie. No a hlavne ryby, ryby a ryby – z mora priamo na tanier. No, priznám sa, jedlo mohlo byť aj lepšie, a tak odporúčam doniesť si svoje vlastné čili, či si v Hadibú kúpiť korenie. Možno zahraničné skupiny nemajú radi korenené jedlá a my sme nemali šťastie na dobrého kuchára? Ryža bola skvelá, každý deň bol aj šalát a ryby – jedna báseň! Možno kuchárovi krivdím?

V stane máme hrubočizný – 10 cm hrubý – matrac, potiahnutý plachtou, hrubý vankúš a deku. Odporúčam zobrať si kvôli pocitu čistoty vlastnú plachtu, alebo si v Hadibú kúpiť sarong, ktorý tu nosí prakticky každý muž. Dokonca aj keď hrajú futbal. Pýtajte si izaar, futah, alebo ma'awaz. To je to isté a jeden mám doma aj ja.

O tom, čo si zobrať, píšeme viac v pokynoch k našim zájazdom a mám zopár pikošiek, ktoré spomínam nižšie. Niečo je nutné, iné drobnosti vám cestu spríjemnia.

Hovorím o alkohole a jemenskej národnej droge - kate (či qate).

Pri vstupe aj výstupe z Hadibú boli kontroly na kat. Kat je v Jemene povolený, ale tu je zakázaný. No v centre Hadibú kupujeme čerstvý kat, a potom ho celý deň žujem a prevaľujem v ľavom líci. V Jemene mi to nezabralo a ani dnes. Možno ako dvojité espresso? No nie viac. Čerstvé zelené lístky kríku kat obsahujú alkaloidy (katinín a katenín), ktoré fungujú ako slabší amfetamín.

Kat je sociálna a kultúrna droga a jemenskí chlapi ho žujú spoločne. Často ho žujú šoféri, lebo odbúrava nespavosť. Necítite pocit hladu a žuvanie katu je vraj jedným z dôvodov, prečo sú Jemenci štíhli. Kat som skúšal zopárkrát, ale ani teraz nezafungoval.

Zvyšok katu a šupky od pomaranča dávam zožrať koze. Tá vyskočí až hore na moju stoličku. Kozy sú tu všade. Ali príde s tým, že nám nemôže ukázať zajtrajšiu trasu na vytlačenej mape, lebo si ju položil na batožinu a koza mu celú mapu zožrala. Dopíjame tequilu a otvárame slivovičku. Cez letisko sme preniesli aj fľašky, ktoré sme priznali – teda nepreliali sme ich do fľašiek od minerálok, ale boli to sklenené whisky či rum. Zobrali sme toho veľmi veľa, ale v polovici expedície sme už nemali nič.

Každopádne, ešte raz – aj keď je v Jemene kat povolený, tu na Sokotre je zakázaný. To isté s alkoholom, a alkohol je na Sokotre väčším prečinom než kat. Vyskúšali sme aj miestnu „datlovicu“, kde sme malú fľaštičku kúpili za 20 USD, ale bolo to značne hnusné.

V dedine asi 10 minút jazdy autom rozložili plátno a pozerajú futbal, El Clásico, a reakcie domácich sú lepším zážitkom než samotný futbal. Nikto nepije pivo, to na Sokotre neexistuje, a všetci sa perfektne bavia.

Prvú noc spím ako zabitý, hneď na brehu mora, spadla zo mňa ťarcha zrušeného letu. Sme túúú!

Strom, poviete si, čo už také môže byť na strome zaujímavé. Ok, máme všetci radi stromy, ale že by sme kvôli nim niekde vycestovali? Mona Líza v Louvri či Machu Picchu, to je iné kafé, to sa oplatí, ale stromy?

Sokotra vás presvedčí o opaku a teraz nechcem preháňať, ale Sokotra je prírodné Machu Picchu a prírodný Louvre. Taktiež sa mi páčil tento itinerár, čo chcem svojim klientom ponúkať, lebo začíname postupne.

Hneď ráno, za krásneho svetla, sa zastavujeme na svahu plnom fľaškovníkov. Nie, nepripomínajú mi fľašku slivovice, tie stromy sa tak naozaj volajú – fľaškovník. Tento strom som videl na juhu Sudánu a celkovo v oblasti Sahelu, no vždy to boli dva-tri kusy a koniec. Tu je ich na jednom svahu 300 divne napuchnutých stromov. Niektoré ešte kvitnú ružovými kvietkami. Ideálne je prísť v marci, apríli, ale aj v máji je to nádhera.

Kmeň je plný vody, a tak fľaškovník dokáže prežiť drsné suchá. Ich miazga je jedovatá a domorodci ju používali na potretie šípov či v malých dávkach ako liek. Krásne kvietky lákajú včely, aby ich opelili.

Strom volajú aj Púštna ruža, po latinsky Adenium obesum, a je to umelecké dielo, ktorého tvorcom je príroda. Videl som ho rásť aj na strmej kolmej skale a zdá sa, že sa uchytí všade a prežije všetko.

Prechádzame hore-dole, žiadni turisti, žiadne vstupné. Pritom je celá Sokotra pod patronátom UNESCO. Posledný deň, na raňajkách v reštaurácii a pri odlete na letisku, stretávame delegáciu z UNESCO a pýtam sa ich, či sú spokojní so stavom ostrova. „Áno, inak by Sokotra nebola pod naším patronátom.“

Fľaškovníky sa nepáčia iba mne, ale všetci pobehujeme po svahoch, ako keby tu ani hady neboli. „U nás sú málo jedovaté,“ upokojuje ma Ali, keď vidí, ako sa obávam toho, že vidím, že moja skupina pri pohľade na tento exotický prírodný skvost stratila akýkoľvek pud sebazáchovy.

Zvykne sa hovoriť, že ak chlap zbadá peknú ženu, rozum sa mu zastaví. Toto isté sa s nami stalo hneď na našej prvej prírodnej zastávke. A to ešte nie sú TIE hlavné stromy, kvôli ktorým turisti na Sokotru prichádzajú…

Naše Land Cruisery pokračujú drsnou necestou a zrazu – nádherný kaňon. Z cesty pripravíme na náš YouTube kanál film a verte, že tie drsné prechody prírodou nie sú umelo nahrané a vy na Sokotre zažijete poriadny off-road. Ide naozaj o expedíciu... aj keď pohodlnú - takú, že ju zvládnete.

Nasleduje túra asi 30 minút z vyhliadky na kaňon Kelysan smerom dole. Ideme asi 30 minút, čo je nič, ale v tom teple, na ktoré nie sme ešte zvyknutí, je to zaberák. Pokrývka hlavy, fľašky s vodou a kvalitná treková obuv sú na tejto sokotrianskej expedícii základom.

Na konci treku nás čaká odmena v podobe prírodného bazéna. Videl som takých stovky, ale tento je naozaj unikátny. Čistulinká pitná voda a ako malí chlapci šplháme na okolité skaly a skáčeme dole. Sú tu akési malé kapríky, ktoré ma štípu.

„V Thajsku si za to platíš a tu to máš zadarmo,“ vysvetľuje mi druhý sprievodca Sami, ktorý študoval v Brne. Jediné slovo, čo sa naučil, je slivovička. „Aj masáž v autách je zadarmo,“ hovorím.

Kúpem sa v tričku a každému toto odporúčam, inak sa hneď prvý deň spálite. Aj keď máte kvalitný opaľovací krém, sokotrianske slnko je silnejšie. Vychádzame hore, autami prejdeme maximálne päť minút a na vyhliadke nad kaňonom máme pripravený obed. Povedal som, že netreba rozkladať stoly a stoličky, ale že budeme jesť po sokotriansky – na zemi na rozprestretom koberci. To nebol dobrý nápad a následne sme každý obed už jedli na rozloženom stole a na stoličkách.

Obed bol každý deň expedičný, ale predsa len – obed. Nemusíte si variť a jedla je vždy veľa. Mimo mora kura či kozľacina – je vždy na výber, a pri mori ryby a morské potvorky. Ryža, zemiaky, na požiadanie nám urobia hranolky. Máme šalát a kosti hádžeme supom egyptským, ktorých je tu veľmi veľa a my si robíme fotografie supov nad kaňonom.

Cestoviny robiť nevedeli, ale z melónu sme boli nadšení. Pravidelne sme ako dezert dostávali aj šišky s lekvárom či nutelou. Negatívum Sokotry je, že určite neschudnete. Ako aj z výhľadov naokolo.

Tento kaňon končí morom a Sokotra je široká iba 42 kilometrov, a tak more jasne vidíme. Tak celkovo krásnu prírodu som na Sokotre nečakal. Kaňony (vzhľadom na veľkosť ostrova) nemajú najväčšie rozmery, ale sú scénické a cesta cez ne je ako keby ste tadiaľto išli pred päťtisíc rokmi. Nič sa nezmenilo. Expedícia Sokotrou je návratom v čase.

Sadneme do áut a dve hodiny, plní hormónov šťastia, stúpame do Hornhil Protected Area. Odporúčam mať v telefóne stiahnuté super playlisty. Sú cestovky, ktoré klientov nadžgajú do áut a vzadu sedia traja – my máme vždy široké autá a vzadu dvoch klientov. Absolútne pohodlie.

Toto je taktiež dôležitý bod, keď ide pri náročných presunoch – a tie sú každý deň – o pohodlie. S BUBO je presun veľkým uloveným zážitkom, každý klient totižto sedí pri okne a vychutnáva si neuveriteľné pohľady na prekrásnu krajinu.

Zastavíme sa pri obrovských kadidlovníkoch. Videl som v Dofare (Omán) veľa týchto stromov, no ani jeden nebol takto veľký a nádherný. Kempujeme zrejme v najkrajšom kempe, kde sa po prvý raz stretávame aj s „našimi“ stromami dračej krvi. Aááách. Dobrú noc. (viac foto stromov dračej krvi v blogu nižšie, pozn. BUBO)

Ráno ideme asi 20-minútovú prechádzku dole k nekonečnému prírodnému bazénu. Nie je taký veľký ako včerajší, ale je tu čistulinká voda, sme tu sami a je nám fajn.

Cestou fotíme stromy ako diví. Ako môže byť vyprahnutá príroda tak fascinujúco krásna?

Fľaškovníky, stromy dračej krvi, ale aj datľovníky. Výhoda kempovania je, že ráno sú pekné farby a fotografie sú tým pádom krajšie. Taktiež to, že sa ako partia nevieme stratiť vo svojich izbách, a tak si akosi k sebe nachádzame cestu. Skupina sa rýchlo dáva dokopy.

Vraciame sa do kempu, zbalia nám naše stany, veci odnesú do áut – naozaj sa ničoho nemusíme ani len chytiť.

Zbiehame dole k moru a ideme k prekrásnym dunám. Slnko zapadá a my sa štveráme bosí (bielučký piesok vôbec nie je horúci) na najvyššiu dunu. Aj keď ste už stúpali na púštnu dunu v Maroku, Namíbii, Mongolsku či kdekoľvek inde, toto bude výnimočný zážitok – a možno tú emóciu uvidíte na mojich fotografiách či v našom filme.

Aj tu, na prekrásnych dunách, sme úplne sami – iba naša skupinka a naše tri autá so šoférmi. Inak nikto. Tým, že počet miest v lietadle je na Sokotru striktne limitovaný, je turistov málo. No my máme ešte väčšie šťastie – je máj, to je už mimo sezóny a existuje iba jeden let týždenne.

Minulý rok tento let nebol vôbec vypísaný, teraz je to let navyše. Na Sokotre je teda ešte menej turistov než zvyčajne. A, ako som už hovoril – všetci zahraniční sa vybrali jedným smerom, kým my sme sa vydali opačne. Teraz žneme ovocie.

Každá BUBO expedícia odteraz povedie presne po tejto trase. Dlho som ju s domácimi pripravoval a čo sa týka dramaturgie, som veľmi spokojný.
Stúpanie na dunu nám zaberie bezmála hodinu, no dole zbiehame rovno za niekoľko minút. Pozor, aby ste netrafili bosou nohou kameň skrytý pod pieskom. Inak je to ohromná zábava!

Na cestu hore si nachystajte kondičku a nervy. Dva kroky hore a jeden sa šmyknete späť s pieskom. Hore nejdeme rovno, ale traverzujeme – aj tak je to najťažšia fyzická aktivita na ostrove. Fľaška vody a pokrývka hlavy sú na Sokotre vždy s vami, to je jasné.

Aj ja mám dosť, a tak ležím na tom nekonečnom bielom piesku ako Ježiš Kristus. Aspoň takto to dronom zachytil Braňo. Áno, dron nám na ostrov pustili, ale chceli zaň zaplatiť poplatok vyše 100 USD.

Potom ideme hneď zmyť piesok do vôd Arabského mora. Práve som doletel z Maldív, ale tu – na tejto belostnej pláži – som zrejme zažil najteplejšiu morskú vodu vo svojom živote.

Potom už niet času, a tak zamierime do ďalšieho kempu. Sprcha, toaleta, večera a spať. Takto nejako som si to predstavoval, aj keď sprchy a toalety ma prekvapili. Niekde to bolo lepšie, ale inde veľmi, veľmi jednoduché – a niekedy boli šľapacie záchody doslova nepoužiteľné a príroda bola schodnejšou voľbou.

No môžete rátať so záchodmi aj sprchami každý deň, okrem jedného. Pre mnohých je toto game-changer. Aj v tom poslednom kempe sú toalety, úplne novučičké, postavené v krásnej kamennej budove. „Len“ nefungujú. „Otvoria ich budúci rok, vláda to sľúbila,“ hovorí Ali. No na Sokotre to nemusí byť aj tak pravda.

Veci sa môžu rýchlo zmeniť – môže pršať a cesty cez dno kaňonov sa stanú nepriechodné. Prekvapenie sme tretiu noc schytali aj my.

Okolo polnoci prišiel ohromný vietor a stan ma najprv tými poryvmi búchal do hlavy. Super bolo, že sme mali každý stan sám pre seba… a tak búchal iba mňa samého. Spal som najprv tak, že som mal hlavu von zo stanu a vetrík mi pofukoval vo vlasoch, no potom som sa musel prehodiť, lebo by mi stan odfúklo.

Vôbec som sa nevyspal a ráno som už o 4.00 h aj tak musel byť „na recepcii“. Ak vyrazíte do stanu na Sokotru, buďte pripravení na to, že ide o expedíciu. Personál, ktorý sa o vás bude starať, je profesionálny. Všetko za vás urobia a vy sa môžete venovať kráse ostrova.

Sprchy a toalety (väčšinou boli aj európskeho typu), generátor elektrického prúdu, či nabíjanie v autách, dokonca permanentné wifi... No príroda je na Sokotre pánom ostrova, a tak si – predtým, než sa sem rozhodnete vyraziť – rozmyslite, či ste to ochotní tolerovať.

Do jaskyne Hoq sme vyrazili o štvrtej ráno iba dvaja – ja a Radka. Ali a šofér išli s nami autom asi 15 minút a na mieste pod vrchmi sme zobrali ešte miestneho sprievodcu. A tak sme boli dvaja klienti a dvaja sprievodcovia.

Túra je makačka, ideme po tme s čelovkami a stúpame po schodoch, ale aj mimo nich, hore. Sokotrančania sú vynikajúci kamenári. Ich domy sú dnes z kameňa a aj tento chodník – tie schody sú z bieleho vápenca. Luxusné schody a myslím si, že o rok budú dokončené celé.

Prichádzame hore ku jaskyni v čase, keď svitá. Mali sme to dať za hodinu a štvrť, ale boli sme hore za hodinu. Keby sme šli tak ako na dunu – za slnka, nemali by sme šancu.

Jaskyňa na Sokotre? Veď doma na Slovensku sme v jaskyniach svetovou veľmocou. Avšak, poviem vám, ja som také obrovské stalagnáty na Slovensku nikde nevidel. Ideme ešte asi 40 minút jaskyňou na koniec – asi kilometer a pol je sprístupnený. Žiadne chodníky, rátajte s tým, že sa šmýka. Žiadne osvetlenie. Čierna jaskyňa obrovských rozmerov a je to čosi prekrásne.

Ja sa zaujímam o vznik ľudstva a tu na Sokotre sme blízko Afarského trojuholníka. Chcem vidieť staré nápisy. Čosi tu na konci je – nápisy z 1. až 6. storočia. Ale nič moc, nie je to Laas Geel v Somalilande. Kamennú tabuľu, kde po stáročia, ba až tisícročia, námorníci zapisovali svoje zastavenia na Sokotre, niekto ukradol. Jej fotografiu uvidíte iba v miestnom maličkom múzeu.

Škoda tej tabule – nápisy boli v staroindických, juhoarabských, etiópskych a aramejských jazykoch.

Verí sa, že názov „Sokotra“ pochádza zo sanskritu Dvipa Sukhadara (Ostrov Blaženosti) alebo gréckeho Dioskorida (ostrov zasvätený Kastorovi a Polydeukovi – božským dvojčatám, známym ako Dioskúrovia, ktorí boli ochrancami námorníkov). Zdá sa, že „Dioskorida“ je kontrakciou „Dvipa Sukhadara“. Gréci si názov skrátili a zjednodušili.

Mnohé nápisy na Sokotre boli modlitbami námorníkov, pretože keď ste sem prišli začiatkom leta, od júna do septembra tu dujú tak silné vetry, že nebola šanca pohnúť sa ďalej. Doteraz v týchto mesiacoch život na Sokotre zastane – deti nechodia do školy, nepristane tu žiadna zásobovacia loď.

Sme nadšení, ale zišla by sa veľká lampa na lepšie fotografie. Zbiehame dole a Ali dal raňajky pre ostatných na 8.00 h. A my prichádzame späť do kempu o 7.58 h. Time management má Ali zmáknutý perfektne! Kto ostal v kempe (sme hneď pri mori) mohol ráno skočiť do vody a šnorchlovať.

Ja som nevyspatý, ale šťastný. Ak máte dobrú kondíciu, jaskyňu Hoq určite odporúčam – a dáte mi za pravdu, že to rozhodne nebude nuda!

Presne o 9.00 h vyrážame na najvýchodnejší bod ostrova. Ak si pozriete mapu Sokotry, je to taký cípik, ktorý trčí von z ostrova. Prichádzame na miesto, kde je veľrybími kosťami označený sútok dvoch morí. Arabské more je pokojné a teplé, Indický oceán zase búrlivejší.

Pred dvoma týždňami som sa plavil lagúnami Lakadív – a aj tie sú v Arabskom mori. Apropo, viete, ktorý je najväčší ostrov Arabského mora? Presne tak, Sokotra!

Zastavujeme sa v malilinkej rybárskej dedinke Erissel. Keďže Ali je z rodiny rybárov, máme tu prístup. Hádžu siete do tyrkysového mora.
„Sem-tam musia v tých vratkých lodičkách aj prespať. Občas ich more odplaví a aj mesiac ich nikto nevidí, stratia sa. Niektorí sa nikdy nevrátia,“ vysvetľuje mi Ali – aby bolo jasné, že život na Sokotre bol dlho veľmi, veľmi tvrdý.

Odtiaľ sa vraciame na pláž pod bielymi dunami – na miesto, kde do mora vteká sladká voda. Tá jednak ochladzuje vodu (no aj tak ide o najteplejšie more v mojom živote), a jednak slúži ako „sprcha“ po čvachtaní sa vo vode.

Pláž je prekrásna – tyrkysová vodička pokojne konkuruje najkrajším plážam Maldív. Neskôr zistím, že Sokotra má takýchto pláží viac. Piesok nie je koralového pôvodu, ale je z bieleho vápenca. Má trošku inú konzistenciu – je mazľavejší, ale ešte belší než na Maldivách. More je ešte tyrkysovejšie.

Toto bude určite jedna z vašich troch najlepších pláží, a možno tá najlepšia. Domáci uprednostňujú pláž Shoab (aj tam sa pôjdeme spoločne pozrieť) na druhej strane ostrova. Dôvodom je, že tam rastú mangrovníky, pod ktorými sa dá schovať. Na pláži Arher niet ani stromu – iba biely nekonečný piesok a tyrkysové more...

Spím ako zabitý. Mám štuple v ušiach a škrabošku na oči – či ako sa to volá. Dávajú vám to v lietadle, ak letíte biznisom. No, hlavne, únava, skoré vstávanie a túra k jaskyni spôsobili, že spím 10 hodín vkuse, čo sa mi už dlho nestalo. Paradoxne, mnohí hovoria, že v tvrdých podmienkach neklimatizovaného stanu spali lepšie než doma.

Potom vyrážame scénickou, ale náročnou terénnou cestou na juh ostrova, ideme 3,5 hodiny. Naše tri biele Landcruisery brodia rieky, prechádzame okolo datľovníkových hájov. Prekvapilo ma, že je tu toľko datľovníkov – a nikde nepredávajú datle. Oni ich „zatavia“ do kozej kože aj s kôstkami, a potom ich celý rok odtiaľ vyberajú ako akýsi datľový med. No samotné datle sú vzácnosť. Čosi podobné sa mi stalo v Pobreží Slonoviny – kde som zasa nevedel zohnať čokoládu…

Neprestávam byť nadšený. Nič takto krásne som dlho nevidel. Braňo hovorí, že sa na Sokotru vyberie o rok opäť – a myslí to vážne.

Končíme na pláži Omeq (Aomak). Google či ChatGPT vám zrejme povedia, že ide o jednu z najlepších pláží ostrova. No to vôbec nie je pravda. Tu na juhu je Indický oceán, väčšie vlny a voda vôbec nie je tak tyrkysová.

Už rok sa rozpráva o tom, že máj je mimo sezóny a začína tu monzún a dážď. Opäť, aj Google, aj ChatGPT si to myslia. No ani to nie je pravda a ďalšie mesiace zrejme nepadne ani kvapka. Dokonca capom dávajú okolo pása akési gumové zásterky – capí prezervatív, aby kozy neotehotneli, lebo v suchom období nebude čo jesť.

Tiež sa všade dočítate, že internet je problém, ale my máme Starlink a sme v neustálom spojení. Mnoho, ale naozaj mnoho vecí nie je pravda. Pláž Aomak je známa, lebo sa tu stretáva veľa skupín. Je to akási križovatka. Ale najlepšia pláž to rozhodne nie je.

Na západ slnka z kempu ideme autom 16 minút – na blízke pieskové duny Zahek & Hayf. Tu vidíme a zažívame turistickú Sokotru. Duny pri pláži Omeq nie sú také vysoké ako duna spred včera, ale západ slnka je tu fajn. Môžete si objednať ťavu a určite nafotíte nádherné fotografie. Teraz, pri západe slnka, sa biele rozsiahle duny farbia doružova.

Celkovo duny Zahek aj Hayf vyzerajú inak než tie vysokánske duny v Arheri. Tieto sú klasickejšie, rozsiahle – a určite sem choďte! Čo sa týka instagramových fotografií, je to TOP-ka. Trochu komerčné na pomery Sokotry, ale keby to bolo inde na svete, povedali by ste si, že úžasné. No Sokotra má lepšie veci.

Skupina z USA má pred stanmi lampášiky. „Aj my sme mávali, ale potom – keď otvoríš stan – všetok hmyz ti nalieta dnu. To je iba efektné, ale je to hlúposť…“ vysvetľuje mi Ali, ktorý evidentne nechápe, čo je marketing západného štýlu. Je jedno, čo vidíš, hlavne, že je to efektné.

No ja ostávam verný Alimu a jeho itineráru. Musím povedať, že ten chlapík a skúsenosti tejto lokálnej top cestovky ma neprestávajú prekvapovať.

Zobudilo ma slnko. Opäť sme mali v kempe ten najlepší flek – naši kuchári prišli skôr a obsadili ho. Otvor našich stanov smeroval na východ a slnko ma zobudilo.

Je tu viac záchodov – jedny vľavo sú naozaj super. More Indického oceánu nie je také pekné ako na severe – je studenšie a s väčšími vlnami – ale hádžem sa doň. Pozor, na Sokotre niet plavčíka, takže každé plávanie je na vlastné riziko. Ak neviete dobre plávať, choďte do vody s niekým.

Tak polovica našej skupiny dáva prednosť moru pred sociálkami ako základnej hygiene. Inak, v tomto kempe sú nové sociálky vľavo. Oceán máte za chrbtom, choďte doľava, a pred hájom datľovníkov stoja belostné budovy s európskymi toaletami.

Holím sa v spätnom zrkadle nášho auta, veci si periem priebežne. Mám ekologické mydlo, pranie mi trvá 5 minút a slnko veci hneď vysuší. Radka mi požičala tuhý šampón, ktorý sa správa ako mydlo – výborná vec na cesty, hlavne ak máte len príručnú batožinu, lebo vám ho na kontrole nezoberú.

Ja som si cestou sem zobral aj kufor, ale ten som potom nechal Alimu – aj s darmi. Na Sokotre majú extrémne nízke platy a každá vec je pre nich pomoc.

Opäť vidíme pobehovať capy s akýmisi gumovými zásterkami. „To sú capy. Ide obdobie sucha a kozy nebudú mať mlieko, tak nie je dobré, aby mali malé,“ vysvetľuje mi Ali o akomsi kozom prezervatíve.

Vyrážame k ďalšej jaskyni. Do jaskyne Dugab je to asi 10 minút autom. Nepretržite tu tečie voda, chodia sem piť kozy aj ľudia. Takto Sokotrančania prežívali tisícročia, veď voda je život. Pár fotiek, pár minút, fajn zastávka. Jaskyňa Hoq je oveľa krajšia, ale ak nemáte chuť na trekking, Dugab je dobrá alternatíva – len krátka prechádzka, nie dvojhodinový výstup a zostup.

Vyrážame do hôr. Tankujeme – exotika. Aj podľa kvality miestnych púmp je jasné, kde sa nachádzame.

Vychádzame na Diksam Plateau a zastavujeme sa v „škôlke“ dračích stromov. Brňáci sa tu roky snažia zachrániť vzácnu populáciu endemických stromov – draceny (Dragon Blood Trees), ktoré rastú iba tu. Wikipédia hovorí, že majú 300 až 500 rokov, no vedci hovoria aj o 1 000 rokoch. Problém je, že mladé stromy takmer neexistujú – odkedy na ostrov priniesli kozy, ktoré ich obžierajú.

Tieto stromy rastú extrémne pomaly, a aj v tejto „škôlke“ je mnoho obžratých. Zaviedli preto dvojitý plot – a za ním už vidieť väčšie, prežívajúce stromčeky. Je tu aj malý obchod so suvenírmi – kupujeme kadidlo a prášok z dračích stromov. Suvenírov je na Sokotre málo, toto je vzácnosť.

Zastavujeme sa na úžasnom mieste nad kaňonom. Tri malé dievčatá lezú po dračom strome, aj naši šoféri vyliezli na jeden a mávajú nám zhora. Chcem, aby zišli dolu, aby strom nepoškodili, no Ali mi vysvetľuje, že je to v poriadku, Sokotra si prírodu váži.

Pod nimi je obrovský kaňon, nádhera. Už som písal o kaňonoch, no toto bola ďalšia úroveň. Hovorím si: nádhera! …teda, kým som nezistil, že budeme musieť zísť dole a zajtra sa tade vrátiť späť. Chudáci autá, je to jasne najhoršia cesta na celej Sokotre.

Ali mi ukazuje, ako vyzerá sokotriansky pozdrav – trochu ako inuitský, no večer zistíme, že okrem otierania nosmi sa ešte bozkávajú navzájom ruky.

Pýtam sa ho:

„Ali, môžeš si vziať ženu z dediny tu v horách?“
„Nie, oni ma nepoznajú,“ odpovedá. Hoci dedina je len 3 hodiny od domu jeho mamy.

Ali si vzal sesternicu, ako to býva zvykom.

„Poznal som ju, keď bola malá, ale potom som ju dlho nevidel. Bola zahalená, tak ako je to teraz u nás v móde... Kedysi to tak nebolo. Moja mama ešte nechodila zahalená, ale dnes sú všetky ženy. Nevedel som, ako presne vyzerá,“ zamýšľa sa.

Tieto malé dievčatá, čo lezú po dračom strome, ešte nemajú hidžáb. Ich oči žiaria, sú plné energie, zlaté. No o rok, dva ich zahalia do čiernych šiat – a v nich ostanú. Jemenské ženy sa obliekajú ako v Afganistane, zakrývajú si tvár aj oči, sú celé v čiernom.

„A čo, keď si ju po svadbe odbalil? Bolo to pozitívne prekvapenie?“ pýtam sa.

„Ukázali mi ju v deň svadby. Super prekvapenie to bolo…,“ usmieva sa slastne Ali.

Hovorím mu, že u nás sa žartuje, že ženy žijú dlhšie, lebo nemajú manželku.

V Jemene je to inak. Páry sa nepodvádzajú, rozvod je možný, ale zriedkavý – len zopár percent, nie polovica ako u nás. Ali vyzerá v manželstve spokojný. Má tri deti (dve dcéry a jedného syna) a chce šesť až sedem.

„Vieš,“ hovorí, „my sme nevedeli, že medzi bratrancami a sesternicami môžu byť postihnuté deti. Takto sa to u nás robí tisícročia...“

A ešte jeden citát na záver:

„Vieš, to isté s homosexuálmi. Ja som zistil, že také niečo existuje, až keď prišiel turizmus. Nič proti tomu nemám, ale u nás to nepoznáme.“

Schádzame dole do kaňonu Dirhur. Myslel som si, že horšia cesta už nemôže byť, ale mýlil som sa. Cesty tu sú neuveriteľné – expedičné, miestami až absurdné. Len málokde som zažil niečo tak náročné a zároveň krásne. Každá cesta po Sokotre je zážitkom.

Našťastie ideme v pohodlných Landcruiseroch, hrá hudba a my sa klesaním prepíname do režimu „dá sa to vydržať“. Dostávame sa až na dno kaňonu a odtiaľ kráčame asi 5 minút k potôčiku. No kraby nás tu štípu a celý zážitok je slabý odvar oproti predchádzajúcim sladkovodným dobrodružstvám.

Vraciame sa do auta a stúpame do „dračích lesov“. Očakávam, že expedícia bude zničená a niekto sa spýta niečo v štýle „kdy už tam budem?“, no všetci len s privretými očami šepkajú: „Náááádhera“.

A veru, je. Už som si myslel, že nič krajšie ako včera nemôže byť – ale môže. Sme vo veľkom dračom lese a čím vyššie stúpame, tým je stromov viac. Viac tých nádherných, zvláštnych, mýtických stromov.

Zakempujeme opäť na najkrajšom mieste lesa Firmhin. „Keď budete vstávať, východ slnka budete mať priamo pred sebou – nad dračími stromami,“ vysvetľuje Ali.

Nasadáme späť do áut a vyvážame sa hore – za šejchom, náčelníkom dedinky. Je to veľmi milý pán. Aj on má vlastnú škôlku dračích stromov, ktoré pestuje pre budúce generácie. Robí to sám a zadarmo.

Český projekt tu síce má podporu švajčiarskych organizácií, ale väčšina stromov v ich škôlkach je obžratá kozami. U šejcha je všetko čisté a zdravé – ani jeden strom nie je poškodený.

Ukazuje nám, ako sa kedysi liečilo dračou krvou, a predáva prášok. U neho stojí 2 doláre, na letisku 20. Ceny určuje jeho žena, ktorá je, „ako sa patrí“, zavretá v kuchyni – úplne zahalená v čiernom.

Šejch má 77 rokov a najmladšie dieťa má 3 roky. Rešpekt!

Vraciame sa do kempu, meníme topánky na trekové a vyrážame na krátky, asi 30-minútový trek lesom. Cieľ: vyhliadka na tisíce dračích stromov. Doteraz sme videli sem-tam jeden, dva kusy. Tu sú tisíce. Tisíce stromov, ktoré akoby sem ani nepatrili. Každý trochu iný, extrémne zvláštny. Neviem sa vynadívať, neviem sa vyfotiť. Fotím a zároveň sa len dívam.

Cestovať za stromami? To by mi predtým nenapadlo. Ale tieto stromy stoja za to. Rarita. Zážitok. Aj pre niekoho, kto si myslí, že „už všetko videl“. Alebo že je cestovateľsky „natvrdlý“ – ako ja.

Možno je lepšie si pozrieť fotografie než sa tu rozpisovať. Ale, poviem jedno - stojí to zato!

Na večeru máme kozu. Kosti hádžeme supom, ktorí sa o ne pobijú. Naša slivovička aj marhuľovica došli. Kúpili sme datľovicu – nič moc, ale čo už, vypilo sa. Ako píšem vyššie, alkohol je tu braný ako droga, ide o „podpultový tovar“.

Prísny a konzervatívny wahabizmus prenikol aj sem, do južného Jemenu, až na túto izolovanú Sokotru. Nie sú tu žiadne obchody s vodkou ako napríklad v moslimskom Náhornom Karabachu. Večer sa ešte snažíme fotiť naše stany pod dračím nebom. Je nám dobre. Veľmi dobre.

Je nám veľmi dobre a spí sa geniálne. Tu vo výške 750 metrov je príjemne. Zobral som si iba krátke gate a najzimšie bolo v lietadle, inak je celý čas teplo. Mám mikinu a chcel som napísať, že mikina je totálne zbytočná, veď aj o polnoci je 30 stupňov a klientka Radka namerala „pocitovú teplotu” 43 stupňov. No dnes v noci bola taká zima, že som za mikinu vďačný. Dá sa zbaliť aj do batožiny on board, ale určité veci treba mať. Podrobný popis, čo si zobrať, nájdete v informáciách pri našom zájazde na Sokotru.

Tu napíšem možno čosi navyše. Pýtam sa každý deň všetkých, aby mi povedali, čo si treba zobrať a čo im najviac chýbalo.

Ráno si vychutnáme východ slnka. Ako fanatický fotograf som chcel spať v „dračom lese“ a byť tu cez západ aj východ slnka, na tom najlepšom mieste. Toto bol pre mňa základ a podarilo sa. No aj samotná cesta sem do „dračieho lesa“ bola úžasná. Akási zemská anomália z inej galaxie.

Niečo nadpozemské. Asi viete, že som prešiel všetky krajiny sveta a omnoho viac. A keď tvrdím, že som bol nadšený, verte, že to myslím vážne. Piesok je na Sokotre belší, kaňony scénickejšie a stromy majú červenú miazgu. Nikde inde som takéto čosi nevidel. Ide o biologický omyl vesmíru alebo o sci-fi zónu? Nemusíte čakať na medzivesmírne lety, stačí sa vybrať sem. Tu na Sokotre nájdete zabudnutý vesmír v prostriedku oceánu.

Ideme autami dole, extrémne dobrodružná cesta. Zastavujeme sa a prichádza hudobník, na píšťalke hrá domorodé pesničky. Naši šoféri absolútne nepočúvajú medzinárodnú hudbu, iba jemenskú, a hmkajú si ju a tancujú do rytmu, tešia sa ako deti. Žijú v úzkej partii svojich rovesníkov a každý sa s každým dôkladne pozná. Aj jazyk je od arabčiny odlišný.

Mne sa táto inakosť, tento kultúrny a sociálny koncept spolupatričnosti, hrdosti a čestnosti páči. Sokotrančania sú veľmi milí a fajn ľudia, je tu bezpečne.

Potom vybiehame na asfaltku pri „ruských tankoch“. V 70. rokoch minulého storočia patril Južný Jemen, pozostatok Britského Jemenu, Sovietom. A, aby bolo všetkým jasné, že strategická Sokotra je ich, doviezli sem tanky. Ako píšem vyššie, až do roku 1990 bola Sokotra pod vplyvom Sovietskeho zväzu.

Tanky nikdy neboli použité a skončili ako akési memento danej doby. Vybieham na jeden z nich a skáčem do poklopu ako tankista. Nie je to až tak horúce…

Hovorím o bezpečnosti a nebezpečnosti a uzatváram to tak, že „najväčším nebezpečenstvom je, ak vám koza zožerie váš opasok“, čo sa inak pokojne môže stať. Kozy tu naozaj žerú všetko. Prvý deň nám z našich batohov zožrali visačky od lietadla a toaletný papier.

No Sokotra môže byť nebezpečná. Môžete sa tu utopiť, môžete si v horách zlomiť nohu, dostať žalúdočné ťažkosti... Sokotra je stále pre skúsenejších cestovateľov, aj keď dnes sem smerujú skôr mladí vegetariáni. Prvý raz v živote spia v stane. Prvý raz v živote kempujú – ak nerátame hudobné festivaly...

Neviem, či vedia o tom, že Sokotra je Jemen a v Jemene je občianska vojna... Najbližšia nemocnica je v Abú Dhabi, kam lieta lietadlo dva razy do týždňa, a teraz v máji iba raz do týždňa... K tomu som už spomínal, že pred rokom nám let zrušili.

Chcem povedať, že aj keď vám nehrozí nebezpečenstvo od somálskych pirátov, na Sokotru musíte byť pripravení a nerobiť tu prílišné vylomeniny, ale počúvať rady domorodého sprievodcu.

Ktoré sú krajšie – tie na východe či na západe? Určite tie na severe ostrova. Juh je fajn, ale sever ostrova je krajší. Prichádzame do druhého najväčšieho mesta ostrova menom Qalansiyah. Natankujeme, a potom prechádzame mestom, kde Miloš zahlási, že „toto je doba kamenná“. Všetky domy sú naozaj z kameňa a popri datľovníkoch vidíme už iba stáda kôz. Qalansiyah je skôr osadou ako mestom.

Ďalšie ruské tanky a sokotriansky sneh, ktorým je, samozrejme, biely piesok. Odfotíme si krásny výhľad na úžasnú pláž, ale najprv skočíme do kempu sa ubytovať.

Dnes spíme pri lagúne Detwah. Naobedujeme sa a odvezú nás späť na pláž. Naozaj neviem povedať, ktorá je krajšia – či Arher, či táto. Všade na webe sa píše, že lagúna Detwah je „magické oko“ a je považovaná za jednu z najpôsobivejších prírodných atrakcií na ostrove a jej pláže sú excelentné.

OK, je fajn, že sme sa usadili priamo pri lagúne, a to miesto možno považovať za romantické. Každopádne, v lagúne sa neodporúča kúpať a treba ísť na pláž k otvorenému moru.

Tmavé skaliská, bielučký piesok a kilometre – ani človiečika. Táto trasa je pripravená geniálne a naozaj nikto nikde.

Slnko začína zapadať a my sa vyberieme do kempu pešo, asi polhodinovou prechádzkou. Ide o najchladnejšiu časť dňa, aj keď tu pri mori je stále nad 30 stupňov, a chlapci hrajú v sukniach (fouta) futbal. Dostaneme sa k lagúne, je príliv a jedna z bránok sa dostala do vody. To však futbalistom nevadí a behajú po centimetrovej vode. Slnko zapadá a je to naozaj neuveriteľne scénické.

Na večeru sme mali homáre, sépie a čerstvé ryby – veď hlavným „priemyslom“ Qalansiyah je rybolov. Ráno máme raňajky o 6.00 h a už o 6.30 h sedíme v autách a ideme 10 minút do prístavu. Už sme si na Sokotru zvykli, ale aj tak sa nakrémujeme a zoberieme si vodu, čo odporúčam aj vám.

More v prístave je tak krásne, až si poviete, že musí byť vyretušované. Ale nie, to tak naozaj je. Drevené úzke lodičky, domorodí rybári a my. Trvám na tom, aby sme nešli všetci v jednej lodi, aj keď by sme sa tu v pohode zmestili, a tak sme v lodi po štyroch – a takto to na všetkých BUBO zájazdoch aj ostane.

Bezpečnosť a pohodlie je základom, radšej zaplatíme o trošku viac. Tým, že je nás v lodi menej, máme taktiež väčšiu šancu dostať sa na pláž Šoab. A táto pláž je aj náš cieľ. Delfíny sme mohli vidieť na pláži Arher, ale aj počas plavby na Šoab. Čierne delfíny sa odrážajú od bielych pieskov podložia a v úžasnej tyrkysovej vode ide o neuveriteľný zážitok.

Tieto plavby niekedy v mesiacoch december či január môžu zrušiť. No aj v iných mesiacoch – a vedzte, že to urobia, iba ak sú vysoké vlny. Rátajte s tým psychicky a netrvajte na plavbe, ak povedia, že to nejde.

My sme vyrazili, ale klientka Radka v polovici prosila, nech sa otočíme. Také obrovské boli vlny – aj skúsení cestovatelia (vrátane mňa) sme boli radi, že máme na sebe vesty. Nemám z toho príliš veľa záberov, lebo tá plavba bola naozaj tvrdá, a to, že sme boli celí mokrí, bolo to najmenej.

Klient Miloš stratil šiltovku a hovorí: „Nabudúce by som si ju otočil šiltom dozadu.“ A naozaj silno fúkalo a lodičku to hádzalo z boku na bok. Pozeral som, že keď stroskotáme, ako sa dostanem na breh – ale potreboval by som laná a skoby, aby sme sa vyšplhali hore. Na Šoab je teda naozaj iba jedna jediná cesta – a to po mori.

Zvážte možnosť vziať si vodotesné vrecúško na doklady a peniaze, Kinedryl, ochranu na hlavu, ktorú vám neodfúkne, krém na opaľovanie a vodu. My sme si so sebou zobrali aj chladničku s vodou a nealko nápojmi, ale na Sokotre treba byť vždy aj samostatný.

Pláž Šoab je naozaj krásna. Dlhočízna, širokánska, s bielučkým pieskom a tyrkysovou vodičkou. Určite pôjde o jednu z najkrajších pláží, aké ste vo svojom živote navštívili. Ja Šoab radím medzi pláže Lakadív, Tuvalu či Gambierových ostrovov, ktoré sú súčasťou Francúzskej Polynézie.

Cesta späť už nie je taká dramatická. Vraciame sa do kempu nad lagúnou Detwah, naobedujeme sa a rozlúčime sa s našimi kuchármi. Obliekajú si naše staré tričká, ktoré im darujeme, a tancujú s nami s detským nadšením.

Sokotrančania sú naozaj veľmi milí a otvorení. Vždy a opäť sa mi potvrdí, že šťastie nie je v peniazoch, ale v silnej a spravodlivej komunite ľudí, ktorí sa majú viac-menej rovnako. Komunizmus neznášam, no tento klanový systém je, čo sa týka šťastia, najlepším.

Nasadneme do áut a krížom cez celý ostrov prejdeme za hodinku a pol. Ideme totižto po asfaltke. Vstupujeme opäť do hlavného mesta. Ubytujeme sa v hoteli a vyrazíme za nákupmi suvenírov. To je vcelku problém, lebo priveľa ich tu na výber nie je.

Ja sa stretnem s mojím partnerom a preberáme, ako urobiť náš produkt jednak najkvalitnejším a jednak za najlepšiu cenu. Obidve veci sa zlúčiť nedajú, ale ja trvám na najvyššej kvalite a chcem zachovať minimálne tú úroveň, čo sme mali teraz.

Vody chcem na osobu denne 5 litrov, nealko nápojov denne do 25 kusov. Dvadsiatu šiestu kolu si zaplatíte. Myslím denne dvadsaťpäť, na ďalší deň môžete vypiť ďalších dvadsaťpäť Miránd, kol či jablčných plechoviek. Pre mňa to bolo príliš sladké a miešal som si to s vodou.

Ideme na večeru do reštaurácie, ktorú vedľa svojej nemocnice otvorili Spojené arabské emiráty. Jedlá na grile, šaláty a, prosto, super sme sa najedli.

Ráno odchádzame z hotela a autami ideme na raňajky do najlepšej reštaurácie. Tam, kde robia spomínaný skvelý jemenský chlieb. No Mišo zaspal. Nejde o to, že perfektne fungovala wifi a dlho do noci vybavoval veci a pozeral filmy. Skôr o to, že tu bola klimatizácia a spalo sa teda perfektne.

BUBO chce ako prvá cestovka ponúkať aj čisto hotelové zájazdy na Sokotre. Pripravil som ich tak, že to, čo je vo fotogalérii, uvidíte – a teda to, čo je naozaj najlepšie. Klasická expedícia je o väčšom vychutnaní si daných vecí. O tom, že môžeme byť na mieste pri západe slnka a pri východe.

Hotelová expedícia je pre tých, čo neznášajú šľapacie záchody a potrpia si na sprchu, ktorá funguje. No pozor, lebo hotely sú na Sokotre veľmi jednoduché. Dal som si tú námahu a ako profesionál v cestovnom ruchu som prešiel všetky (!) hotely Sokotry, a ani jeden nebol taký, že by som vedel, že moji klienti sem prídu a povedia: „Hmm, príjemné.“

Takže aj keď budete v hoteloch, pôjde o „hotelovú expedíciu.“ Kvalitu pochopíte, iba ak prejdete ostrov a uvidíte, ako žijú domáci. Na raňajky majú čaj so suchým chlebom, a to isté na večeru. Iba na obed si doprajú rybu – ak žijú pri mori a na more sa dalo v ten deň vyjsť.

Vedeli ste, že aj Sokotru BUBO realizovalo ako prvá cestovka? Po raňajkách nás odvezú na letisko. Tu sa rozlúčime, dávame Sokotrančanom, ktorí sa o nás starali, spoločne malý peňažný dar a každý dáva tomu, kto mu bol najsympatickejší, čosi navyše. Ja nechávam Alimu celý kufor aj s trekovými vecami, topánkami a šampón pre jeho ženu, o ktorej tak pekne rozprával. Nabudúce prinesiem niečo jeho deťom.

Po tom, čo som v roku 2007 na (v danú dobu výnimočnej expedícii) prešiel zo Saná (Jemen) do Salalahu (Omán), sme Sokotru k našim nasledujúcim cestám do Jemenu pridali. No našim klientom sa nepáčilo. Aj keď už BCA (BUBO Cestovateľská Akadémia) bola založená, ešte poriadne nefungovala a mali sme omnoho slabších sprievodcov ako dnes. Oni nenašli na Sokotre nič, a tak u nás tento neúspešný produkt stroskotal.

Táto cesta bola revitalizačná a mojou ambíciou je ponúknuť našim klientom najvýhodnejší produkt na trhu. Tým, že sem vypravíme radovo viac zájazdov ako akákoľvek konkurencia, viem zvyšovať kvalitu pri udržaní cien. Prejdeme všetko, o čom píšem. Kvalita bude vyzerať tak ako na fotografiách a videách. Mohlo by byť lepšie, ale to neviem zatiaľ dosiahnuť, možno postupne. Nateraz rátajte s tým, že servis je taký, ako ho vidíte na fotografiách. Ten, čo v blogu popisujem.

Tri dni pred odletom sem na Sokotru som doletel z Náhorného Karabachu. Týždeň predtým som letel z Maldív cez Katar a doletel som iba na letisko vo Viedni. Ani som nemal čas skočiť domov prezliecť sa a letel som ďalej na expedíciu. Veci do hôr som si kupoval v Baku a, môžem povedať, že my u nás máme omnoho lepší výber.

Posledný mesiac som strávil na neznámych ostrovoch juhu Indie, prešiel som Andamany, Nikobary a Lakadivy. Podobne ako Sokotra, ide o neznáme ostrovy Indického oceánu. Predtým som si splnil sen a na štvrtý raz som navštívil afgansky Kandahár. Úžasným zážitkom bolo aj vyvrcholenie najväčšej púte v histórii ľudstva, Kumbh Mela.

Sokotru však pokojne radím medzi tieto TOP-ky!

Keď sa prechádzam lietadlom, kričia na mňa slovenskí turisti: „Ako sa máte, pán Fellner? Z akej expedície sa vraciate?“ Keď odpovedám, že zo Sokotry, nikto nevie, kde sme boli.

Vy teraz už viete a verím, že som vám vložil cestovateľského chrobáka do hlavy. Sokotra bola milióny rokov značne izolovaná a za ten čas sa stala výnimočnou. Vyberte sa ju spoznať, kým ju neobjavia hordy bežných turistov!

Na Sokotre budete mať zároveň viac času pre seba či svojich spolucestovateľov a v každom ohľade pôjde o výnimočnú cestu. Dnes môžem naozaj iba odporučiť!