Výstup na najvyšší vrch Amazónie

1. Expedícia do Amazónie - moja najťažšia
2. Pravý Amazonský prales
3. Nebezpečenstvo džungle

Tu v Bebedoro novo je najkrajšia riečka, ktorá tvorí akési prírodné jacuzzi. Zblbol som aj chalanov a ideme o trošku ďalej – asi o 50 metrov – a potom holí nalezieme do tej studenej vody. Okolo prekrásna džungľa, stovky kilometrov žiadni ľudia. Rieka tečie spod najvyšších vrchov obrovskej Amazónie a je to privilégium byť tu. V celom národnom parku, kde sa nachádzame, sme iba my desiati turisti. Územie Yanomani na území Brazílie má vyše 96 000 štvorcových kilometrov a to je skoro dvakrát viac než územie Slovenska. A sme tu iba my. Tieto dva týždne máme obrovské územie Amazónie iba pre seba.

Maťo je dole v Maturace, podarilo sa nám chytiť na náš satelitný telefón družicu a spojili sme sa. Tu vo vysokom lese je to dosť značný problém a nájsť signál nie je vôbec automatické.

Vyrážame hore a dnes ide o krátky úsek. Podľa mňa išlo o úplne ľahučký deň – po fyzickej stránke. Bol pre mňa ťažký psychicky. Dvaja majú ťažké žalúdočné problémy, nie je to cholera, no je to ťažké dvadsaťkrát za noc vybehnúť na „záchod.“ Negativistická nálada spôsobená vyčerpaním sa rozlieza skupinou ako rakovina. 

Inak tak, ako bol včera pochod ťažký, dnes bol ľahký. Kemp Laze je ešte menší než ten včera a všade je množstvo blata. V Piešťanoch za to platíš, snaží sa Roman o odľahčenie situácie. Ráno som zobral Milanovi ruksak, zavesil som si ho dopredu a šliapal som. Keďže Milan si dal urobiť asi tri litre čaju, tak ma to pekne hreje a keďže ideme v tej parnej saune tvrdo do kopca, som spotený ešte viac. Tomé ide prvý, je omnoho menší než ja a tak to má v prudkom svahu, kde sa robia veľké kroky, podľa dostupných chytov a stupají ťažšie – no vôbec sa nepotí. On je tu doma, my trpíme už tým, že sme tu.

V strede sa zastavíme, Tomé vidí, že Milan nieže nevie chodiť, on už ani nevie stáť. Posadí ho na veľký peň a naše ženy natrhajú sväté kríky a vyšľahajú nimi Milana hlava nehlava a Tomé pri tom mumle akési modlitby. „Vyháňajú z neho zlých duchov. Tí musia preč. Na Yaripo ich nemôžeme doniesť,“ vysvetľuje mi následne Tomé, s ktorým sa postupne my dvaja zbratáme.

Milan berie Endiform už niekoľko dní, berie Smectu, čierne uhlie, Hylak forte a Braňo mu dal dnes ráno Normix. Do konca dnešného trekového poldňa ide Milan ako mátoha a hore ho ťahá iba to, že tým smerom je heliport, kam preňho môže priletieť vrtuľník a odviesť ho dole do bezpečia, do postele, k normálnemu záchodu. Obdivujem ho, Milan je veľký hrdina, no ide a ide. Vidieť, že nie je úspešným podnikateľom náhodou. Dnes je mu ešte zle, no na druhý deň sa Milanova situácia výrazne zlepší.

Ďalší „ľahký“ deň, veď do Base campu sme prišli o 13.00. No ja nemám čas napísať ani čiaročku. Ide o život, zachovanie si životných funkcii. Prišli sme v daždi, v takom, čo zrejme nikto z vás nezažil. Mám úplne nový nepremokavý ruksak a komplet premokol. Duffle bag opäť komplet premokol. Včera som zabil štyri hodiny tým, že som sušil veci – na vlastnom tele. Obliekol som si mokrú vec z duffle bagu, zaliezol do spacáku a po tridsiatich minútach bola vec iba vlhká, čo to je na tieto pomery super. A tak som si obliekol ďalšiu a ďalšiu... až do chvíle, keď som sa začal drgľovať a sušička – moje telo, prestala fungovať. 

Dnes mám všetko opäť mokré a mám mokrú svoju najväčšiu záchranu – spacák. Neviem, ako to vysvetliť, no akoby mi odišlo všetko. Ako keby sa mi pokazil harddisk na mojom počítači a ešte niečo k tomu. Po prvý raz aj ja strácam vieru a glanc, nadávam ako pohan. Ten spacák som bral hlavne kvôli tejto noci, noci pred útokom na vrchol, a teraz je totálne mokrý a ja sa nevyspím. Už aj tak mám dosť a teraz vidím, že budem musieť ísť na vrchol nevyspatý. Pôjdem, som rozhodnutý ísť hore, ale viem, že to bude nebezpečné a proste celé je to nanič.

Hamaky si už nosíme so sebou, a tak všetci po príchode mokrí až po slipy zhodíme veci, dáme sa dohola, nikto sa pred nikým nehanbí, ako píšem, tu ide o zdravie a o život – oblečieme si čisté niektorí aj suchšie veci, hodíme sa do spacáku do hamaky a snažíme sa zahriať. Iba sa tak túliš vo svojom spacáku v hamake, cez plachtu na teba trošku kvapká, ale kašľať na to a snažíš sa vyprodukovať aspoň trošku živočíšneho tepla. Tu na rovníku v džungli je každému strašná zima. Nič nie je vidieť, strašne prší.

Obdobie dažďov v Amazónii trvá oficiálne od októbra do mája, čo je vyše osem mesiacov. Obzvlášť silný dážď má byť podľa tabuliek v marci a apríli. Teraz je už začiatok júna, no tu stále prší. Vanessa žije v Amazónii, má 300 hektárový pozemok kúsok od Manausu a nechápe, čo sa deje: „Ľubo, tento termín nabudúce vynecháme,“ hovorí mi a ja odpovedám „no dík.“ Prší vkuse a ako vychádzame hore a už dažďu nebránia stromy, je to o to tvrdšie. Na dážď som sa pýtal vopred, no odpoveď bola, že je to celý rok rovnaké, v dažďovom pralese prosto prší a áno, v období sucha sú zasa nízke rieky a viac hmyzu. Keď chytíte obdobie konca dažďov, kedy voda začne klesať a vytvoria sa suché bahniská, to je zasa raj pre komáre, ktorých sme medzi nami mali teraz minimum. Proste, nepomôžete si. Každopádne som sa pýtal a odpoveďou bolo, že tento termín je skvelý. No teraz je ten dážď extrémnym náporom.

Tomé už dva dni radí, že máme hovoriť pozitívne, inak nás bohovia Yaripo neprijmú. Keď sa na to pozriem takto, dnes bol najkrajší deň, vyšli sme z lesa, vošli do lesa hektárov bromélii a mäsožravých rastlín. Niečo prekrásne...

Keď sa na to pozriem prakticky, tak sme dnes prešli 3,4 kilometra a hádajte, koľko to trvalo…. päť hodín bez obedovej prestávky, čiže jedna kontinuálna makačka. Nestíhame tú krásu vnímať, prakticky pre tú hmlu a dážď ani nič nevidíme, všetci sme mokrí do nitky aj ja mám všetko mokré včítane topánok. Všetci sme celí od blata. Keď bolo blato doteraz, čo teda bolo, tak dnes to bol úplne iný level a blato po kolená bolo vlastne celý deň.

„Ľubo, toto nie je normálne, toto je príliš. Toto je extrémne nebezpečné,” vyčíta mi v Base Campe Fero, čo zdolal Kilimandžáro aj Aconcaguu. 

„Hocikto mohol padnúť na koreň, tam je plno ostrých hrotov…” pokračuje.  „Ale nikto nepadol,“ odpoviem a iný argument ani nemám. Plus viem, že zajtra je to oveľa nebezpečnejšie, zajtra to ešte len príde.

No hold, poriadna expedícia dá zabrať fyzicky aj psychicky. Milanovi je lepšie a aj Braňo to dal, aj keď má zasa obstipáciu. Marek má tiež žalúdočné problémy, ale ľahké. Mne je iba zima, strašná zima. Pre mňa je Amazonka jedna veľká zima. Paradox.

O hodinku príde chalanom do hamaky horúci čaj a potom horúca polievka až „do postele.“ V polievke je, zdá sa, všetko, čo máme – od cestovín po syr, zemiaky... mňam. No ja nestíham písať, musím vyriešiť ten spacák a k ohňu ho dať nemôžem, lebo na ňom nosiči varia, a Tomé povedal s úsmevom no rázne – Nie! Pršať začalo včera večer a neprestalo doteraz. Aj by ste to bubnovanie, či čo to je, jeden obrovský buchot, počuli, no neviem to nahrať, iPhone mi odišiel. Od vlhkosti skončila aj Leica, je zahmlená. Ten dážď je silný neúnavný, otravný, mohutne nebezpečný.

Zvieram iPhone medzi svojimi stehnami, v rozkroku je najväčšie teplo a snažím sa ho spojazdniť. Dole pod mojou hamakou je blato. Všetko vyzerá značne bezútešne.

Zajtra je deň D – ideme hore. No ideme? Zatiaľ to tak nevyzerá, z Pico Neblina tečú obrovské vodopády je ich asi šesť a vraj medzi nimi niekde sú naťahané laná a zabité kramle. Tento výstup na vrchol je nebezpečný, no v daždi je to samovražda. Vrchol samozrejme nevidieť, a Pico Neblina zodpovedá svojmu názvu Hnlový vrch.

Vyrazíme, iba ak nebude pršať Posledné tri dní však prší prakticky stále. A v daždi Tomé odmieta ísť, „vodopády sa budú valiť po ceste, znemožnia výstup,” hovorí. Keď bude pršať, nejdeme, a máme rezervný deň, ostaneme tu v hamakách. Fuj. A potom ďalší a posledný pokus, lebo inak nestihneme lietadlo. Na viac písania už nemám energiu, je to tvrdšie než tvrdé.

Doniesli mi spacák a už je iba polomokrý. Zaľahnem doň, blatové topánky nechávam pod svojou hamakou v hlbokom bahne, duffle bag otvorený, všetko v ňom mám mokré a niet šance to nikde vysušiť.  Stále prší, nad hlavou nemáme modrú oblohu, ale modrú plachtu. Zaspávam a v studenšej teplote sa mi spí veľmi dobre, sníva sa mi o slnečnej lúke, sú tam všetci chalani, bežíme po nej, vyskakujeme ako kozliatka a tešíme sa.

Ráno neprší! Chvalabohu. Môj sen zrejme vyslyšali bohovia Yaripo. Spacák mám komfort do +7C a to stačí taktiež a bolo mi fajn aj v mokrom.

Na začiatku nás bolo desať, Maťo odišiel z prvého kempu a sem do base campu sme sa vyštverali deviati. Už iba toto bola extrémna makačka. No vraj na vrchol idú štyridsaťmetrové vertikály, padneš a už ťa nikto v tom hnijúcom pralese nenájde. Hore je to deväťsto výškových metrov a dole po tej istej trase. A tak sme ráno vyrazili piati a ostatní to skrečovali. V tábore ostali chalani, čo boli na Kili, na Aconcague a všetci do jedného na trekoch v džungli Novej Guiney. No výstup do neznáma sa im zdá príliš veľkým riskom, máme totiž na výstup malo času – berieme čelovky, každý povinné musí mať čelovku. Po ceste sú laná a kramle, no kto ich kontroluje? Budú skutočne držať? Horská služba tu neexistuje, máme síce poistenie s tým, že príde vrtuľník, no ten má priletieť z Boa Vista, čo je odhadom osem hodín, a môže pristáť na planine asi hodinu chôdze dole. Keď nie je hmla, samozrejme, a tu v okolí Pico Neblina ani neviem, či taký čas vôbec existuje. 

Tomé sa ma pýta, či ide Milan, ktorý ešte predvčerom nevládal stáť na nohách. „Jasné že ide, zlí duchovia od neho už odišli,“ odpoviem rázne a Tomé sa usmeje, vie, že mám pravdu.

Hamaky necháme visieť na svojom mieste, dáme raňajky, unelohmotné tanieriky držíme v rukách, jeme postojačky, sadnúť nie je kde. 

Vyrážame. Naľahko, lebo na tie lezecké úseky človek potrebuje voľnosť pohybu. Ja mám však veci aj na prípadný bivak. Keď ma neodradilo počasie, extrémny dážď, ktorý je veľa aj na tých, čo v Amazónii bývajú, nechcem sa vzdať tesne pod vrcholom. Mám viac veci, čiapku nakoniec nevyužijem, odporúčanú kuklu už vôbec. 

Preskočíme rieku ako piati kamzíci po trčiacich kameňoch a potom sa asi hodinku brodíme bahnom. Sme piati a máme päť domorodých sprievodcov. Iba oni dostali od Tomého špeciálne povolenie vyjsť na posvätnú horu. Sme rozdelení jeden na jedného – takto to musí byť, je to veľmi nebezpečné, tvrdí mi Vanessa, ktorá však ostala dole. 

Po hodinke plahočenia sa bahnom dôjdeme ku skale a začíname ju traverzovať. Opäť začalo pršať, ale my sme rýchli a doslova vybiehame hore po lanách, skáčeme z kramle na kramlu, ktoré sú tu nabité v skale, a prebiehame úzke skalné rímsy s obrovským padákom. Toto nie je pre tých, čo sa boja výšok. No táto skupina sa nebojí. Inak, tento úvodný traverz je zároveň najťažšou časťou cesty. Stále som čakal, že príde ešte čosi ťažšie a áno, boli opäť laná a kramle, ale už to nebolo takto exponované. Chcem povedať, že ak tadiaľto pôjde niekto nabudúce, dá sa to vyskúšať a po hodinke a pol sa viete vrátiť do kempu. 

Tých lán je tu tucet, sú to laná s uzlíkmi, aby sa nešmýkali v daždi, a veľa kramli zabitých v skale. Často idú aj paralelne. Paličky som si na týchto výstupoch zložil a nesiem ich v batohu. Po tomto prudkom výstupe sa stočíme vľavo a križujeme ostrý vrch. Začína intenzívnejšie pršať, ukazujú nám jaskynku, tak pre jeden stan, kde by sa dalo bivakovať. Nahadzujem si goretexove gate a bundu a pokračujeme. Pri vodopáde opäť ukladám paličky – treba ich zavesiť na strom, lebo pri daždi sú prívaly také silné, že vám ich potôčiky odnesú – a ďalej idem bez paličiek. Doteraz sme išli po bielych skalách, teraz po čiernych šmykľavejších stúpame prudko hore. Mám rukavice a používam ich, už sú premočené, ale veľmi sa mi zišli. Ešte jedno lano a kramle a potom strmo hore bez istenia. Marek sleduje hodinky a hovorí, že ešte stopäťdesiat výškových metrov, no urobím asi tridsať a vidím brazílsku vlajku na vrchole. Tomé vybehne na plošinku vrcholu ako prvý a ja hneď za ním. Tak toto je Yaripo – miesto, kde sa križujú vetry – ukláňam sa. Sme predsa na svätej hore, kde žijú bohovia a duchovia. Podám úctivo Tomému ruku a poďakujem – vyviedol napëpë na Yaripo tak, ako to celý čas spieval.

Potom sa otáčam a gratulujem Marekovi, ktorý je hneď za mnou, a Peťovi, s ktorým ideme v trojke. Romanovi hodinky ukazovali, že je to ešte zopár výškových, a tak sa tesne pod vrcholom prezlieka. O pár minút sa objaví Milan. Sme všetci! Z ruksaku vybaľujem veľkú slovenskú vlajku a nastáva čas fotenia.

Je sobota 4. júna 2022, hodinu pred obedom – 11.00. Sme na vrchole!  

Objímame sa, sme šťastní. Neprší – akoby zázrakom, no nevidieť nič, nachádzame sa v hustej hmle. Aj na takomto exponovanom mieste mám príhovor. Gratulujem všetkým, myslím na chalanov dole, ktorí sú tu s nami. Sme prví Slováci! No sme aj prvou zahraničnou skupinou ktorá stojí na tomto nedostupnom vrchole. Je to veľká vec.

Naši sprievodcovia sa postavia a Tomé zanôti a jeho chlapci kontrujú. Potom my dáme Nad Tatrou sa blýska. Je to dojemné.

Tu na vrchole sľubujem, že BUBO sa bude venovať ekológii a udržateľnosti. Som za tie dni zničený, ale na tomto mieste v korune Amazónie hovorím, ako si predstavujem budúcnosť turizmu. Naša výprava podporuje komunitu indiánov Yanomani. Dostanú od nás toľko peňazí, že teraz nemusia rúbať svoj les, predať svoje územie zahraničným ťažobným spoločnostiam, ale naopak, môžu si udržať svoje územie neporušené.

Turistov zaujíma pôvodná príroda a pôvodne kultúry. Tento anti-low cost turizmus vie pre ďalšie generácie zachovať pôvodné kultúry a pôvodnú prírodu. V BUBO takto cestujeme od nášho vzniku, na miesta, ktoré nie sú turisticky zruinované, no na tomto mieste to ešte jednoznačnejšie a jasnejšie deklarujem a sľubujem, že pôjdeme týmto smerom. Slovenské médiá zamerané na čo najväčšiu masu dnes propagujú lacné cestovanie, cestovky, čo robia najlacnejšie zájazdy, lacné letenky a my tak ideme extrémne proti prúdu. Mnohí Slováci chcú v prvom rade lacno a po nás potopa a toto sú ich čitatelia. Naše strany obyčajných ľudí či mladých marxistov neustále svojim voličom dávajú čosi zadarmo, akože im neustále pomáhajú... No nejdú príkladom, netvoria možnosti, na ktorých každý sám individuálne môže podrásť. Naše médiá aj politici rozmýšľajú lokálne a planéta ako celok ich nezaujíma. Udržateľnosť nie je v nelietaní, lebo takto sa staré kultúry stratia. Zničí ich medzinárodný kapitál. Krásnym príkladom je štát Nauru, ktorý predal svoje fosfáty medzinárodným ťažobným spoločnostiam a dnes ide o ostrov najtučnejších ľudí, ktorí dedičstvo svojich predkov doslova prežrali. Udržateľnosť je v podpore ekológie, ekologickej (aj leteckej) dopravy ale dôležitý bod je vo vzájomnom spoznávaní sa. Indiáni Yanomani z našej návštevy profitujú a nemusia svoju krajinu zradiť, či predať. My chceme, aby ju zachovali čo najviac takú, aká je, a aby si zachovali svoje zvyky. Paradoxne takýto druh turizmus zachráni pôvodné kultúry. To si inak myslí aj Leonardo di Caprio, ktorý sa Amazonskému pralesu venuje dlhodobo. Aj v tomto príhovore idem proti väčšine, ale na tom som zvyknutý. 

 Unikátna slovenská prvoexpedícia na pokračovanie:

1. Expedícia do Amazńie -moja najťažšia
2. Amazonský prales
3. Nebezpečenstvo džungle
4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie
5. Najslávnejší kmeň dažďového pralesa
6. Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie
7. Privat jetom utekáme z džungle

Objednajte si blogy od Ľuboša Fellnera a po ich uverejnení vám budú automaticky zaslané.