Vardzia – mesto ukryté v skalách

Za gruzínskou Vardziou musíte cestovať na juhozápad krajiny, takmer na turecko-gruzínsku hranicu. Nepatrí k tým najznámejším miestam, ale práve preto priláka cestovateľov, ktorí túžia z Gruzínska spoznať viac než len Tbilisi, Gori či prímorské Batumi. Všetky tieto miesta sú zaujímavé, ale predsa len Vardzia sa ešte stále považuje za unikát na celom južnom Kaukaze. Ak si ho pridáte do svojho itineráru, musíte sa najprv vybrať do mesta Achalsikche a práve odtiaľ vedie najlepšia cesta k skalnatým bralám, kde leží Vardzia.

Mesto Achalsikche má v sebe moment prekvapenia, pretože ho málokto pozná. Aj tu si však viete užiť skvelé Gruzínsko, len bez turistických davov. Sadnite si do miestneho podniku neďaleko kostola na čerstvé chačapuri so syrom a na pitie ani nerozmýšľajte a rovno si objednajte miestne víno.

Aj okolie Vardzie je vinárska oblasť a tradícia je tu poriadne silná. Prechádzka ulicami Achalsikche má v sebe závan obyčajného života, bez turistických pascí. Ešte stále tu v bočných uliciach parkujú staré lady, stále tu na priedomí vysedávajú miestne ženy a muži sa stretávajú pri pohári vína niekde v prítmí pivnice.

Nič sa tu nezmenilo, len sa život preklopil do Gruzínska a nechal zabudnúť na Sovietsky zväz, ktorý zasahoval aj do týchto končín.

Achalsikche je mesto za ktorým necestujete, ale kde sa jednoducho ocitnete a potom si poviete, že z neho chcete dostať maximum. Nie je to veľké mesto, žije tu len o čosi menej než 20 000 ľudí, ale má svoju atmosféru miesta, kde sa nič nedeje a presne to je niekedy viac než príjemné.

Aj napriek tomu má však Achalsikche miesto, ktoré by ste mali vidieť a je ním pevnosť s prezývkou Rabati. Dominuje okoliu a za posledné roky prešlo toto miesto masívnou rekonštrukciou. Takou veľkou, že ak by ste tu boli pred 15 rokmi, našli by ste tu len ruiny a dnes vás víta takmer nablýskaná, rozprávková pevnosť. Pevnosť tu strážila okolie už v 9. storočí (vtedy sa mesto volalo Lomsia), no potom ako prežila svoju slávnu éru začala upadať až sa takmer nadobro stratila.

Prejdite sa jej nádvorím a očarí vás, hoci viete, že je pomerne nová. Zovšadiaľ sa dvíhajú veže, nádvorie je priestranné a máte pocit, akoby ju spravili tak, aby sa perfektne vynímala na fotografiách. Nájdete tu aj starú mešitu z osmanskej doby, medresu s fontánou na očistene pred modlitbou, no čo nesmiete vynechať je najvyššia veža a dokonalá panoráma okolia.

Vyrazte z Achalsikche a nepotrvá to dlho, kým sa ocitnete v úrodnom zelenom kraji, nad ktorým sa vypína kamenná pevnosť Čertvisi. Pod ňou sa pestuje vinič, ktorý sa mení na lahodné víno a niektoré bobule sa určite ocitnú aj v silnej miestnej pálenke menom čača. Dajte si na ňu pozor, pretože občas majú niektoré verzie pokojne až 70 % alkoholu a počas horúcich, letných, gruzínskych dní vie celkom dobre pomotať hlavu.

Pevnosť Čertvisi má všetko. Skvelú polohu na sútoku riek Mtvkari a Paravani. Krásny vzhľad tróniac vysoko na kopci. Kamenné múry navodzujúce atmosféru stredoveku a napokon aj príbeh, pretože ide o jednu z najstarších pevností Gruzínska.

Tu nebudete rozumieť len jednému. Prečo sa o tomto regióne vôbec nehovorí, keď skrýva toľko zaujímavostí? Ak vidíte pevnosť z prednej strany, máte pocit, že je to malé miesto, ale ak sa na ňu pozriete z bočného pohľadu, rozprestrie svoje múry a veže a pred očami máte obrovskú pevnosť. Pevnosť Čertvisi sa v archívoch spomína po prvýkrát v priebehu 10. až 11. storočia, pričom kostol vo vnútri má byť z roku 985. Múry už nestačili, tak ich okolo roku 1354 prerobili a zväčšili.

Čertvisi počas jej života niekoľkokrát zničili a postavili nanovo. Medzi tými, ktorí dobyli pevnosť patrili aj Mongoli v 13. storočí, neskôr osmanskí Turci a napokon aj niekoľko gruzínskych vládcov. Keď o ňu v 19. storočí prišli Turci, stala sa posádkou pre ruskú armádu, ktorá túžila ovládnuť celý Kaukaz. Dnes je pôsobivou ruinou a ak pôjdete do Vardzie, určite sa tu musíte zastaviť.

Prvý pohľad na kamennú Vardziu si zapamätáte, pretože nič podobné ste v Gruzínsku nevideli. Najviac sa mu približuje historické mesto Uplistsikhe neďaleko Gori, ktoré pravidelne navštevujeme v malých skupinách na našich BUBO zájazdoch Gruzínsko - dobrodružný veľký okruh, no ani to nie je tak dokonalé ako Vardzia.

Pohľad na skalnatú stenu prevŕtanú dierami nikoho nepripraví na to, že vo vnútri sa skrýva poklad. Ešte chvíľku vydržte, vydajte sa kamennými schodmi nahor do centrálnej časti a Vardzia ukáže prečo si zaslúži to, aby ste sem prišli, hoci aj stovky kilometrov.

Dostať sa nahor k jaskyniam Vardzie dá trochu zabrať. Sú v strednej časti hory a tá meria zopár stoviek metrov. Údolie zaplnili stromy, ale tie odrazu zmiznú a okolie Vardzie pohltia len občasné kríky a skaly.

Pred tým, než začnete stúpať vyšliapanými cestičkami a kamennými schodmi sa zastavte a len si prezrite krajinu, v ktorej ste sa ocitli. Je to krásne miesto a bola by škoda ho pohľadom obísť len preto, že máte pred očami kamennú Vardziu. Zelené kopce oživuje ružová farba kvetov prebíjajúcich sa cez trávu, hučiaca rieka Mtkvari, ktorá preteká aj Tbilisi a posvätnou Mcchetou, kľukatiac sa krajinou dáva o sebe vedieť a sem tam sa dole objavia čierne bodky predstavujúce ľudí.

K Vardzii sa viaže stará legenda, ktorá s týmto miestom prepojí kráľovnú Tamaru. Tá sa podľa legendy mala v roku 1185 stratiť v miestnych jaskyniach a jej strýko sa ju vydal hľadať. Jaskýň tu bolo priveľa a strýko dlho blúdil, no Tamara neprestajne volala „Ac var dzia“, čo v preklade znamená „Som tu, strýko!“.

Napokon ju v jaskyniach našiel a legenda hovorí, že od tohto času má Vardzia svoje meno. Miestni prisahajú, že aj kostoly v jaskyniach pochádzajú z tohto obdobia a majú pravdu, pretože Vardzia sa datuje práve do druhej polovice 12. storočia, teda presne do doby, kedy bola Tamara kráľovnou. Či je legenda pravdivá alebo nie, na tom dnes nezáleží, pretože Vardzia je skutočná a to je to, čo sa počíta.

K prvým dieram v skalách to netrvá dlho, ale tie na začiatku ešte nemajú v sebe nič zaujímavého. Na začiatku celého areálu stojí kamenný dom a ten je bodom, odkiaľ sa začína odvíjať celá Vardzia. Už nie je Vardzia len panorámou, ale odrazu ste jej súčasťou. Diery vytesané do skál kedysi dávno slúžili ako obydlia, domy, ako miesta, kam sa domáci ukryli, ak sa blížilo nebezpečenstvo a slúžili aj ako malé kaplnky, kostoly či cely pre mníchov. Niekoľko z nich tu dokonca žije ešte aj dnes.

Hoci sa Vardzia javí na prvý pohľad len ako holá skala, život v nej má stále svoje miesto. Je poprepájaná cestičkami vytesanými do mäkkého kameňa a aj prechádzka po nich je skvelým dobrodružstvom. Je čas pozrieť sa do prvých jaskýň, pre mnohých sú prekvapením. Nejde totiž o jednu dieru v kamennej stene, ale často o dômyselný systém chodieb, ktoré sa kdekoľvek rozvetvujú a strácajú v tme. Človek by sa tu v starých dobách bez plameňa sviečky a dnes bez svetla z mobilu pokojne mohol stratiť.

Ponorte sa hlbšie, len si dávajte pozor na kamenné schody. Nie sú rovnaké a občas treba dvíhať nohy viac, než je zvykom. Ak sa ocitnete v kamenných chodbách, spomeniete si na kráľovnú Tamaru a na to, že sa tu podľa legendy stratila. Kým ju len počujete, tak sa možno pousmejete, ale keď ste v chodbách, už tomu všetkému začínate veriť.

Počas objavovania skalnatej Vardzie je zaujímavé si uvedomiť, že stojíte na mieste, ktoré ľudia poznajú už viac než 800 rokov. Aby sme boli presnejší, ľudia ho poznali už niekedy v dobe bronzovej, ale to, ako vidíte Vardziu dnes, je predovšetkým výsledkom 12. storočia. Práve vtedy začala Vardzia ožívať, čo znamená, že sa do skál vysekávali ďalšie a ďalšie chodby, ktoré mali napokon prepojiť celé miesto.

Začiatkom 13. storočia sa mala Vardzia rozšíriť, pretože sa sem uchyľovali ľudia po rôznych bojoch. Dokonca sa tu začal stavať zavlažovací systém a vytvárali sa zásobníky vody pre prípad, že by Vardzia čelila obliehaniu. V roku 1283 časť Vardzie zničilo zemetrasenie, no našťastie dokázali škody obnoviť a väčšina mesta ostala stáť.

Z kroník vieme, že aj v 15. a 16. storočí vo Vardzii prebiehala výstavba, no šlo už viac menej len o kozmetické úpravy. Niekedy okolo roku 1587 mali Vardziu opustiť jej poslední obyvatelia – mnísi a miesto stíchlo. O pár storočí neskôr sa ľudia vrátili a zopár mníchov sa nasťahovalo späť do jaskýň, tak ako generácie pred nimi.

Najzaujímavejším miestom celej Vardzie je Kostol Nanebovzatia Panny Márie. Nepotrebujete k nemu žiadnu mapu, pretože skalné mesto je navrhnuté tak, aby ste sa skôr či neskôr dostali priamo k nemu. Pred vstupom visia na špagáte dva zvony čakajúce na svoj čas. Celú fasádu skalného chrámu pokryli staré, farebné fresky a toto miesto je na prvý pohľad viac než dokonalé.

Kostol do skál vyhĺbili v zlatom veku Gruzínska, teda v 12. storočí počas vlády kráľovnej Tamary. Je to také príťažlivé miesto, že sa o ňom hovorí ako o srdci celej Vardzie. Má pomerne monumentálne rozmery. Veď si len vezmite, že siaha do výšky 9 metrov a jeho steny majú po dĺžke cez 14 metrov. To všetko je vysekané v skalách. V kostole sú tri okná, ktorými dovnútra prúdil čerstvý vzduch a prirodzené svetlo. Jeden z tunelov dokonca ústil na miesto, kde sa na jeho konci nachádzala nádrž s vodou.

Najväčšou ozdobou kostola sú vzácne maľby. Nájdeme ich na vonkajšej fasáde a samozrejme zdobia aj interiér kostola. Hovorí sa o nich ako o najvýraznejších freskách stredovekého gruzínskeho maliarstva a mnohí odborníci nad nimi vzdali hold. Obrázkov je tu toľko, že vo vnútri strávite omnoho viac času než ste si pôvodne mysleli.

Medzi biblickými výjavmi dominuje aj kráľovná Tamara. V rukách zviera model celého kostola. Odetá je v byzantskom rúchu, na hlave má korunu a okolo nej svätožiaru. Vedľa nej stojí jej otec, kráľ Juraj III. s vystretými rukami a nad nimi poletuje anjel. Scénam samozrejme dominujú tie, ktoré sú vystrihnuté z Nového zákona.

Postupne tu nájdete maľby odkazujúce na Narodenie Krista, Krst v rieke Jordán, Premenenie Pána, Vzkriesenie Lazara z hrobu, vstup do Jeruzalema, Poslednú večeru, Ukrižovanie Krista či Usnutie Panny Márie. Nájdete ich tu o mnoho viac, no tieto sú najznámejšie. Niektoré maľby sa stratili počas zemetrasenia v roku 1283. Tie, ktoré prežili, sa stali zlatým fondom gruzínskeho stredovekého umenia.

Občas budete mať vo Vardzii pocit, že ste v meste duchov, keďže sem stále neprúdia davy turistov. Stále si budete môcť niektoré časti vychutnať úplne sami, čo je v dnešnom turistickom svete veľkou vzácnosťou. Sem tam sa okolo vás mihnú tiene mníchov a ako rýchlo sa objavili, tak rýchlo zmiznú v niektorej z chodieb či na skalnatej cestičke.

Nepotrebujú hovoriť, no pozdravia sa pohľadom. Musí tu byť ťažký život, ale zase na strane druhej, zrejme si ho vybrali sami a presne takto to chceli. Keď započujete modlitby uprostred kamenného chrámu, je to magické. Stáročia to takto fungovalo a hoci sa to na nejaký čas vytratilo, je skvelé, že sa modlitby medzi kamenné chodby znovu vrátili. Nech to takto ostane aj ďalšie desaťročia či dokonca stáročia.

Návšteva gruzínskej Vardzie je na konci a keď zleziete z kamennej cestičky nadol do údolia, ešte sa obzrite za seba. Práve ste ju celú preliezli a objavili, no z diaľky sa vám stále nebude chcieť veriť, že v tej kamennej skale sa nachádzajú jaskyne, kostoly, kaplnky a jednoduchý život mníchov. Vardzia je v tomto skvelá.

Ak sa na ňu pozeráte z diaľky, nevidíte ju, iba viete, že sa tam niekde nachádza. Až keď sa ponoríte do jej kamenných chodieb a objavíte stredoveké maľby, až vtedy si z nej kus odnesiete domov. Vardzia je skutočne gruzínsky poklad a treba o nej hovoriť viac. My v BUBO už 30 rokov pravidelne cestujeme do tejto skvelej krajiny a vieme, kde sa ukrývajú jej najväčšie poklady aj kde uloviť tie najunikátnejšie zážitky!