História Číny - najstaršie príbehy, Terakotová armáda či reálna Mulan (1. časť)

História Číny je nesmierne komplexná a je ťažké ju zhrnúť do jedného blogu. Preto sme jej venovali viac priestoru. V tomto blogu (prvej časti) z dielne BUBO sa dočítate sa o mýtických predkoch dnešných Číňanov. Zistíte, prečo sú hroby shangských aristokratov plné zabitých otrokov, prečo si nechal „prvý“ čínsky cisár postaviť jednu z najväčších hrobiek na svete, ako vznikla Hodvábna cesta počas vlády dynastie Han a ako sa Čína následne rozpadla na viacero malých štátov, v ktorých vládli civilizovaným Číňanom barbari.

Dejiny Číny a ľudí, ktorí na jej území žijú, majú viac ako 5 000 rokov a nie je cieľom tohto blogu sa im venovať podrobne. Napriek tomu veríme, že vás zaujme a možno presvedčí k tomu, aby ste úžasnú Ríšu stredu (ako Číňania volajú Čínu) s BUBO navštívili.

Najstarší ľudia žili na území Číny dávno pred poslednou dobou ľadovou. Pri Pekingu, v lokalite Zhoukoudian (zapísanej na zozname UNESCO) sa našli kosti človeka Homo erectus pekinensis, ktorý tam žil už pred 700 000 rokmi a ktorého pozostatky boli objavené v roku 1921.

Okrem Zhoukoudianu ležia v Číne aj ďalšie lokality, kde sa našli pozostatky pravekých ľudí, ktoré sú dokonca ešte staršie ako Zhoukoudian. V provincii Anhui napríklad vypátrali pazúrikové nástroje staré 2,25 milióna rokov. Dnešní Číňania majú 97,4 % DNA podobnej s ľuďmi, ktorí prišli do východnej Ázie z Afriky. A tak sa objavujú teórie, že zvyšné percentá sú od ľudí alebo hominidov, ktorých dnes zatiaľ nepoznáme a stále čakajú na svoje objavenie.

Miesto, kde vznikla čínska kultúra, bolo po poslednej dobe ľadovej miestom, kde rástli lesy, žili tam slony a nosorožce a tiekla cezeň rieka, ktorá kvôli svojej farbe dostala meno Žltá rieka - po čínsky Huang He. Kvôli častým a nepredvídaným záplavám sa Huang He sa niekedy prezýva aj „Smútok Číny“. Na druhej strane so sebou povodne prinášali úrodné naplaveniny, ktoré poskytovali výborné podmienky na poľnohospodárstvo. Rieka bola pre starovekých Číňanov taká významná, že verili, že sa nevlieva do mora, ale, ako Mliečna dráha tečie, až do vesmíru.

Jej silu si uvedomujeme pri prechádzkach mestom Luoyang, považovanom za kolísku čínskej civilizácie. Patrí medzi štyri historické centrá Ríše stredu a svoju špecifickú atmosféru má aj vďaka blízkosti chrámu Šaolin, kde sa (oveľa neskôr) zrodilo kung-fu.

Druhá významná rieka tiekla na juhu a nazýva sa Changjiang - Dlhá rieka (po slovensky Jang’c ťiang). So svojimi 6 380 km je to 3. najdlhšia rieka na svete a keďže je splavná 1 600 km od svojho ústia, predstavovala hlavnú obchodnú a dopravnú tepnu na juhu Číny.

V čase, kedy v Číne prebiehala neolitická revolúcia, začali Číňania spracúvať jadeit, o ktorom verili, že dokáže zachovať dušu po smrti a že umožňuje komunikáciu s dušami predkov. Jadeit v tvare kruhu reprezentoval nebo a ten v tvare štvorca zase zem. Spracované kusy jadeitu sa našli na strednom toku Žltej rieky - na mieste, kde neskôr vznikla čínska civilizácia. Práve tu sa začína písať príbeh cisárskej Číny.

O najstarších čínskych dejinách nemáme, rovnako ako pri iných starovekých civilizáciách, žiadne hodnoverné písomné záznamy. To, čo máme, sú mýty a legendy, ktoré rozprávajú príbehy o prvých legendárnych panovníkoch. Prvými z nich boli dvaja súrodenci s dračími chvostmi, ktorí sa volali Fuxi a Nuwa. Ich súrodenecký vzťah prerástol do lásky a po tom, ako sa zosobášili, stvorili hliny prvých ľudí.

Fuxi naučil našich predkov, ako loviť zver, chytať ryby  a chovať dobytok. Jeho nasledovníkom bol Božský farmár Shennong s byvoľou hlavou, ktorý zase ľuďom ukázal, ako majú správne pestovať plodiny. Shennong rád skúmal a, hlavne, jedol nové rastliny a plody, čo sa mu, žiaľ, stalo osudným. Jedného dňa zjedol krásne zafarbený žltý kvet, ktorý bol, nanešťastie, jedovatý a Shennonga zabil. Číňania na jeho obetu nikdy nezabudli a urobili z neho boha medicíny.

Po Fuxi, Nuwa a Shennongovi sa ďalší panovníci už začínajú podobať viac na reálnych ľudí. Patril medzi nich napríklad Žltý cisár, ktorý údajne vládol okolo roku 2 600 p.n.l. a pripisuje sa mu objavenie lode, kalendáru, ohňa a keramiky. Božský farmár možno naučil ľudí pestovať plodiny, ale Žltý cisár im ukázal, ako majú používať náradie a uľahčiť si život.

Jedným z nástupcov Žltého cisára bol jeho potomok, ktorý sa volal Yao. Yao mal podľa legiend stále nadprirodzené schopnosti a dožil sa vraj úctyhodného veku 119 rokov. Vďaka dlhému životu mal dostatok času pozorovať hviezdy a stal sa prvým čínskym astronómom. Keď zomieral, nezveril svoje kráľovstvo jednému zo svojich 9 synov, ale človeku, ktorého považoval za najschopnejšieho vládnuť. Tým mužom bol Shun, ktorého vychovávala macocha.

Aj keď mu jeho nevlastná matka robila celý život zle, Shun sa k nej ako správny syn správal vždy s pokorou a úctou, a to zapôsobilo na starého panovníka, ktorý ho menoval za svojho spoluvládcu. Keď Yao zomrel, začal Shun po 30 rokoch vládnuť sám a za svojho nástupcu menoval Yu, ktorý podľa legendy skrotil Žltú rieku. Yuov otec mal za úlohu postaviť hrádze na rieke, ktoré mali zabrániť častým a ničivým povodniam. Nikdy sa mu to nepodarilo a rieka všetky hrádze vždy strhla a zabila pri tom veľké množstvo ľudí.

Z archeologických a geologických dôkazov napríklad vieme, že okolo roku 1920 p.n.l. došlo na brehu Žltej rieky k obrovskému zosuvu pôdy v oblasti Qinghai, čo na niekoľko mesiacov rieku zablokovalo. Keď sa následne dočasne vytvorené jazero pretrhlo, prívalová voda mohla na niektorých miestach dosiahnuť výšku až 38 metrov.

Bola to najväčšia povodeň v dejinách Číny a musela mať katastrofálne následky na ľudí, ktorí žili v okolí Žltej rieky. Yu sa rozhodol, že príde na to, ako zabrániť povodniam a povedal, že nepríde domov, kým sa mu to nepodarí. Nakoniec prišiel s dômyselným riešením - prečo stavať hrádze, keď môže postaviť kanále? Tie odvedú záplavovú vodu preč a neskôr sa tá dokonca môže využiť na zavlažovanie.

Keď svoje veľké dielo dokončil, panovník Shun ho menoval za svojho nástupcu. Na scéne sa vtedy objavila prvá čínska dynastia, ktorej existenciu vieme archeologicky dokázať. Volala sa Xia.

O existencii dynastie Xia sa dlho pochybovalo a archeológovia a historici považovali jej panovníkov za rovnako vymyslených, ako boli Shennong, Nuxi a Nuwa. Z čias tejto prvej čínskej dynastie nemáme žiadne písomné záznamy, avšak archeológovia ju dnes spájajú s kultúrou Erlitou, ktorá existovala blízko spomenutého Luoyangu.

Územie, ktoré Xia kontrolovala, sa zrejme rozprestieralo od Luoyangu po mesto Zhengzhou, pretože od mesta mala Žltá rieka v minulosti až 9 rôznych korýt, a teda všetci ľudia, ktorí tu žili, boli vystavení veľkému nebezpečenstvo v podobe potôp. Otázkou zostáva, či po veľkej potope z roku 1920 p.n.l. nejakí ľudia po prúde rieky za mestom Zhengzhou vôbec žili.

O jednotlivých panovníkoch tejto dynastie veľa nevieme a pramene sa sústreďujú na posledného, ktorý sa volal Jie. Dejiny si ho pamätajú ako krutého tyrana, ktorý často striedal manželky, viedol vojny, prinútil svojich poddaných, aby boli zapriahnutí do povozov ako ťažné zvieratá, avšak objavujú sa aj správy o zemetraseniach, letných mrazoch, troch slnkách na oblohe a celkovom ochladení klímy. Dajú sa tieto udalosti nejako vysvetliť?

To, čo je z bambusových análov jasné, je to, že počas jeho vlády došlo k prírodnej katastrofe - zrejme výbuchu sopky Santorini v Grécku, ktorá zničila Minojskú kultúru. Sopka spôsobila krátku dobu ľadovú a zamrznuté kryštály v atmosfére mohli spôsobiť, že ľudia v Číne videli „tri slnká“. Ochladenie spôsobilo neúrodu, nedostatok jedla a hladomor.

Ľudia bojovali o jedlo, vplyvné rodiny chceli byť čo najbližšie pri panovníkovi a jeho zdrojoch, čo môže vysvetliť častú výmenu manželiek a zapriahnutie ľudí bol asi len zúfalý pokus panovníka nahradiť chýbajúce ťažné zvieratá, ktoré vyhladovaní ľudia zjedli. Jie možno nebol až taký veľmi zlý vládca, ako sa píše v kronikách, a skôr bol obeťou prírodnej katastrofy.

Jeho vláda a existencia celej dynastie sa však blížila ku koncu, pretože proti Xia povstal klan Shang.

Shangskí vojaci mali oproti svojim nepriateľom veľkú výhodu - používali bojové vozy a v bitke pri Mingtiao porazili vojakov verných dynastii Xia. To, čo Shangov preslávilo, však boli nádherné bronzové trojnožky a korytnačie panciere. Práve na nich (a hovädzích lopatkách) sa našli najstaršie čínske znaky, ktoré sa používali na veštenie. To prebiehalo tak, že na pancier sa napísali staré čínske znaky a priložil sa k nemu rozžeravený drôt.

Teplo spôsobilo prasknutie panciera a prasklina prechádzajúca cez znaky prezradila, čo sa má stať. Číňania neskôr prestali kosti používať na veštenie a stovky rokov využívali v tradičnej čínskej medicíne. Až v 20. storočí sa začali skúmať a zistilo sa, že neznáme písmo je predchodcom moderných čínskych znakov. Archeológovia zistili, že najviac „dračích kostí“ pochádza z mesta Anyang, vzdialeného asi 460 km od Pekingu.

V Anyangu sa okrem kostí nachádzali aj bronzové predmety vynikajúcej kvality, na ktorých sa tiež nachádzali obrázky - ranné čínske znaky. V archeologickej lokalite nazývanej Yinxu sa postupne objavovali predmety, na ktorých sa identifikovalo takmer 30 000 znakov. Viaceré slová sa v tom čase ešte zapisovali rôzne, ako keby starovekí pisári ešte nemali kodifikované štandardné písmo. Neskôr sa zistilo, že veľa znakov zapisuje to isté slovo a z pôvodných 30 000 znakov nakoniec zostalo asi 4 000, z ktorých dnes vieme prečítať 1 760.

Vráťme sa však ku Shangom. Panovníci mali okrem vládnutia aj iné povinnosti, medzi ktoré patrilo modlenie sa k predkom za dobrú úrodu, veštenie z kostí a zabíjanie zvierat počas rituálov. Shangovia tiež vykonávali krvavé obety - napríklad jeden hymnus opisuje, ako na upokojenie duchov vetrov treba správne rozštvrtiť psa.

Upokojenie vodného boha zase prebiehalo tak, že sa vykonalo rituálne manželstvo mladej panny s riekou. Inými slovami, úbohé dievča utopili. Obety prebiehali aj počas pohrebov, kedy boli zabíjaní otroci a konkubíny, ktorí mali potom spoločensky vysoko postavenému mŕtvemu slúžiť na druhom svete. Aby neboli „poškodené“, konkubíny zaškrtili alebo pochovali zaživa.

V shangských hlavných mestách sa našlo približne 13 000 obetovaných ľudí, ktorých zabili počas vlády posledných 9 panovníkov. Obetovalo sa napríklad aj vtedy, kedy panovníka bolel zub a obeta mala upokojiť duchov zodpovedných za bolesti zubov.

Posledný shangský panovník bol Dixin, ktorý bol (rovnako ako posledný panovník dynastie Xia) opísaný ako netvor. Jeho obľúbená konkubína Daji vraj mohla za všetko zlé, čo sa počas jeho vlády stalo a neskôr bola opísaná ako nebezpečný „líščí démon“, ktorý sa objavuje aj v japonskom folklóre. Poddaným posledného shangského kráľa pretiekol pohár trpezlivosti po tom, ako nechal zabiť jedného chlapca z klanu Zhou. Jeho mäso pomlel a prinútil jeho otca, aby ho zjedol.

Klan Zhou na obrovskú urážku zareagoval povstaním a v bitke pri Muye, asi 30 km od Anyangu, bola shangská armáda porazená. Dixin podpálil palác aj seba samého a moc získala nová dynastia Zhou. S jej príchodom sa síce neskončili krvavé obety a pohrebné rituály, avšak zmenil sa dôvod panovníkovej vlády. Na rozdiel od Shangov, ktorí vládli z vôle predkov, vládli Zhouovia z mandátu nebies, ktoré dovolili novej dynastii nahradiť starú.

Zhouovia získali svoj mandát na vládnutie od samotných Nebies a počas ich vlády dochádzalo k viacerým kultúrnym a náboženským zmenám. Prestali sa používať korytnačie kosti a namiesto nich sa začala využívať kniha tigramov Yi Jing (Kniha premien), v ktorej bolo až 64 možných odpovedí na rôzne otázky namiesto korytnačích áno/nie.

Dynastia Zhou vládla (aspoň oficiálne) najdlhšie v dejinách Číny. Bolo to dlhých 8 storočí, avšak po 300 rokoch vládnutia začala prichádzať o moc a po strate svojho hlavného mesta sa už nikdy nevzchopila.

Za pádom dynastie stojí podľa čínskych kronikárov konkubína Baosi, ktorá bola neuveriteľne krásna, ale nikdy sa nesmiala (nebude prvá a ani posledná krásna žena, ktorá zmenila chod udalostí v Číne). Kráľ You bol do nej tak zamilovaný, že bol schopný urobiť všetko preto, aby sa zasmiala. Keď na ňu nezaberali žiadne vtipy, kráľ sa rozhodol, že zapáli varovné ohne, ktoré mali informovať spojencov o nepriateľskom útoku. Keď spojenci videli ohne, okamžite prišli kráľovi na pomoc. Chýbal však nepriateľ, proti ktorému mali bojovať a celá situácia sa Baosi zdala tak smiešna, že sa konečne zasmiala.

Baosi a You však mali veľkú nepriateľku, a to bývalú kráľovu ženu, ktorá prišla kvôli Baosi o postavenie a jej syn preto už viac nebol následníkom trónu. Jej otec, markíz zo Shen sa rozhodol, že stratu dcérinho postavenia pomstí a požiadal o pomoc barbarov Rong, ktorí zaútočili na hlavné mesto. Keď You zavolal na pomoc spojencov, neprišiel z nich ani jeden, lebo si mysleli, že ide o ďalší vtip pre Baosi.

Nepriateľské vojská vyplienili v roku 711 p.n.l. hlavné mesto Haojing (pri dnešnom Xi’Ane známom Terakotovou armádou), zabili kráľa You a 7-ročného syna Baosi. Na trón nastúpil pôvodný princ, ale po dvoch rokoch sa rozhodol presťahovať zničené hlavné mesto na východ, do Luoyangu. Táto situácia sa opakovala častejšie a vždy keď vládnuca dynastia strácala moc, presúvala hlavné mesto zo Xi‘Anu do Luoyangu.

S presťahovaním v roku 711 p.n.l. sa tak končí obdobie historikmi nazývané ako Západný Zhou a začína obdobie Východný Zhou (771 - 256 p.n.l.), počas ktorého už Zhouovia nikdy neobnovili svoju pôvodnú moc. Vládli malému územiu v okolí Luoyangu, zatiaľ čo ich formálni vazali získavali moc a bojovali medzi sebou o územia v periférií. Táto časť čínskych dejín sa nazýva Obdobie Jari a Jesene (722 - 481 p.n.l.) po ktorej nasledovalo (počas stále formálnej vlády dynastie Zhou) Obdobie bojujúcich štátov (481 - 221 p.n.l.)

Tieto dve obdobia priniesli do Číny chaos, vojny, hladomory a nestabilitu. Čínski filozofi a úradníci si preto kládli otázky, ako znovu zjednotiť Čínu a ako majú v týchto neľahkých časoch správne žiť.

Prvým veľkým filozofom Číny bol Starý majster - Laozi. Laozi bol knihovníkom dynastie Zhou v dnešnom Luoyangu. Keď bol starý, rozhodol sa odísť z mesta a ako prechádzal cez posledné strážené miesto, jeden strážnik ho prehovoril, aby mu spísal svoje učenie. Vznikla tak kniha Dao De Jing a Laozi sa odvtedy považuje za „tvorcu“ daoizmu.

Daoizmus je pôvodné čínske dedinské náboženstvo, ktoré sa nezaujíma o vojny a mestá. Má v sebe prvky mágie a veštenia a cieľom každého daoistu je splynúť s „cestou“- „dao“. Daoista koná nekonaním (wuwei) a snaží sa nájsť pokoj pre seba.

Druhým veľkým filozofom z tohto obdobia bol Kong Qiu, v Európe známy ako Konfucius (551-479 p.n.l.). Bol posadnutý protokolom a formalitami. Harmóniu vnímal tak, že sa musí vytvoriť človekom, a nie že k nej človek individuálne kráča. Aby spoločnosť fungovala, musela sa riadiť pravidlami.

Syn poslúcha otca, manželka muža, mladší brat staršieho a poddaní poslúchajú panovníka. Všetci si plnia svoje povinnosti a spoločnosť prosperuje - tým pádom mizne chudoba, ľudia nemusia kradnúť a páchať zločiny. Konfucius bol teoretik a počas svojho života nedostal v žiadnom kráľovstve priestor na to, aby svoju utópiu zrealizoval. Keď zomieral, údajne povedal, že je ako kvet orchidey, ktorú nikto neuvidí kvitnúť...

Napriek radám filozofov mandát nebies dynastie Zhou pomaly slabol a jednotlivé štátiky si vytvárali svoje vlastné rituály, aj keď sa snažili aspoň čiastočne napodobňovať staré zvyky. V roku 621 p.n.l. sa ešte stále obetovávali nie len vojnoví zajatci, ale aj úradníci a vojaci, ktorí mali slúžiť svojmu pánovi v posmrtnom živote.

Napríklad pri pohrebe vojvodu Mu zo štátu Qin bolo obetovaných 177 ľudí, medzi nimi jeho traja najvernejší a najlepší ministri. Qin bolo vtedy považované za nevýznamné a zaostalé vojvodstvo, ktoré ležalo medzi Zhoumi a barbarmi Rong. Qinovia však postupne vytláčali barbarov a pomaličky (a hlavne nenápadne) získavali nové územia na juhu a západe Číny.

Keď prišiel správny čas, porazili všetky okolité štáty a qinský panovník znovu zjednotil celú Čínu. Bol to tyran, ktorý sa nezaujímal o minulosť a začiatok svojej vlády považoval za začiatok čínskych dejín. Ignoroval predchádzajúcich panovníkov a história si ho pamätá ako Prvého čínskeho cisára. Volal sa Qin Shihuang.

Panovník Qin Shihuang (v preklade „prvý cisár Qinov“) zjednotil konečne po mnohých storočiach celú Čínu a dal jej názov. Porazil ostatné štáty, zaviedol rovnaké miery a váhy, rovnaké čínske znaky, staval opevnenia, cesty a pevnosti. Spojil viaceré obranné valy na severe, čím vytvoril Veľký čínsky múr, dnešný div sveta, po ktorom sa pravidelne prechádzame a uvedomujúc si jeho vek, význam a spôsob vzniku, ostávame čoraz viac fascinovaní.

Počas vlády Qin Shihuanga boli ničené knihy, ktoré odporovali oficiálnej štátnej ideológii legalismu a netýkali sa poľnohospodárstva, vojenstva, astronómie alebo medicíny. Našťastie, jeho vláda netrvala dlho - v roku 210 p.n.l. sa otrávil ortuťovým elixírom, ktorý mu mal zabezpečiť nesmrteľnosť. Do dejín sa zapísal vďaka svojej hrobke neďaleko Xi’Anu, ktorú náhodne objavili v roku 1974.

Panovník bol pochovaný s minimálne 7 000 terakotovými vojakmi, ktorí majú rozdielne črty tváre a predstavujú tváre jeho reálnych vojakov. Qinovia si uvedomovali ekonomický význam otrokov a strategický význam vojakov, úradníkov a generálov, a tak ešte pred nástupom Qin Shihuanga na trón zakázali pochovávanie ľudí s ich pánmi.

Cisár však potreboval, aby sa na druhom svete o neho niekto postaral, a tak prikázal vytvoriť celú armádu z hliny. Aby nebola hrobka nikdy objavená, mali byť všetci otroci a remeselníci, ktorí ju stavali, zabití.

Miesto cisárovho posledného odpočinku však nebolo dokončené a jedna pohrebná jama zostala prázdna. Okrem nej sa našli hlinení (terakotoví) vojaci, ktorí nemali žiadne zbrane, čo znamená, že po jeho smrti vypuklo povstanie a rebeli zrejme potrebovali zbrane na zosadenie Druhého cisára Qin Ershi, ktoré si jednoducho z hrobky ukradli.

Qin Ershi nevládol dlho a dynastia Qin skončila v roku 206 p.n.l. Vládla teda len krátkych 15 rokov, ale aj to stačilo na to, aby sa jej meno prenieslo na celú Čínu. Povstanie viedli dvaja generáli odsúdení na smrť, ktorí povstaním nemohli nič stratiť, ale len získať. Jedným z nich bol Liu Bang, ktorého odsúdili za to, že dovolil, aby niekoľko otrokov stavajúcich mauzóleum Prvého cisára ušlo. Keď v štáte Chu vypuklo povstanie proti Qinom, velil vojskám, ktoré pochodovali na hlavné mesto.

Cisár Qin Ershi spáchal samovraždu a na jeho miesto nastúpil na 46 dní jeho synovec, ktorý však už nevládol ako cisár, ale len ako kráľ. Keď povstalci prišli pred mestské brány, obviazal si okolo krku slučku a vyrazil na svojom voze proti nim. Vláda dynastie Qin sa jeho činom skončila. Panovník kráľovstva Chu, kde povstanie začalo, dávnejšie vyhlásil, že okolie Xi’Anu dostane ten generál, ktorý tam príde ako prvý. Tieto preteky vyhral generál Liu Bang, ktorý založil dynastiu Han. Qinovia dali meno Číne, ale po Hanoch je pomenovaný celý čínsky národ.

Liu Bang bol zakladateľom jednej z najvýznamnejších čínskych dynastií a jeho potomkovia si aspoň formálne udržali moc ďalších 400 rokov. V rovnakom čase ako dynastia Han prosperovala aj Rímska republika a neskôr Rímska ríša na západe. Dôvodom všeobecného blahobytu boli priaznivé klimatické podmienky, ktoré trvali do roku 200 n.l.

Po nástupe na trón musel Liu Bang čeliť novej hrozbe - nomádom Xiongnu, ktorí ovládali územie od Kórey po Balchašské jazero. Viacerí historici sa domnievajú, že Xiongnuovia boli predkovia Hunov, ktorí spôsobili takzvané sťahovanie národov a následný zánik Západorímskej ríše.  Hanskí panovníci sa snažili barbarských nomádov ovládnuť nielen vojensky, ale aj politicky.

Využívali na to sobášnu politiku a čínske princezné končili v nomádskych stanoch, kde pomaly počínšťovali svojich nových manželov. Konflikt medzi kočovníkmi a Číňanmi, ktorí viedli usadlý spôsob života, prebiehal na miestach, kde sa mohli uživiť kočovníci aj čínski roľníci. Číňanov nezaujímala step a nomádov zase južné časti Číny, kde by sa ich stáda dobytka nemali kde uživiť.

Dôležité bolo preto ovládanie zóny, kde mohli prosperovať obe kultúry. Táto oblasť bola v okolí hlavného mesta Xi’Anu, kde sa začínala slávna Hodvábna cesta.

Najvýznamnejší hanský panovník bol cisár Wudi (156-87 p.n.l.) Wudi sa aktívne zaujímal o krajiny, ktoré nesusedili s Čínou a uvedomoval si, že najslabšia časť čínskej armády je slabá jazda, ktorej chýbajú silné a húževnaté kone. Najlepšie kone, o ktorých Číňania počuli, pochádzali z Fergany v Strednej Ázii. Nazývali ich „nebeské“ kone a verili, že dokážu potiť krv (čo však nebolo spôsobené žiadnou mágiou, ale kožnými parazitmi).

V roku 138 p.n.l. poslal cisár diplomata Zhang Qiana z hlavného mesta Changanu (ako sa vtedy nazýval dnešný Xi’An) na západ spolu so 100-členným sprievodom. Zhang Qian prešiel za Čínsky múr, prekročil púšť Taklamakan (v preklade „choď na toto miesto a už sa nevrátiš“) a nakoniec aj pohorie Tianshan (Nebeské hory). Dvakrát bol zajatý Xiongnuami ale vždy sa mu podarilo utiecť. V zajatí strávil dokopy 10 rokov a po 13 rokoch cesty sa konečne vrátil do Changanu.

Cisárovi povedal, že príbehy o nebeských koňoch sú pravdivé a informoval ho o Perzii, ktorá sa nachádza ďalej na západe. Šikovný diplomat si všimol, že ľudia na Západe majú veľmi radi čínsky hodváb a predpokladal, že práve za hodváb by mohol Wudi kúpiť kone potrebné pre armádu. Panovník dal na jeho radu a poslal do Fergany druhé posolstvo, avšak domáci mu kone odmietli predať, pretože ich považovali za posvätné.

Cisár sa s takouto odpoveďou neuspokojil a poslal 60 000 vojakov na 2 400 km dlhú cestu do Fergany. Armáda bola úspešnejšia ako obchodníci a vojaci doniesli do Číny niekoľko koní, ktoré tvorili základ čínskej armády. V nasledujúcich bojoch boli Xiongnuovia porazení a Číňanom sa otvorila cesta na západ, kde ovládli mestá okolo púštnych oáz.

Hoci obchod medzi východom a západom existoval dávno pred 2. storočím p.n.l., misia Zhang Qiana sa považuje sa „otvorenie“ Hodvábnej cesty. Táto cesta, alebo lepšie povedané súbor viacerých ciest, začínala v čínskom Changane a končila v Ríme. Ak sa niekto chcel dostať z jedného miliónového mesta do druhého, musel prejsť obrovskú vzdialenosť 9 200 kilometrov.

Obe ríše, každá na druhej strane Eurázie, o sebe vedeli a v roku 120 n.l. navštívili Čínu nabatejskí akrobati z Petry, ktorá už bola v tom čase ovládaná Rimanmi a v roku 166 n.l. prišli do Číny rímski obchodníci, ktorí tvrdili, že ich poslal cisár Antonius Pius (do Číny však prišli už za vlády Marca Aurelia Antonia).

Do Číny prúdil exotický tovar ako slonovina, figy, hrozno a napríklad aj uhorky. Rimania si zase veľmi cenili čínsky hodváb, a to až tak veľmi, že cisár Tiberius povedal, že bohatstvo ríše ide na „zbytočnosti“ a peniaze idú aj nepriateľom Ríma (hlavne Partom, cez ktorých územia Hodvábna cesta prechádzala a ktorí karavány šikovne zdaňovali).

Stráženie kľúčových miest na obchodnej ceste však nebolo jednoduché a čínski muži, ktorí slúžili v armáde, boli preč mimo domova aj 10 rokov. Číňania nechceli bojovať v ďalekých a nehostinných oázach, a tak si cisársky dvor najímal žoldnierov, čo spôsobilo oslabenie vojenskej sily Hanov.

Prepukali povstania, ktoré cisári nedokázali potlačiť a moc získavali miestni velitelia, ktorí aspoň na oko uznali zvrchovanosť cisára. Slabosť dvora sa ukázala naplno v roku 110 n.l., kedy sa Čína kompletne vzdala štyroch provincií na západe. Čínski usadlíci dostali rozkaz odsťahovať sa do vnútrozemia a ich domy a polia boli spálené, aby kočovníci nič nezískali.

Problémy malo však aj centrum, pretože medzi rokmi 171 až 185 prepuklo postupne päť pandémií. Nevie sa presne, o akú chorobu išlo, avšak predpokladá sa, že to mohla byť Antonínova nemoc, ktorá sa v rovnakom čase objavila v Rímskej ríši a popísal ju lekár Marca Aurélia Antónia - Galen. Pravdepodobne išlo o osýpky, ale čínske opisy choroby sa nezachovali. Ríša sa ďalej rútila do záhuby a v roku 220 n.l. abdikoval posledný cisár dynastie Han. Čína sa následne rozdrobila na menšie štáty a zjednotená bola znovu až v roku 589.

Čína bola, rovnako ako na konci vlády dynastie Zhou, rozdelená na malé štáty, ktoré medzi sebou neustále bojovali. Obdobie od roku 220 n.l. do roku 280 n.l. sa nazýva „Tri kráľovstvá“ a najvýznamnejším mužom tohto obdobia bol generál Cao Cao, ktorý vládol v mene posledných hanských panovníkov. Zjednotiť krajinu sa mu nepodarilo a od roku 317 sa na mape objavujú kráľovstvá, ktoré nezakladali etnickí Číňania.

V rokoch 360, 460 a 550 zasiahli Strednú Áziu obrovské suchá, čo vyhnalo kočovníkov smerom do Európy a do Číny. Púšť sa rozširovala smerom na juh a spolu s ňou aj vyhladnutí kočovníci. Aby toho nebolo málo, vybuchla v roku 536 sopka Ilopango v El Salvadore, čo spôsobilo „sopečnú dobu ľadovú“.

V čínskych kronikách sa píše o hladomoroch a nepokojoch, ktoré bránili zjednoteniu. Napriek politickej nestabilite však obchod naďalej fungoval a po Hodvábnej ceste sa do Číny dostávalo nové náboženstvo - budhizmus. Prvý budhistický chrám na území Číny, Chrám bieleho koňa (Bai Ma Si), bol zrejme postavený mníchmi z dnešného Afganistanu v Luoyangu v roku 68 n.l., kde stojí dodnes.

Zmeny sa však nediali len v náboženských predstavách Číňanov, ale aj na mape. Kočovníci Xianbei, ktorí boli pôvodne vazali Xiongnu, svojich pôvodných pánov vytlačili z Číny (a tí prišli do Európy zrejme ako Huni) a založili dynastiu Severný Wei (386-534). Xianbeiovia sa postupne počínšťovali, ale mali aj svoje vlastné zvyky - napríklad matka korunného princa musela spáchať samovraždu, aby sa predišlo tomu, aby sa ona alebo jej rodina miešala do štátnych záležitostí.

Hanov však bolo v Severnom Wei oproti Xianbei nepomerne viac - 30 miliónov Hanov na milión Xianbeiov. Na začiatku vlády si udržiavali svoje zvyky a panovník prinútil presídliť 100 000 Xianbeiov do nového hlavného mesta Datong v roku 398. Xianbeiovia zo sebou priniesli zo stepi aj nové sociálne normy, ktoré sa týkali hlavne žien.

Kočovníčka mala oveľa väčšie práva ako Číňanka, čo sa naplno ukázalo práve počas vlády novej dynastie. Číňania na juhu boli pobúrení tým, že ženy Xianbei robia aj iné veci, ako je staranie sa o domácnosť, manžela a deti. V tomto období sa objavuje príbeh o hrdinke Mulan, ktorá išla bojovať v prestrojení za muža.

Chán (v balade sa nepoužíva slovo „cisár“) vydal rozkaz, že každá rodina musí poslať do vojny jedného vojaka. Otec Mulan však bol starý a nemal syna. Mulan sa preto prezliekla za muža a išla bojovať. Za svoje zásluhy odmietla prijať od chána dar a jediné, čo chcela, bola ťava, na ktorej prišla domov. Na príbehu najlepšie vidieť kontrast medzi severom a juhom, kde sa narodenie dievčaťa nepovažovalo za nič dobré, pretože dcéra predstavovala „len ďalší hladný krk, ktorý treba uživiť“.

Jeden čínsky autor dokonca napísal, že „dom, v ktorom je päť dcér, zlodej nikdy nenavštívi“. Sever a juh sa však postupne prepájali, na juhu sa šíril budhizmus a na severe prijímala xianbeiská šľachta stále viac a viac čínske zvyky. V roku 493 sa cisár Xiaowen rozhodol premiestniť hlavné mesto z Datongu na severe do Luoyangu pri Žltej rieke.

Dôvodom bolo to, že okolie Datongu nedokázalo uživiť narastajúcu populáciu. Chýbalo palivové drevo a hlavne obilie, ktoré sa muselo dovážať. Xiaowen nastúpil na trón ako štvorročný - po tom, ako abdikoval jeho 17-ročný otec. Jeho mama bola Číňanka a mladý cisár robil všetko preto, aby potlačil xianbeiskú kultúru. V roku 495 zakázal xianbeiské oblečenie a ľudia mladší ako 30 rokov nemohli rozprávať xianbeiským jazykom, čím v  spôsobil jeho zánik.

Xianbeiovia sa rozdelili na dvefrakcie - jedna sa chcela vrátiť ku kočovnému spôsobu života a druhá si chcela udržať čínske zvyky. Severný Wei sa tak rozdelil na Severný Qi a Severný Zhou, ktorý nakoniec vyhral. Názov mal pripomínať starú dynastiu Zhou. Posledný panovník Severný Zhou sa volal Xuan a nechal sa prehlásiť za „nebeskú bytosť“.

Podľa seba mal nebeský pôvod a jeho poddaní sa museli tri dni postiť a rituálne očisťovať predtým, ako sa s ním mohli stretnúť. Napriek svojmu nebeskému pôvodu zomrel cisár vo veku 21 rokov na infarkt. Moc získal jeho svokor, ktorý prinútil nového cisára, aby ho prehlásil za Vojvodu zo Sui a nakoniec sa sám vyhlásil za cisára novej dynastie.

Pod jeho velením mala byť Čína znovu zjednotená.