História Číny - zlatý vek, Džingischán či Kamikadze (2. časť)

História Číny - zlatý vek, Džingischán či Kamikadze (2. časť)

Autorom blogu je Jaroslav Kondač

Tento text načítala umelá inteligencia. Cestovateľské príbehy a rady na cesty v podaní živých ľudí nájdete v našom podcaste Uchom po mape.

Dejiny Číny sú nesmierne komplikované a komplexné. Mohli ste sa o tom presvedčiť už v prvej časti nášho trojdielneho BUBO blogu. V rámci nej sme sa bližšie pozreli na najstaršie dejiny Ríše stredu, ktoré začínajú mýtickými panovníkmi a postupne sme sa dostali až k pádu severných dynastií. Moc získa nakrátko vládnuca dynastia Sui, ktorú po niekoľkých rokoch vlády vystriedajú mocní Tangovia. Práve počas ich vlády zažívala Čína svoj zlatý vek.

Vypočujte si tento blog načítaný umelou inteligenciou.

Loading the Elevenlabs Text to Speech AudioNative Player...

Našli ste chybu? Kontaktujte nás.

Prvú časť o dejinách Ríše stredu si prečítate tu:

História Číny - Terakotová armáda či Mulan (1. časť)

Karavány naložené hodvábom a exotickým ovocím križovali nehostinné púšte a pohoria, po ktorých prechádzala Hodvábna cesta. Hlavné mesto Changan bolo najväčším mestom na svete a zdalo sa, že sláva Tangov bude trvať večne. Ako sa však ukázalo, séria povstaní zničila aj túto mocnú dynastiu a Čína sa znovu rozpadla na viacero malých štátov, ktoré sa podarilo dobyť a zjednotiť až Mongolom.

Dynastia Sui 隋 (589 - 618 n.l.) #

Panovník nemal nikdy v Číne absolutistickú moc. Vždy vládol z mandátu (vôle) nebies a pokiaľ nebesá neboli spokojné s jeho vládou, mohol ho obyčajný ľud zvrhnúť. To, že cisár mandát stratil, sa prejavovalo povodňami, záplavami, hladomormi alebo požiarmi v paláci. Dalo by sa teda povedať, že reálnu moc mala v Číne samotná príroda.

Studené obdobia sa prejavovali slabou úrodou a povstaniami, ktoré často vyústili do rozdelenia Číny. Naopak, teplé obdobie bolo spájané s relatívnym blahobytom a zjednotenou Čínou. Presne takéto teplé obdobie existovalo na konci 6. storočia, kedy sa Čínu podarilo zjednotiť cisárovi Wenovi. Hoci dynastia, ktorú založil, vládla len 29 rokov, bolo dôležitá v ďalšom vývoji Ríše stredu.

Cez Hodvábnu cestu prenikal do Číny budhizmus, ktorý si získal popularitu hlavne medzi politickými elitami a vojakmi. Veľa čínskych vojakov však zostalo pochovaných v Kórei, kde Suijovia viedli neúspešnú vojnu, ktorá veľmi prispela k pádu dynastie.

Okrem drahej vojny financoval cisár aj výstavbu Veľkého kanála, ktorý spájal rieku Wei pri Changane s riekou Changjiang na severe. Vďaka tomu sa lode mohli plaviť zo severu na juh medzi Žltou a Dlhou riekou, čo bolo ekonomicky výhodnejšie ako prevážať tovar po súši.

Vynaložené prostriedky na výstavbu boli obrovské a úplne zruinovali štátnu pokladnicu. Posledný cisár Gong bol zabitý  roku 618 n.l. a na jeho miesto nastúpil Li Yuan, ktorý prijal cisárske meno Gaozu. Práve ním sa začína písať príbeh dynastie Tang, ktorá predstavovala vrchol čínskej  stredovekej kultúry.

Yangtze (Changjiang/Jang-c’-ťiang) je najdlhšia rieka v Ázii a trie najdlhšia na svete.
Foto: archív — BUBO

Dynastia Tang 唐 (618 - 907 n.l.) #

Najvýznamnejším panovníkom dynastie Tang bol cisár Taizong, ktorý sa k moci dostal po tom, ako zosadil z trónu svojho otca Gaozu. Tento mocný panovník mal na 75 % nomádsky pôvod a vďaka tomu ho rešpektovali nie len etnickí Číňania, ale aj kočovníci.

Tianzong a jeho nasledovníci ťažili z práce, ktorú pred nimi vykonali Suiovia. Veľký kanál uľahčil obchod, ktorý sa mohol naplno rozvinúť. Čaj, ktorý sa pôvodne pil len v Sichuane a Yunnane, sa postupne rozšíril do celej Číny a spolu s ním sa mohli loďami prepravovať aj chutné omáčky a alkohol.

Práve v tomto období sa začala vytvárať čínska kuchyňa do takej podoby, ako ju poznáme dnes. Celá Čína sa rozvíjala a vznikali mestá, ktoré sa špecializovali na výrobu len jednej komodity, ako bol napríklad hodváb alebo keramika, ktorá sa vyvážala do celého sveta. Dôkazom je napríklad Belitungský vrak, ktorý navštevujeme s BUBO klientmi v Ázijskom múzeu v Singapure.

Obchod umožnil lepšie zásobovanie aj hlavného mesta Changanu, ktorého populácia mohla v období vlády Tangov dosiahnuť až milión obyvateľov. Napriek tomu umelo vytvorené kanále nemohli tak obrovské hlavné mesto zásobovať večne, a aj preto sa dvor pravidelne presúval medzi Changanom a druhým hlavným mestom - Luoyang. To dovolilo,  aby sa okolie Changanu mohlo spamätať z nadmernej ťažby dreva na kúrenie a aby si oddýchla poľnohospodárska pôda.

Hlavná obchodná trasa však nešla po riekach a kanáloch, ale po Hodvábnej ceste. Zahraničný karavánový obchod v tomto období pomohol vytvoriť jedinečnú kozmopolitnú kultúru, ktorá Tangov preslávila. Sogdovia zo strednej Ázie prevážali na ťavách exotický tovar medzi východom a západom a v samotnom Changane mali svoju vlastnú štvrť.

Po Hodvábnej ceste putovali aj kresťania, napríklad v roku 635 prišiel do hlavného mesta sýrsky mních Alopen, ktorý sa staral o náboženské uspokojenie miestnych nestoriánov. Dôkazom misijnej činnosti kresťanských mníchov sú takzvané „Ježišove sútry“, ktoré sa našli nepoškodené v púšti Gobi. Cudzinci prinášali do Číny nové náboženstvá, ale sami sa postupne počínšťovali a prijímali čínske zvyky a priezviská.

Cisár Taizong robil všetko pre to, aby si udržal vplyv v mestách na západe, ktoré boli pre udržiavanie hodvábnej cesty kľúčové. Tie sa však snažili ovládať aj Turci a keď medzi nimi a Číňanmi vypukla vojna, zakázal Taizong svojim poddaným vycestovať z krajiny. Jeden mních však jeho zákaz porušil a svojou cestou do Indie sa navždy zapísal do svetových dejín. Volal sa Xuan Zang (602-664), avšak často sa používa aj jeho meno Tripitaka.

Tripitaka sa narodil do ťažkých časov, ktoré sprevádzal pád dynastie Sui. Vstúpil do budhistického kláštora, kde sa z neho stal oddaný budhista a naučil sa v ňom čítať a písať čínske znaky. V roku 627 sa mu prisnil sen, podľa ktorého mal cestovať do Budhovho rodiska a doniesť odtiaľ pravé budhistické texty, ktoré v Číne chýbali. Napriek cisárovmu zákazu sa mu podarilo dostať až na hranicu tangského sveta a úspešne prešiel cez mestské oázy na Hodvábnej ceste. Mestá, cez ktoré prechádzal podrobne opisoval a spomína napríklad mesto Kucha na okraji pohoria Tianshan, v ktorom žili budhisti a v ktorom boli 30 metrov vysoké budhistické sochy. Miestny panovník mal podľa Xuan Zanga modré oči a ryšavé vlasy, čo by z neho mohlo robiť potomka indoeurópskych Tochariánov.

Po troch rokoch cestovania sa nakoniec mních dostal do Indie, kde študoval budhizmus. V roku 645 sa slávnostne vrátil do Changanu, kde ho cisár Taizong vrelo prijal a odpustil mu, že porušil jeho zákaz vycestovať. Cisár sa však viac ako o budhizmus zaujímal o ľudí, mestá a krajiny, cez ktoré Xuan Zang prechádzal. Rok po svojom príchode napísal cisárovi podrobnú správu o svojej ceste a potom sa až do konca života venoval prekladaniu budhistických textov, ktoré boli uložené v Pagode divej husi v Changane.

Pagodu postavili tak, aby odolala zemetraseniam a požiarom a vďaka tomu ju môžeme na našej ceste po Číny navštíviť aj my.

Pagoda divej husi ukrýva mnoho vzácnych budhistických textov.
Foto: archív — BUBO

Po smrti Taizonga

Riadenie štátu a vojny si na cisárovom zdraví vyžiadali svoju daň a Taizong zomrel ako päťdesiatnik. Na jeho miesto nastúpil Gaozong, ktorému chýbal otcov zápal pre riadenia štátu. Keď Taizong zomrel, všetky ženy z paláca, ktoré mu neporodili deti, boli podľa zvyku poslané do kláštora, kde si mali oholiť hlavu a do konca života smútiť nad smrťou manžela.

Jedna konkubína, ktorá bola Gaozongova milenka, sa však z kláštora vrátila a rýchlo stúpala v palácovej hierarchii. Volala sa Wu Zhao (624-705) a stala sa jednou z najvýznamnejších žien v čínskej histórii. Keď mala 32 rokov, presvedčila Gaozonga, aby prehlásil jej syna za následníka trónu. Ako sa cisárovo zdravie zhoršovalo, vládla Wu stále častejšie v jeho mene. Objavili sa aj ministri, podľa ktorých bolo udržiavanie posádok na Hodvábnej ceste zbytočne drahé a Čína sa podľa nich má namiesto toho zameriavať na svoju ochranu bližšie k hlavnému mestu.

Na západe sa totiž objavila nová hrozba - moslimovia. Tangovia udržiavali dobré vzťahy s perzskými Sasánovcami a  dcéra posledného šáha Yazdegarda III. bola jednou z nižších Taizongových konkubín. Po Taizongovej smrti však moslimovia Perziu dobyli a jeho syn Peroz (Firuz) spolu so 120 000 utečencami prišiel do Číny, kde dúfal, že sa mu podarí zorganizovať novú armádu a Perziu dobyť naspäť.

Ako sa však ukázalo, Peržania svoju domovinu nikdy naspäť nedobyli a Peroz svojim ľuďom povedal, aby svoju energiu a schopnosti dali do služieb cisárovnej Wu, ktorá sa medzitým stala naozajstnou čínskou cisárovnou. Perzskí vojaci slúžili v tangskej armáde a perzské ženy žiaľ často končili v nevestincoch a krčmách v Changane, kde si ich prítomnosť všimli viacerí čínski autori.

V tangskom Changane sa nenachádzali len budhistické a taoistické chrámy, ale aj nestoriánske kostoly a dokonca dva zoroastriánske chrámy. Hoci z nich nezostalo nič, vieme že sa nachádzali na západ od dnešných hradieb.

Cisárovná Wu

Vráťme sa však k cisárovnej Wu a Gaozongovi. Číňania zažívali počas ich vlády také dobré obdobie, že sa rozhodilo, že sa vykoná jeden špeciálny rituál. Tento rituál sa za posledných 600 rokov vykonal len trikrát a jeho podstata spočívala v tom, že cisár podá správu do neba z hory Taishan o tom, že všetko na zemi je v poriadku.

Keďže bol rituál vykonávaný tak málo, nikto z úradníkov nevedel, čo sa vlastne má robiť. Vtedy sa na scéne objavila Wu, ktorá cisára presvedčila, že polovicu hlavného obradu musí vykonať ona. Spravila tak zo seba seberovnú osobu s čínskym cisárom, čo sa dovtedy žiadnej žene v Číne nepodarilo.

Po Gaozongovej smrti sa novým cisárom stal jeho syn Zhongzong, avšak reálnu moc mala v rukách jeho mama Wu. Keď syn neposlúchal, odstránila ho a na jeho miesto dosadila druhého syna, Ruizonga. V roku 690 však otvorene prevzala moc a vládla ako cisárovná, ktorá založila krátko trvajúcu dynastiu Zhou, ktorá sa začala aj skončila jej smrťou.

Počas svojho života aktívne podporovala budhizmus a v Longmene pri Luoyangu nechala zhotoviť sochu najväčšieho Budhu Vairočanu (676), ktorý má údajne jej črty tváre. Dnes ju pozorujeme na našom zájazde Veľký okruh Čínou. Ako správna cisárovná mala aj svoj vlastný hárem - takzvaný „oddiel žeriavov“, v ktorom bolo 120 mladých a pekných chlapov. Románik však údajne mala aj s perzským princom Perozom. Po jej smrti nastúpil na trón jej syn, staronový cisár Zhongzong, ktorý obnovil dynastiu Tang.

Ďalším dôležitým cisárom z dynastie bol Xuanzong (685-762), ktorý vládol prosperujúcej ríši, ktorú však stratil kvôli žene. Xuanzong vládol najdlhšie a jeho obľúbená konkubína sa volala Yang Guifeng. Jej vplyv na cisára bol obrovský a na vysoké štátne posty dosadzovala svojho neschopného bratranca Yang Guozhonga. Okrem neho mala aj iného obľúbenca - Turka An Lushana (Roxhan), ktorého si adoptovala za syna.

Počas našich zájazdov v Číne sme v neustálom kontakte s históriou.
Foto: Zuzana Hábeková — BUBO

Problémy Číny a prehraté bitky

Čína však začala čeliť problémom. Na západe prehrala tangská armáda bitku pri rieke Talas v roku 751, ktorú vyhrali moslimskí Abbásovci. Čína stratila všetko územie západne od Kašgaru a možno by ho neskôr aj dobyla naspäť, nebyť toho, že An Lushan vyvolal povstanie proti cisárovi. Jeho vojská dobyli Luoyang aj Changan a cisár so sprievodom musel ujsť.

Len 30 km od Changanu, pri stanici Mawei, došlo sprievodu jedlo a nahnevaní vojaci odmietli pokračovať ďalej. Povedali cisárovi, že sa nepohnú z miesta, kým nepotrestá svoju konkubínu Yang Guifei, ktorá si An Lushana adoptovala a spolu s ňou aj jej neschopného bratranca. V tom čase 70-ročný cisár nemal na výber a jeho eunusi museli konkubínu zadusiť. Cisár v Sichuane abdikoval v prospech svojho syna Suzonga, ktorý dobyl hlavné mesto naspäť a Anlushana potom zabil jeho vlastný syn.

Suzong však musel bojovať aj proti ďalším povstaniam, ktoré viedol jeho brat a na pomoc si zavolal abbásovských vojakov, ktorých poslal sultán Al-Mansur, ktorý založil Bagdad. Spolu ich bolo 4 000 a tvorili základ novej moslimskej komunity v Číne. Anlushanovo povstanie spôsobilo, že kedysi v multikultúrnej Číne začali prenasledovať cudzincov.

Ujguri, ktorí bojovali na strane Tangov, boli neskôr zabíjaní a spolu s nimi aj Arabi a Peržania, ktorých čínske vojská zmasakrovali v roku 760 v meste Yangzhou. Cisár Wuzong ako daoista potreboval peniaze na boj proti Ujgurom a začal prenasledovať budhistov, ktorí utekali do chrámov, kde sa neplatili dane. Wuzong tak prichádzal o dane a aj o vojakov. Kláštory sa rušili a spolu s budhistami sa prenasledovali aj kresťania, zoroastriáni a manichejci.

Bitke pri rieke Talas alebo ako prišiel papier do Európy

V roku 751 sa na rieke Talas odohrala jedna z najdôležitejších bitiek svojej éry, kde sa stretlo mocné vojsko Abbásovského kalifátu, ktorému pomáhali tibetské jednotky proti čínskej armáde dynastie Tang. Číňania túto vojnu prehrali a s nimi sa zastavil aj čínsky prechod na západ. Nebyť tejto prehry, mohli ešte pokračovať ďalej a hlbšie do Strednej Ázie a dnes by dejiny regiónu vyzerali úplne inak. Dodnes úplne presne nevieme, kde sa bitka odohrala, hoci vieme, že to bolo na rieke Talas. Uvažuje sa, že bojisko mohlo byť na rovine neďaleko dnešného kazašského mesta Taraz v pohraničnom regióne Kazachstanu a Kirgizska. Po čínskej prehre sa množstvo vojakov ocitlo v zajatí a perzský historik Al-Thaalibi v 11. storočí píše, že práve oni so sebou priniesli aj tajomstvo výroby papiera. Dohady však hovoria aj o tom, že Stredná Ázia ho už v tom čase poznala a dokonca sa mali objaviť aj útržky starého papiera. Tak či onak, dnes sa rozšírenie papieru v týchto končinách spája práve s touto bitkou a ak tu aj papier predtým bol, až teraz sa naplno spopularizoval a uzbecký Samarkand sa stal dôležitým papierovým centrom. Číňania priniesli aj techniku tkania hodvábu.

Aby toho nebolo málo, teplé obdobie sa blížilo ku koncu a Čínu zase čakali ťažké časy. V roku 905 bolo hlavné mesto premiestnené z Changanu do Luoyangu a o dva roky neskôr dynastia Tang skončila. Changan sa odvtedy nikdy nestal hlavným mestom Číny, ktorej mocenské centrum sa presunulo viac na východ.

Bývalé hlavné mesto Luoyang so svojimi úžasnými Longmenskými jaskyňami (UNESCO).
Foto: Samuel Kĺč — BUBO

Dynastia Song 宋 (960 - 1279 n.l.) #

Päťdesiat rokov po páde Tangov jeden z menej významných generálov získal moc v meste Kaifeng a postupne ovládol územie, ktoré pred ním ovládali Tangovia. Vyhlásil dynastiu Song, ktorú historici rozdeľujú na Severný Song s hlavným mesto Kaifengom (960-1126) a Južný Song s hlavným mestom Hangzhou (1127-1279).

Novým hlavným mestom mladej dynastie Song sa stal Kaifeng. Začiatok vlády Songov bol poznačený teplou klímou a silnejším monzúnom, čo umožnilo lepšiu úrodu a zdravšiu populáciu. V sýpkach sa uskladňovali zásoby pre prípad, že by niekde vypukol hladomor a vďaka týmto opatreniam mohla dynastia Song prosperovať. Klíma však nebola priaznivá na stepiach a na základe výskumu letokruhov sa vie, že v rokoch 900-1064, 1115-1138 a 1180-1190 bolo v severných oblastiach extrémne sucho, ktoré vyvolalo pohyb kočovníkov a malo obrovský dosah aj na Čínu.

Severnú časť Číny ovládali Khitáni, s ktorými sa Songovia dohodli, že im budú pravidelne posielať „dary“ (teda výpalné) v striebra a hodvábe. Možno sa niektorým úradníkom a vojakom takáto dohoda zdala ponižujúca, avšak zabezpečila Číne mier, ktorý bol lacnejší ako vojna. Podobnú dohodu uzavreli Songovia neskôr s Tangutmi. Hoci bol oficiálne mier, obe strany- Číňania aj Khitánci proti sebe navzájom intrigovali a Songovia chceli presvedčiť Džurčenov (Khitánskych severných susedov), aby na Khitánov zaútočili zo severu.

Cisár Taizu – učenec na tróne

Čínsky cisár Taizu (927 – 976) nielen, že založil dynastiu Song, ale okrem vynikajúceho štátnika sa z neho stal aj panovník, ktorý si dal za úlohu podporu vzdelania a vedy. Aj napriek tomu, že počas dynastie Zhou pôsobil ako vojenský generál, stále ho to ťahalo k učebniciam, knihám a vzdelanosti. Zdokonalil systém skúšok a jeho úradníci museli prejsť ťažkými skúškami, aby dokázali, že majú kvalifikáciu. Do svojej vlády chcel totiž len najlepších z najlepších a práve oni mu mali počas jeho vládnutia radiť viesť dynastiu. Taizu sa rozhodol zakladať aj vedecké akadémie, ktoré boli na svoju dobu mimoriadnymi miestami, pretože tam vládla sloboda slova, diskusie a sloboda myšlienok. Práve oni položili neskôr základ aj mnohým vynikajúcim učencom či už na poli literárnom alebo umeleckom.

Hoci bola dynastia Song vojensky slabá, považuje sa jej vláda za zlatú éru čínskej kultúry. Hlavnú rolu v čínskej ekonomike zohrával v tomto období Veľký kanál a nie Hodvábna cesta, ako tomu bolo za Tangov. Rozvíjali sa provincie na juhu a vďaka uhliu sa prestali ťažiť stromy a vyrábal sa kvalitnejší porcelán. Rozvíjalo sa tlačenie kníh a písali sa napríklad kuchárske knihy, ktoré sa vtedy tešili obľube medzi vzdelancami a aristokraciou. Vďaka lepšiemu zásobovaniu vznikali viaceré metropoly a centrum tak nebolo už len hlavné mesto, ako tomu bolo v minulosti počas vlády Tangov.

Hlavne sa však rozvíjal námorný obchod, keďže Songovia neovládali západné oázy na Hodvábnej ceste. Do prístavov na juhu prichádzali obchodníci z Indie, Malajzie, Perzie a Arábie. Na lodiach sa dal porcelán prepravovať lepšie ako na ťavách a osloch a čínske výrobky sa čoraz častejšie objavovali v Bagdade, Káhire a Konštantínopole. Rast obchodníckej vrstvy spôsobil aj kultúrne zmeny.

V minulosti bola bohatá len aristokracia, a teda umenie sa prispôsobovalo jej. Počas Songov však bohatli aj obchodníci a chceli mať „vlastnú kultúru“. V Kaifengu a Hangzhou vznikali „červené štvrte“, ale rozvíjala sa napríklad aj krajinkárska maľba. Ideálny songský učenec ovládala poéziu, maľbu a kaligrafiu. Maľovali sa utopistické krajiny s ideálnym výhľadom, ktoré ale existovali len na plátne. Čím viac Songovia strácali územie na severe, tým viac sa „ukrývali“ do takýchto maľovaných krajiniek.

Zlepšilo sa aj riadenie štátu a úradníci museli prejsť náročnými skúškami, aby získali úrad. Tí, ktorým sa to nepodarilo, mohli ako učitelia pripravovať ďalších kandidátov. Niektoré praktiky však dobré neboli. Patrilo medzi ne napríklad podväzovanie nôh mladým dievčatám, aby sa vytvorila malá a zdeformovaná noha. Dievča so zdeformovanými nohami malo problémy a bolesti do konca života, avšak „ľaliové nohy“ ukazovali jej status a fakt, že nepracuje na poli. Tento zvyk bol rozšírený primárne medzi Hanmi a nikdy sa nerozšíril medzi kočovníkov.

Zmeny v rôznych kútoch

Zmeny sa diali aj na severe. Khitáni sa počínštovali a začali na nich tlačiť zo severu Džurčeni (Sobí ľudia), ktorí pochádzali z Mandžuska. V roku 1115 sa zjednotili a spolu s Číňanmi porazili Khitánov a ich dynastiu Liao. Následne založili novú dynastiu na severe, ktorú pomenovali Jin (zlatá). Džurčeni sa však nezastavili na severe a pokračovali v dobýjaní území, ktoré patrili ich bývalým spojencom - Songom.

V roku 1127 bol dobytý Kaifeng a hlavné mesto sa presunulo do mesta Hangzhou. Masaker v Kaifenfu poznajú Číňania pod menom „poníženie Jingkangu“ (meno éry, nie miesta). Okrem toho, že Džurčeni znásilnili čínske princezné, zajali dvoch živých čínskych cisárov - Huizonga a jeho syna Qinzonga. Songovia si teda prirodzene vybrali ďalšieho cisára - Huizonga, ktorý bol korunovaný v Hangzhou. Jeho mama, ktorú zajali Džurčeni po synovej korunovácii skončila vo vojenskom nevestinci.

Hangzhou zostal hlavným mestom Songov a prichádzali doň utečenci zo severu. Našťastie zažívala v tom čase Čína dobré klimatické obdobie a ryža sa na juhu mohla zbierať až trikrát ročne, vďaka čomu sa mohla najesť početná populácia mesta. Ľudia bohatli a napríklad jadeit si mohla dovoliť kúpiť aj stredná vrstva.

Songovia sa do dejín nezapísali ako veľkí bojovníci, avšak aj medzi nimi sa našiel generál, ktorý je v Číne dodnes považovaný za národného hrdinu. Volal sa Yue Fei (1103-1142 n.l.). Do armády nastúpil v roku 1122 a okrem toho že bol skvelý vojak, bol zároveň aj vzdelaný učenec. Kládol dôraz a tréning vojakov aj v čase mieru a nielen počas vojny. Pripisuje sa mu vytvorenie niekoľkých bojových umení.

Jeho cieľom bolo zjednotenie Číny a vyhnanie kočovníkov zo severných území. Chcel dobyť Kaifeng, čo by sa mu zrejme bolo podarilo, nebyť intríg na dvore v Hangzhou. Cisár sa obával, že pokiaľ bude Yue Fei úspešne tlačiť na Džurčenov, mohli by z väzenia prepustiť jeho otca a brata. Rozhodol sa teda, že zavolá úspešného generála do hlavného mesta, kde sa mu skorumpovaní úradníci silou mocou snažili prišiť nejaký zločin a nakoniec ho popravili.

V roku 1179 ho vyhlásili za národného hrdinu a jeho oficiálnu kroniku napísal jeho vnuk. K jeho hrobke sa prirobili sochy štyroch úradníkov, ktorí ho neprávom obvinili a sú zobrazení v kajúcnej kľačiacej podobe. Nahnevaní Číňania na tieto sochy nielen vykonávali potrebu, ale ich aj dvakrát zničili...

Hangzou si dnes zamilujete aj vy.
Foto: archív — BUBO

Nástup Temudžina, Džingischána

Kaifeng tak zostal v rukách Jinov – Džurčenov, avšak na Čínu sa valila ešte väčšia katastrofa. V roku 1206 za Džingischána zvolili Temudžina. Vyrastal v čase, kedy končilo na stepi posledné mega sucho (1180-1190), ktoré vytvorilo z nomádov skvelých a odolných bojovníkov. Situácia sa však rýchlo zmenila a za Džingischána sa výrazne oteplilo a zväčšili sa zrážky. Vytvorilo to skvelé podmienky na chov koní, čo umožnilo mongolskej armáde expandovať na všetky smery.

Džingischánovu povahu najlepšie vystihuje jeho citát: „Nie je nič lepšie ako vidieť nepriateľov rozsekaných na kusy, zobrať im majetok, vidieť, ako ich blízki plačú a zobrať si ich ženy a dcéry“. Mongolská armáda zmasakrovala každé mesto, ktoré sa odmietlo vzdať. Mongoli sa dostali až k Pekingu, ktorý ovládali Džurčeni. Mesto, dobre chránené hradbami, na prvýkrát nedobyli, avšak po druhý raz si Džurčeni ich odchod museli vykúpiť drahými darmi.

Jinský cisár sa potom presťahoval na juh a Mongoli mesto nakoniec dobyli a zmasakrovali. Osud dynastie Jin nasledovali zvyšky Khitánov v Strednej Ázii, a potom aj dynastia Xi Xia (1038-1227), v ktorej vládli Tanguti. O Tangutoch toho vieme veľmi málo. Boli to budhisti a hovorili tibeto-barmským jazykom. Mongoli ich však úplne vyvraždili. Dôvod mohol byť ten, že Temudžin zomrel práve počas ťaženia proti Tangutom. Údajne spadol z koňa, ale podľa inej verzie ho zabila tangutská princezná, ktorú sa pokúsil znásilniť.

Región, kde žili (Ningxia), je dnes obývaný Ujgurmi, ktorí tvorili predvoj mongolskej armády. Po jeho smrti sa vládcom Mongolov stal jeho syn Ogodej. Jeden vplyvný čínsky úradník - Lu Jia Ogodeja - presvedčil, že krajinu síce môže ovládnuť z konského chrbta, ale nemôže ju z neho ovládať. Ďalší úradník zase Veľkého chána presvedčil, aby nepresídlil Číňanov na západ a Ujgurov na východ, pretože by tak zničil obe kultúry.

Nič však netrvá večne a rozpadnúť sa raz musela aj obrovská Mongolská ríša, siahajúca od Uhorska po Čínu. Ilcháni začali vládnuť v Perzii, Zlatá Horda vo východnej Európe, Čagatajský chanát vznikol v Strednej Ázii. Temudžinov vnuk Kublajchán získal moc v Číne, kde založil dynastiu Yuan.

Kto by si vtedy pomyslel, že ríša siahajúca od Uhorska po Čínu, sa jedného dňa rozpadne.

Kto by si vtedy pomyslel, že ríša siahajúca od Uhorska po Čínu, sa jedného dňa rozpadne.

Yuan 大元 (1271 - 1368 n.l.) #

Kublajchán nebol ako jeho starý otec Temudžin, ktorý s ním ako s malým chlapcom chodieval na lov. Kublajchán bol obézny, nechal sa prenášať na slonoch a mal svoj „stan rozkoší“. Za svoje hlavné mesto si vybral územie, kde je dnes moderný Peking (Khanbaliq), nechal opraviť Veľký kanál a keďže dynastia Song očividne stratila mandát nebies, vyhlásil dynastiu Yuan (začiatok) v roku 1271.

V roku 1276 padlo hlavné mesto Songov do rúk Mongolov spolu s päťročným cisárom. Posledné zvyšky songskej armády boli porazené v roku 1279 v námornej bitke pri Guangdongu. Keď nový (tentokrát 8-ročný) cisár videl porážku svojho vojska, skočil so svojím vychovávateľom z útesu do mora. Jeho smrťou bola Čína znovu zjednotená, avšak neboli to Číňania, ale Mongoli, kto ovládol Ríšu stredu.

K Číne sa postupne pripájali nové územia. Hoci bola Čína oficiálne zjednotená, bola rozdelená na dve časti. Číňania na severe mali väčšie práva ako tí na juhu a začali svojich južných krajanov nazývať Manzi - južní barbari. Cudzinci si dokonca mysleli že ide o dve krajiny, sever nazývali Cathai (Khitai) a juh Manzi. Do hodností boli menovaní cudzinci - Turci, Peržania, Benátčania (Marco Polo), čo často vytváralo napätie.

Počas jednej večere moslimovia odmietli jesť mäso, ktoré nebolo halal a jeden kresťanský úradník (volal sa Ježiš) povedal, že v Koráne sa píše, že moslimovia majú zabiť neveriacich, a teda aj Kublajchána. Keď to vyzeralo, že Kublajchán za to moslimov potrestá, zachránil ich jeden úradník zo Samarkandu, ktorý ukázal chánovi iné časti Koránu a hadíty, ktoré ho upokojili. Moslimovia boli na chánovom dvore vítaní obchodníci a počas vlády dynastie Yuan prosperoval námorný obchod, ktorý sa realizoval cez obrovské prístavy Quanzhou (Zeytun) a Guangzhou, ktoré obdivovali aj európski cestovatelia.

Mongolom sa však prestávalo dariť - ich invázia do Japonska sa skončila katastrofou, rovnako aj invázia na Jávu, do Barmy a do Siamu (dnešné Thajsko). Práve po porážke v Japonsku, ktorú spôsobil tajfún Kamikadze, začal Kublajchán podporovať Mazu - bohyňu mora, ktorá sa dodnes teší veľkej popularite medzi čínskymi komunitami od Singapuru po Peking.

Mandát nebies ale postupne strácali aj cisári z dynastie Yuan. Čoraz častejšie sa objavovali suchá, zemetrasenia a hladomory. V 13. storočí zomrel podľa čínskych kroník jeden z troch Číňanov na hladomor. Situácia bola vážna.

Jeden chudobný chlapec menom Zhu Yuanzhang videl, ako sa jeho vyhladovaní rodičia, farmári, musia vzdať jeho bratov a sestier, pretože ich nedokázali uživiť. Z početnej rodiny prežili hladomor len dvaja členovia a Zhu odišiel do budhistického kláštora, kde sa naučil čítať a kde sa, hlavne, mohol najesť. Región, v ktorom kláštor bol, sa stal centrom protimongolského povstania nazvaného „Červené turbany“.

Kláštor bol zničený a Zhu sa pridal na stranu rebelov. V ich hierarchii stúpal hore, až sa stal ich vodcom. V roku 1356 jeho vojaci obsadili Nanjing a v roku 1368 porazil posledných nepriateľov, korí boli verní dynastii Yuan a Mongolom. Založil dynastiu Ming (jasná) a posledný mongolský panovník Toghon Temur ušiel do Mongolska, kde jeho potomkovia vládli ako Severný Yuan. To, čo po Mongoloch v Číne zostalo, bola genetika. Odhaduje sa, že medzi Slovenskom (keďže sme boli súčasťou Uhorska) a Čínou žije 16 miliónov priamych Džingischánových potomkov.

Predná brána sa nachádza južne od Námestia nebeského pokoja a kedysi strážila južný vstup do centra mesta. Postavená bola počas dynastie Ming.
Foto: archív — BUBO

Ming 大明 (1368 - 1644 n.l.) #

Zhu Yuanzhang, zakladateľ dynastie Ming pochádzal zo skromných pomerov. Jeho rodičia a súrodenci zomreli pri hladomore a on vstúpil do kláštora. Neskôr sa pridal k povstalcom, stal sa ich veliteľom a ako cisár vystupoval pod menom Hongwu. Po jeho smrti sa novým cisárom stal Jianwen a jeho zosadil jeho strýko.

Pod zámienkou, že ide synovcovi pomôcť pred pučom, prišiel do hlavného mesta Nanjingu, avšak cisár zásadne zomrel pri požiari vo svojom paláci. Štyri dni po tejto udalosti sa strýko vyhlásil za nového cisára - Yongle. Jianwena vymazali z kroník a Yongle vystupoval ako 2. cisár dynastie Ming. Keďže sa sám obával povstania a mongolského vpádu, rozhodol sa v roku 1403 preniesť hlavné mesto na sever - do Pekingu.

Čína sa začala počínštovať, cudzinci si menili mená na čínske a vláda dosadených cudzích úradníkov v provinciách skončila. Na juhu Čína prehrala vojnu s Vietnamom, ktorý vyhlásil nezávislosť a na severe sa začal do svojej dnešnej podoby stavať Čínsky múr, ktorý mal ochrániť severnú hranicu pred armádou kočovníkov. Mingovia sa okrem severnej hranice spočiatku orientovali aj na námorníctvo a práve počas ich vlády sa uskutočnilo sedem ciest admirála Zheng He (1371-1433).

Zheng He bol potomkom moslimského guvernéra v Yunnane a jeho otec aj starý otec vykonali púť do Mekky. Keď sa však yuanský režim zrútil, chlapec bol ako 10 ročný zajatý, vykastrovaný a poslaný ako dar princovi, ktorý neskôr vládol ako panovník Yongle. Jeho prvá cesta sa uskutočnila medzi rokmi 1405-1407 a smerovala z Fujianu do dnešnej Indonézie a odtiaľ do Indického oceánu. Jeho „flotila pokladov“ sa dostala až do Afriky a Mekky a raz dokonca doniesol do Číny žirafu, ktorá bola pôvodne určená pre panovníka v Bengálsku.

Plavby, vďaka ktorým Čína spoznala svet, sa však pomaly blížili ku koncu, pretože Yongle potreboval peniaze na boj proti Mongolom. Okrem toho Číňania zistili, že sú najvyspelejším národom na svete a od cudzincov nič nepotrebujú. Ako sa neskôr ukázalo, bola to osudová chyba. V čase, kedy sa svet vďaka Portugalcom a Španielom začal globalizovať, sa Čína začala uzatvárať a prestala sa vyvíjať.

Svoju technologickú a vojenskú zaostalosť Číňania naplno pochopili až počas Ópiových vojen v 19. storočí, kedy s prekvapením zistili, že za Európanmi sú technologicky niekoľko storočí pozadu. To je však už téma do tretej časti nášho BUBO blogu o Číne a jej dejinách.

Najkrajší historický komplex v Pekingu - Nebeský chrám (UNESCO) bol postavený počas vlády dynastie Ming.
Foto: Samuel Kĺč — BUBO

Veľký rituálny spor

V 50. rokoch 15. storočia bol už úpadok dynastie Ming očividný. Čína sa uzatvárala do seba a orientovala sa na svoju obranu namiesto toho, aby sa venovala expanzívnej politike. V bitke proti Mongolom bol zajatý cisár Zhengtong a 20 000 Mongolov porazilo pol milióna Číňanov. Na trón v Číne zasadol nový cisár a Mongoli po roku Dzengtonga prepustili, čím spôsobili problémy v Pekingu. Starý cisár nakoniec skončil v domácom väzení v Zakázanom meste, avšak po pár rokoch sa vďaka palácovému prevratu stal znovu cisárom.

Čínu však trápilo zlé počasie a zrejme aj to spôsobilo, že sa pri jej brehoch objavili japonskí piráti. O Japoncoch sa aspoň píše v čínskych kronikách, avšak časť pirátov zrejme tvorili samotní Číňania. Krajina upadala a cisári jej nepomáhali. Napríklad cisár Zhengde nemal potomka (bol zrejme homosexuál) a opitý raz spadol do Veľkého kanála, kde dostal infekciu a zomrel.

Na trón potom nastúpil jeho „adoptovaný“ bratranec Jiangji, ktorý však chcel za cisára vyhlásiť aj svojho pravého otca a nie len adoptívneho. Spôsobil tak „Veľký rituálny spor“. To čo ho však „preslávilo“ bol neúspešný pokus jeho 16 konkubín zabiť ho v roku 1542.

Cisárovná Fang ich nechala popraviť metódou lingchi, kedy im zaživa odrezávali časti tela. Na pokus o vraždu cisára mali dievčatá zrejme dobré dôvody, pretože počas jeho panovania zabili takmer 200 žien z paláca. Okrem zabíjania konkubín sa cisár venoval pitiu špeciálnych elixírov z menštruačnej krvi mladých dievčat, ktoré mu mali zabezpečiť dlhovekosť. Ako sa však ukázalo, elixíry boli jedovaté a cisára zabili.

Počas jeho vlády sa nadviazali kontakty s Európanmi. Portugalci získali Macao v roku 1557 a v  roku 1573 sa dve španielske lode naložené tovarom z Číny plavili z Filipín do Acapulca. Z Nového Španielska sa zase dovážalo striebro, ale aj tabak, čili a sladké zemiaky, ktoré zachránili milióny ľudí pred hladomorom.

V roku 1570, dva roky po cisárovej smrti, sa začali Jezuiti v Macau učiť čínštinu, aby mohli medzi domorodcami ľahšie hlásať slovo božie. Počas Mingov sa rozvíjala literatúra boli napísané štyri klasické knihy - Román 3 kráľovstiev, Zbojníci z bažín, Sen o červenom pavilóne a Putovanie na Západ, v ktorom vystupuje opičí kráľ Sun Wukong.

Kultúra sa síce rozvíjala, ale éra dynastie Ming sa končila. Na severe sa objavila Džurčenská dynastia Qing, ktorej velil Nurhači. Jeho syn prikázal, aby sa Džurčeni premenovali na Mandžuov a vďaka občianskej vojne v Číne sa jeho vojská bez boja dostali cez Veľký čínsky múr. Ako jeho armáda pochodovala na Peking, posledný Minsgký cisár Chongzhen sa obesil na strome pod vrchom Jingshan za Zakázaným mestom.

Tretie pokračovanie blogu o histórii Číny prinesieme už čoskoro.

Brána nebeského pokoja bola svedkom najznámejších udalostí modernej čínskej histórie.
Foto: archív — BUBO

Ak sa vám páči naša snaha, cítite, že blog ide viac do detailov, autor vie o čom hovorí a môj hlas aj keď som iba umelá inteligencia bol pre vás príjemný, dajte vedieť svojim známym a začnite naše blogy odoberať. Ďakujem a verím, že sa o chvíľu budeme opäť počuť.

Jaroslav Kondač

Jaroslav Kondač

Jaroslav Kondač

Jaro študoval medzinárodné vzťahy v Istanbule. Po skončení školy pracoval ako dobrovoľník v Thajsku, kde učil angličtinu a pomáhal pripravovať festivaly v Múzeu juhothajskej kultúry. Odmalička ho zaujímalo cestovanie, história a cudzie jazyky. Jeho videnie sveta tak zapadá do vízie BUBO, kde dokázal nájsť tím na diskusiu pre náročné témy. Okrem angličtiny a španielčiny sa ako správny milovník Ázie učí turečtinu a čínštinu, ktorú študoval na Tianjin University. Keďže je BUBO jednoznačne najväčším organizátorom zájazdov po Číne, sprevádza tu veľa zájazdov. Páči sa mu, že BUBO objavuje a aj v Číne putujeme ďalej a hlbšie a nechodíme iba do Pekingu či Šanghaja. Táto snaha ísť ďalej a hlbšie je tým, čo ťahá najväčšie talenty do Base Campu na Dunajskej 31. Podporujeme sa navzájom, zlepšujeme našu BUBO Cestovateľskú Akadémiu založenú pred vyše 20 rokmi a pomáhame rásť mladým. Jaro najradšej cestuje po miestach, ktoré sa spájajú dejinami a dobrým jedlom.

Zo zájazdu: Antarktída loďou - plavba cez Drakeov prieliv

Jaroslav Kondač

Posledná úprava článku | Prečítané: 38

Mohlo by Vás zaujímať

Marco Polo v Číne
Prémiový blog

Prémiový blog Marco Polo v Číne

Marco Polo strávil v Číne vyše 17 rokov. Prejdeme sa s ním z dnes búrlivého Sin-ťiangu krížom cez celú obrovskú krajinu až do hlavného mesta.…

Ľuboš Fellner 29 min. čítania
Shanghai Tower - najvyšší mrakodrap Číny
Prémiový blog

Prémiový blog Shanghai Tower - najvyšší mrakodrap Číny

Mesto mrakodrapov je prívlastok, ktorý sedí čínskemu Šanghaju ako uliaty. A hoci panoráme mesta môže dominovať guľatá Perla Orientu, najvyššou…

Tomáš Horňák 8 min. čítania
Pravda o Číne – vznik neporaziteľného draka
Prémiový blog

Prémiový blog Pravda o Číne – vznik neporaziteľného draka

Čína porušuje ľudské práva, v obchode používa nekalé praktiky, porušuje duševné vlastníctvo, je neekologická, sleduje svojich občanov, ktorí žijú v…

Ľuboš Fellner 36 min. čítania
Pravda o Sin-ťiangu, Číne a budúcnosti Slovenska
Prémiový blog

Prémiový blog Pravda o Sin-ťiangu, Číne a budúcnosti Slovenska

Ako to v Číne vyzerá naozaj? Ako je to s porušovaním ľudských práv? Sme my na západe slobodnejší a máme pred sebou lepšiu budúcnosť? Názor, ktorý…

Ľuboš Fellner 37 min. čítania
Himaláje – rady na cestu do najkrajších hôr sveta
Prémiový blog

Prémiový blog Himaláje – rady na cestu do najkrajších hôr sveta

Hima – sneh a alaya domov - dve slová označujúce najvyššie pohorie sveta sa stali globálnym synonymom majestátnosti. Ako ich vnímajú ľudia, ktorí…

Xi'An - začiatok Hodvábnej cesty
Xi'an

Xi'an Xi'An - začiatok Hodvábnej cesty

Vitajte v Xi'Ane, hlavnom meste provincie Shaanxi, v jednom zo štyroch starobylých hlavných miest. Tu sa začínala slávna Hodvábna cesta, mesto bolo…

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

K

Ázia  

Bali (IND), Taiwan, Macao, Hongkong, Indonézia, Čína


náročnosť

15 dní

Trvanie

3992 4990€
B

Ázia  

Pakistan, Afganistan, Irán, Čína, Kirgizsko


náročnosť

15 dní

Trvanie

7990
K

Ázia   Európa  

Mongolsko, Rusko, Čína

01.06. → 14.06.

náročnosť

14 dní

Trvanie

9999
E

Ázia  

Tibet, Nepál, India, Čína


náročnosť

25 dní

Trvanie

4725 6750€

Získajte prístup
k exkluzívnym ponukám
a informáciám.