Keďže nemôžeme cestovať, nikto sa nedostane do národných parkov, rezervácií, na záchranné stanice, a podobne. Množstvo národných parkov je pre verejnosť zavretých a nie je možné tam vstúpiť. Nielen národné parky, ale aj priestory v blízkosti ľudských obydlí sa stávajú po dlhej dobe miestom, kam sa vracajú zvieratá. Známe sú zábery kŕdľa plameniakov na okraji Bombaja v Indii, alebo kojotov a púm, ktoré sa prechádzajú po uliciach Los Angeles a San Francisca. Zvieratá využívajú výhody zákazov vychádzania a karantény. Vyzerá to, že karanténa na celom svete svedčí divej prírode a tá sa vracia do prostredia, ktoré sme jej zabrali. Je to ale skutočne tak?
Množstvo zvierat musí byť chránených pred koronou, keďže je predpoklad ich nakazenia. Hovorí sa hlavne o ľudoopoch v rôznych častiach sveta. Asi najznámejšie sú príbehy horských goríl. Tieto žijú v pohorí Virunga na hranici Demokratickej republiky Kongo, Rwandy a Ugandy. Rwanda je známa najdokonalejším systémom ochrany aj sprístupnenia gorilích rodín turistom. S príchodom pandémie bola rwandská strana parku uzavretá a vstup turistom zakázaný. Aby ochranári zamedzili akémukoľvek nechcenému nakazeniu, vytvorili špeciálne kempy v lese, kde stopári a strážcovia parku žijú počas najväčšej krízy. Sporadicky ich zásobujú potravinami a inými potrebnými zásobami. Národný park verí, že toto by malo zabrániť potencionálnej nákaze a do odvolania bude ochrana goríl v Rwande fungovať týmto spôsobom. Uganda sa k tomu postavila iným spôsobom. Turistom nezakázali návštevu goríl, sprísnili však podmienky.
Vzdialenosť, na ktorú sa môžete priblížiť nie je sedem metrov, ale desať, skupiny tvoria iba štyria turisti namiesto osem a vstup do parku povolia iba s aktuálnym negatívnym testom na COVID-19 a po aktuálnej lekárskej kontrole priamo na bráne parku. Aj napriek neuzatvoreniu je však návštevnosť takmer nulová, keďže nik necestuje a turisti v krajine nie sú.
Demokratická republika Kongo má smutný príbeh. Bezpečnosť v tejto krajine je takmer nulová. Kongo je celkom iný svet v porovnaní so susednou Rwandou či Ugandou, kde sa môžete cítiť bezpečne ako v Európe. Ani Kongo však nezažíva takéto tragédie každý deň. Po tom, ako pre turistov po niekoľkých rokoch konfliktu v oblasti Severného Kivu opäť sprístupnili v roku 2019 pozorovanie goríl, bol 24. apríla 2020 konvoj áut s rangermi a inými zamestnancami parku napadnutý šesťdesiatimi rebelmi. Dvanásť rangerov a štyria civilní zamestnanci boli zabití pri tomto prepade. Národný park Virunga bol kedysi veľmi populárnym miestom na návštevu goríl a šimpanzov. Aj keď sa pandémia pominie, z bezpečnostných dôvodov ostane park pre turizmus uzavretý do odvolania. Je to veľká strata pre miestnu komunitu, aj pre ochranu goríl.
Vo všeobecnosti je na podobné miesta ekonomicky naviazaných množstvo ľudí. Či už sú to horské alebo nížinné gorily, šimpanzy, bonobo alebo orangutany. Orangutany na Sumatre v našom obľúbenom parku Gunung Leuser sú pre turizmus počas tejto pandémie zatvorené a nie je možné ísť na treking do džungle ich hľadať. Na túto aktivitu je napojených množstvo ľudí, keďže je to hlavné lákadlo celej oblasti. Dedinka Bukit Lawang je priamo závislá od tohto typu turizmu. Okrem poplatkov, ktoré plynú do štátnej pokladne, sú tu rangeri, miestni komerční sprievodcovia, ubytovania, reštaurácie, predajcovia suvenírov, tí, čo chovajú doma bývalé pracovné slony a dnes ich môžete ísť vykúpať, alebo prevádzkovatelia iných aktivít. Títo všetci prichádzajú o jediný príjem, ktorý mali. Čo sa v takomto prípade stane? Ako žili predtým?
Stáročia dozadu sa živili pestovaním, chovom domácich zvierat, ťažbou dreva v lese, lovom divej zveri. Keď prídu o zdroj príjmu, čo iné im zostane? Opäť sa vrátiť k pôvodnému spôsobu obživy a chodiť do lesa po tieto zdroje. Toto sa teraz deje na veľa miestach vo svete. Ľudia prichádzajú o príjem z turizmu, na ktorý sa orientovali, keď pochopili, že ničenie ich blízkeho prostredia im neprinesie toľko peňazí ako turizmus. Návštevníci sú ochotní platiť za pozorovanie divej prírody, pokiaľ nie je zničená. Teraz o toto prišli. Ťažko im budeme z nášho pohľadu vysvetľovať, že toto je len dočasné a turisti sa vrátia. Oni majú problém teraz. Orangutany majú síce od turistov „pokoj“ a majú les teraz takmer pre seba, avšak príjem do pokladnice národných parkov bol používaný aj na financovanie ich priamej ochrany.
Rovnaký problém je v Amazonskom pralese, v celej juhovýchodnej Ázii a v Afrike. Uzatvorené národné parky Kene a Tanzánie hlásia na jednu stranu úžasné pozorovania zvierat, ktoré majú teraz kľud, na druhú stranu sem prichádza viac pytliakov a lovia zver. Teraz to síce nie je za účelom získania sloních klov alebo nosorožčích rohov, prichádzajú loviť zver na mäso. Bez príjmu je aj pre parky náročnejšie udržať rangerské hliadky, ktorých teraz potrebujú viac, keďže pytliaci prichádzajú do oblastí, kam by sa v minulosti za prítomnosti turistov neodvážili.
Ťažko sa teraz jednostranne pozrieť na celú situáciu. Fandíme zvieratám, že majú viac prostredia pre seba, či už prirodzeného alebo aj urbanistického, na druhú stranu je tu fakt, že v chudobných častiach sveta je takýto lock down kontraproduktívny. V každom prípade veríme, že sa turizmus vráti späť do pôvodných koľají a budeme môcť za gorilami, orangutanmi alebo jaguármi vycestovať a podporiť tak ich ochranu a miestnych obyvateľov.