Kolumbijské desatoro - od kávy cez zlato až po Karibik

Kolumbia učaruje každému iným spôsobom, čo v BUBO zisťujeme dlhé roky pri sprevádzaní zájazdov do tejto nádhernej juhoamerickej krajiny. V tomto blogu vám predstavím mojich top 10 Kolumbie od gurmánskych zážitkov až po najkrajšie miesta, aké na dovolenke v tomto kúte sveta uvidíte.

Kolumbia je jedným z najväčších vývozcov tohto artiklu na svete. V latinskoamerickom svete ju predbehne už len Brazília, ale tá je aj niekoľkonásobne väčšia, čo sa týka rozlohy, a teda aj potenciálu na pestovanie.

Napriek tomu, že káva pôvodne pochádza z Etiópie, dnes si našla svoje stále zastúpenie po celom svete. Zo všetkých druhov kávy sa vo celosvetovom meradle pestujú najviac dve: robusta a arabica. V Kolumbii nájdete takmer vyslovene iba arabicu, teda tú lepšiu sortu.

Rozdiely medzi robustou a arabicou

Napríklad robusta obsahuje viac kofeínu, a preto jej chuť býva horkejšia. Robusta sa považuje za menej náročnú odrodu na pestovanie. Obyčajne ju nájdeme v nižších nadmorských výškach. Oproti nej sa arabica pestuje vo vyšších nadmorských výškach. Dozrieva dlhšie, a to jej umožňuje rozvinúť komplexnejší arzenál chutí.

Obyčajne hovoríme o jej rôznych ovocných príchutiach. Vo všeobecnosti by sme mohli povedať, že robusta je taká nenáročnica, ktorej plody sa často zbierajú strojmi. A arabica je dáma, ktorá si na svojej komplexnosti dáva záležať. Samozrejme, každý preferuje nejaký typ kávy. Niekto má rád silnú horkú, iný rád hľadá jemné nuansy kyslých - ovocných chutí. Preto možno vo svojej kaviarni v Európe nájdete často aj zmesky. Niekoľko percent arabicy zmiešanej s robustou v jednom vrecúšku.

Záležitosť chuti je aj regionálnou otázkou. Kým vo všeobecnosti Stredoeurópan hľadá skôr pevné a hutné telo kávy v podobe jej horkej chute, na juhoamerickom kontinente jednoznačne vyhrávajú kávy, ktoré by u nás mnohými boli hodnotené ako kyslé.

Miestni pražiari v Kolumbii však hovoria: „Nie je umenie kávu upražiť tak, aby bola horká. Umenie je v nej zachovať jednotlivé ovocné kyslosti, aby lahodne ladili a dopĺňali vkus kávy. Ak chcete horkú kávu, stačí jej vypeckovať teplotu pri pražení a zabiť v nej všetko, čo po dlhé obdobie zrenia vo vysokých nadmorských výškach a komplexných prírodných podmienkach zbierala.“

Káva to v Kolumbii dosiahla tak vysoko, že oblasť, kde sa pestuje tzv. eje cafetero, je v zozname UNESCO a mnohí turisti navštevujú túto oblasť aj kvôli možnosti pozrieť sa priamo na kávovú plantáž. Vlastnoručne si kávu pozbierať, očistiť, opražiť a, samozrejme, aj ochutnať.

Hlavným mestom kávového trojuholníka je ospalé a farebné mestečko Salento, ktoré slúži ako základňa pre výlety nielen za kávou, ale aj za najvyššími palmami na svete.

Údolie Cocora je len zopár kilometrov vzdialené od mestečka Salento. Štýlovo sa sem dá ísť pozrieť na starých amerických Willys. Autá, ktoré kedysi patrili americkej armáde, boli po druhej svetovej vojne vyradené a náramne sa hodili do hornatého terénu Kolumbie. V kopcoch sa tradične zvážali ťažké kávové vrecia na koňoch.

Iste poznáte reklamný pútač oficiálnej Kolumbijskej Federácie Pestovateľov Kávy, ktorý vymysleli v roku 1958. Fiktívna postava Juana Valdeza, ako so svojím klobúkom a pončom prehodeným cez plece vedie za uzdu svojho koňa naloženého vrecami kávy, sa stala ikonickou.

V údolí Cocora si vieme pozrieť najvyššie palmy našej planéty. Ceroxylon Quindiuense je druh palmy, ktorý nerastie nikde inde na svete. Ako jej názov hovorí, „cerox“ pochádza zo slova vosk a „xylon“ zo slova drevo. Quindieunse je zase názov regiónu, v ktorom rastie: Quindio.

Palma vosková z Quindia bola v roku 1985 Kolumbijským kongresom vyhlásená za národný strom. Nerastie nikde inde na svete, iba tu. Štát sa snaží odkupovať väčšie a väčšie územia, aby zachoval rast tohto veľmi vzácneho druhu, ktorý môže dosahovať výšky až 60 metrov.

Táto palma sa vyznačuje úzkym kmeňom, ktorého jednotlivé prstence sú pokrytí vrstvou vosku. Odtiaľ pochádza aj jej názov. Údolie Cocora zas nesie meno jednej princeznej z kmeňa Quimbaya a znamená vodná hviezda.

Celý tento región pôsobí ako vystrihnutý z nejakej rozprávky, prípadne ako z románov magického realizmu Gabriela Garcia Márqueza.

Kto by nepoznal romány ako 100 rokov samoty alebo Láska v časoch cholery, ktorý bol dokonca sfilmovaný v hlavnej úlohe so šarmantným Javierom Bardemom a s hudobným doprovodom v značnej časti filmu s ďalšou kolumbijskou hviezdou - Shakirou. Vypočujte si soundtrack k filmu, určite to stojí za to.

Magický realizmus:

Jeho najznámejším predstaviteľom je Gabriel García Márquez, kolumbijský rodák, ktorého tu familiárne prezývajú Gabo. Jeho zmysel pre veľké rozvetvené ságy, kde sa imaginárne prvky miešajú s realitou, kde minulosť a prítomnosť splýva ako najväčšia kolumbijská rieka Magdalena mu priniesli v roku 1982 aj Nobelovu cenu za literatúru.

Napriek tomu, že posledné roky svojho života strávil v Mexiku, kde dostal aj občianstvo, založil si jeden zo svojich domov aj v nádhernom meste pri Karibiku, v Cartagene.

Ak by ste mali vidieť len jedno kolumbijské mesto, pravdepodobne by to mala byť Cartagena.

Jej koloniálny šarm a bohaté dedičstvo v podobe farebných domov, rozkošných balkónov a jedného z najväčších opevnení v Latinskej Amerike jej vybojovali miesto aj v zozname UNESCO.

Cartagena bola postavená na geniálnom mieste prírodného členitého zálivu, ktorý ju chránil pred útokmi pirátov. A tí sa do mesta dobýjali nespočetne veľakrát, keďže to bolo jedno z najbohatších prístavov, ktoré Španieli používali či už na prekladanie tovaru, zlata a drahokamov smer cez Atlantik do Európy, alebo naopak. (viac v blogu o pevnosti San Felipe de Barajas).

Cartagena bola hlavným prekladiskom otrokov, ktorí ako lacná pracovná sila prichádzali z Afriky. Španieli najprv používali domorodé obyvateľstvo hlavne pri náročnej práci v baniach, kde hľadali zlato. Mnohým chorobám, ktoré sem z Európy zavliekli, akými boli napríklad kiahne, nedokázal domorodý imunitný systém vzdorovať, a tak sa zdecimovala domorodá populácia natoľko, že sem začali dovážať náhradnú pracovnú silu - otrokov z Afriky.

Dodnes má Cartagena a celé Karibské pobrežie asi najviac zmiešaného obyvateľstva a pozostatky afrických génov tu badať asi najviac v hudbe, prípadne aj v kuchyni a miestnej strave.

Cartagena má vďaka tomu extrémne pulzujúci nočný život. Či už sa budete prechádzať ulicami starého mesta, alebo si dáte exotický kokteil priamo na pevnosti s výhľadom na Karibik, alebo dáte prednosť alternatívnej umeleckej štvrti Getsemaní, všade máte možnosť zažiť nezabudnuteľný šarm miestnych aj ostatných pocestných, ktorí radi navštevujú toto nezabudnuteľné mesto, kde by ste sa najradšej presťahovali.

Svoju umeleckú štvrť má, samozrejme, aj hlavné mesto všetkých Kolumbijcov. Bogotá neoplýva síce takým historickým šarmom a koloniálnou krásou ako Cartagena, ktorá leží priamo pri vlnách Karibiku, zato vás dostane svojou impozantnou výškou v objatí Kordiller. Vraví sa, že najvyššie položené hlavné mesto sveta je La Paz v Bolivii, druhé je Quito v Ekvádore a na treťom mieste sa zvykne uvádzať Bogotá s priemernou nadmorskou výškou 2 650 metrov. To je približne ako nás Gerlachovský štít.

Napriek tomu, že leží len nejakých 1 000 kilometrov od rovníka, treba sa pripraviť na chladné noci a svieže rána. Prechádzky mestom v kopci môžu byť o to náročnejšie, ako vám bude v pľúcach chýbať kyslík. Oplatí sa ale určite vyštverať až na kopec Monserrate, odkiaľ máte celé mesto ako na dlani. Navštíviť múzeum zlata, kde budete žasnúť nad bohatou históriou krajiny. A, v neposlednom rade, v Bogote je aj múzeum venované ževraj na najkolumbijskejšiemu umelcovi všetkých čias.

Fernando Botero sa síce narodil v Medellíne, no práve Bogotá mu vzdáva hold v podobe rozsiahlej zbierky obrazov. Ak sa vám jeho dielo páči, v Medellíne si zase môžete pozrieť jeho sochy. Až 23 kusov umelec venoval druhému najväčšiemu mestu Kolumbie.

Že neviete, kto Botero je? Jeho sochy lemujú Chámps-Élysées. Nájdete ich aj v Barcelone, Madride, Buenos Aires, Jeruzaleme, Jerevane či v Nemecku. Spoznáte ich veľmi jednoducho. Napriek tomu, že samotný Botero tvrdí, že nemaľuje tučných ľudí, že maľuje len to, čo vidí. A on vidí veľké objemy. Tak by sme stručne vedeli charakterizovať aj jeho sochy a maľby: veľkoobjemné.

V tomto druhom najväčšom meste krajiny nájdeme dokonca námestie v centre mesta, ktoré je po Boterovi pomenované. Plaza Botero nevynechá asi žiaden návštevník.

Medellín má neslávne slávnu minulosť spojenú s menom Pabla Escobara. Domáci radi hovoria, že sa treba pozerať smerom na budúcnosť. Nezabúdať na minulosť, lebo z minulosti sa môžeme naučiť neopakovať tie isté chyby. Ale dôležité je pozerať sa smer budúcnosť. Mesto za posledných 30 rokov prešlo obrovskými zmenami. Z jedného z najnebezpečnejších miest planéty na zázrak urbanizácie.

Ako ilustratívny príklad sa zvykne udávať tzv. Comuna 13. Je to jedna zo štvrtí mesta, ktorá dnes predstavuje presne to znovuzrodenie, o ktorom Medellín hlása, že je možné. Bývalá nebezpečná favela má dnes súbor eskalátorov, ktoré niektorým obyvateľom skrátili návrat z mesta z 2-3 hodín na 15 minút. Nespevnené blatisté cesty v úzkych uličkách do prudkých kopcov sú dnes minulosťou.

Comuna 13 žije rušný pouličný život. Presťahovali sa sem umelci, otvorili ateliéry. Farebné graffiti zdobia jednotlivé steny. Otvorili sa nové bary a terasky s unikátnym výhľadom na celé mesto. Pouliční tanečníci a speváci vás lákajú na ich predstavenia a popri tom si môžete dať miestne typické osvieženie: mangovú drť ponorenú v slanom náleve. Že zvláštna kombinácia? To niekedy dávali matky svojim deťom, keď sa hodiny hrávali vonku na ulici. Chladné mango osvieži a dodá potrebné vitamíny a soľ zase doplní minerály. Optimálna kombinácia.

Medellín a celá táto časť je neslávne preslávená aj kokaínom. Zo zeleného kríka kokainovníka obyčajného, alebo erythroxylum coca, ak preferujete latinský názov, sa získavajú odpradávna zelené lístky, ktoré sa používajú na viacero spôsobov. Dodnes napríklad môžete vo viacerých krajinách, vrátane Kolumbie, legálne ochutnať a kúpiť si kokový čaj. Tradične sa podáva hlavne v miestach s vysokou nadmorskou výškou. Verí sa, že pomáha na výškovú chorobu.

Domorodci už v predkolumbijských časoch nosili so sebou nádherné nádoby. Niektoré boli aj z čistého zlata. V múzeu zlata v Bogote patria medzi najváženejšie exponáty a nájdete ich pod menom poporo. Práve v poporo mávali napríklad rozmliaždené mušle. Tento biely prášok im slúžil ako zásadité prostredie, ktoré zmiešaním s listami z koky vytvára ten opojný pocit spojenia s Bohmi.

Vraví sa, že najlepšie múzeum zlata na svete sa nachádza v Bogote. Nájdete v ňom toľko zlata a zliatín zlata, že tomu vaše oči nebudú veriť. Ak si k tomu ešte pripočítame, že Španieli takmer nič iné nerobili, len celé 16., 17. a 18. storočie z Ameriky zlato brali, tak nám zostane rozum stáť.

Ku Kolumbii sa viažu mnohé legendy spojené s tzv. El Doradom. Zlaté údolie bolo to, po čom všetci dobrodruhovia najviac túžili. Jedna z týchto legiend situuje El Dorado kúsok severne od Bogoty v podobe posvätnej lagúny. Práve tam sa mal odohrávať podľa legiend aj rituál korunovácie nového panovníka, ktorý na plti zahalený v zlatom prachu vyplával na posvätnú lagúnu.

Dôkazom o tomto akte je azda najobdivovanejší predmet múzea. Z 24-karátového zlata umne do najdôkladnejších detailov prepracovaný predmet, ktorý znázorňuje práve túto posvätnú plť. Ak si na chvíľu privrieme oči v prítmí výstavnej miestnosti plnej zlata, môžeme si dôverne predstaviť, ako sa fantázia rôznych dobrodruhov miešala s mýtami a legendami pôvodného kmeňa Muiscov, až bolo tzv. El Dorado - Zlaté údolie - na svete. 

Kolumbia patrí medzi najbiodiverzitnejšie krajiny na svete. To znamená, že tu nájdeme takmer všetko. Aj hustý dažďový prales, aj skalnaté hory. Široké delty riek aj suché oblasti. Nájdete tu napríklad najväčší počet druhov vtákov a orchideí na svete. Medzi výnimočne obľúbené vtáky patria aj kolibríky. Štatistiky hovoria, že ich je tu takmer 200 druhov.

Kolibrík je naozaj výnimočný vták, ktorého srdce dokáže byť až okolo 1 200 tepov za minútu. Práve vďaka tomu môže dosiahnuť aj extrémne vysokú frekvenciu mávania krídel. Kolibríkom dopomáha aj najrýchlejší metabolizmus v živočíšnej ríši, ak teda vynecháme hmyz. Kolibrík udivoval už aj predkolumbovské civilizácie, ktoré ho spájali s rôznymi legendami a prepojeniami s božstvami.

Kolibrík je napríklad jediný z vtáčej ríše, kto vie lietať aj smerom dozadu. Vďačí za to veľkej pohyblivosti ramenného kĺbu a mohutnému prsnému svalstvu. A v noci sa pomocou hybernácie dokáže dostať do stavu okolo 50 tepov za minútu. Úctihodný výkon v porovnaní s dňom. Naše srdcia by také výkyvy ani náhodou nezvládli. Nájdete ho tu v mnohých farebných prevedeniach a jeho perie sa považovalo za posvätné. Často zdobilo čelenky náčelníkov a malo vyššiu cenu ako zlato.

Na záver nesmieme zabudnúť na približne 1 600 kilometrov pobrežia, ktoré má Kolumbia v Karibiku. Ideálny záver dovolenky je schladiť sa v príjemných vlnách mora, ktoré dostalo pomenovanie po slávnych kmeňoch pôvodného obyvateľstva.

Španieli zapísali, že Karibovia boli udatní bojovníci, ktorí konzumovali ľudské mäso a postupne dobýjali celú oblasť. Preto aj more, ktoré obmývalo značnú časť ich územia, dostalo pomenovane „karibské“.

Karibik je dnes považovaný za jedno z najkrajších morí, pri ktorom si môžete vybrať svoju dovolenku. No nájdete ho nielen v pohľadnicových farbách modrej a azúrovej, ale aj vo všetkých odtieňoch hnedej a zelenej. Stačí si len vybrať.

Ako som spomínala na začiatku, Kolumbia má každému čo ponúknuť a každý si nájde to svoje. Čokoľvek vás nadchne, odnesiete si domov len tie najlepšie a najunikátnejšie ulovené zážitky s BUBO.