Kumbh Mela – cesta za nesmrteľnosťou

„Ľubo, ak sa ponoríš na Sangame, očistí ťa to od všetkých hriechov, očistíš svoju dušu a pomôže ti to dosiahnuť spásu,“ vysvetľuje mi do telefónu môj priateľ P. D. Sharma. Poznáme sa dlhé roky a zažili sme toho veľa. Keď bol prvý raz u mňa doma na Povrazníckej ulici (v tom byte predtým býval spevák Elánu Jožo Ráž), moja žena mu uvarila zeleninovú polievku. Pídí je brahmán, príslušník najvyššej kasty a striktný vegetarián. Miška kúpila zeleninu na trhu na Žilinskej, všetko dôkladne pripravila, aby sme si vzácnu návštevu uctili, zohriala polievku, snažila sa. Pídí si však nabral len malú lyžičku, poriadne si do úst nevložil nič a povedal, že nie je hladný.

„Čo dokelu? Veď Miška sa tak snažila, nechutí ti?“

„Ľubo, je v tom čosi živočíšne,“ povedal tichým hlasom. Bolo mu to nepríjemné, je to veľmi čestný a skromný človek.

„Mrkva, cibuľa, petržlen...“ skúmame, ako môže byť v zeleninovej polievke čosi živočíšne. Až potom nám napadlo, že Miška osmahla cibuľku na kúsku masti... Ooh.

„Ako si to spoznal? Veď to bola len malilinká lyžička v tomto veľkom hrnci?“

„Vieš, moji predkovia nejedli živočíšne produkty už štyritisíc rokov,“ odpovedal mi pokojne. To by mohlo sedieť, aj keď ja som naozaj nič necítil.

Pídí bol následne v Bratislave vyše dvadsať ráz a jeho brat spoluorganizuje tento festival. So svojou akharou sa zúčastňuje každej Kumbh Mela posledné desaťročia.

„Ľubo, táto Maha Kumbh Mela sa koná iba raz za 12 × 12 rokov. Festival trvá 45 dní, ale my tam ideme na ten najlepší deň. Ďalší takýto deň príde až o 144 rokov,“ natešene mi viackrát opakuje.

Ja viem. Na tento deň čakám celý svoj cestovateľský život. Som rovnako vzrušený ako on.

Už lety do Dillí sú drahé. Lety do Ajódhji sú vypredané a posledné miestne lety na iné letiská v okolí stáli viac než let z Indie do Paríža. Väčšina pútnikov však putuje dlhé týždne – vlakom, autobusom, peši. Festivalu sa zúčastňujú všetky kasty, veriaci z celej Indie, ale aj zo sveta. Všetci mieria na jedno jediné miesto. Bez rozdielu kasty, postavenia či príjmu. Voda Gangy všetky rozdiely zmaže. Aspoň na chvíľu.

Kúpili sme si letenky do Váránasí, najstaršieho a najsvätejšieho mesta Indie. Na modernom letisku nás čaká miestny šofér, ktorý nás vezie na festival. Pamätám si Váránasí ako špinavé, páchnuce mesto, kde neustále vypadával elektrický prúd. Toto letisko je však čisté a voňavé.

„Náš premiér Narendra Modi vyhral dvakrát voľby ako poslanec parlamentu práve z Váránasí,“ vysvetľuje mi Pídí.

Pídí nás čakal na letisku v Dillí – mňa, Marcela, vášnivého fotografa, s ktorým sme precestovali množstvo úžasných miest (v roku 2008 južný Kordofán, v roku 2010 Ounianga Serir v Čade, púte na festival na Papue-Novej Guinei či šítsku Ašuru v Iraku), a Paliho, mladého redaktora z televízie Markíza.

Teraz už sedíme v prenajatom aute a prechádzame Uttarpradéšom, najľudnatejším štátom Indie. V tomto štáte som minimálne tridsiaty raz, no takýmito úzkymi cestičkami a dedinkami som ešte nešiel. Festival sa koná v meste Prajagraj (vyslovuj Prajagradž). No nie je to priamo v meste, ale na špeciálnom mieste – na sútoku troch svätých riek. Gangy, Jamuny a Sarasvatí.

Ganga je matka riek, prameniaca v Himalájach. Jamuna preteká cez Dillí aj Agru, hneď za Tádž Mahalom. Sarasvatí je mýtická božská rieka, ktorú síce nikto nikdy nevidel, ale vraj ju možno cítiť.

Boli sme pripravení kráčať dlhé kilometre a hodiny. Máme vhodnú obuv aj batožinu, aby sme sa mohli predierať davom. Skupina klientov BUBO sa zúčastnila tejto Kumbh Mela pred necelým týždňom, krátko po tom, čo tu ušliapali 30 (niektoré zdroje uvádzajú 40) pútnikov. Vlak smerujúci do Váránasí vtedy zastavili stovky kilometrov pred mestom – na koľajniciach a staniciach bolo toľko ľudí, že nemali inú možnosť. Autá stáli v stokilometrových kolónach. Naša skupina vystúpila a zažila Kumbh, no do hotela sa dostali nie poobede, ale až o šiestej ráno. A to ešte neboli na jednom z piatich hlavných „kúpacích“ dní.

My však nemierime na „bežný deň“. Chcem zažiť ten TOP moment – ten jediný deň, ktorý sa opakuje raz za 144 rokov. Viem, že tento nápad nemám sám, a bude tu násobne viac pútnikov než zažili naši klienti. Máme síce VIP servis cez Pídiho brata, no pútnikov je tu toľko, že veci sa menia, a musíme byť pripravení konať rýchlo a prispôsobiť sa. Plus – musíme mať výdrž.

Policajti naše auto niekoľkokrát otočia, nepúšťajú nás do „lievika“, kde by sme sa zasekli. Nakoniec sme zastali na skvelom mieste – v moslimskej štvrti. Krásnym paradoxom Indie je, že na jednom z najsvätejších hinduistických miest žije prevažne moslimská komunita.

Trikom – ktorý navrhol Pídí – bolo, že sme dorazili niekoľko dní pred naším D-dňom. Takéto festivaly sa nedajú absolvovať za jeden deň. Je to komplexná záležitosť, ktorej musíte venovať čas – a peniaze. Ceny všetkého sú násobné, najmä ak chcete akýkoľvek komfort, ktorý sa čo i len približuje tomu nášmu.

Kumbh Mela sa koná na štyroch rôznych miestach: v Prayagraji (kedysi Allahabad), Haridware, Nashiku a Ujjaine. Najväčšia Kumbh sa koná v Prayagraji každých 12 rokov. Presné miesto púte je na sútoku troch svätých riek, ktorý sa nazýva Triveni Sangam – a tam mierime. Vidíte, že ak chcete byť na správnom mieste, musíte toho vedieť veľmi veľa alebo mať so sebou niekoho, kto sa v tom vyzná. To je pravdepodobne najťažšie, pretože len málokto má skutočné praktické skúsenosti. To, že máme Pídiho a jeho brata, nám dáva obrovskú konkurenčnú výhodu.

Aj taký detail je extrémne dôležitý. Ak budete ubytovaní zle, môže vám podstata celej púte uniknúť. Cez milióny pútnikov sa nepretlačíte… Možno TO uvidíte na našich fotografiách a pocit vám skúsim sprostredkovať aj slovom, ale tá sila, TO silné duchovno, ktoré napĺňa celý priestor, je akosi neprenosné. Zrejme TO je dôvod, prečo festivaly akéhokoľvek druhu fungujú. Aj na hudobných festivaloch je dôležitejší než dobrý zvuk z reproduktorov súzvuk duší návštevníkov.

Podľa legendy bojovalo dobro so zlom v čase, keď sa miesil oceán mlieka a vytváral život. Tento výjav nájdete na mnohých miestach, no ak ste boli v Angkor Wate, tak aj na najkrajšom reliéfe na stene slávneho chrámu. Počas tejto bitky sa z nádoby „kumbh“ vyliali kvapky amritu (nektáru nesmrteľnosti) – a o to ide. Na základe týchto kvapiek vznikla „Mela“, čo znamená stretnutie či púť. A tak tu máme tisícročnú tradíciu – najväčšiu púť planéty.

Čas konania púte určujú indickí astrológovia (džjótiša). Indovia veria hviezdam – ak si chcete niekoho vziať, najprv idete k astrológovi, ktorý určí, či má váš vzťah perspektívu. Kompatibilita – kundali – je základom, aby vzťah mohol pokračovať. Astrológ určuje termín svadby a ak sa v manželstve vyskytnú problémy, predpisuje rituály, ktoré ich majú zahnať.

Astrológovia hovoria aj do biznisu (kedy a či vôbec daný podnik začať) a určujú aj meno novorodenca (námakarana) – preto sa Pídi volá tak zvláštne (Purushottam Dutt), lebo to povedal astrológ.

Astrológovia určujú aj začiatok a trvanie Kumbh Mela. Je pre mňa fascinujúce, ako je podceňovaná India vyspelá. Arabské čísla do kresťanského sveta priniesli učenci z Abbasovského Bagdadu, ale vymysleli ich Indovia. Indovia vymysleli aj nulu. Po tisícročia pozorovali najväčšiu planétu slnečnej sústavy – Jupiter (Guru) – a podľa jeho polohy k Slnku (Surja) stanovovali, kedy sa bude Kumbh konať. Očistný kúpeľ v Gange počas Maha Kumbh Mela má podľa hinduistickej viery najväčšiu moc odstrániť karmické hriechy a zabezpečiť mokšu (oslobodenie z cyklu znovuzrodenia).

Ako je päť prstov na ruke, tak aj 45-dňová Kumbh má päť hlavných kúpacích dní. Astrológovia deň pred nimi ešte potvrdia, či je všetko v poriadku. Najviac amritu je však v jeden jediný deň – podobne ako prostredník trčí nad ostatné prsty. A práve tento deň je v strede festivalu – a my naň mierime!

Bohovia a démoni miesili oceán mlieka, v dnešnej Indii sa miesi náboženstvo a politika. Tohoročná Maha Kumbh Mela bola výrazne podporovaná vládnou stranou BJP. Marketingový tím premiéra Narendru Modiho si splnil svoju úlohu perfektne – na Kumbh prišiel každý, bola to prestíž, každý sa tu musel ukázať a zdieľať post na sociálnych sieťach.

Tohtoročná Kumbh mala v Indii veľký úspech – organizácia bola všeobecne chválená a mnoho celebrít vyhlásilo: „Som hrdý, že som Ind.“ Vláda na sútoku riek vybudovala 450 kilometrov ciest, 30 pontónových mostov, postavila 150 000 stanov a 150 000 toaliet – jednoducho obrovské čísla. Nasadených bolo 40 000 policajtov a množstvo vojakov.

5. februára sa v Dillí konali voľby. Dlhodobo tu vládla socialistická (až komunistická) AAP (Aam Aadmi Party) a BJP bola slabá. No teraz BJP všetkých prevalcovala a ovládla aj hlavné mesto. Investícia do Kumbh Mela sa vláde oplatila.

Polícia a vojaci kontrolujú vstup na púť v obrovskom okruhu vyše 100 kilometrov. Ako píšem, mnohokrát nás otočili, ale nakoniec sme sa cez úzke cestičky preštrikovali celkom blízko. Pomohol nám miestny šofér, ktorý hovoril miestnym dialektom a poznal oblasť. Cesta bola úzka, škriabali sme spätné zrkadlá, a zrazu sa zmenila na uličku širokú tak na bicykel.

Zobrali sme batohy a vyrazili peši. Po chvíli už počujem hudbu a dav rýchlo rastie – ako potôčiky, ktoré sa zlievajú do veľkej rieky. Je to živelné. Vľavo vidím neuveriteľný kolotoč, vpravo „stany“ chudobných. Rieka pútnikov mohutnie, predáva sa drevo, náboženské predmety, farby. Červená a žltá z kurkumy, modrá z džakarandy, ružová z nayantary – to isté ako počas sviatku Holi.

Potom vojdeme do samotného komplexu, do novovybudovaného mesta. Ubytovať milióny ľudí? Neuveriteľné! Klobúk dolu – až z toho ide strach, že indická armáda dokáže takto postaviť obrovské mesto s tridsiatimi mostami cez širokú, prekvapivo rýchlo tečúcu rieku.

Mierime do jednej z trinástich akhár. Pídiho brat je pravou rukou svätého guru, predstaveného akhary Pahari Baba. Máme GPS súradnice a vďaka nim poľahky nachádzame „stan“.

Vojdeme dnu, pri vchode sa ľudia vyzúvajú. Vo vnútri sa chystá spať asi tisíc ľudí, možno viac. Kam nás dajú? Duševne som pripravený, že týždeň nejdem na záchod. No je to vcelku čisté. Privítajú nás: „Nevyzúvajte sa, všetko je v pohode.“ Hrá živá hudba Hare Krišna, atmosféra je príjemná.

„Neberte si vzácne veci, vieš, je tu len príliš veľa ľudí,“ varoval nás Pídí. Ale iba naša fotografická výbava je za pár desaťtisíc eur… Je tu však strážnik, má posteľ priamo v chodbe a neskôr zistím, že stráži túto akharu vo dne, v noci.

Vľavo na chodbe sú dvere a keď ich otvoria, zavýskame od šťastia. Je tu normálny záchod. Spím na matraci na zemi, chalani majú každý svoju posteľ.

A tak sa náš zážitok z Kumbh Mela začína...

Dohodneme sa o pol hodinu a ja idem preskúmať náš „stan.“ Šéf našej akhary, Šrí Radžendra Dás Maharádž, má práve interview. Je to veľká, všeobecne známa osobnosť – pútnici prichádzajú, skláňajú sa pred ním a bozkávajú mu nohy.

Sme jediní belosi, jediní cudzinci, a tak sa predstavím a odfotíme sa s ceduľou „Čo je Slovensko.“ Už v akhare pôsobíme ako atrakcia a každý sa chce s nami odfotiť. Oproti vchodu predávajú umelohmotné fľaštičky.

„Čo to je?“ pýtam sa.

„To pijeme,“ vysvetľuje mi Pídí. „To je kravský moč.“

Tak toto je príliš! Pozriem sa na pútnika vedľa mňa – má jednoduché šaty, asi nejaký sedliak z dediny, a práve si kupuje túto fľaštičku.

Prihovorí sa mi perfektnou angličtinou: „Je to výborné, voláme to gomutra a pijú ho najvyššie kasty, väčšinou iba brahmani,“ vysvetľuje mi.

Pýtam sa ho, ako to, že hovorí tak dobre anglicky, a čo je jeho zamestnanie.

„Ja som neurochirurg v Bombaji a tento kravský moč je purifikovaný. Je to super, posilňuje imunitu.“

Takto vyzerá Kumbh. Keď som dal na Instagram nejaké zábery, väčšinová reakcia zo Slovenska bola: „Fuj, špina, humus...“ Jednoducho jedna veľká negatívna odozva. No môj prvý rozhovor je s neurochirurgom, ktorý sem prišiel ako pútnik – rovnako ako my.

„Vieš, my brahmani veríme, že ak moč nepiješ, urazíš Gau Matta,“ myslí tým Matku Kravu.

Počul som, že indický premiér odporučil svojim ministrom dezinfikovať kancelárie kvapkami kravského moču. Najlepší je vraj od tehotnej kravy. Priznám sa – toto som nevyskúšal. Možno nabudúce...

Vzadu v našej akhare je „jedáleň,“ kde každému, kto príde, dávajú najesť zadarmo. No my sme sa už dohodli na večeru v juhoindickej reštaurácii.

Pídí nám na krk vyrobil visačky, a aj keď akékoľvek označenia neznášam, tejto visačke som rád. 99 % pútnikov nás oslovuje v niektorom z indických jazykov, pretože nevedia po anglicky. Väčšina Indov totiž stále žije na dedinách a teraz sa vybrali na púť svojho života.

Však aj kresťanské púte sú o tom – vidieť svet, spoznať druhých ľudí. Cestovanie bolo vždy dôležité a múdre národy to vedia. Raz vidieť je ako stokrát počuť. Cestovanie je recept proti bigotnosti, malichernosti a úzkoprsosti. Scestovaní ľudia sú často úspešnejší. Aspoň takto to fungovalo posledné stáročia...

Na ceduľke na krku mám v hindčine napísaný názov akhary, výsek, kde sa nachádzame, a ešte neviem ani čo všetko.

Kumbh Mela je o duchovnom rozvoji, ale treba nasýtiť aj telo.

Vyberieme sa s Pídím z akhary vľavo. Zvečerieva sa, ulice sú mokré a blatové – zistíme, že ich polievajú, aby sa neprášilo. Jedna akhara sa preteká s druhou, ktorá bude hrať hlasnejšie. Pred našou sa zhromažďujú pútnici na večeru zdarma.

My dnes nechceme večeru zadarmo. Ideme asi päťsto metrov a zabočíme doprava do juhoindickej reštaurácie špecializovanej na vegetariánsku stravu. Celkovo sa mi na Kumbh zdá, že sa podáva iba vegetariánska strava.

Keď chalani vidia „ambiente“ reštaurácie, rozhodnú sa radšej zostať pri proteínových tyčinkách. No ja si dám – dám si aj mlieko, aj všetko.

Je to vskutku negustiózne – umelohmotné stoličky sa podo mnou prehýbajú, stoly sú špinavé, ale Pídí sa tvári, že to je super a že tak to má byť. Pozerám, či neuvidím pobehovať potkany, ale nie. V obdobnej „reštaurácii“ jeme následne každý deň. Najčastejšie masala dosa – tú chrumkavú obrovskú ryžovú placku plnenú zmesou zemiakov. Dal Makhani z čiernej šošovice s maslom a smotanou, aloo gobi – zemiaky s karfiolom. Hľadám guľôčky pani puri plnené pikantnou vodou, ale nikde ich tu nevidím.

Každopádne, treba povedať, že nič (zlé) mi z toho nebolo. Už mám zrejme vybudovanú črevnú mikroflóru ako Ind. Pri mojej štyridsiatej šiestej návšteve Indie sa to už dá očakávať.

Budíček máme klasicky každý deň okolo tretej alebo štvrtej ráno. U nás doma je polnoc, a tak je cesta na púť aj z tohto hľadiska náročná. Vstávame spolu s pútnikmi – tí mieria ku Gange, a tí odvážnejší, ktorí sa neboja, že ich ušliapu, ešte ďalej na Sangam.

Pred pár dňami tu ušliapali 30 ľudí, podľa srílanských médií dokonca 40. Toho sa nebojím – som predsa len väčší. Obávam sa skôr toho, či sa vôbec na sútok dostanem. Ľudia sa kúpu vo svätej vode Gangy celý deň – a máme ju len 10 minút peši. Najlepšie kúpanie je však na sútoku pri východe slnka.

Na Sangam sa však musíme dostať – pretlačiť sa TAM. Sútok je na druhej strane Gangy. Prvý most je zatvorený, druhý je jednosmerný, ale našťastie tretí je otvorený. Na druhý deň okolo obeda boli napríklad zatvorené všetky mosty až po osemnásty.

Aj keď máme insiderské informácie od Pídiho brata, ktorý chodí na zasadania „pútnickej komisie“, v skutočnosti sa veci menia typickým indickým samospádom. Keď je v Sangame veľa ľudí, mosty sa zatvoria – a my musíme ísť ďalej, nachodíme o mnoho kilometrov viac.

Janči Zachar, prezývaný Babadží, lebo v Indii bol mnohokrát a miluje ju, mi nadšene volal: „Ľubo, to je masaker, priprav sa, že nachodíš tridsať kilometrov denne!“

Janči so mnou roky behal preteky Od Tatier k Dunaju, a tak vie, že to pre mňa nebude problém. No ja idem Kumbh trošku inak než slovenský Babadží – spím tu viac nocí, žijem so svätcami v ich akhare a chcem sa za svitania okúpať na svätom sútoku.

Je tma, mám uterák a v pláne ponoriť sa v ten najlepší čas.

Ja si kvalitu vody neidealizujem, no dnes to musím dať. Dnes je predsa na sútoku najviac amritu, aký zažil akýkoľvek človek chodiaci po našej Zemi.

Prechádzame mostom so stovkami pútnikov z Nepálu, ktorí hrdí nesú svoju divnú zástavu. Mútne vody Gangy sú prekvapivo silné a bijú do mosta pod nami, no most sa ani nepohne. Následne ideme ďalšie kilometre, mám čelovku, a masa ľudí hustne, až to pôsobí akoby to bolo jedno telo – no pozostávajúce z miliónov duší. Neviem, či by som cez takúto masu prešiel na európskom hudobnom festivale, ale India je aj v tomto unikátna, a táto masa ma pohltí ako meňavka a posúva vo svojom vnútri.

Cítim sa ako mitochondria v cytoplazme, pohybujúca sa po mikrotubuloch. Neviem, prečo mi napadlo takéto prirovnanie, možno som sa mysľou vrátil do lavíc lekárskej fakulty? Blížim sa k rieke a cítim sa ako v plodovej vode v bruchu mojej mamy. Keď ma dav porodí, som na sútoku, predo mnou je zrazu voda. Tu je koniec, ďalej sa ísť nedá, ale ja sa cítim, akoby to bol začiatok.

Pred vodou vláda rozprestrela na zem slamu, aby nebolo blato, a je to naozaj dobre vymyslené. O tom, či sa ponorím, ani nerozmýšľam. Mám takú povahu, že keď sa raz rozhodnem, už idem. Nech to stojí čokoľvek.

Vchádzame do vody spoločne s Pídím. Pred dvoma rokmi som s ním prechádzal chrámy v Mumbaji a vždy sa tam hodil na zem a bozkával sošky. Aj tento ponor znamená pre neho veľa. Ja sa cítim ako mitochondria, embryo a meňavka, ale inak je toto pre mňa skôr lovenie zážitku ako lovenie nesmrteľnosti.

„Dnes je tu najviac amritu. Potvrdili to astrológovia. Je ho tu najviac...“ pošepne mi a vidím radosť a zadosťučinenie v jeho tvári. Evidentne sme daný deň „trafili.“

Ja cítim viac než amrit. To, že voda tečie z Himalájí, sme na severnej pologuli a je začiatok februára. Voda je proste studená!

„Zakry si uši a nos, ponorme sa spolu,“ hovorí Pídí a ja rozmýšľam, ako si dvoma rukami zakryjem aj obe uši, aj nos. No ponorím sa naraz s Pídím.

Ešte nevyšlo slnko, no obloha je už červená. Ponoríme sa trikrát. Myslím na svojho otca, ktorý zomrel pred necelým rokom a ktorý pre mňa veľa znamenal. Pred odchodom som sa zastavil na cintoríne a hovoril som mu, že idem hľadať jeho dušu. Tu v Indii veria, že ak človek zomrie, tak je to iba jeho schránka, ale duša prejde do inej bytosti. Do ktorej? Podľa karmy, akú človek mal. Môj otec bol čestný a múdry muž a má určite dobrú karmu, myslím si s mokrou hlavou.

Potom vystriedame miesto a ešte ponor zopakujeme, spolu to bolo šesťkrát. „Pre istotu,“ hovorí Pídí. Tá druhá trojica už bola v pohode. Slnko sa práve dostalo nad obzor, sme tu presne, je to naozaj nádhera. Ten pocit, čo máte, ak sa otužujete, alebo ten, keď skočíte po saune do studenej vody. Je mi nádherne!

Hreje ma slnko, alebo je to čosi iné? Môže to byť amrit? To je hlúposť, však? Energia z miliónov vibrujúcich duší tu naokolo? Každopádne je mi teplo a krásne.

Nesmrteľný nebudem, to je mi jasné, ale na tento zážitok do konca života nezabudnem, to je mi jasné taktiež. Možno duša môjho otca počula moje volanie a možno amrit z mojej duše zmyl dedičné hriechy. Čo my vieme... Ako syn fyzikálneho chemika by som takto ulietať nemal.

Ako tak stojím vonku, slnko hreje a je krásne, premýšľam, že niečo na tom musí byť. Tie milióny pútnikov by tisícročia nemerali cestu nadarmo. Otočím sa a vidím obdiv v očiach ostatných. Všetci sú veľmi milí a ja sa cítim... aj by som napísal, že ako v raji... proste bolo to super!

PS: Keď toto píšem, je už pár týždňov po mojom ponorení a žiadnu kožnú chorobu som nedostal.

„Môžem si trošku lognúť?“ pýtam sa Pídiho po tom, čo si nabral bandasku vody priamo z rieky.

„Ale jasné, Lubo...“ odpovedá bez zaváhania. Tak odtiaľ potiaľ, aachman, ako volajú rituálne pitie tejto vody hinduisti, naozaj nemusím. No oni to robia. Pijú kravský moč a túto špinavú znečistenú vodu, v ktorej sa kúpu milióny ľudí, hádžu do vody popol a nespálené kusy ľudských tiel... a potom si z tohto koktejlu lognú.

Je to prirodzená vakcinácia? Slabí to nedajú, no zdravých to ešte posilní? Kým my v Európe, čo pijeme najčistejšiu vodu, vymierame, Indov je stále viac a viac.

Každopádne, každý zbožný hinduista má doma vodu z Gangy, ktorú si váži viac než Black Label. „My tej whisky vypijeme viac než vyrobia,“ povedal mi raz môj priateľ, ktorý v Indii vlastní tri fabriky na výrobu farieb.

Najlepšia voda na aachman je zo svätého mesta Váránasí, no TOPka je voda zo Sangamu. A voda z dnešného dňa? To je ako 40-ročný Ruby Reserve (od Johnyho Walkera). Pre Pídiho je táto voda jasným úlovkom, veď kto by odolal vode, keď je planéta Jupiter v ideálnom postavení voči Slnku. Takéto postavenie je iba raz za 144 rokov.

PS: Pídi nedomyslel, že aj späť do Dillí letíme lietadlom a vodu, ktorú nosil odvtedy v ruke ako šperk, mu tu chceli zobrať, tak ako každú tekutinu. No vybavili sme to.

Prechádzame krížom púťou a denne si s nami spraví fotografiu stovka ľudí. No nie sme tu jediné celebrity. Do vody sa ponoril indický premiér, bhutánsky kráľ, najbohatší Indovia Mukesh Ambani či Gautam Adani, spevák skupiny Coldplay - Chris Martin, či manželka Steva Jobsa, Laurene. No sú tu ešte väčšie celebrity a to duchovní učitelia.

Zdá sa mi, že sa tu zišli všetci indickí svätci, ktorí vedia chodiť. Dostal som požehnanie od Tiger Babu, ktorý je známy aj na Západe a nosí frajerské čierne okuliare. Z nášho pohľadu to vyzerá hrozne, ale sadhu vo frajerských Ray-Banoch bol na Kumbh vcelku bežný obraz. Tiger Baba ma na daršane (osobnom stretnutí) požehnal veľkou metličkou a buch buch buch, bolo cítiť, že do toho dal dosť energie. Patrí k asketickým sadhuom Aghori.

Po ulici stanového megapolis idú sem-tam autá a okolo nich ohromný dav. V jednom takom aute sedí aj hviezda Sadguru Ritešvar Dži Maharadž z mesta Vrindavan. Vo Vrindavane som raz strávil zopár dní a žil som v akhare s jedným svätcom. Tvrdil, že neje, a naozaj tie tri dni do úst nevložil nič, vôbec nič. Jedol o druhej v noci, keď sme všetci už spali? Všetci sa pred týmto svätcom vo Vrindaváne skláňali ako ku bohovi a on sa aj tak správal.

Sadguru Ritešvar Dži Maharadž je hviezda iného kalibru, presadil sa aj medzi ostatnými svätcami. Požehnanie dostávam akoby paprčkami od gigantickej sliepky. V mnohom je to absurdné, ale Indovia týmto požehnaniam a sile svätcov veria. Veria, že posvätné vibrácie fungujú.

Na Kumbh ma požehnalo asi tucet svätých (poznámka: nič sa neudialo), no tento odsek som nazval tak kvôli inému požehnaniu. Bolo to hneď prvý deň na prvej prechádzke, kedy sme uvideli prvého naga sadhu, holého svätca, ktorý žehnal pocestným. Bol zalezený hlboko vo vnútri svojho šiatra a ja som ho odfotil.

Okrem kultúrneho a spirituálneho zážitku milujem fotografovanie a každý fanatický fotograf ma pochopí. Fotím na „zastaralý“ fotoaparát, na ktorý sa nedá fotiť, no ak fotografia vyjde, je to prekrásne. Je to moje hobby, nikdy som sa nezúčastnil žiadnej súťaže a nedostal za fotografiu zaplatené čo i len cent. Baví ma to, je to okrem písania taký môj prejav tvorivosti. Snažím sa takto v mojom živote vybalansovať biznis.

No poďme k veci. Nahý muž zatočil rukami, že si fotenie neželá, ja s tým mojím foťákom niekedy musím dlho ostriť, sedel v tme a potreboval som upraviť clonu... A potom som iba cez hľadáčik videl, že vstáva a beží ku mne. Otočil som sa a utekal, no za mnou bol dav stoviek ľudí, ktorí sa prišli svätcovi pokloniť a nevedel som sa tak rýchlo pretlačiť preč. Dobehol ma a rááách, plesol ma akýmsi papekom z plnej sily. Podľa mňa mám modrinu pod lopatkou doteraz. Bola to naozaj tvrdá rana.

„To bolo krásne požehnanie,“ rozplýval sa Pídí. „Aj ja by som rád také dostal,“ pokračoval. Bol som prekvapený, lebo som si myslel, že ma všetci odvrhnú, že som prekročil čiaru slušnosti. V prvej sekunde mi napadlo, že rozvášnený dav ma dorazí – bezbožníka. Indovia však ku mne začali chodiť a dotýkali sa ma, akoby som teraz aj ja bol svätý. Usmievali sa na mňa a vôbec sa nezdalo, že by mi zazlievali, že som robil niečo, čo sa ich svätému nepáči. Zvláštna to krajina. Príjemná.

Duchovní učitelia sú pre nás bizarnou záležitosťou, ale potom je tu ešte čosi väčšie – Naga Sadhuovia, ktorí sú úplne holí, so spletenými dlhými dredmi (jata), natretí popolom. Nikto vám nepovie, kde ich v tom mnohomiliónovom dave nájsť. Ďalšie dni, ešte s boľavým chrbtom, som objavil stovky takýchto holých mužov a žiaden neprotestoval pri fotení.

V hlavný kúpací deň tretieho februára sme videli desaťtisíce Naga Sadhuov, ktorí ešte za tmy, mnohí s trojzubcami a gorálkami z lebiek, smerovali na svätý sútok. Odetí iba v popole, na znak smrteľnosti a oddanosti Šivovi. Boh Šiva je ničiteľom a nakoniec všetko spáli na prach. Tá konečnosť, to je to, čo ľudí najviac fascinuje, a preto je Šiva v Indii najpopulárnejším bohom. Indovia nechcú dobrého Boha, stvoriteľa. Nevzývajú vo veľkom ani udržiavateľa harmónie. Páči sa im tento ničiteľ, jógin a Boh sexu – boh, ktorého vzývajú Naga Sadhuovia.

Sadhuovia sú muži, ktorí sa rozhodli urobiť skratku smerom k dosiahnutiu mokše – vymaneniu sa z kolobehu reinkarnácií. Väčšinou ide o mužov z najvyššej kasty, lebo títo muži majú podľa hinduistov naozaj k mokše najbližšie. No na tejto Maha Kumbh Mela inaugurovali o 20 % viac Naga Sadhuov z kasty Dalitov – to je tá posledná až nekasta, ľudia bez práv, ktorých prezývajú „nedotknuteľní“. Nemožno si ich ani len dotknúť... no často je to ešte horšie.

Bolo sucho a jedna žena Dalitka sa napila z veľkej nádoby v dedine. Niekto ju videl a tú nádobu museli vydezinfikovať. Ako inak, kravským močom a ženu exemplárne potrestali.

No poznám aj horšie prípady. Dalit viedol svoju nevestu, samozrejme, Dalitku (nikto iný by si ho nevzal), na svadbu. Išli podľa tradície na vyparádenom koni a prechádzali okolo skupiny brahmanských chlapcov. „Keď ideš okolo nás, zíď z koňa,“ prikázali mu. „Idem na svoju svadbu,“ namietal. Oboch zabili.

Nieže dotknúť sa, ale ani tieň Dalita nemôže dopadnúť na ľudí z vyššej kasty. Daliti majú chalúpky na okraji dedín tak, aby vietor fúkal od nich preč a nie do dediny. Dalita sa nehodno dotknúť, vojsť do jeho tieňa a zacítiť ho. To poníženie si ťažko viete predstaviť.

Áno, kasty boli oficiálne zrušené tvorcom indickej ústavy, právnikom doktorom Ambedkarom v roku 1950. Aj on bol Dalit a presvedčil mnohých hinduistov z najnižších kást, aby konvertovali na budhizmus. Každopádne, kasty fungujú v indickej spoločnosti a v reálnom živote naďalej.

Daliti však okrem obrovskej diskriminácie podliehajú aj štátnej pozitívnej diskriminácii a na univerzity či do štátnej služby sa dostanú aj s horšími výsledkami. A teraz Dalitov prizvali medzi elitných bojovných a hrdých Naga Sadhuov.

Dlho a dobre poznám ľudí z najvyšších kást. Títo dodržiavajú hinduistické rituály najprísnejšie. Sú to prísni vegetariáni, rozprávajú pokojným jazykom, pekne, neklamú, sú extrémne pobožní. No mám kamaráta z tretej kasty, ten čo vlastní tri fabriky, je to multimilionár.

„Dám si teľacie,“ hovorí mi v bratislavskej reštaurácii, a je mu jedno, že teľa je krava. Najprv som si myslel, že nerozumie, čo je to teľa. Je z kasty Vajšov, a tak na hinduistickú hru kašle a robí si veci po svojom, hlavne biznis. No čím je starší, tým sa mi zdá, že mu kohútik pristrihávajú, respektíve si ho pristriháva sám. Je čím ďalej tým väčším hinduistom, veď čo keby na TOM bol kus pravdy?

Okrem toho, že chodia nahí a nič nevlastnia, dodržiavajú veľmi tvrdé rituály. Viete si predstaviť prederaviť si penis visiacim zámkom? Nie zámočkom, ale veľkým zámkom? Nie je v tom žiaden trik a z fotografie, ktorú som urobil, príde chlapom zle. Nahral som ironické video o „indickej antikoncepcii.“

Naga Sadhuovia dokážu stáť na jednej nohe. Roky. V extrémnych horúčavách či aj v snehu, stále holí. Niektorí roky stoja vzpriamene aj keď spia – sú podopretí, ale neľahnú si. Majú roky jednu ruku nad hlavou. Možno by ste to vydržali hodinku, možno deň, no oni tú ruku majú nad hlavou roky.

Vedia ovládať tep svojho srdca. Ich jogínske pózy sa zdajú za hranicou toho, čo človek dokáže. Často sú vychudnutí, extrémne odriekanie a askéza sú základom ich bytia. Na svojich cestách indickým subkontinentom som videl mnoho Naga Sadhuov, ale vždy naraz maximálne jedného či dvoch. Mať ich toľko pokope, to je naozaj unikát, ktorý už asi nikdy nezažijem. Niečo viete vidieť z fotografií v tomto blogu. Je to také iné, také fascinujúce.

Na púti Kumbh Mela sa zúčastňujeme pravidelne. Môj brat Palo, Jožo Zelizňák a Juro Ondrejčík dokonca pre televíziu Markíza natočili pred deviatimi rokmi priamo na Kumbh Mela dokument. Tá veľká Kumbh Mela sa však koná iba raz za dvanásť rokov a na tej v roku 2013 bolo okolo 120 miliónov pútnikov. To je neuveriteľné číslo. Veď na najväčšej mariánskej púti Európy do portugalskej Fatimy sa za celý rok zúčastní sedem miliónov pútnikov.

Púte považujem za univerzitu cestovania. Na púť do posvätnej saudskoarabskej Mekky som čakal dlhých dvadsaťpäť rokov. Píšem o tom v blogu Púť do Mekky, haj či umra, o tom, ako som založil OPAK (Organizáciu priateľov arabskej kultúry), ako bol veľvyslanec Saudskej Arábie v BUBO predtým, než sa išiel predstaviť prezidentovi SR, o tom, ako som stál na hraniciach so Saudskou Arábiou už na jar v roku 1995… Do Mekky sa mi podarilo dostať o dvadsaťpäť rokov po tom, čo som založil OPAK.

Na Maha Kumbh Mela však čakám minimálne rovnako dlho. V mnohých rozhovoroch som povedal, že India je mojou najobľúbenejšou krajinou, bol som tu takmer päťdesiatkrát a tento rok sa ešte dvakrát vrátim.

Na tejto Kumbh Mela sa vraj zúčastnilo 630 miliónov pútnikov. Išlo teda o najväčšie združenie ľudí v histórii ľudstva a počet pútnikov prekonal aj tie najodvážnejšie odhady.

Aj na tejto Maha Kumbh Mela sme mali tri skupiny odvážnych klientov. Unikátnosť mojej cesty bola v tom, že som nešiel iba na Kumbh, ale išiel som sem kvôli jednému dňu. Aj keď festival trvá vyše šesť týždňov, má svoje vrcholy a potom jeden TOP deň.

O mojej ceste na Kumbh Mela som nedal nikomu vedieť. Stalo sa mi totiž, že vypíšem zájazd a odkopírujú ho. Keďže sa cestovaniu venujem tak dlho, mám znalosti – know-how – ktoré iní nemajú. Rozhodol som sa, že moje expedície nebudem zverejňovať vopred. K informáciám sa dostanú iba tí, čo ma sledujú na sociálnych sieťach, alebo tí, čo sa prihlásia na odber mojich blogov.

Trik na mojej ceste je v tom, že aj z týchto piatich kúpacích dní je iba jeden ten NAJ. Ten prostredný, ktorý trčí ako prostredník nad ostatnými. Inak je to aj logické. Indickí astrológovia počítajú dráhu planéty Jupiter vzhľadom k Slnku a ideálna poloha je iba raz za 144 rokov. Musia si dať nejaký výrez, a tým je tých 45 dní, ale najviac „amritu“ (nektáru nesmrteľnosti) je na sútoku iba v jeden deň. Samozrejme, na tohoročnej Kumbh Mela bolo viac Slovákov, ale keďže to skopírovali neskoro, boli po nás a už v dobe, keď všetky dôležité akhary odišli.

Púte sú o duchovnosti, ja viem, ale neviem v sebe potlačiť individualistického Európana. Na mnohých miestach planéty som bol ako prvý Slovák, dlhé roky pred ostatnými, v medzinárodných tabuľkách cestovateľov jasne vediem. A aj čo sa týka festivalov, snažím sa o unikátnosť, ktorú iní nevedia zopakovať.

Na púte putujem dlho, mnoho rokov. Do Mekky ku Kaabe som sa vrátil trikrát, kým som pochopil, ako a kedy tam byť. Keď si pozriete moje fotografie, vidíte, že okolie Kaaby je úplne, ale úplne plné. Už sa sem viac ľudí nezmestí. O toto ide. Často uvidíte zábery Kaaby a okolo iba zopár desiatok ľudí. No byť tu, keď je plno, je úplne iná liga. Rovnako preplnenú mešitu uvidíte na mojich fotografiách zo šiitskeho sviatku Ašura. Viac ľudí sa už do mešity nevojde.

Keď sa budete vydávať na púte, vedzte, že základom je byť na nich v ten správny deň. Často ide iba o jeden deň a aj v tom o určitú hodinu. Myslite na to!

Informácie z Veľkej Kumbh Mela viete využiť o 144 rokov =)

K dlhodobému snu navštíviť Maha Kumbh Mela sa pred necelým rokom pridal ešte jeden dôvod. Zomrel mi otec, človek, ktorého som si veľmi vážil a bol pre mňa v živote veľmi dôležitý. V našej rodine neexistovalo tabu. O všetkom sme mohli diskutovať. Od malička som bol predmetom propagácie uvažovania a kritickej diskusie.

Fyzikálny chemik, ktorý poznal naspamäť Bibliu, ale veril vede viac než ja. V poslednej dobe sa naše názory začali líšiť. On zdieľal tie, ktoré má 90% vzdelaných ľudí sveta, moje názory sa stávali názorom menšiny. Málokto má totiž možnosť toľko cestovať, podnikať a brať na seba veľkú zodpovednosť. Málokto má takú šancu meniť veci okolo seba. Mne život doprial veľa a prax a výsledky ma posúvajú preč od mainstreamu, či chcem, alebo nie. Názory mainstreamu ma začali nudiť. To, čo sa hovorí, totiž už bolo. Mňa viac fascinuje odhad toho, čo bude.

Môj otec rád so mnou diskutoval, a aj keď nesúhlasil, vždy sa usmieval. Páčilo sa mu, že má syna, ktorý hľadá a báda. Vedci boli pre neho najvyššou kastou, ľuďmi, čo hľadajú princíp a pravdu. Chápal, že som prestal opakovať iných a vybral sa svojou cestou, a bol rád, že moja cesta vedie krásnym životom, ktorý mám rád. Môj otec neznášal Rusov, obdivoval USA a bol presvedčený demokrat. Tak ako ja. Nikdy nepovedal ani jedno neslušné slovo. To som bohužiaľ nezdedil.

Je zaujímavé, ako človek, ktorý nenadáva, dodržiava všetky pravidlá, vychová syna, ktorý ho obdivuje a ktorý nadáva ako pohan a porušuje, čo sa len dá. Je to ten indický princíp nesúrodého chaosu? Moje cesty Indiou ma určite ovplyvnili. Podnikateľov napríklad považujem za tretiu kastu a keď hovorím, že peniaze nie sú všetko, som si tým oveľa istejší než tí, čo si na veci nesiahli. Toto presvedčenie je dôvod, prečo „zabíjam čas“ písaním, fotením a rozvojom slovenského cestovateľstva celkovo. Nie peniaze, ale vzdelanosť a konanie dobra odlišuje najvyššiu kastu.

Púť na Kumbh Mela mi umožnila aj premýšľať nad životom. Odkiaľ a kam ideme a čo má a čo nemá význam. V poslednom čase mi ľudia, ktorí poznali môjho otca, hovoria, že sa naňho podobám stále viac a viac, že chodím ako on. Je to zvláštne, ako sa príroda s nami zahráva. Keď som mal sedemnásť, rozhodol som sa bojovať proti Bohu, proti zaradeniu do kasty chudobného Východoeurópana, ktorý vyrastal v oplotenej klietke a nemohol sa realizovať. Bojoval som a často som bol proti, proti, proti.

Teraz na Kumbh Mela som sa ponoril do sútoku riek, do súzvuku milióna duší, nechal sa unášať davom. Nebojovať, ale chytiť vlnu a nechať sa niesť. Nebyť najmúdrejší, ten, ktorý sa presekáva novou cestou v hustej džungli. Možno je to iba prechodný pocit, možno je to zníženou hladinou testosterónu, alebo som konečne zmúdrel? No možno naozaj kvapky amritu fungujú a ponorenie do vôd na svätom sútoku ma k môjmu múdremu otcovi priblížilo.