Mount Everest – najvyššia hora sveta a Slováci, ktorí ju pokorili

Hoci po zemetraseniach spred niekoľkých rokov vládla obava, či sa hora nezmenšila, opak bol pravdou. Po novom sa pri jej výške píše pekný číselný údaj 8 848,86 metrov nad morom. To je o 86 centimetrov viac, ako tomu bolo napríklad ešte 10 rokov dozadu.

Čo netreba opomenúť pri Mount Evereste, ako sa naň dostať a prečo je lacnejšie zaobstarať si úplne nové luxusné auto? A ktorí Slováci slávili úspešný výstup ako prví?

píše Viktor Háber

Brit George Everest, po ktorom dostala najvyššia hora sveta svoje meno, na ňu nikdy nevystúpil a ani nechcel, aby niesla jeho meno. Člen kráľovského delostrelectva už v roku 1806 ako 16-ročný nastúpil na Vojenskú akadémiu. Vynikal v matematike a trigonometrii a v priebehu rokov 1814 až 1816 skúmal indonézsku Jávu, následne začal s plukovníkom Williamom Lambtonom trigonometrický prieskum Indie - trval 25 rokov a Everest mu po smrti Lambtona šéfoval.

Spolu s podriadenými preskúmaval kilometre púšte, džungle a hôr. Na samotný Mount Everest však podľa BBC nikdy nevystúpil a zrejme ho ani len nevidel. George Everest, ktorý nemal k hore špecifický vzťah, však zodpovedal za najatie Andrewa Scotta Waugha - ten uskutočnil jej prvé pozorovanie - a Radhanatha Sikdara, ktorý vypočítal jej výšku. Prvé presnejšie meranie v roku 1856 jej pripísalo 8 840 mnm.

K hore, ktorej význam sprvu pozorovatelia nevedeli, priraďovali sprvu názvy Vrchol B či Vrchol XV. Waugh navrhol, aby niesla Everestovo meno. Ten už ako viceprezident Kráľovskej geografickej spoločnosti nesúhlasil. Argumentoval, že indickí domorodci nevedeli vysloviť jeho meno a ťažko sa písalo v hindčine. Hoci sa medzi Nepálčanmi a Tibeťanmi používali domorodé názvy pre „strechu sveta“ - Deva-dhunga či Gaurisankar, spomenutá spoločnosť sa ale v roku 1865 predsa len uzniesla na názve Mount Everest.

Písal sa 29. máj 1953, keď preukázateľne zdolali Mount Everest prví dvaja horolezci – Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay. Od tohto roku naň vystúpilo viac než 6 000 horolezcov a ich počet stále rastie. Žiaľ, aj tých, ktorí túto neľahkú úlohu nezvládnu - výstup na Mount Everest si každoročne vyžiada priemerne päť ľudských životov.

Mount Everest je najvyššou horou sveta, ktorá stále rastie. Zapríčiňuje to pohyb tektonických dosiek – predpokladá sa rast o 3 až 5 milimetrov pri posune 27 mm na severovýchod za rok.

Ak chcete doplniť zoznam dobrodruhov, ktorí úspešne pokorili himalájskeho obra, nepôjde o ľahkú záležitosť. Ani časovo, ani finančne a ani kondične. A nedá sa to ani kedykoľvek počas roka. Drvivá väčšina horolezcov sa na Mount Everest vyberie na prelome apríla a mája. Ide o akési okno medzi zimnou a monzúnovou sezónou v Ázii, kedy sú teplotné podmienky a počasie aspoň trochu lepšie.

Horolezci sa snažia vyhnúť najmä dažďom, aby sa na horách nešmýkalo a nehrozilo tak ešte vyššie nebezpečenstvo. Práve v apríli a máji sú teploty o niečo vyššie a rovnako sú menej intenzívne vysokohorské vetry.

Dobré počasie je základ pre dobrodružný výstup. Ten samotný totiž trvá obvykle zhruba dva mesiace, konkrétne ide o časový interval 50 (z tibetskej strany) až 60 (z nepálskej strany) dní, ak sú podmienky skutočne dobré.

Prvé dva týždne trvá výstup od mesta Lukla, kam sa obvykle letí z metropoly Nepálu Káthmandú, k základni Everest base camp, ktorá sa nachádza vo výške 5 300 metrov nad morom. Nasleduje dvojtýždňová pauza – turisti sa totiž musia prispôsobiť tamojším podmienkam. Po aklimatizácii zároveň aj dúfať v dobré počasie, inak sa dni čakania predlžujú.

Nasleduje posledný krok – výstup na samotný vrchol. Ten trvá obvykle šesť dní. Samozrejme, aj v tomto prípade sa doba môže natiahnuť, ak počasie turistom nepraje, s čím treba vždy rátať.

Od roku 2019 áno. Záujemcov regulujú. Podľa The Guardian o tom rozhodla komisia na vysokej úrovni nepálskej vlády. A to na základe rizikovej sezóny – pre tlačenice na vrchole a neskúsenosť vtedy zomrelo počas mája 11 ľudí pokúšajúcich sa o výstup. V roku 2019 vydal Nepál 381 povolení na výstup na horu.

Všetci horolezci, ktorí teraz žiadajú o povolenie na výstup, musia mať preukázateľné predošlé skúsenosti s horolezectvom vo vysokých nadmorských výškach a výcvik. Záujemcovia musia pred Everestom vyliezť aspoň na jeden nepálsky vrchol s výškou nad 6 500 mnm. Rovnako majú povinnosť predložiť aj potvrdenie o dobrom zdravotnom stave a fyzickej zdatnosti. Povinnosťou je tiež mať sprievodcu.

Po rôznych obmedzeniach sa zvýšila štatistika úspešnosti výstupu na horu. Náročnosť potvrdzuje dlhodobý údaj o tom, že v minulosti uspelo zhruba 30 % spomedzi osôb snažiacich sa o pokorenie „strechy sveta“. Postupným zavádzaním obmedzení sa číslo blíži k 50 %.

Najväčším rizikom pre horolezcov na Mount Evereste sú - lavíny, infarkty, búrky, omrzliny a pády. „Štatisticky je však pravdepodobnejšie, že zomriete pri výstupe na Mont Blanc alebo pri jazde na bicykli v Londýne ako na Mount Evereste,“ dodáva zároveň portál explore-share. Zrejme je to sčasti aj z dôvodu, že čínska aj nepálska vláda vybudovali dobrú infraštruktúru pre výstup zahŕňajúcu úchyty, laná či táboriská.

Dôležitým prvkom pri výstupe na Mount Everest nie je len dobrá materiálna a fyzická, ale tiež finančná vybavenosť. Dovoliť si to nemôže každý a ceny výstupu sú vyššie ako pri kúpe nového auta luxusnej značky.

Ak sa vydáte na horolezeckú expedíciu na Mount Everest, počítajte s tým, že miniete aspoň 30 000 amerických dolárov na osobu. V závislosti od sprievodcu a toho, čo výsledná suma zahŕňa, však takýto výlet môže vyjsť až na 45 000 dolárov a viac. Aj tu sa ukazuje vysoká závislosť chudobného Nepálu od príjmov z horolezeckého turizmu.

Prečo je cena taká vysoká? Len samotné povolenie na výstup na Mount Everest stojí 11 000 dolárov. Poplatok pre Šerpov za nosenie výstroja vyjde asi na ďalších 8 000 dolárov. Pridajte sprievodcovský poplatok či kyslíkové fľaše (každá 1 000 dolárov), jedlo, vybavenie, poistenie a ubytovanie. Za toto všetko si niektoré spoločnosti pýtajú poplatok atakujúci dokonca hranicu 100 000 dolárov.

A žiadnu zo spomenutých potrebných vecí nemôžu lezci vynechať. Pri úvahách, či sa nedá absolvovať výstup bez kyslíkových bômb, ako to urobili Messner a Habeler, je tu možnosť na kladnú odpoveď. Avšak dôrazne sa to neodporúča. Iba päť percent ľudí, ktorí úspešne vystúpili na vrchol, to dokázalo bez kyslíka. A uspelo iba 10 % tých, ktorí sa niekedy pokúsili vyliezť na Mount Everest bez neho. Viac ako tucet osôb zomrelo na zdravotné komplikácie súvisiace práve s nedostatkom kyslíka.

Nehorolezci si môžu tiež užiť pohľad zblízka na Mount Everest. Vyhliadkový let k nemu je poriadne dlhý, hoci je ľadový masív od Káthmandú vzdialený len 160 kilometrov vzdušnou čiarou. Práve z Káthmandú smerujú do bezprostrednej blízkosti k vrcholu hory viaceré vrtuľníky na vyhliadkový let pre turistov.

Prvé odlety sa plánujú už od skorých ranných hodín miestneho času a jednou z medzizastávok na dotankovanie paliva je aj jedno z najnebezpečnejších letísk v Lukle. „Vďaka svojej šikmej pristávacej dráhe a okolitým horám tu majú lietadlá poriadne sťažené pristátie. To, či sem vôbec pristanete alebo nie, je vždy otázne,“ opisuje vo svojom blogu exsprievodca BUBO Samuel Kĺč. V rámci svojej cesty však pristál bez hocijakých komplikácií.

Ďalšou zastávkou je dedinka Dingboche a vyhliadkový bod Kala Patthar (5 600 mnm) pred samotným Mount Everestom. Počítať treba s redším vzduchom a nadmorskou výškou, v ktorej môže niekomu už prísť aj zle. Nasleduje okružný let pred južnou tvárou Mount Everestu, kde sa dostanú len horolezci a vrtuľníky

A takýto let je pre bežného smrteľníka finančne menej náročný, hoci nejde o lacnú položku. Samuel Kĺč zaplatil za takýto let 950 dolárov. Aj s rôznymi skupinovými zľavami treba počítať so sumou v tomto horizonte na hlavu.

píše Jozef Hromník

Po zdolaní najvyššej hory sveta spomenutou dvojicou Hillary-Tenzing sa začali celosvetové preteky o čo najnáročnejší výstup. Prvovýstup novou trasou, výstup bez použitia kyslíka alebo alpským štýlom. V 70. a 80. rokoch minulého storočia ľudstvo dobývalo veľa aj iných vrcholov, no, predsa, Everest je najznámejšia hora sveta.

Slováci nechceli zaostávať. Vtedajšie Československo malo vo svojich radoch generáciu svetových horolezcov, ktorí zdolávali vrcholy po celom svete. Nebolo nič, na čo by si naši netrúfli. Veď mali za sebou niekoľko prvovýstupov v Tatrách, Alpách či Himalájach.

Ako jeden z vrcholových úspechov slovenských (v tej dobe československých) horolezcov sa považuje rok 1984. Mená ako František Kele, Ivan Fiala, Michal Orolin, Jozef Psotka či Zoltán Demjan, to všetko sú dnes už legendy horolezectva či vedy.

Zrealizovanie ich ambiciózneho plánu bolo náročnejšie ako dnes. V časoch socializmu sa nedalo len tak vycestovať za hranice. Na všetko ste potrebovali potvrdenie z vysokých miest. Tým, že záujemcovia nedostali povolenie od Československého zväzu telesnej výchovy, muselo vymyslieť plán, ako legálne vycestovať do Nepálu. Výpravu museli trochu transformovať nielen na „lezeckú“, ale zaradili do nej aj vedeckú ekologickú činnosť. S týmto sa im podarilo uspieť a expedíciu zrealizovali pod záštitou Slovenskej akadémie vied.

Dňa 19. júla 1984 vyrazili do Nepálu. Výprava sa skladala zo 16 horolezcov, dvoch lekárov, dvoch filmárov, štyroch vedcov a troch hostí. Vedúcim expedície bol František Kele, ktorý najviac dbal nielen na zdolanie vrcholu, ale tlačil aj na vedeckú časť expedície. Koniec koncov, bol to vyštudovaný glaciológ a geograf.

Expedícia bola veľmi náročná na organizáciu, už len z finančného hľadiska. Celá výprava stála približne dva milióny korún československých. Na vtedajšiu dobu šialené peniaze.

Základný tábor, odkiaľ sa začali jednotlivé pokusy o zdolanie vrcholu, bol vybudovaný po 14-dňovom pochode, 6. októbra 1984 vo výške 5 400 m n. m.  Horolezci postavili ešte jeden tábor pre vrcholový útok vo výške 8 300 m n. m. Možno si kladiete otázku, prečo mali základný tábor „len“ vo výške 5 400 m n. m? Všetko, čo je nad 7 900 m n. m. je už v smrteľnej zóne, kde vám už telo v podstate umiera. Každá sekunda navyše v tejto zóne je pre telo devastujúca.

Vrcholové útoky sa bežne vykonávajú tak, že sa postupne aklimatizujete v nižších výškach a neskôr, ak je vaše telo pripravené a sú dobré poveternostné podmienky, vyrazíte na vrchol. Ideálne je, aby ste sa v rámci niekoľkých hodín dostali hore a hneď sa aj vrátili do nižších výšok mimo zónu smrti. V opačnom prípade vaše šance na prežitie prudko klesajú.

Až na tretí pokus? Úspech, alebo aj nie...

O prvý výstup na najvyššiu horu sveta sa pokúsil Jan Porvazník. Mal však problémy s očami - popraskali mu cievy v sietnici. Prostredie na Evereste je pre telo naozaj devastujúce. Ak ste mali akýkoľvek problém s telom pred výstupom, tak sa na Evereste prejaví mnohonásobne viac.

Druhý pokus mali v rukách Jozef Just a šerpa Ang Phurb. Taktiež boli ale neúspešní. Tentoraz ich ale nezastavilo zdravie, ale poveternostné podmienky. Ďalší pokus bol zmarený. Čas hral proti expedícii. Everest otvára svoje brány len niekoľkokrát za rok a s každým neúspešným dňom sa expedícia mohla stať neuskutočniteľnou.

Jozef Psotka a Zolo Demjan boli ďalšími, ktorí sa pokúsili zdolať Everest. Zo základného tábora vyšli 11. októbra 1984, o dva dni neskôr dorazili do tretieho tábora, kde ich stretol aj slávny šerpa Ang Rita (rekordér v počte výstupov). Dňa 14. októbra sa dostali do výšky 8 300 metrov, našli stan, potraviny a kyslíkové fľaše (ktoré slúžili pre prípad neočakávaných udalostí), ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse zanechali Just s Ang Phurbom.

Presne 15. októbra začal „útok na vrchol Everestu“. Celý výstup trval 8 hodín. Tu je jednoznačne vidieť, ako dlho trvá zdolať čo i len zopár stoviek metrov bez pomoci kyslíka. V čase 15.15 h sa dostali na vrchol Everestu – najvyššej hory sveta. Expedícia dosiahla svoj vytúžený cieľ. Jozef a Zolo sa týmto stali prvými Slovákmi (resp. Čechoslovákmi), ktorí zvládli výstup. V celkovom počte boli 18. a 19. na svete, ktorí dosiahli Everest bez použitia kyslíka.

Pôvodná trasa mala ísť cez takzvanú sovietsku cestu, no vzhľadom na poveternostné podmienky zvolili poľskú cestu. Tú si trochu pozmenili, a tak sa tento výstup môže počítať ako výstup úplne novou trasou.

Začína sa zostup

Horolezecky šport je náročný v tom, že vrchol nikdy nemôže byť cieľom, ale cieľom je vrátiť sa domov. Na vrchole by teda horolezci mali byť v polovici svojich síl.

Vopred zvolená zostupová cesta cez južné sedlo Everestu bola už zafúkaná snehom, takže museli zvoliť nový variant. Prichádzala noc, silný vietor a snehová kalamita naberali na sile. Psotka teda zostal na vrchole spoločne s Ang Ritom. Demjana poslali napred, aby urobil stopy cez Južné sedlo a došiel nižšie k stanu, ktorý mal byt určený na prenocovanie. Problémom zostupu však nebolo len zlé počasie, ale aj to, že mali so sebou iba jedno čelné svetlo. Ponechal si ho Psotka. Keď Demjan prišiel na miesto, kde mal byť stan, nič nenašiel.

Víchrica stan zničila a on musel zostupovať nižšie. Demjanovi sa podarilo zliezť do steny Lhotse, kde ho stena hory kryla pred silným vetrom. Tam sa rozhodol, že na Psotku a Ritu počká. Oni však stále neprichádzali. Demjan sa následne rozhodol na pokraji svojich síl zliezť ešte nižšie do Západného kotla - vo výške 6400 m n. m., kde sa nachádzal tábor.

Šerpa Rita prišiel do tohto tábora úplne vysilený až ráno, kde informoval ostatných členov výpravy o tom, že Psotka sa rozhodol prenocovať na kopci. Na Psotku doľahla kríza a odmietol ďalej zostupovať. Rita pre záchranu svojho vlastného života musel pokračovať ďalej v zostupe sám. Akonáhle sa človek rozhodne prenocovať v zóne smrti, šance na jeho prežitie prudko klesajú.

Jozef Psotka bol pravdepodobne pri zostupe vysilený a zmätený, a preto sa zrútil do priepasti. Pre ostatných členov výpravy bol ale stále nezvestný. Preto vedúci výpravy František Kele zorganizoval záchrannú akciu a vyslal z piateho tábora Justa s pokynom, aby šiel Psotku hľadať. V neskorších hodinách sa Just ozval, že našiel jeho telo.

Vo svojej dobe bol Jozef Psotka najstarším človekom, ktorý kedy stál na vrchole Everestu, bez kyslíka. Mal 50 rokov a 246 dní. Týmto sa končí prvá relatívne úspešná výprava na Everest, hoc za tento obrovský úspech jeden člen výprav položil život. Demjan zostup prežil a výpravu neskôr vyšetrovali kvôli smrti Jozefa Psotku. Je to pochopiteľné. Zomrel človek a úrady museli vedieť, či sa tomu nedalo zabrániť.

Expedícia ale bola v podstate úspešná. Dosiahlo sa všetko, čo si v tíme zaumienili. 

Nová výzva, nová cesta. Ďalšia prevratná a jednoznačne najambicióznejšia výprava na svete. Slováci sa nikdy nebáli veľkých výziev. Dôkazom je jednoznačne výstup na Everest alpským štýlom Boningtonovou cestou, takzvanou Hard Way.

Čo je to Boningtnova cesta? Jednoznačne najťažšia cesta, ktorou sa dá dostať na vrchol Everestu. Chris Bonington uskutočnil výpravu touto najťažšou najstrmšou cestou na vrchol v roku 1975. Expedícia to bola megalomanská. Osemnásť horolezcov, 40 šerpov, kilometre fixných lán a s kyslíkovými prístrojmi sa úspešne pokúsili zdolať Everest. Už len logistikou je možné vidieť, aká náročná je táto cesta. Sám Bonington si ale pri výstupe nebol stále istý, či to zvládnu a riziko smrti bolo obrovské.

Takže si to zopakujme, slovenská výprava chcela vystúpiť na najvyššiu horu sveta najťažšou cestou (Hard Way) bez použitia kyslíka a alpským štýlom. Šialená výzva.

Členovia výpravy Everest 1988

Vedúci výpravy Ivan Fiala

Liezol v Pamíre, Nórsku, Hindúkuši, na Aljaške absolvoval výstup na Mt. McKinley, v Andách na Huascarán a Aconcaguu. Účastník druhej výpravy na Nanga Parbat 1971, spolu s Orolinom sa stali prvými Slovákmi (a občanmi ČSSR) na osemtisícovke. V roku 1976 dosiahol južný vrchol Makalu (8010 m n. m.).

Horolezec Jozef Just

Zvládol dvesto výstupov v Tatrách, vrátane zimného prechodu hlavného hrebeňa 1974. V Alpách napr. Aig. du Fou v r. 1974, v Pamíre Kullai Ismoili Somonij (7 495 m n. m.) v r. 1980. V Himalájach vystúpil v roku 1978 Diamírskou stenou na severný vrchol Nanga Parbatu (7 816 m n. m.). V roku 1988 sa s Dušanom Becíkom „aklimatizoval“ rýchlym výstupom na hlavný vrchol Lhoce (8 516 m n. m.) pred výstupom na Everest. Na expedíciách na Everest sa zúčastnil v rokoch 1984, 1987, 1988. V roku 1984 našiel telo Jozefa Psotku.

Horolezec Dušan Becík

Vo Vysokých Tatrách mal za sebou cca 120 výstupov. V Alpách pokoril Triglav, Mont Blanc či Les Droites. V Andách prvovýstup v záp. st. Rondoy a Mitturaya (1982). V roku 1985 uskutočnil s Jarýkom Stejskalom jedinečný prvý zimný výstup alpským štýlom na Čho Oju (8 201 m n. m.). V roku 1988 prišiel pod Mount Everest. Najprv sa s Jozefom Justom „aklimatizoval“ rýchlym výstupom na hlavný vrchol Lhoce (8 516 m n. m.).

Horolezec Peter Božík

Sto výstupov v Tatrách. V Alpách úspešne vyliezol na Triglav či Mont Blanc. Na Kaukaze zdolal štít Ščurovského, Ušba, na Pamíre 1982 štít Korženevskej. V roku 1984 spolu so Stejskalom a Rakoncajom vystúpil na Lhoce Šar 8 383 m.n.m. K najväčším výkonom patrí prvovýstup na K2 (8 611 m n.m.), ktorý absolvoval v roku 1986. Do 1. augusta 2012 bol jediným Slovákom, ktorému sa podarilo zliezť K2.

Horolezec Jaroslav Jaško

Výstupy v Tatrách, Alpách (prvovýstup diretissimou Grand Pilier d Angle), na Pamíre (Pik Komunizmu 7495 m.n.m), v Nórsku aj na Aljaške. V Himalájach sa zúčastnil dvoch expedícií na Everest - 1987, 1988.

Výprava to bola naozaj skúsená. Nebolo pochýb, že mali všetky predispozície na to uskutočniť neuskutočniteľné.

Október 1988, začína sa najväčšie dobrodružstvo. Výprava sa plánovane aklimatizovala výstupom na štvrtú najvyššiu horu sveta - Lhotse (8 516 m n. m.). Všetci boli v neuveriteľnej kondícii. Iné výpravy sa pripravujú na jednotlivé osemtisícovky mesiace, ba až roky. Slovenská výprava sa rozhodla „len“ aklimatizovať na Lhotse. To už veľmi svedči o ich fyzickej a duševnej pripravenosti. 7. októbra 1988 výprava začína svoj výstup na Everest. Po zopár dňoch sa nútene museli vrátiť - Jaško mal problém so zubom. Druhý pokus sa uskutočnil o päť dní neskôr, po krátkej rekonvalescencii.

12. október - skupina opúšťa základný tábor a dostáva sa do druhého tábora (6 400 m n. m.) a o deň neskôr sa začína pripravovať na hlavný útok na vrchol. Samotný výstup sa začína 14. októbra už o 3.00 h ráno. Pomaly sa dostáva na hlavnú stenu Hard Way. Prvé prespávanie (bivakovanie) je už vo výške 8 100 m n. m. Hlásia veľmi zľadovatený terén, ktorý im spomaľuje lezenie. Inak je všetko v poriadku.
13. október 8.30 h ráno skupina vyzráža na zrejme najťažšiu pasáž cesty - do strmej kamennej steny. Vzhľadom na pomalý výstup musia bivakovať vo výške (8 400 m n. m.). Nie je to ideálne, každá jedna navyše strávená hodina v zóne smrti môže byť smrtiaca. Nemajú ale na výber. Táto cesta je najviac komplikovaná tým, že ak sa človek dostane cez kamennú bariéru, už niet cesty späť. Musí sa liezť už len nahor. Psychologicky je to veľmi náročné rozhodnutie.

Nasledujúci deň pokračujú ďalej do kopca. Podmienky sú už naozaj kruté, hora im nič nedaruje. Lekár výpravy Emil Hasika má vizuálny kontakt so skupinou, on sám je v kempe C2. Vidíme malé svetlo v stene Everestu. Horolezci hlásia, že musia opäť bivakovať, a to už vo výške 8 600 m n. m. 

17. október ráno o 9.00 h hlásia nezvyčajnú vec - traja horolezci čiastočne alebo úplne oslepli, až na Justa, ktorý je v poriadku. Zóna smrti si už vyberá svoju daň. Telo neuveriteľne trpí nadmorskou výškou a nepriaznivým počasím. Bežný človek by v takýchto výškach už zomrel po niekoľkých hodinách, možno minútach. Slovenská skupina tu už strávila tri noci. Neuveriteľný nadľudský výkon. Niet už ale cesty späť, musia sa dostať spoločne aspoň na Južné sedlo Everestu (8 760 m n. m. ), odklial už je možný zostup dole z kopca.

Just hlási do vysielačky, že sa nevzdá Everestu a ide na jeho úplný vrchol (8 848 m n. m.). Ostatní pomaly začínajú zostup dole.

O 13.40 h hlási Just výstup na vrchol Everestu. Týmto sa zapisuje do dejín ako prvý a doposiaľ jediný človek na svete, ktorý zdolal Everest alpským štýlom bez použitia kyslíku cestou Hard Way. Pri zostupe postupne nájde zvyšných členov výpravy. Spoločne postupujú dole. Podmienky sú ale neúprosné - vietor s rýchlosťou viac ako 160 kilometrov za hodinu, extrémna vyčerpanosť a nevyspatosť. Baterky do vysielačky sú už slabé. Majú prikázane už len každú hodinu pípnuť, aby šetrili baterku. O 17.00 h hlásia, že sú na polceste medzi vrcholom a Južným sedlom. Žiaľ, to bola ich posledná správa.

Naproti nim šla iná americká expedícia, Ivan Fiala urgoval, aby sa s nimi snažili niekde spojiť a pomôcť slovenskej výprave. Keď ale prišli na miesto, odkiaľ bola hlásená ich posledná poloha, nikoho nenašli. Výprava sa končí najväčšou tragédiou. Smrťou štyroch horolezcov. Pri zostupe to už trošku vyzeralo, že by to mohli zvládnuť, no Everest rozhodol, že ich duše už navždy ostanú v Himalájach.

Ivan Fiala bol po tejto tragédii hospitalizovaný na psychiatrii. Roky trvalo, než opäť dokázal o tejto neuveriteľnej výprave hovoriť. On sám sa už nikdy nezúčastnil žiadneho lezenia.

Určite za zmienku stojí ďalšia generácia horolezcov, ktorí sa pokúsili vystúpiť na Everest. Spomenieme si už len tých úspešných.

Na Everest sa bez použitia kyslíku dostal Vladimír Plulík. V roku 1998 sa mu podarilo dostať na vrchol ako tretiemu Slovákovi bez tohto „dopingu“. Taktiež sa zúčastnil ďalších výprav na Šiša Pangma, Kačendžongu, Čho Oju, Gašerbrum I a II. Následne sa pokúsil v roku 2008 dosiahnuť vrchol Broad Peak (8 047 m n. m.). Žiaľ, pri zostupe zahynul.

Peter Hámor taktiež pokoril Everest a je jednoznačne najúspešnejší horolezec, ktorý dokázal vystúpiť na všetkých 14 osemtisícoviek. Dvakrát stál na vrchole Annapurny. Stal sa tak len 36. človekom, ktorý vystúpil na všetky osemtisícovky. Do dnešného dňa to dokázalo len 52 ľudí! Taktiež má na konte Korunu Zeme (sú to výstupy na všetky najvyššie vrcholy všetkých kontinentov).

Lucii Janíčkovej sa 12. mája 2024 podarilo úspešne vystúpiť na vrchol Everestu ako prvej Slovenke v histórii. Neuveriteľný úspech. Slovensko čakalo na tento úžasný počin celé desaťročia. No to už nikto nemohol čakať, čo sa následne stane.

Lenka Poláčková už 21. mája taktiež vystúpila na vrchol Everestu, no ešte posunula limity. Dokázala to bez použitia kyslíku. Týmto výstupom sa stala len 10. ženou, ktorej sa to podarilo. Neuveriteľné, že hneď v takto krátkom čase sa podarili hneď dva skvelé slovenské výstupy.

Aký úspech čaká svetových (a najmä slovenských) horolezcov v najbližších rokoch? Nechajme sa prekvapiť. V každom prípade platí, že Mount Everest je masív a prírodný úkaz, ktorý treba vidieť z každého uhla a určite aj z bezprostrednej blízkosti. Jeden pohľad za život určite nebude stačiť. A možno ho následne budete chcieť aj pokoriť.