Najznámejšie zvieratá Austrálie

Medzi najznámejší symbol Austrálie patria kengury, ktoré sú dokonalými predstaviteľmi jedinečnej fauny tohto kontinentu. Tieto vačkovce sú charakteristické svojím typickým skákaním a nosením mláďat vo vaku až do ukončenia ich vývinu.

Kengury patria do čeľade kengurovitých (Macropodidae), ktorá zahŕňa viac ako 60 druhov. Evolučne sa vyvinuli z malých stromových vačkovcov a skákaním a špecifickou stravou sa úspešne adaptovali na život v drsných podmienkach austrálskeho prostredia. Ich vývoj je výsledkom miliónov rokov evolúcie, najstaršie fosílie kengúr sa datujú do obdobia pred približne 25 miliónmi rokov. Delenie je neurčité, vo všeobecnosti by sme ich vedeli zaradiť do týchto základných skupín: kengury, stromové kengury, valabie a potkanokengury. Systematika je však nejasná a v slovenčine pre väčšinu druhov nemáme výrazy.

Základnou charakteristikou kengúr, či tzv. klokanov, bez ohľadu na poddruh, sú dlhé a silné zadné končatiny, ktoré im umožňujú efektívne pokrývať veľké vzdialenosti. Menšie a slabšie predné končatiny sa používajú predovšetkým na príjem potravy a pomalý presun.

Ich mohutný svalnatý chvost im slúži na udržiavanie rovnováhy ako piata končatina. Všetky tieto telesné vlastnosti im umožňujú dva druhy pohybu - pomalé presúvanie sa na všetkých piatich, kedy striedavo presúvajú predné a zadné nohy s chvostom na zemi, alebo rýchle skákanie iba na zadných nohách, pri ktorom vedia v prípade potreby dosiahnuť rýchlosť až 70 km/h!

Najefektívnejšia rýchlosť skákania s malou spotrebou energie je pre nich však 25 km/h. Tá im umožňuje pohodlne prejsť veľké austrálske vzdialenosti v náročných suchých klimatických podmienkach. Vedeli ste, že ak kengure zdvihnete chvost, nebude môcť skákať?

Napriek veľkej sile a výdrži sú však kengury cez deň pomerne lenivé zvieratá. Pokiaľ majú vo svojom okolí dostatok potravy, nemajú dôvod sa presúvať. Predovšetkým počas horúcich austrálskych dní vidíme počas našej BUBO cesty kengury oddychovať v tieni pod kríkmi či stromami.

Najaktívnejšie sú na súmraku a v noci, keď vysoká teplota poklesne, a oni sa vydávajú hľadať potravu. Počas nášho zájazdu Austrália - letecký okruh môžeme zahliadnuť kengury vo voľnej prírode na viacerých miestach, no najčastejšie je to v rozľahlom Národnom parku Kakadu, počas neskorých večerných hodín.

Kengura ako symbol Austrálie predstavuje napredovanie a pohyb vpred, kvôli svojej neschopnosti cúvať či ísť smerom vzad.

Kengury sú nielen neodmysliteľnou súčasťou austrálskej prírody, ale aj zdrojom nekonečnej fascinácie turistov z celého sveta. Ich populácia sa odhaduje na neuveriteľných 50 miliónov (!), čo znamená, že ich je viac ako obyvateľov tohto odľahlého kontinentu. Na našom zájazde ich máte možnosť dokonca aj nakŕmiť.

Ďalším ikonickým zvieraťom Austrálie, ktoré nenájdete inde na svete, sú koaly (Phascolarctos cinereus). Tieto roztomilé vačkovce s hustou sivohnedou srsťou a charakteristickými veľkými ušami pôsobia pokojne, no ich život je plný zaujímavých faktov.

Podobne ako kengury, aj koaly patria medzi vačkovce, čo znamená, že mláďa sa po narodení vyvíja vo vaku, v ktorom cicia mlieko, až kým nie je dosť veľké na osamostatnenie sa. Koaly patria do samostatnej rodiny koalovitých (Phascolarctidae) a sú blízko príbuzné s inými vačkovcami, ako napr. vombaty.

Ich pôvod sa datuje do obdobia približne pred 30 - 40 miliónmi rokov, keď sa ich predkovia začali prispôsobovať na konzumáciu eukalyptových listov. Tie teraz predstavujú takmer 100 % ich stravy, každý deň skonzumujú 500 - 1 000 gramov týchto listov.

Prekvapivé môže byť, že eukalyptové listy sú pre iné zvieratá toxické, no koaly majú špeciálny tráviaci systém, ktorý ich detoxikuje. Tento proces a zároveň nízky obsah energie v ich strave spôsobuje to, že koaly prespia 18 - 22 hodín denne! Preto nebuďte prekvapení, ak ich na našom zájazde v Austrálii uvidíme stále iba spať. Aby dokázali stráviť tieto listy, mláďatá potrebujú získať špecifickú tráviacu mikroflóru od matky, a tak najprv konzumujú jej stolicu.

Podobne ako kengury, aj koaly sú najaktívnejšie za súmraku a v noci. Mimochodom, z eukalyptových listov získavajú aj vlahu, ktorá tvorí ich pitný režim. Vodu takmer vôbec nepijú, čo sa odzrkadľuje aj v ich mene – „koala” pochádza z domorodého jazyka a znamená „ten, kto nepije vodu.”

Hoci môžeme vidieť rozdiely vo veľkosti či sfarbení, existuje len jeden druh tohto austrálskeho „medvedíka”. Ich populácie sa môžu mierne líšiť vo veľkosti a farbe srsti - v závislosti od oblasti, ktorú obývajú. Napríklad koaly žijúce v severnejších štátoch Austrálie majú menšiu telesnú hmotnosť a kratšiu srsť v porovnaní s ich južnými príbuznými, ktorí sú väčší a majú hustejšiu srsť kvôli chladnejším podmienkam.

Aktuálne sa odhaduje, že populácia koál je medzi 40 000 až 80 000 jedincami. Táto populácia je však v ohrození kvôli odlesňovaniu, urbanizácii a klimatickým zmenám a od roku 2022 je na zozname ohrozených druhov. Hoci je ich populácia pomerne riedka, po dlhoročných skúsenostiach vieme, kde ich na našom zájazde stretnúť.

Emu (Dromaius novaehollandiae) je druhým najväčším vtákom na svete (po pštrosovi) a ďalším známym symbolom tohto kontinentu. Ide o endemického tvora Austrálie, ktorý obýva takmer celé jej rozmanité územia vrátane saván, púští a otvorených lesov.

Tento nelietavý vták je známy svojou výnimočnou výdržou, schopnosťou adaptovať sa na náročné podmienky a vďaka svojmu efektívnemu hospodáreniu s vodou dokážu prežiť aj v extrémnych suchách. Tvoria navyše aj dôležitú súčasť austrálskych ekosystémov, pretože pomáhajú rozširovať semená rastlín, čím prispievajú k obnove vegetácie v rôznych oblastiach.

Emu dorastá do výšky až 2 metrov a váži medzi 30 – 45 kg. Hoci nemôže lietať, svojím výnimočne rýchlym behom, dosahujúcim až 50 km/h, patrí medzi najrýchlejšie nelietavé vtáky sveta. Vďaka silným nohám dokáže jedným krokom prekonať až 2,7 metra! Napriek svojej veľkosti a sile sú emu pokojné tvory a často ich môžete vidieť, ako pokojne hľadajú potravu alebo oddychujú.

Splodenie vajíčka je tiež zaujímavé - úlohu starostlivých rodičov preberajú samce a samice pokračujú ďalej v hľadaní ďalšieho partnera. Počas obdobia párenia na jar samice nakladú 5 až 15 veľkých tmavozelených vajec do hniezda, ktoré im samce pripravili. Nasledujúcich osem týždňov na nich samce nepretržite sedia a vzdajú sa aj potravy a vody, pričom stratia až tretinu svojej telesnej hmotnosti. Po vyliahnutí sa o mláďatá starajú ďalších 18 mesiacov, kým sa mladé emu osamostatnia.

Emu vydáva zvuky podobné duneniu, ktoré sú počuteľné na veľké vzdialenosti a slúžia na komunikáciu medzi jedincami. Pôvodní obyvatelia využívali malý drevený nástroj na imitovanie zvukov samice, aby tak odlákali samce z hniezda a mohli vyzbierať nakladené vajíčka. Takýto nástroj máme možnosť vidieť počas nášho programu v Sydney.

Počas našej cesty po Austrálii máme mimo veľkých miest veľkú šancu zazrieť emu vo voľnej prírode, budeme mať to šťastie?

V dažďových pralesoch okolo mesta Cairns sa vyskytuje jeden z najpôsobivejších vtákov na svete - kazuár veľkoprilbý. Tento zaujímavý nelietavý vták obýva tropické dažďové pralesy severovýchodnej Austrálie a Papue-Novej Guinei a kvôli svojej sile sa považuje za najnebezpečnejšieho vtáka na svete. Napriek tomu je však plachý a zahliadnuť kazuára veľkoprilbého by tak mohlo byť jedným z najzaujímavejších zážitkov leteckého okruhu okolo Austrálie.

Kazuár dosahuje výšku 1,5 – 2 metre a váži 30 – 60 kg, pričom samice sú zvyčajne väčšie a ťažšie ako samce. S takýmito rozmermi je kazuár obrom medzi vtákmi. Napriek tomu je známy svojou rýchlosťou a obratnosťou – dokáže bežať až 50 km/h a preskočiť prekážky vysoké viac ako jeden a pol metra. Tieto schopnosti mu umožňujú uniknúť pred predátormi alebo sa efektívne pohybovať v rozsiahlom a náročnom teréne.

Mohutné telo má husto pokryté čiernym perím, hlava a krk sú sfarbené v jasnej modrej, červenej a oranžovej, čo mu slúži na vizuálnu komunikáciu. Najvýraznejšou črtou kazuára je však jeho kostený hrebeň na hlave, nazývaný prilba, ktorý sa používa pri prerážaní hustého porastu alebo ako nástroj pri sociálnych interakciách.

Najsilnejšou zbraňou sú však mohutné nohy s tromi prstami, z ktorých vnútorný je vybavený ostrým pazúrom dlhým až 12 cm. Tento pazúr dokáže v prípade sebaobrany alebo ohrozenia spôsobiť vážne zranenia, a práve preto je kazuár považovaný za najnebezpečnejšieho vtáka.

Jeho jedinečný vzhľad z neho jednoznačne spravil ikonické zviera Austrálie.

Podobne ako emu, ktorý bol milióny rokov dozadu jeho príbuzným, aj u kazuára starostlivosť o vajcia a mladé preberajú samce. Po nakladení 3 – 8 vajec samica odchádza, zatiaľ čo samec strávi niekoľko mesiacov inkubáciou a starostlivosťou o mláďatá.

Vo svojom tropickom prostredí plní úlohu „záhradníka“ tým, že šíri semená vzácnych rastlín. Nielen pre zachovanie biodiverzity je jeho ochrana nevyhnutná, ale aj pre udržanie ekologickej rovnováhy v pralesoch. Aktuálne je však populácia kazuárov ohrozená odlesňovaním, zrážkami s vozidlami a útokmi psov. V súčasnosti je klasifikovaný ako „zraniteľný“ na Červenom zozname zvierat.

Výlet do oblasti výskytu kazuárov nás počas našej cesty zavedie do najstaršieho pralesa na svete, či uvidíme kazuára alebo nie, to vopred povedať nevieme. Avšak znovu uvidíme, aká vzácna a jedinečná je austrálska fauna.

Rovnako jedinečným zvieraťom pre Austráliu (ako aj tie predchádzajúce) je legendárny diabol tasmánsky (Sarcophilus harrisii). Patrí medzi najcharakteristickejšie, no zároveň najohrozenejšie zvieratá Austrálie. Hoci sa jeho meno môže zdať zastrašujúce, je to v skutočnosti plachý malý vačkovec, ktorý sa vyhýba konfliktom, pokiaľ to nie je nevyhnutné.

Diabol tasmánsky je malý mäsožravý vačkovec, ktorý váži 6 – 8 kg a dorastá do dĺžky približne 50 – 80 cm. Má malé robustné telo, čiernu srsť a charakteristické biele znaky na hrudi či bokoch, ktoré sú unikátne pre každého jedinca. Jeho potrava zahŕňa všetko od malých živočíchov až po zdochliny. Navyše majú jedinečnú schopnosť lokalizovať potravu podľa čuchu na veľké vzdialenosti.

Zaujímavosťou je, že jeho čeľuste sú mimoriadne silné – dokážu rozdrviť kosti, čo im umožňuje konzumovať prakticky celú korisť. Robí to z neho nepostrádateľného „upratovača“ tasmánskeho ekosystému.

Ale prečo diabol? Počas kŕmenia vydávajú hlasné zvuky, ako škriekanie, vrčanie či chrčanie, čo im pomáha odstrašiť konkurentov. A práve tohto desivého škreku sa zľakli aj európski osadníci, ktorí ho podľa neho pomenovali.

Tasmanský diabol je jediný žijúci člen rodu Sarcophilus a jeho história siaha milióny rokov dozadu. Kedysi bol rozšírený po celej Austrálii, ale približne pred 3 000 rokmi vymizol z pevniny a bol vytlačený na ostrov Tasmánia. Pravdepodobne kvôli rozširovaniu ľudských osadníkov a zavlečenými psami dingo. Ostrov, po ktorom nesie meno, mu poskytol unikátne prostredie na prežitie, hoci aj tu musel čeliť viacerým výzvam.

Jeho vývoj predstavuje jeden z najzaujímavejších príbehov prežitia v ríši zvierat. Okrem toho, že sa úplne vytratil z obrovského priestoru kontinentálnej Austrálie, no zvládol prežiť, za posledné desaťročia sa tasmanský diabol stal obeťou vážnej choroby známej ako nádorové ochorenie tváre diablov (Devil Facial Tumour Disease).

Táto vysoko nákazlivá forma rakoviny spôsobuje tvorbu nádorov na tvári a krku, ktoré zvieratám znemožňujú prijímať potravu. Ochorenie výrazne znížilo populáciu diablov, pričom ich počet klesol až o 80 % v niektorých oblastiach. Vedci a ochrancovia prírody sa nepretržite snažia o záchranu tohto endemického druhu.

Populácia sa pred šírením ochorenia odhadovala na 150 000 jedincov, dnes je to menej ako 25 000. V divočine žije zvyčajne 5 – 6 rokov, ale mnoho z nich sa nedožije ani tohto veku práve kvôli predátorom, chorobám či zrážkam s automobilmi. Tasmanský diabol zohráva kľúčovú úlohu v udržiavaní rovnováhy ekosystémov. Jeho schopnosť požierať zdochliny pomáha zabraňovať šíreniu chorôb a udržiavať prostredie čisté. Jeho prítomnosť zároveň pomáha kontrolovať populácie menších predátorov a hlodavcov, ktoré by mohli spôsobiť nerovnováhu v prírode.

Ak chcete vidieť tasmanského diabla naživo, najlepšou voľbou (okrem voľnej prírody v Tasmánii) je návšteva parkov a rezervácií, ktoré sú zapojené do programov ochrany tasmanského diabla. Neďaleko Sydney je to Australian Reptile Park, ktorý svojím chovným programom zohráva kľúčovú úlohu v ochrane tasmanského diabla.

My ho však vieme zahliadnuť aj počas nášho fakultatívneho výletu do Modrých hôr, počas ktorého sa zastavíme aj známej Sydney Zoo, alebo Featherdale Park.

Hoci ďalší symbol Austrálie nie je taký slávny ako kengury či koaly, taktiež patrí medzi najikonickejšie zvieratá Austrálie. Počuli ste už o ježure austrálskej (Tachyglossus aculeatus)? Toto menej známe zviera patrí medzi najzvláštnejšie cicavce na svete - je jedným z mála, ktorý znáša vajíčka a mláďa po vyliahnutí saje materské mlieko! Tento nenápadný tvor spolu s vtákopyskom tvorí jedinečnú skupinu tzv. kloakovcov/vtákozobcov (Monotremata), ktorí predstavujú spojenie medzi plazmi a cicavcami.

Vzdialená poloha celého kontinentu, obrovská rozloha a náročné podmienky umožnili vývoj jedinečných zvierat, ktoré sa museli prispôsobiť. Jedným z takýchto živočíchov je práve ježura. Pokrytá ostrými ostňami, patrí medzi najstaršie žijúce druhy na svete. Tzv. chodiaca fosília sa vyvinula z prastarých predkov cicavcov, ktorí obývali Zem pred viac ako 100 miliónmi rokov.

Ich vývin sa prispôsobil drsným podmienkam austrálskej divočiny – sú mimoriadne odolné voči teplotným extrémom a vedia prežiť v rôznych typoch prostredia, od dažďových pralesov po vyprahnuté púšte. Hoci je pomerne malá a nenápadná, je jedným z najprispôsobivejších živočíchov austrálskej divočiny.

Najznámejším druhom je ježura krátkonosá (Tachyglossus aculeatus), ktorá je rozšírená po celej Austrálii a v častiach Novej Guiney. Ježury sa delia na dva rody, ježura krátkonosá je jediným preživším zástupcom rodu Tachyglossus, ďalšie tri druhy rodu Zaglossus sa vyskytujú výlučne na Novej Guiney. Ježury sa vyskytujú po celej Austrálii, od hustých lesov a saván až po nehostinné púšte.

Ježura svojím vzhľadom a správaním pripomína akúsi zmes ježka, mravčiara a vtákopyska. Je tzv. hmyzožravec, pričom jej hlavnou potravou sú termity a mravce. Dlhý, lepkavý jazyk jej umožňuje zachytávať korisť z úzkych priestorov, pričom denne môže skonzumovať tisíce drobných bezstavovcov. Občasne sa živí aj drobnými zvieratami, vajíčkami a niekedy aj rastlinnou potravou, ako sú ovocie alebo semená, pričom využíva svoje ostré pazúre. Zaujímavým faktom je, že nemá vôbec zuby, a tak svoju potravu drví pomocou špeciálnych rohovitých platničiek v ústach.

Tak ako veľa iných austrálskych zvierat, aj ježura sa prispôsobila denným horúčavám tohto kontinentu a je aktívna najmä v noci a za súmraku, keď sa vydáva na “lov”.

Na tomto malom, nenápadnom zvieratku je však najzvláštnejšie jej rozmnožovanie. Spolu s vtákopyskom predstavujú jediné druhy na celom svete, ktoré tvoria skupinu vajcorodých cicavcov! V prípade ježure samica znáša jedno vajíčko (dlhé 1,5 cm a vážiace do 2 gramov) do dočasného vaku na bruchu, kde sa z neho približne po 10 dňoch vyliahne drobné mláďa, tzv. puggle (po austrálsky).

Puggle zostáva vo vaku niekoľko týždňov, kým sa mu nevyvinú ostne a mlieko pije z terčíkov, kadiaľ presakuje (nemajú bradavky, podobne ako aj vtákopysky). Potom ho matka presunie do nory a naďalej ho kŕmi mliekom, až kým nie je dostatočne silné na samostatný život a vytvorenie vlastného teritória.

Ježure sú samotárske zvieratá, ktoré si vyhĺbia plytké nory alebo sa ukrývajú v skalných štrbinách a popadaných stromoch. V chladnejších oblastiach môžu dokonca upadnúť do krátkodobého zimného spánku, aby prežili nehostinné podmienky. Pri ohrození účinne využívajú svoje ostne. Zavŕtajú sa do zeme a vystavia svoj chrbát plný ostňov, čím sa stávajú takmer nedobytnou pre iných predátorov.

Ježura je výborným príkladom evolučného vývoja v odľahlej a rozľahlej časti sveta. Jej vlastnosti vytvorené adaptáciou na okolité podmienky z nej robia jedného z najzaujímavejších tvorov, ktoré môžete v Austrálii stretnúť. Ak sa vám ju podarí zahliadnuť, budete vidieť jedného z najstarších žijúcich cicavcov na svete – a to je jedinečný zážitok.

Keď niekto spomenie vačkovce, väčšina ľudí si automaticky predstaví známe kengury s mláďatkom trčiacim von z vaku, poprípade ešte roztomilé koaly v eukalyptových stromoch. Avšak ďalším zaujímavým vačkovcom, ktorý patrí k austrálskym endemitom, je vombat. Na prvý pohľad malý neohrabaný medvedík je v skutočnosti šikovným predstaviteľom tohto kontinentu.

Vombat je malý roztomilý bylinožravec so zavalitým telom a silnými nohami. Vďaka svojim rozsiahlym norám sa často nazýva aj inžinierom prírody, ale má množstvo ďalších zaujímavých vlastností, kvôli ktorým si zaslúži pozornosť.

Možno to niekoho prekvapí, no vombaty sú najbližším žijúcim príbuzným známych koál. Vombaty patria do čeľade Vombatidae. Existujú tri druhy vombatov: vombat obyčajný (Vombatus ursinus), vombat medvedíkovitý severný (Lasiorhinus krefftii) a vombat medvedíkovitý južný (Lasiorhinus latifrons). Každý z nich žije v mierne odlišnom prostredí, ale všetky sú výborne prispôsobené na život v náročných podmienkach austrálskeho buša.

Obývajú územia od chladných lesov Tasmánie až po suché oblasti v centrálnej Austrálii. Práve kvôli drsnému prostrediu sú naučené na život pod zemou, pričom ich nory môžu byť dlhé až 30 metrov a majú niekoľko vchodov a únikových ciest. Tie poľahky vyhrabú vďaka silným predným labám a ostrým pazúrom.

Takéto podzemné bludiská im slúžia aj ako bezpečný úkryt pred svojimi predátormi, ktorými sú napríklad pes dingo a tasmánsky diabol. V prípade nebezpečenstva sa pred nimi dokážu efektívne brániť aj svojou stavbou tela. Okrem podzemnej nory im totiž pomáha aj extrémne hrubá a odolná koža na zadnej časti tela. Pri útoku sa vombat dokáže rýchlo ukryť do nory a zablokovať vchod svojím silným zadkom, čím znemožní predátorovi dostať sa dovnútra.

Hlavným zdrojom potravy pre vombaty sú trávy, kôra a korene, pričom majú veľmi pomalý metabolizmus, ktorý im umožňuje efektívne využívať dostupné živiny. Trávenie potravy im totiž môže trvať až 14 dní, čo je však skvelá adaptácia na suché podmienky austrálskej divočiny.

Jeden z najzaujímavejších faktov sa spája práve s ich trávením - ich trus je v tvare kocky! Táto zvláštnosť im pomáha označovať svoje teritórium. Zvyknú ich vylučovať na kameňoch, pňoch stromov alebo inak vyvýšenom povrchu, aby boli lepšie viditeľné pre ich slabozrakých konkurentov. Hranaté hovienka sa z takýchto miest neskotúľajú a zostávajú pekne na mieste.

Keďže patria medzi vačkovce, ich gravidita je pomerne krátka - cca okolo 20 - 30 dní. Následne sa drobné mláďa ukryje v matkinom vaku, kde zostáva ešte približne 6 mesiacov prisaté na bradavke. Na rozdiel od iných vačkovcov je však ich vak otočený dozadu - pri hrabaní svojej nory tak svoje mláďa nezasypú hlinou.

Dospelý vombat sa dožíva 15 rokov (v zajatí až 30) a vo svojej roztomilosti dosahujú hmotnosť 20-35 kg a dĺžku až 1 meter.

Hoci vombaty nepatria medzi najznámejšie austrálske zvieratá, sú fascinujúce svojím spôsobom života a neuveriteľnou adaptáciou na náročné prírodné podmienky. Ich schopnosť hrabať rozsiahle nory, produkovať kockovité výkaly a rýchlo sa pohybovať pri ohrození (až 40 km/h) z nich robí jedinečných predstaviteľov Austrálie.

Ak sa vyberiete s nami na zájazd po Austrálii, najväčšiu pravdepodobnosť vidieť týchto malých inžinierov máte v okolí Melbourne a Sydney, no najčastejšie vyliezajú počas chladných nocí. Každopádne jeho zahliadnutie hoci aj v slávnej Taronga Zoo určite stojí za to.

Čo je však najneobyčajnejšie zviera na celej planéte a je doma práve v Austrálii? Vtákopysk! Celým názvom presne vtákopysk divný (Ornithorhynchus anatinus) je živočích, ktorý vyzerá ako kombinácia viacerých zvierat. Tento zvláštny tvor s kačacím zobákom, vydrím telom a bobrím chvostom je jednou z najikonickejších zvláštností austrálskej prírody. Hoci na prvý pohľad vyzerá, ako biologická nejasnosť, vtákopysk je skutočným dôkazom evolučnej kreativity.

Spolu s ježurou je vtákopysk jedným z posledných žijúcich predstaviteľov vajcorodých cicavcov (rad Monotremata), čo znamená, že na rozdiel od väčšiny cicavcov neporodí živé mláďatá, ale kladie vajíčka. Tie následne zahrieva v špeciálnej nore po dobu asi desiatich dní. Po vyliahnutí mláďatá sajú materské mlieko, no ani to nie je také jednoduché - samice nemajú bradavky, mlieko sa vylučuje špeciálnymi žľazami na koži na bruchu, z ktorých ho mláďatá olizujú.

Jeho dnešný vzhľad a vlastnosti sú výsledkom starobylých línií cicavcov, ktorí žili na Zemi už pred viac ako 120 miliónmi rokov. Evolučne sa tak vyvinul ako dokonalý vodný lovec, prispôsobený na život v riekach a jazerách východnej Austrálie a Tasmánie. Má rád čisté vodné toky s hustou vegetáciou na brehoch, kde si vyhrabáva nory. Jeho životný priestor sa však postupne zmenšuje v dôsledku odlesňovania a znečisťovania vodných tokov.

Vtákopysk je tak jedinečné zviera, že keď bol prvýkrát privezený do Európy, miestni vedci si mysleli, že ide o podvrh. Prvý exemplár vtákopyska priviezli do Európy v roku 1799. Vzorku dostal britský prírodovedec George Shaw, ktorý bol presvedčený, že ide o zlepené časti rôznych zvierat. Až po podrobnejšom skúmaní vedci uznali, že takéto zviera skutočne existuje.

Vtákopysk je so všetkými svojimi vlastnosťami a zjavom skutočne neobyčajné zviera. Prirodzene sa vyskytuje vo východnej a južnej oblasti krajiny, najmä pri riekach, potokoch a močiaroch v štátoch Queensland, Nový Južný Wales a Victoria. Ak sa vám niekedy naskytne príležitosť vidieť vtákopyska v jeho prirodzenom prostredí, rozhodne to bude zážitok na celý život. No keďže to je stále viac náročné, odporúčame vám aspoň návštevu akvária v Sydney počas voľného programu na našom zájazde Austrália - Sydney a Melbourne.

Najčastejšou zvieracou skupinou, ktorú uvidíte počas spoznávania Austrálie sú vtáky. Predsa len sa tu nachádza viac ako 800 druhov, z ktorých mnohé nikde inde nenájdete. Medzi jedny z najzvláštnejších no zároveň najčastejšie videných patria papagáje kakadu (Cacatuidae) a andulky (Melopsittacus undulatus). Tieto zaujímavé vtáky sú nielen dôležitou súčasťou austrálskeho ekosystému, ale aj populárnymi domácimi miláčikmi po celom svete.

Kakadu sú veľké papagáje známe svojou výraznou chocholkou. Existuje približne 21 druhov kakadu, ktoré obývajú rôzne časti Austrálie, Novú Guineu a okolité ostrovy. Odhaduje sa, že v Austrálii žijú milióny kakadu, pričom niektoré druhy sú veľmi bežné, zatiaľ čo iné, ako napríklad kakadu palmový (Probosciger aterrimus), patria medzi ohrozené druhy. Najčastejším druhom, ktorý na našej austrálskej poznávačke stretneme je kakadu žltochocholatý (Cacatua galerita), ktorého perie je biele s jasne, žlto sfarbenými chocholkami.

Kakadu patria do čeľade Cacatuidae a sú príbuzné s ostatnými papagájmi, no líšia sa v štruktúre zobáka a peria. Ich predkovia sa vyvinuli pred miliónmi rokov v izolovanom austrálskom prostredí, kde sa prispôsobili rozličným podmienkam – od hustých dažďových pralesov až po vyprahnuté vnútrozemie.

Kakadu majú mimoriadne silný a zakrivený zobák, ktorý je prispôsobený na drvenie tvrdých orechov, semien a kôry stromov. Tento robustný zobák im dáva výhodu pri získavaní potravy, ktorá by bola pre iné vtáky nedostupná. Okrem toho majú na jazyku špeciálne citlivé zakončenia, ktoré im pomáhajú analyzovať potravu.

Ich perie je odlišné od peria iných papagájov. Kakadu nemajú pestré farby ako napríklad ary, pretože v ich perí chýba modrý a zelený pigment. Namiesto toho majú prevažne biele, sivé alebo čierne perie, pričom niektoré druhy majú žlté alebo ružové akcenty. Toto perie je husto usporiadané a poskytuje im dostatočnú ochranu pred teplotnými výkyvmi v austrálskom prostredí.

Celkovo ich evolúcia prispôsobila na život v týchto extrémnych podmienkach. V období sucha dokážu prekonať veľké vzdialenosti pri hľadaní potravy a vody a ich silné nohy im umožňujú rozhrabávať pôdu a odkrývať potravu v zemi. Ich strava pozostáva najmä z orechov, semien, ovocia a kôry stromov, pričom im pri rozlúsknutí pomáha silný a tvrdý zobák. Navyše im pomáha získať potravu, ktorá by bola pre iné vtáky nedostupná.

Čo je na nich však najzaujímavejšie? Ich inteligencia. Kakadu patria medzi najinteligentnejšie vtáky na svete a dokážu riešiť logické úlohy či používať jednoduché nástroje. Sú známe schopnosťou imitovať zvuky vrátane ľudskej reči. V prírode tvoria veľké kŕdle, ktoré spolu komunikujú hlasným krikom a zložitými sociálnymi interakciami.

Tieto vtáky sú veľmi zvedavé, hravé a potrebujú neustálu mentálnu stimuláciu. Niektoré druhy, ako kakadu palmový (Probosciger aterrimus), používajú palicu alebo konár ako nástroj na bubnovanie o kmene stromov, čím si označujú svoje teritórium. Ich výrazná chocholka tiež nie je len ozdobou – slúži aj na komunikáciu s ostatnými vtákmi. Napríklad, keď sú vzrušené alebo v strehu, ich chocholka sa vztýči, čím dávajú najavo svoju náladu.

Kakadu sú pomerne veľké vtáky – ich veľkosť sa pohybuje od 30 do 60 cm v závislosti od druhu. Najväčším druhom je kakadu palmový (Probosciger aterrimus), ktorý dosahuje dĺžku až 60 cm a hmotnosť okolo 1,2 kg. Naopak, menšie druhy, ako kakadu ružový (Eolophus roseicapilla), merajú okolo 35 cm. Tieto vtáky sú taktiež známe svojou dlhovekosťou. Mnohé druhy sa dožívajú 40 až 60 rokov, pričom niektoré jedince v zajatí môžu prekročiť aj 80 rokov.

Tento austrálsky symbol sa v rôznych podobách vyskytuje v odlišných prostrediach naprieč celým kontinentom – od tropických pralesov na severe až po suché oblasti v centrálnej časti. Na našej ceste po veľkých mestách Austrálie sa s nimi stretneme nielen na Great Ocean Road, ale aj v mestských parkoch, záhradách či na stromoch aj elektrických vedeniach v Melbourne aj Sydney.

Podobne odolnými a inteligentnými vtákmi sú andulky, ktoré sú prirodzenými obyvateľmi suchých trávnatých oblastí a vnútrozemia Austrálie. Hoci kvôli svojej veľkosti vyzerajú drobne, sú známe svojou schopnosťou prežiť v extrémnych podmienkach, kde teploty dosahujú vysoké hodnoty a zdroje potravy sú často obmedzené. Pri hľadaní potravy a vody sú schopné preletieť stovky kilometrov.

Pohybujú sa v obrovských kŕdľoch a komunikujú medzi sebou špecifickými zvukmi. Dokážu sa dokonca naučiť napodobňovať jednoduché melódie. Týchto, u nás obľúbených domácich miláčikov, uvidíte vo voľnej prírode v okolí posvätného Uluru na našom zájazde Austrália - letecký okruh.

Ďaleká a pre nás tak iná Austrália je lákadlom pre cestovateľov z rôznych dôvodov. Unikátna fauna a flóra, ktorá sa musela prispôsobiť drsným a rozmanitým podmienkam, je často jedným z hlavných dôvodov.

Od kengúr a koál, ktoré patria medzi jej najznámejšie zvieratá, až po tasmanského diabla, kazuára či vtáka emu – každý kút tohto kontinentu vás môže prekvapiť stretnutím so živočíchom, ktorého nikde inde na svete nenájdete.

Cestovanie po Austrálii s našimi BUBO malými skupinami vám umožní zazrieť svet, kde evolúcia vytvorila tvory, ktoré sú priam zázrakom prírody.