Pravda o Sin-ťiangu, Číne a budúcnosti Slovenska

Do Sin-ťiangu som sa veľmi tešil. Čína dnes tvrdí, že túto odľahlú provinciu navštevuje vyše 200 miliónov turistov ročne, ale za turistov rátajú zrejme aj tisíce čínskych vojakov. Ja som tu zahraničného turistu nestretol a stále je to oblasť, ktorá sa bežne nenavštevuje. 

Sin-ťiang je obrovský, zaberá 1/6 územia Číny a multimiliardová obria investícia „One Belt One Road” (OBOR), ktorá je novou Hodvábnou cestou ide práve krížom cez túto provinciu.

Sin-ťiang obývajú Ujguri, ktorí majú altajský pôvod a etnicky sa jednoznačne odlišujú od čínskych Hanov a sú to moslimovia.

Západ tvrdí, že Čína pácha na domorodých Ujguroch genocídu, sterilizuje ich, zatvára do väzníc, ktoré nazýva edukačnými centrami a systematicky ničí ich kultúru. Tieto informácie vieme zo stoviek rozhovorov s ujgurskými utečencami. Snemovňa reprezentantov USA prijala rezolúciu „ujgurský zákon o ľudských právach“ a tým povolila tvrdší bojový štýl západným médiám a politikom. Najznámejším ekonomickým zákazom je zákaz dovozu rajčín a bavlny zo Sin-ťiangu a aj výrobkov vyrobených z tejto bavlny.

Čína naopak tvrdí, že Ujguri sú teroristi využívajúc naratív, ktorý do politického boja po skončení Studenej vojny vnieslo ako skvelý politický trik USA. Čínska vláda to nazýva „Ľudový boj proti terorizmu.“ Ako sa teda vecí majú naozaj?

Do Číny som vstupoval mnoho razy, no nikdy som nezažil takých odporných vojakov ako tu na pakistansko-čínskych (Sin-ťiang) a kirgizsko–čínskych (Sin-ťiang) hraniciach. Keď vstupujem do kultúrneho centra Ujgurov, do mesta Kašgar, aj tu nachádzam plno čínskych vojakov, ktorí rozprávajú iným jazykom než domorodé obyvateľstvo a ja ako keby som sa preniesol desaťročia dozadu do dôb totality.

Kašgar sa na Hodvábnej ceste nedal obísť. Keď prichádzate z východu, mesto ohraničuje zničujúca púšť, zo západu obrovské hory. Práve tu v tejto krásnej zelenej oáze nájdete pokoj a mier a tak sa tu vždy všetci stretli a to vytváralo okrem výmeny tovaru aj príležitosti na výmenu myšlienok. Do Kašgaru som sa práve z tohto dôvodu veľmi tešil a byť tu bola pre mňa ohromná vec. Kašgar to sú aj dnes trhy a ja som vedel, že tadiaľto prechádzal aj Marco Polo, nevedel ísť inakadiaľ. Marco Polo teda musel stáť na rovnakom mieste ako stojím dnes ja!

Z Číny tadiaľto cez Kašgar smeroval hodváb, porcelán, čaj, korenie, papier, lieky, drahé kamene. Na druhú stranu med, kože, otroci, pštrosie vajcia... Kašgar bol významným obchodným mestom so šperkami a ručne tkanými kobercami. Perzské koberce sú jednou z mojich vášní a tak vstupujem do obchodu a hľadám niečo unikátne. Bolo to dlho pred Brexitom, no miestny obchodník sa tváril povýšene a odmietol eurá s tým, že Európa je v úpadku, slabá a on eurám nedôveruje, že tá mena nemá perspektívu...

Kašgar už dávno nie je tým multikultúrnym centrom plným obchodníkov - cestovateľov, vzdelancov, no ide o zapadákov na kraji spoločnosti.  Na vstup do autonómnej oblasti nepotrebujem v roku 2014 zvláštne povolenie, tak ako dnes. Veľa vtedy o Sin-ťiangu neviem, informácii je málo. Viem, že už v roku 2009 prebehli v najväčšom a hlavnom meste provincie Sin-ťiang v Urumči na úpätí Ťan-šanu protesty, ktoré sa zmenili na pouličné nepokoje, ale mnoho sa o tom nehovorilo. 5. júla bolo v Urumči zabitých 197 ľudí a nepokoje tu prepukli 11. septembra toho istého roku. V roku 2013 bolo v Kašgare zabitých 15 ľudí a 22. mája 2014 teroristi v SUV plnou výbušnín narazili do stánkov na trhovisku. Sme tu teda iba pár mesiacov po incidente. Dnes Čína publikuje záznamy o tisíckach mŕtvych a zranených v Sin-ťiangu a dáva ich za vinu teroristickej organizácii East Turkestan Islamic Movement (ETIM).

O problémoch v Sin-ťiangu sa v roku 2014 v našich médiách ešte nepísalo, nebolo to v móde. Ja som po návrate z cesty napísal a na prednáškach hovoril o potláčaní ujgurských tradícii a situácia mi pripadala horšia než v Tibete. Priznám sa, Ujgurov som ľutoval.

Kašgar bolo v roku 2014 klasické hnusné čínske mesto, v centre trónila obrovská socha Mao Ce-tunga, široké ulice plné dymiacich lacných áut, z architektonického hľadiska nenachádzam žiaden pekný objekt. Takto si Čínu pamätám do roku 2008. Všetko sa tu výrazne zmenilo až po olympiáde, kedy sa zrazu začali stavať doslova architektonické skvosty, jedny z najkrajších moderných stavieb na našej planéte. Neviem, čo sa s Čínou stalo, keď zrazu vystrelila od tesilákov a robotníckych rovnošiat k najväčšej móde. Každopádne, klobúk dole. Treba povedať, že na Slovensku sa absolútne nechytáme.

Vygooglite si: Ring of Life, Moon Hotel v Huzhou, nádhernú operu v Harbine, múzeum v Ordos, Soho Peaks, centrum umenia v Chongqing. Čínska opera a Vtáčie hniezdo v Pekingu sú známe práve z obdobia olympiády. Bol som pri tom, keď Čína zrovnala so zemou obrovské územie v provincií Sičuan, a teraz tam postavili najväčšiu stavbu sveta (3x väčšiu než Pentagon), Century Global Center.

Nejde však o veľkosť, ale o vysokú kvalitu architektúry všetkých budov, ktoré som spomenul, a to je iba malý zlomok toho, čo sa v Číne skutočne stavia.

No tu na západ do Kašgaru ešte kultivovanosť neprenikla a všetko vyzeralo ako za čias najťažšieho komunizmu. Centrum mesta je až na pár mešít zničené a akoby naschvál nechané napospas dažďu a vetru. Zažil som tu povinnú prácu domácich, kedy čistili v rámci brigády za zvuku budovateľských piesní ulice centra mesta. Centrum mesta sa rozkladá na malom asi 40 m vysokom a 800 m dlhom kopčeku.

V starom asi 600-ročnom domčeku pečie pekár ujgurský chlieb, podobný tomu, čo nájdete aj v Samarkande či Buchare. Pekár má nad svojou pekárničkou mosadznú tabuľku Pekár. Kováč, ktorý tu, zdá sa, mal dielničku taktiež stovky rokov a jeho umenie sa prenášalo z generácie na generáciu, má tabuľku Kováč. Nedalo sa tomu nič vyčítať, ale čínska vláda urobila z normálneho ujgurského tradičného života turistickú atrakciu. Číňania systematicky menia etnickú identitu na komoditu. Fotogenický starček v kaftane ešte stále predáva bylinky, hadie kože a škorpióny, ako za starých čias. V očiach má odvahu a iskru. V obchodíku som sám. Neskôr vstupujeme do významnej mešity Id Kah, ale sme v nej taktiež jediní. V Sin-ťiangu je až 24 000 mešít a teda jedna mešita na cca. 530 moslimov, čo je veľmi vysoké číslo, aj keď to porovnáte s vyslovene moslimskými krajinami. Jedna vec je počet mešít a druhá je možnosť ich navštíviť.

Tajná polícia vraj vstup do mešity monitoruje a nie je želané, aby vás či niekoho z rodiny vo vnútri zazreli. My, čo sme žili v socialistickom Československu, toto chápeme. ŠTB monitorovalo kostoly.

Drzý obchodník, ktorý predpovedá pád Európy, si pri rozbaľovaní kobercov rozbije hlavu, no nakoniec sa dohodneme na cene a koberec kupujem. Z jednej strany je tmavobordový a z druhej strany holubičej krvi. Ak sa pozriete zozadu, vidíte, že má 1500 uzlíkov na štvorcový inč, čo je  skutočne vysoká kvalita, aká sa dá očakávať v meste s 2000-ročnou tradíciou trhov a obchodu. Do Kašgaru som prišiel cez Afganistan a Pakistan a tak mi túto náročnú a nebezpečnú cestu ten koberec pripomína doteraz.

Iróniou dnešného stavu v Sin-ťiangu  je, že Mao Ce-tung nepokladal etnickú identitu za skutočný problém v nastolení svetového komunizmu. Problém videl v triedach, ktoré sú zodpovedné za delenie ľudí. Čínski komunisti tvrdili, že národnosť, náboženstvo a etnická príslušnosť sú efemerálne, teda pominuteľné „výmysly.“ Tibeťania, Mao, Ujguri síce kedysi existovali, no Mao tvrdil, že teraz ide skôr o prezývku, ktorá sa používa prakticky iba na festivaloch. Inak ide o jednotný proletariát bojujúci za svetlé zajtrajšky. Vcelku táto taktika čínskej vláde fungovala a kedysi krvavé kmeňové vojny napríklad v Yunane skončili a dnes ide o farebnú zmesku, ktorú si radi fotia turisti. Mančuovia a Zhuang dnes rozprávajú po mandarínsky a ich pôvodná odlišnosť sa akosi stratila – stali sa z nich hrdí Číňania. Paradoxne dnes sa v Sin-ťiangu bojuje nie proti triedam, ale proti národnosti, náboženstvu a etnicite. Teda proti niečomu, o čom Mao Ce-tung tvrdil, že neexistuje.

O autonómnom regióne Sin-ťiang, nájdete v dnešnej dobe správu v médiách ovplyvnených západom veľmi často. Pýtal som sa pred týždňom mladej Číňanky študujúcej turizmus vo Švajčiarsku, čo si o danej situácii myslí, a ona nevedela, že sa niečo deje.

Druhým postrehom, o ktorom sa nehovorí, je, že Marco Polo v Kašgare popisuje prítomnosť množstvo nestoriánskych kresťanov, ktorí mali v meste vystavaných viac kostolov. Dnes ani neviem, či tu nejaký kostolík zostal, no viem, že v 19. a začiatkom 20. storočia bol zrealizovaný na (švédskych) misionárov veľký pogrom a aj Ujgurov, ktorí prestúpili na kresťanstvo, sťali podobne, ako to robilo nedávno hnutie ISIS v Sýrii.

Počúval som podcast slovenskej europoslankyne, ktorá je v Bruseli za KDH a ktorá sa nad stavom v Sin-ťiangu rozhorčovala a túto tému si prisvojila ako svoju dôležitú agendu. Pritom tam nikdy nebola. Redaktor, ktorý sa pýtal otázky, hovoril, že si danú tému naštudoval a odvolával sa na ďalšieho slovenského redaktora, ktorý v Sin-ťiangu tiež nebol.

Musím povedať, že ani mne sa nepáči to, čo sa deje v Sin-ťiangu, no zároveň dlhodobo hovorím o žalostnej úrovni (nášho) žurnalizmu, čo sa týka zahraničných otázok a zahraničnej politiky. Informácie z takzvaných overených zdrojov vo mne akosi vyvolávajú pocit presadzovania iných politických záujmov západu a hlavne cítim úžasné pokrytectvo. Naozaj ide kresťanskej političke o záchranu moslimských Ujgurov?

Pokrytectvo západu a ohýbanie pravdy je mojim dlhodobým problémom, proti ktorému bojujem. Teda 20 rokov sekám do vetra proti veterným mlynom a všetci naokolo sa zabávajú.

Prvé roky môjho cestovania som cestoval, čítajúc noviny ako Bibliu – novinári sa pasujú za ochrancov demokracie a pravdy a ja som im veril. Prvá veľká rana prišla v roku 1995 po prechode Sýriou. Sýria na mňa urobila veľmi kultivovaný dojem, všetko bolo úplne ale úplne inak, než sa písalo. Potom sa moja nedôvera prehĺbila v Iráne, Mjanmarsku... a už to išlo. Veci tu boli úplne inak, než sa písalo... Dnes je modernou témou Sin-ťiang, kde má západ pravdu asi najviac, ale ja mám problém napríklad s dlhoročnou mediálnou kritikou Aung San Suu Kyi, ktorej západ hrozil odňatím Nobelovej ceny za mier, či o „presadzovaní demokracie“ a „boji proti svetovému terorizmu“ v krajinách s „autokratickým režimom“... a mohol by som pokračovať a pokračovať. Určite aj vy.

Aký výsledok sme dosiahli v poslednej dobe v Iraku, Afganistane či Líbyi?  Ak si myslíte že túto katastrofu si nikto nevšimol, tak ako si ju nevšimli čitatelia „mienkotvorných“ denníkov na nescestovanom Slovensku, mýlite sa.

Svet vidí, že západ prišiel mnohým krajinám „pomôcť“ a dnes ide o najhoršie miesta na našej zemi, ktoré sú pre turistu najnebezpečnejšími krajinami sveta. Ale bohužiaľ sa výrazne zhoršili aj životy miestnych obyvateľov. Treba si uvedomiť, že my Slováci sa kultúrnosťou a historickým bohatstvom s týmito krajinami nemôžeme porovnať v ničom. S tým, čo dal svetu Afganistan a Irán (dočítate sa napríklad v blogu o Alexandrovi Macedónskom), či Irak- informácie, kam ísť (o Mezopotámii sa dočítate aj v blogu o Ibn Battuotovi), sa my naozaj nemôžeme porovnávať.

Ak ste nad tým takto neuvažovali, možno je to preto, lebo táto téma je tabu a akosi sa nepatrí otvárať. A naši politici a naši novinári ju ani nevedia otvoriť, veď o tom v skutočnosti okrem informácii z „overených zdrojov“ nič nevedia.

Keď som pred 30 rokmi začal cestovať, tak sme do Tibetu nosili potajme obrázky Dalajlámu a nosili tričká s nápisom Free Tibet. Čína okupovala Tibet v roku 1951, v roku 1958 potlačila rebéliu v regióne Ambdo, odkiaľ pochádza terajší Dalajláma. V roku 1966 Maoisti dynamitom odpaľovali budhistické kláštory, aby vyhladili „starú Čínu.“ Do Tibetu sme vždy potrebovali ťažko vybaviteľný permit, mohli sme cestovať iba v skupine a iba na určité miesta. BUBO sa stalo najväčším organizátorom ciest do Tibetu na území bývalého Československa a tak mám desiatky neuveriteľných príbehov o absurdných obštrukciách. V Tibete sme mali vždy tibetského partnera, „Davida,“ napriek tomu, že čínske cestovky nám dávali lepšie ceny v „lepších“ čínskych novopostavených hoteloch. S Davidom sme kamaráti doteraz a bol to on, kto nám pomáhal spoznať (a stále pomáha) skutočný tibetský Tibet.

Uvidíme, či sa problém v Sin-ťiangu stane rovnako masovo populárnym, akým bol Tibet, no pochybujem. Skôr rovnako vyšumí ako Tibet, kde západ nedosiahol absolútne nič. V živote Tibeťanov a budhistických mníchov sa nič, čo sa týka slobody, nezlepšilo, no europoslanci ani novinári sa o Tibet dnes nezaujímajú.

To je to pokrytectvo a opäť sa pýtam, myslíte si, že si toto nikto nevšimol? Číňania, ktorí idú dôsledne za svojim dlhodobým cieľom, túto neschopnosť a nesystematičnosť samozrejme vidia a verte, že nielen oni. Za bruchá sa chytajú, veď vidia jasný obraz degenerovanej populistickej spoločnosti, ktorej nejde o fakty, princípy, ale iba o ukazovanie sa v médiách a na sociálnych sieťach. Tandem západné médiá – populistický papagájuci politik je skazou, ktorá našu civilizáciu, ktorá bola tak dlho na vrchole, privedie k úpadku.

Nemá nescestovaná slovenská europoslankyňa pravdu?

Určite v niečom má. Vyššie píšem, že v Sin-ťiangu triafa západ do čierneho zrejme najviac zo všetkých "káuz", čo sledujem posledných 30 rokov. Bolek Polívka to vystihol dobre a naozaj nemusíte všetko vidieť a môžete veriť ,že sa veci majú tak či onak.

Ja vyčítam týmto hnutiam pozérstvo, nevzdelanosť, nekonzistentnosť a teda to, že v skutočnosti im o dosiahnutie cieľa nejde. Plus to, že na kritiku nemajú právo.

Téma, ktorú západ kritizuje, je často omnoho širšia a kritici o nej často nič nevedia a veci iba tendenčne a povrchne preberajú. Keď chcete za niečo bojovať, musíte ísť do toho hlbšie, musíte veci robiť, iba takto ich pochopíte! Takíto politici sú ľahkým protivníkom, lebo stačí jediná otázka čínskeho úradníka: „Boli ste tu, pani poslankyňa, videli ste to, pani poslankyňa?“ a je to. Veci sú zložitejšie a poznám mnoho území napríklad aj v relatívne blízkej Indii, kde sa deje čosi podobné a o ktoré sa z nejakého dôvodu západ nezaujíma.

Čínsky úradník nemusí odkazovať na situáciu Bangladéšanov a Assame, či Hazarov v Afganistane, ale môže konkrétne slovenskej poslankyni odkázať, nech sa venuje „utláčaným Rómom.“

Nikdy ste si nepoložili otázku, či médiám a politikom ide o niečo viac okrem osobného zviditeľnenia sa v póze „rozširovania demokracie“ a dnes „pomoci Ujgurom?“ Pýtam sa, je vôbec normálne, aby západný politik radil Číne? Skutočne týmto politikom záleží na moslimoch, ktorí ešte nedávno ich kresťanským bratom odrezávali hlavy?

Poznámka:  v Sin-ťiangu existovala silná komunita kresťanov. Začiatkom 20 storočia bol zrealizovaný na veľkú komunitu pogrom pod vedením ujgurského emíra Abdullaha Bughra. Svojich protivníkov dekapitoval.

Som presvedčený, že tieto témy treba otvárať. No zároveň treba vedieť, že sú zložitejšie. Pre krajiny G 7 a ich spojencov ide vlastne iba o zámienku, aby mohli začať s Čínou otvorený boj. Nechápem, prečo sa to nedá povedať priamo?

Ale aj keby som akceptoval „diplomaciu“ západu, ktorá si Sin-ťiang prekrúti, aby mohla podniknúť veľké kroky, mám problém so slovenským aplikovaním.   

Tu sa danej témy chopí na jednej strane veľkohubý politik, ktorý žije z našich daní a stačí mu trepať do vetra – veď „presadzuje dobrú vec.“ Na druhej strane masové médiá, ktoré sa akejkoľvek diskusii bránia v štýle, že každého kto povie iný názor, označia za konšpirátora. Ja mám takých príkladov za svoj cestovateľský život desiatky... až mám pocit, že pravdu som už dlho nečítal.

Chápem, že naše médiá nemajú mentálnu kapacitu na diskusiu a označiť iného za konšpirátora je ich obrana. Novinári sami seba presvedčili, že majú vždy pravdu. Tak ako cirkev, ktorá v roku 1600 na Campo dei Fiori v Ríme upaľovala za to, ak niekto tvrdil, že Zem je guľatá. Bolo to desaťročia po oboplávaní našej Zeme Fernão de Magalhães.

Ak máte témy covidu dosť a zaujíma vás Čína, skočte na odstavec nižšie: Je Čína neslobodná a Slovensko slobodné?

Covid je témou, ktorá je dnes blízko každého z nás. Skutočne ťažká pandémia, ktorá nám každému dala zabrať. No práve na covide vám priblížim bližšie dôvod môjho znepokojenia.

Tému u nás chytili politici a médiá. Teda skôr médiá, ktoré ako bábkami politikmi manévrovali. Výsledok? To je katastrofa.

Na Slovensku zomrelo v prepočte na počet obyvateľov 8-10 násobne viac ľudí než v Indii. Viem, že máte pri stále sa omieľajúcom indickom delta variante iný pocit, ale to je môj problém s médiami. Záverečné číslo bude, že na Slovensku zomrelo "iba" 8-násobne viac ľudí než v Indii. Každopádne vy ako konzument médií máte presne opačný pocit. V deň vydania tohto článku má naša pandemická komisia v ústach iba delta variant pochádzajúci z Indie. Ale aj keby ste čítali posledné mesiace britské média (napr Guardian či BBC), tak by ste tento dojem nadobudli. Narendra Modi evidentne britskej vláde nevyhovuje. India je veľká a tak jej čísla vyzerajú v absolútnych hodnotách otrasne. Sú dostupné a tak si ich prepočítajte. India je zároveň (nepriamym) dôkazom, že lock down a tvrdé opatrenia, ktoré prijal vyspelý západ nefungujú. V Indii ich neviete uviesť do praxe a mŕtvych je percentuálne menej - ale to je opäť na inú diskusiu.

Zlé je, že média zahmlievajú čísla a vytvárajú dojmy. Ale ešte horšie je, že následne naši politici čísla ignorujú. Niekde to ide, ale v prípade ekonomiky, o ktorej píšem nižšie v tomto blogu, to bude pre západ fatálne.

V Čechách sa predsa len na tému covid ozvalo viac lekárov, u nás väčšina na to vyjadriť sa, či korigovať premrštené hysterizované mediálne výstupy rezignovala. Nikto nechce byť pribitý na kríž a vymenovaný za heretika a tak sme nechali úradovať nekompetentnú a hlavne nepraktickú pandemickú komisiu.

Tento blog je o tom, že Čína vyhráva nad západom. No západ je stále omnoho lepší než my. Ich prístup ku covidu vyzerá rovnako, ale oni sa očkujú a my nie. Západ tiež otvoril svoje územie pre vnútorný turistický ruch, xenofóbne Slovensko nie. Ako to, že do Nemecka môže doletieť bez akýchkoľvek problémov turista zo 179 krajín a k nám prakticky iba Európan? A žiadne naše médium o tomto porovnaní nepíše? Toto je rozdiel medzi našimi a západnými médiami. Čo sa týka medzinárodných informácií, politiku a systém preberania informácií nájdete v oboch, ale ak ide o vnútorné záležitosti, kvalita vyhodnotenia logických informácií je diametrálne iná. V odklikoch vyššie nájdete dôkazy. 

Na tento nepomer v cestovateľských mapách - pri ceste VON, aj pri ceste DNU - poukazujem dlho, a viem, že mám pravdu a nakoniec Slovenská republika prijme opatrenia ako naši susedia. Poznámka: v deň keď vyšiel tento blog ešte nariadenia na cestovanie neboli platné. Autor článku tvrdí, že to ešte len chaos bude. No vrcholom je, že sme vôbec takýto spiatočnícky prístup (viď rasistický cestovateľský semafór) zaviedli a ešte väčším, že sa proti tomu žiaden politik a žiadne médium nepostavilo.

Prenosným infekciám sa venujem dlho, mám na túto pandémiu iný názor. No vidím, že to, ako sa k pandémii u nás pristupuje, spôsobuje zbytočné úmrtia.

Aj v prípade pandémie covidu obdivujem Čínu - nemala celkový lockdown, iba lokálny. Takže ekonomika išla naplno a ak niekde nastal problém, nastolili sa jasné pravidlá ktoré sa aj dodržiavali (!!). Trvalo to chvíľu a dalo sa to teda vydržať. Presne takto sa to má robiť. Vedela to Čína, vedel som to ja. Zavrieť svet bolo chybou. No keď sme ho už zatvorili a čakali na vakcínu, ktorá nás z lockdownu dostane, tak keď tu vytúžená vakcína je, máme konať. Nie zavádzať národ informáciami o zlých cestovateľoch. Na Seneckých jazerách pri naprataných špinavých bufetoch okrem toho, že ľahšie dostanete covid, dostanete aj salmonelózu. Politici a médiá nemajú s cestovaním pravdu. Ide o to rozumne sa správať a to treba ľuďom vysvetlovať. Hovorím ako človek z praxe, ktorému rukami prešlo viac než 100 000 klientov, ktorí smerovali do krajín s chorobami s vyššou mortalitou než covid-19.

Stalin vyhlasoval „je jedno ako ľudia volia, dôležité je, kto ráta hlasy“. Západné médiá sa správajú rovnako „je jedno, kde je pravda, dôležité je, koľkí ľudia sa dozvedia tú našu“.

To, kam sa rútime, nie je vôbec dobré. Populizmus a nekompetentnosť... a ja ako Blaise Pascal nevidím nič iné ako „dôvod na pochybnosti a úzkosť‘.“

Už Marco Polo v 13. storočí si uvedomuje a rozpráva o tom vo svojej knihe Il MIlione, práve v pasáži o Sin-ťiangu, že po obchodníckych cestách sa prenášajú aj choroby ako napríklad zhubná čierna smrť, respektíve mor. Covid-19 nebol prvou chorobou, ktorá sa začala v Číne. Choroby cestovatelia donášali z Ázie do Európy a na sever Afriky už v týchto časoch a popisuje ich Marco Polo aj Ibn Battúta.

Cestovatelia, ktorí choroby prežili, sa stali voči nim imúnni. Marco Polo ochorel veľmi ťažko práve v Badakšane a príchod do Sin-ťiangu bol pre neho vykúpením. Cestovanie bolo živou vakcináciou a Marco Polo síce zopár razy ako mladík ochorel, ale nakoniec sa dožil omnoho vyššieho veku než jeho rovesníci.

Dávno pred Marcom Polom vyhnal egyptský faraón proroka Abraháma a jeho ženu Sáru z Egypta, lebo vedel, že doniesli "čiernu smrť" do jeho krajiny. Choroby tu sú a budú a áno tým, že sa stýkame s inými ľuďmi, ich máme väčšiu šancu dostať. No zároveň ten styk s inými ľuďmi nás posúva ďalej a tí, čo vidia viac a cestujú viac a žijú so širšou náručou, majú úspešnejší život a sú väčšinou bohatší.

Bohatý bol prorok Abrahám, ale aj Marco Polo. Poznali svet a využili to.

Cestovanie je koniec koncov zdravé a ako bočný produkt plodí úspech.

Záverečný statement: Prístup slovenskej pandemickej komisie (podporovanej politikmi a médiami, ktoré nič počas dvoch rokov nekorigovali) k cestovateľom je ukážkou malosti a úbohosti dnešného Slovenska.

Západ konkrétne pri Číne hovorí dlhodobo o porušovaní ľudských slobôd. No ja z mojej osobnej dlhoročnej skúsenosti cítim, že sloboda u nás skončila a presadzuje sa ideológia nie nepodobná tej, čo si pamätám za komunizmu. Nevzdelanosť, nazvime to intelektuálna lenivosť a hlavne póza, kde nikomu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľa. Politici západnej civilizácie prestali hovoriť o výsledkoch. Viete, o koľko plánujeme zvýšiť na Slovensku HDP? Znížiť zadĺženosť?

Populisticky sa hovorí koľko komu dáme navyše – 200 eur za dieťa - ale ako na to zarobíme, o tom nevieme a o tom sa nediskutuje. Zvýšiť dane predsa nie je zarobiť.

Každopádne je to presný opak Číny. Všetci vieme, že štát sa nevedie ako firma. Len Čína to nevie. A preto ide rapídne nahor a nielen ekonomicky. Čína pre svoj národ naozaj buduje infraštruktúru: pozrite sa na kilometre vystavaných diaľnic, kilometre vlakových dráh, počet škôl a zvyšujúcu sa kvalitu čínskych univerzít.

Plán Číny je vystavať 400 000 km dialníc a rýchlociest, viď NTHS. My Slováci, ktorí nevieme za 30 rokov dostavať jednu dialničku do Košíc, si dovoľujeme tejto krajine radiť a hovoríme o nej ako o krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nestará. Pritom sú známe štatistiky spokojnosti Číňanov so svojou vládou. Ja som sa o tom presvedčil osobne v desiatkách rozhovorov s Číňanmi.

„Čínsky sen,“ ako ho nazýva vláda pod taktovkou novodobého kormidelníka prezidenta Xi (Si Ťin-pching) sa systematicky plní. Sen v ponímaní Číny nie je niečo, na čo sa pokorne čaká. Sen je vlastne plánom, na ktorého naplnení sa systematicky pracuje. Čínsky sen je predkladaný verejnosti a tá je prostredníctvom čínskych médií informovaná o každom úspechu, ale aj problémoch a ich riešení.

Presne takto by som si predstavoval budovanie slovenského sna. Máte niekto, kto toto čítate pocit, že sa také čosi deje? Že existuje jeden jediný politik, ktorý nám takýto sen predstavil?

A pozrite sa na malú firmu BUBO a iba si preklikajte náš web, náš projekt blogy, otvorte si akýkoľvek zájazd. Ak ste u nás na stránke neboli rok, uvidíte ohromný rozdiel. Až do lockdownu sveta sme stúpali a zlepšovali sa krok po krôčiku. Každý jeden pracovník BUBO vie, kam smerujeme, pozná naše hodnoty a naše ciele viď Vízia a misia BUBO

Poznámka: BUBO je podľa Finstatu najväčším platcom daní zo všetkých slovenských cestovných kancelárií. Prečo nás médiá nedávajú ako príklad? Poviem vám - preto lebo píšem takéto blogy.

Naše médiá o Číne nič dobré nepovedia. No Čína nestúpa hore iba v počte kilometrov ciest a železníc.

V roku 2021 si Čína vytýčila, že sa stane do 15 rokov muzeálnou veľmocou. V roku 2000 mala Čína 1200 múzeí, v roku 2020 už 6 000. V roku pekinskej olympiády (2008) sa Čína rozhodla otvoriť múzeá spravované štátom pre všetkých zadarmo a dnes ich za jeden rok navštívi 1,2 miliardy návštevníkov. Pandémia počet návštevníkov znížila, ale teraz Čína otvára päť nových múzeí za týždeň. Nie ani toto nie je preklep.

Pýtam sa na slovenský sen, o ktorom žiaden Slovák nič nevie. Čína aj v takej maličkosti, akou sú múzeá, vytýči jasný cieľ. Chce aby 10 – 15 múzeí bolo svetovou triedou a konkurovalo Louvre, Ermitáži či Uffici. Mnohé z nových múzeí, aj keď nie sú ešte tými najprestížnejšími, majú prekrásnu architektúru. Už som spomínal múzeum Ordos vo vnútornom Mongolsku. Toto je pre vás zároveň aj dôkaz, že Čína nebuduje iba úzky pobrežný pás od Pekingu po Šanghaj.

Čína stúpa nahor ako firma, všetci veľmi tvrdo pracujú a idú jasným smerom. Slovensko ale aj celý západ a hlavne Európa prešľapuje na mieste.

Ale samozrejme, je toho veľa od enviromentálnych po etnické problémy. Najväčším je však, zdá sa, demografický problém. Čínska akadémia sociálnych vied očakáva vrchol čínskej populácie v roku 2029 a potom sa bude počet Číňanov znižovať. Nedávna štúdia v časopise The Lancet predpovedala, že sa do konca storočia zníži o takmer 50 percent. Aj keď Peking v roku 2016 ukončil svoju drakonickú politiku jedného dieťaťa, krajina za posledných 12 mesiacov stále zaznamenala 15-percentný pokles pôrodnosti. Ľudia si na tento spôsob života jednoducho zvykli. V roku 2021 čínska vláda povolila manželským párom 3 deti.

Čínska vláda zároveň odhaduje, že do roku 2033 bude takmer jedna tretina populácie staršia ako 60 rokov. Ide o extrémny pokles pracovnej sily, k čomu ak pripočítame rast miezd, ktoré sa od roku 2005 zvyšujú v priemere o desať percent, problém je evidentný. No ďalším problémom je neuveriteľne skorý odchod do dôchodku, ktorý je s priemerným vekom 54 jeden z najnižších na svete. Pre väčšinu mužov v Číne je vek odchodu do dôchodku 60 rokov, čo je oveľa menej ako priemer 64,2 v klube OECD (najbohatšie krajiny sveta). V prípade štátnych úradníčok je vek 55 rokov; pre robotníčky je to 50.

No ja som presvedčený, že Čína aj toto zvládne. O tzv. „middle income trap“ rozprávajú jej hlavní predstavitelia minimálne od roku 2014, kedy som navštívil Sin-ťiang. Západ predpokladal pád Číny aj v súvislosti s tým, keď deti tejto novej strednej triedy okúsia slobodu na západných univerzitách. No paradoxne popularita vlády v Pekingu sa ešte zvýšila.

Čínska vláda vidí problém v neustálom zvyšovaní produktivity a z toho zákonite stúpajúceho znečistenia. Tento problém pomenovali a riešia ho – pokrok Číny v „zelených technológiách“ budí úctu. No ešte stále to nie je dobré a Čína tvrdí, že USA sú najväčšími vývozcami plastu, a USA naopak, že Čína je najväčším výrobcom plastu. Obidve krajiny poľahky urobia veľký krok vpred a myslím, že sa už aj rozhodli.

Taktiež otázku demografického problému Čína vie a rieši ho. Vynakladá obrovské sumy na infraštruktúru, najmä na cesty a železnicu, zvýšila prepojiteľnosť, a tým aj produktivitu. Neuveriteľne zlepšuje školský systém. Už v roku 2014 Xi uviedol, že svetové prvenstvo bude mať ten „kto drží nos byvola vedy a technologických inovácií.“ Pokrok v nových technológiách, ako je umelá inteligencia, robotika a biomedicínske inžinierstvo, je markantný a počúvam, že Čína vedie. Xi je presvedčený, že dominovanie v týchto, ako to nazýva „veliacich výškach“, bude hrať rozhodujúcu úlohu v hospodárskom, vojenskom a geopolitickom osude Číny. 14. päťročnica napríklad načrtáva ambiciózny plán na zníženie závislosti Číny od zahraničných technologických vstupov. Ja tú systematičnosť sledujem dve desaťročia na svojich cestách do Číny a už iba letmým pohľadom vidím obrovské pokroky. Sledujem, ako vláda cez akési štátne venture capital (rizikový kapitál) fondy nalieva do strategických spoločností miliardy juanov. Fascinuje ma tento kvázi trhový, ale zároveň systémovo riadený systém, ktorý evidentne neuveriteľne funguje. No ja práve toto považujem za najväčšiu slabinu Číny, lebo verím, že k trvalej inovácii a zvýšeniu produktivity nemôže dôjsť bez živého súkromného sektoru.

No čo je podľa mňa najhlavnejšie, Čína systematicky pracuje na tom, aby ju živil celý svet, tak ako to doteraz využívalo USA. Písal som o tom pred 20 rokmi a viac po roku 2010, keď som videl ich silu v Afrike a neskôr, keď som videl budovať iniciatívu Jeden pás jedna cesta. U nás sa však stále písalo o chudobnej Číne, kde ľudia jedia iba ryžu a aj to iba sem-tam.

Risk demografie pre Čínu je, ale podľa mňa nie je existenciálny.

Na rozdiel od západu Čína hovorí o budovaní  harmonickej spoločnosti a mierovom raste. Žiadne šírenie demokracie pomocou „mierových“ invázií. Žiadna ochrana sveta pred svetovým terorizmom. Ok, aj tento naratív Čína využíva, keď už je na stole. No základ, ktorý tvorí pilier ich rétoriky, je iný. A tak, ako človek otvorene rozpráva, tak rozmýšľa a taký je. Harmónia v spoločnosti je krásnym snom. Hlavne, keď oslovujete 1.4 miliardy ľudí...

Viete si predstaviť, koľko problémov sa v tak obrovskej mase vyskytne? Keď chce však Čína ďalej rásť, potrebuje v globalizovanej spoločnosti vyjsť za svoje veľké múry a dobyť svet. Xi Jinping sa vo švajčiarskom Davose jasne a úprimne postavil za globalizáciu a sľúbil, že Čína pomôže anemickej svetovej ekonomike. Ekonomika západu naďalej počas lockdownov a bezprecedentného návratu provincionalizmu stagnovala. Medzi nami, západní politici od Nového Zélandu po Slovensko s nadšením tento provincionalizmus vítajú a uzavierajú sa pred svetom tak ako v stredoveku. A západné médiá sú spokojné zdá sa tiež.,,

Čína to robí inak. Keď rozpráva o harmónii, vie, že na to potrebuje peniaze, veľa peňazí. „Veľké veci“ je to, v čom sa Čína líši od zvyšku sveta. Aspoň toto si o sebe Číňania myslia. „My sme schopní zrealizovať veľké veci,“ hovoria o sebe Číňania. „To, čo nikto iný nedokáže.“ Čínsky politik najprv zarobí peniaze, potom ich investuje do veľkých projektov, ktoré si jeho ľud všimne, lebo mu zlepšujú život.

Na západe sú ľudské práva zvyčajne spojené s politickou slobodou. Vyššie píšem, že ja túto slobodu prestávam cítiť. No nielen u nás, skúste dnes v USA povedať, že ženu poteší, ak ju plesnete po zadku, alebo, vtip s čiernou dierou. Ani vtip v dobe Georgea Floyda vám neprejde.

Ak sa na západe sloboda rovná politickej slobode, na východe má pojem ľudské práva aj ekonomické implikácie a Číňan ocení lepšie ekonomické príležitosti, lepšie vzdelanie a kvalitnejšiu sociálnu sieť. Keď sa rozprávam s Číňanmi, nikto sa mi nesťažoval na to, že čínska vláda monitoruje svojich občanov a udeľuje im výhody respektíve nevýhody za nedodržiavanie poriadku. Mne osobne by sa toto nepáčilo a za prekračovanie rýchlosti pri jazdení autom by som mal určite zakázaný vstup do čínskeho vlaku. No moji čínski kamaráti si pochvaľujú bezpečnosť, poriadok a pozerajú sa na to očami Konfúcia, kde sú jasné pravidlá ohromnou výhodou. No možno by som aj ja začal jazdiť poriadne, tak ako Švajčiari. Pred týždňom som prešoféroval krížom Švajčiarsko a jazdil som poriadne. Priznám sa, radšej mám nemeckú Autobahn, kde som to dal na 260 km/h. Vo Švajčiarsku som najrýchlejšie išiel predpísaných 120km/h a väčšinou omnoho pomalšie.

Čínska vláda riadi svoj štát ako firmu a je to neuveriteľne úspešná firma s množstvom cashu a neustálych inovácií a nápadov.

Mne sa páči, ako sa Čína správa k svojim spojencom. Obria Čína si uvedomuje, že okrem nárastu ekonomiky musí jasnejšie ukotviť svoju identitu - jasne ju definovať aj v medzinárodnom meradle. Xi chápe dôležitosť tzv. „soft power“ a dobre chápe prevahu západu, ktorý ovláda médiá a teda verejnú mienku polovičky planéty. Čínska vláda pod taktovkou Xi Jinpinga okrem obrovského ekonomického napredovania vsadila na značne asertívne kultivovanie politických, kultúrnych a bezpečnostných vzťahov. Po tom, ako Donald Trump avizoval či vystúpil z viacerých medzinárodných organizácií, si v nich často Čína upevnila svoju pozíciu.

Xi si je vedomý, že dolár tu bude ešte dlho a pre USA je to obrovská štrukturálna výhoda, no zároveň presviedča svet, že Čínu treba brať vážne, aj čo sa týka nových svetových pravidiel. Na politickej scéne vytvára, ako to on volá, „komunitu spoločného osudu“ a tak, ako to vidím ja, tak do tejto komunity postupne spadá jedna krajina za druhou. Počas pandémie to jasne ukázala Kambodža, Srí Lanka, ale aj Mjanmarsko, ktoré sa jasne otočili smerom k Číne a doslova chrbtom k západu. Xi už v roky 2014 sľúbil, že aj ostatní ľudia Ázie budú môcť realizovať svoje sny. Páči sa mi to. Žiadne plané slová o demokracii a terorizme, ale jasne svojim spojencom hovorí „čo a za čo.“ Proste to, čo vás zaujíma doma, keď sa pozeráte na svoj bankový účet. Zároveň Čína svojim partnerom nehovorí, ako sa majú správať doma, nehrá sa na dobrého policajta, ktorý to vie najlepšie. Necháva na každého, aký vzťah má mať k LGBT komunitám, k ženám, k interrupciám, k marihuane... a iným, povedzme to úprimne, zástupným témam. Čína hovorí o vzájomnom rešpekte, dôvere, reciprocite a vzájomnej spolupráci. Čo je vám sympatickejšie? Čo je normálnejšie? A o to ide.

Naše médiá a politici vytvárajú obraz zlej Číny, ktorej treba radiť, ako sa má správať a čo má robiť. Nehovorí to elita, ale ľudia z dediny - rýchlokvasní politici a novinári. Tieto rady Číne prúdia ich ústami z toho istého zdroja, ktorý už radil a pomáhal v Líbyi, Iraku a Afganistane.

Myslím si že väčšina Slovákov, ktorá bude čítať tento blog, bude prekvapená týmto pohľadom. V našich hlavách je aj dnes Čína krajinou, kde väčšina ľudu žije v chudobe a platy manažérov sú nižšie než u nás. Nie je to pravda.

Čína je v našich mysliach krajinou, ktorá potláča osobné slobody. Staršia generácia si Čínu pamätá ako tých, čo potláčajú práva Tibeťanov. Dnes je Čína tá, čo pácha genocídu na ujgurskej menšine a z ktorej laboratória unikol čínsky vírus do sveta. Celé zle.

Apropos, rozprával som sa s virológom prof. MUDr. Fedorom Čiamporom DrSc, ktorý je podľa mňa najväčším odborníkom, čo sa týka covidu na Slovensku. On hovorí, že zrejme covid-19 z čínskeho laboratória unikol. No jedným dychom dodáva, že to nebolo naschvál. Na prednášky profesora Čiampora chodím roky. Teraz máme na Slovenku vyše 5 miliónov odborníkov na covid. No ja sa téme cudzokrajných chorôb venujem desaťročia teoreticky, ale aj prakticky priamo v teréne. Nikdy som nemal maláriu na rozdiel od pána Krčméryho, ktorý v porovnaní so mnou neprecestoval v Afrike nič.

V tomto mediálno-populistickom svete sa presadzujú ľudia, ktorí povedia čokoľvek a je to v súlade s nastoleným - pardon za výraz - hlúpym trendom našich médií.

Či virus unikol alebo nie z laborátoria je dnes politickou záležitosťou a nie je to meritom tohto článku.

Obria iniciatíva, OBOR (One Belt One Road) má spájať krajiny, nielen čo sa týka obchodu, ale má spájať civilizácie. Zrejme to Čína urobila naschvál, aby ukázala že, USA nie sú žiadnou civilizáciou a v OBORe sa so západom samozrejme neráta. Čína sľubuje vytvorenie štruktúr, ktoré budú fungovať bez vplyvu západu a globálna architektúra sa má prestavať tak, aby z toho konečne západ nezlízal všetku smotanu.

Keď si prezident Xi „upratal doma“ a upevnil pozície, jeho ďalším bodom bola potreba presadiť záujmy Číny na globálnej scéne. Xi rýchlo začal s melioráciami v Juhočínskom mori, založil identifikačnú zónu protivzdušnej obrany nad sporným územím vo Východočínskom mori, pomohol založiť Novú rozvojovú banku (niekedy nazývanú BRICS), taktiež navrhol Ázijskú infraštruktúrnu investičnú banku. No pre mňa je najfascinujúcejším obrovský medzinárodný projekt OBOR. Podľa mňa týmto nás Čína zničí úplne.

Po prvý raz na Čínu ako na hlavného, nenazvime to nepriateľa, ale konkurenta upozornil jasne americký prezident Donald Trump. Je pre mňa šokantné, že dovtedy si nikto nič nevšimol. Pritom Čína vládne na väčšine území Pacifiku aj Afriky a rýchlosť jej rastu na medzinárodnej pôde je až zarážajúca.

Ak bude obrovské dielo, ktorým OBOR rozhodne je, úspešné, tak Čína si presadne za volant a bude to ona, ktorá bude kormidlovať stále globálnejší svet. Aktívne zásahy a implementovanie „ázijských hodnôt“ do dnes dominantného liberálneho poriadku prídu čoskoro. A to len bude šok!

To, že dnes vyplakáva premiér Austrálie a vyzýva na spoločný boj proti Číne, pôsobí smiešne. To, že europoslankyňa niekde z malého Slovenska radí kultivovanej veľkej Číne čo robiť v Sin-ťiangu, je smiešne. Dokonca viac než tento článok, ktorý bojuje proti tomuto pózerstvu.

Spojenie všetkých krajín G 7 a ich spojencov, to je už lepšie. No podľa mňa je aj tak neskoro. Čínska hegemónia ovládne náš svet a paradoxne vylieči problémy, o ktorých píšem. Z ľudí západu sa stanú otroci a celý „farebný“ svet sa bude iba tešiť. Čína sa stáva novým normatívom. Musím povedať, že si myslím, že je to pre svet dobré. Pozor, nie pre nás!!!

Všetky moje skúsenosti s našimi médiami a politikmi ma presviedčajú v tom, že sme sa vydali zlým smerom a sami nevieme z chybnej cesty zísť. Novinári a nimi ovládaní populárni = populistickí politici nie sú zlí ľudia, ten systém je zlý. Už to nie sú šéfkuchári s vlastným názorom, ale výdajcovia Mc Donaldu, ktorí dostali konečný produkt z „overených zdrojov.“ Systém je dokonalý, no potláča každý nápad a akékoľvek slobodné rozhodovanie a ničí uvažovanie. Tým, že na takúto prácu už netreba intelekt a vzdelanosť, sa do médií a do politiky naberá priemer. Tak ako za komunizmu sú tými najpresvedčivejšími tí najhlúpejší a tých je vždy viac. Veď okrem klikov a lajkov nemusia dodať žiadny iný výsledok. To, že to povedané nekorektným ale slobodným jazykom, smeruje „do prdele“, je jasné.

To, že sa snaží západ ekonomicky spojiť proti Číne na summite G7, 12. júna 2021 je síce pekné, ale podľa mňa je neskoro a hlavne základná chyba je inde.

V deň vydania tohoto blogu, 1. júla 2021, prezident Xi pri príležitosti stého výročia založenia komunistickej strany Číny vyhlásil: „Čína nedovolí „svätuškárske pokrytecké kázanie“ alebo šikanu zo strany zahraničných síl a každý, kto sa o to pokúsi, sa ocitne na kolíznom kurze s oceľovou stenou ukovanou 1,4 miliardou ľudí“. Neznášal som československých komunistov, no to čo povedal Xi značne vystihuje to čo tvrdím v tomto blogu ja. My ako západ sa bojíme bojovať otvorene a čestne a uchyľujeme sa k podpásovkám. 

Západ je upadajúcou, slabou spoločnosťou, ktorá prestala hrať fér. Venujeme sa (médiá a politici) zástupným absurdným témam, ktoré absolútne nelogicky dominujú dnešnému verejnému diškurzu. Problémom je prerastajúci socializmus a vyzdvihovanie priemeru nad tých, ktorí sú schopní víťaziť. Témy sociálnej rovnosti nad všetkým.  

Západ dnes nepresadzuje tému rovnakých možností a šancí pre každého. Západ presadzuje tému rovnosti, za každú cenu. Inými slovami ide o uprednostňovanie neschopných. To je samozrejme nespravodlivé a ide o potláčanie slobody.

Čína toto nerobí, a preto si nemyslím, že je neslobodnejšia než my. Tak ako Číne desaťročie trvalo našliapnuť ekonomiku a nastaviť ju správnym smerom, aj úpadok západu bude trvať podobne dlho. No do priepasti ohromného vnútorného chaosu padneme skôr, než si myslíte.

Prezident Xi 1. júla 2021 povedal: "Nikdy sme nešikanovali, neutláčali ani si nepodmanili obyvateľov žiadnej inej krajiny a nikdy to nebudeme robiť." Na fotografiách vyššie zo Sýrie, Iraku, Afganistánu či Líbye vidíte o čom hovorí. Naozaj si myslíte, že my ako západ sme spravodlivejší? 

Pozrite sa na úspech čínskeho štátom riadeného kapitalizmu, kde Čína extrémne predbehla západ počas finančnej krízy v roku 2008 a aj teraz počas pandémie covidu-19.  Tento úspech spochybňuje legitimitu anglosaských trhov a tzv. „liberálnu demokraciu“. Ja som dušou liberál, určite viac než tí, čo sa za liberálov u nás vyhlasujú. Nie som vychovaný v tmárstve, naopak v rodine vedca, vyrastal som na chodbách SAV a lásku k poznaniu som vstrebával s materským mliekom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a neskôr na cestách v exotickom svete. No toto, čo u nás je, nie je demokracia ani liberalizmus. A to je ten problém. Toto, čo tu dnes na západe máme, nie je skutočnou demokraciou. Toto je sociálno-mediálny populizmus, no to je na samostatnú tému.

Opakom toho, čo tu máme –„liberálnej demokracie“, nie je diktatúra či autoritárny režim. Opakom by mala byť „skutočná demokracia“ tak, ako ju vytvorili v Aténach. Nemyslím tým, že sa jej nemajú zúčastniť ženy, naopak. V Aténach však patríciom išlo v prvom rade o zveľadenie ich majetku a udržaní ho v bezpečí. A keď majetok mali o jeho správne investovanie. Nič zložité.

Ešte raz - toto, čo u nás teraz je, nie je demokracia! Verím, že v USA sa nájdu šikovnejší a schopnejší ľudia než dnešný prezident (zle sa učil a chytili ho pri podvádzaní) a verím, že aj v malom národe, ako je Slovensko, by sa našli čestní a pritom schopní ľudia dosahovať výsledky.

Opäť, diskutovať o dnešnej demokracii sa dnes nepatrí - tu sa sloboda končí - ide o tabu, o niečo, o čom sa nepatrí rozprávať.

Dnes stále viac a viac režimov siaha po „čínskom modeli.“ Prečo? Lebo ich vlády zarobia viac a svojim obyvateľom môžu poskytnúť lepší servis – presne ako Čína – ktorej obyvatelia sú so svojou vládou omnoho spokojnejší než obyvatelia USA so svojou. Nehovoriac o chaose a doslova debakli na dnešnom Slovensku. Porovnajte si spokojnosť Slovákov so svojou vládou vs. spokojnosť Číňanov so svojou vládou!

Nepropagujem tu presadenie „čínskeho modelu“, len poukazujem, že náš systém vôbec nie je slobodný - dôkazom sú napríklad názory v tomto článku, ktoré sa nikde nedajú publikovať a vlastne je zakázané o nich rozprávať. Populárni politici sa u nás dnes zaliečajú svojim voličom, sú len akýmisi povrchnými influencermi, ale neriešia problémy - no to je opäť širšia téma.

Číňania svoju vládu milujú (je to pre vás prekvapenie? Je to tak) a veria smerovaniu svojej krajiny. Slováci si o svojej dnešnej vláde myslia, že je hlúpa a nekompetentná a nevidia budúcnosť. Predseda vlády Igor Matovič mal v marci medzi občanmi iba 19.3% dôverihodnosť (FOCUS). Prečo? Lebo každá vláda svojich občanov o tom, čo si majú myslieť, presviedča dennodennou prácou a výsledkami. Čínska vláda ich má ohromné, slovenská vláda má výsledky úbohé.

Keď hovoríme o potláčaní Ujgurov v Sin-ťiangu, treba si pripomenúť, že čínski komunisti systematicky potláčali „šovinizmus“ hlavnej etnicity Hanov a aj dnes ide o oficiálny postoj vlády.

No keď sa dnes rozprávam s Číňanmi, cítim ich ohromnú hrdosť. Nechcem to prirovnať k Hitlerovskému Nemecku a pocitu „nadrasy“, vtedy som nežil, no dnešní Číňania sa opäť cítia, že sa stávajú Ríšou stredu. Ich história je staršia než tá európska a nad USA sa iba uškrnú. Sexuálne škandály prezidentov USA, napadnutie Kapitolu (budovy kongresu USA), či senilný prezident pôsobiaci ako drevená bábka. Číňanom toto iba zapadá do celkového obrazu „upadajúceho západu“, ktorý „opäť a podľa práva“ vystrieda Čína.

Západ sa sústredil najprv na „Studenú vojnu“ a boj so Sovietským zväzom, a keď ju vyhral, pokračoval v zbrojení a začal vágne bojovať proti svetovému terorizmu. Ja pokladám túto veľkú stratégiu za jednu ohromnú tragédiu (všimnite si, že naše médiá ani po tridsiatich rokoch nie). Vtedy v 90. rokoch mal západ skončiť so stupidným zbrojením a nastúpiť proti Číne. Šance mohli byť vybalansované.

Západ si zle vysvetlil vyhlásenia Mao Ce-tunga a Deng Siao-pchinga, ktorí na globálnej scéne preukazovali strategickú trpezlivosť pri presadzovaní záujmov svojej krajiny. Mao skutočne povedal americkému prezidentovi Richardovi Nixonovi, že Čína môže čakať 100 rokov na získanie Taiwanu a Deng rokoval o návrate Hongkongu na základe prísľubu 50-ročného obdobia miestnej autonómie. Západ si to vysvetlil tak, že majú s Čínou 100 rokov pokoj, no to vyhlásenie smerovalo inam. Mao dal jasne na vedomie, že Čína sa rozhodla zvíťaziť a je jedno, ako dlho to bude trvať. Dnešná Čína a jej hlavný predstaviteľ Xi nepotrebuje už jemné štátnictvo a nazvime to opatrnú vyrovnanosť Denga. Čína zosilnela a tak záležitosti urýchlila a v blízkej budúcnosti to bude ona, kto bude diktovať podmienky. A naše médiá budú opäť prekvapené. Aj to je dôvod, prečo píšem tento článok.

Predpokladám, že nasledujúcich pár rokov sa bude o Sin-ťiangu písať a následne ostane iba prázdnymi rečami podobne, ako sa to udialo v prípade Tibetu. To iba posilní silu konkurenta a utvrdí ho v neschopnosti protivníka. Tvrdím, že téma Sin-ťiangu Čínu nerozviklá.

Mohla by. Ale to by sme museli hovoriť pravdu a nehrať sa na falošných spasiteľov sveta. Médiá by museli hovoriť pravdu. A to už nevieme a médiá (slovenské určite) na to nemajú. Systém na západe v poslednom desaťročí nepraje totiž lepším. Deje sa to, čo si pamätáme z komunizmu. Slová už prestávajú mať svoj význam. Byť korektný je napríklad správne, ale korektnosť v dnešnom mediálno-politickom ponímaní sa rovná neslobode, póze a často klamstvu. Je to ako z absurdnej drámy...

Tento blog bude vyzerať v porovnaní s ostatnými článkami v západných médiách nazvime to zvláštne a neľudsky. Ostatné západné média, citujúc expertov na Čínu a profesorov na prestížnych univerzitách, budú najbližšie roky písať o tom, že s Čínou treba rozviazať priateľské vzťahy kvôli Maovmu „Skoku vpred“ kedy Čína padla na dno a zomreli desiatky miliónov Číňanov, kvôli zásahu na pekinskom Námestí nebeského pokoja v roku 1989, kvôli potlačeným demonštráciám v Hong Kongu a utláčaniu Ujgurov. No ja tu vysvetľujem, že to je iba zámienka na ekonomický boj. Západ sa za D. Trumpa a teraz aj za J. Bidena rozhodol proti Číne bojovať a mňa mrzí, že nejednáme na rovinu, ale opäť hľadáme zámienky, ktoré sú maximálne polopravdou. Veď utláčanú komunitu ako píšem vyššie nájdeme prakticky všade, aj u nás na Slovensku. Demonštrácie ako v Hong Kongu sme pred nedávnom zažili aj v Prahe proti Babišovi, žlté vesty vo Francúzsku, poľnohospodári štrajkovali dlhé mesiace v Indii či ohromné násilné demonštrácie BLM sme zažili v obdobnom čase ako v Hong Kongu aj v USA. Karieristickí západní politici aj doteraz Číne vyhadzovali na oči neslobodu a naďalej sa budú zhosťovať tém boja za demokraciu, budú bojovať proti týraní, podporovať disidentov, poukazovať na choroby, ktoré vzišli z Číny a radiť Číne, čo má robiť. No tento text, ktorý ide proti prúdu, je o tom, že slová, hlavne ak nie sú úprimné, neprebijú jasné činy a jasné víťazstvo.

Čína samozrejme robí chyby a ak uzná za vhodné ospravedlniť sa svojim obyvateľom, tak to určite urobí. Nevidím však dôvod, aby sa za svoje chyby doma, ospravedlňovali nám. Čína nám nevyčíta nič, iba poukazuje (decentne) napríklad  na šírenie liberálnej demokracie zbraňami a sem tam si robí z chaose a neschopnosti západu srandu. No o svojom úmysle poraziť západ  ekonomicky a následne politicky hovorí priamo a na rovinu. Čestne nás vyzvala na boj.

Verím sile myšlienky, veď podnikateľ, ktorý nekradne, musí hovoriť pravdu a byť lepší, lebo iba lepší vyhrá. Politici západu už v túto jednoduchú poučku neveria. Nepotrebujú to a ani na to nemajú. Stačí si zistiť, ako sa učili v škole politici, ktorí reprezentujú nás. A skúste ich porovnať s tými čínskymi, ktorí sú jednotkári a doslova premianti. Vtedy vás zamrazí definitívne.

Poznámka autora: Som si vedomý, že tento blog je mojou pravdou a ide proti všetkým ostatným pravdám západu. Takýto pohľad som získal počas môjho života. Pokojne s mojim názorom môžete nesúhlasiť. Naopak, budem polemike a diskusii rád a neurobím z vás konšpirátora ani heretika. 

Postaviť sa dnes médiám je to isté ako postaviť sa v stredoveku cirkvi. Západ smeruje do doby tmárstva. Teda v dobe tmárstva je.