Príbeh o najdivokejšej dekáde v USA

Tento blog vás prevedie celou fantastickou érou technologických rozvojov, ženskou emancipáciou či zrodením jazzu. Poďme si však najprv vysvetliť, ako toto obdobie vôbec začalo. Po skončení 1. svetovej vojny bola európska ekonomika v troskách na rozdiel od USA, ktorá v porovnaní s Európou vyviazla dobre.

Keďže sa na území Spojených štátov žiadne boje nekonali, do vojny vstúpili až v roku 1917, čo znamenalo, že museli poskytnúť zdroje a jednotky len na posledný rok konfliktu. Spojené štáty americké boli tiež bohaté na prírodné zdroje, ako ropa, oceľ, drevo, uhlie či obilie, ktoré využívali na obchodovanie s európskymi krajinami ako vojnovú výpomoc.

Potreba krajín bola obrovská a Spojené štáty si výborne zarobili týmto zámorským obchodovaním. Táto skutočnosť výrazne pomohla výrobe a efektívnosti v americkom priemysle a národ sa stal svetovým priemyselným lídrom. S efektívnym priemyslom, väčším počtom pracovníkov potrebných pre továrne a vývojom nových technológií začala americká ekonomika prosperovať.

Zrýchľujúca ekonomika so sebou priniesla aj elektrifikáciu krajiny. Podiel amerických domácností s elektrickou energiou vzrástol z 12 percent v roku 1916 na 63 percent v roku 1927 a jej rozšírenie v továrňach viedlo k zvýšeniu produktivity. K ekonomickému rozmachu prispel aj nástup metód hromadnej výroby, ako je montážna linka, ktorá umožnila masovú výrobu a zníženie nákladov. Práve táto invencia podnietila rast automobilového priemyslu.

V tomto desaťročí sa počet osobných áut viac ako strojnásobil, čo následne stimulovalo expanziu dopravnej infraštruktúry a ropného a plynárenského priemyslu. Najvýznamnejším v tej dobe Ford Model T sa stal veľmi predávaným automobilom.

Záujem bol tak veľký, že sa nové auto vyrábalo každých 24 sekúnd. Do roku 1929 bolo na cestách 27 miliónov áut a odhadovalo sa, že skoro každá americká domácnosť vlastnila automobil. To práve preto, že spomínaná montážna linka továrňam ušetrila čas a peniaze.

V najproduktívnejších časoch vedeli továrne vyrobiť 8 000 až 10 000 áut denne. To umožnilo príchod lacnejšej ceny, čo z tohto automobilu spravilo prvé auto dostupné pre strednú triedu. Z pôvodnej ceny 850 dolárov sa cena znížila na 300. Rozvoj automobilového priemyslu so sebou priniesol aj príchod semaforov, rozvoj diaľnic či benzínové čerpadlá.

Navyše, celkový podnikateľský sektor profitoval z laissez-faire ekonomickej politiky amerických prezidentov Warrena G. Hardinga a Calvina Coolidgea. V rokoch 1922 až 1929 sa reálne HDP krajiny zvýšilo o takmer 40 percent a miera nezamestnanosti zostala nízka. Tento technologický a výrobný boom predznamenal modernú konzumnú kultúru.

S elektrinou prišiel rad nových domácich spotrebičov, ako je chladnička, vysávač a práčka a zvýšená dostupnosť úverov umožnila mnohým Američanom si ich dovoliť. Svetlo sveta zazreli aj vynálezy, ako penicilín, inzulín, železné pľúca na podporu dýchania pre pacientov s obrnou, rúž, zips alebo aj prvý komerčný jukebox či elektrický strojček. Rast reklamného priemyslu a rozvoj sofistikovaných marketingových techník tiež pomohli vytvoriť dopyt po týchto a ďalších produktoch v rozširujúcom sa masmediálnom prostredí.

Rádio bolo nielen jedným z najpopulárnejších nových elektrických zariadení, ktoré bolo do roku 1930 nainštalované v 40 percentách domácností, ale rozhlas sa stal účinným reklamným médiom. Keďže technológie šetriace prácu vytvorili viac príležitostí na trávenie voľného času, vďaka novým médiám sa objavilo množstvo populárnej zábavy.

Sledovanie filmov sa stalo americkou zábavou, najmä po tom, čo sa objavili „hovorky“ alebo teda narozprávané filmy. Do konca dekády prúdilo do kín 80 miliónov ľudí týždenne, pričom rádio a časopisy zvýšili záujem o hviezdy na obrazovke. Za svoj vznik tomuto obdobiu vďačia filmové štúdia, ako Warner Bros či Paramount Pictures. Určite vám aj niečo hovoria mená Charlie Chaplin či švédska ikona Greta Garbo.

Táto dekáda sa pýšila aj hromadnými výstavbami mrakodrapov. Hlavnými mestami bol New York City či Chicago. Stavalo sa vo veľkom a práve tomuto obdobiu vďačí vzhľad betónovej džungle, ktorú dnes poznáme ako New York City. Postavilo sa viac ako 200 mrakodrapov, pričom bohatí developeri sa pretekali o to, kto postaví vyššie, širšie či majestátnejšie. A práve spomínaná výstavba týchto mrakodrapov stúpala vyššie a vyššie oproti svojim pôvodným plánom, keď súperili v tom, čo noviny nazývali „preteky do neba“. 

Architekt William Van Alen bol v roku 1927 najatý na projekt Chrysler Building, pôvodne plánovanej 40-poschodovej budovy. Ambície rýchlo rástli a o rok na to bol dizajn zmenený na 68 poschodí s výškou 246 metrov.

Do súboja vstúpil Van Alenov bývalý partner, H. Craig Severance, ktorý plánoval 60-poschodovú budovu na 40 Wall Street. Avšak medzi nimi panovala rivalita, a tak potom čo sa to Severance dozvedel, zvýšil výšku svojej budovy na 282 metrov, aby predbehol Chrysler.

Výstavba bola dokončená a Severance sa tešil a myslel si ako vybabral s Van Alenom. On ale ešte netušil, že Van Alen má eso v rukáve: tajnú 38-metrovú vežu, ktorú nechal postaviť vnútri Chrysler Building. Keď ju v máji 1930 dokončili, Chrysler Building získala titul najvyššej budovy na svete s výškou 319 metrov. Budova 40 Wall Street tak držala titul najvyššej budovy len pár týždňov.

Dlho sa však netešila ani Chrysler, keďže ju predbehol len o rok na to Empire State Building s výškou 381 metrov. Aj keď ohľadom tejto budovy bol veľký ošiaľ, záujem zo začiatku aj kvôli ťažkej ekonomickej situácii (1931 - už hospodárska kríza) bol nižší a museli používať triky, ako napríklad svetlá na vrchu budovy často svietili, aby sa vytvoril dojem, že budova je obsadená a že je veľký záujem o kancelárske priestory. 

Budovy ako Empire State Building, 40 Wall Street či Chrysler Building, ktoré boli postavené počas tohto obdobia, si môžete prezrieť s našimi sprievodcami vyškolenými v BUBO Cestovateľskej Akadémii, ktorý vás k nim ochotne zavedú.

Toto obdobie bolo aj takým zaujímavým práve z tohto dôvodu. Búrlivé dvadsiatky priniesli sociálne zmeny pre ženy v Spojených štátoch. Počas prvej svetovej vojny sa ženy vo veľkom počte začlenili do pracovnej sily, zaplnili pracovné miesta, ktoré boli uvoľnené mužmi poslanými do vojny, a prijali nové pracovné miesta, ktoré napomáhali vojnovému úsiliu.

Ich príspevky podnietili podporu hnutia za volebné právo, ktoré vyvrcholilo ratifikáciou devätnásteho dodatku v roku 1920. Mnohé ženy zostali v zamestnaní aj po vojne, najmä keď rastúca industrializácia poskytovala väčšie príležitosti. 

Mladé ženy, ktoré boli zamestnané v mestách, sa tešili bezprecedentnej ekonomickej nezávislosti. Začalo sexuálne oslobodzovanie žien, odklonenie od tradičných rodových hodnôt a vzdelávanie v oblasti reprodukčných práv.

V roku 1916 v New Yorku bola založená prvá antikoncepčná klinika na svete. Priniesla som sebou vlnu kontroverzie, informácie o antikoncepcii a jej používaní boli nezákonné. Klinika o 9 dní bola zatvorená a zakladateľka Margaret Sanger bola zatknutá. Spomínaná Margaret je však dodnes považovaná za priekopníčku v oblasti sexuálneho vzdelávania a reprodukčných práv.

Vlna ženského rozkvitu naďalej pokračovala a zrodila asi najtrvalejší symbol búrlivých dvadsiatok - flapper. Tento výraz symbolizoval emancipovanú „novú ženu”, ktorá si strihala vlasy, často v štýle „bob” (krátky ženský strih s ofinou a odhaleným krkom).

Nosila krátke voľné šaty po kolená, čo bola revolučná dĺžka v tej dobe a takisto používala výrazný make-up, ako rúž, očné linky a púder, čo bolo predtým považované za nevhodné. Fajčila a pila na verejnosti, čo bolo veľké tabu najmä počas prohibície a bola otvorenejšia v otázke sexu. Odmietala tradičné roly žien ako napríklad byť len matkou a manželkou či hlásali finančnú a osobnú nezávislosť.

Tento symbol flapper začal miznúť z centra pozornosti po veľkej hospodárskej kríze v roku 1929, keď sa spoločnosť stala konzervatívnejšou, no počas búrlivých dvadsiatok bol stále veľmi živý. Vznik jazzovej hudby bol ako vietor do plachiet jednak flapperkám, ale aj v celkovom modernizujúcom sa svete, kde mladí ľudia viedli kreatívne hnutia, ktoré často popierali konvencie.

Miesto vzniku sa považuje multikultúrne New Orleans. Bol to nový hudobný štýl, ktorý sa zrodil ako výsledok zoskupenia rôznych hudobných tradícií – afrických, európskych a kreolských pričom čerpal inšpiráciu z afrických rytmov, pracovných piesní, spirituálov a blues.

Africká hudba priniesla do jazzu komplexné rytmy a dôraz na improvizáciu. Tá európska zase prispela harmóniou, melódiou a používaním nástrojov, ako sú trúbky, trombóny či klarinety.

Štvrť Storyville, plná nočných klubov a zábavných podnikov, sa stala centrom, kde hudobníci mohli experimentovať a rozvíjať tento nový štýl, na ktorý už spomínané flapperky tak rady tancovali. 

V roku 1917 nahrala kapela Original Dixieland Jass Band prvý jazzový album „Livery Stable Blues“, ktorý prispel k šíreniu jazzu po celých Spojených štátoch. Jednou z najvýznamnejších osobností sa stal Louis Armstrong, ktorého trúbka a improvizačné schopnosti posunuli jazz na vyššiu umeleckú úroveň. Skvelé jazzové kluby môžete navštíviť pri našej prehliadke New Yorkom.

Poďme späť do minulosti. Načrtol som multikultúrnosť, ktorá bola zodpovedná za vznik jazzu. Multikultúrnosť bola zapríčinená veľkou imigráciou. Hoci imigrácia do Ameriky začala už na konci 19. storočia, povojnové obdobie so sebou prinieslo ďalšiu vlnu prisťahovalcov. Po vojne bolo USA považované ako veľmi príťažlivá krajina, keďže presadzovala ideály demokracie, slobody, čo lákalo ľudí, či už z povojnových, alebo chudobnejších krajín.

Dokonca aj ústava uvádzala, že „všetci ľudia sú si rovní”, čo vzbudzovalo dojem, že presťahovanie sa do Spojených štátov je nádejou na nový život. Nebolo to však také jednoduché.

Začali sa zavádzať rôzne opatrenia. Tie prvé začali 1917, keď imigranti si museli prejsť či už lekárskymi testami na preukázanie prenášania chorôb či literárnymi testami na preukázanie všeobecnej inteligencie. Potrebovali vedieť či môžu pracovať a začleniť sa do spoločnosti. Tak isto sa pýtali na povolanie a finančné prostriedky. Imigrantské centrum Ellis Island, kde to všetko prebiehalo, môžete s nami vidieť počas zájazdu v New Yorku.

Onedlho v roku 1924 prišiel imigračný zákon, ktorý výrazne obmedzil prisťahovalectvo. Najprv obmedzili počet imigrantov na 350 000, neskôr na 150 000 so zákazom prisťahovalcov z Ázie. Uprednostňovaní boli Severo- a Západoeurópania čím sa snažili znížiť príchod ľudí z východnej a južnej Európy. Predsa len, Rusov, Poliakov a Talianov tam mali viac než dosť už z migrácie zo začiatku 19. stor.

Taliani nepriniesli do USA len cestoviny, ale aj mafiu v podaní legendárneho mafiána Al Caponeho, ktorý bol veľmi známou tvárou počas dvadsiatok. Preslávil sa v Chicagu najmä pašeráctvom alkoholu, počas prohibície. Verte neverte, jeho mafiánske zločiny a vraždy mu nikdy neboli dokázané a aj keď bol v roku 1931 zatknutý, tak bol odsúdený len na 11 rokov väzenia.

Každopádne karma asi imigrovala do Ameriky s ním tiež a pár rokov po prepustení zomrel na syfilis. Takže nie, viac Talianov Američania ozaj nepotrebovali. Tieto roky sa považovali aj za tvrdé roky zaobchádzania s imigrantmi. Domácimi očakávaná asimilácia imigrantov neprišla, aspoň nie do takej miery, v akú dúfali a vzrástli predsudky.

Imigranti boli považovaní za „nepravých Američanov”. Tieto obmedzenia a strach z imigrantov sa volal aj Red Scar, čo bol strach liberálnych, demokratických, slobodných Američanov, kvôli komunistickým, socialistickým či anarchistickým ideológiám prisťahovalcov. Báli sa, že ohrozia demokratické hodnoty Ameriky. 

Imigračná vlna vyústila za obrovské oživenie najstaršej nenávistnej skupiny Ku Klux Klan, ktorá síce vznikla na konci 19. storočia, ale imigrantmi dostala plyn do ohňa. Zameriavali sa na prisťahovalcov, židov, katolíkov, gayov či Afroameričanov. V podstate skoro na všetko, čo sa hýbe a dýcha.

V roku 1925 mal až 4 milióny členov a terorizovali životy druhých či organizovali pochody ako aj asi najznámejší pochod v srdci Washingtonu, ktorého sa zúčastnilo 25 000 predstaviteľov. Hoci tento klan nikdy úplne nevymrel, jeho popularita sa začala veľmi vytrácať jednak progresívnou spoločnosťou, ale aj v dôsledku korupcie vo svojich radoch, verejného odporu a násilných činov, ktoré pobúrili verejnosť.

Do konca 30. rokov klesol počet členov na niekoľko tisíc. Môžeme vidieť, že viacero vecí na seba nadväzovalo a expanzia v tomto období išla do všetkých smerov. Samozrejme, že nechýbal ani akciový trh, ktorý dosahoval historické maximá.

Hoci akciový trh bol hlavne napumpovaný boháčmi, investovanie na akciovom trhu bolo považované za jednoduchý spôsob ako si zarobiť aj pre ľudí s bežnými pomermi, ktorí použili veľkú časť svojho príjmu alebo požičané peniaze na nákup akcií. Hodnota akcií vzrástla natoľko, že boli ocenené oveľa viac ako bola ich reálna hodnota v skutočnosti. Tým sa tvorila bublina a neudržateľná hodnota akcií praskla.

Dňa 29. októbra 1929 nastal Wall Street crash, taktiež známy ako Čierny utorok, kde sa akciový trh zrútil, čo spôsobilo masívne finančné straty a vyvolalo paniku. To ale nebol jediný dôvod krachu. Ďalším dôvodom bolo, že spoločnosť bola veľmi nerovnomerná. Nie všetci Američania sa podieľali na koristi burcujúceho národného hospodárstva.

Koncom 20. rokov 20. storočia dostávalo 1 percento najbohatších takmer štvrtinu všetkých príjmov pred zdanením a 60 percent rodín zarábalo menej ako 2 000 dolárov ročne, čo je meradlo, ktoré ekonómovia považovali za „dostatočné na zabezpečenie len základných potrieb“.

Hoci sa v Amerike vyrábalo vo veľkom, mnoho Američanov si ich nemohlo dovoliť kúpiť bez pôžičiek, čo viedlo k nadmernej produkcii. Továrne vyrábali príliš veľa tovarov, ale ľudia ich nekupovali dostatočne rýchlo, čo spôsobilo prepady cien a straty pre výrobcov. Takisto farmári čelili nízkym cenám za plodiny, pretože ich bolo nadbytok.

Tým pádom vidiecki, nebieli a prisťahovalci boli medzi skupinami, ktoré mali z boomu menej úžitok. Preto tento hospodársky rast bol „povrchný” a nevytvoril stabilný základ pre dlhodobú prosperitu. Tento krach nám aj symbolizuje koniec tohto markantného desaťročia a ja rozmýšľam, že si rovno zapnem Veľkého Gatsbyho. Odporúčam to aj vám, milí čitatelia.