Rabaul – papuánske Pompeje

Papuánske mesto Rabaul na ostrove Nová Británia patrí k miestam, ktoré by sme mohli priradiť k unikátom. Leží v nádhernej prírodne zátoke, má v sebe korene nemeckého dedičstva a dnes ticho spočíva pod nánosom sopečného prachu. Rabaul však nie je len mŕtvym odkazom, ale mestom, kam sa pomaličky vracajú ľudia. My v BUBO na našom zájazde Lovci ľudožrútov sa tu vždy zastavíme a objavíme aj jeho okolie.

Hoci ste už našli Rabaul na mape sveta a viete presne, kde leží, ešte sa tam musíte dostať. To v krajine, akou je Papua Nová Guinea, nemusí byť úplne najjednoduchšie. Gro návštevníkov tejto exotickej krajiny ostáva na hlavnom ostrove v trojuholníku miest Port Moresby – Goroka – Mt-Hagen, ale ak chcete vidieť viac, potom sú tu práve ostrovy ako Nová Británia či Nové Írsko.

Let z Port Moresby do Rabaulu na ostrov Nová Británia trvá len niečo cez hodinu, ale tá sa môže kedykoľvek pretiahnuť na niekoľko hodín. Papua je známa tým, že sú miestne prelety často plné meškania a občas sa stane, že práve ten váš let zrušia. Keď sa už konečne odlepíte z hlavného mesta, máte takmer vyhraté. Lietadlo preletí ponad Bismarckovo more a keď z okienka uvidíte krásnu zátoku, na konci ktorej ležia sopky, Rabaul je už na dosah ruky.

Teda takmer, pretože dnešné letisko Rabaul leží od pôvodného mesta 45 kilometrov, čo vzhľadom na miestne cesty na ostrove bude aspoň hodina a pol cesty. Let z Port Moresby je o kúsok kratší. Cesta pretne mesto Kokopo, dnešné hlavné mesto Novej Británie, ktoré dostalo tento titul po tom, ako vybuchla sopka v Rabaule. Na konci zátoky stojí dnešný Rabaul. Konečne v cieli!

Ešte predtým, než sa vyberiete na miesto súčasného a bývalého Rabaulu, je pekné odviezť sa na najkrajšiu vyhliadku nad mestom. Cesta stúpa na pahorok obklopený zeleňou a hneď ako zastavíte, objaví sa panoráma mesta, zátoky a všetko to korunujú sopky. Práve tu pochopíte skvelú polohu Rabaulu. Krajina sa zarezáva do zátoky a vďaka prirodzenému prístavu sa tu Nemci rozhodli spraviť si svoje dôležité centrum.

Tým prvým bolo mesto Herbertshöhe (dnešné Kokopo), ale neskôr sa presunuli práve sem. Zátoku pomenovali Simpsonhafen a mesto dostalo rovnaké meno. Dnes vidno ako priamo pod pahorkom pulzuje život na hlavnej ulici. To je nové Rabaul, ktoré vzniklo až po výbuchu sopky a dnes je na nerozoznanie od ostatných miest na ostrove. Vzadu za ním v prázdnote kedysi ležal starý Rabaul, najdôležitejšie mesto Novej Británie a dokonca aj hlavné mesto celej krajiny.

V zelenej krajine zbadáte niekoľko domov, stavieb, ale ak by ste nevedeli, že tam kedysi stálo mesto, nikdy by ste to neuhádli. Až za starým Rabaulom sa dvíhajú sopky a tá najmenšia z nich bola paradoxne najničivejšia. Každý by čakal, že známa sopka Tavurvur bude najdominantnejšou, no opak je pravdou. Rabaul ležal naozaj hneď vedľa nej a človek tu skutočne dokáže pochopiť, prečo sa po výbuchu starý Rabaul stratil.

Dnešný, moderný Rabaul, ktorý vznikol len preto, že vybuchla sopka je dnes mesto ako na nerozoznanie od ostatných. Historický Rabaul mal svoj šarm, krásne stavby, minulosť a mysleli si, že aj budúcnosť, no o tú prišiel. Moderný Rabaul je zhluk obchodov, malých podnikov s jedlom, domov a funkčných budov. Nie je tu nič, čím by vynikal. Nič, prečo by ste sa tu mali zastaviť.

Ak však potrebujete ísť do obchodu, to je však bez problémov. Zaujímavosťou je, že väčšinu obchodov či supermarketov na ostrove Nová Británia vlastnia Číňania. V praxi to vyzerá tak, že všetci predavači aj zamestnanci sú miestni a vždy je v obchode jedno miesto, často stolička, kde sedí Číňan a na všetko dozerá, prípadne rieši niektoré záležitosti. Mestom prechádzajú mikrobusy alebo otvorené autobusy plné ľudí, ktorí sedia iba na laviciach.

Najlákavejším miestom je lokálne trhovisko, kde dostať viacero druhov ovocia, zeleniny a najobľúbenejším artiklom sú betelové orechy. Toto si všimnete hneď po príchode. Betelové orechy žuje každý a stále. Výnimkou sú deti, ale občas máte pocit, že len do určitého veku. Každého prezradia (či zradia) červené zuby, červené ústa a ak sa pozriete na zem, všade sú „krvavé“ fľaky. Už len pár minút a ocitnete sa na mieste starého Rabaulu.

Prvým dôležitým mestom na ostrove Nová Británia bolo mesto Herbertshöhe, no neskôr si Nemci, ktorí kolonizovali túto časť sveta všimli, že prírodná zátoka o niekoľko kilometrov vedľa môže byť predsa len lepším miestom pre život a pre obchod. Malo to len jeden háčik a tým bola blízkosť sopky Tavurvur, no skúsili to risknúť a na prelome 19. a 20. storočia sa rozhodli vybudovať tu na brehu zátoky mesto. Dali mu meno Simpsonhafen, teda Simpsonov prístav.

V roku 1905 sa stal hlavným mestom Nemeckej Novej Guinei a neskôr ho premenovali na Rabaul, čo v lokálnom jazyku znamená „mangrovník“ alebo „mangrovníkové lesy“. Nebola to náhoda, pretože mesto vzniklo tam, kde bol kedysi hustý mangrovníkový porast. V roku 1910 do neho presťahovali všetko od nemocnice, pošty, colnice cez súd a všetky dôležité úrady slúžiace na chod celej oblasti.

Podľa archívnych fotografií bol Rabaul skutočne krásnym a exotickým mestom s pompéznymi vilami, koloniálnymi stavbami a žil sa tu život lepšie, než kdekoľvek inde v Papua Novej Guinei. S príchodom 1. svetovej vojny sa mesta zmocnili Briti aj Austrálčania a až do roku 1937 ostalo v ich rukách s tým, že aj oni si ho ponechali ako hlavné mesto celej austrálskej administratívy Teritória Novej Guinei.

Rok 1937 je pre Rabaul kľúčovým, pretože práve v tomto roku dňa 6. júna sa otriasla celá krajina, keď sopka Tavurvur ukázala svoju moc. Silný výbuch sprevádzal aj výbuch neďalekej sopky Vulcan, spoločne tak pochovali mesto a zabili viac než 500 obyvateľov. Rabaul odrazu prestal existovať a Austrálčania presunuli svoje hlavné veliteľstvo na Papuu do pobrežného mesta Lae. Rabaul koketoval so sopkou a napokon sa mu to stalo osudným.

Aj napriek tomu sa odtiaľto úplne ľudia nevytratili, pretože o pár rokov sa do týchto končín vkradla 2. svetová vojna a počas nej zohrával Rabaul mimoriadne dôležitú úlohu. Japonci si totiž Rabaul vybrali za svoj významný prístav a „vďaka“ tomu si mesto užilo tvrdé epizódy bojov. Po tom, ako ho Japonci bombardovali, ho neskôr obsadili. Civilistov naložili na loď Montevideo Maru, no tú potopili neďaleko Filipín a tých, čo ostali v Rabaule, postupne popravili. Príbehy starého Rabaulu sa takmer nadobro stratili.

Mesto si užilo svoje, no onedlho prišli spojenci a aj tí venovali Rabaulu sériu masívnych bombardovaní. Japonci tu počas svojej okupácie vyhĺbili takmer 600 kilometrov tunelov a v roku 1943 tu žilo cez 100 000 japonských vojakov. Svoj bunker tu mal aj Isoroku Yamamoto, architekt japonského útoku na Pearl Harbor. Rabaul sa striasol Japoncov až v roku 1945. Po vojne sa pomaly pozviechal a opäť sa z neho stalo dôležité centrum ostrova s prístavom, aký mu mohla celá Papua závidieť. Stratilo však štatút hlavného mesta na úkor Port Moresby.

Obavy z toho, že sa sopka Tavurvur prebudí tu ostali stále, ale rok 1937 bol už veľmi ďaleko, aby sa na to intenzívne myslelo. Zmenilo sa to v rokoch 1983 a 1984, keď sa vulkán začal prebúdzať, no výbuch neprišiel. Až 19. septembra 1994 sa ozval výbuch sopky Tavurvur aj Vulcana a na mesto začal padať sopečný prach. Poučení z roku 1937 už mesto malo systém včasného varovania a 19 hodín pred explóziou sa ľudia začali poberať preč a evakuovať. Aj vďaka tomu si táto tragédia vyžiadala len minimum ľudských obetí.

Sopečný prach sadá na mesto a pokryje všetko živé aj neživé. Je ho zrazu toľko, až pod jeho ťarchou praskajú múry, padajú strechy a rozpadajú sa takmer všetky budovy. To preto je dnes miestami mestom duchov. Mnohí ľudia sa odsťahovali nadobro do mesta Kokopo, ale sú aj takí, čo sa vrátili a chcú v Rabaule žiť. Mesto sa tak našťastie nestratilo, ale mimoriadne sa zmenilo.

Ten prvý moment, keď sa ocitnete v centre niekdajšieho mesta, je malým šokom. Viete, že Rabaul neexistuje, viete, že ho pokryl sopečný prach, ale čítať a vidieť je obrovský rozdiel. „Toto je Mango Avenue“, ukáže náš miestny sprievodca na najobyčajnejšiu ulicu, akú by sme mali niekde doma za dedinou. Mango Avenue bola pýchou mesta. Bola tepnou, životom, stáli tu nádherné koloniálne vily, banka, kino, stálo tu všetko, čo tvorilo kostru mesta. Mango Avenue bola Champs Elysse celého Rabaulu a dnes sa premenila na pás cesty, okolo ktorej stúpajú niekoľko metrov vysoké pahorky.

Sopečný prach totiž zahltil Rabaul tak, že na niektorých miestach sa vytvoril 5 až 6-metrový nános. To preto je dnešný Rabaul zvláštne vyplnený jemnými pahorkami, pod ktorými sa udusilo mesto. V posledných rokoch sa začala o Rabaul zaujímať aj miestna vláda a odpratala niekde nánosy, preto je aj Mango Avenue otvorená a vraj sa má pokračovať. To však v týchto končinách ukáže čas. Na Mango Avenue dnes stojí hotel, ktorý prešiel obnovou a je funkčný, no prázdny. Stojí tu niekoľko veľkých kontajnerov, ktoré sem priviezli lode a objavíte tu aj zopár ruín.

Ak by ste pri sebe nemali niekoho, kto Rabaul poznal, netušili by ste, kde ste. „Tu na rohu ulice bola banka a tam zase kino,“ ukazuje Justin na prvú odbočku. Dnes je tu len prázdnota. Ešte aj tie Pompeje dokážu dať lepší prehľad o tom, ako vyzerali, než dnešný Rabaul. Jedna časť mesta ešte stojí a tam stretnete aj domácich. Niekoľko budov, zopár domov a deti tráviace čas vonku, no bezcieľne. Kto vie, či sa niekedy Rabaul pozviecha a postaví na nohy.

K najvýznamnejším miestam dnešného Rabaulu patrí malé vojenské múzeum a neďaleký bunker, ktorý kedysi patril japonskému admirálovi Isorukovi Yamamotovi. Zosnoval útok na Pearl Harbor a to, že mal svoj bunker tu v Rabaule presne dokazuje, aké dôležité a významné miesto to kedysi skutočne bolo. Bunker nájdete bez problémov. Už na Mango Avenue stojí zapichnutá tabuľa, tak presne viete, že máte odbočiť a ďalšia tabuľa je hneď vedľa neho.

Bunker je nenápadný. Vonku stojí len biela brána ozdobená modrou maľbou kotvy odkazujúcej na to, že Yamamoto stál na čele japonskej flotily. Po odomknutí kovovej brány schádzate niekoľko schodov nadol do bunkru. Kto by čakal obrovský a okázalý bunker admirála, ostal by veľmi prekvapený. Žiadne veľké priestory, iba funkčná miestnosť, kde sa mohol Yamamoto schádzať s dôležitými ľuďmi z armády. Z hlavnej miestnosti pokračuje niekoľko chodieb ďalej a ak sa vyberiete nahor po úzkych schodoch, objavíte ešte miestnosť, kde sú dodnes staré japonské nápisy aj mapy vyryté v stene.

Je to zaujímavé, hoci jemne klaustrofobické a je tu poriadne teplo a vlhko. To však k loveniu zážitkov patrí. Hneď naproti stojí stará vila, ktorá bola kedysi klubom z roku 1919, kde sa schádzali Briti či Austrálčania. Dnes sa pretvorila na malé vojenské múzeum, hoci to veľké a najdôležitejšie na ostrove leží v meste Kokopo. Múzeum tvoria dve miestnosti. V prvej nájdete na stene papuánsku aj britskú vlajku a medzi nimi dva portréty. Jeden patrí ešte mladučkej kráľovnej Alžbete II. a druhý zachytáva kráľa Karola III. sediaceho na tróne. Ten je dodnes hlavou celej krajiny, hoci má Papua od roku 1975 svoju nezávislosť.

V miestnosti sú aj trosky zostreleného japonského lietadla a množstvo archívnych fotografií. Z nich pochopíte, aký bol Rabaul skutočne nádherný a život tu musel byť veľmi zaujímavý. Vedľajšia miestnosť predstaví históriu nemeckého života v týchto končinách a unikátne sú aj dve masky, ktoré sú vytvorené z ľudských lebiek. Na tie dali hlinu, vytvarovali, no ak sa na ne pozriete zvnútra, vidíte stále kosti. Je to malé múzeum, ale aj tak v ňom strávite dosť času, pretože vás zaujme. Aj vonku pred múzeom stoja na tráve pohodené staré zbrane z 2. svetovej vojny.

Pár minút jazdy za dnešným Rabaulom sa z krajiny vynorí nádherný pohľad na sopku Tavurvur. Priniesla do mesta niekoľkokrát skazu, ale aj tak je to fascinujúci pohľad, ako leží na brehu zátoky. Aby toho nebolo málo, ležia tu aj horúce pramene. Sú tak horúce, že sa v nich nedá kúpať a keď sa priblížite, cítite na tvári spaľujúce teplo. Voda z horúcich prameňov ústi priamo do mora a vďaka nim je poriadne vyhriate. Nikto sa tu však nekúpe, pretože domáci more akosi ignorujú a kto vie, možno sú naokolo aj morské krokodíly.

Sopka Tavurur vôbec nie je veľká, jej špička dosahuje výšku len 223 metrov. Neďaleká sopka Vulcan, ktorá pustošila spoločne s Tavurvurom v roku 1994 meria len o cca 20 metrov viac. Pláž je nádherne čierna a v miestach, kde sú horúce pramene sa krajina sfarbí do odtieňov hnedej a oranžovej. Sú to perfektné a fotogenické kontrasty. Ak by ste sa chceli na sopku vybrať, potrebujete miestneho sprievodcu a odtiaľo z pláže vám výstup zaberie približne hodinu času podľa kondičky. Hore na vás čaká síra, ale aj diery plné unikajúcej pary. Ako malý pohľad do pekla, hoci tento si zamilujete.

Sopka naposledy vybuchla v plnej sile v roku 1994, ale vôbec nespí a pravidelne dáva o sebe vedieť. V roku 2010 tu prebehli erupcie a poslednýkrát sa ozvala v roku 2014, kedy boli dokonca evakuované komunity v tesnej blízkosti Rabaulu a na krajinu v okolí padal sopečný prach. Kto vie, kedy sa Tavurvur prebudí opäť. Pred tým, než odídete, vychutnajte si ešte kokosový orech s výhľadom na sopečnú krásu.

Nová Británia ešte stále nie je bežnou turistickou destináciou a zrejme to tak ešte veľmi dlho ostane. BUBO sem cestuje už tri desaťročia, dávno pred ostatnými a vieme, že tu nájdete surové a unikátne zážitky bez turistických pozlátok. Zaujal vás Rabaul? Čo by ste povedali na našu papuánsku expedíciu, ktorú v malých skupinách organizujeme už viac ako 30 rokov?