Revolučné dejiny Kuby

Pokus družiny okolo mladého právnika Fidela Castra o dobytie vojenského opevnenia Moncada sa síce skončil úplným fiaskom, ale dal život niečomu až mýtickému - Hnutiu 26. júla (Movimiento 26 Julio, alebo M-26-7). Fidel síce rámcoval svoje ťaženie ako pokračovania revolučných hnutí Carlosa Manuela de Céspedesa (1868) alebo otca kubánskej vlasti - Josého Martího (1898), začiatok svojho vlastného revolucionárskeho príbehu datoval aj on k 26. júlu.

V BUBO Kubu milujeme, preto sme sa rozhodli priblížiť vám tento významný deň a celé revolučné dejiny najkrajšieho karibského ostrova podrobnejšie. Vydajte sa s nami po stopách moderných dejín Kuby.

Koniec 20. storočia ukazoval úpadok Španielskeho impéria. Kedysi pionier objavovania slepých škvŕn na mape sveta a popredný kolonizátor ukazoval po štyristo rokoch únavu a konečnú neschopnosť efektívne vládnuť nad takým veľkým kusom planéty posiatym po celej zemeguli.

Priveľké reštrikcie a autoritársky prístup spôsobili stratu dôvery koloniálnych poddaných a volania po osamostatnení. Miestne buržoázie a bohatí plantážnici videli stále menej prínosu v členstve Španielskeho impéria a brali si svoj osud a spravovanie svojich krajín asertívne do vlastných rúk.

Jedna z posledných krajín, ktorá vyjadrila záujem osamostatniť sa, bol práve ostrov Kuba. Tento klenot impéria Španielska zosadil z trónu Haiti ako najbohatšia kolónia na svete. Plantážnici, ktorí utiekli z bývalej francúzskej kolónie po vzbure otrokov, si našli útočisko cez úzky kanál oproti ich krajine.

Východ Kuby im poskytol vrelé privítanie. Ich know-how v pestovaní kávy a cukrovej trstiny doslova padli na úrodnú pôdu a bohatstvo krajiny sa priamoúmerne rozširovalo s majetkom jej plantážnikov. Túto produkciu im zabezpečovali, aj tu, otroci. Keďže tí mali na Kube oproti iným kolóniám lepšie podmienky pre život, dokonca sa mohli zo svojho stavu vykúpiť, aj ich tendencie k búreniu sa boli miernejšie.

Poučení z chýb svojich susedov, kubánski plantážnici nenechávali nič na náhodu a zabezpečili si dostatočnú silu pre prípad pokusu o prevrat. Ako súčasť Španielskeho impéria si sami pozývali imperiálne vojsko na svoj ostrov. Jednak to bola sila odstrašujúca náznaky vzbury, jednak by ochrancovia miestnych počestných Kubáncov (rozumej plantážnikov) zasiahli v prípade, že by sa väčšinovému obyvateľstvu (černochom) predsa len zunoval status quo.

Španieli však tiež predstavovali ochrannú ruku proti Britom, ktorí by ich otrokársky systém vďaka svojmu mocnému námorníctvu a novoobjavenej horlivosti za emancipáciu otrokov zatrhli. Irónia osudu bola, že kým sa plantážnici celé dekády strachovali, že nastane povstanie otrokov, prvú rebéliu spustila časť samotnej elity kreolských plantážnikov.

Lukratívne ceny cukrovej trstiny na svetových trhoch sa javili byť menej atraktívne pre kubánskych pestovateľov, ktorí totiž mohli vyvážať iba do Španielska. Tam bol ich profit značne znížený po vysokých daniach a clách. Kubánci preto žiadali zmeny v sociálnych a hospodárskych vzťahoch voči Španielsku, ale odpoveď na tieto požiadavky bola vlažná.

Dňa 10. októbra 1868 Carlos Manuel de Céspedes, právnik a plantážnik z východu Kuby, vyhlásil nezávislosť ostrova od koloniálnej nadvlády a, aby šiel príkladom, prepustil svojich otrokov, ktorí sa k nemu verne pridali v boji za nezávislosť. Dodnes je tento deň oslavovaný na Kube ako ,,Grito de Yara” alebo výkrik z Yara.

Céspedes bol zvolený za prvého prezidenta republiky v boji a už 13. októbra obsadil mesto Bayamo. Na oslavu tohto triumfu zložil poet Peruchu Figueredo slávnostnú pieseň ,,La Bayamesa”, ktorá do dnešného dňa pretrváva ako kubánska hymna.

Španielska koruna nedala dlho čakať na odpoveď a na ostrov vyslala posilu desiatok tisíc vojakov. Napriek tomu, že španielski vojaci boli lepšie vycvičení a vyzbrojení, nemali skúsenosti ťažením proti partizánskemu boju. Najlepšie, čo vedeli spraviť, bolo rozdeliť ostrov v strede na bohatý industriálny západ a zaostalý rurálny východ, kde tieto boje limitovali.

Desať rokov trvajúca vojna vyvrcholila v rokoch 1872/1873, kde dosiahla svoj polčas rozpadu zabitím ústredných postáv revolučného odboja - Ignacia Agramonteho a Carlosa Céspedesa. Posledným klincom do rakvy povstalcov bolo zajatie prezidenta v boji v roku 1878. Tomás Estrada Palma bol v rukách Španielov a bez svojej hlavy sa kubánska provizórna vláda rozpadla, následkom čoho boli rebeli nútení prijať tzv. Zanjónsky pakt.

Dokument zmierenia ponúkol napríklad reprezentáciu v španielskom parlamente a priniesol definitívny koniec otrokárstvu na Kube. Ako prejav dobrej vôle dostali povstalci amnestiu a bolo im umožnené opustiť ostrov. Medzi amnestovanými boli José Martí, Antonio Maceo, či Calixto García, ktorého prvá cesta po svojom uvoľnení smerovala do New Yorku získať podporu na ďalší odboj.

García v New Yorku zriadil Kubánsky revolučný výbor, aby bol už v auguste 1879 znova na bojisku so svojimi kopatriotmi. Unavený po Desaťročnej vojne, bez zahraničnej podpory a s nedostatočnou výzbrojou, boli v septembri 1880 rebeli porazení. Vďaka svojej dĺžke dostala vojna prívlastok ,,krátka” (Guerra chiquita).

Kubánci síce získali isté ústupky, ako aj formálne zastúpenie v španielskom parlamente, avšak týchto 15 miest bolo zväčša obsadených tými najkonzervatívnejšími poslancami a ani po tejto vojne nedošlo k výrazným zmenám na ostrove. Preto kubánski revolucionári v exile naďalej pracovali na vytvorení vhodných podmienok pre úspešný prevrat a vo februári 1895 sa skupina okolo Josého Martího a Máxima Gomeza vylodila na východe ostrova a začala svoje ťaženie.

Kým Martí bol dušou celého revolučného boja, vedenie armády mali na starosti veteráni Desaťročnej vojny - Máximo Gomez s Antoniom Maceom. Ich sila a odhodlanie priniesli konkrétne výsledky a neraz sa priblížili celkovému víťazstvu. Španieli sa snažili odvrátiť prehru vyslaním svojho veliteľského esa.

Velerián Weyler, ďalší veterán Desaťročnej vojny, bol známy svojou brutalitou, masovými popravami a vypaľovaním krajiny značne prispel k antišpanielskym sentimentom po ostrove. Sami Gomez a Maceo sa však občas nelíšili od španielskeho generála a neváhali spáliť polia plantážnikov sympatizujúcich s koloniálnou nadvládou.

Americkí investori s narastajúcim strachom sledovali ako obe bojujúce frakcie v podstate ničia všetko naokolo. S každým ďalším dňom silnel ich lobing smerom k americkej administratíve za intervenciu, ktorá by ochránila ich investície.

Na zabezpečenie týchto záujmov poslal prezident McKinley bojovú loď USS Maine, ktorá však nemala dlhú životnosť, keď 15. februára 1898 vybuchla v havanskom prístave. Do dnešného dňa nevedno, čo presne zapríčinilo výbuch, isté však je, že poslúžila ako zámienka Spojených štátov zapojiť sa do kubánskeho revolučného boja.

V apríli toho roku USA prvýkrát vstupuje na svetovú scénu vojenským konfliktom. Začala sa španielsko-americká vojna. Vyčerpaná španielska armáda nezvládala už ani kubánsky odpor a čerstvý súper mu za krátkych 16 týždňov zlomil väzy.

USA získali do svojho protektorátu Guam, Filipíny, Portoriko a 13. augusta 1898 zaviala v Havane poslednýkrát španielska vlajka nad Kubou. Kubánci však nemali dlho dôvod na radosť, keďže miesto nej sa vztýčila vlajka USA, odteraz boli viazaní k Štátom.

Na Parížskej mierovej konferencii si Američania Kubu osvojili od Španielov, samozrejme, bez prítomnosti kubánskych predstaviteľov. Bolo im súdené prijať nového, avšak benevolentnejšieho pána. Američania im vybudovali kus infraštruktúry, medzi inými slávny Malecón, pevne sa zaviazali kupovať kubánsky cukor za priaznivé ceny, ale stále to bola kolónia vo všetkých ohľadoch (okrem pomenovania).

Najlepšie to ilustruje americká pomoc pri písaní novej kubánskej ústavy, ktorá mala byť moderná a pokroková, nezabudli však ani na svoje záujmy. Američania nanútili Kubáncom dopísať si takzvaný Plattov dodatok, ktorý im udeľoval právo intervencie ostrova, ako aj právo na inštaláciu vojenských základní.

Tejto možnosti sa promptne chopili v strategickej lokalite. Pri bráne do Karibiku si zriadili notorickú základňu Guantanamo, ktorá dosiahla svoj vrchol slávy po tom, ako na nej dal prezident George W. Bush postaviť v roku 2002 väznice pre teroristov, čo je mimochodom rok, odkedy v BUBO aktívne navštevujeme Kubu.

Tomás Estrada Palma bol zvolený za prvého regulárneho prezidenta ostrova. Jeho spojitosť s Američanmi bola taká silná, že niektorí potenciálni protikandidáti na znak protestu ani nekandidovali. Nepokoje v krajine narástli do takej miery, že počas jeho druhého funkčného obdobia nariadil americký prezident Theodore Roosevelt ,,druhú okupáciu Kuby” a po Palmovej rezignácii nastolil dočasnú vládu medzi rokmi 1906 až 1909.

Dňa 20. mája 1925 sa ujal prezidentského úradu Gerardo Machado. Počas svojho úradovania postavili Centrálnu diaľnicu (Carretera central) objímajúcu ostrov od západu až po východ, Prezidentský palác, Kapitólium, rozšírila sa Havanská univerzita a vyrástli špičkové ukážky art-deco architektúry ako Hotel Nacional s budovou Bacardí.

Machado sa snažil odstrániť Plattov dodatok z ústavy. Za vidinou pokračujúcej moci menil nielen zákony, ale aj verejnú mienku. V snahe udržať si moc používal stále drsnejšie metódy umlčania svojich protivníkov a trestania disidentov. Jeho vláda smerovala istým krokom k autoritárskemu režimu, čo viedlo k vytvoreniu odboja ABC (abecedarios), ktorého členovia pripravili niekoľko neúspešných atentátov na Machada.

K zlomovému bodu došlo až pri dohode Američanov s mladým ambicióznym plukovníkom menom Fulgencio Batista. Jemu sa podarilo získať si náklonnosť armády v takej miere, že Machado, uvedomujúc si svoju pozíciu uprostred neutíchajúcich protestov, rezignoval a utiekol z krajiny do exilu v Miami.

Po Machadovom úteku sa prezidentského kresla ujal syn prvého kreolského revolucionára Kuby - Carlos Manuel Céspedes y Quesada. Obyvateľstvo a mnohí čelní predstavitelia armády boli však nespokojní s jeho zhovievavým prístupom k bývalým stúpencom Machada a po 23 dňoch úradovania ho z úradu zvrhli.

Akt označovaný ako Prevrat seržantov či Kubánska revolúcia z roku 1933 bola najpokojnejšia v jej histórii a Céspedes sa v pokoji vzdal svojej funkcie a vrátil sa do diplomatickej služby. Nasledujúcich 6 rokov zažila Kuba 9 prezidentov, ktorí boli na čele štátu len štatutárne. Skutočnú moc mali Američania s ich človekom v pozadí - Fulgenciom Batistom.

Ten viedol armádu len do roku 1940, aby o 4 roky neskôr mohol kandidovať a vyhrať asi najčistejšie voľby v dejinách Kuby. Stal sa prvým a jediným prezidentom, ktorý nebol beloch (Batista mal miešanú krv španielskeho, afrického a domorodého indiánskeho pôvodu z kmeňa Taíno).

Batistove prvé obdobie vládnutia je do dnešného dňa hodnotené mimoriadne pozitívne. Síce podobne, ako tomu bolo v Latinskej Amerike zvykom, aj on musel myslieť v prvom rade na blaho svojej rodiny, ale jeho úzke vzťahy s USA mu zabezpečili napríklad úspešné odstránenie Plattovho dodatku z kubánskej ústavy či vybudovanie sociálnej záchrannej siete pre robotníkov.

Po svojom prezidentskom mandáte sa stiahol na dôchodok na Floridu a keby si do konca života užíval svoje bohatstvo na dôchodku, bol by považovaný pravdepodobne za najlepšieho prezidenta, akého Kuba mala.

Batistova túžba po moci ho po ôsmich rokoch milionárskej idylky strávených medzi svojím domom na Daytona Beach a Waldorf-Astoria v New Yorku prinavrátila k boju o prezidentský úrad. Rýchlo si však uvedomil, že nazbieraný kapitál z jeho bývalej popularity vyprchal a voľby by nevyhral. Ostali mu však ešte spojenci spomedzi svojich vojenských kontaktov, čo sa rozhodol zužitkovať.

Tri mesiace pred riadnymi voľbami, 10. marca 1952, zase raz uskutočnil štátny prevrat a prezidenta Carlosa Socarrása zosadil. Poučený z minulosti už nenechal žiadny aspekt vládnutia na náhodu a svoju moc si centricky upevnil. Na kľúčové pozície v štáte išli oddaní spojenci a nesúhlasné názory boli brutálne potlačené. Päťdesiate roky vykreslili Kubu ako dve kontrastujúce svety. Bohatá nablýskaná Havana a prachom zapadnutý zvyšok ostrova.

Kým Havana sa hrdila prvou električkou v Latinskej Amerike, druhou rádio stanicou na svete, druhou krajinou s farebným telefónom a najväčším počtom kinosál na svete (predbiehajúc New York a Paríž), treťou vlakovou dráhou na svete (po Británii a USA), kde samotná Havana mala viac áut ako celá Brazília…  Rurálna krajina však bola poznačená analfabetizmom, chudobou a hladom.

Pozorujúc chátrajúcu štruktúru krajiny označil americký historik a intelektuál Arthur M. Schlesinger Jr. varoval, že ,,skazenosť vlády, brutalita polície, nezáujem vlády k potrebám ľudí v oblasti vzdelávania sa, zdravotnej starostlivosti, bývania, sociálnej a ekonomickej spravodlivosti je otvorená pozvánka pre revolúciu.”

Ku koncu 50. rokov minulého storočia predstavovalo americké vlastníctvo na Kube 90 % kubánskych baní (nikel a kobalt do dnešného dňa tvoria dôležitú súčasť kubánskeho hospodárstva), 80 % verejných služieb, 50 % železníc, 40 % cukrovej produkcie a 25 % bankových depozitov vo výške jednej miliardy dolárov.

Záujmy veľkých korporácií však bledli závisťou pri ziskovosti havanských kasín a hotelov prevádzkovaných americkými mafiánmi. Hazard a prostitúcia, ktoré boli v USA zakázané, tu prekvitali. Svoj nelegálny príjem z domovskej krajiny si preprali konštrukciou hotelov Capri a Riviera. Vplyv mafie bol taký silný, že v roku 1946 sa vybrané rodiny stretli pod zámienkou koncertu Franka Sinatru v Hoteli Nacional, kde si rozdelili záujmy na ostrove podobne ako v scéne z Coppolovho Krstného otca II.

Ekonomika v cudzích rukách znamenala, že okrem štíhlej strednej vrstvy a buržoázie profit videli iba skorumpovaní politici na čele s prezidentom Batistom. Ten spokojne držal ochrannú ruku nad mafiánskymi aktivitami za 10-30 % podiel zo zisku, denne vkladaných na jeho účet aj vo švajčiarskych bankách. Kubánci si užili iba represálie a teror. Profit mafie, Američanov a prezidenta boli dôležitejšie ako ľudské práva či životy.

Skupinka mladých ľudí okolo charizmatického Fidela Castra si zaumienila zobrať osud krajiny do vlastných rúk a rozhodla sa napadnúť pevnosť Moncada, zmocniť sa jej arzenálu a zvrhnúť krutého tyrana Batistu. Historickým dňom mal byť 26. júl 1953 - deň, keď sa v neďalekom Santiago de Cuba konali slávnosti

Aby pridali zápletku, časť rebelov mala v záujme odvrátenia pozornosti napadnúť baraky v meste Bayamo. V teoretickej rovine geniálny plán so zmyslom pre detaily. Nerátali však s hlavnou prekážkou - realitou. Amatérskych povstalcov dobre vycvičení profesionáli poľahky odhalili, porazili a preživších zatkli.

Batista si dal záležať na tom, aby bola odplata príkladná. Za každého zabitého vojaka nechal popraviť desiatich rebelov a druhý stupeň velenia okolo Raúla Castra odsúdili na 10 rokov väzenia. Samotný Fidel Castro si vypýtal špeciálny súd, aby vzhľadom na medializáciu jeho prípadu týmto spôsobom prehovoril k svojim krajanom.

Ako študovaný právnik a zdatný rétor sa sám chopil svojej obhajoby. Vedel, že jeho odsúdenie je isté, takže miesto srdcervúcich prejavov pokánia si pripravil štvorhodinový prejav o stave republiky, kritiku vládnej korupcie a prezentoval navrhované riešenia. Aby vystúpenie vyšperkoval k dokonalosti, počas procesu si dokonca menil oblečenie podľa toho či hral obžalovaného alebo obhajobu. Svoj siahodlhý prejav zakončil rezonujúcou konklúziou:

Túto výzvu si odvtedy požičiavajú politici po celom svete, aby si bez ďalších argumentov arogantne podčiarkli svoju pravdu. Výsledok Fidelovej obhajoby bol 15 rokov väzenia. Povráva sa, že nebyť jeho tesťa (otec jeho manželky), ktorý sa prihovoril u samotného prezidenta, Castrovi by hrozila poprava. Ako to dosiahol? Iróniou osudu bolo, že tesť Rafael Díaz-Balart slúžil ako Batistov minister vnútra.

Na odpykanie trestu smeroval Fidel so svojou družinou do väzenského komplexu na Ostrov borovíc (Isla de los Pinos), dnes Ostrov mladosti (Isla de la Juventud). Tu si prekvapivo načerpali nielen fyzických síl, ale mali čas aj na kultiváciu ducha. Fidel často označoval toto obdobie za jedno z najviac formatívnych, mal priestor na štúdium a reflexiu.

Popri čítaní filozofických diel sa venoval aj cibrením svojej predstavy o budúcej Kube. V jednom zo svojich listov z väzby píše:

Pobyt rebelov vo väzení bol však po necelých dvoch rokoch ukončený predčasne. Po vyhratých voľbách roku 1954 chcel Batista preukázať dobrú vôľu a začať nový mandát bez politických animozít. Týmto na Batistov návrh parlament odsúhlasil vyhlásenie Generálnej amnestie pre všetkých politických väzňov - na Deň matiek, 15.mája 1955.

Vďaka presvedčivému lobingu svojich jezuitských učiteľov sa táto amnestia vzťahovala aj na bratov Castrovcov. Večne túžiaci po pozornosti, Fidel zase raz premeškal príležitosť mlčať a nechal sa počuť, že z exilu v Mexiku zriadi nový odboj a Batistu zvrhne. Po dvoch rokoch meditácií by sme mu ťažko mohli udeliť plusové body za strategickú komunikáciu, že?

Napriek samozavinenému handicapu sa však Fidel naozaj vydal do Mexico City a systematicky pracoval na budovaní rebélie. Nielenže spájal kubánskych migrantov a disidendov, ale, poučený zo svojho fiaska z Moncady, venoval oveľa väčšiu pozornosť vojenskej príprave. Práve v Mexico City mu jeho brat predstavil argentínskeho lekára sympatizujúceho s ich ťažením, istého Ernesta Guevaru, ktorý sa preslávil pod prezývkou ,,Che”.

Skladba družiny sa už síce rysovala do svojej konečnej podoby, avšak chýbalo im financovanie. Aby zaistil aj peňažnú podporu pre svoj cieľ, Castro chodil po trasách Josého Martího a prednáškami na univerzitách po USA prezentoval svoju víziu Kuby po Batistovi.

„Keď môžete, tak pomôžte”, znela jeho veta, ktorou končil svoje vystúpenia. Vďaka svojim rečníckym schopnostiam a štedrosti (kubánsko-)amerických študentov vedel aspoň provizórne vyzbrojiť svoju družinu. Stále však čelil hlavolamu, ako sa relatívne bezpečne dostať na Kubu, aby zahájili svoje ťaženie.

Odpoveď našiel na neobvyklom mieste. Počas svojej cesty po USA sa stretol s Carlosom Príom Socarrásom, bývalým prezidentom, ktorého zosadil Batista. Ten síce odmietol Castrovu ponuku pridať sa k jeho družine za cieľom oslobodenia vlasti, ale zafinancoval im loďku Granmá, ktorá mala rebelov prepraviť z Mexika na Kubu.

Mladý revolucionár zo Santiaga, Frank País, sa preukázal ako obzvlášť potrebná súčasť Castrovej misie, keď pripravoval nielen infraštruktúru na vylodenie, ale taktiež udržiaval mýtus Movimiento 26 Julio nažive. Aj vďaka nemu mali ľudia Fidela Castra v živej pamäti a nápisy M-26-7 boli po Santiagu také časté ako grafity po slovenských vlakových staniciach.

Castra však dobehlo jeho chválenkárstvo a kubánske tajné služby stihli upozorniť vojakov na príchod 82 ,,teroristov” v poddimenzovanej lodičke smerujúcich k východnému pobrežiu ostrova. Podobne ako útok na pevnosť Moncada, tak aj vylodenie Granmá sa považuje za jednu z najhoršie zvládnutých akcií kubánskych dejín.

Kým País vzbudil vážne a očakávania na triumfálny príchod do Santiaga na 30. novembra, preťažená loď sa dostala na Kubu na zlé miesto, aj to s dvojdňovým omeškaním.

Samotný príchod nebol ničím iným než katastrofou. Navigátor lode spadol cez palubu ešte za pochodu, loď skončila v mangrovníkoch a privítacia čata revolucionárov sa otočila smerom domov, také dlhé bolo meškanie Castrovcov. Che Guevara humorne poznamenal, že nešlo o pristátie, ale o stroskotanie. Ich príchod neunikol hliadkam vojakov, ktorí si poradili s väčšinou stroskotancov ľavou zadnou.

Vysilení, po niekoľkodňovej plavbe pod pražiacim slnkom bez vody a jedla, predstavovali ľahký terč. Do niekoľkých minút bola banda zdecimovaná a rozprášená - zase raz to vyzeralo na zbabrané povstanie. Úlomkom družiny z Granmá sa však podarilo úspešne ukryť v priľahlých močiaroch a združiť sa v okolí najväčšej hory na Kube, Pico Turquino, v pohorí Sierra Maestra.

Tu si rebeli založili svoj tábor a praktizovali jediný spôsob ofenzívy, ktorý im dával nádej na konečný triumf - partizánsku vojnu. Drobné víťazstvá zabezpečovali Castrovcom nielen povedomie, ale každým ďalším dňom Batistových útlakov rástli k nim aj sympatie Kubáncov. Postupne sa rozšírili o sedliakov z okolia, ktorí už nedokázali zniesť tyraniu režimu.

Partizáni v pohorí Sierra Maestra získali pozornosť aj svetových médií. Frankovi Paísovi sa podarilo prepašovať k rebelom novinára The New York Times, Herberta Matthewsa, ktorý sa rozhodol napriek nebezpečenstvu potajomky dostať k družine a napísať vytúženú reportáž. Matthews vykreslil Fidela Castra ako novodobého Robina Hooda a ,,najpozoruhodnejšiu a najromantickejšiu osobnosť kubánskych dejín od čias Josého Martího”.

Mladý reportér vo svojej horlivosti odovzdať svoj exkluzívny rozhovor si nevšimol, ako mu Fidel Castro, majster marketingu (či manipulácií?), počas pobytu v Sierra Maestra opojil vnemy. Svoju družinu, ktorá ledva činila 20 ľudí, nechal prechádzať sa po tábore, meniac si oblečenie. Takto dosiahol ilúziu periférneho videnia, že rebelov je viac, než v skutočnosti bolo.

Navyše, zariadil, aby k nemu počas rozhovoru pribehol zadýchaný mladý rebel a lapajúc po dychu odovzdal papier s dôležitým obsahom ,,od druhej kolóny” (žiadna neexistovala). Charizmatický líder pútavo rozprával o svojich plánoch zvrhnúť tyrana a vrátiť krajinu svojim obyvateľom usporiadaním slobodných a férových volieb.

Castro tiež nechal rozplynúť všetky obavy ohľadne nastavenia ideológie povstania. ,,Marxizmus-leninizmus nie je naša ideológia. Naša ideológia je boj za slobodu a reprezentatívna demokracia a sociálna spravodlivosť v dobre naplánovanom hospodárstve.”

Darebáctvo sa podarilo. Článok Matthewsa bol jeden z najzlomovejších bodov Castrovej revolúcie. Na medzinárodnej scéne mu zabezpečil obdiv po celej Latinskej Amerike a v USA sympatie obyvateľov. Vďaka tomu americká administratíva prestala zásobovať kubánsku vládu vojenskou technikou a dokonca niekoľko zásielok nasmerovalo priamo rebelom.

Domáci Kubánci sa dozvedeli, že navzdory Batistovej propagandy Castro žije a vojensky sa mu darí. Revolúcia získala silný vietor do plachiet, počty rebelov sa znásobili a morálka Batistových vojakov sa začala rozkladať.

Ku koncu roka 1958 sa rebeli dostali až do stredu ostrova, čo sa žiadnej inej povstaleckej iniciatíve ešte v dejinách ostrova nepodarilo. Che Guevara za skandovania nadšených roľníkov pochodoval z Caibariénu cez opevnenie v Camajuaní, ktoré sa mu poddalo prakticky bez odporu, smerom k hlavnému mestu provincie - Santa Clara.

Z Havany smeroval do Santa Clary obrnený vlak naložený muníciou, ktorý by s rebelmi spravil veľmi krátky proces. Preto bolo najvyššou prioritou zmocniť sa ho. K okolitému vrchu Capiro poslal Che jednu kolónu rebelov, aby sa zmocnili strážnych pozícií. Vyzeralo to na samovražednú misiu vlastencov, ktorí sú presvedčení, že bojujú za niečo dôležitejšie ako ich životy.

Brániaci vojaci po zahliadnutí rebelov však nasadli do obrneného vlaku a náhlili sa smerom k centru mesta. Medzitým po krátkych šarvátkach, ktoré ho vítali na uliciach Santa Clary, Che zmobilizoval traktory z miestnej poľnohospodárskej univerzity a nechal vytrhnúť kus trate, a tým prichádzajúci vlak vykoľajiť.

Po záplave Molotov kokteilov na privítanie vojaci žiadali o mier. Po dvoch rokoch bojovania s krajanmi nemali záujem o krviprelievanie medzi sebou. Po tomto husárskom kúsku 31. decembra Che oznámil dobytie mesta vo vysielaní Radio Rebelde (ktoré založil počas pobytu v Sierra Maestra a funguje do dnešného dňa).

Až 350 partizánov získalo cenné zásoby munície oproti takmer desaťnásobnej presile v kľúčovom uzle v strede krajiny. Santa Clara má dodnes v srdci hrdinstvo, ktoré Che počas revolúcie preukázal. Preto sú jeho pozostatky uložené v mauzóleu, ktoré mu v meste postavili. My v BUBO ho navštevujeme počas zájazdu Kuba Absolut Total spolu s vystavenými protagonistami kľúčovej bitky - obrneným vlakom a traktorom.

Po ostrove sa rozľahla víťazná eufória a, akoby samozrejmosťou, znamenalo dobytie Santa Clary koniec revolúcie. Sám Batista ako bývalý vojak rozoznal prehratý boj. Miesto ďalšieho riskovania dal dokopy svoju rodinu a spolu s 300 miliónmi dolárov odletel z ostrova na susednú Dominikánsku republiku, pod patronát kolegiálneho diktátora Rafaela Trujilla.

Po týchto správach Fidel ľahko vyjednal kapituláciu Santiaga a z balkóna radnice oznámil víťazstvo revolúcie. Kým jeho velitelia Camillo Cienfuegos a Che Guevara dorazili naraz začiatkom roka, Fidel si spravil oslavné turné po ostrove, kde so svojou karavánou bojovníkov prechádzal od mesta k mestu a užíval si maximálnu pozornosť a náklonnosť obyvateľov. Vedel, že od triumfu revolúcie sa začína jeho politická kampaň za vedením ostrova.

Po víťazstve revolúcie dostal Fidel Castro na starosť vedenie Kubánskej armády, neskôr sa stal premiérom a nakoniec prezidentom. Aj keď po zhoršujúcom sa zdraví postupne odovzdal svoje funkcie svojmu mladšiemu bratovi Raúlovi, od úteku Batistu až do svojej smrti 25. novembra 2016 bol najvyššou autoritou na Kube, jej líder máximo.

Castrov režim pretrváva po jeho smrti dodnes. Prežil vyše 600 pokusov o atentát od CIA, vylodenie pri Zátoke svíň a Raketovú krízu, pád Berlínskeho múru a svojho najväčšieho podporovateľa - Sovietskeho zväzu. Keď si už svet myslel, že po hromadných migráciách padne aj táto posledná bašta komunizmu, Fidel to ustál.

Jeho charizma a sebavedomie boli natoľko silné, že počas historických protestov za obdobia Periodo Especial (špeciálne obdobie), prvých od čias Batistu, sa mu stačilo iba zjaviť v dave a svojím vystupovaním si získať ľudí.

Protesty s podobnou silou ako spomínané Maleconazo zažila Kuba iba jedny. V následku kulmovaného nešťastia a nedostatku spôsobeného covidovou pandémiu, infláciou kvôli zjednoteniu mien (Konvertibilné peso, CUP a Národné peso, CUC) a hospodárskeho úpadku Venezuely - svojho najväčšieho spojenca a patróna, Kubánci vyšli do ulíc 11. júla 2021.

Vďaka koordinácii cez internet došlo k protestom po celom ostrove, až režim vypol prístup k sieťam. Skandujúc heslo Patria y Vida (domovina a život) dávali najavo nespokojnosť s vládou prezidenta Miguela Díaza-Canela. Heslo Patria y Vida spopularizovali začiatkom roka kubánski speváci v exile Yotuel a Gente de la Zona.

Silný protirežimový text mal otočiť Fidelove revolučné ,,Patria o muerte” (domovina alebo smrť) a poukázať na túžbu dôstojne žiť vo vlastnej krajine. Bez biedy a represálií. Vláda pristúpila k istým ústupkom, trebárs na poli podnikania, avšak podľa mnohých to bolo príliš málo, príliš neskoro.

Vstup Fidela Castra do kubánskych dejín bol taký silný, že ju de facto rozdelil na dve časové línie. Ako narodenie Krista nastolilo dva letopočty kresťanom, aj na Kube sa rátajú všetky pred- a po víťazstve revolúcie. Fidelova pravá ruka, brat Raúl, mal podobné zásluhy na víťaznom ťažení M-26-7, akokoľvek mu chýbala vodcovská charizma.

Súčasné vedenie politbyra však nedisponuje podobnou legitimitou pred obyvateľmi. Z tohto dôvodu silnejú hlasy, ktoré predpovedajú blízky pád komunistickej strany. Bude tomu ale naozaj tak? Kubánsky režim už mnohokrát odpisovali v minulosti k zániku, ale keby nám mohla, zacitovala by pesničku Eltona Johna: “I’m still standing”…

Počujete to? Áno, počujete správne. Už vás Kuba volá. Tak hor sa, objavovať tajomstvá ostrova a uloviť zážitky. Najlepšia dovolenka vášho života vás už čaká s BUBO.