Dušanbe je hlavným mestom Tadžikov - národa, ktorý sa cíti oklamaný a okradnutý o svoje prastaré tradície a dnes sa snaží dostať z dna späť na výslnie svojej zašlej slávy. Tadžikovia sa absolútne líšia od ostatných národov post-sovietskej Strednej Ázie a sú nám Európanom jednoznačne najbližší. Sú kultivovaní, vážia si dedičstvo, ktoré v ich krajine zanechal Alexander Macedónsky, rozprávajú starou perzštinou, hrdia sa, že ich územie je pradomovinou Árijcov, a teda, že my Indoeurópania pochádzame práve odtiaľto. Ako spoznať a prejsť svojské, rúškom tajomstva zahalené Dušanbe, ak na neho máte jeden-jediný deň? A na aké najlepšie výlety sa vybrať v okolí, ak máte času viac? My v BUBO sme to preskúmali za vás....
Mestá stavané na zelenej lúke #
Dušanbe vzniklo na zelených lúkach údolia Gissar začiatkom 20. storočia. Dovtedy sa tu pásli ovce, kozy a somáre, inak nikde nič. Prešiel som vo svete mnohé obdobne umelo vytvorené hlavné mestá od Canberry (Austrália) cez Brazíliu (Brazília), Yamoussoukro (Pobrežie Slonoviny) až po Lilongwe (Malawi), a ani jedno z týchto miest nepredbehlo svojich historických rivalov Sydney, Rio de Janeiro, Abidžan či Blantyre. Sú predovšetkým omnoho menšie, napriek obrovitánskym investíciám do ich výstavby. Veď napríklad v Yamoussoukro nájdete najväčšiu katedrálu na svete (Basilique Notre-Dame de la Paix) , väčšiu než San Pietro vo Vatikáne. A aj tak... Okolo baziliky sú dodnes polia, kde sa pestuje cibuľa a mrkva. To je názorný príklad toho, prečo sa tieto mestá na lúke nikdy nestanú tým, čím sú ich historicky daní rivali. Najväčším problémom je fakt, že do týchto novovzniknutých miest, do ich tepien, DNA, rytmu, sa nepodarilo vniesť s obrovskými modernými budovami aj kultúru národa. Hudba, divadlá, reštaurácie, dobré spôsoby, všetko, čo má dočinenie s láskou, vášňami, tradíciami a unikátnosťou národa, to zostalo tam, v pôvodných mestách.
Politický výmysel – často mesto lokalizované v strede štátu – z tohto hľadiska neuspel. Obrovské financie, ktoré podľa mňa vyšli navnivoč. No Stalin veci doťahoval do detailov (aj keď dosť svojským spôsobom!), chcel a musel zo svojho projektu urobiť to naj. Tak je dnes Dušanbe jednoznačným lídrom Tadžikistanu. Najľudnatejším mestom (800 tisíc obyvateľov) s najväčšou ekonomickou aj kultúrnou silou. Mesto, ktoré keď nenavštívite, tak ste Tadžikistanu neporozumeli...
Dušanbe ako hlavné mesto naservíroval svojej krajine Stalin ako umelo vybudovaný projekt.
Post-sovietske mesto s prekvapivým šarmom #
Dušanbe sa rozprestiera na rovine, čo je v Tadžikistane, kde je 93% krajiny položenej vo vysokých nadmorských výškach, totálna unikátnosť. Zažijete tu teda dlhé pešie prechádzky po rovine, žiadne dramatické prevýšenia, kľud, pohoda, idete si rovno a rovno celé kilometre. Nadmorská výška metropoly 706 metrov nad morom je na miestne pomery nízka, teploty v lete tu bežne presahujú 40 stupňov Celzia. Gissarským údolím preteká divoká rieka Varzob, a tá v zime zvykne zamŕzať. Okrem centra Dušanbe sú budovy v meste nízke, lebo ide o oblasť častých zemetrasení.
No najkrajšie na Dušanbe je to, že je to odtiaľto len na skok do hôr! Smerom na sever Číňania postavili novú kvalitnú diaľnicu s množstvom tunelov, z ktorých najznámejší je tmavý Anzob. Tak sa vcelku rýchlo a komfortne dostanete do pohoria Gissar, kde sa päťdesiatpäť kilometrov severne od mesta nachádza jediný lyžiarsky vlek krajiny. Safed Dara (Biele údolie) je miestnym luxusom, kde sa dajú požičať aj lyže. Hneď oproti má svoju vilu aj prezident republiky. No treba dodať, že v Tadžikistane dnes lyžuje toľko domácich, koľko Slovákov plynulo rozpráva po perzsky...
Ak zo Safed Dara pokračujete ďalej, po hodinke sa ocitnete v prekrásnych Fanských vrchoch. Nebyť občianskej vojny do ktorej krajina vpadla po rozpade Sovietskeho zväzu, a faktu, že dnes ide o najchudobnejšiu krajinu Strednej Ázie, obyvatelia Dušanbe by vedeli využívať ´svoje´ hory omnoho viac. No v súčasnej situácii bezmála 50% mužov robí námedzníkov v Rusku, často tie najprimitívnejšie práce. Tadžické hospodárstvo je prakticky nefunkčné.
Ja som do tejto krajiny paradoxov a ukrytých krás zobral na nedávny výlet aj moje deti krátko po tínedžerskom veku, ktoré o socializme a zamatovej revolúcii vedia iba z rozprávania.
Napriek tomu na nich toto mesto so sivým stalinistickým nádychom zapôsobilo nečakane dobre. Ja tieto post-sovietske depresívne mestá už poznám, stačí vám vidieť perifériu bulharskej Sofie, aby na vás dýchol ten smradľavý závan komunistického teroru. No Dušanbe v tomto ohľade obstojí lepšie. Už na prvý pohľad má prekvapivo veľa parkov, zelene, voľných nezastavaných plôch, Bratislava v tomto porovnaní nemá šancu. Od prvých chvíľ na mňa zapôsobilo. Dobre vybudované, plné mramoru, čisté... Príjemná úhľadná metropola, ktorá sa po rokoch krutej občianskej vojny prekvapivo postavila na nohy...
Odporúčaná prehliadka Dušanbe:
Tepna mesta – Rudaki Avenue #
Po tom, čo som v Dušanbe pochodil, odporúčam prehliadku mesta sústrediť okolo Rudaki Avenue. Ide o jednoznačnú ´chrbticu´ metropoly, okolo ktorej nájdete všetko podstatné. Ulica je pomenovaná podľa tadžického básnika – rodáka z Pendžikentu, národného umelca a hrdinu (859- 941), zakladateľa perzskej literatúry a modernej perzštiny. Za Sovietskeho zväzu bola táto avenue nazývaná – ako inak - Leninova, no od roku 1992 sa právom nazýva po tomto historickom tadžickom velikánovi.
My začíname potulky na Rudaki Avenue 83, pri legendárnom obchodnom dome CUM (TSUM), značke, ktorú nájdete v každom väčšom post-sovietskom meste. Kedysi bolo v týchto priestoroch akési výstavisko „úspechov sovietskej ekonómie“, dnes tu nájdete bežné svetové značky a obchody – od elektroniky po módu. Za zmienku stojí, že neďaleko na Rudaki Avenue nájdete aj zaujímavý obchodík „Academy of Tourism“, kde si môžete dokúpiť príslušenstvo, potrebné k trekom do neďalekých hôr, ktorú sú tu naozaj na dosah. A prekrásne...
Po desiatich minútach pokojnej chôdze sa dostaneme k Parku Rudakiho, ktorý sa, pochopiteľne, tiež kedysi volal Leninov Park. Rozprestiera sa v absolútnom centre Dušanbe, ponúka výhľady na panorámu mesta a jeho najdôležitejšie monumenty. Je príjemnou oázou relaxu s množstvom stromov, kvetinových záhonov, jazierok a fontán. Tróni tu tiež najznámejšia a najfotografovanejšia socha poeta Rudakiho, aj 165 metrov vysoký stožiar s vlajkou, pripomínajúci nezávislosť Tadžikistanu. Tento stožiar dokonca v rokoch 2010-2014 držal rekord najvyššej žrde so zástavou na svete. Neskôr ho predbehol stožiar v Saudskej Arábii, takže je už druhý, či tretí, no zostáva dôležitým miestom centra Dušanbe.
V blízkosti sochy a stožiaru sa nachádza tzv. biely dom Dušanbe – Palác národov, alebo oficiálne sídlo tadžického prezidenta. Relatívne nová budova, (začala sa stavať v r. 2000 a dokončená bola definitívne o osem rokov neskôr), kde prijíma hlava štátu zahraničné návštevy, sa dostala ako štátny symbol aj na tadžické národné bankovky. V bezprostrednom okolí Rudakiho Parku je veľa príležitostí na príjemné posedenie v tunajších kaviarničkách.
Tadžická vláda chce najväčšou knižnicou, či najvyšším stožiarom prezentovať silu a hrdosť mladej krajiny.
Desať miliónov kníh pod jednou strechou #
Neďaleko sa nachádza aj ďalšia z pamiatok, ktoré by ste tu mali vidieť - Národná knižnica Tadžikistanu. K obrovskému oblúku so sochou Rudakiho sa otočíte chrbtom, vykročíte krížom cez záhradu ruží a tá obrovská budova na konci asi po desiatich minútach pešo, to je knižnica. Táto významná kultúrna ustanovizeň bola oficiálne otvorená v roku 2012, má deväť poschodí, a na ploche 45 000 metrov štvorcových tu nájdete viac ako desať miliónov kníh. Niet pochýb o tom, že je to najväčšia knižnica v Strednej Ázii. Biely monumentálny objekt v samom centre mesta je – spolu s jedným z najvyšších stožiarov - výstižnou ukážkou velikášstva tadžickej vlády, s akým chcú predstavitelia mladého štátu prezentovať svoju silu a húževnatosť. (Pre zaujímavosť – to nie je všetko, Tadžici si postavili aj najväčšiu čajovňu, slávny Rohat, kde vás uvíta typická orientálna pohostinnosť, výborný čaj, dobré jedlo – pilafy, kebaby, sladkosti... a to všetko v niekoľkých miestnostiach. Rohat má kapacitu až tisíc návštevníkov).
Mimochodom, aj slávna budova knižnice sa dostala na národné bankovky Tadžikistanu. Po obhliadke riadneho kusu kultúry a národného dedičstva krajiny si môžete na prízemí knižnice oddýchnuť v príjemnej kaviarničke.
Čo treba vidieť v 325 mestách sveta.
Milovaný hrdina Somoni #
Ak sa vám nechce ísť až k samotnej budove knižnice, vyjdite z parku na ulicu Tehron. Keď odbočíte vľavo, asi po piatich minútach dôjdete na námestie Priateľstva (Dusti), k pamätníku hrdinu Somoniho, ktoré domáci poznajú skôr pod názvom námestie Somoniho, alebo Park Somoni. No ak máte chuť na drobnú zachádzku, tak odbočte a choďte päť minút vpravo k vysokánskemu (45- metrovému) Pamätníku nezávislosti.
Od Pamätníka nezávislosti nechoďte späť po tej istej ceste, ale pustite sa paralelne vpravo peknou alejou (sedem minút) plnou fontán, ktoré sú v noci pôsobivo osvetlené. Sme na spomínanom najcentrálnejšom námestí Dousti = Námestí priateľstva. Kedysi sa nazývalo Leninovo, no sochu Vladimíra Iljiča vystriedala socha Somoniho, a tak mu dnes nikto inak ako Somoniho námestie nepovie. Práve tu Stalin začal s ambicióznou výstavbou mesta, prvou budovou v 30-tych rokoch tu bola dvojposchodová pošta. Postupne k nej pribudla vládna budova (postavená v r. 1940-46), a v roku 1949 aj hlavná dominanta námestia, neprehliadnuteľný obelisk – národný symbol Tadžikistanu. Obelisk je rozdelený na sedem „poschodí“, pričom číslovka sedem má viaceré významy. Môže symbolizovať sedem dní v týždni, sedem pásov atmosféry, sedem vrstiev zeme, alebo aj krajinu siedmich jazier Tadžikistanu. Inak ide o rovnaké znaky aké nájdete na Pamätníku nezávislosti.
Súčasťou obelisku je aj slnko ako ďalší symbol krajiny, keďže Tadžici sú takí šťastní, že si užívajú takmer 365 slnečných dní v roku. Na obelisku sú znázornené aj bavlna, ktorej lány nájdete hojne po krajine a pšenica ako záruka bohatstva. Pre Tadžikov predstavovala pšenica a chlieb počas tvrdých rokov občianskej vojny naozaj veľký nenahraditeľný poklad... Ďalším symbolom obelisku je kniha, reprezentujúca ústavu mladého štátu, ale aj Korán, veď 99 percent Tadžikov sú moslimovia.
Mimochodom, hlavnou mešitou a centrom náboženského života Dušanbe je Mešita Khoji Yakub na ulici Shodomoni, postavená v 19. storočí, súčasťou ktorej je aj islamské centrum a univerzita. Modlitby a bohoslužby sa tu konajú denne. Jediný pravoslávny chrám mesta nájdete zasa na Ulici priateľstva – biely Kostol sv. Mikuláša so zlatistými kupolami.
Ďalšou dominantnou centrálneho námestia je socha Ismaila Somoniho, ktorá pod obeliskom vystriedala Lenina. Je vysoká dvadsaťpäť metrov a bola tu umiestnená v roku 1999, na počesť výročia 1100 rokov prvého slobodného štátu Tadžikov, ktorý tu založil práve ich niekdajší panovník Somoni. Práve on bol v 9.-10. storočí významným zjednotiteľom národa a tvorcom štátnosti na území, kde bol predtým bagdadský kalifát.
Somoni bol múdry a osvietený panovník, ktorý podporoval chudobných, umelcov, národnú literatúru a vedu, a nečudo, že je dodnes najväčším hrdinom Tadžikistanu. Monument je veľkolepý, zdobený zlatom (samotný Somoni drží v ruke 5 kilogramov zlata), svedčiaci o tom, ako si aj dnes domáci túto časť svojej histórie vážia a vzhliadajú k nej. Pred pamätníkom je aj umelecky stvárnená mapa, znázorňujúca, kam kedysi siahala veľká ríša Tadžikov. Múdry kráľ vtedy vládol aj častiam dnešného Afghanistanu, Uzbekistanu, Kirgizska...
Na Námestí priateľstva , krížom cez rušnú križovatku nájdete tiež budovu parlamentu, kedysi slúžiacu Sovietom, dnes národnému zákonodarnému zboru. Budova je z roku 1940. Vedľa nej uvidíte Číňanmi rozostavané veľké divadlo, svedčiace o rozpínavosti Číny aj v týchto oblastiach, a budovu bývalého KGB, kde dnes takisto sídli tajná služba štátu.
V okolí námestia v centre Dušanbe narazíte na zvláštnu architektúru, ktorá tu zostala po Rusoch, akú asi neuvidíte inde vo svete. Začiatkom tisícročia tu postavili svojské, no luxusné bytovky, najdrahšie bývanie v meste. Za jeden takýto byt by ste dali 250 tisíc dolárov.
Tadžici sú šťastlivci, užívajú si takmer 365 slnečných dní v roku.
Opera vystavaná zo zvyškov pevnosti #
Ďalej prechádzame okolo najvyššej budovy v meste – zaujímavého asymetrického komplexu bytov s reštauráciou navrchu. Všetko okolo pôsobí úhľadne, pastelové fasády, veľa stromov, široké a čisté ulice. Míňame Ministerstvo kultúry s pôvabnou alejou, ktorá býva večer pekne osvetlená. Na druhej strane ulice je Tadžická akadémia vied. Inštitúcia, ktorá od roku 1951 fungovala v rámci Sovietskeho zväzu a od roku 1991 je špičkovou vedeckou ustanovizňou samostatnej republiky.
Jednou z výhod Dušanbe je, že všetko podstatné tu vidíte doslova na pár uliciach. Stále sa motáme okolo Rudaki Avenue. Tu si môžete pozrieť aj Centrálnu banku, ktorá vôbec nie je tak vysoká ako u nás, či v iných krajinách, Ministerstvo spravodlivosti a ďalej snehovo-bielu budovu Opery a baletu Tadžikistanu. Tá tu stojí už od roku 1942, no v roku 2009 prešla veľkou renováciou, aj s úpravou pôvabných záhrad, ktoré ju obklopujú. Jej osud sa spája s pevnosťou Hissar, vzdialenou dvadsaťštyri kilometrov západne od Dušanbe. Práve tu sa uchýlil emír, keď utekal pred Sovietmi z Buchary. Tí pevnosť vypálili, no panovník medzitým ušiel do Afghanistanu, a zachránil sa. To, čo Sovietom zostalo z pevnosti, vzali so sebou, a postavili z toho práve operu v Dušanbe.
Na križovatke Rudaki Avenue a S. Aini Avenue prechádzame ďalším významným námestím - Sadriddin Aini, pomenovanom po slávnom domácom spisovateľovi a poetovi. V roku 1978 mu tu postavili pomník, oslavujúci storočnicu jeho narodenia. Sadriddi Aini bol prvým prezidentom tunajšej Akadémie vied a dodnes je jedným z národných hrdinov krajiny. Zasadil sa o rozvíjanie tadžickej kultúry, literatúry. Pamätník, ktorý na jeho počesť postavili, má jedenásť metrov, jeho súčasťou sú aj viaceré postavy jeho kníh, k monumentu patrí aj mauzóleum.
Sadriddin Aini Square je jedno z hlavných námestí metropoly, kde nájdete aj inštitút umenia, viaceré fontány, záhony kvetov, lavičky... Stalo sa tak obľúbeným cieľom turistov aj miestnych.
Z múzeí na najvyšší bod #
Ďalšou zastávkou je Národné múzeum Kamolidin Behžod – majestátna štvorpodlažná budova s vežičkou v strede. Múzeum tvorí niekoľko tematických sál – od staroveku, stredoveku cez expozíciu výtvarného umenia, oblasť venovanú faune a flóre až po moderné dejiny štátu. V tejto národnej ustanovizni nájdete až 50 tisíc exponátov, múzeum je svojím kultúrnym významom aj architektúrou jednou z jasných dominánt Dušanbe.
Navštíviť tu môžete aj ďalšie zaujímavé múzeá. Ak ste ich milovník, určite neobíďte Múzeum hudobných nástrojov. Tadžici sú muzikálnym národom, typická je ich domáca hudba na tradičných strunových nástrojoch a v tomto múzeu nájdete odtlačok ich lásky k hudbe. Nájdete tu národné nástroje tadžické, ale aj iránske, arabské, či uzbecké, a medzi nimi klenot – viac ako storočný strunový nástroj shakh-setar. To, že sú Tadžici tradicionalisti, dokazuje aj ďalšie múzeum – Múzeum etnografie. Založili ho za účelom zachovania miestnych zvykov a kultúry, a už fasáda budovy zaujme peknými nástennými maľbami a panoramatickými oknami. Tunajšia zbierka – vyše 15 tisíc exponátov, sa považuje za jedinečnú v rámci celej Strednej Ázie.
Keď sme spoznali históriu mesta zvnútra a podrobne, chce to nejaký nadhľad. Victory Park s pamätníkom, venovaným bojovníkom vo Veľkej vlasteneckej vojne, sa nachádza v najvyššom bode mesta, s krásnym panoramatickým výhľadom na mesto. V strede veľkého parku plápolá večný oheň, všade navôkol je miesto na príjemný piknik, relax, športovanie.
Trochu relaxu a veľa jedla #
Ak už stačilo histórie a máte chuť na iné ´zábavky´, nič ľahšie. Zájdite si do miestneho Zoo na Ismoili Somoni Avenue s asi šesťsto zvieratami a exotickou flórou. Alebo navštívte Aquapark Delfín – jedinú atrakciu svojho druhu v meste, či umelé jazero neďaleko centra, vybudované na začiatku 20. storočia, dnes obľúbenú destináciu domácich aj turistov.
My v BUBO sme však známi gurmáni, a tak si po všetkej tej histórii nechávame určite čas predovšetkým na gastronómiu a tunajšie pochúťky. Uchvátil nás Zelený trh – najväčší bazár v centre mesta, kde nájdete všetky možné druhy potravín, a všetko na západné pomery lacné: ovocie, oriešky, mäso, zelenina, koreniny, chlieb, ale aj rôzne obyčajné i zvláštne pomôcky a predmety do kuchyne a domácnosti. No pozor, ak si ho chcete prejsť celý, vyhraďte si minimálne hodinu, radšej aj dve!
Ak niečo odporúčame, určite v Dušanbe ochutnajte kurt – typické syrové guľôčky. Spolu s kumysom a ajranom ide o ďalšiu fermentovanú pochutinu tunajších nomádskych kultúr. Pokojne si ho kúpte aj na domov, jesť ho môžete aj po rokoch. Len ho nezabaľte do plastového vrecka, ale radšej do látky, či čohokoľvek prírodného. Fotografie z výroby kurtu nájdete v tejto fotogalérii.
Keď ste v Tadžikistane, dajte si aj šašlik, či rajčinovo-uhorkový šalát, ktorý bude zrejme vaším najlepším v živote. A skúste si objednať národné jedlo plov (alebo pilaf, pilav). Je to domáce rizoto so zeleninou, mäsom a korením, ktoré sa dostalo ako kultúrne dedičstvo aj pod ochranu UNESCO. Prvý recept na toto jedlo vraj vymyslel lekár a génius Avicena - etnický Tadžik, ktorý sa narodil v Buchare. Na severe Tadžikistanu dávajú do ryže žltú (bielu) mrkvu, v Dušanbe väčšinou červenú (štandardnú) mrkvu. Túto dobrotu zapíjajte zeleným čajom a vodkou. Odporúčané reštaurácie: Rudaki Restaurant v Serena Hotel alebo Bar Vostočny… Recept na plov nájdete v tomto blogu.
Po bohatej prehliadke prekvapivo dynamického, pestrého a úhľadného hlavného mesta vraj najchudobnejšej krajiny Strednej Ázie dobre padne dokonalý oddych. Jednoznačnou voľbou BUBO je určite Hotel Hilton. Najlepší hotel v krajine, kde si oddýchnete v miestnej saune, bazéne, nájdete skvelé reštaurácie, či beauty salón... Mnohí domáci ho stále volajú Sheraton a jeho rebranding stále prebieha.
Luxus, v ktorom sme bývali zvláštne kontrastoval s atmosférou hlavného mesta krajiny s beznádejne nízkym HDP. Krajiny, kde sú napriek tomu ľudia hrdí, poctiví, vedomí si svojich koreňov a tradícií. Vplyv sily stalinizmu, ktorá napokon toto mesto stvorila, sa tu mieša s prastarou kultúrou niekdajšieho slobodného tadžického štátu, vo všetkom tom betóne a novosti objavujete fascinujúcu slávnu minulosť Dušanbe a jeho ľudí... Jednoducho metropola, ktorá sa nepodobá ničomu inému na svete.
Čo vidieť navyše: #
- Fanské vrchy: Vedel som, že je to niečo podobne pekné ako naše Vysoké Tatry, či Alpy, ale tieto vrchy svojim pôvabom predčili moje očakávania. Milujú ich aj mladí ľudia z Petrohradu, a to je tá najkultivovanejšia časť Ruska. Na romantické spanie pri brehoch tunajších jazier uprostred všetkej tej nádhery nikdy nezabudnem. Všade roztrúsené malé dedinky s poctivými ľuďmi, ktorých život sa zastavil pred stovkami rokov.
- Pamir Highway: Slávna magistrála, 700 kilometrov dlhá, sa začína práve v Dušanbe a mieri až po kirgizský Oš. Je to jedna z veľkých cestovateľských výziev a najnáročnejších ciest na našej planéte.
- Iskanderkul – Alexandrovo jazero vo výške 2 195 metrov, považované za jedno z najkrajších v bývalom Sovietskom zväze. Je unikátneho trojuholníkového tvaru a vraj práve tu sa utopil najobľúbenejší kôň Alexandra Macedónskeho, ktorý tieto končiny križoval.
- Tunel Anzob – Jeden z viacerých tunelov na modernej ceste z Dušanbe do hôr. Prejsť týmto dlhočizným, totálne neosvetleným tunelom je parádnou adrenalínovou záležitosťou.
- Pevnosť Hissar- Je vzdialená iba 24 kilometrov od mesta, a tak sa dá poľahky a rýchlo dosiahnuť na skok priamo z mesta. Ide o sídlo emíra z mesta Buchara, ktoré sa dnes nachádza v Uzbekistane. Nie celkom zrekonštruovaná pevnosť síce na fotografiách nevyzerá práve reprezentatívne, ale pre milovníkov histórie je to pôsobivá poldenná vychádzka z hlavného mesta do starých čias.
- Priehrada Nurek postavená na rieke Vachš je hodinu (75 kilometrov) východne od metropoly. Ide o obrovské úctyhodné veľdielo, pred ktorým sa vám zastaví dych.
- Zo Stalinabadu do Leninabadu. Z najväčšieho mesta Dušanbe sa dostanete za tri hodiny do druhého najväčšieho mesta Khudžandu. Od 1929 do 1961 sa mestá volali Stalinabád a Leninabád a obe si dodnes zachovali svojskú, s ničím neporovnateľnú atmosféru.
- Hudobné fontány na malom námestí oproti budove Opery, ktoré ožívajú každý večer, svojou hudobno-svetelnou šou príjemne osvetľujúc centrum metropoly.
- Marco Polo – reštaurácia svojím názvom pripomína slávnu minulosť tejto oblasti, ktorú križoval aj chýrny cestovateľ. Najmä večer sa v tomto príjemnom prostredí rozpútava zaujímavá atmosféra.
- Vodopády Gusgarf – nachádzajú sa necelých desať kilometrov od Dušanbe. Tridsaťmetrové vodopády v údolí Varzob sú skvelým miestom pre pohodový piknik.
TOP 10 Dušanbe: #
- Ste v metropole, a ste takmer v horách! Dušanbe leží doslova na úpätí hôr, ktoré sú všade navôkol, ponúkajú nádherné výhľady aj výlety, nehovoriac o blízkosti krásnych Fanských vrchov.
- Park Rudaki – nádherná oáza zelene v úplnom centre mesta, kde máte všetko na jednej kope a na dosah. Pôvabnému parku tróni socha Rudakiho – uctievaného umelca, zakladateľa modernej perzštiny. Neďaleko je tadžický biely dom - Palác národov, alebo sídlo prezidenta, ktorého podoba sa dostala aj na tadžické bankovky.
- Socha Ismaila Somoniho. Tadžici sa dnes cítia nedocenení. Neustále spomínajú na svoje zlaté obdobie z 10. storočia, keď mali svoj vlastný štát. Práve pri tejto soche ich národného hrdinu a otca štátnosti sa hrdo vystrú a začnú sa usmievať. Socha drží v ruke 50 kilogramov zlata, pre pamätníkov je symbolická mapa, znázorňujúca, aké veľké územie kedysi Tadžikom pod vládou Somoniho patrilo.
- Národné múzeum Tadžikistanu pod názvom Kamolidin Bežhod je majestátna 4-poschodová budova s vežičkou, ktorá už svojím vzhľadom vzbudzuje rešpekt. Ide o jeden zo symbolov kultúrneho bohatstva, niekoľko tematických sál, kde nájdete dokopy viac ako 50 tisíc exponátov.
- Kedysi bol v Dušanbe najvyšší stožiar so zástavou. Tróni v Parku Rudakiho, má 165 metrov, jeho zástava váži 750 kg. Je to druhá najvyššia zástava po tej, ktorú som videl v saudskoarabskej Jedde. Samozrejme, tento údaj sa neustále mení, lebo každú chvíľu niekto iný postaví o meter vyšší stožiar...
- Sadriddin Aini Square – námestie venované jednému z najväčších poetov krajiny, s pamätníkom, ale aj množstvom zelene, fontánami, lavičkami... Miesto, ktoré priťahuje domácich aj turistov svojím pokojom.
- Národná knižnica – na deviatich poschodiach nájdete v tomto národnom tadžickom klenote viac ako desať miliónov kníh! Poseďte si v kaviarničke na prízemí a nasávajte bohatú kultúru krajiny...
- Zelený trh – najväčší bazár v centre Dušanbe. Mňa nadchli najmä sušené marhule - aspoň päťdesiat druhov rôznej kvality. Sušené orechy od výmyslu sveta, zelený čaj, pašované cigarety... Mimochodom, práve cez Tadžikistan sa prepravuje najviac heroínu. No ten tu nenájdete...
- Plov – musíte ochutnať túto stredoázijskú dobrotu, rozšírenú vo viacerých krajinách pod rôznymi názvami. Výživné rizoto so zeleninou, či mäsom, na rôzne spôsoby je také dobré, že sa dostalo medzi chránené kultúrne dedičstvá UNESCO.
- Hotel Hilton – Tadžikistan to je značne namáhavé cestovanie. Hilton Dušanbe je z tohto pohľadu rajom.
Môj rozsiahly blog o prechode Tadžikistanom je TU. Verím, že dozviete veľa nového a potešia Vás aj moje fotografie.