Dva draky v odvekom tanci: tisíc rokov čínskeho vplyvu na Vietnam (a možno aj dlhšie)

Vietnam mám rád pre jeho energiu a kontrasty. Je svojský, miestami chaotický, no často aj prekvapivo pokojný. Vraciam sa tam opakovane, lebo mi sedí spôsobom, ktorý sa ťažko vysvetľuje jednou vetou. Čína je pre mňa iný typ skúsenosti. Je „hmatateľnejšia“ a viac prežitá. Takmer deväť rokov dospelého života som jej dal naplno. Študoval som tam, žil, pracoval, cestoval a učil sa fungovať v realite, ktorá je podstatne vrstevnatejšia, než sa zdá zvonka. Z malej dediny, kde bol les kamarát, som sa ocitol uprostred sveta plného vrstiev, súvislostí a veľkých otázok.

Ten mladý človek z malej dediny je dnes preč. Postupne som sa začal na veci pozerať z viacerých uhlov a skladať si súvislosti, ktoré hýbu naším svetom aj týmito dvoma civilizáciami. Preto nechcem písať len „dejiny v odrážkach“. Chcem ukázať, ako Vietnam pod čínskym vplyvom zápasil o autonómiu, a zároveň preberal prvky, ktoré ho formovali, od jazyka a správy až po duchovné tradície.

Lao-c' píše, že „cesta dlhá tisíc míľ sa začína prvým krokom“. A to je dobrý štart aj pre tento text. Čína a Vietnam: jin a jang, učiteľ a žiak, pán a vazal, okupant a rebel. K takto zložitému vzťahu sa mi najviac hodí jedno slovo: tanec.

Najstaršie vrstvy dejín dnešného Vietnamu sa v písomných prameňoch často opisujú cez označenia, ktoré ešte nemožno automaticky stotožniť s moderným národom. V čínskych textoch sa objavuje aj pomenovanie Lạc Việt, no v odbornej literatúre sa upozorňuje, že staré etnonymá typu „Việt/Yue“ sa v prameňoch používajú širšie a ich priame „prekladanie“ na dnešných Vietnamcov je problematické. Inými slovami, môžeme hovoriť o predchodcoch a o kultúrnych okruhoch v delte Červenej rieky, ale opatrne s tým, čo presne tým označujeme.

Úplne prvé oficiálne zmienky pochádzajú z 3. storočia pred n. l., keď vieme o kmeňových zoskupeniach označovaných ako Lạc Việt. V tomto období však ešte nemožno s istotou tvrdiť, že ide o „Vietnam“ v dnešnom zmysle. Skôr ide o predchodcov neskoršieho severného Vietnamu. Skutočný „tanec“ sa začína v roku 111 pred n. l. (a áno, je to dátum, ktorý sa dobre pamätá), keď čínska dynastia Chan dobyje územie dnešného severného Vietnamu. Od tejto chvíle čínsky vplyv postupne zafarbuje a formuje vietnamskú spoločnosť a identitu.

Čína teda od roku 111 pred n. l. začína uplatňovať svoju sféru vplyvu a podľa starého príslovia „ak chceš poraziť svojho nepriateľa, vzdelávaj jeho deti“ zavádza do Vietnamu písomnú a správnu vrstvu. V praxi to znamená aj používanie čínskeho znakového písma v administratíve. Vietnam dovtedy nemal vlastný štátny písomný systém. Neznamená to však, že by šlo o zaostalé územie. Ľudia tu boli známi sofistikovanou technológiou odlievania bronzu, vyrábali bubny, nástroje aj zbrane. Spoločnosť praktizovala intenzívne pestovanie ryže prostredníctvom zložitých systémov kanálov a hrádzí, čo umožnilo uživiť väčšie populácie, a fungovala v komunálnych dedinách vedených feudálnymi pánmi. Písmo však zásadne mení tok dejín a ovplyvní aj to, čo dnes vnímame ako najstaršie vrstvy vietnamčiny.

Pohľad Číňanov je však iný a zväčša neutrálnejší. Z ich uhla pohľadu išlo o reorganizáciu územia, zavádzanie novej správy a „zlepšovanie vzťahov“. História má tendenciu dávať viac priestoru hlasu víťazov a v tejto kapitole mal na dlhý čas navrch Sever. Vietnamci preto začali do svojej spoločnosti začleňovať pokročilé prvky, o ktorých si mysleli, že im môžu byť prospešné. Zároveň však pretrvávala všeobecná neochota nechať sa ovládať cudzincami, túžba zachovať politickú autonómiu a snaha získať späť nezávislosť. Výsledkom bol odpor voči čínskej agresii, nedôvera k politickej nadvláde a imperializmu a dlhodobý zápas, z ktorého sa zrodila hrdosť, sila a nezlomnosť, ktoré prenikajú vietnamskou identitou dodnes.

Tisíc rokov. Áno, približne tak dlho trvala okupácia, podriadenosť a vazalstvo, ktoré sa tu snažíme pomenovať. Čínsky vplyv sa udržal až do roku 938, keď pri rieke Bạch Đằng Vietnamci porazili čínsku armádu. Pre jedných to bola veľká strata, pre druhých koniec ponižovania a vydobitie si reálnej možnosti sebaurčenia. Táto bitka je dôležitá aj preto, že pomáha pochopiť vietnamskú „náturu“. Vietnamci zatĺkli do dna rieky kôly. Číňania prenasledovali vietnamské lode pri prílive, no keď nastal odliv, ich ťažké lode uviazli na koloch. Z veľkej armády sa stala ľahká korisť. Vietnamci dosiahli víťazstvo dôvtipom a využitím terénu. Tieto princípy, maximálne využiť prostredie vo svoj prospech, sa vo vietnamských dejinách opakujú aj v neskorších obdobiach (ako sa len v 20. storočí ráčili presvedčiť Francúzi, Japonci, Američania a opäť Číňania).

Nepredbiehajme dobu. Vráťme sa k meritu veci, teda k drakom. V legendách Vietnamu aj Číny hrá drak hlavnú úlohu. Je to mocná mytická bytosť, ktorá symbolizuje silu, múdrosť, prosperitu a ďalšie hodnoty. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Vietnam tento symbol jednoducho prevzal z Číny. Lenže zdanie často klame. Vietnamské podanie ho spája s vlastnými mýtmi a aj s indickým motívom hadieho ducha (božstva) Nága, ktorý sa v rôznych podobách objavuje naprieč juhovýchodnou Áziou.

Vietnamci sa radi označujú ako „Con Rồng, cháu Tiên“, potomkovia draka a vnuci víly. Legenda hovorí, že prví králi boli potomkami dračieho kráľa Lạc Long Quân a víly Âu Cơ. On ako symbol mora, ona ako symbol hôr. Táto dvojica má odrážať dualitu krajiny, a preto je drak vo vietnamskom príbehu nielen „prevzatý symbol“, ale aj súčasť pôvodu a identity.

Drak sa vo vietnamskom mýte nestáva len symbolom pôvodu. Vďaka prepojeniu s motívom nágy (hadieho ducha) je viazaný na dážď, rieky a plodnosť. Je patrónom životodarnej vody pre poľnohospodárstvo (najmä pre ryžu) a v predstavách často vystupuje z vody riek, jazier a mora ako ochranca krajiny a jej ľudí.

V čínskej tradícii má drak iné postavenie. Je výsledkom syntézy viacerých domácich kultov a zostupuje z nebies ako znak cisárskej moci a mandátu nebies. Čínsky cisár sa považoval za 龍子 (lóngzǐ), teda „syna draka“, sedel na „dračom tróne“ a aj jazyk okolo panovníka bol symbolicky „dračím“ (dračia tvár, dračí hnev). Drak bol natoľko posvätný, že symbol päťprstého draka bol vyhradený iba cisárovi.

Tu sa verzie podobajú. Oba národy majú pocit, že v nich koluje dračia, až božská sila. V čínskej predstave sa z toho postupne vytvorila jasná hierarchia: drak na nebi → cisár ako „syn draka“ → čínsky národ ako dračí potomkovia. Každý Číňan tak nesie „kúsok dračej esencie“, no iba cisár má právo konať v jej mene na zemi. Drak sa tým stal nielen symbolom moci, ale aj symbolom národnej identity celej civilizácie.

Drak vás na ceste Vietnamom bude sprevádzať na každom kroku. Prvá zastávka je Thăng Long, „mesto vzlietajúceho draka“, teda starobylé pomenovanie dnešného Hanoja. Názov Thăng Long sa viaže na obdobie, keď sa mesto stalo hlavným mestom (začiatok 11. storočia), kým názov Hanoj sa zavádza až pri reformách v 19. storočí (1831).

V Hanoji zažijete aj tradičné bábkové divadlo (vodné bábky), kde sa drak objavuje v jednom z krátkych príbehov. A potom sa presuniete do zátoky Ha Long. Podľa legendy (a aj podľa významu názvu) je to miesto, kde sa drak vnára do mora; „Hạ Long“ doslova „zanárajúci sa drak“.

Jazyk nie je iba nástroj komunikácie. Je to spôsob myslenia, spomienky, humor, rodina aj história. Materčina funguje ako mentálny „domov“. Vraciate sa do nej, keď vám je dobre, aj keď vám je ťažko. Preto sa môže zdať nevinné, keď niekto povie: „Aha, ty si Vietnamec, tak hovoríš po čínsky“. Lenže pre mnohých ľudí je to skratka, ktorá znie ako zmazanie identity. A pri Vietname to platí dvojnásobne.

Jazyk je zároveň aj kód. V bežnom živote vám stačí, keď na trhovisku vo Vietname poviete, koľko stojí mango. Vo vojne však riešite inú otázku: čo ak vám nepriateľ rozumie? Práve preto sa počas druhej svetovej vojny v americkej armáde využívali tzv. „code talkers“ – vojaci, ktorí na prenos zakódovaných správ používali aj pôvodné jazyky, vrátane jazyka Navajo. Tento motív spracoval aj film Windtalkers (u nás známy ako „Kód Navajo“) s Nicolasom Cageom.

A teraz späť k pointe. Vietnamčina nie je odroda čínštiny smerom do austroázijskej jazykovej rodiny, kam sa zaraďuje, kým čínske jazyky patria do sino-tibetskej rodiny. Podobnosť v tom, že oba jazyky sú tonálne, neznamená príbuznosť. Tonalita je typologická vlastnosť, ktorá sa vyskytuje vo veľkej časti jazykov sveta (odhady sa líšia, často sa uvádza približne 60–70 %)

Prečo na tom celom záleží? Lebo vplyv Číny na Vietnam bol historicky obrovský a zanechal hlboké stopy aj v jazyku. Po dobytí území starovekého Nam Vietu v roku 111 pred n. l. sa sever dnešného Vietnamu dostal pod dlhodobý vplyv Číny. V administratíve a vzdelaní sa presadzovali čínske znaky a klasická písaná čínština. Popri tom sa neskôr vyvinul aj systém chữ nôm (písanie vietnamčiny pomocou čiastočne upravených čínskych znakov). Jazyková stopa je viditeľná dodnes. Odhady podielu slov čínskeho pôvodu vo vietnamskej slovnej zásobe sa líšia podľa metódy a korpusu (v literatúre nájdete rozpätia od nižších odhadov až po vyššie, často citované hodnoty sú 50-70 %).

Aj preto sa oplatí všímať si rozdiel: „drak“ je po vietnamsky rồng, po čínsky lóng (龙). Význam je podobný, jazyk nie. A pre domácich je to presne ten rozdiel, ktorý nechcú počuť zľahčovaný jednou vetou.

Niekedy sa to deje zámerne, inokedy omylom a nie iba na jazykovej úrovni. Mal som kedysi vietnamského spolužiaka Davida, ktorý u nás párkrát trávil prázdniny. Otec o ňom občas povedal, že je Číňan namiesto Vietnamec. Prekážalo mi to a nedivím sa, že to prekáža aj im. Chápem, že Vietnam má zložitý vzťah k čínskemu jazykovému a kultúrnemu vplyvu a že Vietnamci dôsledne zdôrazňujú vlastnú etnickú a národnú identitu oddelenú od tej čínskej.

Mne osobne to pripomína situáciu, keď ma v zahraničí niekto nazve Rusom len podľa výzoru alebo prízvuku. Viem, že to často nemyslí zle, ale aj tak to človeka urazí a automaticky má potrebu vysvetliť, prečo je to nesprávne.

Skúsme teda veci nazývať pravými menami a priznajme si, že nazývať Vietnamcov (a neraz aj iných Aziatov) „Číňanmi“ je nepresné, pre nich urážlivé a ignoruje jedinečnú vietnamskú identitu, ktorá pretrvala stáročia cudzieho vplyvu a nadvlády. Skúsme byť lepší a nehovoriť to, čo Vietnamci neradi počujú.

Späť k histórii nadvlády. Ak chcete vládnuť, potrebujete oporu v jasných pilieroch. Presne to poskytovali tri učenia, ktoré do Vietnamu prichádzali aj z Číny: konfucianizmus, budhizmus a taoizmus. Dnes sa táto trojica označuje ako tam giáo („Tri učenia“). Číslo tri má vo Vietname pozitívne konotácie, najmä v spojení s rodinou, kde môže symbolizovať rodičov a dieťa. Zvykne sa spájať aj s predstavou úplného cyklu života (narodenie, manželstvo, smrť). Nie je to „najobľúbenejšie číslo“, ale pre nás je podstatné, že práve táto trojica ovplyvnila Vietnam viac než čokoľvek iné. Tak poďme postupne.

Konfucianizmus

Konfucianizmus je filozoficko-etický systém, ktorý sa vo Vietname rýchlo udomácnil a v praxi sa dal využiť aj ako ideologická opora moci. Stojí na predstave jasného poriadku sveta. Panovník má legitimitu vládnuť, kým spravuje ríšu „správne“, a spoločnosť funguje cez pevne dané hierarchické vzťahy (vládca – poddaný, muž – žena, otec – deti a podobne). Do rámca tejto logiky sa prirodzene zmestí aj pojem „mandát nebies“, teda predstava, že panovník vládne akoby „na poverenie“ vyššieho princípu, no len dovtedy, kým si ho zaslúži.

Pohľad čínskej civilizácie na Vietnam bol často v duchu, že ide o „barbarský“ región, ktorý potrebuje „civilizovať“. Konfucianizmus tak mohol poskytovať teoretický jazyk na zdôvodňovanie nadradenosti a „nastolenia poriadku“. Aj po získaní nezávislosti však konfuciánsky poriadok nezmizol. Dlho zostával najmä vo vyšších vrstvách a postupne sa stal užitočným nástrojom stabilizácie moci aj pre vietnamské dynastie.

Symbolom tejto vrstvy je Chrám literatúry (Văn Miếu) v Hanoji, postavený v roku 1070. O šesť rokov neskôr k nemu pribudla Cisárska akadémia (Quốc Tử Giám), označovaná ako prvá „vysoká škola“ vo Vietname. (Pre porovnanie: Bologna sa tradične uvádza s rokom 1088, Oxford s doloženým vyučovaním už v roku 1096 a Karlova univerzita sa štandardne datuje rokom 1348.) Tieto stavby navštevujeme na zájazdoch pravidelne. Okrem histórie zaujmú aj architektúrou a pokojom, ktorý ponúkajú uprostred rušnej metropoly.

Konfucianizmus podporoval absolútny rešpekt k autoritám, úctu k rodičom, pevnú sociálnu štruktúru a poslušnosť. Teda všetko, čo monarchia potrebuje na stabilitu. Mal však aj odvrátenú stranu, na ktorej bol úzkoprsý konzervatizmus, odmietanie zmien a obmedzený priestor pre kreativitu a vedecké myslenie na dlhé obdobia. Dôležitou súčasťou boli aj konfuciánske úradnícke skúšky, ktoré sa prijali ako spôsob výberu predstaviteľov moci a umožnili vznik čiastočne meritokratického modelu. V princípe sa mohli vzdelávať širšie vrstvy a aj človek z chudobnejších pomerov mal šancu stať sa významným úradníkom.

Taoizmus

Taoizmus prichádzal do Vietnamu rovnakou cestou ako konfuciánske myšlienky. Priniesol prvky mystiky, úctu k prírode a predstavu harmónie s vesmírom. Neujal sa síce ako štátne náboženstvo, no aj tak si „uzurpuje“ významné miesto v ľudových rituáloch, liečiteľstve a duchovných praktikách. Premietol sa do vietnamského poňatia osudu, alchýmie a veštenia, najmä v magických praktikách a v uctievaní duchov. Ako učenie, ktoré samo osebe nie je dogmaticky vyhranené, mohlo zároveň pôsobiť ako pilier tolerancie medzi vierami a učením, no zároveň vytváralo priestor aj pre „mystický odpor“ voči autoritám, čo v spoločnosti rezonovalo.

Vietnamci si taoizmus osvojili a prepojili ho s vlastnými tradíciami a legendami. Dobrým príladom je kult bohyne matky Đạo Mẫu („Matky“). V tejto tradícii sa spomínajú tri bohyne: Mẫu Thượng Ngàn (zelená matka), spájaná s horami a lesmi; Mẫu Thoải (biela matka), spájaná s vodou; a Mẫu Thượng Thiên (červená matka), spájaná s nebom. Dôležité je, že ide o silný, živý prvok ľudovej spirituality, ktorý sa v praxi prelína s inými vrstvami viery a zvyku. Taoizmus je preto dnes ťažké „uvidieť“ ako samostatnú, jasne ohraničenú inštitúciu. Nemá centrálnu štruktúru a často splýva s tým, čo Vietnamci prirodzene spájajú v každodennej praxi.

Tri učenia ako koktail

Konfucianizmus, taoizmus a budhizmus sa vo Vietname nesprávajú ako tri súperiace tábory. Skôr ako tri chute, ktoré sa v praxi miešajú podľa potreby. Konfucianizmus priniesol poriadok „zhora“, dôraz na hierarchiu, vzdelanie a povinnosť voči rodine aj štátu. Taoizmus pridal cit pre rovnováhu a harmóniu s prírodou. A budhizmus vniesol úctu k vnútornému pokoju a schopnosť nechať veci plynúť.

Spolu vytvorili ideologickú trojnožku, ktorá dokázala uniesť váhu celej spoločnosti. Ten, kto vedel tieto tri smery použiť v prospech štátu, získal viac než len nástroje vlády, ale prístup k tomu, ako ľudia rozmýšľajú, čo považujú za správne a kde hľadajú zmysel.

Niekedy sa hovorí, že univerzálnym jazykom je úsmev. V praxi však spoločnosť a najmä štát najspoľahlivejšie „počuje“ jazyk peňazí. Bez peňazí nefunguje moderná ekonomika ani podnikanie a (hoci to znie paradoxne) ani bežná sloboda rozhodovania. Kto nemá prostriedky, spravidla neurčuje pravidlá hry. A pravidlá sú presne to, čo moc potrebuje na výber daní, kontrolu obchodu a stabilitu.

V severnom Vietname sa v čase čínskej správy a neskôr pod silným čínskym vplyvom presadzovali peňažné a administratívne vzorce typické pre čínsky kultúrny okruh. Do obehu sa dostávali aj okrúhle hotovostné mince so štvorcovým otvorom, praktické na navliekanie do šnúry. Keď Vietnam získal nezávislosť, začal raziť vlastné mince, no dlhý čas popri nich obiehali aj staršie typy a nové razby sa často držali zavedených (t. j. „čínskych“) formálnych vzorov.

Zlomom bola papierová mena. Vietnam vydal prvé známe bankovky v roku 1396. Spájajú sa s menovou reformou, ktorú zaviedol cisár Hồ Quý Ly. Experiment bol krátky a neskôr sa systém vrátil k minciam. No fakt, že sa o papierové peniaze pokúsili už v 14. storočí, je pozoruhodný aj v širšom porovnaní. V Európe sa prvé bankovky objavili až v roku 1661 vo Švédsku v súvislosti so Stockholms Banco. A aj tento pokus sa skončil bankovým krachom.

Francúzska koloniálna správa v Indočíne často využívala princíp „rozdeľuj a panuj“. V praxi to okrem iného znamenalo, že sa vo veľkej miere opierala o etablované čínske obchodnícke komunity, ktoré mali v mestách tradične silné postavenie v obchode a službách. Takéto nastavenie posilňovalo ekonomické rozdiely a zároveň vytváralo dlhodobú spoločenskú nevraživosť, ktorá sa v rôznych podobách prenášala ďalej.

Po zjednotení Vietnamu v roku 1975 prišla socialistická transformácia ekonomiky (najmä na juhu), obmedzovanie súkromného podnikania, zásahy do veľkoobchodu a presuny obyvateľstva do tzv. nových ekonomických zón. Keďže etnickí Číňania (Hoa) boli v mestskom obchode nadreprezentovaní, dopady týchto opatrení ich zasiahli neúmerne viac, vrátane strát majetku a diskriminačných zásahov.

Skúsme si to predstaviť na domácom prirovnaní. Ak by u nás dlhé roky fungovala viditeľná nemecká obchodnícka menšina, na ktorú sa štát opiera pri správe a obchode, časť spoločnosti by ju časom začala vnímať ako „zvýhodňovanú“ bez ohľadu na to, aké sú individuálne príbehy konkrétnych ľudí. A po politickom zlome by sa frustrácia z ekonomických problémov mohla veľmi ľahko premeniť na kolektívnu vinu: namiesto pomenovania príčin by sa ukázalo prstom na skupinu. Presne tento mechanizmus je dôležité mať na pamäti, keď chceme pochopiť, prečo sa z obchodnej otázky môže stať otázka identity a prečo sa staré krivdy v bežnom kontakte vracajú aj dnes.

Koncom 70. rokov sa hospodárske zásahy prepojili so zhoršením vzťahov s Čínou a s následnou pohraničnou vojnou v roku 1979. Výsledkom bol masový odchod Hoa z krajiny. Presné počty sa v literatúre líšia podľa metodiky (kto je započítaný, a či ide o odchod dobrovoľný alebo vynútený), no stabilne sa hovorí o „stovkách tisíc“ ľudí v období 1978–1979.

Táto skúsenosť je dôležitá aj dnes. V bežnom kontakte môže ísť naoko o „jazykový“ alebo „kultúrny“ detail. No v pozadí často stojí historická pamäť na to, kto mal v krajine podporu, kto niesol následky a ako rýchlo sa ekonomika môže stať politickou.

Pri obchode ešte chvíľu zostaňme. Čína je v posledných rokoch najväčším obchodným partnerom Vietnam. V praxi to znamená, že priemysel, výroba a dodávateľské reťazce Vietnamu sú s čínskym trhom a vstupmi prepojené oveľa pevnejšie, než si veľa ľudí uvedomuje.

Historicky to nebolo iba o „štáte proti štátu“, ale aj o komunitách a obchode. V prístavných mestách existovali združenia, ktoré spájali čínskych obchodníkov podľa provincie alebo regiónu pôvodu (tzv. obchodnícko-komunitné „komory“). Poskytovali členom praktickú oporu: organizovali obchodnú a právnu ochranu, riešili spory, udržiavali tradície a zároveň slúžili ako most v komunikácii s miestnymi úradmi. V určitom zmysle fungovali ako lokálna „inštitúcia dôvery“ pre ľudí, ktorí podnikali ďaleko od domova.

Takéto budovy a združenia sa nezachovali len v jednom meste. Hoi An je známy tým, že sa v starom meste dodnes zachovalo viacero čínskych zhromažďovacích domov (community/assembly halls) rôznych komunít. Podobné „cechy“ a komunitné domy však nájdeme naprieč juhovýchodnou Áziou, od Malajzie cez Singapur až po Thajsko. Všade tam, kde sa historicky usádzali čínski obchodníci a kde mali dôvod vytvárať vlastné samosprávne štruktúry.

Z ekonomického hľadiska zostáva Vietnam aj v 21. storočí na Čínu výrazne naviazaný. Aj preto sa snaží riziko rozložiť: rozširuje exportné trhy, láka priamych zahraničných investorov a posúva sa od montážnej výroby k vyššej pridanej hodnote. Čína je pritom najväčším obchodným partnerom Vietnamu a zároveň kľúčovým zdrojom vstupov pre výrobu; v období január – júl 2025 tvorili dovozy z Číny približne 40 % vietnamského dovozu.

Tento typ prepojenia dobre zapadá do širšieho rámca čínskej hospodárskej línie. Reformy a „otváranie“ spojené s Teng Siao-pchingom (po roku 1978) priniesli trhové nástroje, zahraničné investície a exportnú orientáciu, pričom politická moc zostala koncentrovaná v rukách strany. V ére Si Ťin-pchinga sa k pokračujúcej modernizácii pridala výraznejšia ambícia formovať medzinárodné prostredie. Takzvaná Nová hodvábna cesta (Belt and Road Initiative) od roku 2013 tlačí infraštruktúrnu a obchodnú konektivitu v zahraničí a BRICS funguje ako platforma, cez ktorú sa Čína spolu s ďalšími veľkými rozvíjajúcimi sa ekonomikami usiluje o väčší vplyv na globálne ekonomické pravidlá.

Táto snaha zapadá aj do vietnamskej línie diverzifikácie a multilateralizácie zahraničných vzťahov. Ekonomické reformy Đổi Mới od roku 1986 otvorili cestu k trhu a zahraničnému obchodu, no politický systém sa nemenil tým istým tempom. Komunistická strana Vietnamu je v politickej praxi jedinou legálne pôsobiacou politickou stranou, teda (v straníckom zmysle) jedinou legálnou politickou silou.

Kľúčovým míľnikom integrácie do svetovej ekonomiky bolo členstvo vo Svetovej obchodnej organizácii v roku 2007 a následné uzatváranie dohôd o voľnom obchode vrátane dohody s Európskou úniou. Výsledkom je, že Vietnam dnes dokáže paralelne pracovať s viacerými ekonomickými pólmi a zároveň si udržiava priestor na vlastnú politiku.

Otvorím oči. Cestovanie v rytme budhistických mantier sa skončilo. Telo je späť, ale myseľ sa vracia s oneskorením, ako keď po dlhej ceste ešte stále počujete zvuky ulice, aj keď už stojíte doma v tichu. Čo sa však neskončilo, je tanec dvoch drakov. Raz sa k sebe pritiahnu obchodom, inokedy sa od seba odtlačia politikou, a medzi tým preteká všetko to neviditeľné: jazyk, písmo, rituál, hrdosť, pamäť.

Vietnam je v tomto tanci zvláštny partner. Dokáže prevziať užitočné veci a pritom si urputne strážiť hranicu vlastnej identity. Vie sa prispôsobiť, ale nie podvoliť. A práve preto je jeho príbeh taký čitateľný aj dnes: nie je to len kronika konfliktov, ale aj kronika každodenných kompromisov, ktoré ľudia robia, aby mohli žiť ďalej.

Bol tu, je a bude. A ani jeden nejaví známky únavy. Možno sa zmení hudba, možno sa zmenia kroky. Len draky zostanú na parkete.