Vínna kultúra na ostrove Pico

Ostrov Pico, jeden z deviatich obývaných ostrovov Azorského súostrovia, patriaci do centrálnej skupiny ostrovov, je rozlohou druhým najväčším ostrovom hneď po ostrove São Miguel. Má plochu 445 km², čo je o 300 km² menej ako najväčší ostrov, São Miguel. Možno by sme si mysleli, že je aj druhý najľudnatejší – ale nie je. Tento titul patrí ostrovu Terceira, kde žije približne 56 000 obyvateľov.

Pico má iba necelých 14 000 obyvateľov. Obrovská plocha ostrova Pico zostáva neobývaná a nedotknutá, pretože veľkú časť územia tvorí prírodná rezervácia. V strede ostrova sa navyše nachádza obrovská hora Pico, ktorej vrchol je zároveň najvyšším bodom Portugalska.

Geologicky je Pico najmladším ostrovom Azorského súostrovia. Vyformoval sa pred tristo tisíc rokmi, čo znamená, že je relatívne mladý. Pre porovnanie – ostrov São Miguel je starý viac ako päť miliónov rokov. Čadičová hornina na ostrove Pico ešte nemala dostatok času na zvetranie a vytvorenie úrodnej pôdy. Preto miestni obyvatelia našli spôsob, ako využívať skalnatý terén – vytvorili akési labyrinty kamenných stien, medzi ktorými začali pestovať vinič.

Na ostrove Pico môžeme miestami naraziť na flámsky nádych, najmä v podobe červených veterných mlynov, ktoré sú symbolom tohto regiónu. Veterné mlyny sa tu zaviedli v 16. storočí ako prostriedok na mletie obilia, najmä pšenice na múku. Používali sa až do polovice 20. storočia, keď ich nahradili elektrické mlyny.

Hoci sa už dnes nepoužívajú, mnohé z týchto veterných mlynov sa zachovali ako historické a turistické pamiatky a považujú sa za kultúrne dedičstvo tohto regiónu. Sú svedectvom dlhej poľnohospodárskej tradície ostrova Pico a ponúkajú panoramatické výhľady na vinohrady a vrch Pico.

Počas našich BUBO zájazdov Azorské ostrovy – najkrajšie miesto na Zemi a Na strechu Makaronézskych ostrovov navštevujeme aj ostrov Pico, kam sa dostaneme trajektom z mesta Horta na ostrove Faial. Cesta do mestečka Madalena na Picu trvá necelých tridsať minút, pričom sa ubytujeme priamo v centre mestečka.

Ostrov Faial bol v minulosti ostrovom bohatých. Mnohé mocné rodiny z Faialu posielali ľudí na Pico, aby pre nich pestovali vinič, ktorý sa potom vracal naspäť na Faial. Obyvatelia Faialu rozpoznali vinársky potenciál na ostrove Pico – geograficky blízke ostrovy sa tak spojili, keď si Faialčania začali kupovať pozemky v okolí Madaleny na Picu a vysádzali tu vinič.

Ako sa rozvíjalo pobrežie Madaleny, začali popri nových cestách vznikať malé kaštiele a letné sídla, ktoré vlastnili bohaté rodiny z Faialu. Tieto stavby, postavené z čadiča, sa využívali ako sklady, pálenice alebo ubytovanie pre sezónnych pracovníkov. Horné poschodia slúžili ako letné obydlia, prízemia sa využívali najmä na skladovanie alebo výrobu vína.

V blízkosti kaštieľov a letných sídiel stavali aj menšie jednopodlažné budovy určené na zber úrody a niekedy aj ako liehovary. Spolu s kaštieľmi vznikali aj kaplnky – najstaršia pochádza z polovice 17. storočia, najnovšia bola postavená v roku 1775.

Majitelia pozemkov navštevovali Pico len príležitostne a sami na vinohradoch nepracovali. Na túto prácu najímali kvalifikovaných pracovníkov: furmanov, košikárov, bednárov, pracovníkov liehovaru či námorníkov.

Bednári – výrobcovia sudov – sa stali tak početnou skupinou, že vyrábali takmer všetky nástroje a zariadenia potrebné na prácu vo vinohradoch a pri výrobe vína, ako napríklad kade, hrnce, naberačky, volské káry, lisy, mlyny, sudy a podobne. Drevo, ktoré sa používalo, pochádzalo z miestnych stromov, najmä cédra, buka, borovice a vavrínu.

Na ostrove Pico chýbal bezpečný prístav, čo najmä v zimných mesiacoch sťažovalo prístup. Malé kotviská slúžili len menším plavidlám, zatiaľ čo jediným bezpečným prístavom bol záliv na ostrove Faial, v meste Horta. Sudy s vínom sa prepravovali na volských povozoch k pobrežiu, kde sa naložili na malé plachetnice pomocou tzv. „rola-pipas“ – v malých kotviskách sa do sopečnej skaly vytesali brázdy, ktorými sa sudy kĺzali na lode.

Malé plachetnice ich potom previezli na Faial do Horty, kde sa sudy zhromažďovali, kontrolovali, uskladňovali a nakoniec vyvážali do Lisabonu a ďalej do sveta.

Obchod s vínom bol po stáročia hlavným zdrojom obživy mnohých rodín na Picu. Táto prosperujúca vinárska produkcia viedla k rozmachu rehoľných rádov a vyššej triedy na Faiale, ktorá vlastnila vinohrady na Picu a ovládala obchod s vínom.

Kvalita vína a dopyt po ňom na Azoroch postupne viedli k vytvoreniu obchodných ciest na distribúciu vína medzi ostrovmi a do zahraničia. Vznikli tri hlavné obchodné okruhy:

1. regionálny trh ostrovov Faial, Terceira a São Miguel
2. národný trh zahŕňajúci kontinentálne Portugalsko a Brazíliu
3. medzinárodný trh zameraný na Európu (najmä Nemecko, Anglicko a Rusko) a Severnú Ameriku

Mesto Horta sa stalo hlavným distribučným centrom a prestížne víno „Pico Verdelho“ sa pôvodne vyvážalo pod názvom „Faial,“ neskôr ako „Faial-Pico“ a až nakoniec ako „Pico.“

Z historického hľadiska sa vinič na ostrove Pico začal pestovať koncom 15. storočia. Podľa tradície ho v okolí dnešného mesta Madalena v západnej časti ostrova, v oblasti známej ako „Fronteira“ (v smere cez prieliv na ostrov Faial), vysadil františkánsky mních Pedro Gigante. Neskôr sa vinice rozšírili aj na sever, do okolia dnešného São Roque.

O pôvode prvých odrezkov viniča panujú nejednotné názory, no najpravdepodobnejšie pochádzali z Cypru, Madeiry alebo Sicílie. Už v 16. storočí sa Pico považovalo za najlepšie miesto na výrobu vína na Azorských ostrovoch - a to nielen z hľadiska množstva, ale aj kvality, najmä v porovnaní s ostrovmi ako São Jorge, Terceira či São Miguel.

Ostrov Pico má však „prekliatu“ pôdu, keďže iba 3,4 % jeho plochy je ornej. Obyvatelia Pico dokázali napriek drsným podmienkam prekonávať tvrdú sopečnú pôdu pomocou krompáčov, klinov, železných tyčí a motýk. Rozbíjali lávové kamene, aby mohli vysadiť vinič, čistili cesty a budovali sieť kamenných múrov, ktoré chránili vinice pred vetrom a slanou morskou vodou.

Obrovské plochy lávových skál sa premenili na úrodné vinice, ktoré vytvárali labyrinty čiernych kamenných múrov, známe ako „currais“. Tieto múry chránili vinič nielen pred vetrom a slanou vodou, ale zároveň udržiavali teplo, pretože čierne kamene cez deň zachytávali slnečné lúče, čím vytvárali teplú a suchú mikroklímu.

Niekedy sa korene viniča obkladali čiernymi sopečnými kameňmi, ktoré cez deň absorbovali slnko a v noci odovzdávali teplo viniču. Tento spôsob pestovania prispieva k unikátnej chuti a výnimočnej identite vína z Pico.

Vinice na Pico sa nachádzajú najmä na pobreží, ktoré je slnečné a menej vlhké. Vinohradnícke oblasti ležia v nadmorskej výške do 100 metrov nad morom, kde je priemerná ročná teplota 17,2 °C. Najchladnejší mesiac má priemer 12,8 °C, zatiaľ čo najteplejší dosahuje priemer 22,4 °C.

Vinič sa vysádzal do jám vykopaných do sopečnej pôdy, často pomocou motyčiek, malých krompáčov a železných tyčí na prehĺbenie prirodzených puklín. Každá jama sa naplnila zeminou a do nej sa zasadil rez viniča. Väčšinu zeminy priviezli z ostrova Faial, keďže na Pico bol nedostatok ornej pôdy. Počas zimných mesiacov prebiehala výsadba a štepenie, zatiaľ čo na jar a v lete sa vinič ošetroval, napríklad sírou a síranom.

Zber hrozna sa začínal koncom augusta a trval do začiatku septembra. Počas týchto dní prichádzali na Pico rodiny z Faialu, ktoré tam vlastnili vinice. Zber hrozna bol slávnosťou. Predvečer zberu sa čistili lisy, koše a všetky nástroje. Od úsvitu do súmraku pracovali muži a ženy na zbere hrozna, často sprevádzaní spevom alebo rozprávaním príbehov.

Väčšie koše boli rozmiestnené po vinici a keď sa jeden naplnil, niekto ho odniesol a vysypal do nádoby na volskom povoze. Po namáhavej práci sa konala oslava s vínom, kukuričnými plackami a tradičnými jedlami, počas ktorej sa spievalo a tancovalo.

Robotníci prevážali hrozno v prútených košoch alebo drevených kadiach, ktoré nosili na chrbte či na hlavách a ukládali ich do sudov na volských povozoch. Počas prevozu po kamenistých cestách využívali odpočívadlá s kamennými múrmi, dostatočne vysoké na to, aby robotníci mohli náklad pohodlne zložiť a znovu naložiť.

Rovnako ako mnohé iné rastliny, aj vinič je náchylný na určité choroby a škodcov. Jednou z najčastejších chorôb, ktorá postihuje vinič, je hubová choroba – múčnatka (Oidium tuckeri) – ktorá spôsobila na Picu obrovské škody. Múčnatka sa na Azorských ostrovoch objavila v polovici 19. storočia. Ako účinný prostriedok na boj s touto hubou sa ukázala síra. Keďže múčnatka predstavuje problém aj v súčasnosti, vinič sa musí každoročne postrekovať sírou.

Ďalším veľkým problémom bola fyloxéria v druhej polovici 19. storočia, ktorá mala devastujúci dopad. Výroba vína ,,Pico Verdelho" sa úplne zastavila, čo malo vážne hospodárske, finančné, demografické a sociálne dôsledky – mnohí majitelia viníc prišli o všetko. Až do polovice 19. storočia bola komercializácia vína Verdelho kľúčová pre hospodárstvo ostrova Pico a vďaka nemu sa ostrov i Azory stali medzinárodne známe.

Problém sa nakoniec vyriešil vysadením hybridných odrôd dovezených z Ameriky, ktoré boli voči fyloxérii odolné. Približne v roku 1870 sa na ostrov doviezla nová odroda hrozna z USA, známa ako Isabella. Postupne sa zaviedli aj ďalšie hybridné odrody ako Seibel, Jacquez či Herbemont.

V 70. rokoch 20. storočia sa obnovila výroba vína Verdelho a v niektorých oblastiach sa opäť začali pestovať tradičné odrody viniča. Odrodu Isabella však prijímalo stále viac vinohradníkov, a tak sa výroba vína Verdelho znížila z tisícov sudov na stovky a obmedzila sa na malé oblasti v okolí Madaleny a São Roque. Odrody Verdelho, Arinto a Terrantez sa považujú za najlepšie na súostroví.

Na Azorských ostrovoch je v súčasnosti približne 53 odrôd hrozna, ktoré sú vhodné na výrobu vína so zemepisným označením Azores.

Najznámejšie odrody bieleho hrozna sú:

Ak máte chuť objaviť nové chute a spoznať bohatú vínnu kultúru, ostrov Pico je tým pravým miestom pre vás. Vinohrady na lávových poliach, jedinečné tradičné odrody a autentická atmosféra Azor... To všetko vás prenesie do sveta plného nezabudnuteľných ulovených zážitkov, kde každý pohár vína rozpráva príbeh storočnej tradície.

Pico, spolu s ďalšími ostrovmi Azorských ostrovov, ponúka nielen špičkové vína priam luxusných chutí, ale aj nádhernú prírodu, pohostinnosť miestnych obyvateľov a unikátne kulinárske špeciality, ktoré sú ideálnym doplnkom k miestnym vínam. Nechajte sa zlákať na cestu, ktorá vám otvorí nielen nové obzory, ale aj na krásy Azorských ostrovov. Tento kúsok Atlantiku vás svojou rozmanitosťou a pôvabom určite nadchne minimálne tak, ako nás v BUBO.